ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto bez zívania prečítal to, čo sme doteraz napísali, ten zaslúži, aby sme ho poučili kto je to ten zaľúbený mladý človek. Nie iný než Vladimír Vaňanský, ktorý v Požoni pri lúčivej zábave slovenských junákov tak horlive pripíjal národu verným dcéram. Vladimír dokončiac kurz, dostal sa za pravotárskeho pomocníka do T., ku boku vychýreného pravotára Tvrdoňa. Tento bol mu priaznivý, no Vladimír toho aj zaslúžil, lebo bol vzdelaný, schopný, pracovitý a pilný mladík. Prácu jemu zverenú konal ochotne a náležite, takže aj v dôležitejších prípadoch dal sa pán Tvrdoň Vladimírom zastupovať a v dôvere nebol sklamaný.

Slniečko už vyšlo, keď Vaňanský zo sna precítil. Spočiatku nevedel sa ani vyznať, kde je a čo sa dialo s ním včera, a len po istom čase zjavil sa mu súvis maľovaných obrazov, to ale cítil, že ten plameň ľúbosti nebol slamený na okamih, ale žertvište nehasnúcich citov vernej lásky. Pritom nezabudol na svoje povolanie, a čochvíľa vidíme ho zadumaného ponáhľať sa do pisárni pravotára Tvrdoňa. Práve v príhodný čas došiel, lebo pán principál v tú dobu vkročil do izby a hneď kývol Vladimírovi, že ho potrebuje.

„Pôjdete,“ riekol pravotár, „k pánu Borovčákovi de aedem, na odpočinku postavenému úradníkovi, so srdečným mojím pozdravom a doručíte mu tieto písma. On vám v jednom druhom dá vysvetlenie, čo mi zdelíte. Či viete jeho byt?“

„Neviem.“

„V dome pod číslom 155, poschodie, na pravo.“

S tým Vladimír dal sa na cestu a nie zadlho prišiel k svojmu cieľu. Dom to bol úhľadný, schody mramorové, po nich voľno kráčajúc naprával si vestu, kabát, až prišiel k dverám, ktoré zavrené boli. Chopil sa cengáča, zámok zašramotil a dvere otvorili sa. Lež keby hrom bol k jeho nohám uderil, nebol by tak predesený, ako keď uzrel kto mu dvere otvára. Ten anjel, ktorý ho včera okúzlil. Áno, Oľga, dcéra to veľkomožného pána Borovčáka. Tie isté včerajšie krásy, tá istá Rafaelova madona, stála pred ním. Ešte viac vynikali jej krásy dnes v rannom domácom odeve. Vladimír sa nevedel vyznať. Srdce jeho pohybovalo sa ako srdce zvonov, lenže hlas ľúbosti ozýval sa nie verejne, ale v rozbúrených ňadrách. Točil sa s ním celý svet, a on vskutku tej bol mienky, že zemetrasenie pohybuje celým stavaním, lež pritom pot tiekol mu z čela akoby ho pekelný oheň žiaril. Myšlienky jeho šumeli, ako keď vytrhneme zátku zo šampanskej fľaše, a predsa jazyk nemotorne obracal sa ako šľakom porazeného.

„Prosím úctive, komorná nie je doma?“

„Ráčite našu slúžku hľadať?“

Oj, do hroma! myslel Vladimír, ty si hodného capa zastrelil. On sám v sebe, nie je snáď služobná doma, že panička dvere otvára a v zmätku svojim myšlienkam dal slovom výraz.

„Oj nie! Ruky bozkávam, milosťpanička,“ odvetil Vladimír, „v mojej prekvapenosti som sa chybne vyslovil. Hľadám veľkomožného pána Borovčáka v záležitosti pána pravotára Tvrdoňa.“

„Môjho otca? Nech sa páči, tu napravo.“

Ukázala dvere a skúmala mladého človeka od hlavy až po päty. Trochu nemotorný mladík, ale pritom švárny. Vaňanský musel sa dobre zobrať, aby svojej úlohe náležite zadosť učinil a svoju rozčúlenosť pred pánom Borovčákom ukryl. Podarilo sa mu. Idúc po vykonanej práci, ktorou poverený bol nazad, zdvihol hlavu na ulici, a hľa, Oľgine modré očičká tam sa ligotali za okenicou ako slnečné lúče. Na jej perách zjavil sa nevinný úsmev, o ktorom nevedel, či to milosť dobrosrdečnosti a či posunok opovrženia.