Zlatý fond > Diela > Sládkovičove básne


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Sládkovičove básne

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Katarína Tínesová, Hana Heldiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov


 

VI

V mestečku T. pod číslom 155, na prvom poschodí na pravo mal hospodu svoju pán Borovčák. Jednoducho, ale vkusne a úhľadne bola hospoda usporiadaná. Oľga mala svoju vlastnú svetlicu, ktorá nebola nádherným a skvostným náradím ozdobená, ale prezrádzala krásoumného ducha, ktorým zariadená bola. Pred pohovkou stolík, na ktorom album s fotografiami, košík s bilétkami, a niekoľko krásne zviazaných nemeckých kníh ležalo. Vôkol stolíka kreslá, na pravo znion, na ľavo, pri samom obloku stolík na šitie, a neďaleko tohoto malá knižnica, ktorá spolu slúžila aj za stolík na písanie. Na stenách obrazy, najviac z detinského života, ako malé dievča chová kury, alebo malý chlapec vedie za sebou baranča. Oľga sedela za stolíkom a hodvábom vyšívala papuče, ktoré snáď Vladimírovi venované byť mali. Pri obloku bol ten stolík, už aj z tej príčiny, aby svetlo pri práci nechybovalo, ale možno aj preto, aby kedy tedy mohla kuknúť na ulicu. Práve pozrela bola von oknom, zastala pred zrkadlom nad pohovkou visiacim, rýchlo ale s vnútornou spokojnosťou sadla na predošlé miesto a pokračovala vo svojej práci. V okamihu zaklopal ktosi na dvere a na ľubozvučné „herein“ vkročil Vladimír. Uvítanie bolo najsrdečnejšie, lebo veď Oľga, čo aj nerojčila v tej miere ako Vladimír, predsa bola mu celkom oddaná, a to tým viac, že rúčka bola vypýtaná a jej malinové ústičká riekli už to rozhodné slovíčko „áno“. Pri tom všetkom obaja zachovávali medze slušnosti a nedali voľný tok citom šumiaceho srdca.

„Boh ťa priniesol, Vladimír,“ riekla Oľga podávajúc mu svoju alabastrovú ruku.

Ide nám zradiť tajomstvo, že verejne si netykali, ale po zasnúbení, súkromne tento výraz dôvery užívali.

„Pán Boh ma priniesol, a to na krídlach vrelej lásky, drahá moja,“ odvetil Vladimír.

Nebudeme začínať každé slovo ich rozhovoru, lebo veď pri zasnúbencoch sú slová malichernosťou, zvlášť černidlom popísané, tých význam a dôraznosť, ľúbozvučnosť a dojem, posväcujú: výraz tváre, očí, prízvuk, čo aj najumelejší herec dostatočne napodobniť nevie, tým menej pero trasúcej sa ruky.

Pritom dnes Vladimír s istou obavou hovoril, ležalo mu čosi na srdci. Bolo poznať, že viacráz akoby zaváhal, či má, a ako má začať. Až konečne po dlhom už rozhovore, v ktorom zvlášť Vladimír báječne líčil ich budúcnosť, začal takto:

„Oľga moja, dobre viem, že máš obľúbenie v čítaní podarených básní. Ja tu mám v rukopise jednu báseň výtečného básnika. Keď ti to bude milé a zaujímavé, môžeme spolu čítať.“

„Ach áno, Vladimír, ja milerada počujem podarené básne, a isteže básnik získa predo mnou tým, keď ty prízvučným čítaním zveľadíš jeho fantáziu.“

„No dobre.“

Vladimír začal čítať:

Die süsse Sehnsucht, Sehnsucht nach Schönheit
Sing’ ich durch’s Schöne hoch entzückt.
Und ih ihr mächtiges Echo breit und weit
Ist mir die ganze Welt gerückt;
Von Tatra’s Höhen sie nur mir schimmert
Sie aus Firmaments Feuern nut flimmert,
Auch die Welten bewegt nus sie;
Sie rettet’s Leben von dem Verwesen
Doch der Mittelpunkt, das All, das Wesen
Der Schönheit, ist meine Marie!

Bolo poznať, že Vladimír pri čítaní vnútorný boj bojoval, ako každý pred dôležitým podnikom, či zdar lebo nezdar bude výsledok. Pri každej znelke nastala tichosť. Oľga opakovala si v pamäti vypočuté obrazy, reflexie, a Vladimír skúmal aký dojem činí báseň, a keď videl, že nie je daromná práca jeho, nadéjeplným srdcom čítal oduševnene, prišiel na 41. znelku, kde toto stojí:

Ich könnte deine Lippen vermissen,
Den Verlust der Hand nicht achten,
Könnte hoch betrübt ferne mich wissen,
Könnte in Ungunst verschmachten,
Könnte, zum Tode durstend, verzagen,
Könnt’ in Verschollenheit bangen,
Könnte das Leben in der Wüste wagen,
Könnt’ den Tod, lebend verlangen,
Könnt’ mich selbst zu Grunde richten:
Nie auf deint Lieb’ verzichten!

Posledný riadok s takým rojčením riekol, že mu rukopis vypadol z ruky a cele dojatý Oľgu objal.

„Tak sa zdá, Vladimír, že nevysloviteľný súcit s básnikom previeva tvoje srdce.“

„Uznaj, Oľga, či to nie je utešená báseň? Či môže niekto vrelú lásku tak opísať?“

„Pravdu máš, že o láske tak písať môže len ten, kto sám ľúbil. Lež čujme ďalej.“

Vladimír pokračoval až po slohu 64.:

Nein! ich verlang nicht von deinen Freuden,
Wenn sie auch prunkvoll unschuldig,
Den Quell der Wonne kam ich vermeiden
Sein Sichern tragen geduldig;
Nur einer wünscht’ ich der Freuden, so süss,
Unter den allen die grösste gewiss
Durch ew’ge Zeiten zu trauen:
Die Freude: ewig in deine Augen
Wann überirdsche Freuden drin prangen,
In süsser Wonne zu schauen.

„Vskutku,“ poznamenala Oľga, „básnik výtečný. Nepreháňa a predsa tie najhlbšie city krásne vyobrazuje. Alebo on sám bol útlym a nevinným, pritom ale celkom zaľúbeným, alebo majstrovsky vie tomu dať výraz.“

„Ach, iste to prvé stojí.“

„A ty osobne poznáš básnika?“

„Áno… nie… ako vezmeme,“ riekol Vladimír v rozpaku, ktorý z nevýslovnej radosti pochádzal, že básne dobrý dojem činia, až konečne poznamenal:

„Vieš, Oľga moja, tieto básne považujem predmetne, akoby pôvodca i lásku si bol zvolil za vzorku.“

„Nadriem veliké dvorenie, lež čujem až do konca.“

Vladimír ďalej a ďalej čítal a poznámky sa činili, hneď pri jednej, hneď pri druhej znelke, až konečne prišiel rad na poslednú:

Theure Marina! Diess ist unser Los:
Wie des Himmels heiges Feur,
Wie der Blumen Pracht auf dem Erdgeschoss,
Wie der Edelstein so theuer;
Der Sternnefall, maht unser Fallen,
Der Blumen Welken, unser Verschalen.
Den Edelstein die Scholle zehrt:
Doch dk Sternelein im Glanz sie prangten,
Die Blumen süss das Leben verhauchten,
Der Diamant bleibt doch unversehrt.

„Bravo!“ vykríkne Oľga, „to je krásne! Padajú hviezdy, vednú kvety ale diamant, pod ktorým lásku rozumie, ani v hrube nezhnije. Už darmo je, čo je pekné to pekné, dá sa poznať, že to písal Nemec.“

Vladimír tieto posledné slová nepočul, on s odpoveďou bol hotový pri slovíčku: bravo, a pri výroku: čo je pekné, to je pekné, a temer zaraz za slovom Nemec riekol:

„Ach, Oľga! a keby si toto všetko pôvodne čítala, lebo počula?“

„Čo pôvodne, a tak je toto preklad?“

Vaňanský bol v klepci, on celkom mienil, ale skvelý výsledok vyrazil ho z grážu. Už nebolo čo tajiť, a tak otvorene hovoril:

„Je to pôvodné dielo slovenské, Sládkovičova povestná Marína.“

„A čo ťa pohlo k tomu preložiť do nemčiny, a tak mne ju čítať?“

„Odpusť, drahá moja, nie iné ako tvoj predsudok. Ty o všetkom čo je slovenské, ak aj nie posmešne, ale hovorila si ľahostajne. Kto vie, či by si bola venovala len jednu hodinku slovenskej lýre? A ver mi, že my vytečných básnikov máme, lež darmo je, aj ty patríš medzi tie, ktoré o Slovákoch nič dobrého nepredpokladajú. To ma nútilo k tomu činu.“

„Vladimír, je to trochu nezdvorilý žart.“

„Odpusť, odpusť, Oľga! Ľúbim ťa ako len mladý človek ľúbiť môže. Aj mne možno tvojich úst sa odrieknúť, možno mi ruku nedostať, možno mi všetko, len jedno mi nemožno, teba neľúbiť.“

„A čo ťa hatí v tvojej ľúbosti? Tvoja som, tvojou byť chcem a budem.“

„Ďakujem, Oľga, ďakujem, ale jedno, nielen mojou, ak aj môjho národa.“

Vtom kročila matka do izby a premerala očami Vladimíra, tak ako Oľgu, pritom ale vľúdne riekla:

„Moje deti, práve idem od otca, v tom sme sa uzniesli, že nebudeme odkladať so sobášom, a jestli za dobré uznáte pane Vaňanský, na dnes tri týždne môžete vašu verenicu zaviesť ku svätému oltáru.“

Vladimír bozkal ruku, potom ale pojal Oľgu sebou, aby materinské a otcovské požehnanie vypýtal.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.