Zlatý fond > Diela > Sládkovičove básne


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Sládkovičove básne

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Katarína Tínesová, Hana Heldiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov


 

II

Mesto T. patrí medzi tie šťastné mestá, ktoré majú prechádzky. Hneď pod mestom je krásny stromorad, ktorý vedie až k nádražiu. Bol to utešený májový deň, keď medzi stromoradím prechádzalo sa množstvo ľudí rozličného druhu. Zdĺhavé by bolo pripomínať už len aj výtečnejšie krásavice, ktoré ozdobovali zmäs túto ako ligotajúce sa hviezdy nebeskú oblohu v čas večerný. Medzi nimi, nie na poslednom mieste, skvela sa jedna postava, ktorá vzdor tomu, že ľudské telo mala, malulilinkou nožičkou sotvaže kráčala po zemi. Postava prostrednej výšky, pekne vyrastená, sťaby dľa vzorky najvýtečnejšieho umelca. Tvár viac okrúhla než podlhovastá, ale všetky jej krásy v súmere, akoby ten najumelejší maliar bol štetcom vylíčil. Pery červené sťa karmín, zuby sťa biele perly, oči modré sťa blankyt, obočie husté a čierne ako hora v noci, keď oblakové plachty hviezdy a mesiac zatienia, vlasy trochu kučeravé, farby neurčitej, ale krásne a bohaté. Slovom panička do zaľúbenia.

Po boku vážnej matróny, neomylne matky, preletovala stromoradom ako nymfa. Všeobecnú pozornosť vzbudila, zvlášť ale nápadné bolo, že jeden mladý muž bez únavy sledoval paničku. Predišiel ich a hneď zasa šiel im v ústrety, zväčša ale, v istej vzdialenosti prechodil sa za nimi. Toto trvalo počas celého prechádzania. Konečne riekla spomenutá matróna:

„Oľga moja, slnce sklonilo sa, bude chladno a ty naľahko si oblečená, poďme domov.“

„Dobre, maminko, krem toho som už trochu ustatá!“

Sledujúci počujúc meno, s radosťou riekol sám sebe: „Oľgou ju volajú. Ach, Oľga! Vždy mi bolo to meno ideálom, ale už teraz aj prísahou tvrdiť môžem, že jedine Oľga ma oblaží. Známosť sa začína, už aspoň vieme, že ju Oľgou menujú.“

Ako okúzlený stopoval vidinu svojej lásky, aby vyskúmal kde je byt tejto nadzemskej bytosti; kým on ale premýšľal o mene, zmizla. Musel dnes spokojný byť s menom. Pri vzniku lásky je dosť, čo to poznať o milovanej, aby zaľúbenec rojčil, premýšľal, plány činil, a keď aké také básnické vlohy jestvujú v ňom, básnil a opísal oči, obočie, ústa, slovom všetko, na čo v slovníku ľúbosti rým sa nachádza.

Šiel, no nešiel, ale letel bez všetkého smeru, hneď k svojmu bytu, hneď zase ku kaviarni, hneď nazad na prechádzku, kde v každej osobe bieleho pohlavia svoju Oľgu dúfal vidieť. Lenže všetko darmo, ona zmizla! Oj, nezmizla v jeho obrazotvornosti, videl ju ako láskavým úsmevom prijíma jeho pozdravenie, ako blahosklonne kýva nádejeplnou tvárou.

Slnce zapadlo, tma a to hustá tma zakryla šedým závojom znenazdajky obzor, a jemu vždy mihotal sa čarovný obraz, videl Oľgu, ktorá snáď už odpočívala na nočnom lôžku. V tejto rozčúlenosti bol by chodil až do rána, keby dve veci neboli ho z mámoru zobudili, a to jarný chladný vetrík, lebo veď len letným rúchom bol zaopatrený, ale zvlášť nespokojný žalúdok, ktorý aj zaľúbencov upozorňuje na to: chlieb vezdajší daj nám dnes. A tak vtedy za dobré uznal navštíviť piváreň. Tam mu všetko opačne išlo, chcel jesť frankfurterky, ale rozkázal si pečenku. No všetko jedno, myslel si, iste ten vnútorný človek nepríde preto do odporu s tým zovnútorným. Za pečenkou vypijem pohár vína, toto mu prebehlo v mozgu, ale hostinskému riekol, že by chcel pivo. Oči vypľaštil, keď mu pivo predložili. No nič to, domyslel si, krem toho všetko vrie vo mne, ale víno by ma ešte väčšmej rozpaľovalo. Miesto soli posypal mäso paprikou a keď čiahal za ňou, zrútil pohár s pivom. Hľa, predsa len víno piť budem.

„Hostinský!“

„Na rozkaz.“

„Doneste už raz tú pečenku.“

„Ráčite sa mýliť, veď ju máte pred sebou.“

„Pravdu máte, doneste mi vína.“

Oj, ktože by opísal jeho myšlienky, keď si to modranské upíjal, a vskutku sťa opojený šiel domov, ale opilosť tá nepošla zo zemskej tekutiny. Bol to nápoj, z ktorého kto neokúsil nevie si ho predstaviť. To najvýtečnejšie šampanské je drapákom proti nápoju lásky, ktorý pravda bezmierne užívaný, práve tak morí telesne a mravne, ako obyčajná liehovina. Veľký dar od Hospodina sen a šťastný zaľúbenec, ktorému sa za podiel dostane. Aj náš mladý človek šťastný, že skoro usnul, môže to ďakovať modranskému, možnože bez toho bol by celú noc bez spánku strávil.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.