ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom dome sme, kde ten náves zaznamenali sme: „Vladimír Vaňanský, pravotár“. Ráno je, slniečko krásne vyšlo, akoby obzvlášť dobrú noc bolo malo. K raňajkám sa prípravy činili, na jednom úhľadnom stolíku, ku ktorému Vladimír a Oľga sadli. Oľga veľmi dobre vyzerala. Keď bola predtým ako ružový puk, teraz bola ružou v najkrajšom kvete. Vladimírove líčka trochu obledli, ale výraz tváre bol samá spokojnosť. Jeho vrelá láska na hodnote nestratila a Oľgina sa zveľadila. Sadli ku stolíku, za to mám, že útly čitateľ a spanilá čitateľka domyslia si, že ako šťastní manželia, vzdor tomu, že sobáš a svadbu sme neopisovali. Nezadlho vkročí do svetlici slúžobná a jeden balík doručila Oľge:

„Čo to má znamenať, Vladimír?“

„Otvor, ľúba moja, a uvidíš.“

Tak aj učinila, a hľa, ligotala sa v ruke zlatým rezom skvostne zaviazaná kniha.

„To utešená kniha,“ riekla, „ale ozaj akého obsahu?“

Otvorí knihu a číta:

„Spisy básnické Andreja Sládkoviča.“

Ľúby úsmev preletel cez jej tvár, pristúpila k Vladimírovi a útle ho bozkala na čelo.

„Oľga moja,“ začal Vladimír, „dnes svetíš meniny, prijmi odo mňa tento chatrný dar.“

„Oj, nie je to chatrný, obzvlášť pre mňa. Dvoje ďakovať môžem Sládkovičovi. Jedno, že bol prostredníkom vyrovnať medzi nami úplnú lásku, takže to, čo nás koľko toľko rozdvojovalo, zaniklo na veky, a druhé, že naučila som si ctiť materinskú slovenskú reč, o ktorej predsudok verí, že je ani neschopná k výtečnejším spisom. Oj, keby každá Slovenka skrze takého učiteľa bola do krásy slovenskej spisby zasvätená ako ja, tak istotne by sa neodrodila.“

Vtom zaklope ktosi na dvere spievajúc:

A vkročí Janko Cuker, ktorý sa ako lekár v T. osadil. Vladimír ho srdečne privíta a Oľge predstaví.

„Môj najvernejší a najdôvernejší priateľ a spolu prekladateľ Sládkovičovej Maríny do nemčiny.“

„Hohó, braček, na jedno si zabudol, ešte som neobdržal honorár.“

Aký honorár?„ riekla Oľga.

„To pre seba zadržím, Janko môj“. Pritom vyrozprával Oľge, že Janko za preklad Maríny vyjednal jeden bozk.

„Pane Cuker!“ začala Oľga, „ako po cudzej reči, tak aj po cudzom bozku bažiť je neslušné, ale čiňte pokus s preloženou Marínou u peknej odrodilej príkladom Vladimírovým, a budete mať nie jeden, lež stotisíc bozkov.“

„Tak je,“ doložil Vladimír. „Lež tento deň spolu zasvätíme a spolu si zaspievame: