Zlatý fond > Diela > Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery


E-mail (povinné):

Pavol Dobšinský:
Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery

Dielo digitalizoval(i) Peter Kohaut.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 666 čitateľov

III. Zenba a vydaj. Svadba.

1. Zálety.

Mládenec vyzrie si bystrým okom dievčinu, ktorá pozdáva sa mu a jejže i on páčil by sa; ba pomáhajú mu prezreť príhodnú i rodičia a radia priatelia. Tej on dvorí: v spoločnosti vyznačuje si ju nad druhé, do hry a do tanca pojíma prvú, na večierkach baví a prechodí sa najviac len s ňou, na priadkach dvíha upadlé abo zo žartu i prekrýva vreteno, odprevádza ju z nich domov; jej kupuje na jarmočné perníky či medovníky, prstenky, šatku, stužku a často i cennejšie veci. Ona jemu na vzájem posiela o Vianociach strojené pierko za klobúk, pozdejšie v lete, keď už kvety kvitnú každú nedeľu svieže pierka a voňačky, v nichže nesmie chybieť klinec, odznak mládenstva, ruža čo znak pannenstva, a ruta i materiná dúška čo nezábudka u pospolitosti. V sobotu a v nedelu večer smie si ju navštíviť v jej rodičovskom dome, pri čom má prístup i do komôrky. Ján Kollár, Zpievanky, D. I., str. 443 a 444 bráni tento zvyk navštevovania milej v komôrke, pred neošemetnými pomluvačmi. Strávia oni čas i preš polnoc spolu sediac a spolu besedujúc v komôrke alebo tedy ona zdnu a on stojac zvon u okienka komôrky. Ba snad zasnúbeným dovoľujú rodičia i spolu nocuvať v komore, v ktorej i teraz i vždy matka spáva. Menujú to na noc ísť k milej, nocuvať u milej. Jakokoľvek je s týmto zvykom; ale ja pri našich mladých znamenám to, že ešte aj v prvom a mladom manželstve zachovávajú stud, čistotu a tú svoju, u nich tak vela platnú poctivosť; nie to, žeby vyzliekali sa zo studu a prehrešovali proti poctivosti pred časom.

Však toto asi sú jejich zálety, ktoré padajú u mládenca do 17 do 20, u panny do 14 do 17. roku života. On tu záletník, frajer, milý, môjmilý; ona záletnica, frajerka, milá, mamilá. V Nitre a okolo Bielej Hory znamená to chodiť na galandu; on galán, ona jeho galánka.

Mladé ženštiny, ked vidia šuhaja ísť na zálety, spievajú mu:


Nieto na tom svete takého sokola,
jaký vyletúva z susedove dvora;
nieto na tom svete takej sokolice,
jaká susedove obýva svetlice.

Piesne milencov, záletnícke a vohľadné prislúchajú aj k najmilostnejším a najpoetičnejším piesňam ľudu nášho. Vidz Zpievanky, D. I., str. 38—202. Sborn. Mat. Slov. Sv. II., str. 32—78

2. Vohľady. Ohľady.

V jaseni (október a november) a vo fašiangy (január a február) je obvyklá doba svadieb. Radi ženia sa pred dvaďsatým, vydávajú sa už v pätnástom roku. Do r. 1848. mali v tomto úplnú voľnosť; od tých čias konajú si k tomu dovolenie pre ženíchov u vrchnosti. Ked raz umienili rodičia syna oženiť a záletnica jeho jim po vôli, vyšlú do jej domu svoje priateľkine, v Gemeri na prezvedy, v Liptove na priepačky, v Nitre nahovárať. Prezvednice pripovedajú sa do domu dievčaťa: „Tam von zima; či nás prímete?“ Jestliže jim zde reknú: „Oj len príďte dnu; zohrejte sa; vďačne vás prímame“ — hneď klaňajú a vítajú sa srdečne, pousadzované bývajú za stôl a uhostené. Devojná umkla preč a prišlé prezvedujú sa u matky, či ju dá za toho, do takej a takej hospody. Chvály tu znejú zaslúžené i nezaslúžené z úst vohladničiek. Matka zná už, čo má hovoriť; napred vyhovára dcéru, že je ešte mladá, za muž nesúca, že nezvykla ešte ťažko robiť a pd. Často dá jim i prepustné, ale vráti jich z pitvora lebo zo dvora dnu. Konečne privolí a všetko je dobre. Vohľadníčky navráťa sa rozveselené a otvárajúc dvere u rodičov šuhaja, reknú: „Prišli sme vám pripovedať.“ Inde ale s týmto heslom pripovedania prichodia pozdejšie i priateľkine dievčiny. Zriedka stáva sa, by šly na prezvedy do domu, kdeby vopred nebolo tichého o tom usrozumenia; ale predsa prihodí sa i to, že prezvedačky navráťa sa s neprajnou odpoveďou, tu teda reknú domácim šuhaja: „Prišli sme vám odpovedať.“ A rada stojí, kam zase na prezvedy, by mladý nejak neostal bez ženy.

Tento je žačiatok vohľadov, v nichž pokračujú tak, že skoro zatým idú aj „ohnisko obzerať.“ Toto už v početnejšej spoločnosti a s parobkom, ktorý dáva dievčine nejaký dárčok a ona klobúk jeho podperí t. j. dá mu pierko za klobúk. Konečne idú s prstenomči na sdávanku. Za vnišlými do domu dievčaťa, perie chasa uličná staré hrnce do zavrených dvier. Tu už dvaja budúci starejší svadieb prítomní sú. Starejši mladého čiže pýtačvypýta mladuchu dlhou biblickou od Adama Evy započatou rečou; starejší mladuchy čiže oddavačoddá mu ju takže — a premenia jim prstene. Rodičia dievky na to všetko doreknú: „nach stane sa Božia voľa!“ V tento čas oddávajú si dary: mladý dáva obyčajne pekné kordovánové čižmy (tižmy) a šatku na hrdlo; mladá jemu novú tenkú košeľu k sobášu.

Rodičia často i proti vôli mladých takéto pýtačkya sdávankypristroja. Hlavná vec u dietok poslušnosť i pri ženbe a vydaji, — a veď to mladí navyknú na seba. I v skutku zriedkavé sú nepodarené ženby. Poťahom na toto ľud nehovorieva, že ten a ten žení sa, tá a tá vydáva sa; ale hovoria len o jich rodičoch: tí a tí ženia syna, vydávajú dievku (dcéru).

Živý obraz priepačoka vraj pravdivý príbeh podal J. Kalinčák zo Sv. Jána v Liptove. Odpisujem ho rečou ľudu z (písaného) Prostonár. Zábavníka, usporiadovaného Vratislavom Rymavským v Bratislave 1842.

Mať, stará mať a suseda sišly sa spolu. „Ach susedka, ako teplo, ač tak páli; ach, dobre by to bolo“ — pri tom pokývne rukou k ústom a pokračuje: „Viete vy čô, kmotrička? Ten váš Ondrej — zišla by sa mu nevesta; aj vám nejaká pomoc by nezaškodila.“ Oslovená mať šuhaja potrela si rukou po čele: „Hm hm, veru pravdu máte susedka: nuž ale čože, deže?“ — „Hia, veď vy nič neviete! Vidíte, tá Beťkovie Eva, čô na fare slúži, to by — na moj' hriešnu dušu bola nevesta pre vás; takô dievča, ako čoby ho uliau.“ — Mať rozmyslí sa; šetky tri poobliekajú sa pekne a už idú „ve jmeno Božie“ do tých Beťkov na tie priepačky.

„Pán Boh daj dobrý deň, susedka! Ako že sa máte?“ — Pozdravujú sa u Beťkovej. „Ach, nuž len tak ve jmeno Božie prežívame. Ale sadniteže si, odkrojteže si kúštik cblebíčka,“ — rečie Beťková a beží do komory a donesie za hodný krčiažok hrinteho. Lebo jej to susedka tak popod ruku dala vedieť, čô to bude robiť sa; a Pán Boh vie, či sama Beťková nepošopla susedke: nože robte dačo. veď vy to dakedy, keď pôjdete pre oheň, [2]i tak zašamotiť môžete. Susedky napily sa do dobrej vôle. Potom mať začne: „Pani kmotra, viete čô? Ten môj Ondrej, je to hodný šuhaj; aj vaša Evka, je to švárna dievčica; aj mne by zišla sa už pomoc na moje starie dni:“ (a tu začne akoby plakať, ale nie od vody). „Nuž by ste nám mohly tú vašu Evičku za nevestu dať.“ — Beťková trhne sebou a robí sa tak ako čoby ju mau šliak trafiť, — hľadí — a hovorí: „Ach na moj' hriešnu dušu nedám. Ach vidíte u vás to máte ťažkie roboty a ona je slabô, nebožiatko; acli ani počuť o tom, kmotrička.“ — „Ale veru by ste to len mohly urobiť,“ prorečie susedka. — „Ach na moj' hriešnu dušu z toho nebude nišť!“ Beťková povie n mať (šuhaja) na to: „Nuž či dáte či nedáte? Povedzte odrazu.“ — Beťková: „Ach veru nedám; ach jaj, čoby to tam!“ — Mať: „Nuž keď je tak, šak môj Ondrej môže oženiť sa aj desať raz.“ — Betková: „Nuž, šak aj moja Eva môže mať na každý prst desať, len by kcela.“ — Mať: „Aj môj Ondrej je nie horší, veď za tým dievky len tak lipnú. A keď nedáte, majte sa zdravy!“ — Susedky odchodia a keď sú už pred jedno tretím domom, Beťková na ne zavolá, ony vráťa sa, a mať hovorí: „Nuž kmotrička, rozmyslely ste sa už?“ — Beťková: „Ach veru nie; ale mohly by sme ešte to hriato dopiť.“ — Pily. — Mať povie: „Teda z nás ništ nebude?“ — „Ach veru ništ!“ — „No tedy mávajte sa zdravy!“ — „S Pánom Bohom!“ — A keď susedky boly asi pred tretím domom, zavolala jich Beťková zasa. „No, či ste rozmyslely sa už?“ — „Ach nuž ako Božia vôľa!“ A pritom začne Beťková plakať a susedka teší hu, že to tak musí byť a Beťková dokladá: „Ach, nuž keď mi je to len tak ľúto!“ — Potom ešte raz zohrialy si hriateho s mädom, usmažily chlebíčka a potrely sadlom, — a iba večer odišly uradované susedky domov.

Ondrej nevedeu o ničom. Iba keď pozde večer prišieu z hory; mať zaobchádza ho zo šetkých strán, až mu povie: „Ondrejko, budeme mať svadbu.“ — „Nuž akú?“ — „Vieš čô, syn môj; budeme ťa ženiť.“ — „Nuž a kohože si budem brať?“ — „Nuž vieš, syn môj, to Beťkovča.“ — „Hach, na môj' hriešnu dušu, ja to nekcem; nuž ale takú pľuhu?!“ — „Ba na môj' hriešnu dušu, musíš si hu ty ziať; veď som ja vari ta ako dáky blázon nechodila!“ Ale Ondrej ani počuť nekceu, hnevau sa i kričau: „Kcely by ste mi dáku húžvu na hrdlo obesiť; ale ja, na môj' dušu, takú zaškriatanú, umúčenú opicu nekcem!“ — „Hia, syn môj, veď to nie tú, čo vo mlyne, ale čo na fare slúži.“ — „Hia, to je inšô! Ale veď ešte ani neshováral som sa s ňou?!“ — „No no, pôjdeš teraz do Beťkov; tam bude aj ona; len obleč sa do novej kabanice, aj nový klobúk si vezmi.“ — Ondrej umyu, učesau, poobliekau sa pekne a išieu už sám na tie vohľady.

Celý uraduvaný letí až hen po pounoci Ondrej po dedine. I zaklepá doma na oblok a zavolá: „Mamo, už je šetko dobre!“ — I veru hneď potom ohlašuvau a sobášiu ich kňaz.

3. Ohlášky.

Po vohľadoch a pýtačkách či prstenkoch čiže sdávankách sú mladoženísi vo vere, sverení, srukovaní, dovedna sdaní, sprstenkovaní. Otcovia alebo najbližší pokrevní z oboch strán idú na faru k pánu tatíkovi za ohlášky. Ohlasovať dávajú sa verejne v chráme z kancľa, čo poctivímládenci abo teda vdovci a čo poctivépanny abo teda vdovy; beda tomu, ktoby bol prehrešil sa proti šiestemu, ten a tá ohlasovaní budú len čo úctivíalebo opatrní.

Po čas ohlášok mládenci a panny chodia k pánu tatikoví na faru: na katechismust. j. k náboženskému vynaučovaniu a napomínaniu vzhľadom k povinnostiam manželstva. Vďačia sa tu mládenci vínom, panny koláčmi, ktoré v dome týždňom prv začínajú piecť, by k svadbe dostačovala zásoba. Mladý pár povinný ísť do chrámu k ohláškam a to dľa zvyku šuhaj so sobášnym pierkom za klobúkom, dievčina v párte alebo už v sobášnom venci: toto zvlášte pri tretej ohláške.

Ak je mladucha chudobná, služobná a najme sirota, chodí teraz pýtať si na poctivú krásu. Ide po rodinných, známych a majetných v spoločnosti svojej krstnej matky abo druhej bližnej ženštiny a táto pýta: „Moji milí pánovia, neopúštajte túto poctivú krásu, ktorá umienila si vstúpiť v stav manželský.“ Vyzpytujú sa jej: koho si berie? či poctivého a robotného? I dávajú jej do daru obylie, múku, plátno, peria, peniaze a čo. Zvyk to zaznačený z Liptova; v Gemeri ho nemáme; nahradzuje ho idenie na dom, o čom nižej. Poctivá a pracovitá však nikda nemá čo obávať sa, by pre chudobu ostala bez svadby a vena.

Rodičovia oboch stránok opatrili si už družbov a zváčov. Títo, čo mládenci za klobúkom, čo ženáči na prsach podperenía s hoľou lebo valaškou v ruke, chodia rodinu a priateľov zvať na svadbu; chodia v dobrý ešte čas, by priatelia s darmi prihotoviť sa mohli. Odriekajú pri tomto volaní na svadbu isté rytmy a znajú rečniť, že tomu a tomu hospodárovi Pán Boh dal syna (dievku) a pomohol vychovať ho (ju) až posial, kde mu (jej) svadbu strojí; a že túto vec sám ani začínať ani dokonať nechce a majúc z požehnania Božieho dostatok, prosí priateľov, by prišli s nim veseliť sa, zdraví to stroviť, a túto od Hospodina pošlú vec i začať i dokonať.

Dievčence na svadbu pozvané, chodia tiež „ volať vo družice“ t. j. chodia po domoch priateľských, pripovedujúc sa: „prišly sme vás volať vo družice.“ Domáca gazdinka rozumie tomu a podaruje jich hruškami, jablkami, orechmi, lieskovcami a čím iným. To si ony odkladajú k budúcim vzyčajným podarúnkom pri svadbe a k pohosteniu sebe i svadobníkov. Vďačne prijímajú aj kvieťa, v zime z črepov za oblokmi držaných na svadobné pierka, voňačky.

4. Prvý deň či začiatok svadby.

Po tretích ohláškach v pondelok pred večerom, v oboch domiech svadby, pripraveno je už všetko: junca abo jalovicu zabili, hydiny nadrhli t. j. narezali, súdky vína a páleného složené sú v komore abo v pivnici. Kuchárky s vareškami strežú u ohništa nad hrnky — takými do kolena — a v peci vopred vykúrenej na pekáčoch hrejú sa pečene. Pri pohodlnej chvili a aby v izbe spratnejšie bolo, mávajú na dvore lebo za domom na spech pripravené ohnište, záležajúce z lešenia dobre okýtaného či chytvaného t. j. hlinou zamazaného na lesici kôlmi podbitej. — Hudci na prípecku alebo na lešení, postavenom pre nich u dvier v kúte izby, začnú prehrávať. Zváči svodia teraz svadbu t. j. volajú, ba i dovádzajú svadobníkov po jednom. Príchodzí pripovedajú sa želaním dobrého šťastia rodičom i novomanželom a oddávajú prinesené dary: kohúta, hus, koláče, čepiec pre mladuchu a iné veci do komory k rukám svadobnej matky. Svadobný otec uvádza si hosťov do izby, kde už víta jich za vrch stola sediaci starejší, usadzuje do radu a títo zasedajúc želajú spolusediacim: „Šťastlivé posedenie!“ Detí a starien nahrnulo sa už na pec a prípecky, vždy otvorenými dvermi, na dostač i na zbyt.

V dome u ženícha družba a mládenci, v kole svojom majúc mladého, pokreskávaju si podkovkami, točia sa kolom, tľapkajú rukami: to „ ihrajú pokoný mládenecký tanec.“ Ženáč nesmie zamiešať sa jim do neho, ani tanečnice neberú k sebe. Hneď zatým tancujú všetci pospolu i s tanečniciami, komu jako ľúbo. Starší poza stoly častujú sa nápojom a koláčmi, čudujú sa jim, spomínajú svoje mladé časy a všeličo.

V dome u mladuchy predovšetkým stály si pod obloky družice a vyspevujú príhodné piesničky o záletoch a vydaji, zdĺhavými ale peknými, žialno prenikavými nápevmi. „ Oplakávajú pannenstvo“ mladej, ktorá pod tým časom sedí na stolci v komôrke a plače za tým svojim pannenstvom. Keď pannenstvo oplakaly, vnídu tamtie k nej a ona lebo jej matku podarúva jich stužkami (pentle) a šatkami, čo za pannenstva nosila; ponúka jich ovocím a koláčmi. Skoro však započnú i tu tanec pred očima pousadzovaných a k svadbe shromaždených.

Konečne i tam i tu dávajú „obed“ na stôl. Obedom to zovú teraz i vždy pri svadbe, jakkoli pozde večer dávaliby jedlá ha stôl. Dávajú jich vždy týmto poriadkom: polievka hovädzia s podvarenou strovou, krupou lebo rýžou či rýzkašou; kapusta s mäsom; druhá kuracia polievka s podvareným cestom; suché múčne jedlo, rezanky na masti alebo v novejších časoch štrúdľa; konečne pečenky, vždy so sušenými slivkami, hruškami, jablkami, čo zovú sušienky; štiepanky, hloza. Jedlá nosí na stôl družba a zvláš5 prvé jedlo pripovedá:


Milí páni prísedíci,
všiekni malí i velicí!
Domáci náš pán hospodár
posiela vám tu tendo dar:
to jest napred kusy mäsa,
by veselá bola chasa;
pri tom v myse polievečky,
by tešili sa devečky;
ešte vám sľubuje hlivy (zlivy, slivy),
nach nikomu nič nechybí,
dáme vám aj čerstvej vody,
aby ste boli bez škody;
k tomu takže trocha piva,
od nebož sa hlava kýva.
To by ste vďačne prijali,
z chutí zdraví užívali.

Starejší hneď zaklope rukoväťou noža na stôl, vrava úplne utíchne, starejší hlasne a ostatní šepky pomodlia sa. Po jedení rovne prikáže starejší tichosť; upomína prítomných, by poriadne a počestne držali sa po čas celej svadby, rozpovie zvlášť poriadok budúceho dňa; zaďakuje hospodárovi za predložené dary, pomodlí sa, a praje všetkým na zdravie. Po večery čo mladší ešte potancujú si pri hudbe; však skoro rozchodia sa do svojich príbytkov, by ráno v dobrý čas poschodiť sa mohli.

5. Druhý deň svadby: sobáš a prívoz mladej.

V utorok ráno zase je všetko na nohách: domáci a kuchárky stroja raňajšie užitie: pálené, slivovicu, víno, koláče i mäso; hudci (obyčajne to cigáni) pretreli oči a zavrešťali, zadúdali; zváči liecu po dedine budiť a svádzať na svadbu; prichádzajúcich víta starejší, sediaci za vrch stola a ponúka páleným i koláčmi. Stroja však tu mladého, tam mladú k svätému sobášu.

Mladý oblieka sa sviatočne, zvlášte do bielej darovanej košele; berie kabanicu lebo širicu, lebo kožuch lebo mentiek šnurovaný a nadovšetko nový podperený klobúk. V Nitranskej: kožuch lalokový, vyšnorované nohavice, pás rozličnej barvy za remeň zapásaný a jako zásteru napred tela rozpustený, čižmy kozlové jako sklo blištiace sa. Opasok, kde ešte vo zvyku, chýbeť nesmie. Niekde dlhú palicu (hôľ), niekde valašku abo fokoš vezme do ruky a nepopúšťa v tento deň ani za stolom, leda pod hodinou sobášenia sveruje družbovi na krátičkú opateru. Prítomný starejší vynaúča ho, jak má držať sa pri pýtaní nevesty i pri sobáši a pomodlí sa s ním raňajšiu modlitbu. Takto pristrojenému prajú svadobníci šťastie a čo onakvejšieho obdivujú a chváľa medzi sebou.

Mladústrojí v komôrke jej staršia svadbica čiže rúšnica čiže široká, spolu s družiciami, vyspevujúcimi o ozdobách pannenských, ktorými mladá krášli sa teraz k sobášu. Vlasy začešú jej do hladka, sviažu do pútca, zapletú vrkoč a doňho čo najkrajšie stuhle; na hlavu vložia pártu alebo veniec, buď sviežy rozmajrínový a na lístkoch pozlátený, buď strojený v barvách zelených a bielych; v obleku vyniká oplecko s rukávami z priezračného tkaniva, kytla na podolku vyšívaná, šat (rubáš) na drieku kvetavý alebo to z modrého to z čierneho hodbábu, na ňomž prepásaný rub (zástera) podobnej látky a barvy; čo svrchný odev v zime je kožuch lebo kynteš; na nohách čierne kordovánové alebo červené karmažínové čižmy (tižmy). V Nitre zapletajú mladej dva vrkoče nazad tyla, každý vo štvoro pletený, v ňom ruže a stužky; obliekajú rukávce tenké, na pleciach zlatohlavom t. j. zlátistymi šnúrkami a čipkami vyšívané, zlatý obojok na šiju, na driek kasanicu vyšívanú červeným harasom, kožuch lalokový; čižmy sú kozlové. Keď nevesta pristrojená, starejší príde pomodliť sa s ňou; ostatní ju vítajú a pozdravujú.

Lež zde postavil sa už družba, poslaní z domu mladého, opýtať sa či hotoví sú prijať venčiarov čiže pýtačov, ktorí majú vypýtať mladú k svätému sobášu. Pripovedal sa rytmou (veršami) abo i len hladkou rečou a odchodí s pekným pozdravením, by páni pytači prišli. Pýtač tedy či starejší u ženícha ustrojí sprievod: napred kráča sám vážne s mladým a s družbom, ktorýže nesie hneď v dar pre pána tatíka pletenec (mrváň okrúhly, ako slnce veliký) a jazyk hovädzí abo pečeňu v koši na konci valašky lebo fokoša zavesenom; za týmito ide celý rad pýtačov a pýtačick, hudci vyhrávajú a melie sa kopa detí i dedinčanov. Príduc k domu mladej, najdú dvere zaprené; nadbe vprosiť sa jim dnu, že s dobrým kresťanským úmyslom prichodia. Vpustení súc, pozdravia sa a pýtač dlhou biblickou rečou (tak asi z príkladu mladého Tobiáša, uchádzajúceho sa o dcéru Raguelovu) pýta mladuchu k sv. sobášu, ktorá za ten čas v komore uzavretá plače. Oddavač čiže starejší mladuchin oddá mu neprítomnú takže biblickými rečmi. Tu čo smelšie družice, z počtu nahrnuvších sa sem, predvodia jim najprv mladé dievčence, potom i staré baby, hovoriac: „Tu si ju máte, vašu nádobnú mladuchu; či priznáte sa jej?“ Pýtači nepriznávajú sa a žiadajú za každým tú opravdivú. Konečne nádobno mladuche ostýchavej a so sklopenýma očima postaviť sa pred starejších a oddavač oddá ju pýtačovi a s ním prišlej družine, by si ju mohli viesť k sobášu.

Za mladou doniesli sem z komory venečníkt. j. dary, ktoré sama mladá a jej družice rozdávajú medzi prítomných, počnúc od starejších, až komu len dojde sa zo zásoby. Totiž venčektuho uvitý položia na tanieri na stôl, aby jako je tento v okrúhlosti, tak nebola láska roztržená medzi mladými až do smrti; perečkározdávajú, jako znak pannenskej čistoty, by ženích znal, že pojíma si mladuchu poctivú; uteráky i šatky, na znamenie, že budúcne manžel v práci unavený bude mať čím utierať si pot tváre z jej pomoci a práce, — uteráky tieto prepasujú mužským z pravého pleca popod ľavé rameno; koláčea to okrúhle pletence i perace a kúchne, tieto poslednie i lekvárom slivkovým lebo brindzou lebo i tvarohom natrené a podkovy či kvaky makové, by títo príchodzí z ďalekej krajiny nezhynuli hladom na ceste a hneď poznali úžitky práce rukú mladuchiných. Domáci tedy i usadia prišlých za stoly a uhostia jich na krátce. — Toto volajú vencom, venčením; a tých, ktorí idú teraz pre mladú ovenčenú a ktorým i ona veniec a pierka darúva, volajú venčiarmi.

Vyšlú k farárovi poslov, či už môžu pristúpiť k sv. sobášu. Dostanúc žiadanú prípoveď, dajú si zazvoniť a už hrnú sa ku kostolu. Napred idú oba starejší s mladým a s družbom, otočení mužskými z oboch domov a sprevádzaní hudbou domu ženícha. Za týmito vedú družice so širokou mladuchu, v sprievode ženských z oboch domov a pri hudbe jej domu. Diváci nakopia sa kolo nich; hudba, spev ženštín a strelba mužských z bambitiek a starých deravých kľúčov ožíva sa v šír i diaľ. Svadobníci kuľače a brcoláky či krčiažky s nápojom, svadobnice nesú sebou pod pazuchami koláče; núkajú po uliciach a popod steny domov vyšlých na diváky a deťom hádžu koláče „na ruvačky mačky“ t. j. by chytaly si. Pozdeľač kostola zaostanú hudci a čo kriklavejší, druhí svatovia prihrnú sa až pred kostolné dvere.

Starejší s družbom vnídu do fary, oddajú jazyk i mrváň, vymenia kľúč kostolný za niekoľko krajciarov, niekde mendíkom, niekde kantorovi, niekde zrovna kostolnej pokladničke prináležajúcich. Všetci vstupujú do otvoreného chrámu, kremä poniektoré svatky (svadobnice) a družice ostaly vonku alebo utiahly sa za uhol chrámu — i s mladou. Čože tu deje sa? Sem prichodí družba, aby vymenil si mladú od družíc. Jednačka stojí dlhá od sto zlatých až na niekolko tých strieborných lebo medených a jablčiek a orieškov; tamtie má družba vo vrecku, tieto u niektorej svatky nachystané. Vymenenú od družíc vedie pred oltár; privedie a postaví k nej i ženícha. Za nimi došlé družice stanú si v polkolo popred oltár.

Po sobáši prijmú mladuchu zase družice a svatky medzi seba, mladý ide k sboru starejších a svatov (svadobníkov, svadbäníkov), a v jakom poriadku a s jakým hlukom prišli, tak aj odídu od sobáša, len že ide každá svadba do svojho svadobného domu, t. j. ženíchoví svatovia i svatky so ženíchom do jeho, nevestiní ale do jej domu. Trocha pobavia sa i tu i tam — a rozídu sa po svojich domácich prácach až do predvečera.

Večerom znovu schodia sa, ba nedochodiacich svolávujú a svodia zase zváči do oboch domov. Zváči títo nikdy neidú prázdni, ale s koláčmi a nápojom; ponúkajú z toho po ceste postretnutých a kde do domu prídu, takých, čo niesú pozvaní na svadbu, aby len každému došlo sa z toho, čo svadobný otec či hospodár pripravil. V takýto čas počastovali by ti celý svet.

V dome mladého stroja sa pre mladú. Dajú zapriahať i do viac vozov; prvý voz, pre mladú, býva štvorspražný; majetnejší ženíchovia a družbovia krem toho osedlajú si kone. Dostanúc náveštie z domu mladej, že tam už hotoví sú prijať jich, posadajú na vozy, pred nimiž jazdí ženích a družba a kolo nichž hrnú sa pozvaní i nepozvaní pechúri (pešiaci). Idú zase s hudbou, spevom a strelbou. Najdú i teraz dvere zaprené, až by vpýtali sa dnu, čo prichádzajúci z ďalekej krajiny a ač hlučne, však s dobrým úmyslom. Vpustení dnu pripovedajú sa rečou svojho starejšieho a tu domáci starejší uvíta jich; starejšieho, ženícha a družbu usadzuje najbližšie k sebe; ostatních došlých pousadzujú za prikryté stoly domáci a zváči, dľa pohlavia i veku hosťov. Stoly sú už prikryté a obťažené nápojom i koláčmi. Domáci starejší ponúka a podáva na všetky strany príchodzím, by len hladom a smädom nezhynuli na tejto ceste z ďalekej krajiny. Mladuchu dovedú z komory, zase tým spôsobom jako dialo sa to, keď ju pýtali k sobášu; a usadia ju teraz medzi ženícha a družbu.

Hudci postavili sa tiež pred stôl. Napred starejším, ženíchovi, mladuche a družbovi, potom každému, jak do radu sedia, vyhrajú tú nótu, ktorú jim teraz predspieva a rozkáže si [3]. Za to hodí jim na predložený tanier peniaze a zazdravkajúc súsediacim vypije pohár vína lebo sklenku páleného. Ženské si tiež dajú vyhrávať, ač pripíjať nepripíjajú; a za ostýchavú mladuchu prespieva obyčajne družba primeranú pieseňku, za ktorú ona odmení sa hudcom. Na konci stola sedávajú však čo veselší mladí muži. Títo začnú sa teraz pretekávať pri týchto svojich nótach či pieseňkach. Jedon takú, druhý onakvú začne spievať hudcom; hudci hneď tú, hneď onú hrajú, jako kto prv pousiloval sa hodiť na tanier peniaz pre nich. Konečne zvíťazí nápev i spev toho, kto najviac „mece na tanier“; to často na žart a rozveselenie prítomných, vždy „na žatvu“ pre hudcov. Hudci pri svadbách, aspoň v okolí Drienčan, aj ďalej len z toho žnú, t. j. platení sú, čo jim svadobníci „do husiel namecú,“ t. j. tanečníci vskutku dnu do „starej Barbory,“ t. j. do bassy hádžu peniaze, kedykoľvek začínajú tancovať a rozkazujú si hrať.

Visievajú v izbách ľudu zo stropu (z povale) ponad stôl zo železa kuté štvorhranné svietniky (svetáre) — ač vytískajú jich z tohto prestolu už petrolejové lampy. V tulejkách týchto svietnikov a takže v krátkych sem i tam do stien vrazených tulejkách (duté železné valčeky na vloženie sviece) horia sviece, v tom dave svadby len mdlo a zhasínavo. Aby však mladému páru i teraz i žatým svetla (života) neubývalo, horia pred nim v dvojramennom svietniku sviece na stole. A veru podoba týchto svietnikov alebo aj sviec, doma liatych, nutí mladuchu, za jejž najväčšiu cnosť pri svadbe i krem toho hanblivosť a stydlivosť pokladaná býva, by zastierala oči. Lebo veru podoba táto nič menej a nič viac nepredstavuje jako chlapčoka milka (amora), „tak jak ho Pán Boh na svet dal.“ Za toto svetlo dávajú záslonu (zásteru), by tú podobu pred druhými ukryli.

Po hudbe prídu pred mladuchudružice a spievajú jej piesne na rozlučné s pannenstvom i s tovaryšstvom dosiaľnym dievčienskym i s domom rodičovským; potom mladémutiež na rozlúčku s mládenstvom. Keď mladucha rozžialila sa pri týchto zádumčivých piesničkách, začnú veselšie spievať družbovi, jakoby sem pre mladú bol došiel nemajúc ani sedla ani stremeny na koni, len z koprivy koreny — a narážajú tiež na jeho skoré oženenie sa. Mladá, mladý i družba odmieňajú sa jim koláčmi, ovocím, orechmi; ktoré obyčajne pred sebou nachystané majú, a tanier aby nimi tak naplnený bol, žeby nôž lebo vidlička do prostred postavená zastala a zásoba presypovala sa.

Po speve družíc dávajú obed či vlastne večeru na stôl, všetkým činom a poriadkom jak sme to už pri začiatku svadby opísali. Vonku medzitým i statok i pohoničov opatrili a títo už zapriahajú znovu; bo už aj rúcho nevestino — periny a malovanú truhlu, v nejž háby (šatstvo) zavrené [4]— na vozy naložili. Domáci ale podarovali pohoničov pestrými šatkami, niekde i stužkami, a pouväzovali jich koňom u hrivy na kantáre alebo volom na rohy, kde totiž — nemajúc kone — zvlášte pre rúcho prišli na voloch.

Tam dnu po ukončenom obede a modlitbe starejšieho ešte hostia nevstávajú zpoza stolov, čože je teda? Najprv ďakuje mladý za mladú jej rodičom, že mu ju vychovali a za vernú ženu dali, sľubuje pekne nažívať a nakladať s ňou a porúča sa jim i celej novej rodine za syna a priateľa. Za ním ďakuje a odberá sa mladá. Číta najviac sama alebo číta miesto nej družba asi takto stereotypné veršíky:


Postojte máličko, zastavte sa ešte;
nech si voz postojí, bárs zima, na ceste;
slyšte naposledy moje ďakovanie;
pomíňa sa moje s vami prebývanie;
už dľa vôle Božej paberám sa z domu
a ruku podávam napokon každému.
S Bohom, otče drahý, s Bohom, matko milá,
vždy od narodzenia o mňa starostlivá;
čo ste mi dobrého v živote činili,
odplatiž vám hojne Bôh, otec náš milý;
za vaše trestanie, vynaučovanie
ruky vám bozkávam na rozlučovanie.
Bratia moji drahí, sestry moje milé,
uctite rodičov vždy od tejto chvíle;
vynahradzujte jim v milej poslušnosti,
že aj o vás mnohé vystoja starosti;
znáte, že od Boha má každý dlhý vek,
jestliby to činil na svete ktokoľvek.
Tetky moje drahé, ujčokovia moji,
za lásku ďakujem, žite vždy v pokoji.
I vám panny sestry, vám mládenci milí,
čo ste so mnou v žarte, v úprimnosti žili,
za to všetko vaše tovaryšstvo milé
nech Pán Boh popraje šťastie vždy zdarilé.
S Bohom, susedovia, všetko dobré žiadam,
keď od vás odchodím, inde bydlo hľadám.
S Bohom, maj sa dobre i všetka rodina; —
prišla môjmu vienku poslednia hodina.
Odchodím už od vás, tu sa dobre majte
a na mňa vzdialenú nezapomínajte.
Čo bych chcela ďalej, nemôžem meškati;
voz pred domom stojí, musím naň sedati.
A tak už na ten čas Bohu vás nechávam,
majte že sa dobre, dobrú noc vám dávam!

Už iste rozplakali sa s mladou i družice i rodičia a títo ledva stačili dcéru objať a pobozkať; bo hostia s hrmotom povstávali a poberajú sa, družba zvolal: „hudci hrajte!“ a vedie mladuchu von k vozu, na ktorý tí z novej rodiny vysadia ju a so širokou posadajú si k nej. Na druhé vozy sadnú ktorí môžu, a spolu s novými, „s mladou poslanými priateľmi“ tvoria sprievod mladuchin, na jehož čele zase jazdí mladý i s družbom. Neidú rovno do domu, ale raz alebo i do tretieho razu prebehnú dedinu na zdĺž, až konečne obráťa oje na dvor ženíchov.

Keď mladuchu von z dediny na druhú, tretiu dedinu vezú, pripravení sú už na to, že jich na konci domácej i každej dediny „zareťazia,“ t. j. mládež tu pretiahne reťaz krížom pres cestu a nepustí sprievod, kým nevymenia si „poctivú krásu“ koláčmi, nápojom alebo peniazmi na nápoj.

Po čas vozenia mladej ženské temer nepretržene vyspevujú. Majú k tomu príhodné, veselé prostonárodnie piesne, nie bez humoru, na pr. (pri dochádzaní na dvor):


1. Otvárajte bránu pekne malovanú,
Vezieme vám pannu Janíčkovi danú.
Otvárajte bránu pekne malovanú.
Nech šuhaj nezlomí pierce z tulipánu.
Otvárajte bránu pekne malovanú,
Nech sa dievča prejde vo venci poza ňu.
2. Veď sme sa nazdaly, že toto tu mesto;
čerta je to mesto, len stračacie hniezdo.
Veď sme sa nazdaly, že tu samí páni;
čerta sú to páni, len čierni cigáni.
3. Vymetaj, mamičko, vymetaj policu,
Veď ti my vezieme dobrú maškrtnicu.

Ostatne kdekoľvek v prítomnom spise piesne ľudu pripomínam a neuvádzam, robím to za jedno preto, že jich je mnoho, za druhé preto, že v Zpievankach od J. Kollára vydaných a v Sborníkoch Matice Slovenskej nalezajú sa.

Dovezenú mladuchu skladá z voza sám mladý; ona zostupuje na prichystaný k vozu a vrecom zastretý stolček, by vraj tak sypaly sa deti (ľahko rodila) jako z vreca (z mecha). Ženích vedie si ju do domu, na jehož prahu čakajú jich rodičia a na uvítanie podá jim matka mädu, by jim sladké bolo spolužitie. Široká a družice vovedú mladuchu do komory, k jej tam složenému rúchu. Ostatní hostia hrnú sa do izby, kde už domáci starejší prijíma jich zpoza vrch stola a tých z domu mladej došlých pousadzujú i všetkým činom tak častujú, jak opísali sme už toto posedenie a hodovanie pri tých, čo odtiaľto chodili pre mladú.

Hneď však jako títo príchodzí zasadli, predvedie mladuchu družba a od neho prijíma ju pohoničdo prvého tanca. Právo tohto prvého tanca s dovezenou mladuchou jemu výlučne náleží, prečo aj za pohoničov k dovozu mladuchy vyberaní bývajú čo prednejší údovia rodiny a muži lebo mládenci švarní, tanečníci dobrí. Za tím potancujú si s ňou druhí tu domáci svadbiari, až by usadili ju zase medzi mladého i družbu za stôl, kde ona vytrvá až do konca výš podotknutého častovania a hodovania, až by po ňom vyvolali ju zase do tanca, kde už prvý tancuje s ňou mladý alebo i družba.

Podotknúť treba, že tance započínajú sami mužskí, a len keď takto pokrepčili si, pojímajú k sebe i tanečnice. Tancujú i pri svadbách tance rozličné, najviac ale obyčajný „frišký tanec,“ ktorý rovná sa maďarskému čardášu. Obvyklý je pri svadbách a zvlášť pri dovezení mladuchy ručníkový tanec, ktorý takto ide: Na prostred izby prestrú veľký ručníklebo obrúsok, na jehož kraje postavia dve horiace sviece; mladý pojme si mladú a obtancuje ručník i sviece do kola, zatým kľaknú si na ručník medzi sviece, on z jednej, ona z druhej strany — a pobozkajú sa; on hodí k svetáru peniaz pre hudcov. Za nimi družba a tak druhí svadobníci volia k sebe dľa ľúbosti po tanečnici a rovno tancujú i pobozkajú sa i tanečník peniaz hádže. Na záverku a keď najme ženské opustily svadbu, mužskí „ihrajú od zeme.“

Mladuchu však na túto noc idú „ukladať,“ trebárs by to i dosť pozde vypadlo. Široká a družice posadia mladú v komore na stolec; družba peknou rytmou požiada ju, by dala si zosňať pártu i veniec. Pártu zosňatú odkladá mladucha „pre detné deti;“ bo nebodaj už jej dedová sobášená bola v nej a majú byť ešte snaď sestry, snaď až vnučky tej, ktorá teraz slziac rozlučuje sa s ňou. Široká rozpletá jej vlasy a družice sprevádzajú dej žalostiacim spevom. Veniec mladuchin a kvety z nebo niekde delia medzi seba družba i družice; čo patrí medzi najvzácnejšie dary za družbovanie i družičenie. Potom privedie starejší ženícha do komory a pomodlí sa s nimi večerniu modlitbu. S tým ukončujú sa obyčaje tohoto dňa. [5]

6. Tretí deň svadby: zavitie, vádky, na dom.

V stredu ráno staršia svadbica (svatka, rúšnica, široká) neide viac s družiciami, ale už s vydatými ženskými — s nevestami — do komory ku mladej. Posadia ju zase na osudný stolec a podstrihnú jej vlasy, príhodne k tomu, by dali začesať a sviazať sa nazad nad tylo v kont či kontík, naňže založia a pripevnia jej čepiec, od vlastnej lebo krstnej matky lebo od najbližšej pokrevnej k tomu podarovaný, iste čo hrdší, vždy ale hlavne v bielych barvách shotovený. Oblečú ju do šiat, jaké popri sobášnych čo krajšie sebou priviezla. Na to zavolajú družbu, ktorý takto zavitúmladuchu vedie do izby pred celú už shromaždenú svadbu a pripovedá i predstavuje ju asi takto:

„Milí páni svadobníci! Aj nepriateľ Boží a ľudského pokolenia, diabol, i tejto poctivej osobe rozličné úklady činíval, aby ju o poctivosť pripraviť mohol. Predsa ale od úkladov tohoto nepriatela Bôh mocný ju oslobodil, tak, že pri pannenskej čistote svoju zelenú korunu premenila v bielu túto ozdobu na hlave. Ktorú keď pred vaše slovútne opatrnosti predvádzam, prosím, aby ste ju ako poctivú, cnostnú, mladú nevestu a matronu prijať ráčili.“ — „Hudci hrajte!“

Hudci už hrajú a družba už zvŕta mladuchu; vyzvŕtajú sa s ňou aj druhí svadobníci či svadbäníci či svadbiari čiže svatovia, kde jak toto slovo vo zvyku je. Títo i tak nemajú dnes ráno iné povolanie, jako „užiť fruštik“ a potancovať si, potom rozísť sa po svojich.

Staršia svadbica ale i s tými ženami, čo zavily, zavíjaly, čepčily, začepčilymladú nevestu, vedú túto, vyspevujúc a ujúkajúc na vádky, na vádzku, na úvoddo kostola. Družba ide s ními, bo nesie zase na valaške kôš s pečeňou a okrúhly mrváň či pletenec v dar pre pána tatíka; k čomu mladá vďačí sa uterákom, tak jako aj čo prednejších svatov bola podarovala ním. Vádky, nie všade prísne uvedené, záležia z prímluvy, upomínajúcej na povinnosti manželky, a z modlitieb i požehnania kňazského; tiež ale vedú prítomné ženy mladuchu kolom oltára na offeru. V kole svojom zavedú ju i nazpät domov pri speve a pri rozdávaní koláčov medzi divákov, na ulici a na stienkach popod obloky shrknutých.

Popoludní shromaždí sa svadba znovu v oboch domoch. Tí z domu vlastních rodičov mladej nevesty dajú ohlásiť sa do domu, kam táto zavezená. Dostanúc prípoveď berú sa zástupne a pri hudbe, na čele majúc starejšieho a rodičov i starých rodičov nevestiných. V otvorenom dome u mladoženícha postavil sa už na pitvore mladý pár manželský a družba pri boku mladej drží v jednej ruke svetlo, v druhej tanier. Sem vstupujú prví rodičia, potom bližší, tak ďalší pokrevní, príbuzní a krstní. Prví rodičia obímu a bozkajú sa s dcérou i synom čiže zaťom, blahoželajú, jim a položia donesený peňažný dar na tanier, ktorý od päť lebo desať až do niekoľko sto zlatých obsahovať môže. Za nimi starejší a každý prišlý takže oddá svoj väčší menší peniaz. Toto je „idenie na dom“; toto sú „dary na dom.“ Všetko zaberie si nevesta a hospodári si samostatne s tým, čo jej takto „naskladali na dom.“ Ženy slovenské bývajú rozšafnejšie od mužov a začasto vypomáha žena mužovi z tohto „svojho“; začasto v núdzy dary na dom, rozmnožené úrokami alebo opatrným kupčením, bývajú jej jediným útočišťom. Pre chudobné mladuchy a siroty v tomto výpomoc istá, ba veno hotové.

Po oddaných daroch bývajú príchodzí svätovia uhostení, a tanec i zábava ukončí deň.

7. Štvrtý či pokoný deň svadby: idenie po vodu a hejnám; stínanie kohúta; kaša a radostník.

Myslel bys, že už ustali v zdravkaní si a popíjaní, v jedení, pri tancoch, zábavách i všelijakých týchto úkonoch. A ono tento pokoný deň najveselší, najžartovnejší, najrozihranejší a na výjavy najrozmanitejší pri svadbách. Ľud tento ako dovedie dňom i nocou pracúvať a cestúvať, tak zvyknul, keď začne, i veseliť sa do tej svojej dobrej vôle. Jednako pripadajú svadby to tej doby roku, kde polnie práce, či ľudia od nich odpočívajú a pracovný ľud z tohto ohľadu i žartovať i vysmievať zvyknul: „Len páni — a cigáni svadbujú sa v lete.“

Just dnes sídu sa čím včaššie na svadbu. Mladí muži preoblečú sa za valachov, lovcov, medveďov, vlkov a čo ja viem za čo. Najžartovlivejší prestrojí sa za slamenneho kňaza, prehodí pres plece na seba bielu ženskú kytlu, opáše sa povrieslom, zamaže tvár, pripraví si dlhú bradu z klkov. Vezmú ťažalo s jarmom a na zadní koniec zabijú os k zemi naklonenú; na túto os položia koleso vozné, tak, by jednou stranou bahrami dotýkalo sa zeme, druhou trčalo do hora; na koleso z dola pripravia slamennú a fantastične odenú babu a proti nej z hora muža. Dvaja zapriahajú sa do jarma alebo aj bez neho pochytia to ťažalo a pohnú sa von z domu a dvoru. Popri nich a za nimi pohoniči plieskajú s bičmi a iní strieľajú z pištôl a z klúčov. Za touto prípravou ide prvý družba s rozosvetleným lampášom, bárs je vo dne; za ním kráča starý svat a v kole družíc i neviest vedú mladú nevestu, polosviatočne odenú a v bielom čepci. Ona nesie v jednej i druhej ruke po krčahu. Hudci a dedinskí diváci s deťmi ukončujú zástup. Takto vyndú až za dedinu na jarok lebo na studničku, kde celá dedina čerpáva si pitnú vodu. Ženské vyspevujú, a zvlášť túto, s narážkou na biely čepiec:


Keď som išla na vodičku briežkom,
pripadla mi moja hlávka sniežkom; —
a to sniežik taký trvajúci,
čo nezkape na horúcom slnci.

Mladucha načrie vody do krčahov a v tomže sprievode donesie do domu; kde týmto jej prvá práca započala sa — a títo sprievodčí uviedli ju do toho: „bude svadba za deň za dva — a práca na veky.“

Už s týmto idením po vodupočali obchodiť hejnám, hojnám, hojnal, hajnal— a kde jak ešte zovú ho. Vezú ďalej to ťažalo až tak tie na kolese pripravené mátohy vyskakujú raz baba raz chlap do hora. Idú napred do domu svadby z nehož mladú dostali; odtiaľ chodia po domoch druhých svadieb, bo v dedine temer vždy odrazu viac svadieb, pri nichž vtedy ozaj celá dedina býva na nohách; smiešajú a spoja sa pritom i s druhými podobnými hojnalmi a navštevujú najme domy a rodičov jak družíc tak druhých devojných a záletníc mládencov, medzi hojnalníkmi prítomných. Záletnica družbova, ak ju len má, iste obídená nebýva. Všade potancujú si na dvore lebo na izbe a kde dievča v dome majú, tam jich veru aj počastujú.

Už pri tomto hojnale alebo inač šťastne vykutili a ulovili v dajednom dvore kohúta, ač gazdinky, znajúc zvyk, ukrývajú v takéto dni svoje kohúty. Uloveného kohúta idú stínať. Priviažu ho nohama na kôl do zeme vrazený; sudca prečíta výrok celou spoločnosťou nad ním sťa nad zločincom vynesený; slamenný kňaz urobí nad ním hókus, pókus; kat šabľou lebo iným nástrojom zroní mu hlavu; ale to často hlava utrápená, bo niektorí samopašníci zaväzujú pri tom oči katovi alebo i viacerí so zaviazanýma očima pokúšajú sa o to. Kohúta dajú si potom usmažiť buď v dome svadby buď inde a niekedy v tom istom dome, kde ulovili ho. Zde gazdinka len prežrie slinku obydy nad poznatým kohútom a urobí jim po vôli a vďačne; iste má devojnú, jejž záletník medzi veselými; no a na to už len zaslúži odsanovať i kohúta.

Starejší povinný je vždy za stolom sedieť. Ale stalo sa už i po predošlé dni, stáva sa najme na tento pokoný deň, že niekam odíde. Jeho opustené miesto nestačilo vychladnúť, už postavia naň snopok zo strechy alebo na spech ukrútený a za starejšieho priodený, so širákom na hlave. Pred mátožkou takéhoto slamenného starejšieho vystrájajú už teraz všelijaké žarty. Zastrčia mu pípku do slamennej huby, ponúkajú doháňom, ponúkajú už teraz oni nápojom, ukloňkujú sa mu, a čo ja viem jaké smiechy a vtipky robia. Dojdeli skutočný starejší, nechcú tohto na miesto pripustiť, že však oni majú starejšieho, a má tento niekedy dosť biedy s veselou chasou, podčím snopok odhodí a zasadne, by mu zase všetko poslušné bolo a stalo sa nejaké utíšenie.

Deň však míňa sa a konečne nádobno posledníraz shromaždiť sa celej svadbe: schodia sa tedy, aj zváči svádzejú milých svatov a svatky, svadbiarov i svadbiarky, svadobníkov i svadobnice. Čo kto príde, každého dnes uvítajú nejak i všelijak žartovne. Najobyčajnejšie mužských holiťt. j. chlapa posadia na stolec a holič nejakým drevkom robí, akoby mu holil tvár, — a tu ti mu ju sadzou alebo čím zamaže a podajednoho i na celú maškaru premení; ženské podkúvaťt. j. žena podvihne nôžku, prestrojený kováč udrie jej kladivkom na pätu. Alebo i títo príchodzí sami pripovedujú sa žartovne na pr. za koscov, žatviarov, žnice, robotnice, mlatcov, drotárov, obločiarov a t. ď. A tu jednajú sa s prítomnými, zač by jich prijali do roboty, alebo naopak prišlí hľadajú takých a takých robotníkov a prítomní odpovedajú, že robiť nezvykli, len veseliť sa, aby tedy i oni zaveselili sa s nimi. Nuž i veselia sa do tej dobrej vôle a tu jim býva to opravdové veselie, jak ináč svadbu i veselímzovú.

Domáci ale usadia konečne všetkých svojich pozvaných za stoly. „Obed“, ten pokoný dávajú taký, jaký bol i ten prvý. Pri tomto obede býva obyčajne sbierka „na hospodára“ t. j. pre hospodára skladajú peniaze na vynáhradu útrov jeho, len že to vynáhrada chatrná. Viac toho po čas svadby naskladali a nadávali hudcom, ktorí obyčajne prichodia na svadby húsť len za to, čo od svadobníkov dostanú, tak že domáci hospodár krem chovy nemá s nimi žiadnych útrov. Rovne malé sbierky pred tým už učinené boly to niekde i na kostol, to isté pre mendíčkov, ktorí boli prišli zaspievať pred stolujúcimi: „Jak pěkně jest v svatém stavu manželském žíť, kdyžto pravou milostí srdce hoří“ a t. ď.

Pri konci obedu dajú samy kuchárky na stôl kašužltú prosenú, na husto uvarenú. Jedna z nich uviaže a ukrutí si jednu ruku, jakoby jej poranená bola, do druhej vezme varešku. Hovorí, že pri varení tolikých jedál popálila lebo že oparila sa; prosí teda, žeby jej niečo podarovali na vystrábenie popáleniny. Žartujú s ňou: „nedáme, nemáme“; „nedáme, kaša vám prismudla, horká je, nepomädovaly ste ju“ a t. ď. Lež hádžu jej na varešku po krajciari po dva, ktoré ona tou obviazanou rukou zrezka bere a do vrecka odkladá, zapomínajúc cele na popáleninu — no, iste nepopálenú ani neoparenú. Takto ale skutkom zaplatili i za pokonú kašu; porekadlom vravia, keď dakto opil sa na svadbe lebo ináč zle obišiel, že ten „zaplatil za kašu.“

Na pokon však radostníkpoložili na stôl pred starejšieho. Sú to koláče: kúchne, lekvárniky, mrváň, kvaky a jablká nakopené. Zvlášte jablká bosmanky(slavische Renette) dávajú v horňom Gemeri na radostník; vo Velhonte končiarky, jablká to veľké, podlhovaté, kuželovité. Starejší počíta bedlive hlavy svojich, aby ani jedna nezchybla z pozvaných na svadbu. Krája a delí teraz tak, by každému z každého druhu koláčov i z jabĺk došlo sa. Radostník donáša mladucha sebou kam vydáva sa alebo posielajú ho v tento deň za ňou; jako to rovný radostník darom posielajú aj z domu ženícha tatam k podeleniu, odkiaľ si mladuchu sem priviezli. Pri rozdelení radostníka zaklope starejší na utíšenie a hovorí:

„I počúvajte že ma ešte málo, všetko moje svadobné shromaždenie! Pekná a chvalitebná vec je, že vedľa môjho napomínania tak pekne držali ste sa, jako dietky jednoho otca. Z toho teším sa a prajem, aby tú zameškanú silu, prácu a trovy, ktoré ste vynaložili, sám Pán Boh ráčil vynahradiť. A že každý do svojho príbytku navrátiť sa máme, nie bez znaku, v jakom kraji a kde sme boli: teda vám z tejto ratolesti alebo z tohto radostníka každému chcem udeliť, by ste mohli, jako tí dvanásti k spatreniu zeme Kananejskej vyslaní, navrátiť sa k svojím s darmi a jich obveseliť. Jestliby nedošlo sa z neho každému, tak jak by si žiadal, nech za to nebanuje. Za vaše tohto hospodára obveselovanie a s ním meškanie sa uctive vám ďakujem. Jestliže som vám nemohol všetkým, jak slušalo slúžiť, odpytujem každého. A keď prímete z tejto ratolesti alebo z tohto radostníka, všetkých svobodne do príbytkov jejích prepúšťam, a jako hlava tejto svadby aj vašich domácich pozdravujem.“

Na veselie prišlí s radostníkom tajdú, — keď si potom ešte trocha potancujú a ďakujúc za pozvanie od domácich poodberajú sa.

Jako u majetnejších predlžuje sa svadba do piateho i šiesteho dňa, ač zriedka, tak častejšie stáva sa u druhých, že dobu svadby zkráťa si na dva dni. Ale z obradov a zvykov opísaných nevypustia a neopustia nič. Trovy uľavujú si jednodruhému tým, že nielen dary vopred prinášajú a hudbu si platia; ale dávajú z krčmy nosiť aj nápoj na svoje účty. Účty tieto drží potom s ními starejší a donesie do poriadku všetko, by nič nezostalo nezaplatené a nevyrovnané.

8. Prvá nedeľa po svadbe.

Vydaná nesmie z domu nikam, ani len do susedov, do prvej nedele po svadbe; aby privykala na novej hospode. Jej prvé idenie je ale do chrámu. Oblečie sa čím sviatočnejšie a vezme čím krajší čepiec. S ňou ide dajedna nevesta z novej rodiny k tomu zvlášť povolaná a (u evanjelíkov) vedie ju celým chrámom okolo oltára, naňže položia offeru a idú sadnúť si medzi sebe rovné mladé nevesty.

Príduc z chrámu, ide už teraz k vlastním rodičom, v spoločnosti ženícha a nových rodičov (test a testiná, svokor a svokruša, otec či apo a mamuška, mamuša) i tej, ktorá uviedla ju do chrámu. Tu pripravený je obed pre nich a pre niektorých rodinných i krstných zo stránky domácich. Vždy však málo jich býva a len pri tichom stolovaní, popíjaní a zdravkaní si utvrdzujú medzi sebou nové príbuzenstvo a priateľstvo. — Prišlí s mladou svokor a svokra na vzájom pozvú jej rodičov podobne na prvú návštevu a za hosťov k budúcej nedeli lebo k blízkemu sviatku.

Poverečné zvyky

zachovávajú a povrávajú si [6]vzhľadom k ženbám a výdajom tieto:

Odkiaľ v jaseň divé husy letia ponad dom, v ňomž devojnú majú: z tej strany prídu o nedlho vohľačia do domu. — Vohľačom upeč kohúta: by zase prišli. — Prvýraz na jar počujúc dievča kukučku, volá: Kukulienka, koľko mi rokov dáš, kým pôjdem na sobáš? Koľkoraz na to kukučka zakuká, o toľko rokov dievča vydá sa. — Neidú—li vohľačia, trhaj dobrúmyseľ: aby šuhaj prišiel. — Žeby dievčatá vydávaly sa: nech z Matky Božej (zo sochy Panny Márie, lebo zo zábradlia pri nej) odlúpa si drevko, vložia do lúhu a tým umývajú sa; tiež: nech umývajú sa vodou, ktorou horúci z pece vysadený chlieb pošúchaly. — Deva, ktorá dlho vydať sa nemôže, nech ide do troch kostolov, troch soľných skladov a do troch krčiem, odštiepi si všade z dvier po triesočke, uvarí jich v hrnčíčku, umyje sa tou vodou na chodníku, kade chodieva ten, kohoby rada mať za muža, potom vyleje všetko na chodník: ak tento, lebo aj druhý cez túto počareninu (porobeninu) prejde, nuž si ju vezme. — Vdova lebo i dievka, chceli vydať sa za muža, jemuž just žena umrela, nech sadne si rýchlo na moždiar, keď tejto mŕtvej prvýraz vyzváňať začnú a nepohne sa z neho, kým vyzváňajú: skôr neskôr príde si ten vdovec po ňu. — Ktoré dievča jednou nohou obutou, druhou bosou chodí: koľkoraz kročí tou bosou, za toľko rokov nevydá sa. — Sobáš pri splni (pri plňmesiaci): šťastné manželstvo; dážď pri sobáši: bohaté a plodné manželstvo znamená. — Idúcim na sobáš, prihodíli sa čo protivného: to nešťastie značí. — Keď mladucha ide na sobáš a sňah padne jej na veniec: to mrcha manželstvo; ak dážď padá: rada mysky oblizovala, ale manželstvo dobré bude; ak slnce svieti: dobre hrnce umývala. — Keď prichodia venčiari pýtať k sobášu, nech mladucha hladí zazreť mladého nejakou škulinkou (škárou) z komôrky, prv lež by ju on zazrel: bude nad ním vrchovaf. — Mladucha idúca na sobáš, vloží si kus koláča pod pazuchu; idúc od sobáša, dá ho teplý zjesť tej paničke lebo vdove, ktorej skorý vydaj praje: a táto istenky vydá sa za koho toho. — Pred sobášom mladý zať i mladucha nech položia každý svoj peniaz pod prah domu: čí peniaz by do rána zkapal, ten z nich prv umre. — Kým mŕtvemu vyzváňajú, abo kým v cintoríne jama otvorená (mrtvý do nej nezahrabaný): nedaj sobášiť sa, ba ani nehni sa k sobášu. — Mladoženísi pred oltárom nech spolustanú si čím najbližšie: aby zlé pomedzi nich preletieť nemohlo. — Pri sobáši hladí mladucha pristúpiť nohu mladému zaťovi: aby ona v dome klobúk na hlave nosila t. j. rozkazovala. — Mladucha, sadajúca do stolice po čas sobáša, koľko prstov si prisadne: za toľko rokov nebude mat žiadnych detí. — Nevesta nech dobre opatruje svoj sobášny veniec: bo ak niečo stratí sa z neho, potratí ona lásku mužovu. — Osobášená pozoruje, by jej sobášny veniec nedostal sa planému človeku do rúk: bo tento rozdelí ho na dve polovice, jednu na jedon, druhú na druhý breh vody zakope a manželia rozdvojovať sa budú. — Do rúcha mladuchinho zaši čiapočku: keď chceš by chlapčoka; čepčok: keď chceš by dcérečku na prvé porodila. — Nožík, ihlu nikda nedávajú do daru rúcha: by manželia nevadievali sa. — Rúcho nevestino nedovoľ zkladať z voza inému, kreme niekomu z jej rodiny: aby mladá nezabúdala na svoju rodinu. — Mladucha v novom príbytku svojom hneď jak prvýraz ide do izby, chytí sa jednou rukou pece alebo ohreje si dlane na plameni ohniska: aby v dome privykala. Toto isté robí aj služobná čeľaď, lebo ktokoľvek prvýraz vstupuje do príbytku, v ňomž dlhšie má sdržovať sa. — Ak hrniec, pánvica lebo mysa na zem padne a roztrepe sa, po čas hotovenia a varenia jedál: to nešťastie pre manželov. — Ak pri stole prevrhne a vyleje sa pohár s nápojom alebo i polievka na mladoženíchov: čakaj do roka proroka. — Prvý kus mäsa, na ktorý mladý zať pri stole mieri vidličkou, nech uchytí si mladucha: bude mať prednosť v dome pred ním. — Pri ktorej svadbe svadbiari povadia sa: to manželstvo zvadlivé bude. — Keď na svadbe sviece smutno horia: daktorý z mladoženíchov o krátky čas umre. — V prvú noc polož do perín mladej nevesty trocha mädu a peniaz: by mladí vždy radi videli sa a peniaze mali. — V prvú noc, kto z mladoženíchov prvý zaspí: prv umrie. — Keď mladých majú ukladať, pováľajú chlapca po odpravenej posteli: by prvorodzenča bolo mužského rodu. — Mladá nevesta ráno po prvej noci má darovať mladému košeľu a podať mu ju, pozovúc si ho pekne na meno: „Na ti Janko košeľu!“: bo ktorá žena nezovie si muža pekne na meno, ten bude i po smrti von chodiť, kým nepozvala by potom toho von chodiaceho pekne na meno. — Nevesta by dlho nemala dietok: zamknutú zámku (kladku) hádže do studne pred svojim sobášom, alebo chrbtom k rebríku lebo ku schodom obrátená, kolko stupňov hore vykročí, za toľko rokov rodiť nebude. — Koľko prstov pri sobáši prisadne si alebo pri prvej práci v novom dome koľko prstmi niečo chytí a robiť začne: toľko dietok chce mať nevesta. — Koľko čepcov položí si mladá v sobášny deň na hlavu: toľko mužov mať bude za svojho života. — Keď žena muža čepcom ubije: kým ten žiť bude, samé nešťastie naňho poletí. — Nedobre je ženiť sa po druhý, tretí raz: bo prvá žena od Boha, druhá už len od ľudí a tretia od diabla. Podobne: prvá žena ako pes: verná, čo ju aj ubiješ, vráti sa k tebe; druhá ako myš: hľadí všetko vynosiť z domu, a čo nevynosí, pohryzie; tretia ako mačka: zrovna ti vydriape oči, trebárs vtedy, keď by si ju hladkal, šiel jej po srsti (nie proti srsti) t. j. robil jej po vôli.

Tance

Dôkladnejší opis tancov ľudu ponehávam tanečníkom, ktoríby zpôsob a pohyby i posúňky tančenia určitejšie, pravdivejšie a tak i spochopnejšie znázorniť umeli, nežli ten, kto do tohto umenia nepúšťal sa. Len čo zvyčajného pri tancoch a o tancoch ľudu znám, to pripojujem ku tomuto a predošlým oddielom, preto že tance obvyklé sú pri kršteniach, pri svadbách a pri mládeži, keď táto usporaduje jich v krčmách lebo i na svobodných priestranstvách v jaseň, vo fašangy aj inokedy, kde starší dívajú sa na to a dozor vedú, a niekedy poskočia si i sami. Poznamenávam i to, že tance započína kolo mužských a len potom keď mužskí sami potancovali si, volajú, ba dosť komične zakývnu prstom ku sebe tanečnice abo i zahvizdnú na prste na nejednu. Výraz tanec a tancovaťzdá sa mi byť novejšieho pôvodu. Ľud hovorí radšej: točiť sa, vykrúcať sa, krepčiť, pokreskávať(t. j. vlastne podkovkami sbíjať), vrtiť sa, svíjať sa; ač vzťahujú sa tieto a podobné výrazy i na zvláštne pohyby v tanci. Najdávnejší a ešte dosiaľ užívaný výraz o tanci vidí sa mi byť to: ihrať, ihranie, ihra. Naň poukazujú piesničky: „Teraz som sa rozihrala, teraz že mi hrajte; keď si sadnem pod praslicu, pokoj že mi dajte.“ — „Sviečky horia, dievky stoja, a nevesty ihrajú, bo tie mužov tu majú.“ Totiž dievky bez tanečníka stoja a neihrajút. j. netancujú; podčím nevesty ihrajút. j. tancujú; bo tieto tu majúc prítomných mužov, majú i ktoby jich do ihry zaviedol. Pieseňka tedy táto poukazuje spolu na ten zvyk, ktorý i Bartholomaeides pripomína, i ja ho zkušujem, že totiž kde ženáči tancujú, tam aby každý predovšetkým a najviac so svojou tancoval, druhé ženy veru len zriedka, i to obyčajne len z rodiny, do ihry či do tanca zaviedol, ináč dosť nepríjemností mať môže. Čo Ladyslav Bartholomaeides v diele „ Notitia Comitatus Gömöriensis“, vydanom v Levoči 1806—1808, na str. 450 pripomína, to po dnes aspoň moja zkúšenosť potvrdzuje, že totiž ľud náš nezná tancov od druhých národov prevzatých n. pr. valčík, lebo polku, lebo kadrillu a že tieto a iné tance kreme u vzdelanejších obľúbené sú. Má však ľud svoje vlastnie a to hlas i pohyby zvierat alebo hospodárske zamestknanie nápodobujúce tance, no i hry; má i krem tohto povahe, mravu a duchu svojmu primerané zábavy a ihry. Zábavy a hry inde opisujem; ihry či tance jak znám, tak pripomínam:

1. Najpospolitejší a najčastejší je už len ten jednoducho a zvláštne tancom nazvaný i friškýmt. j. bystrým, rezkým tancomod ľudu menovaný. Započínajú ho parobci alebo mladí ženáči tak, že sami v kolo do taktu točia sa, nohy nadvihujú a po sárach čížem udierajú sa dlaňma a pokreskávajú, čiže postaviac sa na palce podkovami a pätami sbíjajú. Tanečnice stoja za ten čas okolo. I tá, ktorú do tanca zavedú, napred len sama tvárou k tanečníkovi obrátená a uberúc do prstov šaty poniže pása alebo podoprúc rukama boky, „cifruje“ t. j. udvihuje nohy dľa taktu hudby a otáča sa okolo seba, vždy v obvode kruhovom pred tanečníkom. Skoro však pochytajú sa do párov a zvŕtajú, vykrúcajú sa alebo „natriasajú sa“ na jednom mieste alebo spolu vedú kolo do obvodu. Pri tomto tanci radi sprevádzajú hudbu spevom svojim a výkrikmi „hajahaj“ „ujuju!“ —

2. Ručníkový tanec, spolu s predošlým spomenul som už výš pri dovoze mladuchy a tento tam i opísal.

3. Káčerový tanec: prvý tanečník predstavuje káčera, za ním je celý rad tanečníkov i tanečníc kolo pása lebo za šaty nachytaných. Káčer vodí túto reťaz za sebou v pravo, v ľavo kriviciami, a snaží sa uderiť ostatnieho ručníckom spleteným. Uderený vystupuje z tanca; akby ale zmocnil sa mu ručníka, bez toho žeby úder dostal, zaujme on predvoditelstvo.

4. Kohútový tanec: hlasy i skoky kohúta pri ňom nápodobujú a obratne kláťa sa z boka na bok.

5. Makový či stupkový tanec: tanečníci i tanečnice predstavujú sejbu, pletie, sbieranie, drvenie i jedenie maku posúňkami aj hlasom.

6. Lopatkový tanec: tancujúci drevenými lopatkami tlapkajú i na vzájem voľne udierajú sa dľa taktu hudby.

7. Strašiak: muž a žena opakovane tancujú ho proti sebe v páre; chytia sa okolo drieku, zvrtnú sa, pustia sa, rukama veselo zatľapkajú, ku koncu zadupkajú nohama a hrozia jednodruhému očima i ukazovacíma prstama. Všetko to pod krátkym primeraného obsahu i taktu spevom, n. pr.:


Bozkaj že ma, pištok zlatý.
zaplatím ti tri dukáty.
Pobozkáš? — „Nie veru!“
Hromy v teba zaperú!

8. Kalamajka či kolomejkav Zp. d. II. str. 87, 49. pripomenutá, čoby bola, dosial nevidel som.

9. Odzeme. Bude bez pochyby najnárodnejšia a v pravde ihraSlovákov. Povedia i odzemok: v Gemeri hovoria tiež: „pozabučky“ tancovať, hajduhovať, hajdúcky tanec. Ihrajú ho len mužskí, bez tanečníc, a najviac pri gajdách. Najprv boky rukama podoprúc a jako jedle vystretí voľno prepletajú nohami v kolo; skoro jednu nohu napred vystrú, súčasne podoprúc sa na prsty druhou nohou zohnutou, vždy ešte celé telo držiac do hora; zatým uhnú sa nohama k zemi a len driek majúc pevno vystretý odbíjajú od zemet. j. opierajú celú ťarchu tela na prsty jednej nohy, druhú nohu odrážajú a vydvihujú od podlahy to prstami to pätou do hora; pochytia pri tom valašky lebo vatrále a ními to pomedzi nohy prepletajú, to ponad hlavy jich zvŕtajú i všelijak hneď za jedon, hneď za druhý koniec zachytávajú; potom tiež skáču celým telom do hora, a kde v izbách videl som jich tancovať, doskakovali až do povaly a udierali dlaňami na hrady (trámy) alebo chytali sa o ne; až zase prihnuli sa k zemi, a tlieskali rukami i na podlahu, jakoby nebe so zemnou a zem s nebom spojovať chceli. Hlavní pohyb či chod ihrajúcich ide do obvodu okolo, do kola; ale hneď v klbko a jako k stredobodu shrknú sa a zase hýbu sa a chodia v obvod jako kolo stredobodu. Pri výskokoch do hora tlieskajú tiež dlaňami, ktorí v rukách valašky lebo vatrále nemajú. Často tiež, vstrčiac jedon skrčený prst alebo dva prsty vystreté do úst, zahvizdnú. Niektorí lámu kolesát. j. dol hlavou, oprúc sa oboma rukama o zem, prehodia sa v koleso a stanú zase na nohy.

Najobyčajnejše prespevy pri ihre od zemesú tieto:


1. Vykopau reťkev,
zeme sa netkeu;
ký je to čert za motyka,
čo sa zeme nedotýka!?

2. Štyry kozy piaty cap —
kto vyskočí, to je chlap.
Ja som taký zurvalec,
čo vyskočí na palec.

3. Poza bučky poza peň,
Honiu som ju celý deň;
dohonich ju pri bučku,
vzach jej prsteň, obrúčku.

4. Poza bučky, poza pňa,
Neboj sa ty dievča mňa.
„Jak že sa ťa mám báti,
ešte nevieš skákati?!“

Andrej Sladkovič vo svojom Detvanovi (Nitra. Ročník V. 1853. str. 19—21) takto opisuje túto ihru „ do skoku“ valachov na Poľane:


Mladí kozla naduchujú,
A rad po rade piskor chytajú,
A od zeme sa do skoku dajú,
A šuhajsky hajduchujú.
Hneď ich máš v klbku, hore rukami,
Hneď, jak strela, hor vyskočia,
Zas prepletajú bystro nohami,
Sem tam, oddychujúc, bočia;
Zase sa uhnú a valaškami
Závrtia v prstoch troch nad hlavami,
Zahvizdnú na prste malom;
A zas valaškou popod kolená
Prepletá chasa milošialená
S radostným svojim zápalom.
Netrpelivý gajdoš zanôti
Tú „štyry kozy piaty cap!“
Gajdy druhému do hrsti sotí:
Ej, tyže brat, už huk si lap!
A hybaj! skočí do prostred kola,
Radosť zajasá okom sokola,
Až zem pod ním podunieva,
Okolo kola kolesá láme,
A piesne bystrým valachom známe,
Len sa tak ozýva, spieva.
A v tom Martinko…
S prvým skokom huňku zhodí,
S druhým skokom si širáčik prihne,
S tretím opašťok nový podvihne:
Najprú volným skokom chodí;
Zrazu sa uhne, hor sa vyšvihne,
A tak do troch vrhov skočí,
Po štvrtý raz sa k pažiti prihne,
Zavrtí sa a zatočí:
Na prstách nohy zase sa vystrie,
Klobúk pritisne na oči bystré
A voľno si poskacuje;
A všelijako od výmyslu sveta
Valaškou medzi nohy prepletá
A nad hlavou prekrucuje:
A zas sa uhne, valašku vrhne,
Chmatne za koniec poriska,
Rukou žilnatou nad hlavu trhne,
Sekerka v povetrí blíska —
On sa zakrútne dvaraz okolo, —
A, sťaby ináč bolo nebolo,
Už obušťok drží v hrsti; —
A zase voľno si poskacuje,
A valašku si len prekrucuje
Pomedzi obratné prsty.



[2] Zvláste dočim nebolo zápaliek, chodili si do druhých domov žeriaceho uhlia na rozloženia ohňa požičiavať, keď v skutku doma na ohništi iskry nebolo. Ale i bolo — a požičiavanie ohňa slúžilo iba za záminku návštevy.

[3] Na Slovensku má každý „svoju nótu,“ t. j. nápev i osnovu pieseňky medzi inými pre seba a svoj stav, vek lebo osudy najprimeranejšiu, uňbo najobľúbenejšiu. Ak nemá, dajú mu takú druhí a spievajú čím častejšie. Lež niet na tom pochyby, že každý sebe príhodnú vyberie a v spoločnosťach spievava. Bývajú i zábavy, večierky, kde každý „svoju nótu“ začína a sbor prespieva ju za ním.

[4] Niekde pre rúcho či veno nevestino chodia pred začiatkom svadby. Široká čiže rúšnica chodí preň v spolku žien a pri speve na okrášlených vozoch i statku odvezú ho, i posteľ vopred vystelú v budúcej komore nevestinej, kam susedia prichodia hľadieť ho — a obdivovať.

[5] Mladá, vraj, na znak svojej pokory a poddanosti, povinná je pri ukladaní vyzuť mladému čižmy. Sú tu ale aj iné obrady či úkony starejším konané vo zvyku, o nichž náležalo by ešte prezvedieť sa, jakkoli i humoristične by vypadali a trebárs komičné boli.

[6] Povrávajú si, vravia a spomínajú medzi sebou, hovorím preto, že mnohé povery a čary skutkom nerobia, len tak slovom si pripomínajú, že to veru tak a tak splní sa; ba často i len žartujú s tým; ale zasa dosť aj skutkom čarujú, druhému porobiťhladia, chcú, domnievajú sa. Ba mnohé povery sú vlastne len zvyky od dedov prijaté.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.