ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dávnym zvykom zakoreneno je v ľudu našom to, dávno je návka, návyka (latinsky poviedali by sme: praxis) to: že otec učí syna, matka dievku, jak tamtí naučili sa od svojich dedov; že syn a dcéra vzyknú, navyknú robiť, ako robili otcovia; to všetci už tak zavzali si zvyk, tak navykajú a navykli. Čo tento zvyk a návyk sebou donáša, to opisujem zde, pomimo nahávajúc školy a knihy. Bude toto samovzdelávanie sa, samorostlá vzdelanosť ľudu, prenášaná z otcov na tie jejich detné deti, ako oni hovoria, naúčaním, návykaním, priúčaním i privykaním k ruke, k vôli.

Najprv prichodí nám obzrieť sa nazpet na hospodárstvo. A jako sme pripomneli tam, že i ten, kto výhradne oddal sa na remeselníctvo, nebýva popri svojom remesle bez jakého takého hospodárstva a rád obrábä svoje lúčky, zeme, sady; tak zde poviedať, že ani hospodár a obrábäč zeme nebýva bez remesla, bez svojej ručnej, príručnej práce, jak on to povie. Tak iste aj pastier.

Hospodárski otcovia a za ními jejich synovia sú zde predovšetkým sbehlí tesári, kolesári, tokári, debnári, ba i murári. Niet v týchto oboroch hospodárskeho osudia, náčinia a domáceho náradia, ktoré by si doma sami nehotovili, aspoň v čas potreby obratne nepopravili. Celé pluhy, vozy si vystanovia; sudy, skryne, súseky, stoly, lavice vyhotujú; bo akby kto v niečom i menej sbehlý bol, hneď nájde k pomoci sbehlejšieho suseda. Jedine so železivom bežia už ku kováčovi do vihni (šmikni), jaká aspoň jedna a obyčajne obecná, do nejž i čo rok najímajú a objednávajú majstra, stojí v každej dedine. Staväjú—li dom, sbehnú sa ktorí k čomu spôsobnejši — a postavia ho so všetkým. A to nielen drevenné staviská, často i múrané budinky takýmto činom povstanú, pod časom tým kratším, čím kto viac a sbehlejších susedov a rodinných má. Za príklad sbehlostí uvediem tu na Pápči hospodára Miša Bartok Jurove, ktorý pri pomoci robotníkov sám postavil si dom od základného kameňa až po tesársku hálku, ktorú na znak dovŕšeného diela, jak to zvyk, radostne ovenčil. K tomu všetko náradie do domu a všetko náčinie do hospodárstva sám si shotovil a hotoví ďalej i pre druhých nesbehlých.

Okrem remesiel s hospodárstvom užšie spojených vyvoľujú si, najmä na čas zimy, remeslá a práce, z ktorých by úžitok brali, odpredávaním výrobkov. Vyvoľujú si jich dľa toho, jako kde príroda poskytuje jim hmotu k remeslu, k výrobkom. V našom okolí Vlhu (Blhu, Balogu) a Rymavy pres zimu ani jedna hospodárska ruka nezaháľa. Tu máme brdárov, trsť od Tisy na brdá dovážajúcich; košiarníkov, vyrubujúcich leštia (liesky) Kohúta i všetkých hôr okolitých na koše, satre, košiariky; hrnčiarov, točiacich na krúhu a ožihajúcich v báni hlinu Malohontsko—Novohradského vršku Mastinca v hliňaný ďalekochýrny riad hrnčiarsky, vyožíhajúcich i dobré tehly na dlážky a stavby; hotujúcich z nej i kachle či topné pece do izieb; kamenárov, lámajúcich, lúpajúcich i vykresávajúcich v pieskovcových vrškoch Skálnika, Bankova a Sovej Hlávky kamene na stavänie i na náhrobky (pomníky); skryniarov, vykresávajúcich z bukov a dubov skryne, truhlice a zvlášť takrečené súseky; ložičkárov, vyrezávajúcich drevenné ložky, ložice, varešky a varechy a to často i na ozdobu panských stolov; a kde tokáreň majú, hotujú i drevenné taniere, vahany a stupky ^[13]jako títo a druhí tokáritočia tiež vretená a kužele, kúdele t. j. praslice; obručiarov, oberučnými nožmi obruče strúhajúcich a na dol jich odvážajúcich; ba nezabudnem ani na metliarova lopatárov, metly, lopaty, potiesky nielen pre okolitú domácu potrebu ale i do obchodu vyrábajúcich. Ďalej ale a najmä po Novohradských vrchoch sú korytári, dlabajúci z vŕb, topolov a jakých príde hrubých pňov, zvlášte ale z javorov korytá i korytká; kolesári, shotovujúci zvlášte kolesá na vozy; sytária riečičkárinalezajú sa pri ihličnatých horách; obločiariv blízkosti terajších, ba i vyhaslých už sklenných hút; drotári, z krajov neúrodnejších pochádzajúci, známi sú po svete. Však strany tohoto a ďalšieho zamestknávania ludu príhodnejšie príde mi preriect pri obchodnom živote jeho. Ale ani baníctvoa hutníctvo(hámorníctvo a dorob kovu) neprešlo tak do rúk pristehovavších sa k nám poslovenčených i neposiovenčenýcch Nemcov, žeby sme nemali z ľudu nášho pošlých mnohých baníkova hutníkov, jejichž slovenskosti známka je i tá, že nespúšťajú sa popri tom hospodárstva a popri hospodárstve tam toho výrobku kovov a zárobku groša z toho, prenahávajúci však často i ťažšie hospodárske práce svojim ženám. Takto asi koľko krajov prírodniny svoje poskytujúcich, toľko obyčajov u ľudu prerábäť jich, vyrábať z nich výrobky. S lepším vzdelaním ľudu objavil by sa aj vyšší postupný vývin a rozvitok toho; ale ľud aspoň nezanedbáva seba a prírod i rošt i plod svojich krajov.

Syn ľudu Slovenského „čo raz okom zavidí, to už dovtípuje, dovtípi sa urobiť.“ A v tomto smere nájdeme často samoukov stolárskych, strojníckych, hodinárskych, rezbárskych, staviteľských a jakých ješte. Nie jeden je „celý kunštár,“ „celý umelec,“ obratne užívajúci nástroje, ako vravia, i storakého remesla. Takíto „dovtipnejší a zručnejší,“ ktorým práca „zručne ide“ t. j. majú ruky šikovné, oddávajú sa trocha i na okrasné umenie. Z nich máme prostonárodních staviteľov a kamenárov, rezbárov, maliarov na skle i na dreve, shotovovateľov hudobných nástrojov. Drevenné a to opravdové väže (t. j. väzby, vazby dreva, nie sruby; jako to srubom volajú skladbu štvorhrannú drevenného domu) takýchto slovenských staviteľov videl som n. pr. v Starej Haliči a na Hornej Strehovaj. Ale predošle staväli napospol väže a zvonice z dreva, a keď aj podmurovali túreň, postavili na múry väžu t. j. väzbu na zvony a vrch vysoký z dreva n. pr. po dnes stará väža v Drienčanoch, väža evanjelická z predošlého stoletia vo Veľkej Revúci. Ba za príklad tohto staviteľstva uvediem, že na Slovensku boli predošlé mnohé drevenné chrámyBožie. Tak povestný, značne veľký a umne složený chrám vo Veľkej Paludzi v Liptove po dnes stojí; v Drienčanoch ale v ohrade murovanej dvakráť za jednodruhým postavené boli drevenné chrámy a stáli, kým len drevo nepodhnilo. Kamenári tunajšieho okolia krešú okrúhlisté pomníky na hroby; opatria jich hneď okrasami aj nápismi svojej prostonárodnej poesie. Rezbári vyrezávajú varešky poľovnícke, rohy jelenné, čerpáky aj iné nádoby, palice, okrasy stavieb i sochy chrámové. Z takéhoto stolárstva a rezbárstva pošlý oltár nachodí sa n. pr. dnes na Bystrom pri Štitníku tu v župe Gemerskej, kam kúpili ho čo starodávny oltár z chrámu Kameňanského. Maliari na skle malujú spomenuté už domové obrazy svatých a popritom obrazy Jánošíka a dvanásť hôrnich chlapcov. Maliari na dreve pozostavili svoje pamiatky jak inde tak zvlášte v chráme Hybianskom a Sielnickom v Liptove a zde v chráme Drienčanskom. Z hudobných nástrojov nájdeme píšťale, fujary, dudy i husle v rukách jejich prostonárodních shotoviteľov. Nejeden samouk pustil sa zdárne do shotovenia varhanov (organ); povestní v Nitrianskej Brezovej organári Šaškovci takto vraj povstali. Na Muráň doline v Mokrej Lúke znal som pošlého z ľudu stolára Heresa, ktorý z vidu fortepiánov oddal sa na jejich ustrojovanie a shotovúval dľa vzorov Viedenských dostatočný odbyt majúce instrumenty. Lež koľko krajov, toľko by bolo i zde príkladov.

Pastier Slovenský, za svojim stádom idúci, tiež sotva kedy bude bez remeselného i umelého zamestknania. Vídam jich strúhať ložice a varechy, vyrezávať palice a čerpáky, shotúvať detské hračky, ba hrubými ihliciami pliesť svoje zápästky a hrubé rukavice; nerečiem, že svoje oblúbené úhľadné krpčeky s návlakmi i nadväzky shotovuje si sám, povybíja pekne svôj širák. Rovne sami si robia píšťale (dúčele), fujary, trúby z červenej, masťou vyleštenej čerešňovej kôry (lyka) a tie premilé gajdy. — Gajdy, gäjdy či dudy tieto záležajú: z temľova(irchu či kožu zo sivej kozičky lebo z bieleho baranca často i vylúži si sám valach na ten temľov), ktorý nadúchaný býva cievouzapravenou na mieste prednej ľavej nohy zvieraťa; z huku, trúby to zapravenej v prednej pravej nohe; z piskora, v mieste hlavy i predstavujúceho hlavu a pisk baranca, po jejž čele sú dierky na preberanie a vyludzovanie rozmanitých hlasov a u vrchu prístroj (píšťala) hlas vydávajúci. Gajdoš (dudáš) zavrzgne nadúchaný temlov pod ľavé rameno, pod ktoré zatisne i okrutenú cievu, by para z temľova ňou neutekala; potom prehodí huk pres plece a dúcha do piskora i preberá na ňom prstami jednej ruky lebo i oboch rúk. Originálna je jeho postava keď tak dudajúc i sám trmosí sa alebo poskočí si.

Prizrime sa ešte domácemu zamestknaniu žien, kde matka nie tak dcéru — keďže táto včasne vydáva sa z domu — jako radšej nevestu priúča a privyká, navyká si k ruke. Zde vedľa variva a pečiva nalezneme predovšetkým pradivo a tkanivo. Niet domu hospodárskeho bez krosien a majstrovne i sporo (rýchlo) tkajú na nich to svoje milé plátence z konôp i z ľanu, hrubšie, tenšie i činovať; k nemuž priadzu a pradená zvykly napriasť, zmotať i výsvárať si v dobe od Michala najďalej do Mateja; aby sosnujúc to na osnuvu a navijúc osnovu na krosna hotové byť mohly s tkaním do započintku jarních polních prác. Najmä hladké (jednoducho tkané) i činovatné (dvojito tkané) uteráky, obrusy a obliečky na periny shotovujú si pekné i mocné, pretkávajúc jejich osnovu červeným i modrým pamukom (pavlnenými, kupovanými niťmi) na okrasu. Toto i obvyklé, as 10 metrov dlhé konce plátna na jar pri tekutých vodách na čisto vysvárajú a vybiela; vybiela takto i mnohé z dolnej zeme hore dovážané plátno v prepočetných bielarňach, na bieloviskách. — Obratné dcéry ľudu šijú si všetek oblek samy. A predošle sily si ho výlučne z tkaniva doma dorobeného, tak že ešte dnes na mnohých stranách, a nájmä u staršieho kolena, prevažne odievajú sa domácim tkanivom bielym alebo belasým, „daným do farby“ t. j. skrze remeselných farbiarov zafarbeným. Mladšie nájdeš už teraz zamestknané i umelým vyšívaním kvetov na biele kytle a na ručníky alebo i pletením rukavíc, zápästkov i punčoch. Čipky biť (pliesť), pytlové plátno hotoviť a čo viac podobného umejú na Starých Horách vo Zvolene, po Kopaniciach v Nitriansku a kde inde. Jako výš pripomneli sme, že inam zamestknaní mužova prenahávajú svoje mužské hospodárske práce ženám; tak zde podotkneme, že popod Tatry, kde mužovia v zime iného zamestknania nemajú, ženičky jejich udeľujú jim kúdelky k pradeniu a títo zasedajú v rovnom räde so svojimi družkami pod praslicou.

Ľud náš pri svojich ručných prácach a remeslách má v reči svojej na každý výkon práce, na každý výrok a dôrobok, pri každom diele i nástroji jeho isté, vec čím najzretedlnejšie a najprísnejšie označujúce výrazy, slová i pohovorky. Ktoby tieto technické výrazy, počna od hospodárstva a pastierstva až do pokoného zamestknania, remeslovania a umenia ľudu i našich mešťanských remeselníkov a umelcov sosbieral: ten by velikú, dosiaľ zanedbanú službu reči preukázal, slovník obohatil. A kto chce spisovať pre vzdelanie ľudu na poli jeho práce a umu, ani nesmie byť neznalý tejto technickej stránky a zásoby jeho reči. U ľudu vždy viac čistoslovenského a pôvodného nájde, u mešťanov dosť aj inojazyčného.

Rovne by nám bolo vyskúmať a poznať štýl (podoby) a súmer každého dorobku a diela pochádzajúceho z umu a rúk ľudu nášho i z umu a rúk mešťanských remeselníkov, pracujúcich pre ľud a dľa jeho vkusu. Zde by sme prišli na to, jako Slovák predovšetkým obľúbil si okrúhlisté, krúhovité, v seba zaokrúhlené a zavŕšené čiary i podoby remeselných a umeleckých diel svojich; ale dobádali by sme sa i prvotného, pôvodného remeselného a ozdobného štýlu slovenského.

O ďalších a najmä takých remeslách, ktoré vyžadujú svojich majstrov a dielne, podotknem už, že tieto utiahly sa do mestečiek a miest. Tuná boli spolčení majstrovia jejich v tak zvané cechy, cächy. Remeselníci osadení na dedinách pripojovali sa k nim. Poriadky a zvyky cächové, jaké i za dávnejších časov i posledne pred 1848 rokom boli, náležalo by opísať, aby sme poznali čo pri nich od inam doneseného, čo snáď i pôvodného a domáceho bolo. Moje sbierky však nedostatočné sú v tomto ohľade a vlastnia zkúšenosť ešte menšia; nutno mi teda poručiť to na druhých.

Keď sme však pripomneli tam vyššie remeselné shotovovanie hudbäných nástrojov, prikročme i ku umeniu na nich prevodzovanému, i ku spojenému s tým spevu, tancu a hrám. — Kedy a jak zvyknul si náš ľud týmito umeniami život sladiť a krášliť, to vždy príležitostne uviedli sme i uvedieme ešte pri spisovaní týchto jeho zvykov, dosť spomienky toho i pri opisovaní zvykov k určitým dňom a dobám roku priviazaných. Zde tedy len čo napospol udať náleží o vecach týchto, jako o umení u ľudu obvyklom a ním pestovanom, z umu a ducha jeho i pošlom.

Pôvodné melódie a nápevy hudby i spevu slovenského zodpovedujú napospol duchu života jeho tichého a domáceho, sú viac ťahavé a zádumčivé, ale dosť jich i rezkých, veselých, ihravých. Bohatosť i rozmanitosť jejich mnohá, nevyčerpatelná pokiaľ žil a žije umelý a spevný duch v ľudu tomto. Najviac sú, čo do skladby na 2/4 taktu. Vzalo jich už i vyššie umenie slovanských a europejských umelcov na krídla; prameň to pre nich samotočný, čistý; puk to vyššieho rozvitku schopný. Húsť či hrať si na nástrojoch zvykli to jednotlive to i v sboroch. Dcéry ľudu jednotlive i v menších svojich sboroch oblúbenú majú kremä drumbľu. Synov ľudu počuješ hrať si jednotlive na píšťale, fujare, gajdách i huslách, pastiera milo trúbiť za stádom kráv. Príklad vlôh a spôsobností jednotlivcov mám tu doma: pastiera Jhoša (Jihoša), ktorý popri píšťalke zadovážil sebe pikkolo, a celý deň pri stáde svojom umel zabávať nás prekvapujúco pískaním slovenských melódií; — sedliaka Hargoša, ktorý so svojim klarinétom po okolí i po Novohradských vrškoch známy je. V Bakošovcach na Rymave žije hospodár Ďugo, ktorý jak skupuje, opráva a predáva klavíre a fortepiána, tak aj milo hráva si na nich. — Sbory hudcov či hudobníkov utvorené z ľudu videl som v Novohrade, vo Zvolene, v Liptove, v Orave, napospol tam, kde Cigáňov k tomu po ruke niet. Bo na dolnejšíeh stranách sú najviac len sbory z Cigáňov utvorené, ktoré viac hrajú melódie maďarské, vlastne maďarsko—slovenské. Pri pôvodných sboroch slovenských videl som tieto nástroje hudebné: husle, barboru či grône (bassu), píšťale a cymbal. Hudba jejich o veľa čistejšie, pôvodnejšie a zachovalejšie, čo týče sa melódie slovenskej, nieželi u Cigáňov znela. Obvyklé a u ľudu nášho „bandy (sbory) Cigánske“ záležajú zo šiestich až do dvanástich jednotlivcov. Prvý v rade hudcov čiže v bande býva huslista prímáš, druhý sekundáš, za níma dvaja lebo troja kontráši na husľach; potom ide klarinetista lebo pikkolo, trúbač a cymbalista; bandu zaviera bassista alebo i grônáš rečený. Hrubé totiž struny majú u nášho ľudu meno: grôna, grôny: odkial i hrubostrunný nástroj grôny, a kto na nich hrá grôňo, grôňoš, grôňáš sluje.

Mužskí len hudbu radi sprevádzajú spevom; tým viac spevuu dcér ludu jednotlive i v sboroch na tráve, v poli pri práci, pri hrách a svadbách.

Jak a ktoré tance, svojej povahe primerané vytvoril si a obľubuje ľud, uviedol som už a pripojil k oddeleniu svadobných zvykov. Jaké a ktoré sú hrya zábavy mládeže, umelejšie i menej umele sostavené a jak pri speve tak i pri recitatívnych pohovorkách provodzované, to opísať tvorilo by osobytnú sbierku, jakú i sám sostavil som i druhí už dosť z toho uverejnili, ač kolobeh mnohých a rozmanitých týchto hier ešte nesostavili sme. Zde tedy len toľko o nich, že jako jeden z najkrajších a najpoetičnejších zvykov jestvujú; bo nejedna hra zaviera v sebe ešte celý poetičný obrad bájeslovný, tak snad zachovalý, jako pred ticícelety provodzovala ho mládež ku cti královčíka slnka a panny prírody jarnej i letnej, nevesty jeho. Za príklad čoho naspomeniem len zo Zpievanok J. Kollára D. I. str. 3. spev a hru Ďunďaa str. 16. Vajanôči Sobotkya Diel II. str. 46. i 47. Koloči vítanie jara, Koloči Hra na tanec.

Ľud náš miluje, rád pozoruje a poznáva prírodu. Sám však slova tohoto nebárs užíva, hovoriac radšej: prirodzenie, stvorenie, tvora stvori stvora(tá). Pri jeho známosťach príhodných stretáme sa s mnohou báječnosťou a poverečnosťou; ale rovne i so zdravým pozorovaním, ponímaním a označovaním i vyúžitkovaním vecí. Čo tu obyčajného t. j. čo zná a čoho drží sa ľud dľa svojho pozorovania a názoru, to zde podotkneme.

Na oblohe nebeskejpozná voz malý i veľký (Ursa minor, maior), kosu (Orion), kuriatka čiže siroty (Pleiades); zornica, zornička, zoranička je predmetom jeho poesie; premeny mesiaca majú mu vpliv na úrod i plod a na povetrnosť: celé hviezdnaté nebe jako roztvorenou knihou zvlášte vianočného aj inočasového veštenia a poverovania. Čas merať vo dne dľa postavenia slnka, v noci dľa postavenia mesiaca i hviezd znajú si nemýľne. Objavenie sa kometov, zjavy zatmenia slnka a mesiaca a povetroňov ostávajú predmetmi predesenia a veštenia; ač už zďaleka nie v tej miere jako predošle. Rovne svetlonos jako „vodná Baba“ báječne na svodenie blúďacich a na to presúšanie peňazí vysvetlovaný býva. Praktične ale pozorujú už bačovia a hospodári naši na úkazy vzduchu, na bľadé a červené zore, na premeny a podoby oblakov i mlhy, na ťah vetra, let vtákov a chovanie sa zverstva, na zrastlinstvo: tak že tu z úkazov príhodné predzvestujú si povetrnosť, chviľu i nechviľu.

Nerastykrajov svojich naskoľko pozná ľud a dal jim mená príhodné, to zaslúži, by naši mineralogi tak sklonili sa k nemu a názvy vykoristili, jako to zvlášť už botanikovia pri zrastlinách učinili. I zde dosť pôvodnosti, ale ešte nevyhľadanej dosť. Minerálne vody volá ľud: šťavice, kyslé vody, kvasné vody, mädokýše, mädočky, madačky; liečivé pramene: teplice, toplice, tople.—

Zrastlinstvoobzvláštne a dosť bohaté pozná ľud. Dr. Gustáv Reuss vykoristil to vo svojom spise „Května Slovenska;“ bo i pred r. 1848 študovavšia mládež naša zaoberala sa, viac ako nerastopisom, lebo živočichopisom, sbierkami v tomto obore. Z týchto sbierok nie na vyčerpanie predmetu, ale len na ukážku pekných a dobre utvorených názvov, uvediem niektoré: nedotyka, impatiens, noli tangere; netata, juniperus sabinus; nechtík, calendula oficinalis; nivník, chrysanthemum; nátržník, tormentilla erecta: hadie očko, žabie očko, myosotis scorpioides; opich vodný, potočník, sium latifolium; ožanka, teucrium scordium; oponka, oponec, gleucoma hederacea; ohnica, repica, erysimum cheranthoides; oman, inula Helenium; odolen, kozlík, valeriána officinalis; ovsiha, avena elatior; olešník, daucus silvestris; preslen, elinopodium vulgare; slez, sliezik, malvacea; palín, artemisia absynthium; podbel, tussilago fanfara; podražec, vlčie jablko, aristolochia clematitis; parožnatec, chara tomentosa; praslička, divé proso, equisetum arvense; polej, polajka, mentha; prustvorec, puškvorec, acorus; posed, prestupník, kukučina, bryonia alba; pažítka, rezanec, allium porrum; ošlych, orešec, allium ascalonicum; podrostník, cichorium endivia; svlačok, convolvulus; rojovník, melissu off.; repík, starček, agrimonia eupatorium; rýt, isatis tinctoria; ranocel, skorocel, kolocier, plantago maior; somhla, smohla, echium vulgare; skoruša, sorbus aucuparia; škorec, euphorbia Lathyris; štulík, lekno, nymphea alba: stračia nôžka, delphinium consolida; ščúbrik, šťúbrik, satureia hortensis; syrenčeky, malva rotundifolia; svätojanská zelina, hypericum perforatum; svízel, arctium Lappa; ostrolist, strolist, carduus marianus, suchokvet, xeranthemum; smrdutý rmen, psí rmen, anthemis cotula; sladič, polypodium vulgare atď.

Živočichopisľudu nášho rovne pôvodný a jadrný, upotrebený bol už dávnejšie i najnovšie od prírodopiscov našich, ač nie vyčerpaný zplna. Spomeniem len, že slona, leva, ťavu a opicu pripomína si ľud pôvodne slovanskými názvami, jakoby jich z vlastnieho videnia znal, ač pradávne bude to podanie, z nehož vedomie o nich prijal.

Zemepisnenesboritelné pomníky svojho tubytia postavil si ľud slovenský, tak jako napospol národ Slovanov, tým že krajom, vrchom, dolinám, útvarom zeme, potokom a riekam i jazerám, osadám i bytoviskom svojim dal mená pôvodné slovanské a primerané k jejich polohe, útvaru, zrastlinstvu, živočíšstvu lebo k iným prírodným vlastnostiam, alebo zachoval dané jim od prvotných majiteľov, ba mnohé až z doby báječnej a ctenia božstva predkresťanského. Zde za príklad vezmite si mená ktoréhokoľvek chotára a skúmajte jich. Ani votrelé cudzinstvo, ba ani to, ktoré vytislo Slovana z dávnych jeho bytovísk, nezotrelo mená tieto; podržuje jich jako duševné pomníky po týcb, ktorých surove lebo lžive utíska. — Proslulé mená jak prostonárodnieho zemepisu, tak aj rozprávok, poesie a zvykov ľudu u nás sú: Horniaky a Dolniaky čiže Hornia a Dolnia zem, čo dve polohou oddielne čiastky krajiny; mená všetkých stolíc; mená vrchov: Tatra, Fatra, Matra a medzi Tatrami: Kriváň, Gerlach, Lomnica, Biela hora, Kysúce, Beskydy, Babá hora; mená riek: Dunaj, Tisa, Sáva, Dráva, Váh, Hron, Ipeľ, Hornád, Poprad, Torisa; mená dolín: Považie, Pohronie či Horehronie a Dolehronie, Podolie u Popradu, Rymava, Muráň a iné; mená miest: Pešť (tá), Budín, Nitra, Trenčín, Kremnica, Bystrica, Zvolen, Levoča, Košice atď. Lež i mnohé druhé zámky, hrady, mestá a pamätnosti jednotlivých krajov žijú v rozpomienkach a piesňach ľudu.

Na výš uvedenej známosti zrastlinstva a prírody, a to z jednej stránky na znalosti skutočných liečivých síl, z druhej stránky i na báječne prírodnému úrodu a plodu pripisovaných účinkoch, rozšírené je u nášho ľudu lekárnictvoa lekárstvo. Temer každá dedina má svojho vedomca a vedomkiňu, veštca a vešticu, veštíka a veštíčku, starého človeka a starú ženu (babu) — a jak by jich kde ešte volali. Títo lepšie lež druhí poznajú zeliny a liečivé sily. Lieča ľudí i dobytok a tento poslednejší zvlášť pastieri; lieča vňútorné choroby i rany. Iste že toto liečenie spojené býva obyčajne s poverou, so zaklínaním a začítavaním choroby a rany; ale aj obyčajne ukrýva sa pod nimbusom čarodejníctva len skutočný poznatý liek. Ba jesú vedomci a vedomkine, ktoré ani nezahaľujú sa od tohto nimbusu, ale radia a porúčajú, lieča otvorene. V skutku i sám na sebe zkúsil som i pri druhých videl, že títo s dokonalým výsledkom lieča zvlášte rany, naprávajú polámané a ochromené údy tela. Pri opatrovaní chorého statku tiež nebývajú na škodu ale na osoh. Ľud zvyknul spoliehať na nich a oklamaný býva vlastne len tam, kde pohodil k nepovolanému poverečníkovi čiže „k svetskému klamárovi.“ — Svedomití prostonárodní takíto „vedomci a vedomkine“ poukážu ti temer pri každej záhradnej, polnej i hôrnej zelinke k čomu je dobrá alebo ktorá škodná a otravná, liečivé zeliny a kvety sami sbierajú a odkladajú; jejich sviežim prikladaním na telo, odvarkom a parením, ďalej tukom zvierat (medvedie, zajačie a sviňské sadlo, maslo), svrčinovou smolou, olejmi domácimi a z verejných lekáreň mnoho lieča. Mnohí hospodári i čítajú a zachovávajú domáce lieky a lekárske rady kníh a kalendárov.

Skutkom u nás mládež i stárež našla piesničiek mnoho, našla a nachodí jich v citu, umu a duchu svojom. „Začrie si do pŕs a tak zaspieva,“ — hovorí Sládkovič. Piesne ľudu Slovenského sú tak tiché a domové, jako on sám, jak označil jich už Dunin Borkovsky v rade piesní Slovanských. Predmetom jejich je život Slováka, od narodzenia až ku hrobu nimi sprevádzaný, tak a cez tie fasy jako tenže život zde opisujem a pripomínam kde si ho ľud spevom i piesňami svojimi zpríjemňuje. Ľud je teda sebe sám i predmetomi básnikom piesní. Predmety podávajú sa mu sami v krásnej prírode i v citu a pekných zvykov i udalostí plnom živote. Ale kto vlastne a zosobna básnikom? Jednotlivca v ľudu nepriam nájdeš. Povedia, že tú a tú piesničku tam a tam složili, tam sme ju počuli a naučili sa, doložia niekedy, že ten a ten lebo tá a tá složili ju; ale iď potom na udané miesto a k osobe, básnik lebo básnička nepriznajú sa ti, upravia ťa ďalej. Istá vec je len, že prechovávajú dávne, až báječné piesne; tvoria si i nové; ale básnikom je — ľud všetek dohromady. V piesňach svojich pestuje hlavne lyriku, ale i humor a satyru. Bájeslovie, historické príbehy a udalosti života sú predmetom romance a ballady. Okrem synov a dcér pospolitého, rolníckeho a pastierskeho ľudu. má svoje piesne i mešťanská a vzdelanejšia vrstva a básnila zvlášte v predošlých dobách, podčím nebola tak presiaknutá kde nemeckou, kde jak teraz maďarskou cudzotou. Ale pravé prostonárodnie piesne i vynikajú nad mešťanskými vňútornou cenou, básnickou krásou a zaokrúhlenosťou, jak presvedčiť sa možno i z Kollárovho vydania Zpievanok národních. Pôvodcovia spevov mešťanských i v písmo uložili piesne svoje; pôvodcov z ľudu sotva zná menovať i Kollár, v Sborníku Matice Sv. II. soš. I. dľa mena uvedený mohol byť jediný Ján Štefko z Batisoviec vo Spiši. — Ostatne ľud náš zvyknul už spievať nielen svoje vlastnie prostonárodnie výtvory piesní; zvyká s obľubou spievať i vyššieho vzletu piesne národných básnikov tam, kde predvodcov a povzbuditeľov má k tomu, kde — ač málo ešte — kupuje a číta básnické knihy. Škoda len, že dosial nenašiel sa vydavateľ prostonárodních piesní pre ľud, s lacnejším vydaním vyberaných piesní!

„Ľud náš si je sám sebe rozprávkou“ t. j. prechováva v povestiach báječné ponímanie Božstva, sveta a prírody; líči mravy, zvyky a povery svojho vlastnieho života. Až do nedávneho sosbierania a čiastočného aspoň vydania týchto povestí prenášal jich výlučne ústnym podaním či povestením z kolena na koleno. Zvyknul to činiť i ďalej a povestí si hlavne v dobe jasennýcb, adventních a vianočních večerov pri priadkach, ručných prácach, keď schodí sa na tak rečené posedky(spolu posedenie), besiedky, večierky, zábavky. Zde zvykli rozprávať najprv starší vedomci a vedomkine mladším; dávajú rozprávať aj týmto, či zachovali si. Nedovolia ani najmenšiu odchýlku od prijatého podatného rozprávania; zavráťa nevedomca lebo žartovníka výkrikníkmi: netári! nešemoci! nebalamuti! Pestúňky a matky odkojujú ními svoje deti a tieto počnúc od prvej školy, rady si jich rozprávajú a čítajú. Máme v nich celý báječný svet zakliaty i odkliaty už; no vypestovaný v nich aj zábavný, ba niekde až do sytyry prechádzajúci národní žart a rozmar. Pre dejepisnérozpomienky ľud náš jaksi slabšiu pamäť má. Zachováva predsa rozpomienku dávnej slávy v známej piesni: Nitra milá Nitra. Na Tatárov z XIII. a spolu i na Turkov zo XVI. a XVII. i novších storočí pamätá čo na Psohlavcov i čo na Turkov, Turčínov, Muhamedov; pripomína Kurucov, čo čaty Rákóciho z predstoletia, ač meno Kuruc zdá sa upomínať i na dávnych do Palestíny Uhorskom putujúcich Križiakov. Z kráľov našich zvlášť Štefan I. a Maťaš, Matiáš kráľ, tiež Hussiti žijú v piesni a rozprávkach ľudu. V okoliach dakedajších hradov (zámkov) znajú rozprávky o týchto a pánoch jejich. Ale jak inde tak zvláštne v rozprávkach o pamätných miestnostiach pomiechaná je skutočnosť s báječnosťou, ba táto často má prevahu. Dejepravné piesne naše, jestli len dakde jestvujú ešte, nie sú dosť vykutané a sosbierané.

Pohovorky, povravky, porekadlá, príslovie umom a domyslom svojim utvorené, jak rád pripomína, za príklad i dôvod v pospolitej reči a besedovaní svojom často uvádza, to pripomneli sme už pri líčení domáceho a pospolitého života. Zde o nich, jako o duchovnom výtvore ľudu, sluší dodať len to, že príslovie a poslovice sosbierané doma domáceho, a k druhoslovanským pripojené, podajú nám obraz i obsah mudroslovia slovanského. Z nich a napospol z toho jak národ náš slovanský remesluje, premysluje, umuje i umenstvuje, spieva, povestí a vedomí či vedomstvuje si podajú ním budúci vyšší vedomci pôvodný slovanský názor sveta (Weltanschauung).

Ale prvý najduchovnejší výtvor človeka je reč jeho. Vtáka, vraj, po perí, človeka poznať po reči. Poznajme trocha i po reči ľud slovenský, bo ona výtvor umu a ducha uňho, len tak zachovaný a z veku na vek prechovaný, jako prechovával v sebe a u sebe iné výtvory ducha (umenie, piesne) prostriedkom obvyklého podania ústneho. Rozumiem, že nemáme pamiatky, by reč či nárečie, ktorým hovorí ľud Tatier, bolo bývalo do písma vzaté, v mluvnický rad a sklad uvedené, v písomných pamiatkach zachované. Ale duch i zvyk ľudu nášho zachoval si zde nárečie, čo dotýče sa formálneho (grammatického) ustrojenia i hmotnej (látkovej, lexikálnej) zásoby tak dokonalé a bohaté, že hneď pri prvých sbierkach pesní ľudu slovútni učenci (Kollár a Šafárik) uznali prednosti a krásy i pôvodnosť a zásobu jeho u porovnaní práve s českou rečou lebo i s druhými slavianskymi nárečiami. Vezmúc za stred Zvolenskú stolicu, kolo nej v obvode leží Liptov, Malohont, Novohrad, Veľký Hont, Tekovské Pohronie, Turec a Dolnia Orava: zde hovorí ľud najčistejšie a najkrajšie svoju slovenčinu. V druhých krajoch Slovenska všade už znamenať známky susedstva, na západe českomoravského, na severu poľského, na východe ruského. Ale odchýlok od všeobecne uznatej spisovnej tejto slovenčiny a rozmanitostí v skloňovaní i v utvorení a zásobe slov toľko, že každý vidiek, každá dolina, ba temer každá dedina má svoje mluvnické i slovnícke zvláštnosti, má svoj hovor, svoje podrečia. To je najmä u nás v Gemeri tak. Ba pri mojom povabavení sa r. 1849 na Dolniakoch v Slovenskom Chmelove (Tót Komlós) zkúsil som to, že jednotlivé domy a rodiny zachovaly tam v hovore čiže v podrečí svojom, tiež i vo zvykoch svojich ráz toho kraja, z nehož ta dolu prestehovaly sa ešte predkovia jejich z našich Horniakov. Tu bolo poznať a rozoznať domy i rodiny prišlé z Oravy, z Gemera, z Tekova, z Novohradu a druhé. A hľa, v každom vidieku, v každej dedine, v každom dome držia sa prísne a presne svojho obvyklého hovoru; bo je každý vo svojej podobe a skladbe tak prísne a presne prevedený, žebys ho mluvnický sostavit mohol a najmenšie zabehnutie do druhého hovoru zavadí už do pravidiel prvého. Náležite poznať u nás po vrave, kto odkial pochodí a kde zrodil sa; bo zo zvyku ťažko i v reči vyzliecť sa.

Zpievanky od J. Kollára vydané, jednotlivé povesti v prvej vydanej knihe Slovenských Povestí a Hodžovo dielo Epigenes Slovenicus (v Levoči 1848) podávajú doklad i príklad na to, čo v rozmanitých hovoroch nárečia Slovenského práve poviedali sme. Ale že teraz nemáme kde uverejňovať ukážky jejich a zasluhujú vždy a všade povšimnutia, podám tuná poviestku, v hovore kraja potoka Vlhu kde prebývam.