Zlatý fond > Diela > Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery


E-mail (povinné):

Pavol Dobšinský:
Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery

Dielo digitalizoval(i) Peter Kohaut.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 666 čitateľov

V. Život hospodársky a pastiersky.

Slováci jako tichej domácnosti a srdečnej pospolitosti či srdečného pospolu bývania a nažívania navykli, milovní, sú ľud a národ zemský, zemaľský, pozemkový; obrábäné, obdelané role i volajú jednoducho zemou, zemami; čo je v úrodnosť nepremenené, to pozvú skalinou, pustatinou, močarinou a jakokoľvek inak, len nie zemou. Slovák sedí, usadlýje na tejto svojej zemi. Majúc koľko toľko vládaniaz nej, už zovie sa sedliakom, a jak húževnate pridŕža sa tohto sedliactvaznať z porekadla jeho: Sedliak ako vŕba, čím ju viac obtínaš, tým viac mladí sa, ujíma sa do zeme a vždy nové výhonky vyháňa. I svojich pánov a tých ktorých po tom nejakom vyššom rode svet urodzenými volať zvykal i Slováka on nazval (nie blaho—, vysoko— a jak rodnými, ale) zemskýmipánmi, vladateľmi. I toho, kto s plodinami zeme a potravou obchod vedie, zemiar-om volať zvyknul. Dľa svojho pochopu a zvyku požaduje, aby dedič narodil sana tom grunte, na tej zemi, kde majiteľom byť má; bo tak napr. pri roztržke manželskej, keď by žena opustila muža a porodila syna mimo manželovho gruntu a domu. Kričia takémuto inde narodenému: Ty nenarodil si sa tuná, ty tuná nemáš nič! A čo len náhodne stalo by sa, žeby syn a dedič v cudzom dome prišiel na svet, to za nešťastné pokladajú, jakoby tým i práva tratil k otcovskej zemi alebo i zomreť lebo nejak inak utratiť mal dedictvo.

Prítulnosť a lásku k vládaniu i obrábäniu zeme prejavuje ľud slovenský medzi inším aj týmito zvyklostiami: na nikoho tak hrozne nezanevre a toho jako najväčšieho skrivodlivca preklínať bude, ktoby právne či neprávne, všetko jedno, pripravil ho o dedičné lebo i nadobudnuté zemské imanie; rád a s napnutím všetkých síl kupuje, nadobúda zeme, role, lúky, hory, na pr. pri terajšom oddelovaní sedliackych majetkov od panských často síc ľud i zle pochodil, že nechcel popustiť z toho, čím dosial vládnul: ale i odkúpil, čo len mohol, aby mu nič neodpadlo; — Zvolenskí, Novohradskí a druhí lazníci, dávno pred zotretím feudalismu, poplatili bývalým zemským pánom za svoje lazy alebo smluvami zabezpečovali si samostatnejšie vládanie zeme; — remeslo platí síce tiež za „zlatý srp“, ale k tomu ešte každý remeselník vtedy pokladá sa za šťastného, keď má kde a na čom žať i tým obyčajným srpom na vlastnej zemi a po čas leta rád „zavesí remeslo na klin“ a ide zeme, lúky záhrady obrábať. Túto prítulnosť k zemi a jej delaniu netratí ani tam, kde ona jemu macocha t. j. jej neúrodnosť a chladné ponebie ani zďaleka neodpláca mu prácu; vyháňa ho po zárobkoch a obchodoch z domu, ale aby ešte aj z toho na obrobok zemí a udržanie jakého takého majetku dokladal, čo po svete zahľadal. Oželené je u ľudu želiarstvot. j. kto nemajúc vlastnieho domu prenajme si hospodu v cudzom dome, ten je na želiarstve, ten je želiarom; rovne ktorí nemali a nemajú pozemky alebo len malými a chatrnými pozemky a domky vládli a vládnu u prirovnaní k sedliakom, nazvaní boli i nazvaní sú po dnes želiarmi, tiež podomkármi.

Dľa posledních meračiek a scelkovania pozemkov asi 30 do 40 jutár zahrád, rolí, lúk, pastvy a hory patrí k jednomu sedliackemu sedeniu, sedzeniualebo dvoru. Lež kto i len 1/16 sedenia lebo dvoru má, už volajú ho gazdom, hospodárom, osobytníkomt. j. osobyte či samostatne hospodáräcím v obci, v dedine; už je celým sedliakom. Kde títo hospodári a sedliaci pospolu, hromadne založili domy svoje, tam je u nás dedina(ves), akoby teda na majetkoch dedených od dedov, na dedovizni, na dedinesvojej prebývali. Dedina má svoj chotárt. j. obvod a súhrn pôľ, lúk, pastvy i hôr jak sedliackych tak zemskopanských. Kde je chotár široký, veliký a ležia jim v ňom ďaleko od dediny sady, polia, lúky, tam zvykli staväť staje, štále, chlievy, stodoly i chyžky; kde po čas poľních prác zdržujú sa, úrody odkladajú, často i dobytok zimujú. V chotároch obdeľač od dediny nalezajúce sa hospodárstva a majetky väčšie, od sedliackych oddielne, zvykli pomenúvať: tá ves, vieska; to dobrošťa, to selce, alebo i ten majer, tie majere. Pri dolňozemských osadách, na pustatinách, sú to staňe, (staňa čiže taňa). Okrem toho máme na mnohých stranách slovenských krajov lazya v Nitránsku kopanice. Lazysú u prostried hôr vyklčovanč, vyortované pole, lúky, pastvy, záhrady a u prostred týchto domy i hospodárske stavy jednotlivých majiteľov a rodín. Každý hospodár lebo každá rodina má zde teda okresnite svoj vydelený majetok vôkol svojho bývania; domy nie sú v súhrne, v hŕbe jak na dedinách. Z mnohých však predtýmnych lazov a kopaníc povstaly už dediny, obce. Dľa môjho domnenia význam slova lazyznamená len toľko čo les, lesy(hory); bo i slovo les(hora) malý by sme etymologične písať lez, lezy, laz, lazy, akoby lezaté, ležaté, ležité, rozložité násady a rozrosty stromov. Rovne i kopaniceznačia prvotne u prostred lesov založené hospodárstva, poľnosti; bo tieto bolo treba napred kopať, pni a korene vykopávať, kolčovať, aby na mieste lesa povstaly role a lúky. A na takýchto miestach prvotne ani neorali, len kopaním zem obrábäli a do tej kopani či toho kopaniska, nielen sadili, lež i siali; jak to po dnes kopaňou, kopanicou, kopaniskomnazýva ľud každú roľu, každú lúčku, ktorá u prostried zvlášte strmých hôr, na stráňach, takto i založená je a orať nedá sa, len kopať. Majú však na obrábänia takýchto kopaníc už aj hôrni pluh, nímžto neorú na úvraty, ale len na dol strminy obracajú zem, jehož ale ustrojenie neznámo mi je.

Pri domácom živote opísal som príbytok či bývanie ľudské; pri hospodárskom živote doplňujem opis hospodárskymi stavbami. Jak dom či príbytok tvorí podlhovastý štvorhran, tak obyčajne ďalej nazdĺž tohože štvorhrami staväné sú pre dobytok staje, stajne(maštale, konice, chlievy) a chlievce pre ošípané i hyd; kôlnea cienei drevárne na držanie vozov, náčinia hospodárskeho a dreva bývajú tiež popri tom. Stodolu(kolešňu) ale na ukladanie polních úrod stavia náš hospodár obyčajne na priek domu a stají, často a to iste pre nebezpečia ohňa dosť ďaleko nazad tamtých stavísk, čelom proti dvoru, z nehož potom do nej voľný a pravý mu prístup s naloženým širokým vozom. Na prostried stodoly býva tok, priestranstvo z hliny udrvené a lajnovým chytom (mazivom) zatečené, zatočené, zapustené. Na ňom stávajú s vozmi, keď z nich do prieprav na obe strany skladajú úrodu; na ňom ju potom i mláťa a vejú, keďže tok aby aj na vetrnom mieste nachodil sa. Stodoly volajú i humnamia tu v severnejších našich krajoch nemajú toky, lež holohumnicena prostred humna t. j. priestranstvá na mlatbu i vejbu daskami dylované. Po boku stodoly a humna mávajú tiež menšie priepravy: plevníkya záčinky. Na rovinách, na Dolnej zemi a pri veľkých hospodárstvách ukladajú seno i úrody pod holým nebom do stohova tu mláťa na holovnicit. j. na holom vo spech k tomu pripravenom toku, pod týmže holým nebom. Ale u Horňozemshého hospodára, čo len na voľač súceho, nájdete vždy všetky budinky, stavänie a prípravy v poriadku a čím na príhodnejších miestach.

Ku gazdovstvu, hospodárstvu prislúcha statok, to sú: kone, voly, kravy, ovce. Tento dobytok nazýva ľud hromadne vzato statkom svojima to s hrdosťou, keď mu je vraj taký ako lasice, t. j. v dobrej krásnej srsti a vlne. Nikda teda nepovie a neužíva slovo statokv tom smysle jako v českej, ba aj v našej spisovnej reči pod statkom a statky pozemkové, nemovité majetky rozumieme. Statok svôj radi majú; bo i netak radi predávajú jako radšej do nekonečna, na doplácku i bez doplácky, medzi sebou prečarúvajú si ho; vďačne ho varujú, vďačne pasú i na staji opatrujú; ač tu skalnaté tam blatnivé cesty preň nevďačne naprávajú. Na spražnom (zaprahanom) statku cestujú vždy voľne, pomaly, obozretne; ani na koňoch neradi uháňajú; ač ináč koňa v ceste a pri ťarche nešanujú, hovoriac pri pohaňaní a bití jeho: mohol kňazom byť, nebolo by ho biť. Do jednoho záprahu či sprähu radi vyberajú pár volov lebo koňov rovnej postavy, srsti a sily; pri tamtých zvlášť aby rohy rovnali sa. Voly zapriahajú len do jarma, do ťažala či ťažadla; kone ale na dolnejších stranách do štverien, kde kôň za poprsný remeň ťahá, a na hornejších stranách do chomútov náhrdelných. Kravy prahať protiví sa samej povahe ľudu nášho; od týchto čaká len mlieko a ešte viac zdárny plod na dochov. Oslova mulicekremä na dolních stranách držia; ovcevšade, kde dostatok pastvy. Včelyv prídomových včeliencoch nechybujú u lepších hospodárov, ač väčšinou sú bez nich; ba zanahali aj varenie, ináč a najmä na vianoce obľúbene od pernikárov kupovaného, medovca; jehož dávne miesto zastupuje teraz to hriato, k nemužto mäd ani v jednom majetnejšom dome nezchybne. — Hydt. j. sliepky, husy, kačice, morky opatrujú si pri dome výlučne gazdinky.

Podivno, že ľud náš, najmä v susedstve Maďarov, odvyknul svoj statok menuvať slovom slovenským a volá tu čisto maďarskými menami, voly: szarvas, hegyes, bimbó; kone: sárga, barna, rózsa, csillag, pajkos; tiež niektoré pôvodne slovenské mená znejú mu už s maďarskou príveskou: virág t. j. vôl výroh, výrog t. j. široko a dlho rohý; csákó t. j. čáko, čakaň; vidláš t. j.vidloš, vidlatorohý. No zachoval i v pôvodine mená pre voly: bodor, silaj, sivoň, sivoš, belko, beloš, černuš, rohoň; pre kone: vranko, sivko, fako, kešel či košeľ: pre kravyzvlášť: čerňuša, beluša, strakuša, brňuša, rohuša, belaňa, ružaňa, sivaňa, kešuľa, ryska či ruska i ryšaňa; pre ovce: černuška, belaňa, bakaňa, kornútka, a iné. Psa, jako strážca domu a statku, zvykli pomenovať: Dunaj, Dunčo, Muro, Taro (strakatý), Strapúň, Strapoš, Belko, Zahraj, Lapaj, Bodrík, Tisa, Sáva.

Súhrn všetkého čo takto a viac k hospodárstvu patrí a čím všetkým hospodár vládze sa, zvykli volať i vládaním, imaním, majetkom. Predovšetkým povedia bydlo, celé bydlo; má na svojom bydleto a to, vyratujú alebo bedára prišlého o všetko označia slovom: ten už nemá na svojom bydleničového nič, ani srsti, ani nitky, ani byle.

V prídomovom hospodárstve dcéry ľudu málo obľúbily si ešte pestovanie kuchyňských zelín a okrasných kvetov, ač bez jakej takej ohrádky čo lepší dom nebýva. Tým viac synovia ľudu sadia i štepia slivy, jablone, hrušky a čerešne jak pri domoch, v humnách, v sadoch (odkial ovocie i sadovinou volajú) a na medziach v poli, kde len zemina a ponebie prajné. Gazdinky ale zas rady obšatrujú svoje kapustnice, konopnice a ľanoviská na úložinách a rovienkach, na najprajnejšej zemine dolín a miernych svahoch vrškov. Gazdom zasa najobvyklejšie je na oráčinách trojpolnie hospodárstvo, totiž s dvojročním siatim lebo sadením a jednoročním potom úhorom. Kde zeme a lúky nemôžu povážať trusom, totiž po strmých stráňach vrchov, tam košarujújich t. j. v ohradách, košiarmi zvaných, dávajú ovciam nocúvať, prenášajúc a prepravujúca tieto priepravy z miesta na miesto po roľach a lúkách. Čo lepšie lúky kosia dvaraz: na senoa na mládzu, otavu, košarinu. V dolňom teplom ponebí má Slovák po vrškoch vinohrady, po rovinách zahradné vinice; má svoj vinič, vinclieraa zná najlepšie víno čo samoroda samotok.

Z prác hospodárskych kosbaa žatvazvykly byť najoživenejšie. Tu je všetko na lúkách a na poli. Radi hostia sa bravčovým (sviňským) údeným mäsom, zachovaným k tomu od zimy, a baraninou; kyseľ a mlieko pre občerstvenie v horúčosti, k tomu ale pirohy, halušky, posuchy a druhé koláče i jedlá obvyklé sú. Šuhajci a dievčence, mladí ženáči a nevesty chodia k týmto prácam jaksi sviatočne odené. Po ukončenej žatve nesú zaiste aj veniec z klasov a poľních kvetov hospodárovi do domu, zavesia mu ho v izbe nad stôl a veselia sa pri odmene t. j. pri pirohoch lebo haluškách, pri nápoji, pri hudbe a tanci, aspoň pri speve, pri ňomžto i veniec doniesli z poľa. Zvláštne kde majú jednokosné lúky ďaleko od domov, tam sú to už celé letnie sviatky, keď vyberú sa s potravou, nápojom a — gajdami kosiť na vrchy a hole. Rovne jaksi sviatoční je zvyk, v nedeliach od jara do žátov vychodiť na pole a obzerať dorastajúce, kvetúce i dozrievajúce úrody. Zvykli toto čo starší a zkúšenejší hospodári robiť; no a potom už hovoriť, besedovať a veštiť si, jaké budú úrody, jakú siaťa sľubuje žatvu.

Nielen celý Boží letní deň, na mnohých stranách k tomu i celé mesačné noci trávia pri kosbe, žatve a svážaní úrody. Gazdinky takto úsilne sladujú pracovať podjaseň pri trení konôp na trliciach. V spolkoch na dvorach i na druhých priestranstvách tieto práce konajú, a tu tiež nejedna trlica šteká a ohlasuje sa do mesiaca polopresvitlou nocou.

Kde vinice jesto, tam stoja oberačkyv isté umluvené jasennie dni nielen s vincliermi a oberáčmi, ale i s hosťmi z blíza i z diale povolanými; nielen s prácou, ale i s pohostinnosťou a veselím spojené.

Čože riecť o tom krásnom a od mnohých spisovateľov už vychválenom zvyku, že mladé dcéry — no i synovia — ľudu nášho temer každú prácu v poli sprevádzajú i sladia si spevom? Tajiť nedá sa, že v novejších časiech tento prostonárodní spev tu i tam jaksi umlkuje a najmä na pohraničiach maďarsko—slovenských; ba, keď ozve sa, počuješ tuná to osnovy i nápevy maďarské to i nápevy slovenské s maďarským obsahom piesni. Časy tedy pre Iud neveľmo blahé a pomery pohraničiarske pôsobia tu a kalia spevnú povahu ľudu. Lež naproti tomuto vždy ešte dosť spevu slovenského, pôvodného a ohlasného po doliach i horách našich. Spevavé Slovensky znajú zaspievať just na každý krok a pri každej hospodárskej práci príhodnú piesničku, tak jako majú druhé, pri hre, zábave, záletoch, svadbách a t. ď. z jejich mysli a citu vzniklé piesničky. Spievajú na jar pri sadení a okopávaní poľa; pri chodení na trávu pre kravičky ozývajú sa medze i háje jejich trávniciami (piesňami to zväčša milostnými); rovne ohlasujú sa jim stráne a hory pri sbieraní jahôd a malín; v lete pri hrabačke a sušení šuští nielen seno, pri žatve cvendžia nielen srpy, ale šumie a zvučí aj spev; ešte aj podjaseň pri sberaní úrody a v lese pri sbieraní lieskovcov alebo i pri sberaní dubových šušiek a klokočov, jako na odbierku od krás a darov prírody, zhučia spevom polia, hory, doly. — Rúbaniská (bány) a stráne hôr zahájiť zvykli majitelia, dovoliť potom len v isté časy a pod dozorom horárov na trávu chodiť, dozralé jahody, maliny, černice a lieskovce sbierať. Tým práve stáva sa, že mládež chodí to činiť v sboroch, v nichž potom i jej spevy a vravy čím ohlasnejšie a veselšie bývajú. Na holiach ale sbieranie čučorietok (jafury, borovnice) a brusníc patrí k takýmto spevosborným a veselým výletom. V Gemerskej z takých dedín i obdialnejších, v jejichž chotároch čučorietky nerastú, vyberajú sa celé veselé sbory aspoň raz do roka na hole — na tie borovnice a brusnice.

S hospodárstvom spojené býva pastierstvo. Kde naši menší hospodári majú spoločné obecné pastvište a hory k tomu, tam dávajú svoj statok pásť v čriedach a kŕdloch kroz jednoho pastiera: voliara či junčiara, kraviara, koniara, ovčiara a kondáša či — odpytujem — sviňského pastiera. Za takýchto pastierov — v dobe od Ondreja do Vianoc — jednadú sa na celý rok kremä chudobnejší ľudia. Ale kde pastvište jednotlivé a okremite vydelené je, alebo kde aj ináč každý svoj vlastní statok osobyte pásť si má, tam už i najmajetnejších hospodárov synovia neštíťa sa chodiť za statkom a pásť ho vo dne i v noci. Ba často i dcéry jejich nielen svoje húsky, ale i barance a ovečky i rožný dobytok pasú.

Odznak pastierky bude ti prutv ruke a často z jara ten, ktorý jej o Vianociach do domu podarovať doniesol kraviar dedinský, už či ona len vyháňa húsky lebo kravy na ulicu a pole do spoločnej čriedy, či sama varuje a pasie statok na poli. Pastieri ale, jak tamtí najatí (zjednení, objednaní), tak títo domáci, mávajú za odznak a zbraň v ruke to valašku(baltu), to osekanec, to vatrál(palica), to kyjačik či kyjačistúhôľ. [7]večer a v noci nikda nebudú bez vatry, ktorá aby aspoň triraz — zvečera, na polnoc a nad ránom — zblnkla plameňom tak vozvýš do neba. Radosť je, najmä z jara a podjaseň, z mojho na vršku postaveného a okolité stráne v polokruhu majúceho bývania pozerať na rozvatrené ohne pasákov, no i strážcov Hostišovských sadov (štepníc). Z vyšších hôr a hôľ z ďaleka do dolín dolu, jako hviezdy z neba, prekmitať ti budú ohne valachov.

Zo života domácich t. j. denne na blízke pastviny statok vyháňajúcich pastierov v predošlom spise opísal som už zvyk trúbenia na vianoční večer, rozdávania prútov a lazenie vo vianočné ráno, tak tiež jarní prvý výhon jaloviny a kráv po predvečernom a pri raňajšom trúbení pastiera a s preháňaním statku pres oheň i železo spojený. Tuná dokladám len to, že trúba [8]kraviarova ozýva sa pravidelne každého svitu k výhonu čriedy (stáda) do poľa a v poli pri pasení dľa vôle pastiera, od predvečera prvého výhonu (obyčajne na zelený čtvrtok) až do sv. Jána krstiteľa (dňa 24. júni). Zatým úplne umĺkne až do predvečera Božieho narodzenia a od tohto zas do predvečera prvého výhonu. Iným časom nijak nedovedieš pastiera k tomu, aby na nej zatrúbil; ani ju neberie po Jáne sebou do poľa za stádom ale doma bedlive uschováva.

Jako počínajú si synkovia a sluhovia jednotlivých gazdov pri pasení a stráži svojich koňov a volov spražných, o tom z Veľhontu podal Drahotín Štúr, čo mu jedon sedliak tako rozprával: „„Kot už tak žitká Božie zožnieme a posvážame, dovolia nám páni hospodárovia vartu(stráž nad statkom), že už môžme po chotáre pásti. Mládenci sídu sa do dachtoryho domu a vyberú si zpomedzi seba eniho (jednoho) za svojho richtára, čo potom poriadke drží. Ako uš (už) richtár povie, na kerô (ktoré) pole máme síti sa, tak každý so svojim statkom tatam príde a prnesie dreva na oheň, aj voľačo zesti. Kot tento richtár príde medzi nás, nuš šeci dou poberieme si klobúke a začneme večerňajšu nábožnú pesničku, najviac tú: „Ach jak všecko předivně Spočívá noci milé, Lidé, hory, pole; Vy však milí smyslové, Tela mého sluhové, Povstaňtež k Boží pochvale!“ a t. ď. A kot vyspievame, šeci poklakáme si okolo ohňa a modlíme sa na hlas večerňajšie modlitby. Potom číta richtár rozkazy: aby sme nekradli, do ozimín, do lúk alebo do viníc statok nepúšťali, a každej škode celú Božiu noc aby sme sa vyvarovali; bo chto si je nie pri statku alebo voľač previnní, toho pokutujeme: platí peniaze alebo dostane šesť, na — prepytujem — zadok. Potom si uš rozprávame hádke (poviestky) a čo lem vie každý. Aj učíme sa enu reč, žeby nás páni nerozumeli, kot sa takô voľačo steme (chceme) shovárať. Najprú sa každý tak probuje Otčenáš pomodliť. A to ešte našich otcov starí otcovia naučili. A ak stete (chcete), nuš vám poviem tem Otčenáš: „Ši tčeove ši šnáve, ši nžjeve ši sive ši nave ši besíchneve, ši světsepove ši nojméve ši vétve, ši ďpříve ši mknáve ši lovstvíkráve. ši vétve a t. ď.“ [9]A ľaľa! edomraz na ovsänú dežmu, dau nás pám úraník (úrädník, správca panského majetku) s mojim bratom zavolať. A kot môj brat bou starší, gazda, nuš toho steu dať vydrať, že sme si našu dežmu do panskyho dvoru nezaviezli. A tem blázom môj brat uš steu aj líhať. Lem ja mu zavolám: „Ši vecpove, ši ževe ši tive ši libove ši livove ši riechove.“ (Povec, že ti boli voli chorie). Tak mu pán úraník poviedau: „Ty huncút, povec, čo ti to tem gazember rozprávau.“ A môj brat mu poviedau: „Nuš prosím ponížene pána urodzenyho, kázau mi, žeby som sa prosiu že sme nemohli tajti (ta isť) s vozom, kot nám — prepytujem ich dobrotu — boli vouke (volke, volky) chorie.“ Tak sa potom pám úraník lem zarehotau. A kade išou s nami po chotáre, šade sme sa tak miseli shovárať. Nuš ľa, ako sa mu to zapáčilo. A to sme sa lem my sprostí ľudia naučili. — Ale čajda ešte o tej našej vartemám dorozprávať. Nuš potom uš po tej škole — ale nak nebanujú, lebo mi to zovieme školou — šeci si políhame spať, lem štiria zostanú na varte. A náš richtár lem tak drieme a strežie na nich, či nezaspia alebo či nepôjdu krásť ovocia, kromple lebo čo takô. Kot už prvá zornička vychodí, tak nás šetkych do eniho (do jednoho) tí štiria pozobúdzajú. Šeci si našmarujeme bíče a plieskame, lem sa tak ozíva. A potom si posadáme okolo pahraby a zaspievame raňajšu pesničku, najviac tú: „Otče Bože všemohoucí, Slavný a divný v své moci, Buď od nás chválen z vděčnosti; Žes nás noci pominulé, Zachoval od smrti náhlé I od príhody nešťastné;“ a t. ď. — A potom pomodlíme sa modlitby raňajšie a s Pánom Bohom rozídeme sa každý po svojej robote, kde komu so statkom iti načim.““ — (Episoda s úradníkom poukazuje spolu na feudálne pomery ludu nášho pred r. 1848; bo i všetko toto ešte r. 1842 zaznačené je do Zábavníka Bratislavského).

Pastiersky život v kvete je po horách a holiach slovenských, kam na celú dobu leta vyháňajú jalovinu či junčovinu a voly, žrebce a kone len tým cieľom, by dobre spásli sa a utyli (ztučneli); kravy a ovce i tým cieľom, by lepší úžitok mlieka, masla a syra daly. Čriedy jaloviny a žrebcov, kŕdle oviec nocúvajú tu pod holým nebom a pastieri tiež tak alebo i v kolibách, vždy pri strážnej vatre a so strážcami: s brechajúcim Dunajom a so skučnou Tisou i Sávou. Ozbrojení sú valaškami a vatrálmi, často i samopalmi (puškami), nímiž a pri tom horiacimi hlavňami ohňa jako i so strážnymi, na šiji železným ostnatým obojkom opatrenými psy, strašia a odháňajú medveďov od stáda. Poznáš jich či tu na holiach či keď, čo len zriedka, prídu na trhy do miest lebo ináč do dedín, po vybíjanom širáku na hlave, po huňke či kabaničke voľne na plecach prehodenej a remencom napred krku spojenej, po širokorukávovej, krátkej leda prse a poldrieku prikrývajúcej ale dobre vymastenej košeli, po širokom opasku na drieku, po chološniach a krpcoch s vymastenými návľakmi a nadväzky, a po valaške lebo vatrali v ruke, nado všetko po cedid1e, kapse to z hrubého bieleho súkna, vysatými frumbiami okrášlenej. Zdraví bývajú a urostlí jako jedle na tých holiach, ač kraviari a ovčiari živia sa tuná výlučne temer mliekom a žinčicou, chlieb zriedka vidia, mäso len keď vlk lebo medveď dá sa jim za mäsiara a korisť mu odnímu. Iba voloviarom a koniarom ženy z domu prinášajú poživnosť.

Dojné kravy zvykli držať na tak rečených majeroch, kde často nachodia sa i staviská pre ľud i statok, často len koliby a priehrady. Odtialto posielajú pastieri a pastierky mlieko, smotánku a maslo do domu majiteľom statku alebo na predaj do mesta. Vo Sv. Jane v Liptove dávajú, čo jednoleťajší úžitok od jednej kravy 40 funtov (22.40 Kgr.) masla.

Kvet kvetu pastierstva po grúňach a stráňach hôr i holi je ale ovčiarstvo, sú salaše.

O tomto z mojej zkúšenosti v Brezne, kde býval som v r. 1853 do 1855, toľkoto: Mesto Brezno a jeho mešťania mali šesť salašov v chotári, na každom po 500 dojok a pre každý niekoľko hodinový objem pastviny. O Jure (dňa 24. apríla) oddelili od stáda kozy, jahniatka a barance, ktoré ostaly na roliach s košiarmi a na košarovanie rolí; ovce vyhnali as na 2 hodiny dialky od mesta, to na najbližšie košiare a salaše. Asi o Žofii (dňa 15. mája) vyšli sem sviatočne odení majitelia na liek. Zde bača každému príchodziemu vopred podával čerpák žinčice na občerstvenie a hostil takto svojich hosťov; jako takéto pohostinstvo i stále a nenarušené je na salašoch, že kedykoľvek a ktokoľvek príde sem, bača víta ho s plným čerpákom žinčice a najviac ak opýta sa ho toľko, či by radšej napil sa sladkej a či kyslej. Prišli mešťania a mešťanky tiež uhostili potom baču i valachov páleným, koláčmi, chlebom a tým, čo kto z domu priniesol. Keď pred poludním dohnali valasi kŕdle oviec z paše, dojili každú o sebe a vydojené mlieko premerali doneseným pohárom. Plný pohár bol mierou na celú dojku, nedoplnený na poldojku. Na každú celú dojku dával potom bača majiteľovi 20 do 22 funtov, na poldojku 10 do 11 funtov syra, pre ktorý si chodia každú sobotu, hneď jedni hneď druhí, na salaš a nosia si spolu i žinčicu domov, jak komu bača do drevenej dbanky naliať môže a chce. — Z bližších týchto salašov prenášajú sa potom na ďalšie salaše pod hole a na hole, až podjaseň približujú sa zasa k poliam a príbytkom ľudským; až by pustili aj barany medzi ovce a sišli sa s tamtými kozármi a baraniarmi v poli a konečne zimovali ovce buď doma buď na majeroch. Od Jura do lieku a rovne, po oddaní od oviec ustanoveného množstva, podjaseň nasbieraný syr predávajú mešťanskí šafári kupcom najviac zo Starej Turej z Nitránsku sem prichodiacim a utržené vynakladajú na soľ pre ovce a na nájom bačov i valachov. Baraniari na poli od kôz a bačovia na salošoch z ovčieho mlieka hotujú známe syrčeky, oštepky, parenice a syrce. Na Demitra (dňa 26. okt.) pospolité rečeno na Mitra, ukončujú bačovia i valasi svoj rok. A ktorí „dobre vyrädovali“ t. j. umluvenú mnohosť dobrého syra gazdom oddali i stádo dobre zachované zo salašov do domu prihnali, prijímajú svoje nájmy zplna, a veselia sa dnes s hospodármi; bo i na deň Mitra tak voľač zvýšili a schovali si, takto snad i tučnú jalovku (ovcu jalovú, nedávavšiu mlieka) zarežú. Fujara a gajdy, ktoré často pri pasení i na salašoch ozývaly sa stráňami a dolinami celé leto, zavznejú pri ihre a speve valachov dnes akoby naposled a na odbierku od hôl a salašov.

Opis slovenského salaša a života na ňom podal Samo Chalupka Božene Němcovej, ktorá uverejnila ho čo rozprávku pod názvom „Zlá nôcka“ medzi slovenskými pohádkami a povesťmi. Neviem, čo viac, vynachváliť, či samu poviestku z povier a života valachov čerpanú a či dôkladnosť samého opisu, v nej obsaženého. Mojim vedomím ešte u nás nikto druhý nepodal opis slovenských salašov; tým viac tedy spomenutej poviestke prednosť dávam pred vlastním opisovaním.

Zlá nôcka.

(Opis salaša a života na salašoch.)

Keď valasi redikajú sa(prenášajú sa z miesta povypásaného na lepšiu pašu, ku druhej kolibe), bača nezapomenie oheň z koliby [10]vyhádzať a strungy(priechody oviec na košiari) čečinou zaklásť; ak by to zapomnel, mal by zlý duch právo tu usalašiť sa.

Raz redikovali (redikali) sa valasi, i zapomneli vatru zahasiť a z koliby vyhádzať, a strungy čečinou zaklásť. V tú samú noc zablúdil pocestný do tej koliby, ohrial sa pri hotovom ohníčku, ľahol si na lavicua usnul. O polnoci prebudí ho zvonenie zvoncov(spiežovcov), bľačanie oviec a huhúkanie valachov. Počul, jako sohnali ovce do košiaraa potom videl, ako vstúpili všetci do koliby.

„A kto to tu?“ zvolal jedon z valachov. — „A čo teba do neho?“ zakríkol ho bača. „To dáky pocestný; ukonal sa, nach si odpočinie. Keď odvaríme, potom ho zobudíme a nachováme.“

Pocestný dobre tušil, že na nečisté miesto zablúdil, a zimný pot vyrazil mu na čele. Leban (temer) ani nedýchal. Neosmelil sa ani len pol očkom pohliadnuť, čo deje sa (robí sa) okolo neho. — Valasi, chlapi jako buci, zaťali si valaškydo srubov, shodili z pleci cedidlá, nabili a zapeklisi pípky, umyli si ruky a odišli na strungydojiť, poberúc sebou gelety(dojelnice, dojačky).

Pocestný si vydýchol a zdvihol hlavu, aby obzrel sa po kolibe. A tu čudo nad čudo! Dobre tam od divu nezkamenel! V kolibe, ktorú bol prázdnu našiel, stálo všetko, čo len na salaši treba. Pod strechou tiahol sa čistý podišiar(polica z dasky), na ňom na kolkách navešané krásne vyrezávané čerpáky. Nad ohňomna kumháre [11]visel kotálmedenný a len tak svietil sa od vatry; kutáča lopatkynové pri vatre na naprávanie ohňa; stolčekyna sadnutie tu; v druhom kúte na zemi prestreté čerstvo olúpané kôry svrčinové, na čisté posadnutie si i uloženie sa (sťaby na dáky diván) hotové. Všetko pekné a nové, iba jakýsi nečistý zápach po kolibe. Pocestný už vedel, čo to za čeliadka tu riadi. Pomodlil sa Otčenáš i Zdravas Maria, vytiahol si pátriky (ruženec) zo záhrenia, a uložil sa znovu, akoby nič nebolo.

Sotva uložil sa, už tuliby, hospodári jeho boli zasa v kolibe. Bača napred, za ním valasi niesli plné dojelnicenadojeného mlieka a precedili všetko do veličiznej gelety. Bača vzal z podišiaru krčiažok s teplým kľagom, [12]nameral merťuch(mieru) a vlejúc to do gelety, zakľagalmlieko. Honelník(chlapec, chasník nadháňajúci ovce v košiari ku strungám pri dojení) doniesol dreva, priložil na oheň a vatru ponaprával vatráľom. Keď mlieko zakľagalo sa, sadlo sa (zkýšilo sa), bača poutískal syrenie v gelete svalovitýma rukama a dlaňama do hrudyguľatej; odobral z toho čiastku a podal starším valachom. Tí to hneď utláčali rukama v podlhlé kusy, umáčali do rôsoli a stískali i sväzovali do vyrezaných drevených furiema hotové oštepkyukladali na podišiar nad vatrou do dymu. Bača ale vyvalil hrudu syra z gelety, akoby nejaké obrovské decko na rukách varoval. Druhí valasi podali mu cedák, plátno to široké, na uzloch trakmi opatrené. Hrudu doňho vyvalenú zavesili na hák v komore, aby odtiekla. Bača vylial mlieko (srvátku, syrovátku) z gelety do kotla, kotál zavesil na kumhár a zatočil nad vatru. Varil žinčicu(žinticu, ženticu).

Ukrčený na lavici, úzkostlivo čakal pocestný, čo z toho bude.

Dobrá masná urdavystúpila skoro na vrch horúceho kotla. Bača vzal veličiznú drevenú varechudo hrsti a sobral urdu do čistej gelety a ochladil, vytrepal, vykolotil to tam lopatou, až milá sladká para z toho naplnila celú kolibu. Valasi odvarili pozostalú v kotle žinčicu, vyliali tiež všetko do druhej gelety: kremä čo trocha tej psiarky(najspodnejšej, najredšej žinčice pre psov) na spodku kotla nahali. V gelete i títo žinčicu umútili lopatkou, o chladili a v komore zastreli čistou šatou.

Bača ale už nabral ochladenej urdy za čerpák, odkrojil z hrudy syra, taký kus ako ovčí pisk, a niesol pocestnému.

„No vstaňže, vstaň, — hovorí, — už je večera hotová. Čo máme, to dáme; zajedz si, zapi si s nami!“

„Zaplať Pán Boh a vynahraď trinásobne na to miesto,“ ďakoval pocestný. „Ustal som, blúdil som; teraz mi neide chuť na jiedlo; najlepšie mi pokoj Boží!“ — „Pokoj Boží!“ zaškľabil sa bača; „baveru je dobrý aj kus syra a čerpák žinčice. Len sa ty najedz a napi: potom môžeš spať, aj do súdneho dňa.“ — „Ďakujem vám pekne,“ odpovedal zase pocestný, „odložte vy mne to len na ráno; potom mi to lepšie padne.“

„Dobre padne vtedy, keď jesto, a zle, keď nieto!“ zarehotal sa bača hrozným rehotom a všetka čeliadka za ním, jako celá črieda koňov po pastve rehoce, až pocestnému vlasy dúpkom vstávali. „Len sa ty napi,“ ponúkal bača ďalej a iskril po ňom očima, „len pi, veď to vieš, že my valasi to neradi, keď nás dakto ohrdie, potom sa nám ovce zle daria.“

„Ale čo sa mu toľko ponúkaš!“ zakríkol baču jedon valach a vyskočil na rovné nohy od ohňa, vysukoval rukávy a postavil sa tu ako jedla, „čapni mu tým syrom medzi oči! Nuž my jemu dobre a on nám zle? Do kotla s ním! Uvarme ho na kašu, že iba kosti z neho zhrkocú!“

Bača zahnal sa rukou a syr pleskol pocestnému medzi oči. Ostatní priskočili, chtiac hodiť ho do kotla. Pocestný ale rýchlo prežehnal sa, pochytil ruženec a prásk — hodil ho bačovi do tvári, že mu hneď oheň piskom i očima vystrelil. Tam tí odskočili, akoby jich bol vatráľom po pisku zavalil. Z kotla začala kypeť smola hustá, smradlavá para kudlila sa z neho a s parou vystupovaly všelijaké divné potvory a začaly tancovať „od zeme“ okolo pocestného. Tento ale už bol zasa uchytil svoj ruženec (modlitebník) a ním kruh okolo seba urobil. Už mu bolo do zadusenia.

V tom zakykyríkal kohút ďaleko v dedine a v tom okamžení to aj zahvízdlo — ale to nebolo, jako keď valach na prstoch na ovce zahvízdne, ale jako keď vietor zasekne sa medzi dve skaliská a jako od boľasti zaskučí — tak to zahvízdlo a pred pocestným všetko prepadlo sa, len belasý plameň zo zeme vyšľahol. Ovce zarachotily zvoncami, jako keď vlk medzi ne skočí a hlasy jejich tratili sa pod zemou, až sa i stratili. Pocestný zťažka vydychoval a keď prebudil sa, už slniečko osvecovalo jasné temená hôľ, len hlbokú dolinu pod ním prikrývala pološera raňajšia tôňa. Svitlo mu, kde bol, kde nebol; posbieral svoje veci, trirazy sa prežehnal a utekal z nečistého miesta. Hej ale, spomínal ten potom, ako nemá byť aj ako má byť na salaši!

Povery a čary.

Dobrý hospodár nikdá neobráti na stole položený chlieb načatou stranou ku dverám: bo by mu hospodárstvo von dvenni ušlo. — Dobrý valach zasa nenačína chlieb (dá to urobiť inému): bo by mu vlk načal kŕdeľ (stádo). — Idúcky von z dediny, chlieb nejedz: bo prejieš si gazdovstvo; ba taký človek skoro by vyjiedol celú dedinu. — Ak ženská mačku zabije: jak živ dobrého chleba nenapečie. — Ak kôrka na chlebe odstatá, oddutá: iste hnevala sa, durila sa pekárka pri sádzaní do pece. — Ak puká sa jej chlieb v peci a pučí, pupky oddúva: hosťov čaká naň. — Kým na chlieb kysne, nevymetaj izbu: dobrotu chleba vymetieš von. — Keď volač stratí sa v gazdovstve, bež skoro na zvonicu a grngni (udri srdcom) raz na zvone: aby skoro našlo sa. — Búrku a hrom od poľa i domov odháňajú: vyhodením ožeha lebo omela na dvor; tiež: pálením rakytových púčkov a kvetov vysvätených v chráme na jar na kvetnú nedeľu a k tomu doma uschovávaných. — Predošle vraj, v čas trvanlivej suchoty, shromaždili sa starší obce a všetky ženy z dediny musely kúpať sa v jich prítomnosti: ktorá nesadala na dno ale len po vrchu vždy plávala, tá bola príčinou suchoty. —

V pondelok nedobre začať prvú oračku: nebude dobrá úroda. — Prvého oráča na jar keď zavidia priadky v poli, vtedy už vyndú z izieb s kúdeľou aj na dvor a tu pradú, dotedy ale nikdá: to aby dlhý ľan urodil sa. — Dobre je na jar prvého, z poľa vracajúceho sa oráča vodou obliať: aby dážďa pres leto dosť bolo, suchota nezavadila. — Vynesúc zrno na siaťa do poľa, prilož ho kameňom lebo hrodou zeme: budú klasy ťažké plné. — Ak veľké makovice chceš mať: veľkým hrnčekom meraj mak na siaťa. — Pri siati ľanu gazdiná vloží do semena kúsok slaniny: aby ľan bol mäkký ako hodváb; rozsievač remeň lebo opasok dolu popustený má: aby ľan urástol dlhý; pozerá pri tom na horu (les): aby ľan bol hustý; potom do vzešlého v deň Božieho tela nakladú breziny: aby ho žaby lebo myši nesekaly. — Sejúc priesadu, drž v ústach ihlu a neprereč, čoby kto prihováral sa ti: bude priesada pekná. — Medzi uhorky kladú staré metly, drvá a húžvy na ceste nájdené: aby hojne rodily. — Kto na nove (mesiaca) mrkev seje bude mu búzatá (nie tlstá, hrubá). — Pri praní šiat, aby všetci domáci veselí a shovorčiví boli: bude pekná chviľa.

Vyliahnuté húsatá z hniezda vykladajúc, púšťajú jich pres vŕbové (i rakytové, bo rakytu volajú i hôrňou vŕbou) prútky na zem; tiež jich kladú na riedčicu a osím hniezdom (plášťmi, čo osy lebo sršne nanosia) okádzajú; tiež zo starej husy peria niekde za roh domu zastrčia: aby húsatá dobre odchovaly sa. — Vajcia ale na vyliahnutie podsýpajú, podkladajú pod hus v tom okamžení, ked ľudia hrnú sa von z kostola: aby veľa húseniec (húsat) hus vysedela a v kŕdli na dvor vyviedla. — Keď liahnu a ďubkajú sa husy, kačky, kurence, nehvízdaj: bo by mláďatká ohluchly. — Po jejich vyliahnutí opatrná gazdiná soberie škrupiny a v handričke sviazané na roh domu zavesí: by darily sa. — Kde sliepky vajcia nesú, nedovoľno do domu doniesť klokoče (dubence, šušky z duba): aby neprestaly niesť. — Keď gazdiná vo vianočné ráno pustí sliepky do izby, aby vyzobaly hrach, ktorý ona ešte večer bola porozsýpala po celej izbe: koľko ktorá sliepka hrachových zŕn vyzobe, toľko vajiec znesie do roka. — Keď nasádzajú sliepky, dávajú do hniezda z takej slamy, na ktorej chlapčok spáva: by bolo veľa kohútov; ani pri nasádzaní ani pri liahnutí hydu, nedajú ohňa z domu. — Odním žobrákovi palicu, prelom, a kusy polož na kríž v holubienci: keď chceš aby bolubi nerozlietali sa, ale v kŕdli a pri dome ostávali. — Pri včelách letáč medvedzím sadlom natrú, do letáča gágor z vlka zastrčia a tým púšťajú jich von po prvé na jar: budú včely mocné, neprevládnc a čerstvo rýchlo lietajúce.

Mačku priučíš: keď ju okolo ohnišťa ponosíš a — odpytujem — zadček jej prihreješ; daj jej zjesť kúsok chleba zahriateho pod pazuchou. — Svine prvýraz vyháňajúc: remeň pretiahnu pres prah chlievca. — Kúpené prasa ponad hlavu vydvihne, kto do domu donesie ho: aby z domu a dvoru neutekalo, privyklo. — Čo v piatok uliahlo sa: neprisadzuj, neschováš. — Teliatku pretiahni popod nos ovsanú slamku: bude žírne. — Mladé teľa, baranča, kozľa popľuj, keď ho prvýraz vidíš: aby príjesť nedostalo. — Kravu žobráckou palicou poudierajú: by nekopala a mlieko pustila. — Pri preciedzaní mlieka: na prvé na salaši všetci valasi svoje končiare (končité nože) pokladá krížom na cedák, potom ale zvykli klásť naň tri vršky prútov šípových alebo mladú čečinu, často pri ovcach i pri kravách nôž a vidličky na kríž: by vraj vlna a nečistota pozachytávala sa na to a nevnikla do precedeného mlieka, — a že to tak dávny zvyk. — Do mlieka a žinčice nikda nekrájaj chlieb nožom; jediac, lám si ho: bo popukali by sa a zranaveli by kravám lebo ovciam cicíky. — Pri mútení kladú pod dbenku: slámku, hrebeň a nôž. — Keď mlieko zmútiť sa nedá, vynes zbelku (dbenku) na krížne cesty: hneď zmúti sa na maslo. — Pri mútení pískaj na píšťalke z prvej vŕby na jar ukrutenej — alebo zapichni nôž za obruč dbenky: lahko zmaslí sa. — Podlož hrebeň a postav na to zbelku tak, aby to vypadlo medzi hradami na povaline a akby ešte mlieko necmarilo a nemaslilo sa, hovor: ide žobrák po dedine, — hľadá maslo kúpiť: — Pane Kriste pomáhajže, — toto maslo zmútiť!

Keď veľký vták sadne na kopu hnoja, považujú ho majerníci za strygu: veria, že stryga vtedy dojí mlieko a majerník bude za ňou dojiť krev. — Keď krava, idúc z poľa, pred daktorým domom zastane a bučí: veria, že jej v tom dome odobrali mlieko. — Keď krava počarená, vyvrcú dieru na maštalnom prahu a zabijú do nej svoreň z voza; v mlieku takej kravy varia cedilko (cedák), varivo to vylejú na oheň a šibú prútmi: stryga pribehne všetka došibaná a bude prosiť sa, že viac nepočarí. — Tak iste stryga pribehne: keď nasbieraš chamrdiny (nanoseného drievä) nad potokom a doma ho páliť budeš: pribehlú strygu vylátaj popekom alebo vypusť na ňu, keď ti bude po dvore behať, začarenú kravu, táto ju pokope, pokole, povláči. — Rovne pri pečení chleba bi záneť šípovým mládnikom (letorostom): akoby si strygu šibal. — Mlieko krvavé lebo smolavé var a varechou miešaj: mučiť budeš strygu, až i pribehne. — Kravu začarenú orlíčkovym (aquilegia vulg.) semänom obkäď: vráti sa jej mlieko. — Ak v deň otelenia z domu čo to von dáš a požičiaš: kravy zle dojiť budú. — Dávajúc mlieko z domu, hoď vždy doňho trocha soli: aby kravám počareno byť nemohlo. — Keď príde černokňažník do domu lebo na majer, nachovaj ho mliekom od čiernejkravy lebo kozy: budeš bezpečný. Ak mu ale dáš mlieka od bielejkravy lebo kozy: piť nebude, nadurí sa a strašnou víchricou domy i statky zkazí. — Naber do hrnca žeravého uhlia a podlož krave pod vemä: začaríš jej, odoberieš jej mlieko. — Ovčiari a bačovia na salaši, keď majú dávať gazdom žinčicu do hliňanej náboby (len drevená nádoba na to patrí), dajú svojím ovciam soli: aby mlieko nepotratily. Tiež keď bača príchodzím podáva žinčice v čerpáku, zvyknul vždy napred do čerpáka aspoň omrvinku soli pustiť.

Kúpenú kravu triráz okolo staje obvedú, medzi oči jej popľujú a zadkom do staje tisnú: skoro privykne. — Majerníci, keď prvýraz vyženú kravy, položia zámku (kladku) pod maštalný prah: tým zamknú pisky vlkovi. — Zpod maštalného prahu vyňatou zemou prsknú ponad statok, keď ho von vedú do trhu: koľko práškov prsknutej zeme ponad statok preletí, toľko budú mať kupcov naň. — Žier (červy v hŕbke, pohromade žijúce) zakop do maštale: bude statok vo vedne držať sa doma i na paši. — Vajcom a podúškami hladkajú a utierajú statok: by hladkú peknú srsť mal. — By kone boli pekné a tlusté: opatri si handru zo žobráka alebo z obesenca a tou jich utieraj. — Zabitého hada spáľa a popol dajú v druhom krmu statku zožrať: by na dúl lebo druhé choroby nekapal. — Predaný statok ľavou rukou oddaj kupcovi a peniaze od neho prijaté nečítaj a neber vystretou dlaňou ale shrň si hrsťou: to šťastie. — Keď vyvedú ovce na salaš, páľa na prostried košiari smolu, bača berie do plnej hrsti soli a hádže ponad seba okolo, pri tom hvízda na ovce, by šly do košiara: keď jich takto dnu vovábi, privyknú mu a dariť sa budú na novom košiari. — Pastier nach nevynde do hory, kým čo to nepoloží si do úst: bo takto na prázdny život merujeho duduk a najmä ak voľač prekúril, prezradí ho, volajúc všade za ním: tu, tú! tu, tú! — Pastieri často vidia, ako peniaze presúšajú sa, ako z nich plamienok ponad zem vyhára: ulejú si sviecu z prakového vosku, pri tej jich istotne najdú; ale pri vykopávaní neprerečú ani slova, a čoby priam strážny bujak zo zeme vystúpil a jakkoľvek na nich mumlal. Ktorýsi pastier predesil sa v taký čas, preriekol, — a prepadol sa so všetkým. — Kde v hospodárstve nejakú väčšiu prácu robia n. pr. pálenku páľa, pivo varia, pečú atď., tatam neradi pripúšťajú starú babu; ale deti a mladí k tomu prichádzajúci, vďační sú jim: tamtá nešťastie, títo zdar veštia.



[7] Zapekanie deje sa tak, že dobre doháňom navlaženým napchanú fajku — malú, okovanú spiežou, tak rečenú dubovku — priložia k vatre a paria, až kúr i močka vycbodí na krátku rúrku von. Vyfúkanú a zachladnutú fajku potom vyfajčia.

[8] Trúby tieto bývajú dlhé, z čerešňovej kôry a lyka, samými pastiermi hotovené. Zvuk vydávajú milý, to zádumčivo ťahavý to i rezký, živý.

[9] Jak vidno, predkladá sa pred každé slovo syllaba ši, v samom slove prehodí sa prvá hláska lebo syllaba na jeho koniec a k tomu dodá sa konečne vždy syllaba ve.

[10] Kolibytieto staväjú zo srubov či brvien (trámov) v srub uložených, na koncoch zarúbaných a na záruboch pospájaných v podlhlý štvorec. Koliba má vždy dvoje oddelenie: v predňom oddelení je ohnište a miesto pre pocestných i valachov; zadnie oddelenie je komora bačova, kde drží syr i žinčicu; syr na čistých policiach, žinčicu kyslú v sudoch; zván soli pre ovce i na osolenie žinčice vedľa syra. Komora táto čím najčistejšie držaná býva. Krov koliby je buď z dasák, buď zo šindlov.

[11] Kumhárje drevený hák na zavpsenie kotla nad vatru. Kumhár je tak zapravený v srube alebo na kole popri srube, že môže točiť sa v polokruh, odsotiť od vatry a a so zaveseným naň kotlom pritočiť zasa nad vatru.

[12] Kľagje namočená rynckat. j. žalúdok z mladýeh ešte ssajúcich teliec vybraný a vo rôsoli (v slanej vode) na teplom močený. Kvas či kyslina z toho povstalá zkľagá (usyrení) mlieko.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.