ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Významné meno zachoval si Slovák pre ten širší krúh a obvod života, ktorý viaže a spolčuje rody a vedie človeka von z úzkej domácnosti a z kola pečovania len o seba. Bo hovorí obec, v nejž je človek občan, kde je občanstvo. Obecje obvect. j. vec obvodná, naozaj večšia, väčšia, v obvod svojho kruhu viac — všetkých zavierajúca, kde všetci veciť, vetiť, večať čiže radiť a pomáhať, činnými byť majú. Občanje obvečant. j. poradník a činný člen tejže obci, obveci. Občanstvoje obvečanstvo, súhrn vecí a záležitostí všetkých občanov.

Bez otázky u nás pospolite tak rečené obcet. j. dedinské obcea obce malých mestečiek ostaly cudzotou najmenej dotknuté. Čo u týchto a jejich občanov zachovalo sa, to ešte najbližšie pokladať môžme za zvyk, ba za cnosti i hriechy občanské slovenské. Zvyky a výsady väčších a až do nedávna tak rečených svobodných kráľovských miest, náležalo by viac skúmať z postatí právnickej, vždy so zretelom na to, čoby mohlo byť pôvodne slovanského. Bo Slovania mali prvotne veľké obce, s prívlastkom tak i viac „svobodných“ jak tento k oným kráľovským mestám v Uhorsku pridávaný býva, a keď tieto žiadaly i prijímaly svoje práva a výsady od Uhorských kráľov, nepriam ešte boly zabudly na predošlé pôvodné práva.

Poďme však len do tých našich obcí, čo zde vo zvyku obecného a občanského nalezneme.

Obce naše, ač pod vlivom predtým zemských pánov, teraz pod vlivom stolíc, zachovaly si predovšetkým právo svobodného volenia svojich predstavených. Pôvodný názov týchto je kmeť, kmetia kmeťovia, jak zachoval sa ešte tu i tam skutočne a viac v rodinných menách u tých, jejichž predkovia bývali dakedy kmeťmi obce. Šoltýsia šultajsi, (tiež názov v rodinných menách zachovaný,) bývali správcovia majetku panského a často i obce, od zemských pánov ustanovení. Pôvodnejší jejich názov je: dvorský, z dvoru zemského pána poslaný a k dvoranstvu jeho pripočítaný úradník. Pozdnejšieho pôvodu bude názov: richtár, richtári.

Zvyky voľby úraduči úradských poctivej obceopíšem dľa podania od Jána Krasomila Gábera Lovinobaňského, z Novohradu ešte pred r. 1848 podaného, dodajúc k tomu novšieho času týkajúce sa premeny. Obec zde ako obec t. j. rovná jedna druhej vo zvykoch. Len doba voľby bola u niektorých o Všechsvatých (d. 1. nov.), u viac a zvlášť teraz doba Vianoc a občanského nového roku. Hovoria tiež: úräd staväť, úrady prestavovať, za richtára postaviť, richtárstvo prestaviťt. j. preniesť na druhého; čo teda asi takto ide:

Mrazivé, hmlisté ráno je. Dedinčania utiahli sa do ticha a tepla domáceho, kde pred vyblnkujúcim páľom (plameňom) pece podkúrenej ohrievajú sa a pracujú. V tom zaklope voľakto na oblok: „Pán Boh s vami! Či ste doma“? Gazda otvorí oblôček: „Pán Boh s vami! Čože je?“ „Báťa (lebo gazdo), žeby ste prišli dnes, tak po havránkach, do richtárov!“ ozve sa hlas pod oblokom a kroky čuť už ďalej utekajúceho k susednému domu. Pri každom ten istý výjav. To desiatnik alebo pougár zakazujedo richtárov.

Pred jedným z onakvejších domov dediny na podstienke či prietosi vystiera sa lavica na krátkych hrubých nohách lebo na hrubých kolieskach so železnou obručou k pritiahnutiu nôh toho, kto na ňu uložený byť má. To je derešobecný, na ňomž prestupníkov palicovať lebo korbáčovať zvykli. Pred derešom, na svobodnom, dvíha sa jeho družka päť oká, to je kladadedinská s piatimi dierami, do nichž možno zavreť nohy, ruky i šijú ukrčeného odsúdenca. Na klade do dreva vyrezané lebo čierno načiarané nápisy. Po jednej strane: Pokuta za hriech!Po druhej: Beda tebe aj tvojej koži, kto dostaneš sa do mojej loži! Dereša kladabývaly za onoho času odznakmi trestajúcej obecnej moci pred domom richtára, ktoré však ľud vďačne zničil r. 1848 a vrchnosti vyvesily miesto nich tabulky s nápisom: Predstavený obce.

Nuž ale sem do domu richtárskeho schodia sa podvečer všetci gazdovia či občania; vážne, až melancholične ubierajú sa po jednom, akoby nad každým ťarcha velikých a rozhodných vecí bola zavisla. V izbe pred richtárskym stolom pokloní sa každý a zasadajú si do radu na prístenové i donesené lavice i podpec a na prípecok. Na stole lebo nad stolom vo svetáre horí svetlo; ba i pougár prikladá na kozub alebo do hora drží z dubca lebo z brezy odkresanú faklu pri ohnisku. Prevzal povinnosť domácich v tomto, keďže títo, čo neprislúchajúci do rady, vypratali sa na priadky a posedky do susedov. Za vrchstolom vykrúca si búzy pán notáriuš; pri ňom na pravo sedí richtár, rečník čiže vicerichtár, prísažní a starší údovia obce. Pán notáriuš si odkašle a rečie: „Poctivá, mnohovážna obec, zajtrajší deň (všechsvatých lebo nového roku) upomenuje nás, že si máme slávne úrady voliť, ako to aj od slávnej stolice aj od slávneho panstva vydané máme. Volte že si tedy vo meno Božie ako sa vám páči alebo potvrdzte starých; veď viete, že nám aj tí dobrí boli a slávna stolica nemala nič proti ním.“ „Dobrý nám bude aj doterajší úrad!“ ozvú sa hlasy z hromady; ale rečník z doterajšieho úradu mocne zpiera sa tomu. Vrava tým silnejšia v hromade i za to i ne za to; až richtár poklope na stôl a stane sa utíšenie. Ozve sa pán inšpektor či kurátor (dozorca, starosta pri chráme a cirkevných veciach): „Bračekovci, viete že treba každému vyhoveť: tu pánom, aby i po jich vôli bol richtár; tu domácim, aby si gazda pre obecnú službu veľa doma nemeškal. Voľte si vy len druhých, na ktorých všetci pristaneme. Ale viete, bez pána Otca ani krok! On nám je hlava v chráme Božom; on nám to najlepšie poradí, z ktorých si voliť máme.“ To slovo na čase — a traja starší už idú na poradu do fary. Porada a hromada má ale tiež už predmet zavdaný: jedni tých, druhý oných spomínajú ako súcich do úradu: za richtára toho a toho múdreho, obozretného; za rečníka toho a toho mladšieho a výrečného; za desiatnikov a pougárov tiež mladších, čo ľahké nohy majú; do každého úradu súcich, čo by doma neveľký obchod mali a tak sebe veľa nezmeškali, obci poslúžili. Lež v tom začne jeden o chvíli, druhý o statku, tretí o cestách a furmankách a všelinečom rozhovor. Až o voľbe ani znaku, akoby prepadla sa do vody: utonula v mori obvyklej vravy o každodenných vecach; ale táto je tým živšia a rozmanitejšia.

Ani nezbadať kedy vrátili sa poslanci; až richtár zaklopal a vrava utíchla. Pán kurátor si teraz odkašlal a vykladal: „Pán Otec nám radia tuto krsnieho Mateja Šiarkan. Len neviem, či by ste nám, krsný, prijali úrad; bo ste sa vy už dosť obec naslúžili?“ Oslovený krsný Šiarkan odmáhal sa, že je starý a nedovladuje; aby radšej mladší priúčali sa k richtárstvu, kym starší jim k porade žijú. Hromada to v tichosti uznala. Kurátor pokračoval: „Radia nám aj Ondriša Dudášove. Tento je z mladších, ale len pred dvoma rokmi bol richtárom. Tretieho nám poviedali Janka Lupkanove; ten bol už aj rečníkom (vicerichtárom) aj prísažnym; ten by už len vedel, ako tieto veci idú.“ „No tak je!“ prisvedčil odstupujúci richtár. „A var by to dobre bolo!“ ozvali sa hlasy — a po chvili bol Janko jednomyslne va richtára vyvolený. — Kde takto neusjednostajnia sa, tam často padnú hlasy dávané trom tak, aby každý navrhnutý dostal aspoň niekoľko čestných hlasov, väčšinu ten, ktorého spôsobnosti a domáce okolnosti napred v rozhovoroch medzi sebou popretriasali, — až vrava zašla zase na súkromné záležitosti, ba i na hádky a richtár musel klopať, aby pozornosť na cieľ porady obrátil a pán notáriuš mohol započať značenie hlasov.

Ale vyvoleného obyčajne niet viac v hromade. Z vravy susedov vyrozumel, ako vlastne veci stoja a už dakde s domácimi a bližšími priateľmi radí sa, ako čo teraz? pripovedať či odpovedať? Nestačil sa však poradiť, už prišli preňho z rady vyslaní a vedú ho zasa do rady. Ten tu ešte len odmáha sa, že jesto druhí hodnejší, že pri dome a hospodárstve nemá pomoci, že nevie, či poctivej obci vyhovie. Rečník obyčajne výreční mu: „Aj druhí len tak boli postavení aj tak súci ako vy. A načože richtár kosí richtárku (lúku preňho určenú) a prijíma meru (40) zlatých do roka z obecného? Aby si trebárs koho do domácej roboty najať, i sluhu trímať mohol. A čožeby z toho bolo, keď by nikto nechcel ani krížom slamy preložiť pre obec? A či neviete, keď pán farár kázali, že nielen pre seba, ale aj pre druhých žijeme? A Pán Boh najlepší pomocník, bude pomáhať i vám!“ — To je všetkým ako zo srdca vyňaté a najinak snad práve vyvolenému. I zasadne si za stôl a hneď sám predloží, koho mu majú za rečníka(vicerichíára), koho za pongárovk posluche potvrdiť. Postavia mu k pomoci a porade i dvoch troch prísažných, vekom i radou rovných alebo starších a zkúšenejších. Hlavnia je len voľba richtára. Všetkých druhých úradských zvolia z tých, ktorých richtár chce alebo jim na hlasovania predloží, ktoríby mu po ruke i po rade najpríhodnejší boli. — V Liptove prísažnýchtuším staršími boženíkmi(tiež od prísahy = boženie, zaboženie sa) volajú: pougárov, polgárov mladšími boženíkmi; niekde sú desiatnici.

Takto nový úrad, nové vrchnosti obce vyvolené či postavené sú. Pred r. 1848 richtár a prísažní skladali pred farármi a pred sborom v chráme prísahy v prvú po voľbách nedeľu; od tých čias zvykli stoliční slúžni prisahať a na zodpovednosť brať richtárov. Ale milí richtári, starí i noví, jak predtým, tak ešte po dnes zvykli ísť po voľbe nábožne k zpovedi.

Avšak na druhý tretí deň po voľbe shromaždená je zas obec. Prenášajúteraz richtárstvo. Predošle zaberali mladí chlapi dereš i kladu na plecia a tak to prenášali, otočení zástupom ľudu, pred dom nového richtára. Teraz prenášajú už len nápisnú tabulku, ale aj, čo bola a je po dnes hlavnia vec, richtársku truhlicus písemnostiami, ktorú složia v dome na stôl a richtár drží si ju potom na najvzáctnejšom mieste, totiž na lavici za stolom, popri svojej armárii domácej. V novom príbytku richtárskom skladá teraz počty predošlý richtár, a čo zvýšil v hotove, odčíta na stôl pred všetkými, i oddá čo oddať má. Zvýšil ale najmenej toľko, že dal sem doniesť nápoja a upiecť chleba pre všetkých. Prv lež piť začnú, odpytuje starý richtár všetkých, akby v čom bol býval nedostatočný alebo komu v prísnosti úradnej ublížil. Nájde sa hneď rečník, ktorý mu zaďakuje za minulé úradovanie; želá, by mu Hospodin nahradil čas, silu, zdravie a čokoľvek by si v obecnej službe bol premeškal lebo utratil; odpytuje ho tiež z toho, čoby mu kto bol ublížil alebo nebol poslúchnul ho ako richtára. Na znak vzájomného odpuštenia povstanú tu všetci z miest a počuť skrúšené veru vzdychy: Pán Boh odpusť nám každému a buď každému na pomoci! Potom už pobavia sa pri sklenke a besede, a popretriasajú obecné, obchodné, hospodárske a Boh zná jaké záležitosti i novinky. A ak len nenájde sa človek záperkavý, čo to iba záperku (zádrapku, príčinu hádky a zvady) hľadá, nuž minie sa všetko v pokoji; ba nejedna dobrá rada k prospechu obce a pre nového richtára zde zkrsne.

Odznakom richtárskej moci a osoby bývala aj richtárska palica; na dedine obyčajná to hôľ, po mestečkách a mestách i striebrom lebo zlatom na rukoväti okutá trstenica. Richtár dedinský nesmel ukázať sa bez nej úradne. Teraz to už nezachovávajú tak prísne.

Po obciach jest aj poľnia vrchnosť: poľní richtár či poľní gazda s niekoľko strážnikmi. Jich povinnosť: dozerať na pole a pastvu, škody zamedziť lebo i trestať peňažite a peniaze dojímať. Kto nepoddá sa jim, toho prísnejšie tresce richtár.

Samú dedinu stráži v noci za plat najatý hlásnik(bachter), jemuž k pomoci, v čas hroziaceho od zbojníkov lebo podpaľačov nebezpečenstva, prichodia na porad niekoľkí obyvatelia. Ináč sám uberá sa tichým krokom a bedlivým okom ulicou i medzierkami. Pri dosť krátkych prestávkach toľko raz zdlhavo dúchne do svojho rohu, koľko je kedy hodín a zaspieva:

alebo:

Spievajú hlásnici ale aj nábožné piesne: z večera večerajšie, potom o dúfaní v Boha, k ránu raňajšie. Večer o 9. hod. na začiatok a nad ránom o 3. hod. na ukončenie nočnej svojej služby zazvonia na jednom zvone na väži. Predtým aj po mestečkách a mestách takto obvykle trúbili a spievali hlásnici, až to cudzincov prekvapovalo. Teraz už, aj po niektorých dedinách, zamenili jim trúby píšťalkami.

Obzrime ďalej zvyky obecnej správy. Naši dedinčania nebárs prísne ozerajú sa na to, jaké kedy menivé politické zákony panujú či aspoň vydané sú na pr. just teraz o voľbe richtára a zastupiteľstva obce na tri roky. Oni radi držia sa starého zvyku a tu richtárstvo (iste s vedomím vyšších a vyprosením si toho od podžupana stolice) premieňajú každý rok a richtár neohliada sa tak na ono zastupiteľstvo, jako radšej na dávno uvedený zvyk, že i pri najmenšej veci svojich užších prísažných, pri každej dôležitosti ale celú obec svoláva. Dáva zakazovaťobčanov z dom na dom skrze pougára (desiatnika, boženíka), klopaním na obloky, jak sme už videli. Chce—li však, by obec hneď a hneď shromaždila sa, pošle kosibupo dedine. Kosibaje samorostlé, koso alebo pokrýveno urostlé drevo; ako vravíme, hrou prírody jakýsi kosák, často veru divostvorne utvorený. Každý sused povinný bežať s kosibou k susedovi, aby kosiba v okamžení obehla dedinu a v tom okamžení poberá sa aj každý hospodár do poctivého príbytku richtárskeho. V tomto tedy verejnosti a spoločného pokonávania obecných záležitostí dbalí a pilní sú. — Rovne keď chce richtár na spech dať na vedomie svoj rozkaz všetkým, pripojí odpis rozkazu ku kosibe; v každom dome si ho prečítajú a po prečítaní ďalej posielajú do obehu.

Keď tak síde sa celá obec do radya richtár oznámi jim predmet, hneď utvoria sa medzi poradníkmi jednotlivé skupeniny troch, štyroch i viac súsediacich. A každá pre seba pretriasa predmet a besedujúc, ba i dohadujúc sa zaň i proti nemu, popretriasajú ho zo všetkých strán. Často hneď u prostred hádky príbuznosťou vecí a myšlienok, vždy a skoro po vyčerpaní predmetu, zabehnú do svojich súkromných záležitosti a udalostí. Ledva to spozoruje richtár, zaklope na utíšenie, a vtedy už vypočujú jednotlivých rečníkov, ktorí na krátce oznamujú, jak asi prijatá bola vec i na ktorú stranu rozhodnutá v jednotlivých skupeninách (akoby v klubboch parlamentu); až tedy i usnesú sa tak lebo inak všetci dovedna a vec konečne rozhodnú. Tento je obvyklý spôsob radenia sa; ale poriadne i slušne chovať sa pri tom, tak jako napospol v richtárskom príbytku alebo na obecnom dome (kde takovýto majú) slušnosť a uctivosť zachovať, toho bedlivé šatria všetci a nadhodilé proti tomu prestupky hneď trescú.

Predmety obecnej rady a správy sú: z jednej strany výkon vyšších od stolice prichádzajúcich rozkazov, z druhej strany domáce záležitosti. Strany výkonu tamtých nejedenkrát slyším zde na pohraniciach od patričných stoličných úradskych, že po našich slovenských obciach všetko poriadnejšie ide a rýchlejšie i povoľnejšie. Strany výkonu domácich záležitostí už skôr požalujú sa richtári na nepovoľnosť občanov svojich; ale v poriadnejších a majetnejších obciach ide i toto poriadnejšie. Strany obojeho naznačíme si niektoré terajšie i dávnejšie zvyky.

Predtým na „stolické, na stoličnú robotu, na cesty“ teraz to „na verejnú prácu“ t. j. na naprávanie a vyvážanie verejných ciesť zvykli chodiť po dnes tak húfne a v spolku, jako niekedy chodievali ešte nadto i na „panštinu, panskú robotu“ t. j. na odrobenie tých dňov, v ktorých „robotovať“ povinní boli bývalému zemskému panstvu. Jináč ale i vymieňali i vymieňajú sa z pod obojeho často peňazmi. Z pod domácej obecnej práce a posluhy nevymieňajú sa. Radi slúža obec; len zanedbané cesty dedinské svedčia, že si tieto neradi naprávajú. Na zaznačovanie obecnej práce a posluhy majú ešte vždy rezky. Dľa dávnejšieho to obyčaja má každý osobytník či občan u richtára svoju rezkut. j. bukovú, v obdĺhly štvorhran vyrezanú lebo vyhoblovanú rukoviatku; na túto vyreže richtár toľko reziek či jednotlivých čiar, koľko dní pechúrskych lebo vozných odslúžil si kto. Služba ide na porad z dom na dom; keď však kto platnú nájde si výhovorku, vynahajú ho na ten čas „z poriadky“ tejto; len do konca roka povinný každý svoje rezký vyplniť či „zrezať si rováš, rezky.“

Má ľud náš zdravý smysel o potrebe dávkovania na potreby štátu i obce. Keď raz do krámu politiky tak hodilo sa, nahovárať ešte i ľud, aby pristavil dávanie „čo je cisárovo, cisári:“ čul som jednoho starca, pošlého z ľudu Horehronzkého, čo do školstva a čítania i tak dosť zanedbaného, veľmo vážne mladším vykladať, aby tamtomu vieru nedali, že „dávky a vojaci pre kráľa a krajinu naveky boli aj budú.“ Bolo to r. 1860 na Dieli medzi Malohontom a Zvolenom, kde si furmani „more patrio“ „zapekali a diskurovali.“ Ešte i v týchto krušných časiech náš ľud dávky a dane platí dľa najlepšej možnosti a spôsobom teraz predpísaným. V našej n. pr. obci (a jest jich takých v okolí i viac) niet ešte po dnes daňových zaostalostí. Predošle dával ľud ešte aj „panštinu“ t. j. predpísaný poplatok pre bývalých zemských pánov, a bol s týmto jako aj s vyberaním stoličných a krajinských poplatkov na seba odkázaný. V takýchto minulých časoch volila si obec do úradu ešte aj rovášnika. Rovášnikova povinnosť boin vyberať a značiť na jedne rováše panštinu, panský cins; na druhé dane, porcie. Rovášzáleží z jednoho kusa dreva podlhlého, na čtvorhran vystrúhaného (ako výš. rezká), ale potom na dve rovnaké polovice preštiepeného. Jednu polovicu uschovával u seba poplatník, druhú mal rovášnik. Pri vyberaní poplatku složil obe polovice dovedna a narezal na to toľko reziek či čiar, kolko n. pr. zlatých vyplatil mu poplatník. Rezka či čiara kolmá Iznačí tu jednotku, čiara kosá Ialebo polkrížik Vznačí piatku, a celý krížik Xdesiatku. Na takéto rováše často ešte po dnes oddávajú bačovia syr na salašoch; váža mäsiari mäso, soliari soľ; napospol majú ho v obchode, kde ešte písmo neznajú alebo použitie rováša za primemeranejšie a neklamnejšie si pokladajú. Praktičnosť jeho nenie tak cele k zavrhnutiu.

Pri všeobecnej vojanskej povinnovatostiostal už len ten zvyk, že rodina vyprevádza synkov svojich na miesto odberačky a narieka nad tým, koho už idú „ostryhať“ a „prisahať“ k vojsku. Zaslzí i synčok, ale zatým vo veselom kamarátstve zaspieva si:

Bo náš šuhaj, zažiali za domom a rodinou; ale potom pri vojsku vyznačuje, sa poriadnosťou a „v ohni,“ na vojne odvahou i vytrvanlivosťou.

Lež nie takto bolo za dávnejších časov. Vtedy vyhodili na obec, kolko má dať vojakov. Hneď sišli sa richtár a prísažní, a poradili sa, kohoby mali lapať a odviesť na vojnu. Uradili sa na toho, ktoby bol z viac synov jednoho otca alebo kto opustenejší a nemajúci majetok lebo obchod, kdeby rodiny odňatím syna netrpely. Iste pri tom dosť bolo prijímania a vyberania osôb. Po rade nastala lapačka. Richtár vzal sebou pomocníkov, často i stoličných potrestov a hajdúkov, s vidlami, sekerami, s kyjom i mečom. Obkolesili dom na lapačku vyzretého. Bo tento, ak už prv nešípil vec a neušiel do hory, aspoň teraz ukryl sa dakde pod najspodnejší snop v stodole alebo zaryl sa do sena na chlieve, alebo vtiahol sa trebárs pod koryto v komore. Odtialto len násilne vytiahnuť sa dal. Na úskokov ale striehli, držali postriežku, kým jich nedopálili. Lapenému strčili na hlavu starý, na pohotove držaný vojanský čákov (šišak), a tým už dostali právo nad ním. Položili každému síc i putká na nohy a lapených striehli uväznených; ale jesť a piť dávali jim do dobrej vôle. Konečne pousadzovali jich na vozy, a pod velkou strážou ciep, vidiel a sekier vozili do stolice pod mieruči na odberačku. Keď vraj niektorý vinou strážnika odskočil, potom čo mladšieho strážnika dali postaviť pod mieru a odobrať. Mladíci tejto lapačky striehli sa tým viac preto, že vtedy odberali jich za vojakov na celý život; aspoň kremä ostarelých, nevládnych, len vraj „také kaliky“ púšťali domov. — Teraz už ľud spriatelil sa s vojančinou; rád ale reklamuje synkov, kde len môže.

Miesto lapačky majetnejšie obce i najímaly a verbovalysi vojakov za peniaze. Ba stále verbovaťdávalo predtým i vojanské veliteľstvo, po trhoch a uliciach miest, ba i po dedinách. Takýto verbunkoši, v rovnošate kam najpestrejšej odení, najmä v červených nohaviciach, pekne úzko na telo priliehajúcich, v kordovánových čižmách, v šnurovanom dolománi, v peknej červenej husárskej čiapočke, alebo pod takýmže čákovom (kalpakom), tancujúci, uberali sa po uliciach, štrngali ostrôžkami na pätách, vo vrecku brinkalí peňazmi, alebo „cink blink“ ukazovali dvaďsiatniky i doliare na dlaňach a v priehrští. Daktorí z nich mali skleniee v rukách s pálením lebo s vínom; upíjali si i ponúkali sa. Často neodolatelný vábec to bol pre mladú, nie tak vojny jako radšej videných a ponúkaných vecí žiadostivú chasu, alebo pre šuhaja pri nezdarenej láske, manželke lebo druhých pomeroch života oželeného. K tomu ešte milí verbunkoši zaspievali tie premilé prostonárodnie piesničky, ktorými tento ľud vojančinu, jednak síc hrozivú, jednak ale preň i vábivú, to oželieva to oslavuje. Tomu veru nekaždé srdce odolať mohlo. Kto ale siahnul po dvaďsiatnikoch alebo po sklenici k ľavej ruke verbunkoša (verbovníka), tomu tento zachytil pravou pravicou a jestliže vtiahnul ho do kola a stihli mu vojanskú čiapku lebo kalpak postaviť na hlavu lebo prehodiť dolmán pres plece: už bol jejich, už bol verbovanec, sverbovanec; čo oznamoval hneď pohyb v širokom kole divákov a často i plač nedosť pozorlivej na šuhaja matky lebo frajerky, v kole verbovníkov rezkejší brinkot ostrožiek a ráznejšia hudba dľa toho: „hrajte mi, hrajte mi, trúbte mi marš, už ja idem preč od vás.“ Každý sverbovanec dostával potom „na ruku“ z tých dvadsiatnikov bielych ako srieň, viac ten, kto vopred sjednal sa, zač stane za vojaka. — Ľud spomína ešte aj Rákociho verbunkošov, ktorí, vraj, nasypali okolo seba na ulici hŕbu mariášov (strieborné peniaze s obrazom Panny Márie) a doliarov, a pokreskávali si pri hudbe a speve okolo nich. Kto čiahnul k zemi, by z hŕby uchytil, tomu zachytili ruku a vtiahli ho do kola svojho. Alebo vyhlásili vopred, koľko jednomu dajú, a šuhaj už znal, zač má pripojiť sa k nim. Kde nikoho nepopadli, sobrali peniaze a šli zas takto verbujúci ďalej.

Vojanstvo a vojna sú zvláštnym predmetom piesni ľudu nášho, piesni to na jednej strane rozveselivej i povzbudzujúcej k vojanskému životu a táboru, na druhej strane žalostiacej nad tragičnými príhodami a osudmi vojny i vojujucich.

Vráťme sa však akoby z vojny k domácemu občanstvu.

Zde prichodí nám ďalej zaznačiť, jako as naše obce zvykly si „ gazdovať“ s majetkom obecným, ktorý záležal a záleží: z peňazí, lúk a poľa, hôr, mlynov, krčiem; niekde i baní, hámrov a dobývania kovov. Sú príklady majetných a v tomto ohľade dobre spravovaných obcí, jako i sám v pomerne takejto obci prebývam i druhé v okolí znám. Chvály hodná tiež vec, že jestvujúce majetky vynasnažovaly sa i tu i tam udržať, usilujú sa i rozmnožovať. Ale sú popri tom dávno zakorenené zlozvyky. Majú—li obecné peniaze, to si jich hneď porozpožičajú medzi sebou a hľadia, aby každému došlo sa; nehľadia potom prísne k tomu, by dlžník vrátil driek, len či jak tak „úžitok“ t. j. úroky dáva do obci. Nemovité majetky dosť ešte spoločne obrábäjú a obhajujú; ale i pri obecnej robote, ako pri každej službe, radi majú svoje „aldomáše“ či popitky. Užiť, využiť chcejú čo obecného i predstavení i podriadení. Touto cestou „sprevodily“ mnohé obce už nielen svoje dôchodky, ale i majetky. Povedačiek o tom i pri mešťanských obciach dosť, že tak na pr. „sud vína na atrament — item strovilo sa.“

Súdobnéa trestajúceprávo majú uaše ľudové obce iste len nad menšími poľními a miestnymi priestupkami a väčších previnilcov oddávajú potrestom ^[15]do moci a na vyššie dvory spravedlnosti. No, v dlžobných záležitostiach mali a majú najnovšie jejich predstavení prireknuté aj právo súdit až po 30 zlatých súčtu lebo hodnoty. Ale tu zas neozerajú sa prísne na to, čo a jak verejné a od vyšších vrchností predpísané právo a zákon porúča. Zkušujem, že jaksi samostatne a dľa pravidiel prirodzenej spravedlivosti zvykli súdiť, pokonávať i vykonávať súdobné a trestné záležitosti, rozumie sa, tých, ktoríby podvolili sa jim. V takýto čas svolá richtár svojich prísažnych, žalobník i obžalovaný svojich nielen svedkov, ale i zástupcov a rečníkov z rodiny a kmotrovstva a ktorý ten alebo aj oba nádeju skladajú v tom: Dobrá tomu hodina, komu richtár rodina. Žalobník povinný vopred na richtársky stôl položiť as 1 zl. alebo 2 zl. čo útrovy súdu; ktoré prepadnú mu, jestliby on prehral; ináč nahradí aj tie obžalovaný. Žalobník potom prednesie svoj „ ponos,“ obžalovaný začne brániť sa a obom dovolia často i dohadovať sa dôvodmi za vec i oproti. Pripoja sa k rečiam skoro i svedkovia i rodina za rodinu, kmotor za kmotra „pravotí sa a zastáva“ každý svojho. Prísažní potom uvažujú všetko, zavdávajú otázky jednej i druhej stránke i svedkom, až konečne vynesú súd na vynáhradu i na potrestanie prehravšieho pru. Dľa zvyku a pochopu ľudu tohto majú tedy i súdy ráz verejnosti a otvorenosti; no, nesú zde i vady toho. Páni richtári a prísažní ale mávali zvyk a ešte nie so všetkým vyzliekajú sa z toho, že po ukončenom súde pijú na to aldomáš. Často pri tom ešte bližšie vyrovnajú a pomeria stránky, bo pijú spolu „na mierno“ s žalobníkom i obžalovaným; často ale stránky i podohadujú a rozvadia sa znovu. Predošle mávali i oddelené krčahy (kančovy), v ktorých dávali si donášať takto trocha toho nápoja; na nichž gliedou načiaraný bol i nápis: „pravda.“ Bo pravdou nazýva ľud po dnes právo a spravedlnosť. Horlivý niekdy kňaz ľudu Samuel Medvecký vo V. Slatine, keď ústne napomínanie neprospievalo, roztrieskal kedysi (as pred 4 desiatkami rokov) takýto krčah pravdy na richtárskom stole. I my ho už len jako strarožitnost pripomíname, ač zvyk nenie ešte docela a všade vykorenený, len pri osvietenejších obciach.

S manželskými rozeprami, pri ublížení na cti, ale často i v nepatričných vecach príliš zvykol utiekať sa ľud náš ku svojim kňazomt. j. k farárom a kazateľom. Týchto pokladá za svojich najbližších smierčich sudcov.

Akože ale trescetamten obecný úrad priestupníkov, previnilcov a tej jeho pravde prepadlých? Dnes najviac len peňažite, na vynáhradu škody a útrov. Majú po dnes i putká (Kurzeisen) na nohu a ruku, ba niekde i činčiere (okovy) na obe nohy priestupníka, a poniektorý i na tieto obyčajne od hrdze červené „železá dostane sa.“ Predošle však „dávali, sádzali do klady.“ Najmenšiemu priestupníkovi zavrzgli len jednu alebo i obe nohy do jej spodných ok; väčším priestupníkom zavrzgli už nohy do spodných a ruky do vrchných ok; najväčší previnilec musel už skrčiť sa cele a strčiť aj hlavu a šiju do piateho oka klady. To prvé bolo najviac len pre posmech, že vinník dostal sa do klady „na odiv sveta;“ to druhé zavretie bolo už naozajšnie pokutovanie; a to tretie zavrgnutie opravdová mučiareň. No, doba trestu vždy krátka bývala. Na derešiale „drali“ t j. palicovali a korbáčovali. „Vydrať dakoho,“ znamenalo tu dať mu — prepytujem pekne — na zadok 6, 12, 24 palice, lebo toľko ráz udrieť korbáčom. Vyššie vrchnosti nasudzovaly aj sto lebo viac sto palíc, bitých po 50 odrazu, ale v prestávkach niekoľko týždňových lebo i mesačných. Bitie vykonával na dedinách desiatnik lebo boženík (pougár), v stolici hajdúk. Pri viac ranách postavili jednoho hajdúka z jednej, druhého z druhej strany dereša a títo jeden po druhom udierali na telo raba. Jako za najväčšiu poníženosť platilo, keď priestupník musel si len ľahnúť na dereš a len dotkli sa ho palicou lebo vylepili mu len jednu; posmech i pokutu znamenalo 13 palíc lebo úderov korbáčom. Toto vraj „tak ako kurve;“ bo smilnice zvlášť trestávali týmito 13 údermi. — Pre kradošov a zlodejov na skutku postižených videl som dakedy aj stĺpyna verejných miestach postavené. Do stĺpov vo výši 4 do 6 stôp boly zavrtané diery. Postave zlodeja primerane vtiahli do dajednej z tých dier jeho dlhé vlasy a zadrvili kolkom, ale to tak, by zlodej len koncom nôh a jich prstov dotýkal sa zeme. Mučedlnícke to postavenie. A trestali týmto aj ženské. O tejto pokute vravelo a vraví sa podosial: „počkaj, dostaneš sa na škripec,“ bo tu vinník musel ozaj z bolesti zubami škrípať; ač vlastní škripes (čiga, conchlea), len v historickej, nie viac v pamiatke našich vekov u nás zachovaný je.

Obzrime že už obvyklé u ľudu nášho priestupkyi zločiny. A tu veru dosť častá a obvyklá je zvadaa s ňou spojené nadávky, kliaťa, zaklínanie, zlorečenie. Obvyklé nadávky a kliatby vypísali sme už. Zvadia sa, vynadajú si to vonku na ulici, až ozíva sa celá dedina, aby to aj celý svet počul; až by bolo zemi ťažko, ale jim na srdci odľahlo. Ľud tento naozaj rád „dôjde sa slova“ a „dovoláva sa Boha.“ Ale keď už tak „došli sa slova a vyvolali si, čo komu na srdci ležalo, a dovolali sa Boha i kliatby jeho:“ potom je už dosť; skutok pomsty a naplnenie toho, čoho slovom dovolávali sa ponahávajú Bohu, ktorého dovolávali sa a jakoby účinku toho slova, ktoré si vyvolávali. Bo i k obyčajnému následku zvady — k bitke— zriedka to príde a ľud tento za väčšiu pokladá urážku slova, jako ktorékoľvek ublíženie tela. „Ešte to a to mi smel povedať!“ to viac značí jako keď povedia: „Tak a tak ma doranil.“ Ba aj pred sudca najviac preto prednesú zvady, aby mohli protivníkovi zde verejne vykričať krivdy a opakovať to, čoho dovolávali sa proti nemu: A sudcovi podbehnú pod trest obyčajne obe stránky; obyčajne bývajú s tým aj spokojné — aj ešte pomeria sa pri oldomáši. Pri zvadách za veľkú urážku pokladajú, kde kto komu „do poctivosti čiže do stačnosti stúpi.“ Rozumejú, keď kto o druhom tvrdí, že lebo proti šiestemu prikázaniu prehrešil sa, lebo lhal, klamal, kradol. O iných urážkach hovoria: „jedným uchom dnu, druhým uchom von!“ Najhoršia predca urážka, keď kto nazve druhého „požiteľom.“ To rovná sa s neodpustitelným previnením. „Požiteľ“ je ten, ktoby neprávne pripraviac blížneho o majetok, požíval ho, alebo kto požičané stroví a nevráti; oni ale nechcú bezprávne nič požívať a mať. — Jednotlivé údery síc často padnú pri zvadách; ale žeby väčšie bitkypovstaly, alebo verejný pokoj rušili, toho u nás niet, leda chýr o tom zriedkavý. Najskôr ešte pobijú sa v dome a to tí, ktorí na druhý deň objímať sa budú. — Škoduale druhému učiniť a najviac v hore, v poli na úrodách a pri pasení, toho veru nevystríhajú sa. Horári a poľní richtári najviac partačky a súdenia sa majú s hôrnimi a polními priestupníkmi. — Priame krádežeuž o veľa zriedkavejšie sú ako škody. I to krádeže najviac snadných k prístupu predmetov živnosti, odevu, peňazí a statku. Sú ale vidieky, kde takéto krádeže časté sú; sú zase kraje, kde prazriedka chyrovať o značnejšej krádeži. Pustatiny, vrchy, hornatiny sú divadlá krádeží. V chýre sú z tohto ohľadu lazy a lazníci vrchov Novohradských, Velhonťanských a súvislé s tým pohoria Zvolenskej stolice a zvlášť okolo Detvy. Najmä krádeže dobytka a hospodárskych vecí zde často stávajú sa. Naproti tomu a zvlášť kde núdza a psota nebije ľud, sú kraje, o nichž ešte v mnohom platí Kollárovo pripomínanie staroslavských časov a zvykov.

U nás na pr. aj inde na nejednej dedine a na nejednom poli nahávajú vo dne v noci bezpečne a bez stráže plátno na bielisku, prádlo sušiť navešané na plotoch, pluhy, reťaze, sekery, motyky a kopáče po roľach i zahradách, vozy stávajú jim svobodne v kôlňach a na otvorených, neopravených dvoroch. Z týchto ani len to ináč najlakomejšie, narúbané drevo, nekape; čo už z hory často kapať zvyklo. A zasa ľud ide všetek pracovať do poľa a domy i dvory nájdeš mu pusté, dvere leda zakolkované, zriedka zamknuté. Kľúče a zámky a to často v železných dverách budú zahrdzavené, bo málo užívané. Spolníci mávajú v jednej komore háby a veci svobodne rozložené alebo uložené v truhliciach nezamykaných; kľúč od stolára do zámky daný tam bude trčať vo dne v noci. Ohľadom nalezenéhonie sú už tak svedomití a zdržanliví; držia sa toho svojho porekadla: „Kto si stratil, nach si hľadá; kto si našiel, nach si nedá.“ A keď stratenú vec aj prinavracujú, čakajú vždy nálezné. Na salašoch rada „zkape jalovka,“ tú vzal vlk, odniesol medveď t. j. po salašoch slýchať najviac len o takej krádeži, kde sami valasi kedy tedy z kŕdla väčších majiteľov vyberú si čo tučnejšiu jalovku a v kyslej žinčici uvaria. Väčšie krádeže a zločiny na pr. olúpenie pocestného, vlámanie sa do budinkov, podpalačstvo, vražda, ešte zriedkavejšie sú. Sú dediny, kde netresk a moch od stoletia rastú na strechách, na dôkaz, že tam požiara nebolo. Ač zase v poniektorých dedinách „často horí;“ ak iste viac z neopatrnosti jako z podpalačstva. O zriedkavosti zločinov svedčia menších rozmerov a prázdnejšie od rabov verejné žaláre, nieželi to inde jest.

Ale veru naši chlapci „pustia sa aj po zboji, idú na zboj, chodia poza bučky, po horách.“ To sú „dobrí chlapci, hôrne deti,“ ktorí k jari spievajú si:

aleboň:

V každom veku a národe vyskytli sa jednotlivci ľudskou spoločnosťou a jej zákonmi neviazaní, voľnejší, rozpustilejší, koristiví i lúpeživí; každý vek a národ mal pri nich čo obávať sa svojej bezpečnosti, mal ale pri nich aj čo obdivovať, keď nie inšie, odvahu i hrdinskosť, báť sa aj ukrutnosti. Preto každý aj povestil si o nich. Čože my rekneme o našich? Hovoriť môžme o nich len jako o minulých; nie akoby naskrze nemohli objaviť sa kde tu, ale že pri sriadenejších občanských pomeroch na tento čas nechyrovať, by kde takíto zurvalci chodili po zboji. Dľa rozprávok ľudu zriedka objavili sa medzi našimi zbojníkmi vražedlníci a ukrutníci. V Gemeri spomíňajú takéhoto len Vdovčíka, ktorý na Hrádku, osamelej to krčme na vrchu medzi Jelšavou a Ochtinou, zavraždil krčmára, keď tento chcel ho chytať a streľbou i valaškou pokaličil tam večeravších pánov udajne preto, že kázali ho chytať, ale tamtomu krčmárovi nepomáhali. Mal spáchať aj iné vraždy a sbíjal pocestných s troma, často aj šiestimi kamarátmi v spolku, za čo pri Nižnej Slanej, jako pri svojom rodisku, obesený bol na stĺp v čas cholery r. 1831/2. R. 1850 chodili tu dvaja bratia Bobáci nazvaní a na tomže Hrádku prestrelili žandarma, ktorý prvý vstúpil do izby, kde jich druhí žandármi pochytali. Spokojovali sa naši zbojníci najviac len chodením po salašoch, kde „kúpali sa v urde,“ varievali jalovky v kyslej žinčici. Pocestných keď „predstáli,“ spokojili sa peňažitou výmenou a potravnými lebo druhými článkami odevu, obuvy a každodennej potreby. Zbroj iste kde našli zabrali a bránili sa, keď kde na odpor natrafili. Živili sa teda takýmto „ľahkým a hôrnim remeslom“ a boli v tom naozaj len živánit. j. živeň, poživeň, poživenia sebe na cudzom majetku hľadajúci. Posledne znám takýchto živáňov z r. 1859. Chodili po horách Horehronia, kolo Kráľovej holi, navštevovali salaše a krčmy, brali od pocestných. Predstáli vraj na Javorine správca panstva kniežaťa Koburga, ktorý viezol sebou značný súčet panských peňazí. Ale poznal jich jako svojich niekedajších rubárov a že oni s peknou poklonou pristúpili ku koču, pekne opýtal sa jich, čoby chceli. „Nuž pán veľkomožný, rekli mu oni, volač pre hôrnich chlapcov.“ On dal jim desiatku (10 zl.) a tí s poďakovaním odišli. Na tej istej ceste z Heľpy do Kráľovej Lehoty, ktorou som i ja prešiel ces sedlo Kráľ. Hole, sobrali v tenže deň prechodu môjho horárom pri Ráztockom stave (Teich) pušky a v noci na to piekli si jalovku na Sv. Jánskom salaši. Na Šumiaci pochytaní boli ešte v ten rok, keď v noci prišli piť a jiesť do krčmy. — Čo pohýnatýchto hôrnich chlapcov k takémuto chodeniu poza bučky? Nedostatok nebárs, bo šuhaj práce navyklý živnosť nájde. Skorej ešte niektorý, snad len zo samopaše spáchaný výstupok a snadno umknutie pred trestom do hôr. Niekedy aj neblahé domáce pomery, nevernosť milenky lebo mladej ženy, roztržky s rodinou vypúďa chlapa z domu. Ale čo to, keď o väčšine zbojníkov rozpráva ľud, že len tak z dobrej vôlepustili sa po zboji, poza bučky? Je to tuha po neviazanosti, po voľnosti von do tých šírych hôr a na vysoké hole. Za časov feudálnych z pod robôt, od dereša, klady a lapačky tým častejšie utiekali sa k horám svojim. Aj oni to len salašov a holí i hôr držia sa; to sú vraj „jich komory.“ Zvečnelý Ján Chalupka, pôvodca nášho Kocúrkova, rozprával mi, že za jeho mladších časov zastrelili raz Brezňania zbojníka na salaši. Tento pri srdci ces prse prestrelený ešte zapchal ranu dlaňou a von z nešťastnej preňho koliby vybehnul na vršek. Keď mu privolali: „Čo utekáš, veď už neujdeš?“ odvetil jim: „Ach, ešte aspoň raz chcem pozreť na tie naše hole!“ Tam pri pohľade na šíre hory a vysoké hole, pomaly ztiekol z krvi a zavrel oči.

Čo k charakteristike zbojníkov týchto patrí a zvlášť čo tvorí hrdínskejšiu a básnickejšiu stránku jejich rozvoľneného života, to obsaženo je vo zvláštnych rozpravných i lyrických piesničkach, uverejnených v Zpievankach i v Sborníku Matice, v nichž i mená viac značnejších zbojníkov prechované sú. Ale súhrnom všetkého sú rozprávky, povesti a piesne o našom milom Jankovi, Janíčkovi — Jánošíkovi. On zosobnený hôrni šuhaj hrdinstva všetkých voľných detí; on vyrovnávateľ všetkej krivdy, ktorú svet utisnutým a slabým činí; on záštita a spomocník chudobných i opuštených; on útočište nešťastných; on shromažďovateľ a obhajca pokladov, ktoré ešte len budúci svet má uvidieť, ak bude znať odkliať a vydobyť si jich. Súhrn povestenia o ňom možno bude sostaviť len budúcne, keď dosialni i budúci sberatelia nezadržia len v zápisničkách svojich podanie o Jánošíkovi, ale ho i uverejnia. Abych k tomu prispel a nevynahal čo i z tohto ohľadu zvykom ľudu a národa podlžen som, pripojujem k prítomnému oddieli spisu mne známe podatky o Jánošíkovi, odkazujúc hneď na Zpievanky Kollárove a Sborníky Matice Slovenskej strany toho, čo prostonárodnie básnictvo o ňom podáva. Rovne i na báseň: Smrt Jánošíka. Romanca od Jana Botto. Lipa, ročn. II. 1802 v Pešti, str. 251. Prv ale ukončím oddiel niektorými z pomerovobčanských vyplývajúcimi zvykmi.

Pomerypominulé feudálne a z nich vyplívavšie prílišné poddanstvo a nevoľníctvo umel ľud náš oželievať, na pr.

Duchom žialu ale i povznesenia sa nad tieto pomery nadchnutá je pieseň ľudu:

Ktorí uskočením do hôr akoby násilne vylúčiť a vymaniť chceli sa z týchto feudálnych pomerov, tí boli z ľudu výš uvedení „hôrni chlapci, voľnie deti.“ Ktorí priazňou svojich zemských pánov uvoľnení bývali, tých volali „slobodníkmi, svobodníkmi, svobodmi i slobodášmi.“ Z nich povstávalo „bočkorošské zemänstvo,“ od obuvy bočkorov či bačkorov takto a popri tom i „krpcošmi, krpčiarmi“ prezvané.

Ale z druhej strany ľud ešte po dnes spomína dobrotu tých svojich feudálnych pánov, ktorí pekne s ním nakladali, ochraňovali ho a prv i pravoty jeho otcovsky rozsudzovali i vyrovnávali. To snáď i preto, že najnovšie zákonné pomery splňujú i u nás to: „Et bona juridicis subjecit lapsus Adami.“ A už i ľud náš, zvlášte kde aj s obchodom zaoberá sa, nedrží sa toho dobrého zvyku a porekadla svojho: „Lepšie malú krivdu sniesti, jako dlhé právo viesti.“ Vymanenie ale svoje z pod feudálneho urbára uvítal ľud nie tak nepovoľnosťou a stískaním si na to, v čom ešte nechýrne je postavenie jeho, jako radšej tým, že zachovať hľadel, čo ohľadom majetku zachovať si mohol, a rád nadobýva, kupuje i od bývalých zemských pánov.

Rovnosť hodností a práv ľudských pred zákonom tiež vďačne uvítal ľud a národ náš; bo i krem tobo mravne považoval ľudstvo vždy za sebe rovné, hlavne uctil v každom človeku človeka, vyzdvihoval vždy a vyzdvihuje v ňom mravniu a duševniu jeho stránku, jak i všetky tieto jeho zvyky dostatočne svedčia. Mnohými nám vytýkané to, že Slovák pred vyššími a mocnejšími zvyknul plaziť sa, padá viac na účet krušných okolností, v ktorých ľud tento nalezal i nalezá sa a na účet mäkšej povoľnejšej povahy našej, jako na účet toho, žeby Slovák nebol hodnosti ľudskej v sebe vedomý a pri iných túže hodnosť i uznávajúci i uctiaci. Korenie a plazenie sa jednak len v takých krajoch vyskytovalo sa a vyskytuje, kde z jednej strany núdza z druhej strany prítomnosť tých, čo prílišne zvykly nadpráva a moc provodzovať nad bližními, dotláčala na ľud. I tak reč naša nemá ani výrazu na „padania do nôh,“ len na poklonu a úklonu. Až na kolená skloniť sa zvyk je len pri prosbách a modlitbách. Kde núdza a nátlak neúčinkuje, tam ľud náš i dnes chodí jasným, pozdviženým, smelým čelom. Ale úctou a povoľnosťou k občianskym zákonom a osobnostiam v hodnosti postaveným vyznačoval sa vždy.

Vzhľadom k občianskej úcte sám ľud žiada si byť ucteným a zvyk jeho uviedol do života čestné názvy pre synov a dcéry ľudu tieto: uctivý, poctivý, statočný, opatrný, slovútny muž; uctivá, poctivá, šlechetná manželkalebo i matrona. A to pri počestnejšom a verejnom oslovení, abys primerane vybral si aspoň dva z týchto názvov a nadovšetko pred nimi na prvom mieste nevynehal „kresťanský muž, kresťanská manželka,“ akoby kresťanstvo bolo jeho za najviac pokladanou úctou, zvlášte pri cirkevních oznámkach a pripomienkach. Hneď pre vynikavejších zo stavu rolníckeho, potom i pre členov stavu remeselníckeho, obchodného mešťanského čestné názvy sú: mnohovážny a slovútny muž, pán; mnohovážna a počestná matrona, pani; mladý pán, mladá pani; starý pán, stará pani; pán otec, pani matka; pán syn, panna dcéra. Učiteľský stav má čest výborne učenýcha vľúdnych pánov; potom i vysokoučených; duchovný stav je dvojejctihodný, vznešený, velebný, dôstojný; a tu zvlášť povedia: vznešená, dvojejctihodná milosť, ba až veľkomožná milosťa biskupov rád ctí ľud osvietenými pánmi. Lež i videli sme už, že najoblúbenejší je názov: pán otec, pán tatík; pán kňaz, to nikda nepovieme; kňazmivolá ľud farárov veľmi bežne, rád a často, ale len „krem očú“ t. j. v neprítomnosti jejich. Zemanov a občansky vynikajúcich hodnostárov pozvať zvykli: urodzenými, veľkomožnými, a skutočných velmožov a kniežatá i osvícenými, osvietenými pánmia takouže milosťou. Na písme a pri slávnostnejšom oslovení ešte vždy aj týmto vykajú; onikaniepatrí kremä do najnižšieho hovorenia, toho kde ono nejde z duše a povahy, kde len nátlak a cudzota zvyk tento jako násilne uviedla. Obvyklý a ľudu nášmu z dávnejšieho zvyku známy názov kráľa je len to: Najjasnejší pán a kráľ, kráľovská Jasnosť, kráľovská Milosť. Kde občansky rovní s rovnými stretajú sa, tam nevykorenitelný je zvyk bratať sa; roľníci povedia si jednoducho brat, braček, bračekovci; sestra moja, sestrička moja; remeselníci, mešťania a druhí radi dokladajú: pán brat, pani sestra. Ale toho bratstva i sestrinstva u nás všade plno.

Ubiedenejšia a nižšia vrstva obyvateľstva nemá sa zle u nás. Sluhav domoch pospolitosti jedáva za jedným stolom s hospodárom svojim a ešte aj mladší údovia rodiny čo staršieho uctiť i poslúchnuť sú povinní. Zvyk tento sedávania služobných za jedným stolom a pri jednej myse jestli kde i u menšieho mešťanstva miesta nemá, to len novšie časy vytisli ho zo života. Pohorelec, vytopenec, bedártelesný lebo duševný, obkaličený(kalika) a k práci naozaj nevládnysmelo ukázať sa môže u zdravých a vládnych, ešte i tam, kde žobrať zakázano. Nalezne nielen almužnu, ale i pekné prijatie; bo pekné slovo, vraj, vždy viac ako dar a nadelenie. Majetnejšie ale rodiny a obce vždy i svojich bedárov opatria i druhým udelia. Z mojho okolia na pr. niet žobrákaa koldušapo svete, bo tu ľud majetnejší; títo prichodia a pochodia kremä z krajov núdznejších. A hla, žobráci a kolduši naši nespustili sa ani u nás toho, iste aj šíre diale a myslím najmä u Slovanov uvedeného zvyku, že nechodia ani nemo ani nezbedne „po pýtaní;“ pýtajú, berú; ale aj sami udeľujú, dávajú? Čo takého? Za dar zemský a hmotný dar slova a umenia. Slepcizvlášť i u nás obľúbili si husle; hrajú a spievajú najviac piesne nábožné, ale veru a zvlášť kde jich my nevždy počujeme i prostonárodnie piesne, romance; ospevujú bežné udalosti a príhody. Myslím, žeby hrdinské skutky, jako u Juhoslovanov, ospevúvali, keby k nim u nás pohnútky a predmetu bolo. Po okolí našom chodí Ondro Varga z Vlachova, dáva si čítať knihy, poslúcha nedelnie kázne v chrámoch. Okrem nábožných pesní prespevuje potom po uliciach i dvoroch z toho čo čítať si dal alebo v chráme počul ním samým utvorené verše a skladby, uspôsobené a namerené k tomu, by mravne účinkovaly na ľud. Na svojich husličkách hrá pri tom dosť príjemne. Zvláštny zjav kraja nášho je slepec Hrebenda z Hačavy. Podotknem len o ňom, že vzdelal sa dávajúc si čítať náboženské i národnie spisy, ktoré s veľkou pilnosťou po všetkých okolitých stoliciach a menovite po farách a školách shľadúval, skupúval, čarúval, predával, rozširoval po rodinách Iudu i vzdelancov. Svoju vlastniu knižnicu bol daroval gymnasiu Veľko—Revúckemu. Dobrodincom svojim to sám roznášal to i posielať neprestáva želanie na deň mena, jak sám jich do pera predrieka dobrovoľným pisárom svojim. — Iných mravne k týmto dvom prirovnať sa dajúcich i nedajúcich nešťastníkov počujeme vždy nábožne spievať i na husliach hrať u dier domov a — na verejných cestách a námestiach trhov a jarmakov, odkial, čo z jejich obvyklých javíšť, neodháňajú jich ani tam, kde ináč a inokedy zákaz — ale obyčajne márny zákaz žobrať. „Smilujte sa pre Kristove rany, neopúšťajte biedneho lazara!“ tak u dvier a na uliciach bieda a psotavolá.

Jejich brat, nedostatok, učí zasa požičať. Nekonečný a zastaralý bude zvyk požičiavania u ľudu nášho, počnúc od toho každodenného ohňa, soli a chleba, až do ostatnej veci a peniaza. Komu čoho nedostáva sa, beží len k susedovi, akoby všetkým právom a sused majúci neodopre akoby najväčšia povinnosť bola poratovať — požičať. Slovák tedy požičiava, požičí, dožičí, žičí či praje a dáva z toho, čo má, druhému. Tak oni to aj mieňa s pôžičkami a nehľadia tak na možnosť prinavrátenia požičaného, jako na potrebu prosiaceho pôžičku, — a na statočnosť. Statočnosť je u nich akoby najvyššia občanská cnosťa záleží hlavne i v tom, by človek ani pôžičkou ani nijak nepripravil druhého o jeho majeť, ale sám živil sa spravedlive. Na púhu statočnosť, bez všetkej druhej záruky a poručníctva, idú u nás celé súčty do obchodu. Požičajú nielen známym, nič nemajúcim, krem tej statočnosti; ale požičajú aj neznámym až v tomto často obdivujem jejich ľahkovernosť alebo radšej spolahlivosť na to slovo a prosbu statočnosti. Ale si aj statočne prinavracujú, čo takto vzali „na úver, na vieru.“ Nešťastie musí potkať dlžníka, žeby už nebol schopní vrátiť. Ľahkomyslných požičiavateľov (dlžníkov) vysmievajú aj u nás tým, že „berú na bradu,“ že majú už veľa na bradea kto nikda nevracia, to je už ten požiteľ. Od požičaného a tým užitého vďačne aj úžitok(úroky) dávajú a vďačne aj značné, len či požiť, užiť, na úžitok i sebe obrátili pôžičku. Prílišné tieto úžitky berúci veritelia označení sú protivou poživy a pôžičky, totiž úžerou; úžernícisú, zožierajúci druhých.

Ale hlavnia snaha Iudu Slovenského namerená je (nie k biednemu ani požiteľskému ani úžernickemu) k majetnému, samostatnémua čestnému postaveniu občanskému. Zde keď čo nedostáva sa mu „núdza ho do roboty zobúdza,“ čo rozumie zvlášť o hospodárskom pracovaní a nadobývaní; zde ďalej ohlasnými nástrojmi pracujúc a remeslujúc povie: „strašme tú biedu,“ a remeslo mu „zlaté dno.“ A jako mu je „zlodejstvo reťaz“ tak mu je zase „kupectvo peňaz.“ Rád domáha sa i v stave „učených, vyučených“ lepšieho občianskeho postavenia a cti. Koľkíže tu možní majitelia, výborní priemyselníci a umelci, bohatí kupci, vznešení cirkevní i občanskí hodnostári boli a sú synkovia ľudu nášho, pošli prvotne z tej jeho núdze a psoty, ktorá ho tam zobúdza, ktorú druhú tak umie strašiť! Len to je tá prebiedna a zakorenená zvyklosť, že Slovák ako domohol sa majetku, došiel cti a hodnosti, hneď zapomína sa na svoj pôvod a svoje slovenské „poctivé“ meno; stáva sa tým, čo sám ľud menuje odrodom! Veru nesieme i my diel toho Kollárovho (znělka 258):