Letorosty II

  Leda svitlo, už sa tmí;
  tieňa údol, kde sme my.
  Oblúk, ktorý denne z výše
  slnko vetchým brkom píše,
  bárs nerád sa prisahám,
  ale stojí, ten, hľa, tam
  neobopne koterec:
  jak by nič
  presadí ho zurvalec!

Ó, zapáľ svetlo, družka drahá,
keď slnko opustilo nás.
Nie, zhovej ešte: chvíľky blaha
sa rodia práve v taký čas.
Mrk pôdou je, a kyprou pôdou,
kde zbožie letkom odrastie
v klas zlatý, korisť skvostných hodov —^[1]
Toť, už stojíme nad úrodou,
skladáme šťastie na šťastie.

  Čím diaľ, tým sa viacej tmí;
  čierna hviezda, kde sme my.
  Hnevnej noci máchne metla:
  a už iskry nemá svetla
  tá úbohá naša zem!
  Brúsiť teda nepôjdem;
  chumeľ v celom obzore,
  ozaj jak
  v pomätencov komore.

Ó, zapáľ svetlo, družka drahá,
keď slnko zanechalo nás.
Nie, počkaj ešte: chvíľky blaha
si liecu práve v taký čas.
Mrk hájom je, a vľúdnym hájom,
zavretým zrady potázke;
najedno: stredkom a či krajom —
vždy verným stráži obličajom,
sám šepcúc pritom o láske.

  Už sa cele sotmilo.
  Správca svinul vetrilo,
  biele plachty zeme-lode;
  ona stojí, ale v brode
  zakotvila, tak sa zdá,
  kolembá sa neistá;
  kam zapadá, čierny taj —
  vír a smrť —
  Panebože, uchovaj! —

Ó, zapáľ svetlo, družka drahá,
keď slnko zatratilo nás.
Nie, potrp ešte: chvíľky blaha
sa družia práve v taký čas.
Mrk riekou je, a vzácnou riekou,
keď rozvodní sa, plno zŕn,
zŕn skvúcich nechá, kde prúd tiekol;
nech všetko tvojou pod opekou,
aj, lože perál — nože shrň!

  Víchor perie do štítu.
  My hovieme pocitu:
  rozpomienky z prvej mladi
  roja sa nám, až sme radi — —
  Koľko ozaj lístkov včuľ
  vietor s našej lipy sdul?^[2]
  Škoda počítania prác —
  našich chvíľ,
  blaha chvíliek vždy je viac!

Ó, zapáľ svetlo, družka drahá,
už zapáľ, zapáľ svetlo mi,
Mňa iná zasa zovie dráha;
no neboj — do tej pohromy
tamvonku nepovedie ona,
nie, blízka to i diaľna púť:
stráň duše mojej Helikona —^[3]
Počuješ, ako túžba stoná? —
Nakrátce, krátce s Bohom buď!