Zlatý fond > Diela > Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery


E-mail (povinné):

Pavol Dobšinský:
Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery

Dielo digitalizoval(i) Peter Kohaut.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 666 čitateľov

VII. Život občanský.

Významné meno zachoval si Slovák pre ten širší krúh a obvod života, ktorý viaže a spolčuje rody a vedie človeka von z úzkej domácnosti a z kola pečovania len o seba. Bo hovorí obec, v nejž je človek občan, kde je občanstvo. Obecje obvect. j. vec obvodná, naozaj večšia, väčšia, v obvod svojho kruhu viac — všetkých zavierajúca, kde všetci veciť, vetiť, večať čiže radiť a pomáhať, činnými byť majú. Občanje obvečant. j. poradník a činný člen tejže obci, obveci. Občanstvoje obvečanstvo, súhrn vecí a záležitostí všetkých občanov.

Bez otázky u nás pospolite tak rečené obcet. j. dedinské obcea obce malých mestečiek ostaly cudzotou najmenej dotknuté. Čo u týchto a jejich občanov zachovalo sa, to ešte najbližšie pokladať môžme za zvyk, ba za cnosti i hriechy občanské slovenské. Zvyky a výsady väčších a až do nedávna tak rečených svobodných kráľovských miest, náležalo by viac skúmať z postatí právnickej, vždy so zretelom na to, čoby mohlo byť pôvodne slovanského. Bo Slovania mali prvotne veľké obce, s prívlastkom tak i viac „svobodných“ jak tento k oným kráľovským mestám v Uhorsku pridávaný býva, a keď tieto žiadaly i prijímaly svoje práva a výsady od Uhorských kráľov, nepriam ešte boly zabudly na predošlé pôvodné práva.

Poďme však len do tých našich obcí, čo zde vo zvyku obecného a občanského nalezneme.

Obce naše, ač pod vlivom predtým zemských pánov, teraz pod vlivom stolíc, zachovaly si predovšetkým právo svobodného volenia svojich predstavených. Pôvodný názov týchto je kmeť, kmetia kmeťovia, jak zachoval sa ešte tu i tam skutočne a viac v rodinných menách u tých, jejichž predkovia bývali dakedy kmeťmi obce. Šoltýsia šultajsi, (tiež názov v rodinných menách zachovaný,) bývali správcovia majetku panského a často i obce, od zemských pánov ustanovení. Pôvodnejší jejich názov je: dvorský, z dvoru zemského pána poslaný a k dvoranstvu jeho pripočítaný úradník. Pozdnejšieho pôvodu bude názov: richtár, richtári.

Zvyky voľby úraduči úradských poctivej obceopíšem dľa podania od Jána Krasomila Gábera Lovinobaňského, z Novohradu ešte pred r. 1848 podaného, dodajúc k tomu novšieho času týkajúce sa premeny. Obec zde ako obec t. j. rovná jedna druhej vo zvykoch. Len doba voľby bola u niektorých o Všechsvatých (d. 1. nov.), u viac a zvlášť teraz doba Vianoc a občanského nového roku. Hovoria tiež: úräd staväť, úrady prestavovať, za richtára postaviť, richtárstvo prestaviťt. j. preniesť na druhého; čo teda asi takto ide:

Mrazivé, hmlisté ráno je. Dedinčania utiahli sa do ticha a tepla domáceho, kde pred vyblnkujúcim páľom (plameňom) pece podkúrenej ohrievajú sa a pracujú. V tom zaklope voľakto na oblok: „Pán Boh s vami! Či ste doma“? Gazda otvorí oblôček: „Pán Boh s vami! Čože je?“ „Báťa (lebo gazdo), žeby ste prišli dnes, tak po havránkach, do richtárov!“ ozve sa hlas pod oblokom a kroky čuť už ďalej utekajúceho k susednému domu. Pri každom ten istý výjav. To desiatnik alebo pougár zakazujedo richtárov.

Pred jedným z onakvejších domov dediny na podstienke či prietosi vystiera sa lavica na krátkych hrubých nohách lebo na hrubých kolieskach so železnou obručou k pritiahnutiu nôh toho, kto na ňu uložený byť má. To je derešobecný, na ňomž prestupníkov palicovať lebo korbáčovať zvykli. Pred derešom, na svobodnom, dvíha sa jeho družka päť oká, to je kladadedinská s piatimi dierami, do nichž možno zavreť nohy, ruky i šijú ukrčeného odsúdenca. Na klade do dreva vyrezané lebo čierno načiarané nápisy. Po jednej strane: Pokuta za hriech!Po druhej: Beda tebe aj tvojej koži, kto dostaneš sa do mojej loži! Dereša kladabývaly za onoho času odznakmi trestajúcej obecnej moci pred domom richtára, ktoré však ľud vďačne zničil r. 1848 a vrchnosti vyvesily miesto nich tabulky s nápisom: Predstavený obce.

Nuž ale sem do domu richtárskeho schodia sa podvečer všetci gazdovia či občania; vážne, až melancholične ubierajú sa po jednom, akoby nad každým ťarcha velikých a rozhodných vecí bola zavisla. V izbe pred richtárskym stolom pokloní sa každý a zasadajú si do radu na prístenové i donesené lavice i podpec a na prípecok. Na stole lebo nad stolom vo svetáre horí svetlo; ba i pougár prikladá na kozub alebo do hora drží z dubca lebo z brezy odkresanú faklu pri ohnisku. Prevzal povinnosť domácich v tomto, keďže títo, čo neprislúchajúci do rady, vypratali sa na priadky a posedky do susedov. Za vrchstolom vykrúca si búzy pán notáriuš; pri ňom na pravo sedí richtár, rečník čiže vicerichtár, prísažní a starší údovia obce. Pán notáriuš si odkašle a rečie: „Poctivá, mnohovážna obec, zajtrajší deň (všechsvatých lebo nového roku) upomenuje nás, že si máme slávne úrady voliť, ako to aj od slávnej stolice aj od slávneho panstva vydané máme. Volte že si tedy vo meno Božie ako sa vám páči alebo potvrdzte starých; veď viete, že nám aj tí dobrí boli a slávna stolica nemala nič proti ním.“ „Dobrý nám bude aj doterajší úrad!“ ozvú sa hlasy z hromady; ale rečník z doterajšieho úradu mocne zpiera sa tomu. Vrava tým silnejšia v hromade i za to i ne za to; až richtár poklope na stôl a stane sa utíšenie. Ozve sa pán inšpektor či kurátor (dozorca, starosta pri chráme a cirkevných veciach): „Bračekovci, viete že treba každému vyhoveť: tu pánom, aby i po jich vôli bol richtár; tu domácim, aby si gazda pre obecnú službu veľa doma nemeškal. Voľte si vy len druhých, na ktorých všetci pristaneme. Ale viete, bez pána Otca ani krok! On nám je hlava v chráme Božom; on nám to najlepšie poradí, z ktorých si voliť máme.“ To slovo na čase — a traja starší už idú na poradu do fary. Porada a hromada má ale tiež už predmet zavdaný: jedni tých, druhý oných spomínajú ako súcich do úradu: za richtára toho a toho múdreho, obozretného; za rečníka toho a toho mladšieho a výrečného; za desiatnikov a pougárov tiež mladších, čo ľahké nohy majú; do každého úradu súcich, čo by doma neveľký obchod mali a tak sebe veľa nezmeškali, obci poslúžili. Lež v tom začne jeden o chvíli, druhý o statku, tretí o cestách a furmankách a všelinečom rozhovor. Až o voľbe ani znaku, akoby prepadla sa do vody: utonula v mori obvyklej vravy o každodenných vecach; ale táto je tým živšia a rozmanitejšia.

Ani nezbadať kedy vrátili sa poslanci; až richtár zaklopal a vrava utíchla. Pán kurátor si teraz odkašlal a vykladal: „Pán Otec nám radia tuto krsnieho Mateja Šiarkan. Len neviem, či by ste nám, krsný, prijali úrad; bo ste sa vy už dosť obec naslúžili?“ Oslovený krsný Šiarkan odmáhal sa, že je starý a nedovladuje; aby radšej mladší priúčali sa k richtárstvu, kym starší jim k porade žijú. Hromada to v tichosti uznala. Kurátor pokračoval: „Radia nám aj Ondriša Dudášove. Tento je z mladších, ale len pred dvoma rokmi bol richtárom. Tretieho nám poviedali Janka Lupkanove; ten bol už aj rečníkom (vicerichtárom) aj prísažnym; ten by už len vedel, ako tieto veci idú.“ „No tak je!“ prisvedčil odstupujúci richtár. „A var by to dobre bolo!“ ozvali sa hlasy — a po chvili bol Janko jednomyslne va richtára vyvolený. — Kde takto neusjednostajnia sa, tam často padnú hlasy dávané trom tak, aby každý navrhnutý dostal aspoň niekoľko čestných hlasov, väčšinu ten, ktorého spôsobnosti a domáce okolnosti napred v rozhovoroch medzi sebou popretriasali, — až vrava zašla zase na súkromné záležitosti, ba i na hádky a richtár musel klopať, aby pozornosť na cieľ porady obrátil a pán notáriuš mohol započať značenie hlasov.

Ale vyvoleného obyčajne niet viac v hromade. Z vravy susedov vyrozumel, ako vlastne veci stoja a už dakde s domácimi a bližšími priateľmi radí sa, ako čo teraz? pripovedať či odpovedať? Nestačil sa však poradiť, už prišli preňho z rady vyslaní a vedú ho zasa do rady. Ten tu ešte len odmáha sa, že jesto druhí hodnejší, že pri dome a hospodárstve nemá pomoci, že nevie, či poctivej obci vyhovie. Rečník obyčajne výreční mu: „Aj druhí len tak boli postavení aj tak súci ako vy. A načože richtár kosí richtárku (lúku preňho určenú) a prijíma meru (40) zlatých do roka z obecného? Aby si trebárs koho do domácej roboty najať, i sluhu trímať mohol. A čožeby z toho bolo, keď by nikto nechcel ani krížom slamy preložiť pre obec? A či neviete, keď pán farár kázali, že nielen pre seba, ale aj pre druhých žijeme? A Pán Boh najlepší pomocník, bude pomáhať i vám!“ — To je všetkým ako zo srdca vyňaté a najinak snad práve vyvolenému. I zasadne si za stôl a hneď sám predloží, koho mu majú za rečníka(vicerichíára), koho za pongárovk posluche potvrdiť. Postavia mu k pomoci a porade i dvoch troch prísažných, vekom i radou rovných alebo starších a zkúšenejších. Hlavnia je len voľba richtára. Všetkých druhých úradských zvolia z tých, ktorých richtár chce alebo jim na hlasovania predloží, ktoríby mu po ruke i po rade najpríhodnejší boli. — V Liptove prísažnýchtuším staršími boženíkmi(tiež od prísahy = boženie, zaboženie sa) volajú: pougárov, polgárov mladšími boženíkmi; niekde sú desiatnici.

Takto nový úrad, nové vrchnosti obce vyvolené či postavené sú. Pred r. 1848 richtár a prísažní skladali pred farármi a pred sborom v chráme prísahy v prvú po voľbách nedeľu; od tých čias zvykli stoliční slúžni prisahať a na zodpovednosť brať richtárov. Ale milí richtári, starí i noví, jak predtým, tak ešte po dnes zvykli ísť po voľbe nábožne k zpovedi.

Avšak na druhý tretí deň po voľbe shromaždená je zas obec. Prenášajúteraz richtárstvo. Predošle zaberali mladí chlapi dereš i kladu na plecia a tak to prenášali, otočení zástupom ľudu, pred dom nového richtára. Teraz prenášajú už len nápisnú tabulku, ale aj, čo bola a je po dnes hlavnia vec, richtársku truhlicus písemnostiami, ktorú složia v dome na stôl a richtár drží si ju potom na najvzáctnejšom mieste, totiž na lavici za stolom, popri svojej armárii domácej. V novom príbytku richtárskom skladá teraz počty predošlý richtár, a čo zvýšil v hotove, odčíta na stôl pred všetkými, i oddá čo oddať má. Zvýšil ale najmenej toľko, že dal sem doniesť nápoja a upiecť chleba pre všetkých. Prv lež piť začnú, odpytuje starý richtár všetkých, akby v čom bol býval nedostatočný alebo komu v prísnosti úradnej ublížil. Nájde sa hneď rečník, ktorý mu zaďakuje za minulé úradovanie; želá, by mu Hospodin nahradil čas, silu, zdravie a čokoľvek by si v obecnej službe bol premeškal lebo utratil; odpytuje ho tiež z toho, čoby mu kto bol ublížil alebo nebol poslúchnul ho ako richtára. Na znak vzájomného odpuštenia povstanú tu všetci z miest a počuť skrúšené veru vzdychy: Pán Boh odpusť nám každému a buď každému na pomoci! Potom už pobavia sa pri sklenke a besede, a popretriasajú obecné, obchodné, hospodárske a Boh zná jaké záležitosti i novinky. A ak len nenájde sa človek záperkavý, čo to iba záperku (zádrapku, príčinu hádky a zvady) hľadá, nuž minie sa všetko v pokoji; ba nejedna dobrá rada k prospechu obce a pre nového richtára zde zkrsne.

Odznakom richtárskej moci a osoby bývala aj richtárska palica; na dedine obyčajná to hôľ, po mestečkách a mestách i striebrom lebo zlatom na rukoväti okutá trstenica. Richtár dedinský nesmel ukázať sa bez nej úradne. Teraz to už nezachovávajú tak prísne.

Po obciach jest aj poľnia vrchnosť: poľní richtár či poľní gazda s niekoľko strážnikmi. Jich povinnosť: dozerať na pole a pastvu, škody zamedziť lebo i trestať peňažite a peniaze dojímať. Kto nepoddá sa jim, toho prísnejšie tresce richtár.

Samú dedinu stráži v noci za plat najatý hlásnik(bachter), jemuž k pomoci, v čas hroziaceho od zbojníkov lebo podpaľačov nebezpečenstva, prichodia na porad niekoľkí obyvatelia. Ináč sám uberá sa tichým krokom a bedlivým okom ulicou i medzierkami. Pri dosť krátkych prestávkach toľko raz zdlhavo dúchne do svojho rohu, koľko je kedy hodín a zaspieva:


Chvál každý duch Hospodina
I Ježiša jeho Syna, —
Uderila deviata (desiata atď.) hodina.

alebo:


Opatrujte svetlo oheň,
Aby nebol ľudom škoden.

Spievajú hlásnici ale aj nábožné piesne: z večera večerajšie, potom o dúfaní v Boha, k ránu raňajšie. Večer o 9. hod. na začiatok a nad ránom o 3. hod. na ukončenie nočnej svojej služby zazvonia na jednom zvone na väži. Predtým aj po mestečkách a mestách takto obvykle trúbili a spievali hlásnici, až to cudzincov prekvapovalo. Teraz už, aj po niektorých dedinách, zamenili jim trúby píšťalkami.

Obzrime ďalej zvyky obecnej správy. Naši dedinčania nebárs prísne ozerajú sa na to, jaké kedy menivé politické zákony panujú či aspoň vydané sú na pr. just teraz o voľbe richtára a zastupiteľstva obce na tri roky. Oni radi držia sa starého zvyku a tu richtárstvo (iste s vedomím vyšších a vyprosením si toho od podžupana stolice) premieňajú každý rok a richtár neohliada sa tak na ono zastupiteľstvo, jako radšej na dávno uvedený zvyk, že i pri najmenšej veci svojich užších prísažných, pri každej dôležitosti ale celú obec svoláva. Dáva zakazovaťobčanov z dom na dom skrze pougára (desiatnika, boženíka), klopaním na obloky, jak sme už videli. Chce—li však, by obec hneď a hneď shromaždila sa, pošle kosibupo dedine. Kosibaje samorostlé, koso alebo pokrýveno urostlé drevo; ako vravíme, hrou prírody jakýsi kosák, často veru divostvorne utvorený. Každý sused povinný bežať s kosibou k susedovi, aby kosiba v okamžení obehla dedinu a v tom okamžení poberá sa aj každý hospodár do poctivého príbytku richtárskeho. V tomto tedy verejnosti a spoločného pokonávania obecných záležitostí dbalí a pilní sú. — Rovne keď chce richtár na spech dať na vedomie svoj rozkaz všetkým, pripojí odpis rozkazu ku kosibe; v každom dome si ho prečítajú a po prečítaní ďalej posielajú do obehu.

Keď tak síde sa celá obec do radya richtár oznámi jim predmet, hneď utvoria sa medzi poradníkmi jednotlivé skupeniny troch, štyroch i viac súsediacich. A každá pre seba pretriasa predmet a besedujúc, ba i dohadujúc sa zaň i proti nemu, popretriasajú ho zo všetkých strán. Často hneď u prostred hádky príbuznosťou vecí a myšlienok, vždy a skoro po vyčerpaní predmetu, zabehnú do svojich súkromných záležitosti a udalostí. Ledva to spozoruje richtár, zaklope na utíšenie, a vtedy už vypočujú jednotlivých rečníkov, ktorí na krátce oznamujú, jak asi prijatá bola vec i na ktorú stranu rozhodnutá v jednotlivých skupeninách (akoby v klubboch parlamentu); až tedy i usnesú sa tak lebo inak všetci dovedna a vec konečne rozhodnú. Tento je obvyklý spôsob radenia sa; ale poriadne i slušne chovať sa pri tom, tak jako napospol v richtárskom príbytku alebo na obecnom dome (kde takovýto majú) slušnosť a uctivosť zachovať, toho bedlivé šatria všetci a nadhodilé proti tomu prestupky hneď trescú.

Predmety obecnej rady a správy sú: z jednej strany výkon vyšších od stolice prichádzajúcich rozkazov, z druhej strany domáce záležitosti. Strany výkonu tamtých nejedenkrát slyším zde na pohraniciach od patričných stoličných úradskych, že po našich slovenských obciach všetko poriadnejšie ide a rýchlejšie i povoľnejšie. Strany výkonu domácich záležitostí už skôr požalujú sa richtári na nepovoľnosť občanov svojich; ale v poriadnejších a majetnejších obciach ide i toto poriadnejšie. Strany obojeho naznačíme si niektoré terajšie i dávnejšie zvyky.

Predtým na „stolické, na stoličnú robotu, na cesty“ teraz to „na verejnú prácu“ t. j. na naprávanie a vyvážanie verejných ciesť zvykli chodiť po dnes tak húfne a v spolku, jako niekedy chodievali ešte nadto i na „panštinu, panskú robotu“ t. j. na odrobenie tých dňov, v ktorých „robotovať“ povinní boli bývalému zemskému panstvu. Jináč ale i vymieňali i vymieňajú sa z pod obojeho často peňazmi. Z pod domácej obecnej práce a posluhy nevymieňajú sa. Radi slúža obec; len zanedbané cesty dedinské svedčia, že si tieto neradi naprávajú. Na zaznačovanie obecnej práce a posluhy majú ešte vždy rezky. Dľa dávnejšieho to obyčaja má každý osobytník či občan u richtára svoju rezkut. j. bukovú, v obdĺhly štvorhran vyrezanú lebo vyhoblovanú rukoviatku; na túto vyreže richtár toľko reziek či jednotlivých čiar, koľko dní pechúrskych lebo vozných odslúžil si kto. Služba ide na porad z dom na dom; keď však kto platnú nájde si výhovorku, vynahajú ho na ten čas „z poriadky“ tejto; len do konca roka povinný každý svoje rezký vyplniť či „zrezať si rováš, rezky.“

Má ľud náš zdravý smysel o potrebe dávkovania na potreby štátu i obce. Keď raz do krámu politiky tak hodilo sa, nahovárať ešte i ľud, aby pristavil dávanie „čo je cisárovo, cisári:“ čul som jednoho starca, pošlého z ľudu Horehronzkého, čo do školstva a čítania i tak dosť zanedbaného, veľmo vážne mladším vykladať, aby tamtomu vieru nedali, že „dávky a vojaci pre kráľa a krajinu naveky boli aj budú.“ Bolo to r. 1860 na Dieli medzi Malohontom a Zvolenom, kde si furmani „more patrio“ „zapekali a diskurovali.“ Ešte i v týchto krušných časiech náš ľud dávky a dane platí dľa najlepšej možnosti a spôsobom teraz predpísaným. V našej n. pr. obci (a jest jich takých v okolí i viac) niet ešte po dnes daňových zaostalostí. Predošle dával ľud ešte aj „panštinu“ t. j. predpísaný poplatok pre bývalých zemských pánov, a bol s týmto jako aj s vyberaním stoličných a krajinských poplatkov na seba odkázaný. V takýchto minulých časoch volila si obec do úradu ešte aj rovášnika. Rovášnikova povinnosť boin vyberať a značiť na jedne rováše panštinu, panský cins; na druhé dane, porcie. Rovášzáleží z jednoho kusa dreva podlhlého, na čtvorhran vystrúhaného (ako výš. rezká), ale potom na dve rovnaké polovice preštiepeného. Jednu polovicu uschovával u seba poplatník, druhú mal rovášnik. Pri vyberaní poplatku složil obe polovice dovedna a narezal na to toľko reziek či čiar, kolko n. pr. zlatých vyplatil mu poplatník. Rezka či čiara kolmá Iznačí tu jednotku, čiara kosá Ialebo polkrížik Vznačí piatku, a celý krížik Xdesiatku. Na takéto rováše často ešte po dnes oddávajú bačovia syr na salašoch; váža mäsiari mäso, soliari soľ; napospol majú ho v obchode, kde ešte písmo neznajú alebo použitie rováša za primemeranejšie a neklamnejšie si pokladajú. Praktičnosť jeho nenie tak cele k zavrhnutiu.

Pri všeobecnej vojanskej povinnovatostiostal už len ten zvyk, že rodina vyprevádza synkov svojich na miesto odberačky a narieka nad tým, koho už idú „ostryhať“ a „prisahať“ k vojsku. Zaslzí i synčok, ale zatým vo veselom kamarátstve zaspieva si:


Dumala moja mac, že ju budzem chovac;
Ja pošol do Košíc, žolte čižmy nošic.

Bo náš šuhaj, zažiali za domom a rodinou; ale potom pri vojsku vyznačuje, sa poriadnosťou a „v ohni,“ na vojne odvahou i vytrvanlivosťou.

Lež nie takto bolo za dávnejších časov. Vtedy vyhodili na obec, kolko má dať vojakov. Hneď sišli sa richtár a prísažní, a poradili sa, kohoby mali lapať a odviesť na vojnu. Uradili sa na toho, ktoby bol z viac synov jednoho otca alebo kto opustenejší a nemajúci majetok lebo obchod, kdeby rodiny odňatím syna netrpely. Iste pri tom dosť bolo prijímania a vyberania osôb. Po rade nastala lapačka. Richtár vzal sebou pomocníkov, často i stoličných potrestov a hajdúkov, s vidlami, sekerami, s kyjom i mečom. Obkolesili dom na lapačku vyzretého. Bo tento, ak už prv nešípil vec a neušiel do hory, aspoň teraz ukryl sa dakde pod najspodnejší snop v stodole alebo zaryl sa do sena na chlieve, alebo vtiahol sa trebárs pod koryto v komore. Odtialto len násilne vytiahnuť sa dal. Na úskokov ale striehli, držali postriežku, kým jich nedopálili. Lapenému strčili na hlavu starý, na pohotove držaný vojanský čákov (šišak), a tým už dostali právo nad ním. Položili každému síc i putká na nohy a lapených striehli uväznených; ale jesť a piť dávali jim do dobrej vôle. Konečne pousadzovali jich na vozy, a pod velkou strážou ciep, vidiel a sekier vozili do stolice pod mieruči na odberačku. Keď vraj niektorý vinou strážnika odskočil, potom čo mladšieho strážnika dali postaviť pod mieru a odobrať. Mladíci tejto lapačky striehli sa tým viac preto, že vtedy odberali jich za vojakov na celý život; aspoň kremä ostarelých, nevládnych, len vraj „také kaliky“ púšťali domov. — Teraz už ľud spriatelil sa s vojančinou; rád ale reklamuje synkov, kde len môže.

Miesto lapačky majetnejšie obce i najímaly a verbovalysi vojakov za peniaze. Ba stále verbovaťdávalo predtým i vojanské veliteľstvo, po trhoch a uliciach miest, ba i po dedinách. Takýto verbunkoši, v rovnošate kam najpestrejšej odení, najmä v červených nohaviciach, pekne úzko na telo priliehajúcich, v kordovánových čižmách, v šnurovanom dolománi, v peknej červenej husárskej čiapočke, alebo pod takýmže čákovom (kalpakom), tancujúci, uberali sa po uliciach, štrngali ostrôžkami na pätách, vo vrecku brinkalí peňazmi, alebo „cink blink“ ukazovali dvaďsiatniky i doliare na dlaňach a v priehrští. Daktorí z nich mali skleniee v rukách s pálením lebo s vínom; upíjali si i ponúkali sa. Často neodolatelný vábec to bol pre mladú, nie tak vojny jako radšej videných a ponúkaných vecí žiadostivú chasu, alebo pre šuhaja pri nezdarenej láske, manželke lebo druhých pomeroch života oželeného. K tomu ešte milí verbunkoši zaspievali tie premilé prostonárodnie piesničky, ktorými tento ľud vojančinu, jednak síc hrozivú, jednak ale preň i vábivú, to oželieva to oslavuje. Tomu veru nekaždé srdce odolať mohlo. Kto ale siahnul po dvaďsiatnikoch alebo po sklenici k ľavej ruke verbunkoša (verbovníka), tomu tento zachytil pravou pravicou a jestliže vtiahnul ho do kola a stihli mu vojanskú čiapku lebo kalpak postaviť na hlavu lebo prehodiť dolmán pres plece: už bol jejich, už bol verbovanec, sverbovanec; čo oznamoval hneď pohyb v širokom kole divákov a často i plač nedosť pozorlivej na šuhaja matky lebo frajerky, v kole verbovníkov rezkejší brinkot ostrožiek a ráznejšia hudba dľa toho: „hrajte mi, hrajte mi, trúbte mi marš, už ja idem preč od vás.“ Každý sverbovanec dostával potom „na ruku“ z tých dvadsiatnikov bielych ako srieň, viac ten, kto vopred sjednal sa, zač stane za vojaka. — Ľud spomína ešte aj Rákociho verbunkošov, ktorí, vraj, nasypali okolo seba na ulici hŕbu mariášov (strieborné peniaze s obrazom Panny Márie) a doliarov, a pokreskávali si pri hudbe a speve okolo nich. Kto čiahnul k zemi, by z hŕby uchytil, tomu zachytili ruku a vtiahli ho do kola svojho. Alebo vyhlásili vopred, koľko jednomu dajú, a šuhaj už znal, zač má pripojiť sa k nim. Kde nikoho nepopadli, sobrali peniaze a šli zas takto verbujúci ďalej.

Vojanstvo a vojna sú zvláštnym predmetom piesni ľudu nášho, piesni to na jednej strane rozveselivej i povzbudzujúcej k vojanskému životu a táboru, na druhej strane žalostiacej nad tragičnými príhodami a osudmi vojny i vojujucich.

Vráťme sa však akoby z vojny k domácemu občanstvu.

Zde prichodí nám ďalej zaznačiť, jako as naše obce zvykly si „ gazdovať“ s majetkom obecným, ktorý záležal a záleží: z peňazí, lúk a poľa, hôr, mlynov, krčiem; niekde i baní, hámrov a dobývania kovov. Sú príklady majetných a v tomto ohľade dobre spravovaných obcí, jako i sám v pomerne takejto obci prebývam i druhé v okolí znám. Chvály hodná tiež vec, že jestvujúce majetky vynasnažovaly sa i tu i tam udržať, usilujú sa i rozmnožovať. Ale sú popri tom dávno zakorenené zlozvyky. Majú—li obecné peniaze, to si jich hneď porozpožičajú medzi sebou a hľadia, aby každému došlo sa; nehľadia potom prísne k tomu, by dlžník vrátil driek, len či jak tak „úžitok“ t. j. úroky dáva do obci. Nemovité majetky dosť ešte spoločne obrábäjú a obhajujú; ale i pri obecnej robote, ako pri každej službe, radi majú svoje „aldomáše“ či popitky. Užiť, využiť chcejú čo obecného i predstavení i podriadení. Touto cestou „sprevodily“ mnohé obce už nielen svoje dôchodky, ale i majetky. Povedačiek o tom i pri mešťanských obciach dosť, že tak na pr. „sud vína na atrament — item strovilo sa.“

Súdobnéa trestajúceprávo majú uaše ľudové obce iste len nad menšími poľními a miestnymi priestupkami a väčších previnilcov oddávajú potrestom [15]do moci a na vyššie dvory spravedlnosti. No, v dlžobných záležitostiach mali a majú najnovšie jejich predstavení prireknuté aj právo súdit až po 30 zlatých súčtu lebo hodnoty. Ale tu zas neozerajú sa prísne na to, čo a jak verejné a od vyšších vrchností predpísané právo a zákon porúča. Zkušujem, že jaksi samostatne a dľa pravidiel prirodzenej spravedlivosti zvykli súdiť, pokonávať i vykonávať súdobné a trestné záležitosti, rozumie sa, tých, ktoríby podvolili sa jim. V takýto čas svolá richtár svojich prísažnych, žalobník i obžalovaný svojich nielen svedkov, ale i zástupcov a rečníkov z rodiny a kmotrovstva a ktorý ten alebo aj oba nádeju skladajú v tom: Dobrá tomu hodina, komu richtár rodina. Žalobník povinný vopred na richtársky stôl položiť as 1 zl. alebo 2 zl. čo útrovy súdu; ktoré prepadnú mu, jestliby on prehral; ináč nahradí aj tie obžalovaný. Žalobník potom prednesie svoj „ ponos,“ obžalovaný začne brániť sa a obom dovolia často i dohadovať sa dôvodmi za vec i oproti. Pripoja sa k rečiam skoro i svedkovia i rodina za rodinu, kmotor za kmotra „pravotí sa a zastáva“ každý svojho. Prísažní potom uvažujú všetko, zavdávajú otázky jednej i druhej stránke i svedkom, až konečne vynesú súd na vynáhradu i na potrestanie prehravšieho pru. Dľa zvyku a pochopu ľudu tohto majú tedy i súdy ráz verejnosti a otvorenosti; no, nesú zde i vady toho. Páni richtári a prísažní ale mávali zvyk a ešte nie so všetkým vyzliekajú sa z toho, že po ukončenom súde pijú na to aldomáš. Často pri tom ešte bližšie vyrovnajú a pomeria stránky, bo pijú spolu „na mierno“ s žalobníkom i obžalovaným; často ale stránky i podohadujú a rozvadia sa znovu. Predošle mávali i oddelené krčahy (kančovy), v ktorých dávali si donášať takto trocha toho nápoja; na nichž gliedou načiaraný bol i nápis: „pravda.“ Bo pravdou nazýva ľud po dnes právo a spravedlnosť. Horlivý niekdy kňaz ľudu Samuel Medvecký vo V. Slatine, keď ústne napomínanie neprospievalo, roztrieskal kedysi (as pred 4 desiatkami rokov) takýto krčah pravdy na richtárskom stole. I my ho už len jako strarožitnost pripomíname, ač zvyk nenie ešte docela a všade vykorenený, len pri osvietenejších obciach.

S manželskými rozeprami, pri ublížení na cti, ale často i v nepatričných vecach príliš zvykol utiekať sa ľud náš ku svojim kňazomt. j. k farárom a kazateľom. Týchto pokladá za svojich najbližších smierčich sudcov.

Akože ale trescetamten obecný úrad priestupníkov, previnilcov a tej jeho pravde prepadlých? Dnes najviac len peňažite, na vynáhradu škody a útrov. Majú po dnes i putká (Kurzeisen) na nohu a ruku, ba niekde i činčiere (okovy) na obe nohy priestupníka, a poniektorý i na tieto obyčajne od hrdze červené „železá dostane sa.“ Predošle však „dávali, sádzali do klady.“ Najmenšiemu priestupníkovi zavrzgli len jednu alebo i obe nohy do jej spodných ok; väčším priestupníkom zavrzgli už nohy do spodných a ruky do vrchných ok; najväčší previnilec musel už skrčiť sa cele a strčiť aj hlavu a šiju do piateho oka klady. To prvé bolo najviac len pre posmech, že vinník dostal sa do klady „na odiv sveta;“ to druhé zavretie bolo už naozajšnie pokutovanie; a to tretie zavrgnutie opravdová mučiareň. No, doba trestu vždy krátka bývala. Na derešiale „drali“ t j. palicovali a korbáčovali. „Vydrať dakoho,“ znamenalo tu dať mu — prepytujem pekne — na zadok 6, 12, 24 palice, lebo toľko ráz udrieť korbáčom. Vyššie vrchnosti nasudzovaly aj sto lebo viac sto palíc, bitých po 50 odrazu, ale v prestávkach niekoľko týždňových lebo i mesačných. Bitie vykonával na dedinách desiatnik lebo boženík (pougár), v stolici hajdúk. Pri viac ranách postavili jednoho hajdúka z jednej, druhého z druhej strany dereša a títo jeden po druhom udierali na telo raba. Jako za najväčšiu poníženosť platilo, keď priestupník musel si len ľahnúť na dereš a len dotkli sa ho palicou lebo vylepili mu len jednu; posmech i pokutu znamenalo 13 palíc lebo úderov korbáčom. Toto vraj „tak ako kurve;“ bo smilnice zvlášť trestávali týmito 13 údermi. — Pre kradošov a zlodejov na skutku postižených videl som dakedy aj stĺpyna verejných miestach postavené. Do stĺpov vo výši 4 do 6 stôp boly zavrtané diery. Postave zlodeja primerane vtiahli do dajednej z tých dier jeho dlhé vlasy a zadrvili kolkom, ale to tak, by zlodej len koncom nôh a jich prstov dotýkal sa zeme. Mučedlnícke to postavenie. A trestali týmto aj ženské. O tejto pokute vravelo a vraví sa podosial: „počkaj, dostaneš sa na škripec,“ bo tu vinník musel ozaj z bolesti zubami škrípať; ač vlastní škripes (čiga, conchlea), len v historickej, nie viac v pamiatke našich vekov u nás zachovaný je.

Obzrime že už obvyklé u ľudu nášho priestupkyi zločiny. A tu veru dosť častá a obvyklá je zvadaa s ňou spojené nadávky, kliaťa, zaklínanie, zlorečenie. Obvyklé nadávky a kliatby vypísali sme už. Zvadia sa, vynadajú si to vonku na ulici, až ozíva sa celá dedina, aby to aj celý svet počul; až by bolo zemi ťažko, ale jim na srdci odľahlo. Ľud tento naozaj rád „dôjde sa slova“ a „dovoláva sa Boha.“ Ale keď už tak „došli sa slova a vyvolali si, čo komu na srdci ležalo, a dovolali sa Boha i kliatby jeho:“ potom je už dosť; skutok pomsty a naplnenie toho, čoho slovom dovolávali sa ponahávajú Bohu, ktorého dovolávali sa a jakoby účinku toho slova, ktoré si vyvolávali. Bo i k obyčajnému následku zvady — k bitke— zriedka to príde a ľud tento za väčšiu pokladá urážku slova, jako ktorékoľvek ublíženie tela. „Ešte to a to mi smel povedať!“ to viac značí jako keď povedia: „Tak a tak ma doranil.“ Ba aj pred sudca najviac preto prednesú zvady, aby mohli protivníkovi zde verejne vykričať krivdy a opakovať to, čoho dovolávali sa proti nemu: A sudcovi podbehnú pod trest obyčajne obe stránky; obyčajne bývajú s tým aj spokojné — aj ešte pomeria sa pri oldomáši. Pri zvadách za veľkú urážku pokladajú, kde kto komu „do poctivosti čiže do stačnosti stúpi.“ Rozumejú, keď kto o druhom tvrdí, že lebo proti šiestemu prikázaniu prehrešil sa, lebo lhal, klamal, kradol. O iných urážkach hovoria: „jedným uchom dnu, druhým uchom von!“ Najhoršia predca urážka, keď kto nazve druhého „požiteľom.“ To rovná sa s neodpustitelným previnením. „Požiteľ“ je ten, ktoby neprávne pripraviac blížneho o majetok, požíval ho, alebo kto požičané stroví a nevráti; oni ale nechcú bezprávne nič požívať a mať. — Jednotlivé údery síc často padnú pri zvadách; ale žeby väčšie bitkypovstaly, alebo verejný pokoj rušili, toho u nás niet, leda chýr o tom zriedkavý. Najskôr ešte pobijú sa v dome a to tí, ktorí na druhý deň objímať sa budú. — Škoduale druhému učiniť a najviac v hore, v poli na úrodách a pri pasení, toho veru nevystríhajú sa. Horári a poľní richtári najviac partačky a súdenia sa majú s hôrnimi a polními priestupníkmi. — Priame krádežeuž o veľa zriedkavejšie sú ako škody. I to krádeže najviac snadných k prístupu predmetov živnosti, odevu, peňazí a statku. Sú ale vidieky, kde takéto krádeže časté sú; sú zase kraje, kde prazriedka chyrovať o značnejšej krádeži. Pustatiny, vrchy, hornatiny sú divadlá krádeží. V chýre sú z tohto ohľadu lazy a lazníci vrchov Novohradských, Velhonťanských a súvislé s tým pohoria Zvolenskej stolice a zvlášť okolo Detvy. Najmä krádeže dobytka a hospodárskych vecí zde často stávajú sa. Naproti tomu a zvlášť kde núdza a psota nebije ľud, sú kraje, o nichž ešte v mnohom platí Kollárovo pripomínanie staroslavských časov a zvykov.


Klíčů, zámků, šibeníc a rasu
Neměli, — — — — — —
Neznáma jim byla lest a krádež.

U nás na pr. aj inde na nejednej dedine a na nejednom poli nahávajú vo dne v noci bezpečne a bez stráže plátno na bielisku, prádlo sušiť navešané na plotoch, pluhy, reťaze, sekery, motyky a kopáče po roľach i zahradách, vozy stávajú jim svobodne v kôlňach a na otvorených, neopravených dvoroch. Z týchto ani len to ináč najlakomejšie, narúbané drevo, nekape; čo už z hory často kapať zvyklo. A zasa ľud ide všetek pracovať do poľa a domy i dvory nájdeš mu pusté, dvere leda zakolkované, zriedka zamknuté. Kľúče a zámky a to často v železných dverách budú zahrdzavené, bo málo užívané. Spolníci mávajú v jednej komore háby a veci svobodne rozložené alebo uložené v truhliciach nezamykaných; kľúč od stolára do zámky daný tam bude trčať vo dne v noci. Ohľadom nalezenéhonie sú už tak svedomití a zdržanliví; držia sa toho svojho porekadla: „Kto si stratil, nach si hľadá; kto si našiel, nach si nedá.“ A keď stratenú vec aj prinavracujú, čakajú vždy nálezné. Na salašoch rada „zkape jalovka,“ tú vzal vlk, odniesol medveď t. j. po salašoch slýchať najviac len o takej krádeži, kde sami valasi kedy tedy z kŕdla väčších majiteľov vyberú si čo tučnejšiu jalovku a v kyslej žinčici uvaria. Väčšie krádeže a zločiny na pr. olúpenie pocestného, vlámanie sa do budinkov, podpalačstvo, vražda, ešte zriedkavejšie sú. Sú dediny, kde netresk a moch od stoletia rastú na strechách, na dôkaz, že tam požiara nebolo. Ač zase v poniektorých dedinách „často horí;“ ak iste viac z neopatrnosti jako z podpalačstva. O zriedkavosti zločinov svedčia menších rozmerov a prázdnejšie od rabov verejné žaláre, nieželi to inde jest.

Ale veru naši chlapci „pustia sa aj po zboji, idú na zboj, chodia poza bučky, po horách.“ To sú „dobrí chlapci, hôrne deti,“ ktorí k jari spievajú si:


Rozvíjaj sa bučku zticha; pomalúčku;
Keď sa ty rozviješ, všetkých nás prikryješ,

aleboň:


Popíjaj, popíjaj; nekradni, nezbíjaj;
Čerta napopíjaš, keď si nenazbíjaš.

V každom veku a národe vyskytli sa jednotlivci ľudskou spoločnosťou a jej zákonmi neviazaní, voľnejší, rozpustilejší, koristiví i lúpeživí; každý vek a národ mal pri nich čo obávať sa svojej bezpečnosti, mal ale pri nich aj čo obdivovať, keď nie inšie, odvahu i hrdinskosť, báť sa aj ukrutnosti. Preto každý aj povestil si o nich. Čože my rekneme o našich? Hovoriť môžme o nich len jako o minulých; nie akoby naskrze nemohli objaviť sa kde tu, ale že pri sriadenejších občanských pomeroch na tento čas nechyrovať, by kde takíto zurvalci chodili po zboji. Dľa rozprávok ľudu zriedka objavili sa medzi našimi zbojníkmi vražedlníci a ukrutníci. V Gemeri spomíňajú takéhoto len Vdovčíka, ktorý na Hrádku, osamelej to krčme na vrchu medzi Jelšavou a Ochtinou, zavraždil krčmára, keď tento chcel ho chytať a streľbou i valaškou pokaličil tam večeravších pánov udajne preto, že kázali ho chytať, ale tamtomu krčmárovi nepomáhali. Mal spáchať aj iné vraždy a sbíjal pocestných s troma, často aj šiestimi kamarátmi v spolku, za čo pri Nižnej Slanej, jako pri svojom rodisku, obesený bol na stĺp v čas cholery r. 1831/2. R. 1850 chodili tu dvaja bratia Bobáci nazvaní a na tomže Hrádku prestrelili žandarma, ktorý prvý vstúpil do izby, kde jich druhí žandármi pochytali. Spokojovali sa naši zbojníci najviac len chodením po salašoch, kde „kúpali sa v urde,“ varievali jalovky v kyslej žinčici. Pocestných keď „predstáli,“ spokojili sa peňažitou výmenou a potravnými lebo druhými článkami odevu, obuvy a každodennej potreby. Zbroj iste kde našli zabrali a bránili sa, keď kde na odpor natrafili. Živili sa teda takýmto „ľahkým a hôrnim remeslom“ a boli v tom naozaj len živánit. j. živeň, poživeň, poživenia sebe na cudzom majetku hľadajúci. Posledne znám takýchto živáňov z r. 1859. Chodili po horách Horehronia, kolo Kráľovej holi, navštevovali salaše a krčmy, brali od pocestných. Predstáli vraj na Javorine správca panstva kniežaťa Koburga, ktorý viezol sebou značný súčet panských peňazí. Ale poznal jich jako svojich niekedajších rubárov a že oni s peknou poklonou pristúpili ku koču, pekne opýtal sa jich, čoby chceli. „Nuž pán veľkomožný, rekli mu oni, volač pre hôrnich chlapcov.“ On dal jim desiatku (10 zl.) a tí s poďakovaním odišli. Na tej istej ceste z Heľpy do Kráľovej Lehoty, ktorou som i ja prešiel ces sedlo Kráľ. Hole, sobrali v tenže deň prechodu môjho horárom pri Ráztockom stave (Teich) pušky a v noci na to piekli si jalovku na Sv. Jánskom salaši. Na Šumiaci pochytaní boli ešte v ten rok, keď v noci prišli piť a jiesť do krčmy. — Čo pohýnatýchto hôrnich chlapcov k takémuto chodeniu poza bučky? Nedostatok nebárs, bo šuhaj práce navyklý živnosť nájde. Skorej ešte niektorý, snad len zo samopaše spáchaný výstupok a snadno umknutie pred trestom do hôr. Niekedy aj neblahé domáce pomery, nevernosť milenky lebo mladej ženy, roztržky s rodinou vypúďa chlapa z domu. Ale čo to, keď o väčšine zbojníkov rozpráva ľud, že len tak z dobrej vôlepustili sa po zboji, poza bučky? Je to tuha po neviazanosti, po voľnosti von do tých šírych hôr a na vysoké hole. Za časov feudálnych z pod robôt, od dereša, klady a lapačky tým častejšie utiekali sa k horám svojim. Aj oni to len salašov a holí i hôr držia sa; to sú vraj „jich komory.“ Zvečnelý Ján Chalupka, pôvodca nášho Kocúrkova, rozprával mi, že za jeho mladších časov zastrelili raz Brezňania zbojníka na salaši. Tento pri srdci ces prse prestrelený ešte zapchal ranu dlaňou a von z nešťastnej preňho koliby vybehnul na vršek. Keď mu privolali: „Čo utekáš, veď už neujdeš?“ odvetil jim: „Ach, ešte aspoň raz chcem pozreť na tie naše hole!“ Tam pri pohľade na šíre hory a vysoké hole, pomaly ztiekol z krvi a zavrel oči.

Čo k charakteristike zbojníkov týchto patrí a zvlášť čo tvorí hrdínskejšiu a básnickejšiu stránku jejich rozvoľneného života, to obsaženo je vo zvláštnych rozpravných i lyrických piesničkach, uverejnených v Zpievankach i v Sborníku Matice, v nichž i mená viac značnejších zbojníkov prechované sú. Ale súhrnom všetkého sú rozprávky, povesti a piesne o našom milom Jankovi, Janíčkovi — Jánošíkovi. On zosobnený hôrni šuhaj hrdinstva všetkých voľných detí; on vyrovnávateľ všetkej krivdy, ktorú svet utisnutým a slabým činí; on záštita a spomocník chudobných i opuštených; on útočište nešťastných; on shromažďovateľ a obhajca pokladov, ktoré ešte len budúci svet má uvidieť, ak bude znať odkliať a vydobyť si jich. Súhrn povestenia o ňom možno bude sostaviť len budúcne, keď dosialni i budúci sberatelia nezadržia len v zápisničkách svojich podanie o Jánošíkovi, ale ho i uverejnia. Abych k tomu prispel a nevynahal čo i z tohto ohľadu zvykom ľudu a národa podlžen som, pripojujem k prítomnému oddieli spisu mne známe podatky o Jánošíkovi, odkazujúc hneď na Zpievanky Kollárove a Sborníky Matice Slovenskej strany toho, čo prostonárodnie básnictvo o ňom podáva. Rovne i na báseň: Smrt Jánošíka. Romanca od Jana Botto. Lipa, ročn. II. 1802 v Pešti, str. 251. Prv ale ukončím oddiel niektorými z pomerovobčanských vyplývajúcimi zvykmi.

Pomerypominulé feudálne a z nich vyplívavšie prílišné poddanstvo a nevoľníctvo umel ľud náš oželievať, na pr.


Není mizernejšie na svete stvorenie,
jak nevoľný sedlak v Uherskej krajine;
ve dne v noci robí, nikdy pokoj nemá,
ani poctivosti nikto k nemu nezná,
Ešče lem zornica za huru (za horou) vychádza,
už se na ňom štyria pod oblokom vadza:
jeden k nemu hvari (vraví); tam pujdzeš na panske;
druhi rozkazuje: pujdzeš na valalske;
a treci chudáka na stolične honí,
a čtverty na foršpont žada z chleva koní;
na ostatek prijdze popovsky (farársky) čeledník,
aby šol robotiť gazda neb služebnik; — atď.

Duchom žialu ale i povznesenia sa nad tieto pomery nadchnutá je pieseň ľudu:


Bože môj, Otče môj!
Veď je ten svet zmotaný;!
Čo vystojí, čo vystojí
chudobný poddaný.?/.

Každý ho sužuje,
plat mu nepovyšuje.
Pán si myslí, že naveky
panuje, panuje.?/.

Vy páni zemani,
my sme vaši poddaní,
my budeme v čiernej zemi
srovnaní, srovnaní.?/.

Jak sedliak tak i pán,
všetci musia umríti;
každý musí v čiernej zemi
uhniti, uhniti.?/.

Pánovia, pánovia
za čo my vám robíme?
Či to len za tú čiernu zem,
čo po nej cbodírne!?/.

Ktorí uskočením do hôr akoby násilne vylúčiť a vymaniť chceli sa z týchto feudálnych pomerov, tí boli z ľudu výš uvedení „hôrni chlapci, voľnie deti.“ Ktorí priazňou svojich zemských pánov uvoľnení bývali, tých volali „slobodníkmi, svobodníkmi, svobodmi i slobodášmi.“ Z nich povstávalo „bočkorošské zemänstvo,“ od obuvy bočkorov či bačkorov takto a popri tom i „krpcošmi, krpčiarmi“ prezvané.

Ale z druhej strany ľud ešte po dnes spomína dobrotu tých svojich feudálnych pánov, ktorí pekne s ním nakladali, ochraňovali ho a prv i pravoty jeho otcovsky rozsudzovali i vyrovnávali. To snáď i preto, že najnovšie zákonné pomery splňujú i u nás to: „Et bona juridicis subjecit lapsus Adami.“ A už i ľud náš, zvlášte kde aj s obchodom zaoberá sa, nedrží sa toho dobrého zvyku a porekadla svojho: „Lepšie malú krivdu sniesti, jako dlhé právo viesti.“ Vymanenie ale svoje z pod feudálneho urbára uvítal ľud nie tak nepovoľnosťou a stískaním si na to, v čom ešte nechýrne je postavenie jeho, jako radšej tým, že zachovať hľadel, čo ohľadom majetku zachovať si mohol, a rád nadobýva, kupuje i od bývalých zemských pánov.

Rovnosť hodností a práv ľudských pred zákonom tiež vďačne uvítal ľud a národ náš; bo i krem tobo mravne považoval ľudstvo vždy za sebe rovné, hlavne uctil v každom človeku človeka, vyzdvihoval vždy a vyzdvihuje v ňom mravniu a duševniu jeho stránku, jak i všetky tieto jeho zvyky dostatočne svedčia. Mnohými nám vytýkané to, že Slovák pred vyššími a mocnejšími zvyknul plaziť sa, padá viac na účet krušných okolností, v ktorých ľud tento nalezal i nalezá sa a na účet mäkšej povoľnejšej povahy našej, jako na účet toho, žeby Slovák nebol hodnosti ľudskej v sebe vedomý a pri iných túže hodnosť i uznávajúci i uctiaci. Korenie a plazenie sa jednak len v takých krajoch vyskytovalo sa a vyskytuje, kde z jednej strany núdza z druhej strany prítomnosť tých, čo prílišne zvykly nadpráva a moc provodzovať nad bližními, dotláčala na ľud. I tak reč naša nemá ani výrazu na „padania do nôh,“ len na poklonu a úklonu. Až na kolená skloniť sa zvyk je len pri prosbách a modlitbách. Kde núdza a nátlak neúčinkuje, tam ľud náš i dnes chodí jasným, pozdviženým, smelým čelom. Ale úctou a povoľnosťou k občianskym zákonom a osobnostiam v hodnosti postaveným vyznačoval sa vždy.

Vzhľadom k občianskej úcte sám ľud žiada si byť ucteným a zvyk jeho uviedol do života čestné názvy pre synov a dcéry ľudu tieto: uctivý, poctivý, statočný, opatrný, slovútny muž; uctivá, poctivá, šlechetná manželkalebo i matrona. A to pri počestnejšom a verejnom oslovení, abys primerane vybral si aspoň dva z týchto názvov a nadovšetko pred nimi na prvom mieste nevynehal „kresťanský muž, kresťanská manželka,“ akoby kresťanstvo bolo jeho za najviac pokladanou úctou, zvlášte pri cirkevních oznámkach a pripomienkach. Hneď pre vynikavejších zo stavu rolníckeho, potom i pre členov stavu remeselníckeho, obchodného mešťanského čestné názvy sú: mnohovážny a slovútny muž, pán; mnohovážna a počestná matrona, pani; mladý pán, mladá pani; starý pán, stará pani; pán otec, pani matka; pán syn, panna dcéra. Učiteľský stav má čest výborne učenýcha vľúdnych pánov; potom i vysokoučených; duchovný stav je dvojejctihodný, vznešený, velebný, dôstojný; a tu zvlášť povedia: vznešená, dvojejctihodná milosť, ba až veľkomožná milosťa biskupov rád ctí ľud osvietenými pánmi. Lež i videli sme už, že najoblúbenejší je názov: pán otec, pán tatík; pán kňaz, to nikda nepovieme; kňazmivolá ľud farárov veľmi bežne, rád a často, ale len „krem očú“ t. j. v neprítomnosti jejich. Zemanov a občansky vynikajúcich hodnostárov pozvať zvykli: urodzenými, veľkomožnými, a skutočných velmožov a kniežatá i osvícenými, osvietenými pánmia takouže milosťou. Na písme a pri slávnostnejšom oslovení ešte vždy aj týmto vykajú; onikaniepatrí kremä do najnižšieho hovorenia, toho kde ono nejde z duše a povahy, kde len nátlak a cudzota zvyk tento jako násilne uviedla. Obvyklý a ľudu nášmu z dávnejšieho zvyku známy názov kráľa je len to: Najjasnejší pán a kráľ, kráľovská Jasnosť, kráľovská Milosť. Kde občansky rovní s rovnými stretajú sa, tam nevykorenitelný je zvyk bratať sa; roľníci povedia si jednoducho brat, braček, bračekovci; sestra moja, sestrička moja; remeselníci, mešťania a druhí radi dokladajú: pán brat, pani sestra. Ale toho bratstva i sestrinstva u nás všade plno.

Ubiedenejšia a nižšia vrstva obyvateľstva nemá sa zle u nás. Sluhav domoch pospolitosti jedáva za jedným stolom s hospodárom svojim a ešte aj mladší údovia rodiny čo staršieho uctiť i poslúchnuť sú povinní. Zvyk tento sedávania služobných za jedným stolom a pri jednej myse jestli kde i u menšieho mešťanstva miesta nemá, to len novšie časy vytisli ho zo života. Pohorelec, vytopenec, bedártelesný lebo duševný, obkaličený(kalika) a k práci naozaj nevládnysmelo ukázať sa môže u zdravých a vládnych, ešte i tam, kde žobrať zakázano. Nalezne nielen almužnu, ale i pekné prijatie; bo pekné slovo, vraj, vždy viac ako dar a nadelenie. Majetnejšie ale rodiny a obce vždy i svojich bedárov opatria i druhým udelia. Z mojho okolia na pr. niet žobrákaa koldušapo svete, bo tu ľud majetnejší; títo prichodia a pochodia kremä z krajov núdznejších. A hla, žobráci a kolduši naši nespustili sa ani u nás toho, iste aj šíre diale a myslím najmä u Slovanov uvedeného zvyku, že nechodia ani nemo ani nezbedne „po pýtaní;“ pýtajú, berú; ale aj sami udeľujú, dávajú? Čo takého? Za dar zemský a hmotný dar slova a umenia. Slepcizvlášť i u nás obľúbili si husle; hrajú a spievajú najviac piesne nábožné, ale veru a zvlášť kde jich my nevždy počujeme i prostonárodnie piesne, romance; ospevujú bežné udalosti a príhody. Myslím, žeby hrdinské skutky, jako u Juhoslovanov, ospevúvali, keby k nim u nás pohnútky a predmetu bolo. Po okolí našom chodí Ondro Varga z Vlachova, dáva si čítať knihy, poslúcha nedelnie kázne v chrámoch. Okrem nábožných pesní prespevuje potom po uliciach i dvoroch z toho čo čítať si dal alebo v chráme počul ním samým utvorené verše a skladby, uspôsobené a namerené k tomu, by mravne účinkovaly na ľud. Na svojich husličkách hrá pri tom dosť príjemne. Zvláštny zjav kraja nášho je slepec Hrebenda z Hačavy. Podotknem len o ňom, že vzdelal sa dávajúc si čítať náboženské i národnie spisy, ktoré s veľkou pilnosťou po všetkých okolitých stoliciach a menovite po farách a školách shľadúval, skupúval, čarúval, predával, rozširoval po rodinách Iudu i vzdelancov. Svoju vlastniu knižnicu bol daroval gymnasiu Veľko—Revúckemu. Dobrodincom svojim to sám roznášal to i posielať neprestáva želanie na deň mena, jak sám jich do pera predrieka dobrovoľným pisárom svojim. — Iných mravne k týmto dvom prirovnať sa dajúcich i nedajúcich nešťastníkov počujeme vždy nábožne spievať i na husliach hrať u dier domov a — na verejných cestách a námestiach trhov a jarmakov, odkial, čo z jejich obvyklých javíšť, neodháňajú jich ani tam, kde ináč a inokedy zákaz — ale obyčajne márny zákaz žobrať. „Smilujte sa pre Kristove rany, neopúšťajte biedneho lazara!“ tak u dvier a na uliciach bieda a psotavolá.

Jejich brat, nedostatok, učí zasa požičať. Nekonečný a zastaralý bude zvyk požičiavania u ľudu nášho, počnúc od toho každodenného ohňa, soli a chleba, až do ostatnej veci a peniaza. Komu čoho nedostáva sa, beží len k susedovi, akoby všetkým právom a sused majúci neodopre akoby najväčšia povinnosť bola poratovať — požičať. Slovák tedy požičiava, požičí, dožičí, žičí či praje a dáva z toho, čo má, druhému. Tak oni to aj mieňa s pôžičkami a nehľadia tak na možnosť prinavrátenia požičaného, jako na potrebu prosiaceho pôžičku, — a na statočnosť. Statočnosť je u nich akoby najvyššia občanská cnosťa záleží hlavne i v tom, by človek ani pôžičkou ani nijak nepripravil druhého o jeho majeť, ale sám živil sa spravedlive. Na púhu statočnosť, bez všetkej druhej záruky a poručníctva, idú u nás celé súčty do obchodu. Požičajú nielen známym, nič nemajúcim, krem tej statočnosti; ale požičajú aj neznámym až v tomto často obdivujem jejich ľahkovernosť alebo radšej spolahlivosť na to slovo a prosbu statočnosti. Ale si aj statočne prinavracujú, čo takto vzali „na úver, na vieru.“ Nešťastie musí potkať dlžníka, žeby už nebol schopní vrátiť. Ľahkomyslných požičiavateľov (dlžníkov) vysmievajú aj u nás tým, že „berú na bradu,“ že majú už veľa na bradea kto nikda nevracia, to je už ten požiteľ. Od požičaného a tým užitého vďačne aj úžitok(úroky) dávajú a vďačne aj značné, len či požiť, užiť, na úžitok i sebe obrátili pôžičku. Prílišné tieto úžitky berúci veritelia označení sú protivou poživy a pôžičky, totiž úžerou; úžernícisú, zožierajúci druhých.

Ale hlavnia snaha Iudu Slovenského namerená je (nie k biednemu ani požiteľskému ani úžernickemu) k majetnému, samostatnémua čestnému postaveniu občanskému. Zde keď čo nedostáva sa mu „núdza ho do roboty zobúdza,“ čo rozumie zvlášť o hospodárskom pracovaní a nadobývaní; zde ďalej ohlasnými nástrojmi pracujúc a remeslujúc povie: „strašme tú biedu,“ a remeslo mu „zlaté dno.“ A jako mu je „zlodejstvo reťaz“ tak mu je zase „kupectvo peňaz.“ Rád domáha sa i v stave „učených, vyučených“ lepšieho občianskeho postavenia a cti. Koľkíže tu možní majitelia, výborní priemyselníci a umelci, bohatí kupci, vznešení cirkevní i občanskí hodnostári boli a sú synkovia ľudu nášho, pošli prvotne z tej jeho núdze a psoty, ktorá ho tam zobúdza, ktorú druhú tak umie strašiť! Len to je tá prebiedna a zakorenená zvyklosť, že Slovák ako domohol sa majetku, došiel cti a hodnosti, hneď zapomína sa na svoj pôvod a svoje slovenské „poctivé“ meno; stáva sa tým, čo sám ľud menuje odrodom! Veru nesieme i my diel toho Kollárovho (znělka 258):


Všecko máme, věřte moji drazí
Spoluvlastenci a přátelé!
To co mezi velké dospělé
V člověčenstvě národy nás sází;

Zem i moře pod nami se plazí;
Zlato, stříbro, ruky umělé,
Řeč i zpěvy máme veselé;
Svornost jen a osvěta nám schází!

Jánošík.

(Stručné podatky o ňom, čo o skutočnom zbojníkovi i čo o hrdinovi poviestok ľudu.)

Predstavme si hory a kraje prameňov Rymavy, Slanej, Hrona, Hornáda, Popradu, Váhu, Oravy, Turca, Nitry, Kysuce a hranice susednej Moravy, Sliezka i Haliče poľskej až po Dunajec. Na týchto priestoroch objavil sa roku 1711 skutočný Jánošík i Juro Janošiak rečený. Čo o ňom podám, vzato je zo súdobného výsluchu a vyznania jeho, ktoré v archíve stolice Liptovskej nachodí sa pod názvom Fassio Janosikiana, anno 1713, die 16 mensis Martii — a v ňomž on nazvaný je: agilis Georgius Janošich Tyarchoviensis, latronum et praedonum antesignanus t. j. opatrný Juro Jánošík z Ťarchovej, zlodejov a zbojníkov náčelník. Výsluch tento a soznanie i súd uverejnil bol Kašpar Belopotocký v jednom zo svojich kalendárov pred r. 1840., ktorý ale pri rukách nemám. Čo vypisujem, to mám z rukopisov Janka Krála, odovzdaných mnou do sbierok Matice Slovenskej, shotovených niekdy v S. Mikuláši dľa výš spomenutého archívneho písemstva.

Jánošíkov predchodca bol zde Tomáš (Tomek, Tomko) Uhorčík, Uhrík i Hudec menovaný. Dľa soznania Jana Šípoš, mešťana Žilinského, v spolku Uhorčíkovom boli títo zbojníci; predne v potomnej čate Jánošíkovej neúčastní: Paľo Brnátik, Vrabec zo Staškova, Kovalolsky z Rakovej, Bagar, Turiak (druhý), Gáborčík a Vavrek z Poľskej; potomne aj v čate Jánošíkovej nalezavší sa: Kubo Chlastiak, Kováčik či Moravčík z Moravy, Ondraš z Kysuckej Dlhej vysoký a ryšavý (červený) paholok, Satora, Vavrek, Zradovský, Pavol Mlinarčík. Sám Uhorčík ale soznal: že Toporisko a Drozd, dva starší zbojníci, našli ho pri koňach a deväťraz musel jim prisahať (vernosť); on sám ďalej že nikoho nenaviedol na zboj, ale videl vôľu Jánošíkovu ísť po zboji, tedy vzal ho sebou na Moravu, kde dostali plátna na košele; okrem Jánošíka že boli ešte jeho tovaryšia: Hunčík či Huncaga (ináč i Turiak i (prvý)) zo Staškova, Adam Šušalka z Turzovky. Župica z Moravskej Ostravice, Kovalčík z Čeľadnej, Valičiak z Medziríča, Holúbek z Mentelovic z Moravy, Plavčík z Dunajova, Kundis Ondráš a ešte jeden z Dlhého Poľa, ktorého menovat neznal, len to o ňom, že ten diablom slúžil za rok.

Sám Janošík priznal sa k týmto kamarátom: Tomko Uherčík(Uhrík, Hudec) dostal pri deľbe plenu na Žiarach pušku pána Paľa Revayho, zkapal tam na horách Kremnických, kde ho vidiecki (stoliční) hajdúci zastrelili. Satoraz Poľskej zo Soli, zkapal v Tešíne. Pavol Gašparecináč Mlinarčíkz Radovesky, tiež v Tešíne utratený. Bartek, v Predmieri pri ovcach sluhoval, tiež v Tešíne utratili ho. Ondraš, z Dlhej z Kysúc, v Tešíne tiež zkapal. Títo piati nahovorili Jánošíka a on pristál k nim o Michale r. 1711. Turiakprvý i Huncag, Huncaga, Hunčík rečeny, bol orgazda v Staškove, potom i zbíjal; pri deľbe na Žiarach dostal z Revayovych vecí šabľu, pušku a strieborné niti; on prestrelil pátra (kňaza) z Demaníž, keď tento vodu pil na studnici. Kubo Chlastiak, dostal na Žiaroch z Revayovych vecí druhú pušku. Šustkoviači Šutkovia(nebodaj bratia) odobrali kňazovke zo Sv. Jana mentiečku pri zboji niže Sokola; spolu s Kurucmi (účastníkmi Rákocyho povstania) dodávali Jánošíkovi pušný či strelný prach. Orešiakz Poľskej, Moravčík, ozbíjal Vítku Sita Slezáka; zabili ho zbojnícki tovarišia jeho na Beskyde. Gavelči Havelzo Soli. Pivovarčíkz Jablonky. Plavčíkz Dunajova, spolu s Turiakom strelil na pátra z Demaníž pri studnici; vzal Skalkove zlaté veci i so škatulou.

Priznal sa k nasledujúcim, s nímiž v porozumení bol: u Koňúchana Dunajove popíjal si Jánošík často. Adam Síkoradával mu žincice na salaši. Šutkai Šustko(vidz výš Šutkovia), Juro Krásny, Kubo Krásny, Jano Majer, boli na majeri v Zákopčí jeho prechovavatelia (nebodaj v čas zimní), jimž za to platil. Kovalčíka Ondrejíkgazdovia na Kokave, u nichž zdržoval sa 3 týždne. Martin Mravecbol gazda Klenovský, ktorý znal, že Jánošík je zbojník, a jako takého ukrýval ho. — Sám nepriznal sa k tymto v podozrení s nim stojacím: Ivan Javoríka Valent Vozárnikzo Štúrnej. Orešiakz Poľskej. Juroa Šándor Krupa, Mišo Žiak, Juroa Matej Zuborz Oravy.

Z vyšetrovacích, od stolice Trenčanskej ku Liptovskej upravených otázok vysvitá: žeby Janošík bol daroval Ťarchovskému krčmárovi Rajčanovi strieborný pohár, za to čo zjavne dával zbojníkom nápoje, a ukrýval jich; žeby hlavne vajvod (vojt, richtár) z Ostatnice, Ján Litiský a iní neboli chceli prenasledovať Janošíka; žeby na Valhore bol mal v striebornej kupe uložené poklady; žeby v Ľubietovej Vítka Sita boli ozbíjali; že čiby boli ozbíjali kostoly v Uhrách, v Poľsku, v Sliezku a na Morave a menovite čiby boli nosili pri sebe posvätné oblátky, by zbroje jejich dobre strielali a čí pribíjali oblátky tieto na stromy a strielali do nich čo do cieľa a na zkúšku, či potečie z nich krev; konečne akoby bol znal „o dopisovaní Rafajovskom“ v záležitostiach v ten čas prenasledovaných Kurucov. — Jánošík nepriznával sa len k tomu, čo už vyš pri kamarátoch jeho zaznačil som.

Pravota Jánošíkova pred stol. súdom v L. Sv. Mikulaši vedená bola hlavne v reči latinskej, ale soznanie obvineného a žaloba na neho zaznačená slovensky. Škoda že ju nemám, jednak pre reč samú, jednak by sme dôkladnejšie vedeli, čo všetko vlastne na Jánošíka žalovano bolo a čo mu pokladali podrobne za vinu. No hlavnia žaloba a vina je, že bol verejným zbojníkom a náčelníkom zbojníckej čaty. S touto pravotou vystúpil proti nemu Vladislav Okolicsányi, podžupan stolice Liptovskej. Alexander Csemiczký jako fiškus a verejným plnomocenstvom opatrený fiškál (pravotár) predniesol v obžalobe Jánošíkovej zločiny a zbojstvá a žiadal zrovna hrdelný trest na ňom; však pred vykonaním trestu by ešte oddaný bol na torturu (mučenie), cieľom vyznania spoločníkov, ochráncov a ukryváčov svojich a toho, kde nasbíjané veci ukryté má. Balthasar Palugyai ale, jako zákonný obranca obžalovaného, v prítomnosti tohto, najprv zamietnul obžalobu znejúcu na vraždu, že totiž onoho pátra z Demaníž Jánošík nezabil a hotový bol na to i prisahať; potom predniesol obľahčujúce okolnosti tieto: Jánošík opustiac zlopovestných Kurucov, pokojne zdržoval sa doma v Ťarchovej v stolici Trenčanskej; zverbujúc sa k vojsku kráľovskému slúžil na zámku Bitčanskom a skrze rodičov z vojenstva vymenený prebýval zase doma pokojne; až tu Tomko Uherčík z väzenia z hradu Bitčanského vypustený prišiel k Jánošíkovi, jako k takému, ktorý v tom väzení strážil ho a dobre mu robil: dľa tejto známosti vyvábil ho z domu a do kamarátstva sprisahal; Jánošíka teda ku kamarátstvu a vyznatým zbojstvám viazala prísaha a po zabití Uherčíka len zo strachu pred pokutou za predošlé zbojstvo nevrátil sa k pokojnému životu domov, ač skutky svoje ľutoval i oľutúva; konečne dľa Kitoniča Quaest. 8. Cap. 6. — dľa nehož kremä na základe presviedčajúcich dôvodov a svedkov zvykli odpraviť povrazom a keď tu vinník dobrovoľne priznal sa, k čomu priznať sa mohol — hovorí tento verejný obranca, že obžalovaný obeseným naskrze byť nemôže a žiada, by súd omilostil ho a jako takého, ktorý svoj život napraviť chce, z okovov a väzenia na svobodu prepustil.

V prvý deň súdu (d. 16. marca 1713) rozhodnuto: pre krátkosť času odroóuje sa žaloba na zajtra. V druhý deň rozhodnuto: Poneváč stýka sa viac dôvodov, zajedno, že v dobrovoľnom vyznaní nevyznal svojich podporovateľov a ochráncov, neobjavil, komu dal väčšiu časť lúpeže a kde ju položil i ukryl, tiež že vo svojom soznaní najviac neurčito menej zreteľne odvetúval; za druhé aj preto že okrem otázok nič vyznať nechcel: z tej príčiny tenže obžalovaný, v smysle Kitoniča Qaest. 8, Cap. 6. a tam citovaného zákona, má byt oddaný na mučenie (torturu), najprv na ľahšie a keď by to neosožilo na ťažšie. Konečne rozhodnuto bolo: Obžalovaný Jánošík má byt obesený.

Výrok tento bol na nom aj vykonaný na šibeniciach blíž mesta L. Sv. Mikuláša.

Dosť poetičnej látky i pri skutočnom Jánošíkovi. Na tohoto i poťahuje ľud svoje rozprávky a poviestky, avšak líči v nich viac svoj poetičny ideál a čo poetičného napospol o svojich hôrnich voľných deťoch zná, preniesol na tohto jednoho. Dľa rozprávok ľudu Janko Botto sostavil kamarátstvo jejich takto: Jánošík. Surovec. Ilčík. Adamčík. Hrajnoha. Potúčik. Uhorčík. Garaj. Tarko. Mucha. Ďurica. Michalčík. — Dľa môjho sostavenia v Sborníku Mat. sv. II. soš. I. str. 89 miesto Michalčíka má stáť: Gajdošík, ktorého ľud vždy čo na gajdách hrajúceho predstavuje. Surovec ale bol vekom od Jánošíka pozdnejší, r. 1769 v Brezne kolesovaný, v tom čase ale, kde ešte dvojrúrových pušiek nebolo, výchyrný zvlášte tym, že sám shotovil si pušku o dvoch rúrach na jednom šichte (záhlavku) a o jednom kobútku u prostried rúr: kremeň v pisku kohútka zapraveny a zpusteny zapálil ale odrazu prach na pánviciach oboch rúr samopalnej (jak ľud hovorí) tejto pušky a zbojník odrazu dvoma výstrelmi desil pocestných. Nebodaj už pre toto vradil ľud Surovca do spoločníkov Jánošíkových, kam vlastne dľa rozprávok všetci zbojnícki vyznačenci patria, naskoľko len do počtu 12 mestia sa. Prostonárodnia maľba predstavuje jich v zelených košielkach, opasku, chološňach bielych lebo sivastých a v krpčekách s čiernymi nadväzký, pri tom vo vybíjaných širákoch alebo aj v jednorohatých polo vysokých klobúkoch na hlave, so samopaľnou puškou na pleci a valaškou v ruke. A to obyčajne šiestich spolu v hore smrečinovej, kdežto po jednej strane obrazu spatríme Jánošíka podopreného na valašku, pri ňomž Ilčík gajduje; z druhej strany stoja Adamčík, Podstavčík, Hrajnoha; uprostried na priestranstve ihrá a valaškou ponad hlavu zvíja Surovec. Na iných podobných obrazoch Hrajnoha preskakuje jedle, a plný sud vína vyvalený je pred všetkými na pažiti.

Rodisko Jánošíkovo kladú i poviestky ľudu do Tatier, ale nesrovnávajú sa v mene rodnej dediny jeho. Počul som udávať i Ťarchovú i Zázrivú i Ľubochňu i Sklabinu i viac už od mladi pozapomenutých odľahlých horských dedín. Jánošíka vraj dal otec učiť na kňaza, ale tu raz doma zemský pán žiadal poplatok a otec nemal jako zaplatiť. Syn prosil sa u pána, ale tento chcel ho dať ztiahnuť. Rozželeny Jánošík zvrtnul sa raz a hrozivá čeliadka pánova ležala v prachu. Podčím otec išiel na to predávať junce do mesta, preobliekol sa Jánošík a predstál otca na ceste i peniaze mu odňal. Vrátil mu jich síc doma, ale pustil sa na to po zboji, že ho už teraz ani čert nepozná, keď ho vlastní otec nepoznal. K sebe prijíma kremä vyzkúsených kamarátov, čo len bohatých sberajú, chudobným merajú. Účel jeho je „krivdy po svete naprávat, biednych a nešťastných zastávať.“ Kde sa vzal, tam sa vzal, ale vždy tam bol, kde nešťastní žalovali sa, a sedliakovi pri Važci, plačúcemu nad hromom zabitými volmi riekol vraj: že čo pán, stolica a hrom pokazí, to valaška Jankova ponapráva na pár razí. Pod Tatrami nebude dediny, kdeby neznali rozprávať, čo dobrého urobil Jánošík chudobe i tu i tam. V tom tiež srovnávajú sa všetky poviestky o ňom, že on nikda nikoho nezabil; spomínajú onohu kňaza u studienky zabitého, ale vyhradne s tým, že stalo sa bez vedomia a privolenia Jánošíkovho a že za to on sám vinným trest uložil a rozžialil sa bol, že to stalo sa. Pánom do kaštielov a zámkov dáva Jánošík opovedúvat sa, prichodí jak nečakajú, často v obleku panskom, a zaberie čo chce. Pocestných predstane s hromovitým: „Daj Bohu dušu a mne peniaze!“ ale keď na odpor nepostavia sa, neublíži vraj ani muške. Kremnické dukáty, strieborné a zlaté fúry čiže vozbu v Kremnici razených a odtialto do kráľovských komôr odvážaných peňazí, často do potyku s Jánošíkom uvádza poviestka ľudu. Dľa nej raz Jánošík sám sprevádza naložené vozy, aby z kráľovho imania nič nepodelo sa preč, keď vidí, že strážcovia slabí a bojazliví boli; druhýraz odberá jím doliare, dukáty a káže sýpať do jám a pod zápole, by jich neužili ani tí ani tí t. j. ani páni ani zbojníci ani nik. A z tohto ohľadu niet dediny od Rymavy až po Moravu a od Ipľa po Dunajec, kde by si nepovrávali, kde a pod ktorou zápoľou zavalený je Jánošíkov poklad, kde v horách jeho komory, k nimž nedostane sa žiaden duch — leda snad akbv prišiel taký, čoby vyrovnal sa samému Jankovi.

Do zvláštneho styku privodia poviestky Jánošíka so žiakmi, študentmi. Jedni naľakali sa jeho hromovitého: stoj! Opojil jich pri večeri, dal ale spiacich prikvačkať k zemi. Smelších ale tým radšej pojal k vatre, kde piekol sa celý vôl na ražnisku. Zde dal napred sebe a svojim chlapcom kázeň držať. A keď raz žiak kázal jim to slovo Božie o spravedlivosti, o Božom súde a horúcom pekle a jeho spolužiaci tŕpli, čo z toho bude: poplakali sa Jánošíkove deti na tej peknej kázni, sám vojvod zadumal sa pri kapitole o smrti. Na „Ameň“ ale riekol sám, že takej kázni jim treba, aby každý tým lepšie dbal na to, na čo zavzal sa: nikomu bez príčiny neublížiť a krivdy po svete naprávať. Chlapci Jánošíkovi na to nametali plný klobúk doliarov a dukálov smelému svojmu kňazovi a Jánošík — ako to aj inokedy robieval — nameral žiakom od buka do buka pekného súkna, aby mu kompani vždy slušne ošatení na oči chodili. Raz zase vzal jich na zkusy, či dajú sa na to, nač nenariastli. Nuž rečie žiakom: „Moji chlapci dávno neboli pri svätej spovedi, kto nás ospovedáte?“ Kompani, ktorí vedeli, že nesvobodno po kostole hvízdať, mlčali. Ale jeden chcel dať sa aj na to. Tu Jánošík zle nedobre na toho jednoho, že či nevie, že spovedáma sa len kňazovi — a Bohu. Jánošík hrozil, že takému kompanovi zamkne ústa valaškou. Ale v tom ztíšil sa a poviedal: „Pán Boh vidí a počúva našu spoveď každý deň. Ale aby ste vedeli aj druhým poviedať, že my hôrni chlapci nežijeme len tak bez Boha, teda vám vravím, že načo ste nenariastli, to od vás nečakáme; ja ale a moji chlapci strojíme sa tak, aby naša spoveď aj na súdnom dni pred Kristom obstála.“

Básnik náš Janko Kráľ navštívil asi r. 1844 do 1847 naschvál Klenovec a Kokavu, aby tu pri Rymave doznával sa o Jánošíkovi. Zde na Kokave sedliak Matej Zdutov rozprával mu: Jánošík sluhoval na Klenovci u Štefánika. Gazda nevedel koho to má u seba a považoval ho len za takého papľucha. Iba keď videl, ako Jánošík bučky preskakoval, stromy lámal: vtedy zadivil sa a tušil už, čo to za (dobrého) chlapca chová. — Na prostried Kokavy, kde teraz kaštiel grófa Forgáča, bol hostinec, v ňomž za časov Jánošíkových vždy hudba hrala. Chlapci Jánošíkovi a Kokavci ihrávali tu a popíjali si. Na tieto zlaté časy rozpomínali sa Kokavci. — Raz chytali vojaci Jánošíka. On poslal Jašíčka (ináč tento zástoj má sebe vydelený pri zbojoch Ilčík) na jedlu a opýtal sa: Kolko že jich ide? Poviedal Jašíček: Šesť sto a generál pred ními. „Nebojte sa nič, kamaráti moji; tí všetci sú len pre mňa!“ riekol Janoško, šiel a zabil generáľa v obrane a zápase; ostatní vojaci rozpŕchli sa. — Matej Zdutov mal u seba aj odpis veršov, z níchž vynímame:


Jánošík, Liptovský lúpežník.

Zastavte sa bratia a sestry trošíčku,
Spievati vám budem pamätnú piesničku.
O jednom mládenci, švárnom šuhajíku,
Vojaku udatnom v Liptovskom vidieku;
Bol vzrostu pekného, Jánošík rečený,
Z rodu jen sprostého, chlapík utešený.
Súc vojakom verne cisári slúževal
A medzi husármi kapitánom býval.
Z tej vojanskej služby k otcovi sa vrátil,
Hrdinskej mysli svej ani tu nestratil;
Počal, jak najlepšie mohol, hospodáriť,
Nemohlo sa mu to pre veľkú daň dariť
Odišiel a spojil sa potom s kamaráty,
Ktorí rovne dane platili neradi.
V hlbokých dolinách a v hájoch zelených
Kochali sa často v hrách roztomilených.
Stále zbíjajúci mnohé dlhé roky
Šťastné v tom remesle činívali kroky.
Vylúpili panské najbohatšie domy,
Do nichž bili gule jako jasné hromy.
Hostince, kurie, zemanské osady
Velice sužoval Jánošík chlap mladý.
Chudobným dávali a bohatým brali,
Na rovné si kôpky v horách rozdieľali:
Lež najdrahšie kusy Jánošík schovával
Medzi vrchy v Tatrách, kde sa rád zdržiaval;
Tam najdrahšie skladal súkna, plátna, šaty,
Na hromadu sypal doliare, dukáty.
Núdznym dobre činil, zvlášte pilným žiakom,
Dával jim na šaty súkna, neborákom.
Poručil jim merať od buka do buka,
Štedrá bola vždycky k žiakom jeho ruka.
Bo i sám po školách dakedy chodieval,
Otrhaný kabát, prázdnu kapsu mával.
Velikým kompanom porúčal kázati,
Každý zbojník musel offeru jim dati.
Byv muž opatrný, spolok múdre rídil;
Čo mu prekážalo, všecko z cesty zklídil;
Dával dobrú radu v štestí i v neštestí,
Od svých tovaryšov odvrátil neresti.
Za hajtmana si ho v tom spolku zvolili,
Čo on rozkazoval, ochotne plnili;
Kde si koľvek ľahnul v lese pod bučinku,
Stráž nad nim držali, by požil spočinku.

Toľko mal odpísano Zdutov, ale verše šli bezpochyby aj ďalej až k chyteniu a smrti Jánošíkovej, bo miesto nálezu týchto veršov, Rymavská táto Kokava, má byť aj tým miestom, kde skutočného Jánošíka chytili, na blízkom Hrachove v starom opevnenom kaštieli Fraňa Jakoffyho za čas veznili a odtialto do Liptova odviedli. Mať slovenská vydáva svoju Anču zaňho jako za Janíka najväčšieho zbojníka, ktorý v noci ide v noci príde, nič dobrého nedonesie, len košielku vypotenú a šabličku zkrvavenú. Ale miesto na sobáš zazvonia zvony na chytenie a uveznenie ženícha.

O chytaní Jánošíka poviestky ľudu hovoria, že v horách a na svobode nijak dochytiť ho nemohli. Ale stalo sa to v zimný čas v izbe. I zde ale márny s nim zápas viedli hajdúci, až baba zavolá jim z peci: „Nasypte mu hrachu pod nohy!“ Keď to učinili, Jánošíkovi podklzly sa nohy a tí i poviazali ho i činčiere na nohy mu dali. Lež keď upokojil sa Jánošík, potrhal väzbu, zpadli z neho činčiere (okovy) a ními zráňal i zráňal zase hajdúkov. Tu baba ozvala sa z peci: „Pretnite mu opasok!“ Keď mu opasok preťali, opadla mu sila a od tých čias bol v moci hajdúkov i jich pánov, až odsúdili ho na smrť. Odsúdeného, vraj, zavesili na šibeň o rebro na hák. Tu visel a žil až do tretieho dňa. Na tretí deň došla milosť od krála; ale keď prišli páni, aby ho dolu zosňať dali, Jánošík jim poviedol; „Keď ste ma upiekli, teraz ma už aj zjecte!“ Obzrel sa okolo po vidieku, po horách, po Tatrách a dušu vypustil. Liptovská stolica musela vraj, za mnoho rokov štyry merice dukátov platiť ročne do kráľovskej komory za Jánošíka, bo on bol sľúbil, že štyri regimenty vojska postaví kráľovi, ak mu život darujú a dovolia zdvihnúť poklady, čo mal po horách, po tých svojich komorách. Jánošíkovu sibeničku opisovať dáva pieseň ľudu jemu samému:


Kebych ja bol o tom vedel,
že ja na nej visieť budem;
bol bych ju dal pomaľovať,
striebrom, zlatom povykladať:
po spodku len doliarami
a po vrchu dukátami,
na prostriedok mramor skalu,
kde položím moju hlavu.

Povery.

Komu pri stavaní úradov kohút na hlavu zletne: ten bude richtárom. — Idúci pred právo hryz, hrach: istotne vyhráš. — Majúc pred právom stáť, zapretú zámku vo vrecku maj: nepriatelia tvoji budú mať ústa zamknuté. — Jakékoľvek právo na svete vypravotíš: ak ešte pred Jurom zazreš hada vlečúceho v pisku žabu a odlomenou sviežou chvojkou hada i žabu udrieš. — Keď krádež stane sa v dome, bežia ua zvonicu, robia česnakom krížiky na zvon a vravia: Svätý Peter, povedz kto tú vec ukradol či Jano či Kubo atď.; pri čiom podozrelom mene zvon zhučí, ten tú krádež spáchal. — Zo slnka možno vyčítať zlodeja: keď voľač zkape, sožen všetkých podozrelých dovedna a postav do radu, potom povedz, že je meno zlodeja v slnci jasné a pozrúc do slnka, prizeraj sa každému strmo do očú: ak je len zlodej tám v rade, rozpáli sa ako hlaveň (začervenie, zardí sa). — Abys poznal zbojníka, z neupotrebeného ešte vosku utlač srdce, naň napíš podozrelé mená a zakop to do zeme: koho meno ostane čisté na tom srdci do rána, ten ťa obkradol. — Ak zbojník čo to nahal za sebou, vlož to pod vráta: zbojník vráti sa pre svoju vec a ty dolapíš ho. — Syto na nožnice polož a drž v ruke, menuj osoby podozrelé: pri mene zlodeja bude krútiť sa syto. — Z miesta, z nehož niečo ti ukradli, vezmi zem, vsyp pod mlynský kameň: zlodej bude krútiť a trápiť sa, kym krádež nevyjaví. — Perlu do ohňa hoď: oslepne zlodej. — Proso na lemeši pred pecovýni paľom (plameňom) pál a pukaj: zlodej pluzgiere dostane po celom tele. — Požiar ide za podpaľačom: v tú stranu ho stíhaj. — Ak ukradený mrliak (baranec) pri rezaní zabľačí: skoro zlodej vyzradený bude, valasi teda režú ukradenú ovcu tak majstrovne, by nezabľačala. — Ak ideš krásť a chceš, aby pes na teba nezabrechal: na opáčnu stranu dvoch prostredných prstov pusť si slinu a capni haukovi medzi oči. — Kto chce, aby po cely rok pri braní dreva od horára postižený nebol: nach na štedrý večer ani neozre sa ani neprehovorí, a čo by vari nad ním horelo, dokialkoľvek dobre nenajie sa. — Palec z obesenca pri sebe nos: smelé a bezpečne krásť môžeš. — Srdce zo šteňaťa ale tak ukradnutého, by ťa suka nezbáčila alebo srdce z mladej krtice na ľavej ruke pri sebe nos: nelapí sa ťa zbroj, neraní ťa guľka.



[15] Potrestt. j. teraz pandúr a pandúrov predstavený esendbiztos; predtým za čas to bola žandarmeria. V okolí mojom terajšom bežný je tento názov; inde nepočul som ho. Každého tedy od vrchnosti, zvlášte stoličnej, na hľadanie, jímanie a prvé potrestanie priestupníkov i zlodejov ustanoveného zbrojnoša, volá ľud potrestom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.