Zlatý fond > Diela > Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery


E-mail (povinné):

Pavol Dobšinský:
Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery

Dielo digitalizoval(i) Peter Kohaut.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 666 čitateľov

IX. Choroba a Smrť. Choroba a Kar.

Obsah

Povery.

Z reči ľudu značím napred mená jemu známych chorôb: zimnica, hodonka, triaška, febris intermittens; horúčka, hlavnička, hnilá zimnica, acuta, typhosa, putrida febris; zrádnik, zlá nemoc, zlá nevoľa, na srdci, epilepsia; zapálenie hrdla, pľúc, hrudí (prsnej blany), čriev, modzgov, inflammatio faucium, pulmonumetc; kolika, colica; zánet i brand, sphacelus; suchoty, suchotiny, phthisis, haectica; detské suchoty alebo premieň, atrophia; červienka, dysenteria; hnačka, behavka, diarrhoea; kašeľ, tussis; kašeľ divý, somársky, tussis suffocativa; drobnice, sypanice, osýpky, kiahne, variolae; hlísty, verminatio; opuchlina, aposthema; chrasty, krasty, impetigo; rany a otok, vu1nera; žltačka, chlorosis; blednačka, ochriasis; hryzenie, žranie, corrosiones; vodnateľka, hydrops, hydropilis; voda v hlave, hydrocephalus; slabosť, marasmus; porážka, pošinutie, apoplexia; opucheľ, tumor; vržliny, krtice, hrče, hostec, scrophu1a; zoboľ, struma; na driek mať, menstruum; krvotok, profluvium; lámanina, hostec, arthritis, chiragra, podagra; záškrt, angina, diphtheritis; rak, gangrena; zádych, záduch, asthma; pomora, mor, cholera, pestis; krče, spasma; klanie, pleuritis; kameň (v mechúri), dysuria; vredy, ulcera; príšte, pluzgiere, mechúre, pleskúre, pečetne, pečiarky, pečierky, vesiculae; otok, fistula; kyla, kylavosť, prietrž, hernia; niežik, nátcha, gravedo, catarrhus; belmo, cataracta; vlčia tma, caecitas, Tagblindheit; bes, besnota, rabies; keď koho zrazu ztrasie, povedia, že ho smrť preskočila; keď bolenie hlavy na zime lebo na slnci dostane, to zima opálila, to slnečnica opálila ho; divé mäsorastie v ranách, čím rozumejú nahnité a nabehnuté svaly a čuvy v ranách; mocne tvrdia, že „ z očú príde“ t. j. že pozor cudzinca lebo neprajného človeka nastoľko poškodí, že závrat a bolenie hlavy povstane z toho; spomínajú umrlčiu zimnicu, keď dakto zrazu ochorie, vytrasie ho a skoro na to zomrie.

Chorý človek u nás ako tôňa vyzerať bude, ako tmoľa tmoliť sa bude a premávať z miesta na miesto, ale neuľahne; premáha vraj on chorobu, nie žeby jej v sebe rozmáhal a premôcť sa dal. Takto chorobu na nohách a po robote roznosiť, v lete na slniečku a v zime pri ohnisku ohrievať sa, i zajiesť si, ale zvlášte napiť sa z toho pramienka sladkej vody lebo mädokýše, z ktorého zažiada sa, no napiť sa trocha i vínka a trebárs trocha tej brndžulice, ostatok poručiť na Boha, — to u nášho ľudu najobvyklejší a pri čerstvom povetrí i zdravých vodách často aj výdatný spôsob liečenia sa. Inšie už, keď choroba takto nedá zahnať sa, vtedy vedomci a vedomkine dedinské pomáhajú čarovnými i nečarovnými liekmi. Najhoršie keď choroba ani takto neprestáva, alebo keď voľakto na hran (z razu, nenadále) a povážlivé ochorel. Tu si baby, susedy a rodina kľučky z rúk do rúk podávajú a sbehnú sa okolo chorého, každý inšie radí a za hodinu zkúsa na úbohom aj desatoraké lieky. A len čo asi mohol by chorý takto si zajiesť zapiť; o tom každá baba vyhutuje a často nanosia mu toho až pres príliš. Bedákajú, keď jiest a piť nemôže, ač storáz jich to už zklamalo: nejedúci ozdravel, jedúci i jediac skonal. Často jim takéto zlozvyky k zlému slúža a najmä tam, kde iba vtedy už rozumného vzdelaného lekára volajú, keď chorému už „dohára.“

Ale naproti tomuto kde ľud náš rozumnejší, tam už teraz rád utieka sa k vyzkúseným lekárom a zvyk svoj dotýčne navštevovania chorých, najmä v dni nedelné, veľmo pekným spôsobom zachováva. Za hriech by si pokladal nenavštíviť svojich chorých, nemocných a nevládnych, neučiniť jim k polahčeniu, nepotešiť jich pekným slovom, vierou v Boha a nádejou večnosti.

V ťažkých a trvanlivých nemociach dávajú konať modlitby za seba, zavierať sa do verejných prosieb a modlitieb v chráme. U nás v Drienčanoch je pri tom zvyk, že nemocný dáva odprosovať všetkých v sbore a v cirkvi, aby mu odpustili, čokoľvek by bol proti niekomu previnil a celý sbor povstaním z miest dáva na javo toto odpustenie a smierenie sa s ťažko navštíveným blížnim; potom modlia sa za neho. K posledním svátostiam v takýto čas niekde sú až príliš ochotní, niekde zdržanliví a jako hovoria, nepriam kňaza žiadajúci. Bo veria, že keď nemocný kňaza zavolá a ozpovedá sa, to nastane uňho rozhodná premena na život lebo na smrť. Tamtí tejto premeny boja sa, títo si ju na lepšie vykladajú.

Ostatne jak dúfanlive a do vôli Božej oddane hovorí ľud o smrti, tomu neraz podivujem sa. Mnohý cíťac blízku hodinu smrti svojej shromaždí svojich vôkol seba, odprosí jich pekne, podá si s každým ruku, rozlúči sa s nim tak srdečne a dotklivo, jak as lúčil by sa so svojimi hrdina idúci do boja a naskrze neľakajúci sa ostrosti meča a smrti; porobí všetky poriadky v dome a rodine, ešte i o pohrabe svojom a jak ho majú vystrojiť na ten druhý svet. Naozaj ako čoby táto premena a rozlúčka platila o ceste, po nejž zasa sísť sa má s milými. Svedkom takéhoto dojímavého „odberania sa od svojich“ bol som neraz.

Konečne to každému, pobožnému i bezbožnému, vďačne i nevďačne umierajúcemu, keď „dohára, nuž aj dohorí.“ „Jako kto žil, tak aj umiera,“ hovorí náš ľud. Ale už či tak či onak niekto skoná a „dušu pustí,“ tu pristojaci otvárajú oblok na izbe, ba často držia ho vopred otvorený, „aby duša mala kadial von vyletieť.“ K zomrelému pristúpi baba dedinská. Baba ulapila ho dakedy na vode: baba nájde ho teraz na slame na zemi; bo skonávajúcich kladú často na zem, keď títo vraj i sami ťahajú sa a pýtajú na zem. Ona tedy zdvihne ho i teraz, jak bola zdvihla človeka do prvej kúpeľky; ona zatlačí mu oči, podviaže bradu, poumýva si ho a oblečie a „vystrie na dasku“ t. j. na pripravené k tomu zo stolcov a dasák lešenie, — i zastrie ho bielou plachtou. Slamu, na ktorej mrtvý dokonal, vynesie von a spáli na zahučaní pod stromami. Oblek, v ňomž umrel, berie čo mzdu smrti pre seba. Bo obliekla staršieho jednoducho do čistého bieleho obleku: mladších ale a deti i mladšie osoby vystrojí až nádherne, do najkrajšieho a najpestrejšieho obleku, jak jejich mladosť za živa krášlila sa; pannu práve odeje jak by k sobášu, na tú cestu do druhého sveta. Mladým vraj i tam pekne ukázať sa treba.

Len čo mrtvý oblečený, na daske vystretý a zastretý, už mu dávajú umieračkom zacenkať a na všetkych vyzváňať. Ženy a deti zástupom hrnú sa do domu „mŕtveho pohľadeť a vidieť i počúvať, ako budú nad nim vykladať, ako ho budú nariekať, ako ho budú pokoruvať.“ Domáci, hla, oblekli sa už čo do najchatrnejšieho odevu na znak smútku a pokory či radšej „pokoruvania.“ Mužskí členovia rodiny sedia lebo stoja po strane a slzia. Ženské domáce i došlé príbuzné nad mŕtvym zalamujú rukama, jako najkrajšie a najhlasnejšie znajú, tak vykladajú t. j. pripomínajú dobrotu zosnulého, jeho práce, skutky, cesty, príbehy; čo naposled robil, hovoril, jak trpel, jak odoberal sa od svojich i jak dokonal. To je nariekanie a pokoruvanie mrtvého. Niekedy naschvál povolajú si sbehlú v tom ženičku, ktoráby umelá „pekne vykladať“ nad mŕtvym t. j. pripomínať jeho dobré stránky i vlastnosti a vzbudzovať súcit i žiaľ. Kde toto naozaj „pekne“ deje sa, neminie sa svojho účinku. Nezdarné a zbytočné takéto vykladanie prenasleduje ale i sám ľud svojim vtipom, pohovorkami a pesničkami o tom na pr.


Juro, Juro, kmotor prišol,
aby si mu orať išol;
a ty si už dooral,
keď ťa Pán Boli povolal — atď.

Vyzváňať dávajú dva triráz za dňa, a pri každom vyzváňaní národu plno v dome a nariekania i vykladania dosť. Keď truhla hotová, vložia mrtvého do nej pri vyzváňaní zvonov a pri nariekaní rozžialených rodinných. Do truhly nesmie prísť ani slamka, nič zo zelín; pod hlavu i do vankúša dávajú len ostružliny z dasák a niekde peria. Čo ale mimo obleku, do nehož mrtvý zaodený je, ešte položiť majú, o tom najmä dospelejšie ženské ešte pri svojej pamäti poriadok si porobily; ba prihotúvajú si vopred jakou plachtou jich zastreť majú a ktoré kusy šatstva s ními pochovať. Mladým a pannám dávajú sami rodičia tie kusy odevu a okrás do truhly, ktoré za živa najradšej nosily. K mužom kladú i nástroje remesla lebo zamestknania jejich; k nábožným kresťanom nábožné knihy. Dakedy mali klásť do truhiel i chlieb a nádoby s vínom, ba aj obilie a všelijaké zrno; ač nenieli po dnes vidiekov, kde to ešte vždy robia.

Nočním časom horí od svitu do mraku svetlo v izbe, kde mrtvý leží a shromaždení susedia i priatelia spievajú nábožné piesne, odriekajú modlitby a časom besedujú, ba i prostonárodnie poviestky si rozprávajú a miernym jedením i pitím občerstvujú sa.

K nastávajúcemu pohrabu povolávať chodia zváči tak ako by aj na svadbu a najmä vzdialenejších a z druhých dedín priateľov i rodinu.

Chranba, chránenie, zachráneninči pohrab, pochovávaniemŕtvych deje sa na tretí deň; ač ľud ešte vždy rád by to mal hneď jak truhla a jama hotová; bo vraj to mrtvé telo už nič inšie nežiada, len do zeme, len na pokoj. V určenú hodinu pohrabu dajú ešte na všetkych zvonoch prezváňať a naposled na jednom zazvoniť „na process, na processiu.“ Pod zvonením kňaz i speváci i ľudia uberajú sa do domu a na dvor zármutku. Na dvore čiernou šatkou alebo i bielym obrúskom zastretý stôl a stoličky pre cirkevních pochovavateľov, do kola pripravené lavice pre mužských; ženské najviac stoja. V dome ešte naposled rozžehnávajú sa s tvárou umrelého rodinní a len teraz položia i klincami zadrvia vrchnák na truhlu. Zadrvenú truhlu vezmú do rúk mužovia a triraz sklonia sa s ňou i udrú ňou na podjimu prahu izbového, až ju vynesú na dvor a složia na máry. K nímž zasadnú si ženské z rodiny a zde nad truhlou ešte naposled jak najkrajšie vedia tak „vykladajú“ a nariekajú, podčím cirkevné obrady trvajú. Pokorujúci mužskí stávajú neďaleko truhly v odeve čím najchatrnejšom. Za nešťastného pokladajú, koho takto nad truhlou a potom nad hrobom nemá kto oplakať; musel to byť iste jaký najopustenejší človek na svete.

V sprievode pohrabnom idú napred mužovia, za nimi nesú truhlu na márach, za truhlou bezprostredne kráčajú rodinní zosnulého a plačú, ženské zavierajú sprievod. Truhlu nesú vždy tak, jak mrtvý v nej nohama napred obrátený je; hlavou jeho napred i krok s ním urobiť, za hriech a nešťastie pokladajú. Sprievod ide vážne pri nábožnom speve a vyzváňaní na všetkých zvonoch. Zvony umlknú len podčím kňaz nad jamou a truhlou v cmiteri pomodlí sa a mŕtvolu prežehná, ktorú zase pri zvonení a speve spustia do jamy a zachráňa či zahrabú, až by nasypali nad tým hrob nový.

Predošle žiadali a žiadať by chceli ešte neraz, by mrtvý a zvlášte mladý, nesený bol ku jame pri otvorenej truhle, žeby len tam naposled rozžehnávali sa s bezdušným telom. Zvyk, hádzanie hrudy zeme za mrtvým do jamy u ľudu nášho nebadám; ale ovšem to, že pred zadrvením truhly, či ešte doma či niekedy už len na cmiteri, každý bližší rodinný predstúpi pred zosnulého a odberá sa od tvári jeho, a zde rodič dieťa, dieťa rodiča, manžel manželku a manželka manžela, najbližší v rodine najbližšieho mŕtveho povinní svätyni krížom a vo meno Otca i Syna i Ducha Svätého, prežehnať. Poverujú, žeby ukazoval sa po smrti mrtvý tým svojim, ktoríby takto posledním pohľadom s tvárou jeho nerozžehnalí sa.

Kde cmiteri vzdialenejšie sú, tam vozia truhly — a to na voloch. Videl som to v Padarovcach u Maďarov a na Babinci u Slovákov. Na vôz ku truhle posadali ešte i ženské, majúce cestou „vykladať“ nad mrtvým. Do záprahu dal každý príbuzný svojich pár volov a viedol si jich ticho za rohy lebo za jarmo. Záprahy takéto záležajú potom z peť, šesť do desať, ba i viac párov statku. —

Nielen so spevom, modlitbami a žalmom dávajú pochovávať svojich tam s omšami, tu s rečmi a veršami. Zvlášť u Evanjelikov kazateľ buď hneď na dvore, buď na cmiteri, buď za tým v chráme z kazateľnice aby držal reč ozdobnú „k poslednej počestnosti zosnulého,“ jehož potom krátky životopis prečíta a povie poďakovanie živým v mene zosnulého za všetku lásku, ktorú mu za života preukazovali; — povie poďakovanie v mene živých pozostalých všetkým, ktorí pohrabnú počestnosť svojou prítomnosťou poctili, s tým želaním, aby priatelia zosnulého mohli odslúžiť sa týmto prítomným pri inej radostnejšej príležitosti. Niekde kazateľ drží tiež odbierku, v ktorej rodinu a priateľov zosnulého dľa mien pripomína a každému zvlášť ďakuje i slovo na rozlučné vraví. Inde ale kantorom a učiteľom dávajú skladať verše na takúto odbierku a rozlúčku. A neraz poprosia: „Pán rechtor, pekné že verše!“ Pri týchto najradšej si poslzia a v duši odberajú sa od priateľov takto ešte naposled, akoby jejich vlastním slovom, sprítomnených. A to nielen vážnych a dospelých členov rodiny, ale často aj najmenšie dietky pochovávame s mnohými obradmi a ozdobnými rečiami i veršami.

Nuž ale cirkevnie a sprievodné úkony odbavené bývajú, kde jak náboženské predpisy a city úcty k mrtvým jich utvorili alebo kde jak spôsob stačí. My vlastne opisovali sme len to, čo z ľudu je; jak náboženské obrady, tak i druhé nádhernejšie výjavy chceli sme mať a nahať po strane, keďže zvlášť náboženské a cirkevnie zvyky ponahávame opísať si lebo zachovávať každej cirkvi o sve. Po pohrabe nábožensky a cirkevne ukončenom nasleduje ešte len zvyk ľudu, ktorý ani čas, ani zákazy, ani majeť, ani nemajeť zotrieť nemohly. To sú kary, tým väčšie, čím kde viac majeť stačí, ba snáď čím väčšia kde úcta k mrtvým, už či prave či neprave pochopená.

Z chranby čiže z pohrabu domov idúcich pohrabníkov zastavujú na ceste a zovú na kar zváči. Koho hneď nedostanú, po toho idú do jeho príbytku a dovedú ho do domu zármutku. Lebo v tomto už stoly prikryté, chlieb a soľ i nápoje už na stôl pokladené a jedlá, medzitým u susedov pečené a varené, tiež na karovníkov čakajú. Vyvolený ku karu starejší čiže pohrabný otec (rečník) za vrchstolom (miesto: za vrchom stola — povedané) zasadá a príchodzí pripovedajú sa i usadzovaní bývajú po staršom a dľa pohlavia, napred mužskí, potom ženské. Jak sme to opísali pri svadbách, tak i zde, ač už len v tichosti, zdravkajú si, pripíjajú si a strovia pokrmy týmže obvyklým poriadkom na stôl dávané, k jejichž zásobe i teraz prispeli vopred rodinní zarmúceným domácim na pomoc, to darovaním sliepky lebo kohúta, to i druhými potravinami. Po čas stolovania dejú sa tiež sbierky, to na chrám, to na dobročinuý cieľ, to i pre kar dávajúcich na jaké také vynahradenie prítomných útrov. Áno i mendíci dostavili sa, zaspievali nábožne a prijímajú do buksy. Chudoba a deti tiež zde u dvier a na prípecku; čakajú i tí na svoj diel a zvyšky karu. Niekde potom almužny a dary posielané bývajú i do domov chudobných a na špitál či do verejných opatroven nemocných a biednych, často z dedín, kde špitálov niet, do susedného mesta. Predtým všade povolávali na kar i duchovných a kantorov, ba niekde tento zvyk po dnes trvá, niekde zostalo z neho to, že do fary a školy posielajú zarezanú a očistenú sliepku, kus mäsa a sklenicu vína do daru. Pohrabný otec a rečník, jak začal posedenie a stolovanie prípitkom, vinšom a modlitbou, tak i ukončieva ho. V reči svojej pripomnie z peknej dobrej stránky toho do zeme matky odprevadeného, želá mu ľahký odpočinok až do dňa súdneho, potom veselé zmrtvých vstanie i slávu večnú; potešuje zarmúcených a odkazuje na vôľu Božiu, ďakuje jim za predložené dary Božie; shromaždených rozpúšťa s tým želaním, by Hospodin vzdialil od ních podobný zármutok, tak žeby za preukázanú túto počestnosť domáci odslúžiť sa jim mohli pri druhej radostnejšej príležitosti či prináležitosti.

Katolícki kresťania dávajú si i potom omše slúžiť za mrtvých a zvlášte inde vo svete zomrelých; Evanjelici dávajú takýmto v cudzej zemi odpočívajúcim doma kázne a verše držať. Niekde na výročitý deň umretia dávajú vyzvánať a tak na zosnulých rozpomínajú sa. Obojí to ako za nešťastia pokladajú, keď kto ďaleko od rodiny a v cudzej zemi složí kosti. Ľud náš obchodnícki a vozársky ponáhľa sa domov s tými, čo v ceste ochoreli, a často polomŕtvych, často už vychladnutých nočnou hodinou dopravia domov, len aby jim doma posledniu počestnosť učinili a milí spočívali medzi milými. Ktorí dnes odprevadili svojho, tí pri najbližšom pohrabe znovu pokorujú, to jest v smútočnom a chatrnom odeve idú zase za truhlou tohto nasledujúceho mrtvého, a príduc na cmiter, idú nariekať na hrob svojho drahého, pred týmto sem odprevadeného. Kde častých pohrabov niet, tam v nasledujúcu nedeľu po pohrabe chodia a najmä ženské takto nad hroby pokoruvať a vyk1adať: „Ach dobrota moja, ver že si sa mi skoro pominula!“ Ináč smútočný čierny odev nosia za najbližšími do roka, za ďalšími rodinnými do polroka lebo i za kratší čas. A jako za tento čas nepripustia hudbu a veselosť do domu, tak aj mimo domu stráňa sa jej.

Hroby a hrobitovy ozdobuje ľud zelenou pažiťou, sadením kvieťa a stromov, jednoduchými krížmi i náhrobnými pieskovými aj mramorovými kameňmi i liatymi zo železa pomníkmi. Len nápisy na nich miluje rozvlačité a podrobnosti i city príliš vypočitujúce, ktoré si sám skladá a najčastejšie tiež len v tých milých veršoch. Neopravené a zanedbané hroby i hrobitovy prináležajú k neporiadnym výnimkám. Hrobitovy okolo kostolov za predošlých časov časté boli. A tu kostol, hrobitov, kaplnka, obraz, kríž a podobné miesta málo kde bývajú bez stromov a najmä bez lipy.

Kedy konečne rozlúčiť sa s odošlými na ten druhý svet? Nikdaj! Strojíme sa za ními, preto pamätáme na nich, kým za ními neodídeme. Len jaká po kom pamiatka zde a jaký tam súd Boží? To je otázka národov — i nášho. Tam deň Všechsvatých a Verných dušičiek, u iných poslední večer v roku, ale i tam i tu zostáva verejne slávená pamiatka zosnulých. Dosť maľučké dieťa umre, a rodičia, vídajúci zdárne odrastajúcich rovesníkov jeho, neprestanú spomínať: Hľa, takéto malo byť naše dieťa, pán Boh mu daj slávu večnú. Keď pominú sa otcovia opatrní a matky rozšafné, potomci neprestanú zpomínať jak tí žili, jak robili, jak rozkazovali, jaké dobré časy mali — aby jich len Pán Boli oslávil! Pominie—li sa človek neblahej pamiatky — tam jim je už na Božom súde a krivdy ním učinené poručia na ten súd. Ešte i kto prevrácene a smiešne robieval, odžíva v pamiatke toho všeobecného u nás: Robíš, ako nebohý Geľo robieval. Tu i tam — ač u nás zriedkavá — pozostala predca nielen povedačka, ale i pieseňka, ktorá pripomína príbehy a činy nad obyčajnosť a každodennosť vyniklých ľudí. Keď nie o inšom, zaspievajú ti aspoň o tých hôrnych chlapcoch a o jejich náčelníkovi Jánošíkovi. — Konečne povera ani spať nedá zosnulým. Nepominie sa žiadna znamenitejšia osobnosť, nezomrie nikto náhle alebo v osudných žalostnejších okolnostiach, kohoby oko ľudu nevídalo, slovo nespomínalo, chodiaceho „von z hrobu,“ chodiaceho „po smrti“ a znamädávajúceho. Dietky od prsú odumrelé prichodia k matkám stenať a do kolísok vyhánať sa; rodičky matky, umrevšie kým neodkojily, chodia si dietky kolísať; otcovia prídu nezdarných potomkov upomínať, matky a gazdiné ešte jedno druhé v dome sporadovať, skrivodliví a prostopašní krivdy odprosovať a hriechy želieť. Veštíci a veštice premieňajú sa na vlkolakov; lež o tom nižej.

Len na jedno slabú pamäť má ľud náš: zapomína prechovávať živšiu a trvanlivejšiu pamiatku na hrdinov a dobrodincov, pôsobivších na celý národ a na budúcnosť. Či snáď nemal takých, čoby boli jeho blahu život zasvätili i zaň umierali? Báječné povesti, zdá sa, vyplňujú u nás túto medzeru prebudilejšieho národnieho ducha. Kedy príde ten čas, kde lud a národ náš, opustiac báječnosť, živú prechovávať bude pamiatku skutočných z lona jeho povstalých hrdinov a dobrodincov ľudstva?!

Povery.

Proti boleniu zubov: nájdený cudzí zub do šiat si zaši; vystykuj si zuby šparcháčom urobeným z takého dreva, do ktorého hrom uderil; prilož na boľavé zuby železo, keď prvý raz na jar hrmí; keď ale deťom zuby padajú, vypadnutý zub hádžu za pec a hovoria: „Na ti, baba, zub drevenný, a ty mi daj zaň železný!“ — Prvým jarním kvietkom potri si oči: nebudú ťa boleť do roka. — Keď ti volač do oka padne, staň si pred oblok, pozeraj von a udvihnúc mihalnicu prstami, volaj: „Von z očka do potôčka,“ hneď ti vypadne. — Z očú nepríde, nezaškodí tomu: kto košeľu naopak oblečenú má, tiež kto chlieb a soľ pri sebe nosí. — Komu z očú prišlo, odvaria čistec (herba Stachis) a umyjú mu tvár: ak odvarok zhustne, iste chorosť z očú prišla, ale je aj spomoženo. — Ak dáš ostryhať sa na novmesiaca: dostaneš hostec. — Koho ruky bolievajú: nach si jich položí na mravenčiu kôpku a keď mu mravce na ne nalezú, rozšúcha jich. — V suchej nemoci onuce pres oblok na ulicu hádžu alebo na krížne cesty kladú: kto ces to prejde, ten ochorie a tamten ozdravie. — Keď čká sa ti, istotne spomínajú ťa voľakde; povedz ale: „Kto ma spomnul, bodaj zgromnul;“ alebo ak mu nechceš ublížiť, spomínaj mená priateľov: a keď prídeš na meno toho, kto vtedy spomína teba (štikútkanie) ti prestane. Na triesku vyschne: kto dá sa udrieť metlou, a čo len raz v živote. — Koho besný alebo i zdravý pes pohrýzol nech hľadí dostať z neho trocha srsti, tú spáli a popol vypije vo vode: hneď mu bude lepšie. — Keď dakoho zlá nemoc vychytila, vystrelia z pušky, tak aby vystrelenú guľku našli; túto roztopia a nad hlavou chorého vlejú do vody: jakej podoby tam vec uliala sa, od takej zlú nemoc dostal a tej má varovať sa. — Keď je dieťa v zlej nemoci, vyzlečú košieľku z neho a zahodia pres dom, kde na zem dopadne, tam ju zakopú: zlá nevoľa prestane. — Na zrádzu: strieborník (potentilla auserina) var a pi. — Keď dieťa má krtice: kúp ho v slieziku — Keď okolo kvitnúceho tŕňa triraz obídeš a zakaždým potrasieš mu vrštek: prestane ti triaška. — Deväťzrnový hrachový struk ak Hroncovi do vlasov vložíš: zblázni sa. — Kde žaby nunúkajú, krkajú, alebo kde žaba na teba hľadí, tamže ústa neotvor: bo ti žaba začíta zuby a budú ťa bolať naveky. Tohto ako deti hrozne báli sme sa. — Preľaknutému olovo nad hlavou prelievajú. — Koho stryga vo spaní dlávi, zamkni mu zámku nad hlavou: chytí sa stryga do nej. Bradovicu rukou umrlca potri si: zkape ti. — Poraníš—li sa na klinec, vytiahni ho a vpichni do slaniny lebo do sadla: nezapuchne ti rana ani nezosbiera sa (odberať nebude). — Niežik chceš stratiť? Nuž utri si noštek do cudzieho ručníka a tak oddáš ju tomu. Alebo naveď ho, by povedal: rosa; ty rýchlo doreč: fuk moja nátcha do tvojho nosa. — Kde kuvik večer kuviká na dome: tam dakto umrie. — Keď zvony temno hučia: umrie niekto v dedine. — Kto veľa stavia: skoro umrie; napospol poverujú, že kto si nový dom vystavil, nebude dlho žiť v ňom. — Keď veľký víchor duje: niekto obesil sa v hore alebo aspoň na drevo. — Keď chorému nad hlavou povalina puká alebo v izbe volač chrapne: skoro umrie. — Keď dvere sami od seba otvoria sa: smrť vnišla do domu. — Umierajúceho slož na zem medzi trámy: ľahšie dokoná. Umierajúceho že nezaplač: bo by ťažkým srdcom šiel na druhý svet a dokonať nemohol. — Keď zomrelý má oči otvorené: niekoho najmilšieho skoro za sebou povolá. — Kto idúci do kostola niečo jiedol: tomu po smrti ústa otvorené ostávajú. — Včely a ovce: radi kapú za umrelým hospodárom svojim. Keď v dedine Pápči r. 1831 prvý človek umrel na choleru, truhlu jeho okrútili hrubou zástavnou reťazou z voza a konce spojili i zamkli hrubou ťažkou zámkou: chceli tým zamknúť mor. To mi hovoril tu na Pápči starý Kyšák. — Do umrlčej truhly preto nesmie prísť slamka ani zelinka: aby mráz nepoštípal pole. — Hrebeň, nímž mŕtveho začesali, zahoď: kto ním začeše sa, hmyz ho trápiť bude. — Pres ktorý chotár mŕtveho vezú: tam hrát (ľadovec) a búrka bude. — Za zomrelým hoď do jamy krajciar alebo kus zeme: by mu tam ľahšie bolo. — Keď nechceš, aby ťa zomrelý strašil: kým tuvon leží, potiahni mu na pravej nohe palec. — Nazad nestúpaj: koľko krokov nazad pätami kročíš, o toľko krokov dopomôžeš si matke do pekla. — Keď pôložnica pred vádkami zomrie: bude z nej smrtka (strašidlo) a príde si nad pozostalé dieťa nariekať. — Kde mrtvý máce, uvar černobýl a pooblievaj dom zúkol vúkol: mrtvý prestane chodiť po dome. — Čo komu najmilšie bolo, to mu vlož do truhly: aby neprišiel si po smrti poň. — Deti pred krstom zomrelé: každý siedmy rok ukazujú sa na svojich hrobčekoch a nariekajú.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.