ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do hostinca K zelenému stromu dorazil vozík, v každom takmer nárečí „omnibusom“ zvaný. Z vozíka vystúpili rozličného druhu ľudia, medzi nimi jeden mladý človek. Nápadné bolo, že všetci lúčili sa s ním veselo. Nie div, lebo veď on držal všetkých cestovateľov v dobrom rozmare, takže čas cestovania bol všetkým príjemný. On so srdečným zbohom šiel do mesta. Oslovil jedného, druhého, a po krátkom sem tam chodení zastal pred domom, na ktorom bol úhľadný výves s krátkym nápisom: „Vladimír Vaňanský, pravotár“. Tu si! myslel sám v sebe a rýchlo kráčal na poschodie ku dverám, na ktorých tenže nápis bol v maličkom pribitý. Zaklope na dvere a začal spievať tak ale, že tvár jeho nebola k videniu:

„Kto si, čo chceš?“ zahrmelo z nútra.

„Oj, oj, pane pravotár, nieže s takým hnevom.“ A s tým zastal si pred Vaňanským. Vladimír dvom citom dal výrazu, citu istej nevôle lež i citu priateľskej radosti.

„Do hroma, Vladimír! Čo je tebe? Veru skoro stal si sa akýmsi pedantom.“

„Pedant sem, pedant tam, Janko môj, ale pohlo ma, keď tak ostrým nožom vrazíš do živého.“

„Ja ostrým nožom? To nechápem.“

„Nuž a tvoj spev?“

„A čo bolo v mojom speve ostrým nožom? Či zamilovanie a či Slovenka? Ja som s tým chcel pozdraviť s čím sme sa rozišli v Požoni. Veď vieš, že pri našom lúčení, na tvoju zdravicu, v ktorej si pripíjal naším budúcim rebrinám, ako verným dcéram národa, zaspievali sme:

Vladimír stál ako obarený, tam v srdci ožil červík, ktorý ho tak často znepokojoval, a nevedel čo má činiť, či rozhovoru celkom iný smer dať a či svojmu dôvernému priateľovi, Jankovi Cukerovi, lebo veď to on bol, srdce odhalene otvoriť. Nuž prečože by toto posledné neučinil, veľmi dobre padne zdeliť dôvernej duši to, čo nám na srdci leží.

„Pravdu máš, Janko, to bola moja „zdravica“, ale človek mieni a pán Boh, mení.“

„Do Paroma! Tvoj výves bol mi smerodajným, a ja nechcem pochybovať o tvojom rodoľubstve. Akže Vaňanský zaprie svoju národnosť, tak aj Palacký stane sa Maďarom.“

„To nie! Ja som a budem vždy verným národovcom.“

„Aha! Už teraz rozumiem. Ty vrepil si sa. Oj, oj, Vladimír, teba voliaka švadlena chytila na lep.“

„Neposmievaj sa, Janko, nie je to švadlena, ale panna šľachetná, ktorej páru niet.“

„A čože je upívavá Maďarka, a či maznavá Nemkyňa?“

„Rodom Slovenka.“

„Nuž tak dobre.“

„Ej pravdaže dobre, ale národné náhľady sa nám nezrovnávajú.“

„Oj, braček ľúby, a ty tak nevinnú holubičku nevieš skrotiť?“

„Nie je ona tak nadmier zúrivá, len jedno jej nemôžem z hlavy vyraziť, a to že by všetko čo je slovenské za málo nedržala.“

„Nuž a ty nevedel si ju oboznámiť s našimi výtečníkmi. Keď chce humor, čítať jej Chalupku, keď chce besiedky, Kalinčiaka, keď chce básne, Sládkoviča.“

„Všetko moje namáhanie daromné, jej sa len so Schillerom a Goetheom sníva.“

„Vladimír! Ty ju ľúbiš? A ona hodná je tvojej ľúbosti?“

„Ľúbim ako len mladý človek ľúbiť môže, lebo veď ona je anjel v ľudskom tele. Z rodu vážneho a cteného, vychovaná dobre, útla, dobrosrdečná, všetky panenské krásy a cnosti sú v nej sústredené, len o jedno jedinké, že to nič nešetrí čo je slovenské.“

Janko prechodil sa po izbe, z úst púšťal hrubý smotkový dym, až konečne zastane pred Vladimírom:

„Meg van! To bude naša, ale vieš čo, musí ma bozkať.“

„Nepleť, Janko.“

„No, no, veď s tvojím privolením. Máš Sládkovičove Spisy básnické pri ruke?“

„Akože by nemal, lež načo sú ti?“

„Len sem s nimi.“

Vtom vzal Vladimíra za ruku a po izbe sem tam chodiac, polohlasne mu čosi vyprával. Ten začas zadumaný hľadel na Janka, až konečne riekol:

„Nuž a veď ten navlečený klam ju rozhorčí, a ona ma vylúči zo svojho srdca, čo potom? Tu ide o moju česť, o moje blaho.“

„Never Tomu. Oj, keď ten bôžik ľúbosti nanesie sa do srdca, zvlášť krásavice, toho tak ľahko nevykynoží stade nevinný žart. Ostatne, braček ľúby, alebo, alebo! To jest alebo ťa aj ona ľúbi, a isteže pre takú maličkosť nezriekne sa toho, ktorého si zvolila a o ktorom verí, že ju šťastnou učiní, ba opačne, celkom sa mu odovzdá, a bude získaná nielen tebe, lež aj celému národu; alebo je tá ľúbosť len zdanlivá, a to je to isté, že vtedy vytvorený budeš z raja ako Adam a Eva, a kto tomu povďačnejší môže byť, ako práve ty, keď sa z pol cesty vrátite, ktorá by vás neomylne za živa viedla do pekla života.“

„No dobre, nech bude podľa tvojho náhľadu, lebo ver mi, že ma to hrozne morilo a morí, keď myslím na to, že tá, ktorá má byť mojou najvernejšou a najúprimnejšou, nesúhlasí s mojím národného zmýšľania citom.“

Ešte potom zadlho besedovali. Janko vyrozprával, ako sa mu vodilo vo Viedni, kde lekárstvo študoval. Podľa svojho obyčaju dôvtipnými poznámkami Vladimíra do dobrého rozmaru doviedol a sľúbil zabaviť sa u neho.