E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Letorosty II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 249 čitateľov

Ó, zapáľ svetlo!


Leda svitlo, už sa tmí;
tieňa údol, kde sme my.
Oblúk, ktorý denne z výše
slnko vetchým brkom píše,
bárs nerád sa prisahám,
ale stojí, ten, hľa, tam
neobopne koterec:
jak by nič
presadí ho zurvalec!

Ó, zapáľ svetlo, družka drahá,
keď slnko opustilo nás.
Nie, zhovej ešte: chvíľky blaha
sa rodia práve v taký čas.
Mrk pôdou je, a kyprou pôdou,
kde zbožie letkom odrastie
v klas zlatý, korisť skvostných hodov —[1]
Toť, už stojíme nad úrodou,
skladáme šťastie na šťastie.

Čím diaľ, tým sa viacej tmí;
čierna hviezda, kde sme my.
Hnevnej noci máchne metla:
a už iskry nemá svetla
tá úbohá naša zem!
Brúsiť teda nepôjdem;
chumeľ v celom obzore,
ozaj jak
v pomätencov komore.

Ó, zapáľ svetlo, družka drahá,
keď slnko zanechalo nás.
Nie, počkaj ešte: chvíľky blaha
si liecu práve v taký čas.
Mrk hájom je, a vľúdnym hájom,
zavretým zrady potázke;
najedno: stredkom a či krajom —
vždy verným stráži obličajom,
sám šepcúc pritom o láske.

Už sa cele sotmilo.
Správca svinul vetrilo,
biele plachty zeme-lode;
ona stojí, ale v brode
zakotvila, tak sa zdá,
kolembá sa neistá;
kam zapadá, čierny taj —
vír a smrť —
Panebože, uchovaj! —

Ó, zapáľ svetlo, družka drahá,
keď slnko zatratilo nás.
Nie, potrp ešte: chvíľky blaha
sa družia práve v taký čas.
Mrk riekou je, a vzácnou riekou,
keď rozvodní sa, plno zŕn,
zŕn skvúcich nechá, kde prúd tiekol;
nech všetko tvojou pod opekou,
aj, lože perál — nože shrň!

Víchor perie do štítu.
My hovieme pocitu:
rozpomienky z prvej mladi
roja sa nám, až sme radi — —
Koľko ozaj lístkov včuľ
vietor s našej lipy sdul?[2]
Škoda počítania prác —
našich chvíľ,
blaha chvíliek vždy je viac!

Ó, zapáľ svetlo, družka drahá,
už zapáľ, zapáľ svetlo mi,
Mňa iná zasa zovie dráha;
no neboj — do tej pohromy
tamvonku nepovedie ona,
nie, blízka to i diaľna púť:
stráň duše mojej Helikona —[3]
Počuješ, ako túžba stoná? —
Nakrátce, krátce s Bohom buď!


[1] Mrk pôdou je, a kyprou pôdou, / kde zbožie letkom odrastie / v klas zlatý, korisť skvostných hodov — doba zmrákania napomáhala predstavivosť a vyvoláva v človeku bohatosť myšlienok a citov.

[2] Koľko ozaj lístkov včuľ / vietor s našej lipy sdul? — koľko rokov z nášho života zničily starosti a strádania?

[3] Helikon — pohorie v Grécku, pod ktorým stál posvätný háj so vzácnymi umeleckými dielami. Stráň duše mojej Helikona — krajina mojej duše, podobná Helikonu — básnický zážitok.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.