ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nie z poviestok vypočitovať chcem, jaké si tam fantastičné i nefantastičné predstavy a bytnosti utvorila obrazotvornosť ľudu a národa; ale ostaneme len pri skutočnom živote, jakými v ňom ešte i tu i tam a najmä v odľahlejších horách a dolinách otočený je ľud báječnými postavami a po dnes poveruje o nich jako o skutočných, na príbehy i osudy človeka vliv majúcich bytnostíach. Tieto tedy bytnosti, jak dosial čuť o nich u prostred ľudu nášbo povrávať a jich opisovať, tak i my dľa úst ľudu si predstavíme:

1. Beťaha Mádra. „Chorý som bol, Beťah s Mádrou po mne chodil,“ počuješ u nás chorého sanovať sa. Rozumie bytnosti vňútornie choroby tela zpôsobujúce na človeka uvodiace. Hovoria ešte: Beťah ťa metal! Mádra ťa morila, trápila!

2. Bobo, Boboš, Bobákv mužskom rode to, čo v ženskom Baba, v mužskom rode však povedia i Babiak. Bobo chodí v temnostiach čo strašidlo popod obloky domov a unáša deti vo vreci — tak jich aspoň ním strašia a jemu do vreca krikľavé i vzdorovité deti obecajú, privolávajúc jim: „Čuš, Bobo tu!“ — Baba čarami a porobeninami pôsobí zlé veci a choroby, na ľuďoch i statku. Ostatne skutočných živočíchov chrobákov (coleoptera) volajú bobákmi.

3. Černokňažník. Vychodí z trinástej školy, kde čary učil sa. Má draka, ktorého kdesi v jaskyni chová a kedy chce, liece na ňom ponad hory doly. Jako drak chvostom šibe, tak povstáva víchor, čo hory láme. Černokňažník v čiernych hábach navštevuje salaše, majere i domy v dedine, pije len od čiernej kravy lebo kozy mlieko, ním dá i uchlácholiť sa. Ináč zjav jeho osudný a narobí škody na statku, v poli i v horách.

4. Čierny cap. Dá vyvolať sa v noci čarodejstvami, vezme človeka na chrbát a prebehne s ním hory, prepláva i more v okamihu. V nešťastí, ak naňho zavoláš a zapíšeš sa mu, prispeje ti a vytrhne ťa z nebezpečenstva, ináč behá v službe strýg a strygôňov.

5. Čierny chlap. Chodí po haťach a žlaboch; ide za žiakmi, ktorí ťažko učia sa a sľubuje jim ľahké naučenie, ak podpíšu sa mu.

6. Had. Ľud mnoho báji až po dnes o hadoch hrubých, velikých a podivných, ktorí v horách napádajú ľudí i statok a žerú. Bartholomaeides, Not. Com. Göm. str. 336., videl, vraj, čeluste a kostru hlavy z takéhoto hada, ktorý mal zdržovať sa v jaskyniach Drienčanskych. Chlapa jednoho prenasledoval z hôr ďaleko na lúčiny Vlhu, ktorý sekerou nazpak za seba hodenou zabil hada do hlavy. Báječní hadi majú hrebene ako kohút alebo zlaté koruny na hlave, jak i pri poverách o nich toto a viac videli sme. V Sirku v doline Korytárke hvízdajú na ľudí a potom spojac sa hlavami dovedna, „kameň dujú,“ ktorý ako haďací kameň má veľkú liečivú moc. Pamätné, že výš Bartholomaeides a náš Samo Ormis možnosť dakedajšieho jestvovania ozrutných dravých hadov u nás neupierali.

7. Lútky. Štiavnickí haviari volajú si jich aj permoníkmi, ľud náš len lútkami. Postava jejich „na piaď“ odená v rúcho banícke: biele nohavičky, črievice so striebornou prackou, banícky remeň, zelený kabátok, takáže kučma a zelená ratolestka za ňou. S kahancom v jednej, so zlatými hrabličkami v druhej ruke, s kladivkom na pleci a dvanásti spolu objavujú sa po baňach i v horách.

Starému baníkovi dostalo sa robiť na tvrdej žile a nevládal. Tu raz prišiel k nemu na piaď chlapčok, poslal ho domov a kázal mu len na druhy deň doniesť na to miesto trokšiar (suchý postruhník). Baník na tom mieste našiel mnoho zlatej rúdy vyrobenej. Od tých čias donášal každý deň do bani trokšiar a hovoril: Ďakujem ti dobrý chlapčok permoníčok, že mi pomáhaš prijmi tento trokšiar ako vďačné srdce! Potom mladí baníci ustriehli to a odobrali trokšiar. Hneď jich tam zarútilo. Staričký ale dobre mával sa pri svojom permoníkovi až do smrti. — Lútky ale milujú i mladých čistého života, a títo pri svadbe nahávajú prázdne miesto pre lútku, pre ktorú dávajú klásť i hojne pokrmu a nápoja. Za to lútky dávajú jim loja do kahancov. Na Vstúpenie a na Jána ukazujú sa lútky obzvláštne. Kto jich chce vidieť, ide do bani a tam pomodlí sa i ucho priloží k zemi; potom ide v tú stranu, kde počuje hrabličkami škrabať a pomodlí sa tam ešte raz. Lútky ukážu mu poklad, on ale netkne sa ho, ak je človek srdca dobrého, nelakomého. Tomu potom lútky pomáhajú. Zlých ale zavedú do prepastí banských, z ktorých ak aj dostanú sa na svetlo, vycivejú predca a pod rokom zomrú. Za oných časov posypali permoníci šaty dobrých haviarov zlatým prachom a títo nebrali plat, kremä ten prach zo svojich šiat doma otriasali a z toho bohatli. Raz boli opustili permoníci Zemnicu i Kremnicu a odsťahovali sa popod zem do Sedmohradska; dali jim ale Zemniekí i Kremnickí haviari našiť šiat a permoníci vrátili sa s požehnaním hojným na dobré jarce, jak jadro dobrej zlatej a striebornej rudy volajú. Kto lútky videl, nevyjaví; kremä na smrtedlnej posteli povie o tom otec synovi, aby tento vedel jak zdediť pomoc permoníkov. Preto žiaden neprizná sa ti k videniu tomuto; len prisahať sa ti bude, že jeho otec v skutku videl permoníkov. Samotný baník pri strielaní povinnen zavolať: hop, hop! by permoníkov varoval pred výstrelom, ináč výstrel tam ho zasype. — Pod Zelezníkom neďaleko Sirka v doline Turca (Gem. stol.) ukázali sa lútky r. 1831 a predpovedali: „Kde bude, mor bude; pod Zelezným vrchom nebude!“ Z tamejších zelezníckych baníkov neumrel potom nikto na mor.

8. Mátoha. Všeliké výtvory obrazotvornosti volajú mátohou lebo strašidlom. Najviac mátoh je bezhlavých a niet dediny, kde by nemali miesto, na ňomžto nejaké nešťastie prihodilo sa ľuďom a kde potom straší.

9. Nočnice. Narodzeniatko máva v prsníčkoch svojich niečo mliečka, ktoré mu baba v prvej kúpelke z nich vytláča. Ľud ale vraví, že toto mlieko z prsníčkov dieťaťa cicajú Nočnice. Aby mu ho necicaly, robia baby z handričiek uzlíky, ktoré na deň kladú do vankúšikov k decku, na noc z vonku na okno izby. Nočnice potom ssajú tieto uzlíky a dieťa má od ních pokoj. Ináč nočnie motýle volá sám ľud nočnicami ale i strygami.

10. Poludnicaz človeka urobí celého preludára t. j. ona ho lúdi, vábi a vodí sem i tam; bola by teda vlastne podlúdnica.

11. Pikulíkje chytrý jakýsi chlapík. Donáša ľuďom šťastie pri stávkach a vo hre. Títo, vraj, majú pikulíka pri sebe, vo vrecku, v torbe. Rovne komu statok darí sa, že pikulíka má na pomoc.

12. Premieň. Baby a strygy nočním časom ukradnú zdravé dieťa a miesto neho podložia svoje. Takéto dieťa je premieň: čím viac cica a žerie, tým viac vyschne na triesku, kožu zvráskanú ako starec, ruky a nohy ako paličky, len bruho veliké mať bude; vrieskať bude naveky, ale slova neprerečie nikdá. Za onoho času vložili premieňa do hrnca a pristavili k ohňu, až stryga zľutovala sa nad jeho trápením, vzala si ho odtial a odnesené dieťa navrátila. — Jedni ale rodičia šli s premieňom na odpustky k Duchu Svätému. Cestou odpočívali kdesi pri močidle. Tu z močidla ozve sa ropucha: Quorsum, quorsum? A premieň odpovie jej: Ad Sanctum Spiritum. Otec nahnevá sa: Nuž ty doma ani slova a tuná už aj po latinsky znáš! I miknul premieňa do močidla. Keď vrátil sa domov, sedelo jeho vlastnie dieťa na ohnisku, krásne, červené ako žeriatok (žiaretok). Tiež matky chodily do kostníc prosiť od umrelých, by premieňu títo abo tučnosti dodali abo vzali ho k sebe. Tiež premieňa umyly, zaviazali do prutov a letorostov a tak čakali na novú s ním premenu. V susednej pri nás dedine Budikovanoch ešte len nedávno upiekli veliký pletenec (mrváň, perac) a ces dieru či radšej prázdny stred tohto koláča pretiahli as dva tri ročné dieťa, ktoré za takýto premien považovali.

13. Rároh. Jakýsi knieža zlých duchov. Dravca jastraba tiež voláme rárohom. Možno, že je to isté, čo nasledujúci

14. Rarach, Rarášok. Rarášikom milá čarí a hrozí milému, že hoc tento vezme si druhú, táto mu umrie a o rok príde si predca vziať za ženu čarujúcu. Hneviný a lstivý je Rarášik, ale šťastie dávajúci, jak i výš spomenutý Pikulík.

15. Slnečnica. Bude zosobnená moc leťajšieho pripekajúceho slnka. Slnečnica (ako aj Zima) opáli spiaceho na slnci a povedia o ňom: Slnečnica ho opálila, alebo, Ošiaľ od slnca chytil ho.

16. Strygônia Strygy. Ľudí neobyčajných vlastností a darov ducha, najmä starých, pozvú strygôňmi a strygami, jazdiacimi na omele, na trlici alebo na človeku v koňa premenenom do svojich schôdzok a rákošov, vydržiavaných na Tokajskom a na Budínskom vrchu. I sami premieňajú sa na kone, capov a muchy. Telo jejich po smrti nezmeraveje, ostáva mäkké a v článkoch pohyblivé, čo na vlkoláctvo poukazuje.

17. Svetlonos. Malý chlapčok s kahancom v ruke. V tej podobe sadnul si raz Príbovskému (v Turci) sedliakovi na vôz, keď pozde v noci z píly domov uháňal, a nahnal mu toľko strachu, že nemohol ani čihý ani hotta poviedať, len zdýmal od ľaku. Chlapčok potom skočil z voza a pustil sa po barinách, po ktorých preto rád beháva, že ho tam ľudia prenasledovať nemôžu, ktorým on veľa strachu naháňa. Drienčanci volajú ho vodnou baboua čudujú sa, ako chytro liece.

18. Šiarkan. Ešte vždy búrky a hromy pôsobí po čas leta a naši vždy po hŕmave a búrke pevne držia sa toho, „že šiarkan preletel.“ Predstavujú si ho v podobe hada a Bartholomaeides Not. Com. Göm. na str. 336 ani tvrdiť ani upierať nechce, či nachodily lebo nenachodily sa takéto potvory a predstavy od ľudu nášho spomínané. Ostatne kde v poviestkach spomínajú draka, tam ešte zima, kde šiarkana, tam už leto; preto by sme vlastne mali hovoriť a písať žiarkan.

l9. Tátoš. Jak v povestiach, tak justvuje po dnes v predstavách ľudu. Ochudlý koník, bez zpodnej gamby, pásť bude sa na barinách; ale keď ho povrieslom ozubadlíš, zanesie ťa v okamihu kam chceš.

20. Vĺkolák. Kto zo zubami už narodil sa na svet, býval teda i veštíkom lebo strygou, alebo koho nie nohama lež hlavou vopred vynesú do cmitera, ten potom z hrobu vychodí a túla sa po svete. Hneď po pohrabe príde si na kar, a podčím karovníci za stolom jiedia, on nad povalou (na padláši) čupí za kochom lebo za pieckou. Potom každú polnoc chodí mladé ženy drhnúť a dláviť; zapozdivšie sa na priadkach odprevádza a zavádza preč. Dakedy prespanice musely vo väžach za pokutu tri dni a tri noci vytrvať, tam stávali s nimi aj vĺkoláci. Tiež na krížnych cestách napádajú pocestných; dávajú závdavky na kúpu, ale také peniaze premieňajú sa na uhlie. Vĺkolák neutíchne skôr, až hrom do jeho hrobu uderí. — Vĺkolák premieňa sa aj na vĺka a tak chodí po salašoch. Na Bystrom pri Štitníku r. 1858 dňa 3. junia rozprával mi Andro Markuš Čipúr, človek biblista, že síc nie na tom salaši, kde s ním bavil som sa, ale hneď naprotivia na druhej stráni toho istého leta prišiel vlkodlákaž ku samej kolibe Rekeňského salaša. Pri kolibe síc nič zlého neurobil, ale jako raz skočil v bok, hneď zadrhnul šesť oviec. Taký vĺk ovce nežere, len drhne na hromadu; pozbaviť sa ho nemôž nijak. Pán Boh, vraj, stvoril všakové tvory a tie človek všetky pochopiť nemôže — tak dôvodil mi môj Čipúr — a sú aj také duchy, o ktorých mi ani nevieme, jest teda aj vlkolák či vlkodlák.

21. Vodní chlapi, bývajú v Tatránskych plesách, sú cele machom obrastení, majú aj ženy a kradnú si jich jedni druhým. Voliar pásol voly v Kubínskych horách pri plese, dobehnul ta vodný muž zpod Kriváňa z plesa a poviedal mu, by prisvedčil, že do plesa ukryl sa tu muž so ženou. Videvší to voliar, prisvedčil mu: Vodný muž sľúbil mu potom velikú odmenu, ak o chvíľku biele peny budú vystupovať na hladinu vody; ale tam veru vystupovaly červené krvavé, na znak, že prehral a zabitý je odmenu sľubovavší vodný muž. Voliar tedy utekal z toho miesta preč i so svojim statkom.

22. Založená duša. Skrivodlive nashromaždené poklady keď dakto zákope do zeme a umrie bez toho, žeby jich vyjavil tomu, kto si jich pobrať má: toho duša nebude mať pokoja, ale tam bude striezť nad tými pokladmi. A toto je založená duša. Ukazuje sa a desí v podobe čierneho bľačiaceho capa (vidz výš), lebo čierneho mumlajúceho bujaka, lebo i v podobe hada lebo draka, každému, ktoby prišiel poklady kopať. Kto nezná jak zadržať sa, zpochabeje sa pri tom. Domnele takto zpochabela sa asi pred 40 rokmi mladá vdova vu V. Revúci. Zavolali ku nej múdru ženu (vedomkiňu) na pomoc, ktorá takto hovorila k nej: „Ak si našla peniaze, nuž ťa to trápi. Ale tomu spomôžeme. Na tých peňazoch bola „založená duša“ a tam nič netreba, len kohúta lebo kuru na tom istom mieste zarezať a to miesto krvou pokropiť. Budeš mať pokoj a tá založená duša nepríde trápiť ťa.“

23. Zmoki Zmak. V podobe umoknutého kurčaťa priplichtí sa k ľuďom, žerie sám veľa, ale i vláči zbožie a peniaze do domu, kým v práci nepretrhne a nerozpukne sa. Ináč zprostiť sa ho nemožno. Aj v podobe ohnivých reťazí spúšťa sa dnu kochom do domov, keď peniaze nosí hospodárovi. Kto nenadále zmáha sa a bohatne, o tom hovoria, že mu zmok peniaze vláči.

24. Znachor. O deťoch veľa a vtipne hovoriacich povedia, že to celý znachor. Poverujú o nich, že neschovajú sa, že sú akoby nadobyčajné bytnosti a skoro pomrú.

25. Zruty. Ozruty. Divé pustiny a skaliny Tatier sú vraj tiež obydlené jakýmisi divými a ozrutnými ľuďmi. Moja stará mať, v Liptove narodená i vychovaná, rozprávala: Raz študenti pustili sa do Tatier zpočítať všetky jejich kopce, končiare a sokorce. Čím viac chodili, tým väčšmi zmútili sa v počtovaní. Konečne upustiac od márneho predsavzatia, umienili si navrátiť sa; leš poliehali si na peknom zelenom mieste pred otvorom jaskyne, by vypočinuli. Ľahli si hlavami do vedna a povystierali sa celým telom do krúhového obvodu. Šuhajci zadriemali, najmladší nespal. Tu vystúpi z jaskyni ozrutná žena a pľaskne dlaňma, až všetky Tatry ozvaly sa i riekne: „Všetkých 999 kopcov Tatier som už pochodila, dosť divotvorného videla: ale takéto zviera, jak tu do kola vystreté, nevidela som ešte nikdá. Idem si aj po muža, aby on to videl.“ S tým zmizla v jaskyni. — Ale študenti zrutu muža nedočkali, báli sa; bo nič dobrého nepočuli o týchto zrutných ľuďoch Tatier. Najmladší zobudil kamarátov a utekali domov; radi súc len tomu, že jim ozruta počeť kopcov Tatier udala.