E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Letorosty II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 249 čitateľov

Za mladosťou


Mladosti jaro pošlo bez návratu;
i leta už len krátka zbýva púť.
Jak znesiem razom toľkú žitia stratu,
môj Bože!? — Hrozné i len spomenúť!
Veď ľakám sa už samej jesene;
čo vtedy, ak raz chumelica zimy
nastúpi svoje zhubné ťaženie!?
Tú, techa moja, hravé moje rýmy,
viac neprerazí vaše zunenie!

Mladosti jaro zmizlo jak hmla k ránu,
juž lúče slnka v chvíľke roznesú
čo páper vtáčky ku hviezd povystlaniu
kdes’ v rajských sadoch nebies okresu.
Len-len sa otvorily jeho dvere
a nakuknúť som stihol v zlatú sieň,
kde víly s bôžky šťastných vo dôvere
trávili mája prerozkošný deň:
už zapadly a tiene svisly šeré…

A leto obra krokom siaži dolu.
Po zenit čnejúc, zastal v chod mu breh;
no jánsky deň — a bolo na vrcholu,
a s vrchu, vieme, bystrý býva sbeh.
Ztiaď ide sa dol’ vždycky strminou,
a ide-li čo, ide ako príval;
rád bys’ sa zdobil chvojkou jedinou,
či chvíľku do krás okolitých díval;
nie, musíš zrovna s času bystrinou.

Čo z jara mám? — Hrsť ovšem upomienok:
pár skvostov, šumných ruží vzplanutí;
no bláznovstvom by bolo dnes viť vienok,
keď kvet i list i pôvab zvädnutý…
Mám, hej, i piesní rúči sväzok skrytý;
však, žiaľ, ni v tých niet čo si zakladať:
sú kusé, — a nič ťažšieho niet v žití,
jak pretrhnuté city nadpriadať!
I mysle blesk je bytím okamžitý.

A z leta čo?… Ech, skoro odhadnuté:
prác jarmaročných nudný, drobný dej;
chcem uniknúť — chcem často na perute,
lež márne — ach, ja biedny Prometej!
Pozerám v túžbach zhusta k úvratiam,
že kedy veta bude po neresti?
No darmo, dlhá, sparná diaľka tam…
Tu rozľútim sa, nepýtam viac zvesti,
i vrhám pot svoj hladným trampotám.

Och, keby tak nie milosť jednej tváre,
čo svieti na púšť môjho života:
ja hodil by sa svoje na oltáre
jak zúfalec, čo všetko rozkotá!
Ja pustil bych sa morom bez kormidla,
šiel, ni sám neviem, aký stíhať cieľ;
no jeden lúč — a hlava poostydla:
ja vzchopil sa a lósu srozumel
a ľahkomysle takoj odpäl krídla.

Och, nech by tak nie zvučný jarček piesne,
čo občas dušou touto preteká:
to bolo by len žitie prebolestné,
najbiednejšieho žitie človeka.
Boh zmiloval sa, k strastí ostude
pridelil skvost, dal ružu za tŕň každý…
Lež mladosť hynie — nech si odbude! —
Ja viem, až zdroj ten prepadne sa navždy,
zdroj piesní: ni mňa viacej nebude!

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.