Sto slovenských ľudových balád. Nehody
Autor: Karol Anton Medvecký
Digitalizátori: Viera Studeničová, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Mária Hulvejová
F tom šúrovskom poli
rozmarín zelený;
keď veter poveje,
šetko pole voní.
Povívaj, vetríčku,
na tú dolinečku;
ada nám doveješ
dobrú novinéčku, novinu.
Nivina, novinu;
čo je za novinu?
šúrovské dívčence
popadali z brehu do Váhu.
A keď popadali,
na Boha volali:
Bože môj, Otče môj,
už pomoci není.
Na kohos’ volala
Blonárech Mariška,
keď si sa v tej bystrej
vodičke topila?
Bola bych volala
na svójho tatíčka,
ale mi nedala
tá bystrá vodička.
Bola bych volala
na svoju mamičku,
vodu pri srdečku.
Bola bych volala
na svého milého,
ale keď som bola
dalako od neho.
Vy stará Blanárka,
otvárajte sochu:
už vašu Aničku
utopenú nesú.
Šúrovskí mládenci,
chystajte ručníčky;
pôjdete sprovádzať
Aničku z vodičky.
Podala Justina Galbičkova, r. Šoka z Verešváru (Nitra) s poznámkou:
„To keď išli na puť do Šintavy, len ích moc posedalo tích divčeníc do hajovca;
len sa potopili šetky.“
O autorovi
Karol Anton Medvecký
slovenský etnograf, historik a cirkevný hodnostár, signatár Martinskej deklarácie
