ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[52]

I

Málo sa u nás beseduje o národnom poklade slovenskom, o literatúre. Hovorím naschvál o poklade — lebo jak by malá bola slovenská literatúra, musí nám byť pokladom; ona jediná dvíha nás z pustoty na svetlo. Už nám i cirkvi zhumpľovali, útechu náboženskú berú nám ateistickým maďarónstvom. Odrezaní sme čo národ od každého svetlého vozduchu — len okienko spisby zostalo, ktorým luní sa blahodárne vlna jasu, závan z výše!

*

V Martine tlačí sa veľmi seriózne dielo; dávno nevyšlo niečo jemu podobného, rovnej váhy, a smelo tvrdím rovnej formálnej i obsahovej dokonalosti. Jaroslav Vlček dáva pod tlač „Dejiny literatúry slovenskej“; mal som príležitosť nahliadnuť vývesok prvého hárku a rukopis druhého i tretieho. Pravda, súdiť o celku bolo by predčasné, ale z toho, čo som čítal, právoplatne môžem súdiť o spôsobe písania. Tak sa u nás nepísali dosiaľ vedecké diela. Veľký materiál, podrobné, nudné štúdium, stá mien, stá kníh, čítanie i mnoho nepotrebného, vyhľadávanie zrna z veľkej kopy slamy — to všetko bolo jedine vecou pilného autora, čitateľ vidí už iba hotové vývody, jasné, správne úsudky, logické zakľúčenia, pragmaticky, v krásnom, bezúhonnom jazyku podávané, vyvarené, vyhĺbené fakty a rezultáty. To, čo je dosiaľ nevybavené, neprepracované (napr. mytologické, zväčšiny dobromyseľnou fantáziou nabájené dômysly starších našich spisovateľov-diletantov), autor necháva na strane a drží sa reálnych osnov a faktov. Vzdor tomu, že vedeckosť diela stojí na úrovni dnešnej vedy a smelo postaviť sa môže ku hocktorému dielu literárnohistorickému francúzskemu alebo nemeckému, číta sa ľahko, zaujíma a rozohrieva, nedrhne sa ťažkosťami a nejasnosťami, ako to vidíme pri učených prácach. Tak asi píše Macaulay, Ranke;^[53] z Nemcov jediný Ranke; tak píšu moderní francúzski esejisti. Vlček je veľmi silný v charakteristike ešte i tých starých, časmi zaviatych postáv literárnych, majúcich už dnes iba literárnohistorický význam pre nás, veterné plemä nového tekavého, povrchného veku. Nič neželám si tak vrúcne v našom terajšom literárnom pohybe, ako to, aby Vlček vydržal dielo tým samým pravdivým, silným, jasným tónom až do konca — a za druhé, aby ono blahodárne pôsobilo na náš „mladý, útly“ svet, oplodnilo duchov k cenným tvorbám vecným, zahnalo mlhu slovného plytkého literátorstva a povzbudilo ospalé mysle.

*

Pri prehrabávaní starých slovenských vydaní natkol som sa na veľmi zaujímavé protipálenčené dielce. Pomyslite: slovensko-ruská kniha z počiatku tohto stoletia! Ani by ste neverili — ale tu je, mám ju pri ruke. A ešte aj s pôvodnou slovenskou perovou kresbou!

Prehovorím o nej niekoľko slov, ale tu mi napadla trudná myšlienka — ona mi šumí okolo, nástojčivo, ako urputne dotieravá mucha, ktorá nedá sa odohnať. Hovoria v Rusku: keby Peter Veľký dnes vstal z mramorovej hrobky v Petropavlovskom Sobore a pozrel na dnešný Petrohrad, zahrešil by, zahanbil by sa, že tak málo vykonalo sa za taký dlhý čas po jeho smrti oproti tomu, čo on vykonal za krátky čas — a ľahol by rozhorčený zas do svojho bieloskvúceho sarkofágu.

Či by reku i majster Hollý, otec Bernolák, starý Horčička-Sinapius, razom zobudení z vlhkých hrobčekov svojich — nezahrešili nám epigónom, že sme za taký dlhý čas tak málo vykonali oproti tomu, čo oni vykázali vo svojom temnom, pomaly kráčajúcom čase — kde ešte nebolo ani železníc, ani telegrafov? Či by reku majster Hollý nezaplakal svojimi slepými očami nad slabým pokolením?

A teraz k mojej knižke. Rok nie je udaný, ale z textu možno zatvárať, že mohla byť vydaná okolo r. 1815 — 1820, lebo spomína sa tam bitka u Lipska, ako nedávna udalosť.

Volá sa „Šenk pálenčený“. Tento titul tlačený je na tabuľke, ktorú čert tríme, sediac na krčme. Z dvier krčmy vyzerá Žid v pančuchách s pejsesami, a sponad dvier vinie sa had. Do krčmy tiahne sedliak so ženou, vedie ich druhý čert; dve smrti (kostlivci s kosami) stoja u nich. Žobrák pýta almužnu a v úzadí horí dedina. Na mojom výtisku je černidlom napísané: „Spísal a vidal Jos. Andraščík, katol. kňaz v Bardiove.“

Veršovaná komédia táto písaná je šarišským nárečím, ruskí ľudia, čo v nej vystupujú, hovoria uhorsko-ruským nárečím — vojak mieša maďarské slová. Jedná sa o to, aby pálenkou spitých ľudí poriadny furman Dzuro priviedol k miernosti, čo sa mu i podarí. Prvá scéna hrá v krčme.

Príde furman Dzuro — zástupca dobrého princípu — a odhovára ožranov od pálenky. Na druhý deň žalujú sa opilci veľmi originálne na biedy mačaciny. Dzuro ich poučuje.

A potom slovenské povedomie vidno z nasledujúcich veršov. Hovorí o následkoch pálenky.

Ako vidno, je to vtipný, plynný jazyk a pomerne lepšou ortografiou písaný než potom bernoláčtina i prvá štúrovčina.

Veľmi originálne žalujú sa pijaci na druhé ráno po pijatike.

Vôbec celá dedinská komédia je písaná vtipnou hlavou, tam, kde sa Lajzer zhovára so ženou Rachľou, sú zvraty veľmi prípadné. Lajzer nebojí sa Dzurovej reformy.

Asnáď som neschybil, keď som spomenul starú knižku humánneho autora, ktorý staral sa o svojich „Sloviakov“ aspoň natoľko, aby ich odstrašil od nemierneho pitia pálenky.

II

Býva, že hojnosť literárnej produkcie stojí vo veľmi zlom pomere s cennosťou literárnych diel. A skutočne, ani len veľká literatúra nenie chránená pred hladným obdobím. Niektorý rok je úrodný — a za ním nastúpi sterilný, niektorá perióda dáva mnoho slamy a málo zrna, iná málo slamy, ale predsa čisté, ťažko vážiace zrno.

Zdá sa, my Slováci, žijúci ťažký čas politickej mĺkvosti, spoločenskej nechutnosti, duchovnej fadesy, čas, v ktorom diabol ide siať medzi nás nadutú, neplodnú ohnicu dvojdvorového patriotizmu — i literárne chorieme hladným obdobím. Tešíme sa len jednou útechou; bôľ náš a veľký záujem zachránenia národného nájde si občas silný výraz v literatúre. Tešíme sa každému ťažkému zrnu v tomto smutnom, slamenom čase. Tešíme sa, že na okrajine slovenskej, tam pod Babou Horou, zablýska sa občas silným jasom duchovného i srdcového bohatstva. Stadiaľ Hviezdoslav posiela národu intímne listy! Ony sú osamelé, ach a lúče spod Babej Hory ukazujú nám, jak veľká tma zaľahla vôkol. Ľudia rozbehli sa na hnusnú poľovačku osobných záujmov; nízko reptilným plazením, po bruchách lezú za pachom náživy, iní klesli v hlbokom žiali a ich tichý vnútorný plač nik nepočuje, nenie im to dané hlasno zakvíliť. Sám on môže povedať s Goethem (snáď preto, že je taký čistý dušou):

Máme v troch vydaniach Hviezdoslavov „Žalm“ — naše časopisy ponáhľali sa rozšíriť najnovšiu jeho poému. Myslíme, že nebude vzdelaného Slováka, ktorému by „Žalm“ nebol prišiel do rúk v jednom alebo druhom časopise.^[58] „Žalm“ musel každému padnúť na dušu ako rosa, ako hlboká útecha. Tónom je velebný, myšlienkami bohatý, výrazom prípadný — pravý a pravdivý ako hlas velikého zvonu, do jehož liatiny zbožné ruky nahádzali mnoho striebra a zlata. Jazyk jeho nesie sa na vlnách — nie riečnych, krátkych — ale na vlnách morských, keď spínajú a vydúvajú sa z výšky mora a v mohutných symfóniách lámu sa o skalné brehy dalmatinské. A pri celej tejto sile — nikde ani stopy-stopčičky preháňania, hľadania vo výraze toho, čo môže dať len myšlienka a umelecká umiernenosť. Koľko veleby je položené v dvoch slovách, keď hovorí o Hospodinovi, že „náhod nečaká“! Ajhľa, bez silných slov, hľadaných výrazov zobrazí sa nám tu celá tá nepochopiteľná sila božia, sila Boha osobného, všeriadiaceho, ktorý je nad osudom, nad onou gréckou moirou,^[59] ktorá bola nad bohmi. Je to myšlienková perla. Ďalej: „Hospodin obličaj svoj ziera v svedomí čistých, jako v zrkadle.“ Možno hodnotu človeka duchovnú, to večné, čo je v ňom, to cenné, čo nezomrie s telom, možno krajšie vysloviť? Nenapadá nám tu tá Deržavinova kvapka vody — v nejž zrkadlí sa slnko?

*

A keď obráti sa k svojmu národu, ako láva, takú horúcu krv počujem prúdiť sa v srdci poetovom! Jeho žalm od chvíľky, kde zavolá: „… on zachoval i teba, ľude môj!“ zletí z výšin nadsionských, ale zastane si na rodnej terase, pod ktorou šíri sa to, čo mu je krvne drahé, bôľne i radostné — vidí svoj kraj, svoj ľud a nad nimi vo vzduchu, ako Ossianove schémy — všetky tie ideály, mysle, pre ktoré trpí, pre ktoré utiahol sa od sveta a ktoré ho sladkosťou i horkosťou svojou silnou, mužnou vťahujú vždy nanovo do svojho kráža.

Nik tak neopísal dosiaľ slovenské utrpenie:

Hľa, kde poeta našiel tiaž bôľu, stržeň vredu páliaci nás pri malom dotknutí! V odrodilstve — tam stržeň nášho vredu! To jedovatý karbunkul^[60] na tele našom. Jak krásne odôvodnil to, prečo práve cudzinec skôr zmiluje sa nad bitým a slabým, ale nikdy nezmiluje sa nad ním vlastná krv, odrodilec — lebo nieto v ňom pravdy. Áno, v cudzom vrahovi ešte môže byť pravda, z jeho stanoviska hľadiac na vec — a preto má v duši ešte tú božskú vlastnosť: ľútosť, milosrdenstvo — ale renegát proti vlastnej krvi stojí v tom pomere ako lož k pravde: nikdy sa lož nezmilovala nad pravdou. To lživé v podstate zhubcov-renegátov bodá ich a ponúka k ukrutnosti. To je psychologicky odôvodnený pomer renegátov oproti vlastnej krvi.

*

A najvýš vyletí — ďaleko vyše Siona — keď už hľadá útechu! Prečo trýznenie? Nie pre našu nehodnosť a otupnosť, ale preto, že máme veľký pôvod, vrelú krv, síl sviežosť, vzhľad k osi nebies — že prepasuje vzduch naša reč jak stužka dúhová — že sme Slaviani. Ale to je božím dielom: čím ono je väčšie, tým sláva Hospodinova hlasnejším hromom nesie sa všehomírom. On nezadá si práva, my veríme na jeho príchod —

Tak z bôľu, z kvíľby zmení sa tón v jasot a silné upovanie. Tak hrá básnik ako na obrovskom organe, ktorý plní telesom svojím celý chór, a nad nímž pnú sa sklepenia románskeho veľchrámu. I hlaholia tie silné, pozvoľna predĺžené, prísne tóny v sklepeniach, zamaľovaných freskami a nesú sa zase nadol zosilnené, rozšírené ozvenou. Ale duše — tam dolu — spia.

*

Keď človek vo svojom smútku chytí sa do stariny, aby zabudol na biedu dňa a potešil sa minulosťou — neraz prejde z dažďa pod odkvap. Ale keď povážime, ako urputná, priamo besnotou podšitá bola maďarizácia už roku 1821 — aké prostriedky hľadali k zahubeniu slovenského jazyka, potešíme sa, že sa im to tak zle darí. V Čaplovičovej brožúrke „Rozjímání o zmaďarizování země Uherské“ (1842) stojí, že už roku 1821 v „Tudományos Gyüjtemények“^[61] narádzalo sa, aby stolice ex officio^[62] predávali maďarské knihy. Roku 1823 radili „patrioti“, že kto nevie dobre po latinsky, aby mu zákázané bolo po latinsky písať, miesto toho, aby sa mu naložilo písať po maďarsky. O niekoľko rokov neskoršie nakladá ten samý časopis: aby spisovatelia písali „klasické“ drámy po maďarsky. Ale boli ešte grotesknejšie návrhy. Istý inžinier (U.) celkom vážne navrhol, aby sa v každej slovenskej dedine vystavila tancovňa, kde mládež večer v prítomnosti richtára a prísažných má tancovať, a síce samé maďarské tance a pri tom spievať „mravné“ maďarské pesničky. I príklad takej mravnej pesničky uvádza:

(po slovensky: „To by chcela stará baba, aby sedela v pekle na reťazi; jedla oheň, žuvala železo — a vracala podkovové klince.“) Ako vidno, maďarizácia hneď v plienkach bola samá nemravnosť, ako i dodnes beží a lezie len s hnilobou, nepočestným, bujným a zvrhlým princípom. Ten samý inžinier chcel dať Slovákom maďarského vojenského ducha — taktiež pesničkami, hrdinskými. Napr.:

A to sa malo prísne vyučovať. Kto sa zle učí tieto maďarské „mravné a hrdinské“ poézie, nesmie kúriť tabak!

Ale maďarizácia išla ešte ďalej. V časopise „Századunk“,^[64] roku 1840, v č. 28 bol seriózny návrh, aby bol určený termín, pod ktorým každý človek v Uhrách musí vedieť po maďarsky; kto by nevedel: nesmie byť vlastníkom domu a poľa, len tak, keď od každej sesie zaplatí 1 zl., od ktorých 100 zlatých príjmu 1 zl. pokuty, ktorá sa má dať na rozšírenie maďarčiny (ajhľa: kezmivelodíše in nuce!)^[65]

A tak proti rozumu dávno hrešilo sa menom maďarizácie. Všade vidíme v popredí slovenského renegáta. Slovák Kramarčík priamo fanaticky kázal vykynoženie slovenčiny. Slovenské renegátstvo je staré. Čaplovič udáva, že už roku 1762 slovenský kňaz na Peregu, v peštianskej stolici, menom Vrabec, premenil si meno na Paszerinyiho a behom rokov pomaďarčil celú svoju cirkev. Dobre, že takých úspechov bolo málo.

*

A medzitým v tom samom roku, keď nás chceli učiť maďarskej poézii „okádovania“, kultivovať špelunky pod auspíciami richtárov a prísažných — slovenský samouk-spevec Janko Kráľ spieval takto:

Vidíte — túžba slovenského srdca za neznámym, ale krásnym cieľom. Šíry je východ i západ — slovenská pieseň, choď, hľadaj svoj predmet… Si bezmenná — hľadaj si priezvisko… Áno, slovenská pieseň išla do sveta ako sirota, ale nájde si svoje priezvisko. My nepotrebujeme žiadnych kalauzov.

III

„Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus.“ Eine Rechtfertigungsschrift des Ludwig Štúr. Wien 1845. Verlag der Wenedikt’schen Buchhandlung.^[66]

Knižka táto stala sa iste bibliografickou riedkosťou, mladšie pokolenie zná ju iba zo spomienky, málokomu dostala sa do ruky. Vlastne hlavným jej podnetom boli tie zverské krivdy, ktoré maďarizátori spáchali v Lajos-Komárne proti tamojším Slovákom, keď títo nechceli si dať cirkev a služby božie pomaďarčiť. Aféra je dosť známa: chudákov, slovenských sedliakov, preto, že žalovali sa na maďarizátorské krivdy, hodili do väzenia, trýznili, bili pre „hnusnú slovenskú reč“. No pri tejto knižke veľmi nás zaujíma predmluva, veľmi obšírna a osvetľujúca Štúrovho hlbokého ducha. V nej veľmi ostro kritizuje tie napuchnuté slávospevy, ktoré zvykli spievať takzvanému „devätnástemu stoletiu“. Štúr tu veľmi hlboko začiera: on hovorí, že tá slávna vzdelanosť XIX. stoletia je z veľkej čiastky iba formálna. On dôvodí, že táto formálna vzdelanosť (Fertigkeit den verschiedenartigsten Inhalt unter allgemeine Vorstellungen zu bringen, und umgekehrt diese auf die mannigfaltigsten Dinge anwenden zu wissen)^[67] je iba podmienkou vyššej vzdelanosti, ktorá sa neuspokojí s jednoduchými predstavami. Štúr vyslovil tu, že náš vek ďaleký je ešte od tej esencionálnej, ľudskej civilizácie, ktorá má platiť všetkým, ba všetkému: ešte i poľnému vtáctvu.

Takéto hlbšie kultúrnohistorické náhľady a perspektívy sú riedke u našich spisovateľov. On ide ďalej — „pri pravom osvetlení“, píše, „takzvaná osveta je vlastne netvor (Missgeburt). Všetko sväté a pravdivé pochopuje zo stanoviska pominuteľnosti (aus dem Standpunkt des Endlichen) — ona káže večne hladný egoizmus“.

Čo je tak slávneho v tomto našom hymnami a dityrambami^[68] ospievanom století? Hovoria, výška vedy. Dobre. Rešpektuje s radosťou pokrok vo vedách — ale hovorí — to je len jeden faktor. On chce mať možnosť nového, šľachetnejšieho, vyššieho žitia ľudského. V tomto zmysle pripojuje sa ku chvále nového veku.

Pravda, Štúr vtedy ešte veril na možnosť túto a myslel, že uvedenie tohto závidného stavu závisí od Pentarchie európskej (od piatich veľmocí), a síce uvedenia pre všetkých a tak i pre Slovákov. Preto oslavuje viedenský kongres ako svetový areopág, ktorý chytil bol sa do práce obšťastniť národy. K tejto hymne zle primykajú sa boľavé žaloby na mučenie Slovákov komárňanských preto — že chceli sa po slovensky modliť.

Brožúra táto je jedným bolestným výkrikom nad slovenským utrpením. Štúr ešte veril na spravodlivosť — viera, ktorá nám dnes prichádza naivnou. On skromne prosí o ňu: „Maďari,“ píše „tak mnoho dosiahli pre svoju národnosť — nech nám ponechajú naše málo — my sme proti Uhorsku vždy konali svoju povinnosť — preto nech nám neberú práva. Snáď hovorím do vetra v terajšom čase — ale nech neubehne čas bez toho, žeby nik nesvedčil!“

*

Pripomeniem niektoré literárne drobnosti, ktorých sotva všimne si literárny historik pre ich príležitostný charakter, no predsa sú ony pre nás zaujímavé. Sú to rozličné česko-slovenské a slovenské príležitostné vydania. Možno, pre filológov boli by ony významnejšie než pre mňa, lebo ja môžem len ich literárnu stranu pripomenúť.

Napríklad: Zvolenskí a békešskí Slováci blahoželajú Jánovi Kollárovi s vydaním päť fóliových listov silným, k jeho svadbe, dňa 22. septembra r. 1835 vydržiavanej: „Svadební Hlas, Radostník a ples, nimiž dvojíctihodného a vysokoučeného pána Jana Kollára atď. a jeho blahorodnú a šlechetnú choť Vilhelminu Fríderíku Schmidt, v Sasko-Vimařech… svazkem manželstva sjednocených zvolenskí i békešskí Slováci a mladí Srbové v Pešti přivítali.“ Prvý prívet napísal Jozef Melcer, sl. b. kazateľ v Garamseku v znelkách, pravda, nebárs kollárovsky znejúcich. Je to vlastne skrútená slovenčina, napr.:

Druhý prívet, „Radostník“, taktiež v znelkách, napísal Karol Straka, učiteľ na Čabe. Tu je ešte slobodnejší jazyk, napr.:

Za Srbov spieva v zošite tomto D. Neofitovič, lekár peštiansky.

Druhý prívet Kollárovi ku sňatku napísal Michal Godra.

Obsahuje deväť zneliek, už hodne poslovenčených, napr. prichádzajú tam slová: zavjala, mal, čula, biely, začul, spja, přahaj, bjele už holubičky atď. Nachádzame v týchto znelkách kuriózny návrh: básnik radí Kollárovi, aby prv, než privedie nevestu svoju do novej vlasti, dal jej iné meno:

Slovenský ústav prešporský občas vydával podobné literárne oslavy. Tak roku 1839: „Jánu Hollému Břetislavští Slávové!“ v hexametroch, anonymne. Ďalej: „City radosti ke dni 19. dubna 1841, jakožto k slávnemu svátku narození jeho cýs. král. apošt. Jasnosti Ferdinanda V. atď. od Austawů slovenských na školách evanjelických A. W. v Uhřích projevené.“ Je to šesť slabých „básní“ — samosebou sa rozumie, že nemôžu znieť zvláštnou silou. Tam prichádza medzi iným verš: „Spusti zraky milostivé Na své Tatry, Tobě živé.“ Potom: „Slovautnemu Muži Panu Jiřimu Palkovičovi na Lyceum… řeči a literatúry československé professoru atd. ke Jmeninám 1. 1841 dňe 24. dubna vděčí se mladí synové Slovenska atd.“ Vydanie toto bolo dielom Ľudovíta Štúra, ako spomína Hurban v životopise Štúrovom.

*

K týmto vydaniam, pošlým z ústavu, pripojujem i nasledujúce: „Svojim vrstovníkom na pamiatku Janko Rimavský. V Prešporku 1844.“ Je to prvý spis, tlačený Štúrom opravenou slovenčinou. A skutočne, tam už vidno viac slobody vo výraze, viac mäkkosti než v spisoch česko-slovenských. Najmä vo viazanej reči musel byť autor slobodnejší, keď nemyslel na lexikon a gramatiku, ale písal materským nárečím. Niektoré slohy plynú voľne, plno a nenútene:

Alebo:

Verše vzťahujú sa na žiakov prešporských, následkom prenasledovania opustivších školy prešporské.

*

Štúra, Hurbana a Mazúra, ktorí namáhali sa o potvrdenie Tatrína vo Viedni, oslavuje nasledujúci spis: „Prjatelom Slovenstva od Jeho c. k. Jasnosti z Vjedne sa navracajúcim, kďe sa v záležitosťi potvrďenja ,Tatrína‘ ustávali, dňa 2. listopada, roku 1846 obetujú Slováci Bratislavskí. 1846. Písmom Karola Fr. Wiganda.“ Verše nemajú literárnej ceny.

*

Máme i litografovanú oslavu, a to ešte oslavu arcikňaza Štefana, novovyvoleného nádvorníka. „Citi radosti“ podávané sú vraj „v mene národa Slovenskjeho“ dňa 20. listopada roku 1847. Vystrojené je toto vydanie dosť pekne. Na výtisku, mne prístupnom, je tužkou písaná poznámka: „Chudáci, slovenskí žiaci, krátkozrakí chrobáci.“ A táto marginálna glosa je úplne oprávnená, lebo v básni nič menej nežiada a nečaká sa od Štefana, ako:

atď. cum gratia in infinitum.^[69]

*

Keď sme už pri oslavách vysokých osôb, spomenieme ešte jeden, formálne veľmi zručný, Hodžom skladaný dityramb. „Ku odchodu Jeho Jasnosti cisársko-kráľovskej Františka Jozefa I. na čelo vojska proti odbojcom od verných Slovákov vo Viedni sa baviacich. V Máji 1849.“ Filologicky je veľmi správne písaný:

Vládny komisár v trenčianskej stolici, Rudolf Kučini, stal sa tiež účastníkom veršovanej oslavy, ktorá sa takto pravdenepodobne počína:

Spomenul som čriepky literárne, ktoré zavial čas, nie preto, že by som im pripisoval nejaký väčší literárny význam, ale preto, že srdcu slovenskému drahé je všetko, čo zďaleka stojí v pomere k duchovnému hnutiu pod Tatrami. Nás tak ubili časy a vlastná neopatrnosť, že niet tej iskierky duchovnej, ktorú by sme mohli hrdo zahodiť! Nás chcú spraviť analfabetmi, náš jazyk chcú vyhnať naveky spod tlačiarskeho lisu, deti naše neznajú už ani z modlitebnej knižky čítať — preto takéto spomienky majú oprávnenie ako dôkaz, že Slováci od časov svojho prebudenia jednostajne a bez pretrhnutia túžili za duchovným pokrmom a činnosťou duchovnou.

IV

Literárna história nemôže si veľmi zovrubne všímať diel, ktoré zostali v rukopise: ony vlastne nie sú majetkom všeobecným, a tak nepadajú pod verejný súd. No tu v mojich skromných poznámkach spomeniem báseň, ktorá zostala i zostane v rukopise, za jedno má privátny ráz, za druhé predsa nemá cenu všeobecného záujmu, nemá tendenciu, nevyznamenáva sa ani krásou, ani didaktikou. Predsa myslím, že bolo by škoda ju celkom zabudnúť, a najmä jej pôvodcu. Je to báseň Žlebekova, zachovaná v rukopise zásluhou Ladislava Paulinyho. Keď povážime, že je písaná roku 1813, teda pred 76 rokmi, už to samé dodá jej istej zaujímavosti.

Ondrej Žlebek narodil sa v Sučanoch v Turci dňa 1. apríla 1775, učil sa v Sučanoch, v Prešove a v Šoproni. Roku 1796 stal sa farárom v Krucemburku v Čechách. Ako, ako nie — raz zjavil sa na Starej Turej — a tá zachovala Žlebeka pre slovenskú zem. Kázal tam na pohrebe a tak zaľúbil sa hodným Turancom, že ho po smrti svojho farára Daxnera jednohlasne vyvolili za farára. Roku 1803 bol už na Starej Turej.

Žlebek bol muž vysoko vzdelaný, znamenitý štylista v latinskom kuriálnom štýle, ľahko a vtipne veršoval po latinsky i po slovensky, o čom sa presvedčíme. Chvália jeho pohostinstvo, jeho spoločenský humor a pri tom príkladné zastávanie svojho úradu. Vydal viac spisov, no Ladislav Pauliny pripomína len dve dielka: „Verše ku slavnosti posvecení nového organu v Pukanci. Tlač v Banskej Štiavnici 1825“ a „Kázeň po veľkom ohni v St. Turej“.

Rukopisy po ňom zostali: „Gameion“, latinská báseň príležitosťou sobáša Michala Doležala, farára novomestského, s Johanou Lačnou, dcérou vrbovského farára. Dňa 14. decembra 1812 rečnil svoje verše pri pohrebe Jura Jozeffyho, farára myjavského. Roku 1820 dňa 23. augusta bol zvolený za seniorálneho notára, roku 1830 bol uňho odbývaný búrny seniorálny konvent, neskôr nazvaný „Latrocinium O-Turense“.^[70] Roku 1820 vydal jedinú dcéru svoju Annu Karolinu za Samuela Holubyho, farára pukanského. Zomrel na Starej Turej roku 1833.

Spomenuté opus má nasledujúci titul: „Vypsání nemoci, v které Ondrej Žlebek, Staro-Turanský kněz, od 5-ho Června až do posledního Srpna 1813 postaven byl, od neho samého na památku pozustavené.“ Veliká veršovnícka zručnosť, ohybnosť jazyka, smelé prípadné zvraty vyznamenávajú túto „historiam morbi“,^[71] ale čo ju vyzdvihuje, je zdravý humor, čistý, pekný jazyk, príkladná prízvuková prozódia (trocheje), zvučné rýmy — všetko vlastnosti, ktoré chýbali našim starým veršovníkom. Ja aspoň z toho času (1813) také verše neznám, i sotva kto by bol vstave niečo podobného vyhrabať. Keby Žlebek bol svoj talent použil nie na takúto hračku, ale na niečo všeobecne platného — som presvedčený, že by vysoko vynikal bol v súčasnej literatúre.

Autor počína s vďačným vzdychom k Bohu, že je už zdravý, a z vďaky ide opísať svoje biedy:

A svoje bôle takto líči:

Tak chodí, chudák, z izby do izby, až príde do kuchyne, kde

Ale tam naňho skríkla žena Minka: „Vary! nepleť se mi tu!“

Ale spať nemohol celú noc. Ráno ide do kostola na služby — a tu opisuje veľmi zručne, jak ťažko bolo mu odbavovať už u oltára:

a bol by padol:

No z tejto prvej nemoci zotavil sa pán farár hlavne starosťou doktora Davida z Nového Mesta a svojej „Minčičky“, ktorá zaplesala:

Ale beda:

Na Petra Pavla zas ochorel. Humorista zvaľuje vinu na tých svätých: Peter, že ho volal k svätým do neba, a keď ho ten pustil, chytil ho Pavel.

Minka ošetrovala nemocného — „Kávy hrnce jako sudy s citronem mi varila“, „krásne se mnau obchádzela, noženky mi ochlazela“ a za to jej „všecko její chybování na večnosť odpauštím“ —

Veľmi humoristicky opisuje, ako ho potom liečil bzinský farár Štefan Fúsek (narodený 1770, zomrel 1816, pri pohrebe ospievaný svojím pacientom Žlebekom). Varili v kotle bylinky, všetko do suda hodili a naposledy i pacienta:

až konečne Fúsek: „Vivat, uzdravil mne lehce, k tomu ani mzdy vzit nechce.“ Koniec je už originálny: rekonvalescent v noci, trápený žízňou, vezme kľúče od pivnice, skrbáli sa dolu pivničnými schodmi práve pod točku sudovú:

Takých plynulých veršov málo sa robilo v oné časy literárnej nemotornosti — vôbec na svetské básne bol vek veľmi chudobný.

V

Janko Kalinčiak bol už neraz ocenený ako znamenitý romansier — jeho diela prózou vyšli v Martine v druhom vydaní — (bár by sa i rozobrali a účinkovali po celom Slovensku, najmä v srdciach mladých), jeho „Reštavrácia“ bola preložená do poľštiny Grabowskim, i do chorvátčiny i do nemčiny.^[72] Jaroslav Vlček rozobral jeho diela vo svojej „Literature na Slovensku“ (r. 1881). Ale ani tento posledný neupozornil sa náležite na Kalinčiaka čo lyrika — ináč by nebol o ňom povedal, „že nebol povolaným pevcom“. Pravda, Vlček nevedel o jednom veľmi silnom, veľmi originálnom zjave Kalinčiakovej lyriky, o básni „Márii Janko“ v III. ročníku „Nitry“ na str. 154, aspoň v zozname jeho básní ju necituje; báseň vyšla bez podpisu. No predsa, čo by nebol nič iného básnil než spevnú pieseň „Bojovník“, tým zastal si medzi prvých lyrikov slovenských. „Koníček môj bystrý vraný“ je pravou perlou slovenskej lyriky — a sotva vyšla „Nitra“, pieseň tá prešla hupkom do spevavých úst národa. Na Slovensku niet človeka, čo by neznal tú pieseň. Ona stala sa nesmrteľnou nie úsudkom kritiky, ani potleskom estetikov, ale samým národom, ktorý ju kvitoval všeobecným prijatím medzi národné piesne. Ba jestvujú už mnohé ľudové varianty, pribásnenia a rozšírenia.

„Márii Janko“ je ľúbostný spev. Kalinčiak zaľúbil sa bez výhľadu do dcéry Schröerovej; v dome slávneho profesora a humánneho priateľa slovenských kultúrno-literárnych snáh, kde mal prístup čo vychovateľ, videl Máriu, ktorá slula prvou kráskou celého mesta. V básni javí sa pravý „Sturm und Drang“ do slovenčiny zaodetý — neumiernenosť vo výraze, bujnosť fantázie, krkolomné zúfanie, náruživá idolatria devy — no pri tom všetkom veľký talent. Len veľké talenty sú vstave spáchať takéto eruptívne veci.

O básni platí Mefistofelovo slovo vo „Faustovi“:

^[73]

Janko ide chystať dary svojej Márii: narobí striel zo vzdychov, nimi zostrieľa hviezdy — pospletáva ich túžbou, a taký veniec vtlačí na čelo Márie! — ba ešte i k slnku dostane sa po rebríku svojich žiaľov, polapá mu všetko svetlo a z neho zrobí pre ňu svadobné šaty. Z raňajšej zory urobí vozík, doňho zapriahne tiché vetríky, a tak dôjdu

Ale aby sa slová Goetheho na vlas vyplnili — zaľúbenec z bolestí duševných urobí si kopiju, ktorú bodne do mesiaca — až skríkne od bôľu ťažkého — z jeho krvi spraví sa žiarna cesta. Potom prídu k moru, to sa rozstúpi a odkryje pred milými paláce; sami anjeli musia prísť z neba, oslavovať Máriu. No ona poetu nerozumie. Báseň vyznieva hymnickým „buď oslávená, Mária“.

Z básnika, čo vie takto búriť a zúriť, vždy býva niečo — lebo darmo je, či sa páči alebo nepáči filistrom, tvoriví ľudia nemôžu byť naťahovaní na všeobecné kopyto. Čo by bolo u iného smiešnym, u talentov stáva sa to citným a silným.

Kalinčiakove básne v IV. ročníku „Nitry“ sú už vyzretejšie, škoda, že slovenčina počala s tou strašnou bezuzdnosťou vo forme. Ináč by to boli kabinetné kúsky slovenskej lyriky. „Pozdravenie“ má hlboký, pošmúrny tón. Básnik s výrazom:

narazil na strašný pesimizmus.

Veľmi milá je pieseň „Kvietočká“ — nech má takú dobrú trochejskú formu ako „Bojovník“, bola by sa ujala ako ten.

Kalinčiak podržuje pesimistický tón v básni „Moja mladosť“, a stáva sa pravou protivou mladých vrstovníkov-básnikov slovenských, sálajúcich životnou silou, osvietených celým potokom svetla, plných nádejí. On spieva:

A výsledok tejto žaloby:

Ako vidno, je to už príliš neoprávnené — a preto i nepravdivé zahrávanie si so zúfalstvom. Mne sa zdá, že autorovi zneli nasledujúce Puškinove slohy:

^[74]

Pravda, ten samý cit zúfania u Puškina, ako u veľkého umelca, berie na seba umelecké formy, hlboké odôvodnenie a prekvapujúci, verný obraz prírody. Kalinčiak chce dojať myšlienkou akéhosi kolosálneho ničenia — a to je nad sily.

„Smutný pohreb“ je novou variáciou na starú tému o nešťastnej láske, účinkuje refrénmi a niektorými silnými kontrastmi; i tu nachádzajú sa niektoré titanské prechvaty:

totiž zemou až k hrobu. Sám poeta hovorí, že „srdce moje viac nebije, tým tajomným ohňom citov —“ a to poznať i na básni, ktorá už nenesie sa takou hyperfantastickou sférou.

Tak zdá sa, s mŕtvou láskou vyschla i lyrická žila Jankova — on zamĺkol a oddal sa reálnejším prácam. Až neskoro — roku 1870, teda po dvadsiatich troch rokoch, stretáme sa s jeho básňou „Moje obrázky“ — je to dojem uchýlenia sa básnika do martinského pokoja a hľadania pokoja v Kristu. „Ohlas národnej hymny švajčiarskej“ patrí k obyčajným patriotickým výjavom bez vnútorného ohňa.

Ostatná jeho veršovaná práca je „V deň 14. mája 1871“. Sú to príležitostné verše pri sadení lipy v záhrade matičnej — záhradu i lipu skonfiškoval nenásytný Baal maďarizmu — zostala nám len labutia pieseň nášho Kalinčiaka. V piesni je vyrazená radosť nad tým, že národ slovenský „má kus zeme, má už prístrešie“. Radosť poetova bola hlboká — zdielaná národom — ale nedlhá — skoro po jeho smrti zostali sme zase bez „kusa zeme a bez prístrešia“!

*

Podávam malú rozpomienku pre našich divadelných ochotníkov. Divadelné predstavenia boli u nás od starodávna mocným dvíhadlom národného a s ním i literárneho ducha. Žiaľ — ony sú dnes riedke. I v tomto ohľade nepokročili sme, vďaka strašným politickým pomerom.

Z Palkovičovej „Tatranky“ dozvedáme sa, že v Lipt. Sv. Mikuláši prešovskí a levočskí študenti roku 1841 hrali dva kusy:^[75] „Hluchonemý“ a „Bohuslav“; pozdejšie aj Raupachovu tragédiu^[76] „Izidor a Oľga“. V roku 1842 už na viacej stranách slovenských našli sa ochotníci. V Martine hrali v tom roku dva razy, a síce najprv „Tri hrabata najednau“, a potom Klicperov „Loketský zvon“, „oba kusy zdařile, k čemuž výborně prispívaly švárné Turčanky“. Sami študenti zhotovili si svojím nákladom opony. Pán Jozef Mesner, katolícky farár martinský, bol hlavnou podporou ochotníkov. V Lipt. Sv. Mikuláši hrali kus, s ktorým „obecenstvo ne docela spokojno bylo“. V Orave, v Dolnom Kubíne hrali študenti v ten samý čas kus „Čech a Nemec“, „třebars mladíkům mnohé překázky z nenávisti ku slovenské národnosti v cestu se kládly“.

Ešte i v Rajci hrali dva razy. V septembri 1842 predstavili katolícki študenti najprv kus „Kocaurkovská Třasořítka“^[77] a po druhý raz „Dva přátelé a jediný kabát“, „při čem slečny slovenské zdařile si počínaly“. Divadlo bolo vždy plné. Bolo to, dľa referenta, prvé divadlo v Trenčianskej stolici.

V Sobotišti a na Myjave tiež zjavila sa slovenská Tália. V Sobotišti hrali frašku „Vozka Petra Třetího“ — fraška sa tak zaľúbila, že obecenstvo vyše vstupného zložilo istú sumu na zakúpenie nových opon. Na hlavnej opone vymaľovali Nitru, sväté mesto Metodovo. Tam hrali tiež „Izidora a Oľgu“, a síce v kaštieli Horeckého. Tam zišiel sa celý kraj. Oľgu hrala Anna Jurkovičová, stavšia sa neskôr manželkou Hurbanovou. Na Myjave hrali „Divotvorný klobauk“ pri ohromnej účasti obecenstva. V Sobotišti patrónom ochotníkov bol Samuel Jurkovič, učiteľ a známy slovenský dejateľ zo starších dôb — na Myjave patronizovali divadelné hry notár Št. Mikulecký, richtár Sam. Jurenka, učiteľ Ján Martešík a pani Anna Kolénička, vdova po nebohom myjavskom farárovi. „Na všech místech byly zpívány národní naše písně, y rečňovány znělky našeho básnika Jana Kollára, kterýmiž každé audolí a každá skala na Slovensku se ti ozve,“ dokladá zpravodajca „Tatranky“. Myslím, nebolo by zle, zobrať dáta o slovenských ochotníckych divadlách — i ony hrali úlohu v histórii nášho národného znovuzrodenia.

VI

Ako dala by sa pozdvihnúť slovenská literatúra? Ach, koľkým zlatým srdciam slovenským, neobrasteným sadlom egoizmu, otázka táto namanula sa, koľko krásnych listov dostali sme, ichž obsahom bola starosť o pokrok v literatúre. My stáli sme pred otázkou touto v trápnom mlčaní — ale pravej odpovede sme nenašli.

Najprv treba uvážiť, či možno a radno umele dvíhať niečo tak veľkého v živote národnom, tak samo sebou rozumiaceho sa, tak prirodzeného. Či je vôbec možno urobiť niečo, aby obohatil sa poklad literárny, bez nehož každý národ je mŕtvy a duchovne slepý?

Vec má sa tak: žiadnymi pákami a krútkami talenty nevytisneš z národa, žiadnym umelým strojom neprehĺbiš, nevyvýšiš skutočnú cenu literatúry. Tá cena a hĺbka je darom božím. A bez talentov a výšky literatúra je nepotrebný balast. Máme živý príklad na mnohých akadémiách (medzi nimi i na maďarskej), že vzdor peňažnému dvíhadlu zostávajú bezplodnými. Môžeš ty dať akademikovi tisíce, nehorí-li v ňom svetlo, nehreje-li ho teplo a neožiaruje-li hlavu jeho talent: on popíše bachanty za 100.000 zl. (živý príklad: maďarský lexikon „Czuczor Fogarassy“, kniha zlatom platená, čo do veľkosti vnešnej monumentálna, ale nemajúca žiadnej ceny), ale národ z toho nemá osohu ani za groš. Tie niektoré utilitárne špeciálne knihy môžu mať istú cenu vo velikých bibliotékach alebo zaplniť „medzeru“, ale zostávajú mŕtvymi a nevplývajú na tok národnej krvi.

Vo vede to ide aspoň do šírky a dôkladnosti bibliografickej (to jest, aby „naša literatúra mala diela z toho a toho odboru“), v beletristike a poézii žiadna akadémia posiaľ nedokázala vplyv na skutočnú hodnotu tvorieb, ani len konkurzmi nie. Málo tých dobrých poetických diel, ktoré by boli povstali následkom konkurzu. Je to vysvetliteľné: každé geniálne dielo narazí na odpor všeobecnej mienky, poneváč prináša niečo nového, často vymykajúceho sa spod pravidiel bežných. Preto často prepadá v súčasnej kritike, ako napr. Puškinov „Ruslan a Ľudmila“, ktorú vyhlásili ruskí klasickí kritici za pravé monštrum. Prirodzené je, že akadémie, pozostávajúce najviac z ľudí ustálených, v starých názoroch vychovaných, s nedôverou vítajú každé dielo nové, najmä keď je v ňom istá eruptívna sila, trhajúca staré pravidlá. Tým nechceme povedať, že by každé, staršou kritikou pochované dielo muselo byť geniálne a sláviť zmŕtvychvstanie, ako „Ruslan a Ľudmila“. Ó nie, majú tí starí obyčajne pravdu. Len výnimky sú tu, keď „zaznané“ dielo prelomí súd a apelujúc na národ, vyhrá pravotu.

No pri tom všetkom pozdvihovanie umelé literatúry je nezbytné, ona bez neho umiera na málokrvie. Ona má pozostávať v zriaďovaní trhu literárneho, v hmotnej podpore talentóznych, už niečo dokázavších mladých ľudí — a menovite v čítaní a posudzovaní, trebárs odsudzujúcom. „Dichter lieben nicht zu schweigen, wollen sich der Menge zeigen, Lob und Tadel muss ja sein“, spieva starý majster weimarský.^[78]

U nás špeciálne najzanedbanejšou sirôtkou je literatúra. Nikdy tak málo podpory nedostávalo sa jej, ako dnes. Hľadeli sme tomu odpomôcť Nakladateľským spolkom, ktorý už zanedlho vstúpi do života. Bár by sme sa ho ujali s energiou a vytrvalosťou! Je to skutočne nateraz veľmi dôležité dielo a pritom tak často ideálne, že pri ňom nedá sa myslieť žiaden rozbroj, žiadne bočné úmysly a zatáčky. Tu treba samému byť mužom, ako na vojne, nik ťa nezastúpi! Koľko vykonáš, všetko je tvoje a pritom náleží tvojmu národu a jeho budúcnosti! Preto Nakladateľský spolok treba činne podporovať v prvom rade duchovnými príspevkami, aby mal na čo „nakladať“ a potom celou silou starať sa o rozšírenie dobrých diel. V takomto zmysle je možné pozdvihovanie literatúry — talenty tvorivé a kritické dá nám Boh, veď sme dosiaľ nikdy neboli v tom ohľade na suchej piesčine. Ku konkurzu drám, vypísanému Slovenským speváckym spolkom martinským, došlo sedem prác: ajhľa, to môže byť prvá lastovica pre našu jar kníhkupecko-nakladateľskú!

*

O potrebe slovenského slovníka mnoho sa hovorilo, nebohá Matica chystala materiály, ale k dielu neprišlo. Dosiaľ najväčšie dielo slovenské je slovník Bernolákov — bibliografická riedkosť — najzručnejšie: „Slovník slovenskej, maďarskej a nemeckej reči, s pričinením viacej iných zostavil Jozef Loos.“ Obe diela sú zastaralé. Loos nad to bol znamenitým nemeckým filológom, ale slovenčina nebola jeho odborom. Menovite známosť slavianskych jazykov — okrem českého — bola uňho minimálna. A už je darmo — žiadne lexikografické dielo slovenské nedá sa stvoriť bez dôkladnej známosti staroslaviančiny, ruštiny, poľštiny a iných slavianskych jazykov. Nadto literatúra pokračuje predsa a jazyk sa vyvinuje. Vcelku asnáď ani by nebolo žiadateľné nejaké veliké dielo počať — dúfame, že o 10-20 rokov náš jazyk ustáli sa. Potom by bolo na čase utvoriť zákonodárne, zaväzujúce lexikon. Povolaných ľudí máme: Vlčka, Czambela, Škultétyho a iných. Vlček i Czambel ovládajú velikým materiálom slavistickým a majú jemný cit pre čistotu a slavianskosť jazyka — Škultéty zas nie je taký úzkoprsý, žeby každé inoslavianske slovo chcel mať vylúčené zo slovenského lexika. A to ani nejde. Mnoho slov českých, ruských, poľských, ktoré majú už úplné občianske právo v slovenčine — a ona ich stvorí ešte viac. Každé dobré inoslavianske slovo, prijaté do slovenčiny (jestli ona také, alebo také určité a jemné nemá) je výhra, každé ukuté slovo je hriech proti slavizmu. Nič nie je skazonosnejšie, ako nemierne kovanie slov. Treba si pomáhať dialektom, a keď to nie je vhodné, slovom ruským, jestli ono neprieči sa duchu nášmu, a formálne zmestí sa. To je raz kánon, to neodčiní žiaden filológ. Tu rozkazuje len literát, a jedine literát. Keď on udrie na pravú strunu — jeho výraz, prevzatý z iného slavianskeho jazyka, ujme sa, a to omnoho skorej než zle ukutý. Našou úlohou nie je utvoriť volapük^[79] a tak obťažiť iným Slavianom, aby sa zaoberať mohli našimi plodmi. Štúdium ruskej literatúry bude sa zmáhať u nás, ono podoprie mocne toto jediné spásonosné pravidlo. A potom: čo raz v dobrom diele prichádza, páči sa, je prípadné — to zostane ako výhra a patrí do slovenského lexika. Veď už sám ľudový jazyk náš na okrajinách núka nám slová z češtiny, poľštiny a ruštiny. Bol by hriech punktičkársky, keby sme z akéhosi superpurizmu neprijali tieto bratské dary. Pravda, tu treba miera, ktorá bola prestúpená — najviac strednými spisovateľmi alebo i dobrými, v zápale za diela vysokej ruskej literatúry. Tak patria do jazyka nášho i všetky slová arabské, grécke, latinské, majúce svetové občianstvo a nemajúce adekvátny vždy výraz. Vyhodiť treba všetky „ďalekopisy“, „prstotlaky“, „zniony“, „krásovedy“, „ľúbomudrctvá“ a podobné rečové nestvory.

K takej lexikálnej práci treba mať vždy veľký materiál slavistický a okrem toho i jemný cit a slobodný pohľad na jazyk, vniknúť treba do jeho ducha. Jazyk má nielen filologickú, ale i estetickú stránku — on je predmetom vedy, ale i umenia. Ako živý organizmus potrebuje útlu ruku, keď ho chceme vtesnať do rámca rečových zákonov. Filisteriózne ponímanie jazyka neprospelo nikdy literatúre. Akademická úzkosť francúzštiny nie je jej osožnou: voľnosť, panujúca v nemčine, bola podmienkou veľkých, slobodných, umeleckých diel. Pravda, že tá voľnosť musí byť mierna, rozumná, regulovaná filologickou vedou a taktom.

VII

Žiadna literatúra nemôže zdarne vyvinúť sa, jestli nejestvuje v nej kritika. Asnáď je možné, žeby nebolo kritiky? Áno, kritika jest vždy, napr. súkromná, ústna, činná (odoberanie alebo neodoberanie), ale môže byť stav, v ktorom niet účinnej, silnej kritiky, prechádzajúcej v povedomie čítajúceho sveta. Boli časy, kde zápal vlastenecký, národný, boj politický, oduševnenie a iné okolnosti ani nedovoľovali kriticky dívať sa na diela mladej literatúry. A čo by i boli dovoľovali — nebolo, nemohlo byť takého skeptika, ktorý by dobrým srdcom a rozpálenou hlavou prinesenú „obeť“ národnú mohol a smel odsúdiť, akonáhle ona uzrela svetlo sveta tlačou. Toto obdobie u nás bolo dosť dlhé. Jestli opovážili sa Dohnány a Kalinčiak dosť hladkajúcim spôsobom dotknúť sa Jonáša Záborského knihy „Bájky a tri reči“, povstala hrmavica taká veľká, že si myslel, títo dvaja dobrí krotkí ľudia zrútili Kriváň na obra Záborského. Čo mu chceli dokázať, bolo: že jeho ódy nie sú slobodné od reminiscencií horáciovských. A to ani nemuseli vlastne dokazovať. Kto v tých časoch písal ódy v horáciovských metrách, iste bol vychovaný a kŕmený latinitou a nemohol sa oslobodiť od reminiscencií. Ale to bol hrozný prečin „mladých holobrádkov“ proti spisovateľovi. Záborský do smrti nezabudol na túto kritiku a potom dlho mlčal, až ho konečne dramatický konkurz matičný nanovo vohnal do literatúrnej práce. Nezlomný, silný duch Záborského nevedel preniesť kritiky, čo potom bolo u menších ľudkov?

Bezkritickosť trvala u nás dosť dlho. Slovenská kritika v starších časoch má len málo prác, ktoré sú vážne: „Žehry. Básně a dvě Řeči“, posudzuje Mikuláš Dohnány, „Slovenské pohľady“, r. 1851. Diel I, zväzok 4. „Rečňovanka pre slovenské školy“ od A. H. Škultétyho a „Myjava“, báseň od Jána Trokana v tom samom diele zväzku 5., taktiež posúdené M. Dohnánym; neskôr posúdil Kalinčiak Sládkovičovu „Marínu“. Boli to všetko znamenité kritické rozbory. Ale nenašli následníkov. Literárna plytkosť rozšírila sa po celom Slovensku. Ešte čo bolo v tých časoch najzrnitejšie napísané, boli cirkevné polemie. Tam bol aspoň duch. Beletria upadla tak, ako nikdy. Veršovalo sa na zaplakanie, ale nie pohnutím lyrických výlevov, ale ľútosťou nad národom, ktorý mal takú slabú reprezentáciu v svojej literatúre. Matica rada by bola pomohla na nohy literatúre, ale všetky jej prívety zostali bez ozveny. Ona nevydala ani jedno literárne cenné dielo poetické a beletristické, lebo ho nebolo. Možno, bezkritickosť tomu dopomáhala.

Kritika neznamená jednoduché pochválenie alebo pohanenie diela: ona znamená jeho rozbor, ocenenie, rozčlenenie, osvetlenie a vysvetlenie. Kritika požaduje takú silu duchovnú, ako tvorba. Veľmi plané slovo je, že ľahšie je súdiť než urobiť; to nenie pravda. Dobre súdiť je práve tak ťažko, ako dobre urobiť. Konečne hlúpo súdiť je ľahko, veď i hlúpo urobiť nenie ťažko.

Jestli literatúra nemá kritiky na vysokom stupni stojacej, môže byť istá, že i jej pozitívna tvorba je prostredná. Prečo veľkí ruskí spisovatelia, prví hérosi ruskej renesancie, Puškin a Gogoľ, našli svojho Belinského? Belinskij mohol mýliť sa vo svojich posudkoch, ale nik mu neuprie, že jeho kritika bola oplodňujúca. Prečo našiel v novšom čase prvý slaviansky literárny gigant Lev Tolstoj svojho Strachova. Vpravde, Strachov nenie menším kritikom než Belinskij.^[80]

U nás panuje dodnes akási ostýchavosť pred kritickým zaneprázdnením. Skôr dostaneš básničku, ba skôr drámu od dorastu nášho, ale kritiky ti nik nenapíše. Tak neobrobené je toto pole, že nám je priamo žiaľ. Tu máme knihu „Hájnikova žena“, ktorú obecenstvo tak radostne prijalo, rozobralo v osobitnom vydaní, ale nik neobzrie sa ďalej o ňu, nik nenapíše úvahu, rozbor, ocenenie. Ani len nikomu nenapadne zdeliť svoje myšlienky priateľom širším, čitateľom slovenským. No i staršie veci dožili sa najviac jednej jedinej spomienky v časopisoch slovenských — a potom už basta! A to nie diela, ktoré by boli už mŕtve, strovené, nie, také, ktoré čítajú sa ešte dnes a to veľmi pilne. Ostatne, v tomto ohľade sa stala istá reforma: predsa aspoň niekedy uzrie svetlo sveta kritické pojednanie; pred niekoľkými rokmi žiadnu knihu neposúdili, ale len jednoducho oznámili s blahosklonným „odporúčame“. My by sme si želali, aby naši spisovatelia častejšie pamätali na tento odbor literatúry: i tu pod čiarou veľmi vďačne dáme im miesta. Jedna dobrá kritická esej je viac hodná než veľký zväzok prostredných básní alebo prostredných noviel.

*

Ako vznikla knižka, ktorá pohýbala svetom, myslíme Kollárova mlunohojná brožúra „Über die literarische Wechselseitigkeit der Slawen“,^[81] možno z mladších málokto bude vedieť. Ona vznikla v banskobystrickom časopise „Hronka“, redigovanom Karolom Kuzmánym, a tak môžeme i my Slováci s celým právom povedať, literárny panslavizmus je čisto slovenského pôvodu: Slovák Kollár napísal článok, redaktor Kuzmány to uverejnil, a síce na čistom Slovensku zvolenskom pod Urpínom, na brehoch Hrona. Nemecká bružúra, ktorá potom narobila toľko šumu a preložená bola do všetkých slavianskych a hlavných európskych jazykov, je iba parafrázou toho, čo stálo v I. diele, 2. zošite „Hronky“. Ale nielen pôvodom, lež i jazykom je tento historický článok slovenský: Kollár napísal traktát slovenčinou, alebo lepšie, jazykom od českého tak odchodným a slovenskému blízkym, že i v tomto punkte sme oprávnení byť pyšní, že sme my Slováci jediní oprávnení pôvodcovia jednej svetom pohýbavšej a ešte v budúcnosti ináč hýbať majúcej idey. Prameňom rozumného slavianskeho zmýšľania bola naša Tatra — pravda, Danilevskij a jeho škola rozšírili tento prameň na celú širokú krásavicu mátušku Volgu.^[82]

Článok má nápis: „O literarnéj Wzájemnosti mezi kmeny a nářečími slawskými“, rozpadá sa na 11. paragrafov a končí známou básňou Kollárovou: „O ja nejsem z počtu těch omerzlých (bodaj zmizli skoro) nevlídníkov, Kterí swoje odvracajú oko, ode knižky psanej literami, Cyrillskými neb glagolickými atď.“ Ako na ukážku slohu a jazyka odpisujem tu závierku: „§ 11. Závyrka. Tepruw skerze takowúto wzájemnost založí sa u Slawow základ ku wlastně a práwě národněj literatuře: skerze ňu přestane posawadnia osamotňelosť a chinská zeď jednotliwých kmenow a nářečí; přestanou malicherná počjnánia w literatuře, ktorá sotwy sa zrodily, už nedostatkem powětřia a prostranstwa mrau. Malé potoky ledwa břewna a plytě nesau na swych wlunách: Dunaj nese celé weliké koráby, kde jeho wody w jeden praud shromažděny jsau. Touto wzájemnosťou ani žádné nářečie ukřiwděno nebude, anť každý kmeň swú indiwidualnosť zachowá, při svém nářečiu a swej literatuře zůstane, ale plody jiných kmenow znáti, kupowati a čítati bude. Polák buď nejen Polákem, ale Slawopolákem (genus et species),^[83] znaj knihy nejen swého, ale i českého, ruského, serbského nářečia; Rus buď nejen Rusem, ale Slaworusem, znaj i čítaj spisy nejen swého, než i polského, českého, serbského nářečia; Čech buď netoliko Čechem, ale Slawočechem, uč nejen českému ale i polskému, ruskému, serbskému nářečiu; Serb čili Illyr buď netoliko Serbem, ale Slawoserbem, čítaj netoliko serbská ale i polská, ruská a česká djla. Jen kto této hlawnia nářečia umj, jen tenby péro do ruky bráti a slawským spisovatelem byti mal. Ne kto je mezi Sláwy nayprednějšjm, nayvětšjm, naysilnějšjm, ale kto je naywzájemnejšjm a nayspojenejšjm s jinými, kdo žiwot a samostatnost i menšjch a slabšjch naywíce šetřj: ten zasluhuje w našich časech chwálu a krásne jmeno Sláwa.“

VIII

Meno Chalupka nestratí svoj jasný zvuk, pokiaľ neodznie posledné slovo slovenské v Tatrách, a pevne veríme, že to nebude tak hneď, akoby si to želali naši protivníci. Už starší Ján postačil by udržať ho vo večnej pamäti… Rád som, že videl som starčeka vlastnými očami na dištriktuálnom konvente^[84] kubínskom, a ačkoľvek bol som veľmi mladý — bolo mi asi desať liet — voždy marí sa mi, ako striebrovlasý starec, s bielou oholenou tvárou, prísny, v kráži svojej predsedníckej hodnosti… Bolo vtedy veľmi živo v Kubíne: pamätám, že kázal nebohý Ctiboh Zoch a že ho terajší superintendent^[85] pán Geduly pre tú kázeň silno napadol v samom konvente, že kazateľa vehementne bránil môj otec… My chlapci — všetko popoviči — čušali sme ako myšky na chóre, a srdce v nás zamieralo pri hrome slov, ktorým sme pravda dosť málo rozumeli, ale cítili, že tam dolu za zeleným stolom pred oltárom dejú sa veľké veci.

Dramatickú spisovateľskú činnosť Jána Chalupku u nás najlepšie rozobral Vlček; ačkoľvek veríme, že v novom vydaní urobí to dôkladnejšie. O jeho prozaickej práci v „Hronke“, „Kocúrkovo“, zmienil sa len slovom, ale ja myslím, že je ona non plus ultra^[86] slovenského humoru tých čias a že jediný Ladislav Pauliny môže s ním konkurovať v „Nitre“ I., v líčení malomestských smiešností a prevráteností. Toto prvé „Kocúrkovo“ vyznamenáva sa úsečnosťou a drastickým humorom, ba ostrou satirou, takže v tomto ohľade iste prevyšuje dramatizované jeho „Kocúrkovo, alebo Len aby sme v hanbe nezostali“. Všetko, čo vytýka náš literárny historik veselohre, nenachádza sa v tejto krátkej práci. Ona je zrnistá, nemilosrdná a smelá. Pochybujem, že dnes by slovenský spisovateľ tak ostro zarezal do tela spoločnosti.

Uvedieme príklad Chalupkovského humoru:

Spisovateľ, navštíviac Kocúrkovo, sedí pred svojím bytom, vidí valiť sa zástup, počuje krik, výskanie. A tu vidí medveďa a na ňom dve opice. Radujte sa, veseľte sa! Hneď rozšírila sa povesť, že títo štvornohí tanečníci majú o šiestej večer ukazovať svoje kumšty. Ale okolo poludnia bolo vybubnované, že prišlí predvčerom komedianti budú hrať Schillerovu drámu „Mária Stuartová“ po nemecky, v hostinci „Pod volovým rohom“. Kocúrkovania nevedeli, čo je to za Mária, ale pán notár, ktorý vychodil v Dobšinej školy, videl ďalej a ten im zdelil, že to bola akási kráľovná kdesi v Egypte, ešte za času Krista Pána, a že sa ináč menovala Kleopatrou, a túto kráľovnú dala zas iná kráľovná mečom sťať. Kocúrkovanom nebolo viac treba a Kocúrkovanky vešali sa mužom na hrdlá, aby ich vzali do tej komédie. „Ja som ešte kráľovnej nevidela,“ povedala mi Kudrlinka. „Budú to krásne šaty, samé perly a zlato,“ poznamenala jej pani kmotra, a tretia riekla: „Šibať prútmi som už videla, keď sme boli v Jelšave na jarmoku, ale stínať — to musí byť pekné, to bych rada videla. Ach, mala bych sa i toho kata poradiť o niečom.“ Dosť na tom, Kocúrkovo nemohlo sa dočkať večernej hodiny. Ale to nebolo dobre ani pre medveďa, ani pre Máriu Stuartovú, že hrali v tú istú hodinu. Kocúrkovo rozdelilo sa na dva tábory: každý šiel po svojej vôli, kam ho alebo kat, alebo medveď, alebo opica tiahla. Kocúrkovo je na nohách. Každý ženatý Kocúrkovan išiel napred, v jednej ruke palicu, v druhej alebo porciu sena, alebo hrudu syra, alebo pol funta bryndze, alebo pol štvrtky ovsa, ako vstupné za seba, za ženu a premilé dietky, ktoré za nimi išli s krásne „vyfrntolenou“ maminkou. Kocúrkovania spočiatku zbožne počúvajú nemeckú tragédiu: tu ozve sa vonku hurhaj a smiech tých, čo tešili sa na medveďovi a opiciach. Polovica obecenstva vykradla sa von, tá druhá ostavšia bola nad mieru nespokojná. Ako môže Kocúrkovo sklamať sa v nádeji! To, čo bolo najhlavnejšie, tí šudierski komedianti vynechali. „Kata nebolo vidieť, o korune ani slychu — a tie šaty! Naša pani richtárka má storáz nádhernejšie než tá kráľovná. A žeby bola hlavu stratila (ženské ju i tak nikdy nestratia), to nenie pravda, však som ju po komédii na vlastné oči videla v druhej izbe pančuchy plátať.“ „A ja som štyri groše do blata hodila!“ „A moje seno, čo som nakosil? Strela tým Nemcom!“ Na nešťastie pre Máriu Stuartovú, bol v divadle i mestský kapitán, bez vstupného, to sa rozumie, lebo officium non fallit.^[87] Ten už v prvom dejstve zaspal, škarede chrápal a nebol by sa do rána zobudil, keby mu okuliare neboli odpadli z nosa a na prach sa nerozbili. Vypálil niekoľko teremtette,^[88] odišiel do susednej chyže a v slušnom hneve vyprázdnil pintu krupinčiny. Potom idúc domov, spadol do bariny pred mestským domom, takže by bol utonul bez pomoci rozprávateľovej. Nehody tieto mali za následok, že hneď ráno vyhnal komediantov z mesta, lebo vraj „idegen nyelvű komédiások“^[89] nemajú slobodu šíriť po krajine túžbou za niečím cudzím. Budú-li zajtra o 12. hodine dostihnutí v múroch slávneho mesta Kocúrkova, že každému sa vyčíta po dvanásť pred mestským domom, nevynímajúc z toho ani samú egyptskú kráľovnú. Medveď ostal až do nedele inkluzíve, až nebolo v Kocúrkove ani jedného človeka, ktorý by sa nebol darmo koľko len chcel natešil s opicou.

Nie menej zábavný je opis kocúrkovských šibeníc —, tu Chalupka prevýšil oné skalické, ktoré vraj mali nápis: „Pro nás a pro naše dítky.“

Sú z tesaného kameňa, strmia nad samým mestom v tú stranu od severu. Je to utešené stavisko, myslel bys zďaleka, že je to kocúrkovská pevnosť. Na frontáli, ktorý spojuje štyri stĺpy, spredku visí Haman v červených nohaviciach, maľovaný (kocúrkovským) maliarom Pomazalom, naproti Holofernes v čižmách s ostrohami, na ľavom boku havran s nápisom: „Sepulcrum vivum“ (živá mohyla), na pravom boku kostlivec, v jednej ruke má fľašku a v druhej pagáta.^[90] Na spodku sú lapidárne nápisy (ony sú apogejou Chalupkovského humoru), a síce: na strane južnej, k mestu obrátenej: „URBI. ET. ORBI.“ (Mestu a svetu). (To je kocúrkovský kozmopolitizmus, poznamenáva spisovateľ.) Na sever, „odkud ostrý wítr věje“: „SIT. TIBI. AURA. LEVIS.“ (Nech ti je ľahký vozduch; namiesto: sit tibi terra levis = nech ti je ľahká zem). Tretia strana má nápis: „INGLORIUS OBIIT.“ (Neslávne usnul) a na štvrtej: „PER. ASPERA. AD. PROSPERA.“ (Cez trampoty k blahu.)

Pravda, nám už dnes prichodí trochu čudným vysmievať malomestské malichernosti, úzky obzor kocúrkovských civesov^[91] — a to s takým silným aparátom. Delami strieľať na vrabce. Ale predstavme si naše dnešné malichernosti, smiešnosti, hračky, zlosti, diletantizmy pri veciach vážnych, poklesky a hriechy, zachytené tak mohutným, priamo gogoľovským humorom, vystavené a rozčlánkované v celej nahote perom tak hybkým, duchom tak prenikavým! Koľká by to bola sloboda a smelosť, koľká láska k pravde, a koľko osohu a pravého duchovného povznesenia! No my, slabé pokolenie epigónov, zmôžeme sa časom na komiku alebo ostré bodnutie; ale toho dobrodušného, pritom prísneho, pravedného humoru nemáme.

Mladší brat Jánov, Samo, dožil sa čestného ocenenia; jeho milé slohy zvučia v dušiach šľachetnej mládeže a budú voždy útechou v biedach dní smutných a neplodných.

IX

Občas stretáme sa v českej žurnalistike s článkami, kritikami V. Mrštíka. Kedykoľvek vidíme to meno, s radosťou chytáme sa do lektúry. On je ďaleký banálnosti a napuchrenosti, ktorá nám tak často znepríjemňuje dennú literatúru. Mrštík má veľké a bohaté známosti, zabieha často hlbšie do myšlienkového lesa, kdežto väčšina esejistov denníkárskych zdržuje sa najviac na kraji, kde je ľahko chodiť.

Práve uverejnil v „N. L.“^[92] článok „O štýle“, z ktorého radi podávame vo výťahu nasledujúce správne a spisovateľskou vervou podané veci:

Všetci povolaní spisovatelia majú svoj štýl. Štýl prerobil už niekoľko fáz — romantici z liet tridsiatych dávali slovu farbu a vete zvuk. Akonáhle povstala borba proti romantike, nastal boj i proti farebnej jeho frazeológii… Stendhal postrašil svet, keď povedal, že čerpá inšpiráciu z paragrafov kódexu. Táto výstredná reakcia vyzvala novú reakciu, ktorá išla o krok nazad. Flaubert učil sa lahodnej, farebnej forme od romantikov, ale „v kvete formy, vedľa vône, hľadal už i zárodok plodu.“ Štýl tohto umelca znie ako „akordy organa“ (Brandes),^[93] presvedčuje už náladou… Forme venoval všetko, svoj talent, celé noci gigantickej práce, svoj život, a bohužiaľ, i život svojich prác. Iný je už Tolstoj. Ten neváži si podobných prostriedkov, nestará sa, ako by pravdu urobil ešte účinlivejšou, spolieha sa na silu svojej pravdy a na mieru, s akou kladie svoje farby. Ešte Gogoľ, Turgenev, Gončarov boli ctitelia krásneho jazyka.

Ale nech je ktorákoľvek forma pravá - jeden znak majú spoločný: individualitu. Tou sa pýšia všetci umelci. Tá je základom každého umenia a tak i formy štýlu. Človek bez individuality nemôže byť štylistom. Štýl = sloh je iba formou štýlu. Až keď v slohu javí sa individualita, je sloh štýlom.

Krásny sloh bez individuality je iba bezfarebnou, vyfintenou fiflendou, vyzlečte ju a uvidíte kožou potiahnuté kosti. Čím je telu krása, tým je slohu individualita.

Štýl nemožno si osvojiť žiadnym spôsobom, talent je podmienkou individuality, ten sa nedá falšovať, a preto nedá sa falšovať ani štýl. Štýl je dar boží, ten nedá sa získať, možno ho iba vyvinúť. Dá sa vykresliť, dá sa vydobyť ako striebro z rudy, ale kúpiť sa nedá. A to deje sa dlhou, surovou prácou. Preto Balzac odpisoval svoj román niekoľko ráz, preto Tolstoj „Vojnu i mir“ prepracoval šesť ráz. Preto Zola každého, kto chce stať sa umelcom, posiela do galejnej práce žurnalizmu, aby tam odbavil svoju prax. Teda štýl je výplyvom opravdivého nadania (nie stredného) a práce. Vrodený štýl je iba materiálom, z ktorého práca vytĺka umenie. Práca je povinnosťou talentu, vkus je odmenou práce a plodom oboch je štýl. Štýl sám sebou je iba právom na umeleckú kariéru.

Poneváč je štýl výplyvom umeleckého temperamentu a vkusu — nedá sa namakať, dá sa len vycítiť umným čitateľom. Preto pravý štylista, čistokrvný umelec má spočiatku malé publikum. Štýl hovorí k čitateľovi svojím zvláštnym jazykom, náruživým, energickým — alebo zas pokojným, ale silným, jemným, ale horúcim; zdá sa, čítaš obyčajné vety, ale z tých riadkov veje teplo; nik netuší, že to, čo je tam zložené, nahrnul temperament, zohnala práca. Preto štylista plnosťou dojmu získa, prozaista necháva chladným. Preto voždy víťazila nekorektná geniálnosť nad korektnou prostrednosťou. Puškinovi vytýkali chatrné rýmy, prehnuté verše — ale viac ľúbi sa nepravidelná bystrina než potok, tečúci priamym, vykopaným korytom.

Štýl, ako záloha individuality, je spolu i zálohou originality. Keby nebolo štýlu, nebolo by originality. Štýlom stará pravda stáva sa novou. Pod rukou štylistu i stará látka vyzerá ináč — po jeho. V svetle jeho temperamentu mení sa všetko, i svet, i život, i ľudia, ale len zdanlivo, lebo podstata zostáva tá samá.

Dľa toho literatúra delí sa na dve polovice: tábor štylistov a tábor, asnáď povedzme: prozaistov.

Štylista je vtelená originalita, má svoj ráz, podľa ktorého ho každý pozná; napíše niekoľko viet — poznajú ho. Prozaista napíše päť stĺpcov a musí sa podpísať, lebo tá vec mohla by sa pripísať päťdesiatim čarbákom. Prózou píšu tisíci, štýlom len niekoľkí ľudia. Tá próza, ktorou dnes ohromná väčšina píše, u nás je prózou lokálkára: je to sloh, ktorým píše sa o železničnom nešťastí, o padlom dobytku, o súdnom pojednávaní, o vraždách a samovraždách — a tým samým slohom píšu poviedky, žánre, romány i drámy. Tým sa vysvetľuje, prečo štýlom obyčajná látka stáva sa výtečným dielom, a prózou výtečná myšlienka zvrhne sa na nulu. Štýl je jazykom umelcov, próza žvatlaním. Preto štylistovi sa všeličo odpustí — prozaikovi nič. Štylista hovorí bohvie ako, prozaista pravidelne, celkom správne, i keď dá hovoriť rasovi. Štýl je chtivý, samostatný, výbojný, próza je pasívna; štýl je umením, próza bahnom. Umelec štýlom prezradzuje svoj charakter, prozaista vo svojej bezcharakternosti na obdiv vystavuje svoju charakternosť. Štýlom písať je ťažko, prózou ľahko. Štylista prichádza na literárnu burzu s najlepšími nádejami na výhru, prozaista nemôže urobiť ani krach, poneváč nikdy nič nemal, ani nemá. Štylistom môžu kradnúť prozaisti (majú čo), prozaikom nik nič neukradne, lebo nič nemajú. Štylisti majú v literatúre význam, prozaici žiaden. Štylisti budujú literatúru, ľudia bez štýlu ako reptílie, podrývajú pôdu iným.

Päť ráz sa prevlečú a potom sú z nich chrústi. To sú húsenice na strome poézie. V každej literatúre sú prozaici ako nutné zlo, ako nemoc, aby telo vedelo, jak veľkú cenu má zdravie.

Uznávame, že s väčšinou týchto jadrných viet musíme súhlasiť. Ale jedno, tuším, nebolo by zbytočné doložiť: štýl je predsa len forma, ačkoľvek forma pri umení je podstatnou čiastkou, tak ako obsah, práve toľko váži. Ale čo dáva štýlu tú bájnu príťažlivosť? Sama forma nestačila by: je to myšlienka. Myšlienka je jadro, ktoré treba vkusne zaobaliť, urobiť chutným. Koho hlava vrie myšlienkami, srdce vrelo cíti, vnútorná sloboda pobáda k tvoreniu — tomu udá sa štýl po dosť malej námahe. Tá horkosť práce, tá muka, ktorú pocíti každý spisovateľ, keď tvorí originálne, ten bôľ pôrodný dáva i štýlu blesk a farbu.

^[94]

hovorí Goethe; pravda, „der rechte Sinn“ je to, čo dal iba Boh, a čo nekúpiš na trhu, ani na svetovej výstavke v Paríži.

Na štúdie V. Mrštíka upozorníme i budúcne našich čitateľov. Je on z iného dreva, než väčšina esejistov, ktorých práce nám prichodí čítať vo fejtónoch časopisov.

X

Slovenské národné piesne, zozbierané našimi pilnými dejateľmi literatúrnymi (už Šafárik pilne zbieral ľudové piesne), mali veľký vplyv na vývin slovenskej umeleckej poézie. Mnohí naši básnici im ďakujú za inšpiráciu: tak Janko Kráľ celkovite, Kalinčiak, Botto, Sládkovič čiastočne. Ešte najmenej podliehal ich vplyvu posledný, ačkoľvek prostredne je on tiež výkvet školy národných piesní — nakoľko Sládkovič silne bol zaujatý Puškinom, a Puškin z národných piesní a „bylín“ stvoril novú ruskú poéziu, odtrhol sa ich pomocou od zakrnelého klasicizmu a filisterských pravidelností.

Pravda, národná pieseň, zdanlivo formou veľmi voľná, doviedla nás do formového chaosu. No ona to nahradila sviežosťou a milotou svojou.

Čo tak priťahuje v národnej piesni čulých duchov, z ktorých nezotrel čas naivitu poetického ponímania?

Naša pieseň má svoju formu, keď časom zdá sa byť celkom nepravidelnou, je tam mnoho rozmanitosti, keď časom zdá sa panovať monotónia. Pravda, že rýmy nie sú vždy presné, ale miestami narazíme na súzvuk a takú plnosť, že sa počudujeme:

Pozorujme len, jak spevne, plne volené sú slová, akoby ľud chcel ukázať krásu a zvučnosť svojho jazyka. Tu nemáte žiadnej tvrdosti, trocheje sú temer bez chyby (až na „môj milý“), sám obraz úvodný je originálny, poetický. Pravda, sám úvodný obraz nesúvisí s tým, čo nasleduje. Ale to je charakteristika temer všetkých slavianskych piesní.

Čudovať sa prichodí nad úsečnosťou jazyka:

i tu popri stručnom výraze čujeme hudbu jazyka.

V tejto úsečnosti, prirodzenosti a hudbe jazyka iste väzí tá veľká príťažlivosť, ktorá nahradzuje hlbšie myšlienky a širokosť náhľadov. Príde-li k tak utvorenej piesni ešte i bájna, pôvodná melódia z popevku, stáva sa umeleckým dielkom, perlou opravdivej lyriky. V starohelénskom umení výtvarnom napadáme na niečo podobného: reliéf je jednoduchý, pohyb figúr mierny, temer nespozorovateľný, ale dojem celku uchváti dušu a povznáša k opravdivému pôžitku.

*

Prečo nemali podobný vplyv na slovenskú literatúru slovenské povesti? Ja aspoň nevidím žiadnu stopu tohto druhého úkazu v oblasti ľudovej fantázie. Povesti počali zbierať temer súčasne s piesňami, ale ony zostali bez mocného vplyvu.

Možno bola dvojaká príčina: predne v nich je mnoho všeobecného, spoločného všetkým indoeurópskym národom. To by ukazovalo na starobylosť, a síce takú veľkú, že záujem dnešného života nestýka sa s onými starými prejavmi.

Za druhé, myslím, povesti naše nie sú podané tak čisto a bezúhonne, ako piesne. Pieseň treba znať naspamäť, preto verne. Povesti prózou podané podliehajú pod rukou zberateľa premenám, ich dikcia nie je pôvodná, ale mení sa dľa toho, kto ju dáva na papier. Na všetkých našich povestiach badáme pečať zberateľovu. A to je ich najslabšou stránkou. Prvým zberateľom bol S. Reuss, ktorý počul ich od panej Jochmanky, učiteľky veľkorevúckej. Táto zomrela v roku 1869, čo deväťdesiatpäťročná starenka, a mala poklad povestí od svojej matky — teda prvé ich podanie, prišlé do literatúry, môže sa datovať z počiatku predošlého stoletia — povesti mohli byť dosť zachované. No už vyprávateľka mohla meniť, ale iste menili literáti, čo je i veľmi badať na povestiach, najmä tých, ktoré spracoval Dobšinský. Tam mnoho schválnosti a škrobenosti. Niečo iného bolo s ruskými „bylinami“ a srbskými epickými spevmi. Tam fantázia reproducenta nehrala žiadnu rolu: byliny i spevy o kráľovičovi Markovi a Kosove^[95] boli prednášané vo veršoch, teda naspamäť, verne. Naše povesti podávané boli prózou a prekrúcané ad libitum,^[96] a preto ich vplyv v literatúre je minimálny, menší, než by si to zaslúžili. Ale najväčší žiaľ je, že vec nedá sa už napraviť. Povesti vo svojej pravej forme dávno umreli s onemelými ústami našich prabáb. To už nik nevzkriesi. Tak pohadzuje nepovedomý národ svojimi perlami a cudzinské sklíčka zbiera.

*

Pri slovenskej piesni zaujíma nie tak myšlienka, ako lahodnosť a prípadnosť vyslovenia. Ľud spieva o sebe a svojich starostiach — niekdy veci veľmi prozaické. Čo je na tom poetického, že hospodár povinný je dať ľuďom svojím pracujúcim stravu? Pieseň iné nepovie, len to, ale ako, v tom väzí tá tajnosť ľudovej poézie:

Každý uzná, že táto triviálna vec prekrásne vyzerá vo verši. No sú ešte i také piesne, ktoré nemajú vôbec pravého zmyslu a predsa účinkujú tým, že slová zobraté sú v hudobnú harmóniu, lahodia uchu a často vyrážajú istú náladu.

*

U nás piesní a povestí nazbieralo sa dosť valný počet. Po veľkej Kollárovskej zbierke najväčšia je Sláviou vydaná, Halašom zriadená, ktorá doplňuje „Spievanky“.^[97] Menej pozornosti venovali sme prísloviam, krátkym sadám, zovšeobecnelej to ľudovej múdrosti. Boli dosiaľ len malé pokusy, ďaleko nevyčerpali tento národný poklad, a predsa by to bola veľmi záslužná práca. Vuk Karadžič^[98] postavil si svojou veľkou zbierkou poslovíc nehynúci pomník. Do slovenskej zbierky prísloví museli by vojsť i krátke vety, ktoré nemožno pomenovať prísloviami, ale ktoré majú krásnu úsečnú štruktúru, sú zaujímavé z filologického ohľadu. Nenašiel by sa u nás zberateľ? O vydanie postaral by sa Nakladateľský spolok. Musel by pri tom tak pokračovať ako Kollár: zobrať okolo seba celú plejádu zberateľov, brať ohľad na rozličné kraje, na dialekty. Taká zbierka bola by vítaná i nádejnému slovenskému lexikografovi, musela by vplývať na spisovateľský dorast, na čistotu literárneho jazyka, na obohatenie slov, vytlačovanie germanizmov zo štýlu. Nebola by to práca ľahká, predbežne snáď ani vďačná. Ale poneváč i tieto krásne dedovizne tratia sa v modernom prúde, bolo by na čase pomýšľať na ich zachránenie. Počul som, že už i tieto výtvory národného ducha sú v nebezpečenstve: slovenské príslovia prekladajú do maďarčiny a za maďarské predávajú; pokračujú tak, ako s piesňami, melódiami a povesťami.

*

V slovenských povestiach nachádzajú sa stopy stariny, ale veľmi zatreté — prešla cez ne brána novoty a nivelizujúci duch zlých a nízkych časov. Pripisujeme to potlačeniu tej hroznej sudbe, ktorá vydala náš slovenský národ pod jarmo raz toho, raz onoho cudzinca. Keď iné národy mali 100 — 300-ročné obdobia rabstva — nášmu ani sama história nie je pamätníkom.

Ináč ako by bolo možné, že v povestiach našich nezachovalo sa ani jedno meno osobné alebo miestne? Prichádzajú mená, ale všetko nové, neskôr prilepené, nemajúce nič s prešlosťou národa.

Pozrime, porovnajúc, na ruské byliny, alebo srbské spevy bohatierske. V bylinách máš Kijev, máš Vladimíra Solnyško — teda osobu historickú, meno skutočného mesta. Bohatieri kijevskí majú svoje mená: Voľga Vseslavič, Dunaj Ivanovič, Aľoša Popovič, Dobryňa Nikitič, Solovej Budimirovič, Iľja Muromec, Sviatogor, Čurila Plenkovič, Ďuk Stepanovič, Michajlo Potyk a iní. Z bylín známe ešte mať Dobryňu, „čestnú vdovu Afimiu Alexandrovnu“. Dej v bylinách je číro-čisto slaviansky, originálny, neopierajúci sa na indoeuropejské, hádam ešte indické všeobecné podanie. Napr. v byline o prvom boji Dobryňu Nikitiča so zmijou Gorynčiščim prichádza, že keď už Dobryňa odrazil zmiji tri hlavy, ona obrátila sa na junáka so slovami:

^[99]

Hľa, tu je zrejmé, že šarkan ponúka junákovi pobratimstvo, ktoré hrá tak veľkú úlohu v juhoslavianskych spevoch. Niečo tak charakteristického nenájdeme v našich povestiach. Traktáty o nich, nimiž chceli naši spisovatelia vyvážiť z povestí akési filozofické, mytologické zrno, zostali slabými pokusmi, zväčšiny celkom bez literárnej ceny.

Možno nám chýbal Profim Grigorievič Riabinin, ruský rapsód, ktorý vo svojej krepkej pamäti zachoval mnoho bylín a umožnil ich verné vydanie V. P. Avenariusovi^[100] roku 1876 v Petrohrade.

XI

Nemecká literatúra vcelku nemala na Slovensku silný vplyv, a nakoľko mala, nebol to vplyv voždy blahodarný. A je to dosť podivné: slovenskí literáti boli v častých stykoch s Nemeckom, nemecký jazyk slúžil a slúži nám žľabom, cez ktorý priteká veda, filozofia, teológia (najmä luteránska — tá už výlučne), poézia, vôbec on nás spája so svetom, často i so svetom slavianskym — nie k veľkej našej chvále. Kollár, Šafárik, Sládkovič, Tomášik, Štúr, Chalupkovci, Hečko, Hroboň, Kalinčiak, Kellner, Kuzmány, Lauček, Lojko, Zoch, Hodža, Maróthy, Škultéty st. atď., títo starší boli všetci v Nemecku na štúdiách, a z mladších bolo tam aspoň do osemdesiat — nadto sama nemecká literatúra bola u nás veľmi rozšírená. Málo biblioték u nás, kde by nebol býval Schiller, Goethe, Klopstock, Wieland — často i Hegel, Kant a iní. Naše dámy, ktorým bola prístupná literatúra — len nemeckou doplňovali svoju zásobu.

Ale vzdor tomu všetkému, až na malé výnimky, ktoré neskôr spomeniem, nemecká literatúra nemala vplyv na slovenskú literatúru: tak Kollár vzdor svojmu dôkladnému štúdiu nemčiny, ba vzdor osobným stykom s majstrom Goethem, priľnul viac k oddialenému Petrarcovi, Dantemu a blízkym národným spievankám než k Nemcom; Šafárik nemá nič z nemeckej vedy vzhľadom na formu a spôsob písania; Sládkovič oprel sa na Puškina a Lermontova; Štúr bol slavistom čo do obsahu i formy; Hodža bol prvým slovenským filológom a čisto písal po slaviansky, bez náteru nemeckého, bez germanizmov; Kuzmány blížil sa pravoslávnemu názoru na svet; Chalupkovci zostali dušou i slovom doma po salašoch, u Jánošíka; Kalinčiak hodil sa na historické predmety, alebo čo bolo ešte výdatnejšie, na drobný slovenský zemiansky svet. I v novele opieral sa viac o Poliakov (Czajkowského) než o blízke nemecké vzory.

Jedine naši filozofujúci spisovatelia podľahli dokonale nemeckému vplyvu — ale to nebol div, podľahol mu temer celý svet. Nemecko stalo sa vlasťou filozofie od Kanta a Hegela. Hegel v svoj čas strhol za sebou nielen temer všetky katedry nemecké, ale i v Itálii, Francii a Anglii bol jeho vplyv veľký. Hurban, Hroboň, Hečko, Dobšinský, sčiastky i Pauliny prostredne alebo bezprostredne začas slúžili pod Hegelom. U nás nemohla byť v tomto ohľade samostatnosť — malo to celkom jasné príčiny. Hegelianizmus musel mať pre ponížený národ niečo obodrujúceho, v Hegelovom panteizme museli naši nájsť útechu, že vzdor všetkému poníženiu i v nás žije Boh, i nám nedá veľký princíp zahynúť. A potom sám pustý, suchý racionalizmus posielal zapálených ľudí ta do ríše hegeliánskeho oduševnenia. Myslím, že znamenitý náš literárny historiograf veľmi prísne posúdil smer tento a jeho následky. My ďakujeme viac hegelianizmu než novotári Schopenhauerovi. Nech on uviedol u nás trochu tej praslavianskej nabubrelosti, nejasnosti — ale odchoval nám dobrých mysliteľov, a čo je hlavné, silných dejateľov.

Nemecký vplyv bol sa ukázal pri novelách v rokoch 1861 — 1875, ale zmizol i s novelami. V rozpravnej poézii bol nemecký vplyv pravým ohrozením. Skoro štúdium ruských epických poetov zahnalo i túto nemeckú chmúru. Sytniansky a Pauliny prišli dosť zavčasu so svojimi prekladmi Turgeneva — a Pauliny sám v originálnych prácach bol už celkom vymanený spod vodového nemeckého vplývania. Podľahol mu Dumný, sčiastky i Ferienčík, ktorý bol ináč dobrý rozprávkár. Novší: Škultéty ml., Bielek a najmä Kukučín nepatria ani črtou pod veľkonemecké panstvo. Kukučín je už hotový slaviansky realista, a myslíme, že keď minú sa dnešné zmalátnené časy, časy okamžitého zástoja, nájde sa u nás talentných, dobrých novelistov a romansierov. Pravda, bol by už čas! Nastala skutočnosť — nastal čas balastov a bied. Proti takému zástoju nič nepomôže než trpelivosť. Príde svieži duchovný prúd a obživí skrehnuté duše.

Veľkí nemeckí poeti mali na nás vplyv iba tým, že rozšírili naše náhľady, ale k napodobneniu nás neprinútili. Pravda, ukázali sa jednotlivé pokusy, napríklad „Ľudská komédia“ Paulinyho, o ktorej možno povedať, že je ohlasom „Fausta“. No „Faust“ našiel všade napodobniteľov. „Faustov“ obsah je tak vysoko všeľudský, že vzdor farbe čisto germánskej, našiel si cestu do všetkých literatúr. Je on dielom celého sveta, ako „Ilias“, „Hamlet“ a snáď ešte „Divina Commedia“. Ostatne, dať na seba vplývať takému dielu, nie je hanbou pre žiadnu literatúru.

Ešte menej vplyvu na našu spisbu mala literatúra maďarská, ačkoľvek Petőfi bol dosť čítaný a obdivovaný. Hviezdoslav skoro vymanil sa spod jeho vplyvu — Banšell zostal v ňom, ale neuspel sa vôbec vyvinúť. Pauliny iba niekoľkými prekladmi zadrel o jeho tón. Jókai, vďakapánu, nenašiel nohsleda, od toho ultrafantastického, vcelku nezdravého smeru zachovala nás slovenská zdravota a vplyv ruských realistov. Ostatní maďarskí autori nemali toľko sily, aby na našu literatúru mohli mať trvalého dojmu.

A tak v tom by nebolo biedy. Zmenšená produkcia je výsledkom veľmi komplikovaných okolností a pomerov. Hlavná ťarcha, tlačiaca našu tvorivú silu, je nevýnosný politickokultúrny stav nášho národa, zanedbané školstvo a praktické prenasledovanie slovenskej litery.