Zlatý fond > Diela > Sládkovičove básne


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Sládkovičove básne

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Katarína Tínesová, Hana Heldiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov


 

IV

Pán Tomáš Borovčák bol vyslúžilým cisársko-kráľovským úradníkom. Prežil rozličné príbehy a udalosti sveta. Živo pamätal francúzske vojny, a len niekoľko rokov chybovalo, inak aj on by bol bojoval pri Rábe. Starec vážny, ale veselého ducha. Novomódne politické a sociálne pohyby nenávidel a schvaľoval tie staré časy. Čože osoží ten liberalizmus chudobe? riekol nie jeden raz, chudobný človek aj teraz je chudobný. A načo je tá národná rozdráždenosť, či by nebolo lepšie aj teraz latinčinu užívať ako diplomatickú reč, tak nebola by ukrivdená ani jedna národnosť. Pritom švrťročne zdvihol v daňovom úrade svoje výslužné a za istinou od jednotlivcov úroky. Jestli kto na určitý čas neplatil, jeho úpis odovzdaný bol pravotárovi Tvrdoňovi. To naskytlo príležitosť Vaňanskému povereným byť skrze svojho principále, aby u Borovčáka návštevu učinil. Jeho pani bola v nemeckom duchu vychovaná, Schillera takmer naspamäť poznala. A to nezostalo bez vplyvu na jej dcéru Oľgu, tým viac, že v domácnosti hovorili zväčša nemecky. Pritom ale nepanovala v ich dome prepiatosť a zbehlí boli všetci, nie len v maďarčine, ale aj materinskej slovenskej reči. Krem toho bol starý pán obozretný a často riekol svojim: v národnej otázke nebuďte prepiatými, kto vie ako sa zvrtne? Oľga bola vychovaná základne, v troch rečiach hovorila a písala dosť správne, hrala na znione: vzdor tomu vycvičená bola aj v domácich prácach. Povedomá bola toho, že všeobecne držali ju za peknú, pritom ale nebola vysokomyseľná a vážne si počínala. Dvorenie a ľubkovanie švihákov prijímala chladnokrvne a od riadnych mladých ľudí, čo aj jednoduchších rozhovor s väčšou úľubou počúvala ako ničomný štebot márnomyseľných pochlebníkov. Dobre vedela, že nie je vychýrená čo sa zámožnosti týka, a tak nemôže v pytačoch nadmier preberať.

Keď sme ju na prechádzke prvý raz videli, nápadné jej bolo, že Vladimír, ktorého nepoznala, vždy ju sledoval. To osudné otváranie dvier vzbudilo v nej istý záujem k Vaňanskému, len príležitosť chybovala, aby do bližšej známosti prišli. Aj to sa v krátkom čase stalo. Prechádzky častejšie navštevovala, dá sa myslieť, že aj Vladimír. Spočiatku s jednoduchým pozdravom museli sa uspokojiť. Pozdejšie Oľga stratila niečo, to pravda Vladimír našiel a doručil, až konečne pridružil sa a s matkiným privolením Oľgu na prechádzke sprevádzal. Dostal voľnosť k návšteve a behom niekoľkých mesiacov stal sa domácim priateľom, tým viac, že pán pravotár Tvrdoň, a vôbec všetci, ktorí Vaňanského poznali, o ňom priaznive súdili. Pri verejných zábavách on bol Oľginým tanečníkom a v meste pošuškávalo sa, že Vladimír neomylne povedie k oltáru pána Borovčákavu dcéru, vzdor tomu, že by tí, ktorých sa to najbližšie týkalo, o tom vážne a rozhodne boli, no neriekneme nepremýšľali, ale medzi sebou sa dorozumeli. Vladimírova vrelá láska nechladla, poznal šľachetnosť ducha a srdca svojho vzoru, a tým najúprimnejším úmyslom navštevoval dom, lež nechcel rozhodne pokračovať prv ako by hmotne zabezpečil svoju budúcnosť. Medzitým statne napredoval, k pravotárskej skúške pripravoval sa, a v praktickom pravotárstve natoľko vycvičil sa, že nielen bol pána Tvrdoňa pravou rukou, ale bezpečne mohol otvoriť samostatnú pisáreň. Oľga všetko to vyčítala z očí Vladimírových, a nedá sa tajiť, že v rozhovore on aj činil narážky, ktoré ta smerovali, že on šľachetným úmyslom koná svoje návštevy. Najnespokojnejšia bola matka, tá často riekla Oľge, že veru Vaňanský je na prekážke jej šťastiu, lebo veď on je príčinou toho, že nikto neprihlási sa o jej ručičku, a že kto vie kedy stane sa on samostatným a že keby to aj docielil, či nezvolí si inú, zámožnejšiu, lebo niet čo veriť terajším mladým ľuďom. Veľké bolo Vladimírovo šťastie, že mal výtečného pravotára v osobe Oľginej.

„Ó nie, maminko,“ riekla ona, „ja poznám Vladimíra, poznám jeho úprimnosť a šľachetnosť.“

„A či on otvoril už svoje srdce pred tebou?“

„Ako vezmeme, aj áno, aj nie.“

„Tomu ja nerozumiem.“

„Ale rozumiem ja, maminko. On nechce rozhodne vystúpiť, kým nebude vstave samostatný dom zriadiť.“

„A či on to riekol?“

„Ach, áno.“

S tým uspokojiť musela sa starostlivá matka a Oľga nesklamala sa vo svojich náhľadoch, lebo Vladimír všetko možné použil, aby sa to čo najskôr uskutočnilo. Známe teda, že Oľga a Vladimír boli načistom. Ach, ale tento pri tom všetkom cítil čosi vo svojom srdci, čo ho pri nadzemskom blahu a ľúbosti znepokojovalo. Darmo je, aj to jasné slnce má škvrny, aj tá najkrásnejšia ruža tŕnie, aj do najvýtečnejšej a súmernej hudby zamiešajú sa falošné hlasy. Jeho ľúbosť bola čistá a nevinná, ako tá jarná rosa, ktorá na úsvite sadá na krásne kvety, lež často zavial v srdci jeho studený vietor, ktorý hrozil mrazom. Jeho kalich lásky bol naplnený najsladším nápojom blaženosti, a predsa často zdalo sa mu, akoby blenová kvapka bola sa dostala do kalicha. Oj, často celé noci trávil bez sna a rozmýšľal o tom, čo ho bolelo, o tých oblakoch, ktoré začierňovali to jasné nebo zaľúbenca. Bola doba, že rozhodne riekol sám v sebe: nemôže byť mojou, ach, ale keď ju videl, keď s ňou rozhovor mal, zase len zvolal: Ona je moja! Ona mojou byť musí! Láska premáha svet, láska premáha všetko!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.