Sto slovenských ľudových balád. Nehody

Za našima humny,
hoj, veľká močarina;
zatopiu sa Janko,
ej, s čiernyma očima.

Pod našíma humný
veľká zátočina;
utopil sa šuhaj
z čiernýma očima.

A keď sa už topil’
Kamarádi, — zvolal,
kamarádi moji,
už sem sa vám skoval!

Už sem sa vám skoval
pod čistú vodičku;
zanechať sem musel
milú frajerečku.

Podal: Daniel Poláček, Rybky (Nitriansko).
Podobný variant z Nitrianska majú Slov. Spevy I. 113. č. III. 27. a zo Zvolenska Sl. Sp. II. 73.

Orava, Orava,
čos’ taká boľavá?
veď z pod teba tečie
vodička krvavá.

Netečie, netečie,
ešte len počína:
utopil sa šuhaj
s čiernyma očima.

A keď sa utopil,
kamarátom zvolal:
kamaráti moji,
už som sa vám skoval!

Už som sa vám skoval,
pod bystrú vodičku;
podaj mi ma milá,
tú pravú ručičku.

A keď mu podala,
horko zaplakala:
Načo si sa kúpal,
keď ťa voda brala?

Ja som sa nekúpal,
len som kone brodil:
asnáď ma sam Pán Boh
do tej vody hodil.

Do tej vody veľkej,
do tej hlbočiny,
že som si nešianal
chudobnej dievčiny.