ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

I

Myslím, že nezaškodí, keď sa rozpomenieme na niektoré staršie práce slovenského ducha, ktoré tak polozabudnuté ležia v knižniciach našich. A síce nie preto polozabudnuté, že by im chýbalo na cene, ale preto, že u nás literárny ruch bije mdlou tepnou. Nebolo takých časopisov, ktoré by boli v dobrých úvahách ocenili jednotlivé tvorby našich starších spisovateľov. Celý rad výborných prác, ktorých ohlas ešte žije v prsiach našincov, nenašiel kritika. V nasledujúcich riadkoch chcem zobudiť rozpomienku na práce, ktoré sa mi pri hrabaní sa v bibliotéke nahodili. Keď nerastú nové plody ducha, obzrime sa na staršie. Veď nielen prvotriedne tvorby majú význam. Mnoho skvelých myšlienok väzí v dielach, ktoré sa síce neblýskajú v lúčoch literárnej slávy, ale ktoré predsa sú naozajstnými pokladmi nášho duševného života. Môžeme smelo riecť, že naši tvoriaci spisovatelia vylúdili síce ohlasy v srdciach, roztratených po tichých dedinkách a skromných mestách slovenských, ale k výrazu prišiel máloktorý cit. Obradovala sa duša osamotnelá na iskierke sršiacej tu i tu z diela, ktoré pošlo zo slovenského ducha — obradovala sa srdečne a blažené myšlienky zablysli pod lebkou samotára. Avšak nikde nenašla radosť čistej duše ozvenu, emanáciu citu. My musíme hovoriť o samých sebe, upomínať nás i druhých na svoje jestvovanie!

Priberám sa k sporadickým úvahám už i pre našu mládež, ktorej čochvíľa nedostupnými budú všetky práce dvakrát nevydané, lebo staré vydania rednú a tratia sa, takže málokto z našich mladých peknoduchých ľudí dostať sa môže k tomu alebo onomu vydaniu staršej doby. Naši otcovia nevydávali vo veľkých tisícoch svoje almanachy. Sklady nejestvujú a do kníhkupeckého obchodu sa máloktoré dielo dostalo. Aby teda mládež naša posmelená bola k hľadaniu spisovných trudovín našich spisovateľov, spomeniem niektoré práce len behom, nerobiac si hádam nároky na dajaké systematické pojednania.

V Hurbanovej „Nitre“ IV. — ročníku 1847., nachádza sa báseň „Hrdoš, alebo Stratený generál“, starodávna povesť od Ladislava Paulinyho. Podnet k tejto väčšej básni mal byť lokálne-príležitostný. Ale nepredpojatý čitateľ márne by hľadal takéto vlastnosti v „Hrdošovi“, je on samosebou niečo temnou, ale celkom samobytnou básňou, ktorá sa dá porozumieť bez všetkých poťahov a podkladaní zmyslov. Ja dívam sa na túto zvláštnu prácu okom nepredpojatým, a preto tvrdím, že sú v nej veľké krásy k nájdeniu. Hneď na počiatku líči básnik prebudenie národov takto:

Je to iste veľmi pekne líčené padanie stredoveku. Po tomto konštatovaní novej doby príde básnik na slovenský národ, ktorý ešte necíti vanutie času nového:

Tieto riadky upomínajú živo na Bottove pekné verše v „Jánošíkovi“, že ľud náš len to vie, že ho bolí. Markantnejšie nemožno opísať biedu ľudu slovenského, ako to robí Pauliny:

Koľko tu pravdy, aká britká, trefná sada. Hodná by bola prejsť do príslovia, keby sa našinci viacej starali o rozšírenie plodov literárnych medzi ľud. Vôbec predspev k „Hrdošovi“, hovoriaci o ľude, až na formu, je báseň rozhodnej ceny! Vidno talent, hlboký talent, ale málo — umenia! Pauliny je básnik, ale zabudol modliť sa v chráme Múzy.

V mnohých veršoch badať neskúseného, nezručného veršovníka, nemajúceho v moci ani formu, ani reč (ani len slabiky nie sú všade rovno čítané), a tu nás zrazu prekvapí sada pravého básnického vzletu, pravej sily. Napr. bitka čertov v pekle, povstalá hnevom nad obrátenou Lipovou, je opravdu danteovskou vervou opísaná, bárs reč i verš kríva.

Lipová sa vymanila pomocou dobrého vodcu spod tyranstva hlúposti. To rozhnevalo peklo. A preto vysiela satanáš, „richtár pekla“ svojich čertov na Lipovú, aby mesto zasa pokazili. Hlavné komando sadne do zvonice, Asmodeus má zaujať krčmy, Zmok strážiť bude humná a ulice, bedárom bude Škrátok zlato sľubovať. Sám Satanáš beží k bosorkám, aby získal v nich pomoc. Opis bosoriek na cintori zase prejavuje silu poetovu:

Tak sa počína tretia, opravdu slovenskou poverou presiaknutá hlava. Ježibaba doletí na vidlách s čarodejným:

Bosorky i roháč Satanáš žiadajú varenie „besnej vôdky“, ktorej kvapky „ľud roztrhajú“. Ježibaba teda počne variť pre Lipovanov nápoj. Nikdy nikde nebola pálenka, tento jed, otravujúci náš národ, tak znázornená ako tu. Ježibaba „zotkne bradu s ostrým nosom“ (jak plastický, verný to obraz!) a počne svoje čary, ktoré sú také znamenité, že tvoria unikum nielen v slovenskej, ale slavianskej spisbe: pálenka varí sa z rozličných prvkov, medzi mnohým inším:

ďalej:

Alebo:

Lipová kvitne, iba z rozvalín starého hradu počuť nocou divné hlasy, volajúce na ratu. Dobrý vodca Lipovej ide pomáhať neznámemu — a nájde saňu, ktorá panovala predtým nad Lipovou. Strhne sa boj — trvá do rána. Ráno nájdu ľudia mŕtvu saňu a pri nej mŕtveho vodcu. Už sme povedali, že je mnoho temného v básni tejto, keď ju samostatne pochopujeme. A v tom väzí jej slabosť. Ale my nesmieme zato zabúdať na pekné a silné stránky tohto jedináčka paulinyovskej umky. Ja aspoň neznám od Ladislava Paulinyho ani jednej básne, okrem tejto. Škoda bolo, preškoda, jedným pokusom dať poézii vale!^[2]

Na opustené miesto vodcovské driape sa Hrdoš, vyťahuje „dáky nápoj“ a núka občanov. Za nápojom ide „duch rozpadnutia“.

Veľmi dobre líčené pijanstvo: „Mojžiš, pálenky daj — žide, holbu vína! Sem ešte lavicu! Žide, žemle, soli.“ Škuľavé chlapčisko v pitvore pridáva do židových džbánov bosorkinu mixtúru. Sám Satanáš kortešuje za Hrdoša. Hrdoš v noci pred voľbou váľa sa v neistote výsledku po posteli — vo svojom strachu vyderú sa mu slová, že by tomu aj „dušu“ dal, kto by mu zhodil z hlavy „trápne tušenie“.

Chlapec sa blíži k posteli, a rastie každým krokom. „Neboj sa, odpovie, už z chlapca chlapisko.“ Diabol žiada od Hrdoša dušu, a tento privolí a podpíše úpis krvou. Hneď ale obanuje a volá za odchádzajúcim s úpisom čertom. Ale márne.

Chrabrý Václav chytí sa do boja s čertom, ale podlieha. Hrdoš vyvolený pomocou pekla zaujíma prestol lipovský a má prísahu zložiť v chráme pred oltárom. Keď chce vysloviť slovo „svedomie“ a „duša“, zhasnú oltárne sviece a kríž padá.

Hrdoš počne svoje panstvo nad Lipovou a bieda s neresťou tiahnu do nešťastného mesta:

Čo chcete krajších, plastickejších obrazov? Takéto slohy nahradia človeku mnohé hrbľovaté a naivné miesta, s ktorými sa žiaľbohu častejšie stretáme v básni! Ale mnohý čitateľ dá sa odstrašiť nepodarenou stránkou a nevidí v škorupine schované perly! Škoda, preškoda tých mnoho škorupín.

Hrdoš, bez duše a svedomia, počína si ako opravdivý tyran. Prázdne miesta v útrobe vyplňujú bolesti, ktoré zobrazuje básnik ako hadov. Opis týchto hadov je veľkolepý: „za ním (za hadom) zas druhý z diery sa vyvlečie, zavesí na prse a v žlči sa mácha.“ Sú to silné výrazy, ktorým nemožno odoprieť obdivovanie. Bôle a útrapy tyrana nemožno živšie maľovať:

Diabol upomína Hrdoša na daný sľub, aby Lipovú vystavil zas na tom mieste, kde predtým stála, čo toľko znamená, aby ľud sotil naspak do tmy a slepoty, v ktorej sa váľal predtým. V čarovnej noci stríg a bosoriek vyberie sa utrápený Hrdoš hľadať rumy bašty zváľanej zobudeným ľudom. Noc divá, pľuštivá, bosorky letia vetrom. Striga Barbora letí na lopate ponad hlavu Hrdoša! Tuhým letom zlomí sa jej lopata napoly, a striga padá „bez lopaty, nieto raty“. Jestli ju tu nájde ráno, ľud ju schytí a utopí. Sestry bosorky letia strige na pomoc, bežia pre nového tátoša, nájdu týraného bôľmi Hrdoša! „Duše“ nemá, a tak majú nad ním bosorky úplné právo. Hrdoš nesie prvú skalu k založeniu novej Lipovej na starom hriešnom mieste. „Úpis, diable,“ volá vo svojej smrteľnej úzkosti. Ale na jeho volanie odpovedajú strigy rehotom, lebo Hrdoš namiesto na hrad, zablúdil na krížne cesty. Striga zahodí Hrdošovi na hrdlo ohlávku (kantár), pošibe ho prútom, on zmení sa na lopatu, na ktorej striga veselo jazdí ďalej. Ľud nevie, kam sa Hrdoš podel, až povesť mu neskorá vyzradila, „že Hrdoš miesto Lipovej, sebe zaťal driapy“.

Z všetkého tohto vidno, že na diele pracoval živelne silný duch, nezriadený zákonmi večnými krásy, ale duch tvorivý, smelý a nevšedný. Pri všetkej nejasnosti, vidíme predsa istú niť, ktorá sa tiahne cez všetkých desať spevov tejto básne. Plná obrazov, plná živej fantastickej povery, čerpanej z ľudu, robí na nás báseň táto dojem slovenského „Fausta“, pravda, len in ovo.^[3] Počúvame máchanie krídel, ale tuhý švist letu vystal, krídla neboli dosť tuhé, aby uniesli orla do výše. Boj s rečou a formou je prividiteľný, neskúsenosť prinápadná. A predsa nás prekvapuje básnik miestami zrelosťou, určitým výrazom, peknými, zaokrúhlenými myšlienkami.

„Poetam perdidi“^[4] môže volať slovenský národ. Musíme do povahy vziať, že v tie časy ešte nemal Pauliny sládkovičovské vzory, ani snáď príležitosti a času samoukov zdokonalovať a vyvinovať veľké svoje dary. On zaspieval jednu báseň — a tá snáď nenašla ocenenia, lebo práve našla odsúdenie. Snáď zúfal sám nad sebou a hodil poetické pero naveky do kúta — k veľkej škode slovenskej spisby. A či sa asnáď nachádzajú v pulpite^[5] nášho veterána ním samým málo ocenené práce? Bolo by zásluhou vytiahnuť ich z prachu.

II

Rozpomeňme sa na dielo, pomenované smutnohrou, ačkoľvek má do smutnohry tak ďaleko, ako do veselohry alebo drámy. Je to „Holuby a Šulek“, smutnohra v 5 jednaniach od J. Podhradského. Dielce toto povstalo r. 1850, teda pod bezprostrednými dojmami tých dejov, o ktorých jedná. Samo sebou rozumie sa, že takáto bezprostrednosť, taký krátky čas medzi faktickým životom a poéziou, nemôže mať dobrý vplyv na hodnotu poetickú. „Was im Liede unsterblich soll leben, muss im Leben untergehen.“^[6] Táto sada platí tuto v celom svojom znení. Žijúce ešte a účinkujúce osoby nie sú dobré figúry pre drámu ani vtedy, keď jednajú a žijú v poézii pod cudzími menami! Ešte viac to platí o všeznámych osobnostiach.

Konečne vyznať nutno, že nemáme pred sebou drámu v pravom zmysle slova. Postrádame všetko, čo prináleží k dramatickej stavbe, až na materiály. Ako ale hŕba tehly a jamy s vápnom nerobia ešte stavisko, tak aj nesčíselné dramatické elementy, v diele tomto nakopené, netvoria drámu. My teda už popredku uznávame všetky poklesky, ktoré trčia z Podhradského diela. Nieto v ňom dej nesúcej osobnosti; sami titulní hrdinovia sú práve tak podriadené figúry ako „traja chlapci pri Váhu s vtákom“. O jednotnom deji nemôže byť ani reči. Jedna epizóda stíha druhú, nesúvisle hatí sa scéna za scénou, prichádzajú výstupy, nemajúce žiadneho oprávnenia; prichádzajú osoby, nemajúce pražiadneho miesta. Mnoho naivných výrazov, ba celé dialógy, držané v tóne vulgárnom a cele nemožnom v pokročilej spisbe. Ruda, ruda a samá ruda, ale vo vnútri tej rudy blýskajú zrnká rýdzeho zlata.

Keď čítame kritickým duchom „Holubyho a Šuleka“, nemôžeme predpokladať, že by pôvodca bol čítal dajakú drámu lepšieho ducha, a tým menej videl na prknách postup dramatického deja. Tým menej môžeme predpokladať, že by bol študoval dramaturgiu, alebo že by sa jej prakticky bol priučil. On iste ani len kordýny neťahal. Pri najmenšom poznaní prkien divadelných, nebol by popísal nemožnosti, pri najmenšom a povrchnom štúdiu pravidiel dramaturgie nebol by zablúdil do labyrintu nesúvislých scén. A predsa väzí v ňom silný dramatický talent a prirodzené scénické tvorenie, ktoré až úžas budí v človeku. Pár črtami a silnými obrazmi nakreslí výstup veľkej dramatickej hodnoty.

V prvej čiastke smutnohry (na jeho rozdelení dejstiev nemožno sa držať, i pri tom pokračuje samovoľne, nepravidelne a bez odôvodnenej vnútornej pohnútky) vidíme dar vynálezčí, rozbehnutie sa do dramatickej stavby, snovanie uzlu, rozlúštiť sa majúceho. Trebárs sú aj tie prostriedky, uzol viazať majúce chatrné, náhode ponechané, trebárs tu naháňa jedna nepravdepodobná náhoda druhú, predsa vidíme pevnú dramatickú vôľu, veľkú dramatickú potenciu! Černobel je výtečná figúra intriganta, a pravdu vyznajúc, jediný aspoň čiastočne dramaticky prevedený charakter. To Černobelovo tiskanie sa dopredku pri podpise študentov, zaviazavších sa odísť z Prešporka, je taký plastický ťah našich darebákov, že pri väčšej literárnej vyvinutosti nášho národa, stať by sa musel Černobel typickou figúrou a príslovím. Jak nenútený, môžem povedať, shakespearovský humor, aká hlboká satira veje v druhom výjave, kde je zobrazený Kaifáš, prototyp renegátskeho kňaza luteránskeho, pijavice a zradcu. A tu mi nutno urobiť poznámku, ktorá je nevyhnutná. Najväčšia cnosť dramaturgie, ako každej poézie, je pravda. V dramaturgii táto pravda musí byť bezohľadná, zrejmá, silná, ba keď sa aj preháňa v líčení, neškodí to tak, ako zakrývanie holej pravdy. Dramaturg je ten najnemilosrdnejší sudca, on je totožný s prísnosťou božieho súdu. Dramaturg, hoviaci teórii odpustenia a miernenia, nemá žiadneho povolania! A to musíme vyznať, že v tomto bode je Podhradský príklad a hviezda, ktorá by mala svietiť budúcim našim dramaturgom. On namaľoval Kaifáša čierno, ale dokonale čierno, a mal pravdu.

V treťom výjave je kreslená licitácia. Vec to každodenná, obyčajná. Ale i tu javí sa silný dramatický talent, ktorý stvoril Betušku. Dve-tri črty, a pred vami stojí postava, dýchajúca nehou. Tam nachádzame peknú vetu: „Ach ľud môj, ľud môj, úbohý ľud môj, osud tvoj oceán ľadový roztopí.“ Nasleduje viazanie dramatického uzla, ratovanie Klementíny, darovanie prsteňa, hrozná scéna nad umierajúcim kopaničiarom, z ktorého úžerný žid kmáše halenu. „Prikry ma,“ volá k dcére zomierajúci. Šulek dá mu svoj kabát za pokrývku. Tu sa zjavuje dar nálezu poetického. Pravda, že darovanie prsteňa lamentujúcej dcére nenie odôvodnené, práve tak ako kúpenie licitovaného majetku za suplikantské peniaze. Taký človek, čo také kúsky vyvádza, nemôže byť nosičom dramatického deja. Ale i slabé tieto prostriedky neminú sa úspechu. Dej tento čitateľa udržuje v napnutosti. Bez kabáta na Javorinu prišlý Šulek stal by sa ľahko komickou figúrou pod rukami menej zručného spisovateľa. Holuby ukazuje sa všade ako buršikózny, večne vtipkujúci mladík. Monológy Šulekove sú zväčša naivne primitívne, ako aj jeho schôdzka s Klementínou, bárs ich dialóg pred obapolným vyznaním je duchaplný a vtipný. V druhom jednaní prichádzajú výstupy, o ktorých nemožno písať — sú ony pod tou čiarou, kde počína kritika svoju prácu. Černobelove plány sa nevydarili. Sedliak z Považia razom rozotne uzol, rozlúšti dramatickú zamotaninu, keď očistí celkom Šuleka, Černobelovou intrigou očierneného pred grófkou Vchinskou a jej dcérou. Tu sa končí všetko, čo možno aspoň približne pomenovať dramatickým dejom. Od tohto bodu počínajú sa nové zauzleniny, ale nešťastné! Černobel mal tu zhynúť, alebo napraviť sa. On neurobí ani to, ani oné, ale vegetuje po svojej dramatickej smrti ďalej. A predsa posaváď ešte hlavné osoby ani nejednali. Nasledujú nemožnosti (napr. stratenie grófkou 80.000 dukátov! a nájdenie tejto sumy Šulekom). S tretím jednaním počína sa revolucionálny ruch. Po scénach so sedliakmi prenesie sa dej na bojište, do táborov, kde sa naivne opisujú boje. Ale i tu sa vystrkuje scénický talent spisovateľa. Silné, pohnutlivé výstupy, pravda bez organického súvisu, rozjatrujú cit čitateľa. I počne sa rad smrtí — (v polovičke drámy). Zase prevezme hlavný zástoj slepá náhoda, tej za obeť padá grófka Vchinská rukou Šulekovou. Opravdivá melodráma. Sama vskutku tragická smrť mučeníkov národných, Holubyho a Šuleka, príde v dráme veľmi bezkoturnovým krokom. Šulek dá sa chytiť pre blbú zvadu s debrecínskym fiškáľom. Tak asi chytia aj Holubyho. Slabosť tohto postupu cíti spisovateľ a chce vdýchnuť tragiku do svojej drámy tým, že obidvaja chytení bojovníci odvrhnú pardon, ponúkaný pod výnimkou odrieknutia sa od svojich zásad, ktoré im vtlačili zbroj do rúk. Je to síce pekné, heroické, ale nie tragické. Bôľ Šuleka, jeho kolotanie sa medzi sladkosťou života a hroznou smrťou má mnohé, opravdu dramatické efekty. Menej dramatické je v diele tomto to zomieranie grófky a jej dcéry, a zase vstávanie z mŕtvych, bárs sú pri tom pekné niektoré miesta. Zo všetkého vidno túžbu po deji — ale dej nejde, musí byť nútený.

Keď povážime vec vcelku, nemôžeme priznať smutnohre Podhradského absolútnu poetickú cenu, lebo takúto majú len diela, tvoriace celok. O celku tu ani reči byť nemôže, ale ešte menej o možnosti prevedenia na prknách, a to je konečne najvyššie kritérium dramatickej práce. Ale uznať musíme, že napriek všetkým, niekedy až detinským nejasnostiam, nachádzame v smutnohre tejto viac dramatických živlov, ako v mnohom zručnom diele cudzích dramaturgov. V každej skoro scéne rozbehne sa spisovateľ na koturnách — a potom zrazu obuje pantofle. Jak pekne dramaticky vyvedená je postava Černobelova a Kaifášova — a jak triviálny je ich koniec: Kaifáša zabije hrom (na rozkaz Klementíny), čo básnik naznačil ale so sto rrrrRRrrrr, a Černobela roztrhajú psi, keď chcel zhodením lavičky prekaziť Klementíne cestu k odsúdeným.

Ale pri tom sme ešte nespomenuli hlavnú zásluhu tejto knižky. Je ona jediným pomníkom na neznámych a zabudnutých hroboch prvých mučeníkov, aspoň prvých povedomých mučeníkov národa slovenského. Písaná je s rozpáleným srdcom, fantáziou živou a nevšednou! A keď povážime, že reč slovenská v tých časoch nebola ešte ani tak ustálená a vytríbená ako dnes, musíme i Podhradského dikcii priznať skvelé vlastnosti, a čo je hlavné, originalitu a čerstvotu. O vrahoch našich hovorí: „… oni sú smrť naša, čo smrť našu smrtí.“ Smelé slovo, ale javí ducha. Druhá zásluha knižky tejto je, že účinkovala veľmi hlboko na čítajúcich ľudí našich a znám mnohých, ktorí naspamäť vedeli niektoré dikcie. Nejedna panna a pani slovenská prelievala slzy nad osudom tu Klementíny, tam grófky, tam zase nad mučeníckou smrťou mladých oduševnených junákov. A to je veľká zásluha. Kniha sa na to píše, aby obživovala, rozprúdila mysle a city. V tomto ohľade mnoho urobila práca Podhradského, a kde zostala neznámou, nenie na príčine jej dramatická slabosť, ale naša netečnosť. Naše dnešné pokolenie náklonné je ku kritike, a rado vešia sa na chyby a poklesky, nie aby sa z nich učilo vystríhať sa slabostiam, ale aby celok odsúdilo. „Holuby a Šulek“ nedá sa odsúdiť, bárs sa posudzovať dá z mnoho a mnoho strán. Podhradský patrí medzi silných samorastlých duchov, ktorí bez prípravy, bez hlbšieho štúdia, bez znalosti pravidiel dramatických, jedine podporovaní a nesení prirodzeným pudom a veľkým talentom tvorili, naozaj tvorili. Škoda, preškoda bolo by odhodiť dobre kresané kamene, pripravené k budúcemu chrámu slovenskej Tálie.^[7] Z jeho diela môžeme učiť sa, ako máme i ako nemáme pokračovať na ceste k dráme. Podhradský vládne satirou, vládne darom tvorenia figúr, živým slohom, fantáziou — všetko to drahocenné vlastnosti. Že nedospel, že sa nevyvinul — božemôj — to je naša škoda.

Básnické zvraty boli mu poruke; on sypal perly s bezcenným pieskom pomiešané, ale predsa to boli perly. V predmluve hovorí sám k sebe, vzhľadom k ťažkému predmetu svojej práce:

A takýchto vzletných originálnych miest je plno — treba ich len vidieť a oceniť.

Nezabúdajme, drahí bratia, ani na tohto literárneho borca, trebárs by inoplemenná kritika mlčaním ho pominula pre niektoré do očú bijúce slabosti. Veď nik neberie vence slávy našim predným, všade uznaným pracovníkom na literárnom poli — ale verte, títo postranní, neuvážení, neocenení ľudia prispeli mnoho k nášmu vývinu a môžu ešte prispieť, keď ich študovať budeme. Mohol bych hneď zhlavy uviesť mnohé slová a myšlienky novších a uznanejších spisovateľov, ktoré sa veľmi nápadne zhodujú so slovami dávno vytlačenými v skromnej trúchlohre Podhradského. Nuž zohrievajme sa na dobrom, vystríhajme sa chýb, oboje pomocou starších prác našich, bárs nie celkom do najvyššieho vývinu dospelých spisovateľov.

tak počína Podhradský svoj predspev. Nuž vyhrabávajme i my z hrobov polozabudnutia diela slovenského ducha, aby mali u nás „libelli sua fata“.^[8] Neuvážená, neobjasnená kniha je mŕtvo narodené dieťa. U nás, chudobných literárne, má mať každý lepším duchom nadchnutý zjav slovesný svoje fátum blahodarné. Rozpomínajme sa na trudy prešlých dôb.

III

V každej spisbe hrajú romány veľký zástoj. Trebárs táto forma básnická nestojí na úrovni s drámou alebo eposom, predsa je nevyhnutne potrebnou a čo do praktických výsledkov znamenitým rozširovateľom ideí v národe. Najvyššie druhy básnictva majú viac-menej ohraničený kruh čitateľov a pochopovateľov a preto ich vniknutie požaduje veľký kruh vzdelanstva. Román je prístupnejší širšiemu obecenstvu, a trebárs by tu i tu nebol celkom pochopovaný, zanecháva dojmy tam, kde epická báseň alebo dráma nemôže preniknúť. Smelo môžeme tvrdiť, že Jókai viac vykonal pre vzbudenie maďarského a maďarónskeho povedomia ako Vörösmarty — bárs ten prvý nenie pravý, čistý umelec, bárs viac baví a dráždi, ako poučuje a uspokojuje, a v umeleckom ohľade ďaleko stojí za týmto druhým. Vo francúzskej spisbe hrá román zástoj ľudového čítania skoro výlučne a nový ruský román prekliesnil si skôr cestu do cudzozemska, ako epika Puškinova a lyrika Lermontovova. Nechceme síce týmto snáď porovnávať Turgeneva alebo Gogoľa s Jókaim, bolo by to veľmi smiešne. Avšak i títo veľduchovia volili formu románu a prenikli do vlastného ľudu, zaujali čestnú, slávnu pozíciu vo svetovej literatúre.

My Slováci ukázali sme vo svojej spisbe viac elementov k eposu a dráme (dôkazom predošlé dve pojednania), ako k románu. A to je chyba. My sme nechali ľud náš čítať „Genovefy“, „Bruncvikov“ a „Kartigamy“, a nehľadeli sme premôcť tieto cudzie výrastky krvavej a nemravnej pseudopoézie dobrými románmi. Lebo čo sa dobrého stvorilo v rozpravnom smere, patrí bez výnimky k novelistickým povestiam. V tomto druhu ďaleko postúpil slávny Kalinčiak, urobil si zásluhy, a pekné zásluhy, Mladen,^[9] Dumný, Záborský (upomínam na jeho skvelú prácu: „Panslavistický farár“); v našich časopisoch zjavili sa pekné a duchaplné práce pod pseudonymami („Jedľovský učiteľ“);^[10] ale rozbehnutie sa k románu nebadáme v týchto prácach.

Leží predomnou práca, ktorú možno pomenovať prvým slovenským románom. Je to v treťom ročníku „Nitry“ uverejnený „Olejkár, povesť z počiatku XIV. stoletia“ od M. J. Hurbana. V trinástich malých hlavách vidíme pred sebou prácu, so všetkými vlastnosťami opravdivého románu. Už sám vek, v ktorom táto povesť hrá, je veľmi spôsobný k románovej tvorbe. Matúšovské časy, zakryté rúškom tajnosti a neodolateľného pôvabu, sú pravou perlou pre bujnú romantickú fantáziu, ktorá má voľný priestor rozletieť sa po tajuplných poliach dejov pošmúrnych a málo osvietených reálnym svetlom pragmatickej histórie. Ale i inú, krásnu stránku má vhĺbenie sa a poetická prechádzka po tejto pôde: pri historickom základe, bárs by on jak ľubovoľne použitý bol, je tá výhoda, že básnik zobúdza zabudnuté rozpomienky na deje, odohravšie sa v krajoch známych a milých čitateľom. On nevdojak, alebo naschvál, budí povedomie národné, oblieka svoj ľud do krásnych šiat bohatej, trebárs i z väčšiny namyslenej minulosti. A toto je vec veľkej zásluhy, lebo chýbanie národného povedomia je tá slabá stránka nášho národa, ktorá nám robí každú kultúrnu prácu krušnou, trápnou a nevďačnou. Román „Olejkár“ (bárs ho volá spisovateľ skromne povesťou, predsa je to román) uderil na pravú strunu a divno prichodí nám, že nenašiel viacej ohlasu a že na nastúpenej ceste nevidíme žiadnych nasledovníkov.

Ten samý spisovateľ je pôvodcom ešte jedného románu, písaného nárečím českým, a tak ho neberieme do úzkeho rámca špeciálnej spisby slovenskej. Je to „Gottšalk“. Akokoľvek by sme sa ohliadali po treťom podobnom románe: nájsť ho nevieme.

„Olejkár“ má veľmi skvelú vlastnosť, prísne umeleckého vzletu: tvorí on zaokrúhlený celok! Jedným tónom zaznieva od počiatku až do konca. Fabula jeho je jednotná, okrúhla, prepracovaná, popredku dobre premyslená. Čo by z tém tých narobil francúzsky romansier! V koľkých kapitolách by bol jeho román, v koľkých dieloch. Mnoho deja, mnoho jarého pohybu vidíme zúžene na týchto pár kartách. Plodnosť myšlienok — žiaľbohu, v priúzkom rámci. Zle sa robí, keď na malom obraze vidíme nepomerne veľké a početné grupy. Jedna figúra tiesni druhú, jedna zavadzia druhej, a tá pravá umelecká harmónia nemôže sa vyvinúť pre malý priestor. To samé nachádzame pri tomto prvom a posaváď nedosiahlom slovenskom románe. Tie jeho chatrné na priestor kapitolky stoja v odpore s dejom, postavami, figúrami, ktoré majú opísať. Figúram visia takrečeno nohy a ruky ponad a popod rámec. Tak nám to prichodí, akoby spisovateľ podával nám stručný výťah z rozsiahleho a dejom primeraného diela. Nechválime dlhé opisy, priminucióznu maľbu^[11] vedľajších osôb, ale zase keď sa tak málo opíše atmosféra, v ktorej dýchajú osoby a postavy románu, ako sa to deje v „Olejkárovi“, tak to slúži na ujmu hlbokého dojmu. Čitateľovi sa síce má nechať priestor k vlastnému fantazírovaniu, a doplňovaniu čítaného — avšak prirýchle postupovanie, takrečeno hatenie sa deja, budí v nás žiaľ! Pripísať nutno také náhle bežanie deja dopredku úzkemu priestoru, aký dáva almanach jednej práci, aby nebral miesto druhým prácam.

Počiatok románu padá na Silvestra roku 1299 — teda v noci, v ktorej sa stýkajú dve storočia. Už sám tento pamätný čas naladí dušu čitateľa vážnosťou. Opis búrneho večera silvestrovského, bárs stručný, vpraví nás celkom znamenite do romantickej, temnej doby tehdajšej. Dvaja neznámi jazdci vtrhnú do Trenčína, napriek fujaku, „ktorý núti jazdcov mocne sa do strmeňov zapierať“. Hrabovec a jeho veselý sluha Ďuro dorazia k tajuplnému bytu zlatníka. Medzi posledným a prišlým hosťom vyvinie sa dialóg, a tu poznávame hneď výtečnú zručnosť v rozprave — čo je najťažšou úlohou poviestkára. Na dialógu najviac potýkajú sa neskúsení vypravovatelia. Nie tak náš spisovateľ. Z krátkeho dialógu dvoch mužov bijú nám reliéfno do očú postavy dve, veľký zástoj hrať majúce. V zlatníkovi poznávame vysokým umom obdareného zlatníka; z jeho slov len tak piští jed, pomstychtivosť a zlatobažnosť. Olejkár Hrabovec, napriek jeho telesným i duševným prednostiam, podlieha hneď vplyvu starého zlatníka. Spiera sa, spiera Hrabovec, ukazuje pekné city, ale týmto sa iba smeje sarkastický pokušiteľ. Vidíme sa hodenými byť do čarovného kola tajností, a preto je nám jednanie týchto mužov temnisté ako ich slová. Táto tajomná temnosť pôsobí veľmi pútavo, najmä na mladšie duše — ona núti nepúšťať knihu z rúk, až kým sa dozvie rozlúštenie hádky nepochopiteľnej. K zavŕšeniu romantickej neistoty slúži ešte na konci druhej kapitoly opísaná scéna, kde spomína sa osoba ženská — „ako uschlá ratolesť so zamknutými ústami“. Vstup tento do románu je opravdu geniálny, čerstvou fantáziou vynájdený, trefne, lahodným slohom vypracovaný.

V úzadí románu stojí mohutná postava Matúša a rozvírené deje krajinské. Na tomto úzadí maľovaná je majstrovskou rukou trúchlohra rodinná. Syn bohatej rodiny (olejkár Hrabovec) zaľúbil si devu meštiansku a oba padli. Syna, plod zakázanej lásky, dal otec vychovať, oženil sa s Miladou, s ktorou mal dcéru Ľudmilu. Brat nebohej Želmíry (milenky Hrabovcovej) v jede nad hanbou rodinnou zanevrie na svet a žije jedine pomste (str. 91. Kebych bol olejkárom, už by bolo málo ľudí na svete). Diabolskou mocou panuje zlatník (brat Želmíry) nad Hrabovcom, ktorý od prírody čestný, vohnaný je spoločníkom do víru pomsty. Počne sa hrozný rad zločinov, trávenia, najviac proti Matúšovi a jeho priateľom namierených, ale Vítom, nezákonným synom Hrabovcovým a dvoma mešťanmi (Važeckým a Zlatovským) zamedzených. Hrabovský bojí sa totiž o svoju Miladu, ktorú miloval Felicián, pravá ruka Matúšova, a večným rečiam zlatníka nie je vstave odolať. Vzburu mešťanov, nastrojenú zlatníkom, premôže prítomnosť Matúšova, ktorý sa do rozjatreného mesta vrátil z Budína — odbojca Čachtický, tajný prívrženec Karola Róberta padne jedom pre Matúša miešaným. Zločiny sa odokryjú na Trenčíne. Vít a Ľudmila uspeli zahorieť obapolnou láskou, ktorá zahynie rozlúštením tajomstva: že sú oni totiž brat a sestra. Hrabovec vyznal všetko a vzal jed. Náruživou tragickou scénou končí sa román: všetko rozviklané, rozbúrané — životy zlomené zločinmi, nešťastnou láskou a temnými náruživosťami. Jedine Matúš stojí ako mohutná skala uprostred zbúreného mora, jehož sipľavé vlny darmo na žulovú hruď jeho dobíjajú. „Ach divné — hrozné osudy človeka,“ povzdychne si Matúš, „divné, hrozné cesty poblúdenia ľudského! Nevyspytovaná vláda nebeská!“ Obrazom hrdinského pána Váhu a Tatier končí prvý slovenský román. V duši človeka blysnú nevdojak doby prísť majúce, kde sa výpoveď Matúšova na ňom samom plní.

Kresba osôb je v diele tomto majstrovská, kolorit slabý. Vidíme len črty ceruzky alebo tušu, ale nie farby štetca. Tu i tu je hodené niekoľko štetcových ťahov, hlavná a najväčšia čiastka zostala skicou, ale skicou mocnej, povedomej ruky. Sú maliari, ktorých skicová téka omnoho viac umenia chová vo svojich došticiach, ako široké plátno a olejová farba. V „Olejkárovi“ vidíme jedno i druhé, lenže to druhé nenie prevedené. Temná postava Hrabovca je nakreslená tak živo, že oddeľuje sa mocne od iných podobných snáď rázov. Hrabovec žije, dýcha, jedná dramaticky. Všetky jeho postupy sú odôvodnené náruživosťou. V ňom je zosobnená náruživosť. „V južných som sa narodil krajoch,“ hovorí sám o sebe vo svojom vyznaní a tak poskytuje na konci povesti markantnú črtu potrebnú k poznaniu vulkanického svojho rázu. Obdarený mocnou vôľou, impozantnou osobnosťou, chýba mu pevná pôda mravná. Príde víchor náruživosti a povalí ho.

Majstrovsky podaná je figúra intriganta zlatníka. Už celý jeho obkľučujúci kráž je presýtený mystikou, démonskými výpary. V ňom máme zosobnené darebáctvo bez vysoko šľahajúcich plameňov náruživosti vzletnej. Nízke sú jeho chtíče. So zlatom sa zapodieva, a celá diabolská moc tohto kovu preliala sa do jeho suchej útroby. Zlatník je prototyp jeho dnešných následníkov, ktorí lúpia náš ľud a spierajú sa jeho spáse. Matúš je mocný dvíhateľ národa a teda hlavný vrah takýchto podzemných krtíc, hlodajúcich na životodarných korienkoch ľudu. Teda musí zahynúť. Sám zlatník nemá toľko smelosti, vlastnou rukou previesť svoje pekelné plány: on ako pravý intrigant nadstaví Hrabovca, duševne mocnejšiu bytnosť. Pomer medzi týmito mužmi je divný, ale odôvodnený. Zlatník má právo účet žiadať od olejkára za zmarený život sestry svojej. On hneď na počiatku románu hovorí o svojej láske k nebohej. Jak vypočítane on tým jedná! Takéto láskyplné vzdychy sú pravým tŕňom pre boľavú hruď Hrabovca. K utvrdeniu Hrabovca na ceste zločinských pletích hádže zlatník do jeho duše hadov podozrenia proti Vítovi a Ľudmile. Tak ho dostane do svojich sietí. Naozaj, tieto dve figúry sú figúrami románu v tom pravdivom zmysle slova. Úzadie k zlým týmto princípom tvorí podzámocká luza, hýriaca v zbojstve a nízkych bahnách hriechov. Ondrej predstavuje takého mamľasa, akého rada používa zlosť v boji proti pravde. I to odpadlé meštianstvo je pekný ťah k dokonalosti obrazu potrebný. On zúri a búri, zakiaľ nevidí mohutnú postavu Matúša. Keď sa ukáže jeho prilba na obzore trenčianskeho chotára, zalezie zloba do kúta, slabý a zvedený meštianok otvorí oči, i vidí, že blúdil. V málo silných ťahoch máme verný obraz tehdajšieho meštianstva, ktoré sa ani dodnes nepremenilo.

Medzi týmito temnými podobami blúdi párik ľudských anjelov! Krásne, skoro idylické postavy Víta a Ľudmily. Vít, mladík ideálny, nadaný, ale neošúchaný a nestvrdlý v búrach života, vyhodený je zrazu zo svojich láskou okrášlených snov do hnusnej, zločinmi preplnenej skutočnosti. On sa stane cez noc nástrojom dobrých princípov — borcom proti svojmu dobrodincovi, proti otcovi svojej Ľudmily. Jeho vnútorný boj je líčený už aj farbami. Celá úzkosť mladej, neskúsenej duše vyráža sa na jeho tvári — on neverí, čo počul, drží to za sen! Ale skoro presvedčí sa o skutočnosti. A vtom počne zasahovať do dejov ako mládenecký Patroklos,^[12] chopiaci sa meča a mlata až potom, keď už nepriateľ dobýja prievaly leženia. Mládenček stane sa hrdinom. Hrdinstvo jeho leží v zapretí samého seba v pokladaní úlohy veľkej nad osobné šťastie. Jeho povedomie povinnosti oproti národu je také živé, že utlmí v ňom cit detinskej vďačnosti a horúce plápolanie lásky. Ľudmila je kreslená bez farieb, zase len tužkou, ale obrysy jej lahodnej postavy sú okrúhle, pôvabné a určité. Zákonom jej je láska. A čože je konečne kritérium opravdivej ženskosti? Ľudmila, romantická, mäkká, láskou zvírená, uchádza s milencom z domu rodičovského, ale Ďuro, znamenitý chlapík, pravá zbrojnošská postava, lapí na hraniciach ubehlíkov, aby ich doviedol k poslednému výstupu v peknej tejto tragédii.

Tragický ráz, snáď ten najvýtečnejší v románe, je Milada, žena Hrabovcova. Ona je obeťou lásky; nepriehľadná tajnosť veje temnými krídlami okolo ubolenej hlavy pokojnej trpiteľkyne. Neporozumie svojmu manželovi, ktorý je jej večnou hádkou, a to ju trápi v hlbine peknej duše. Nad to nad všetko obletuje ju stín opravdivej lásky, pochovanej v mladosti. Felicián rozprúdil niekdy city v deve — a cez povinnosti manželské a materinské, ktorým je verne oddaná, zablyskne sa časom lúč dávneho šťastia, ktoré sa ukázalo na chvíľku a zmizlo na večnosť. Istá epizóda zostáva zamlčanou. Je to epizóda Milady a Feliciána. Sám spisovateľ hovorí, že nechce sa týkať tejto veci, tvoriacej osobitnú povesť. A v tom nemal pravdu. My pozdní čitatelia cítime veľmi túto medzeru, tento skok, zanechávajúci za sebou prázdnotu. Najtragickejšia postava povesti, Milada, vtisknutá je tým do tmy, do tieňa, takže vidíme len kontúry vysokej, velebnej tragickej osobnosti, ale nevidíme jej plnosť, jej pohyb, jej farby nadzemské. Ľudmila ľúbi, a lúčiť sa musí nielen s predmetom lásky, ale so samou láskou, lebo láska tá bola chiméra, bol bezpredmetný cit bujarej fantázie. Láska mení sa v sesterskú lásku, a v tom nevieme nájsť opravdivú tragiku. Nasledovať môže iba vytriezvenie a dokonalá metamorfóza. Inšie je Milada. Ona nesie najväčšiu ťarchu tragického deja a síce v trojakom ohľade: čo milenka, čo žena, čo matka. Pri väčšej pozornosti k tejto krásnej postave bol by román vyšvihol sa na najvyššie cimburie^[13] svojho druhu. Kaločský Ilmur — je ideál slovenského veľkňaza, Metod trinásteho stoletia, hotový obetovať seba — viac o ňom nevieme. I Matúš je vlastne vedľajšou osobou, tvorí, ako sme už riekli, úzadie pre deje, odohrávajúce sa tam pod múrmi jeho hradu. Nič menej ale sympatická jeho postava priťahuje, dvíha dej, dodáva života a kŕmi celý dej dôležitosťou. Veď v ďalšej konzekvencii jedná sa o jeho osobu: na jeho skaze pracuje zlatník i zradca Čachtický, ktorý posledný padne ako Polónius v „Hamletovi“ smutným pádom všetečného človeka. Pobočné osoby sú dobre kreslené pár výdatnými črtami. Tak Ondro (upozorňujeme na: „Ondro je zeman“), Uršuľa a Ďuro. Postavy Važeckého a Zlatovského nemali času spevnieť. Sú to púhe typy dobrého, statného meštianstva. Felicián je tvrdý politik: on žije celkom verejným prácam. Pohľad na predmet svojej lásky nemýli ho v krutej povinnosti.

Dojem „Olejkára“ je veľký. Román tento neodznel bez súcitu v Tatrách; čítali ho dychtivo v slzách a roztúžení. Ročník tretí rozobral sa rapídne a v tom má levý podiel „Olejkár“. Každý, kto odloží knižku, zamyslí sa a rozbúrené city menia sa v tiché zadumanie. A to je najlepším svedectvom, že to bola pravá struna, na ktorú uderila ruka spisovateľa. Ale struna tá odznela harmonicky, ľúbo, nevyvolajúc iné ruky k bitiu do podobného nástroja. Nie snáď, že by blýskal sa román tento dokonalosťou a bezvadnosťou, mal by on slúžiť za podnet k ďalšiemu napredovaniu na tom poli, ale ten jeho zvláštny tón, ten tajný vonný vozduch, v akom dýchajú postavy jeho, mal by bol pritiahnuť, ba vzkriesiť talenty. Škoda bolo nechať slovenský román „Olejkár“ bez následníka tridsaťštyri rokov.

IV

Ťažké vyvinovanie sa a zobúdzanie národa potrebuje rozličných bojovníkov. Jedni stoja na výslní činnosti, každým spozorovaní, mnohými nenávidení i milovaní. Ich mená sú heslami, ba celý program často vtesnaný je do zvuku jedného mena. Veľké utrpenie ich beží paralelne s vehlasom, a keď národ príde k sebe i s odmenou.

Popri týchto bojovníkoch, po strane, v stínu, robotia pilné včielky, neúnavným bzučaním znášajú národu med náuky a boria sa s čmelami hlúposti a nedvižnosti ľudskej. Mnohokrát práca skromného trudovníka takéhoto umožní smelé kroky oných borcov. A v triede tichých kriesiteľov národa nenájdete plevy, ani márnych nafúkancov; lebo ľahšie je blýskať sa frázou a šramotiť hrmotom, ako neúnavne bez blesku a tresku, nepoznane stavať kamenček na kamenček.

K týmto posledným znamenitým našim mužom patrí Ján Kadavý, ktorého dlhý život posvätený bol od prvej útlej mladosti až do včera a dnes tichej neúnavnej práci k blahu slovenského národa. Dôkladné uváženie jeho mnohostrannej činnosti nemôže byť cieľom riadkov týchto, jak dá Boh zdravia, stane sa to na inom mieste. Teraz hodíme bežný pohľad na jeho literárnu činnosť.

Ján Kadavý narodil sa v Jestřabí v Čechách dňa 7. apríla roku 1810. Základ jeho vzdelanosti položil Ján Molnár, farár v Križliciach. Ako mladý žiak dostal sa do Modry, kde profesor Gottšaltovský utvrdzoval v ňom lásku k národu slavianskemu. Už vtedy zahorel ohňom kollárovských myšlienok, ktoré sa zjavili boli v prvom malom vydaní „Slávy dcéry“. Prejdúc do Čiech (Hermanseifen, Mydlice), našiel ďalšiu duševnú oporu na katolíckom farárovi Jozefovi Mirovítovi Královi v Brannej. I schytila mladíka túžba videť Jána Kollára. Túžba táto bola osudnou pre Kadavého: ona ho vytrhla z rodnej zeme českej a presadila ho na pôdu slovenskú. V Pešti sa oboznámil s Kollárom, a základom známosti tejto povolaný bol neskôr dňa 1. októbra 1839 do Pešti za učiteľa pri slovenskej evanjelickej cirkvi. Toľkoto bolo treba pripomenúť zo životopisu, aby sa mohlo pochopiť jeho spisovné dejstvo.

Už roku 1843 vydal Kadavý knižku: „Přemyšlování o dokonalosti Křesťanské atď. od Jána Amosa Komenského v Pešti s podobizňou Komenského.“ Pamätná je v spisku tomto Kadavým písaná predmluva, javiaca čisté slavianske povedomie Kadavého. Na konci knihy pripojený je životopis Komenského, spracovaný Kadavým rukovodstvom Palackého.

Toho samého roku vydal Kadavý „Vzájemnost ve příkladech u Čechoslovanů. V Pešti tisk a papír Jozefa Beimela.“ Opierajúc sa o Kollára a najmä o jeho svetochýrny spis: „Über die literarische Wechselseitigkeit der Slawen“, vysvetľuje Kadavý pochop slavianskej vzájomnosti proste, presne, slohom zrelým, ticho plynúcim ako rieka na rovine. Uvádza v preklade známy Kollárov spis, a potom prechádza na svoju vlastnú tému: dôkaz v príkladoch, že Česi na Morave a Slovensku, Slováci v Čechách a na Morave, všetci traja v Sliezsku a Lužiciach, Lužičania a Slezania v Čechách a na Slovensku účinkujúc, faktami dokazovali rodinnú spolupatričnosť týchto vetiev. Práca táto je plodom veľkej pilnosti; v historickom postupe nachádzame tu vypísané body, kde sa vetvy spomínané stretali. Dáta sú pozbierané s veľkou pozornosťou a dôkladnosťou. Medzi poslednými dátami spomína českú pomoc, poskytnutú prešporskému ústavu 1022 zl. vied. čísla a pre zaplavených Slovákov peštianskych 170 zl. striebra. V kapitole, kde sa o slovenskej pomoci Čechom hovorí, spomínaný je i známy Pavel Jesenský z Turca, jeden z prekladateľov biblie Kralickej a mnoho iných literátov. Tiež konštatuje, že Slováci prispeli k zakladaniu Matice českej. Končí dosť objemný spisok tento (94 strán) čerstvo písanou obranou vzájomnosti proti „přepiatým vlastencům uherským“. Volá k prepiatcovi: „A která ze surovosti vyzutá krajina se sausední neobcuje?“ Zakončená je knižka hladkými veršami. V „Dodatku“ láme kopiju proti Bernolákovi a zavádzaniu slovenčiny za jazyk spisovný. Od tohto stanoviska ale naskrze odstúpil, lebo dva roky na to vydal sám spis v slovenčine. Je to „Priateľ ľudu. Knižka pre Slovenskich hospodárou a remeselníkou. V Budíne 1845 písmom J. Gyuriana a M. Bagó“. Bohuš Nosák napísal na čelo knižky verše a predmluvu. Nasledujú pekne písané články o hospodárstve a štepárstve, návod k zostavovaniu právnych písomností. Spolupracovníka mal Jána Lacu, učiteľa gramatiky v Jelšave, ktorý píše o štepárstve. Zábavnú čiastku vypĺňa zase Bohuš Nosák poviedkou: „Kdo je s Bohom, s tím je aj Boh.“ Július Plošic^[14] horlí v krátkom článku proti pijanstvu a za spolky miernosti. Zostavenie knižočky je veľmi cieľuprimerané, sloh Kadavého jasný, praktický. Druhý zväzok „Priateľa“ má zas Ondreja Lacu za spolupracovníka v štepárskom odbore, Peter Hostinský píše proti trápeniu gazdovských hoviad, zdravovedu pestuje Dr. Karol Kiko.^[15] Snáď bude zaujímať, že v tomto spise oznámené sú spisy, ktoré neskôr urobili epochy v literatúre: Sládkovičova „Marína“, „Slovenské povesti“ J. Rimavského, Škultétyho „Beda a Rata“ a Hurbanovo „Slovo o spolkách miernosti“. Neprajné časy pretrhli ďalšie vydávanie „Priateľa“, kvôli ktorému Kadavý potom neskôr zanechal istú stanicu a šiel do Pravonina pri Vlašime v Čechách, aby sa vzdelal v agronómii, a tým lepšie a praktickejšie mohol písať pre slovenský roľnícky ľud. Plány rozbili sa na neprajných okolnostiach. Až zase už v Martine pokračoval v užitočnom tomto podujatí, žiaľbohu, nie trvácne, pre netečnosť a spozdilosť obecenstva. Predsa vyšli dva ročníky, posledný neúplne. Výtečná, a v mnohom ohľade príkladná je jeho, roku 1847 vydaná „Čítanka pre malje djetki“,^[16] ktorá dožila dve vydania, a žiaľbohu, že len dve. S opraveným pravopisom bola by ona i dnes duševnou mannou detí slovenských. Nádych sviežej detinnej poézie leží na skromnom tomto dielku. Čítajte len „Celí deň porjadneho Janíka“. Je to naozaj práca dokonalá v slohu, ukazujúca na veľké pedagogické dary a psychologickú znalosť detí. Kto by sa nepotešil nad básenkou:

To nie sú naplácané krivonohé veršotepaniny, aké sa tu i tu dávajú do rúk deťom a už od počiatku hubia vkus a ucho neviniatok. Päť básničiek priložených k čítanke malo by byť vzorom a nie kadejaké zlátaniny. V tomto ohľade môže sa jedine vyrovnať a k boku postaviť Škultétyho „Rečňovanka“. Ostatné, čo vyšlo, stojí hlboko nižej. K druhému vydaniu priložil Kadavý i „Maďarskú čítanku pre slovenskje djetki“, súc k tomu donútený od maďarónov cirkvi. Búrky rokov 1848 a 1849 pretrhli jeho literárnu činnosť. Keď ale búra vyhrmela, zas ho vidíme v činnosti spisovnej. Okrem menších podujatí (vydanie písacích vzoriek) vydal roku 1853 spolu s Augustom Krčmérym kalendár: „Živenu“ v Levoči u Jána Werthmüllera a syna. Ako všetko, čo Kadavý do ruky chytil, tak i „Živena“ nosí pečať praktičnosti, súcosti a pekného ducha. Nachádza sa tu Kadavého znamenitý článok o „Lučbe; Zlomky zo silozpytu“. Krčméry podal „Národopis“, niekto (L. S.) článok o Matúšovi Trenčianskom. Sládkovičova báseň: „Znovuzrodenec“ je tu (dľa môjho vedomia) prvýkrát tlačená, práve ako Chalupkova „Zrada“. Nasleduje (aspoň dľa môjho vedomia) desaťročná prestávka, odôvodnená trampotami života. Roku 1873 vydal spis „Malý spevák, čili stručný návod ku spevu pre slovenské národnie školy, Turč. Sv. Martin“. Knižka zostala väčším dielom ležiakom pre našu národnú neresť a pre všeobecnú maďarizátorskú, nespevavú obdobu. V posledné dni rediguje Kadavý „Slovenské spevy“,^[17] ktoré dosiaľ dospeli do druhého zväzku. Aj týmto dielom položí si pomník aere perennius.^[18]

Kadavého umeleckú činnosť nie som kompetentný posúdiť, ale toľko vie aj laik, že je ona ohromná, neúnavná a mnohé ovocie donášajúca. Kadavý, znateľ teórie hudby výtečný, je spolu aj tvorcom a hudobným básnikom. Nejeden nápev, už všeobecne známy, pochádza z jeho peknej duše. Jeho harmonizácia je dľa súdu znalcov bezúhonná a originálna. Zvláštnu úľubu vzbudilo harmonizovanie piesne „Nitra, milá Nitra“.

Spomienka jeho mimospisovateľskej činnosti viedla by nás ďaleko. Ale jednu nutno pripomenúť. Je to činnosť nakladateľská. Tento jediný, chudobný muž vydal na svoje útraty také diela, akými sa sotva pochlúbiť môže dajaký náš spolok; Kadavého zásluhou vyšla Hurbanova „Únia“, ktorá urobila epochu v histórii cirkvi evanjelickej slovenskej. On na svoje útraty vydal spis tento. Kadavý vydal Sládkovičovu „Marínu“, novú to zorničku na nebi našej poézie; Kadavý vydal „Nitru“, ročník tretí! On vydal Červenákove „Zrcadlo Slovenska“^[19] a boril sa pritom s peštianskou surovou cenzúrou, ktorá nedala svoje „imprimatur“.^[20] Ako si pomohol náš statný Janko? Poslal „Zrcadlo“ do Viedne, a tam vyzískal to ťažké slovo „imprimatur“ a potom dal tlačiť knihu predsa v Pešti. Tak dostal Kadavý peštianskych mudrcov na lep. Kadavý vydal na svoje útraty Žellove básne ešte roku 1844. Ten samý Kadavý napomáhal vydanie Hurbanových „Slovenských pohľadov“; on bol všade, kde bolo treba obetovať. Ochotnosť jeho k práci a obetiam nemala hraníc. Jeho pilná ruka viedla korektúru Kollárovej „Slávy dcéry“, taktiež „Cesty do Itálie“ nie menej jeho „Kázní“. Zachovanie Žellovho „Miliducha“ je Kadavého zásluhou, ako vôbec čerpal Žello u Kadavého povzbudenie k činnosti. Dopisovanie jeho bolo obšírne a dôležité. On bol vo večnom styku s prednými mužmi slovenskými a slovanskými. Kde bolo treba dajakú ideu uskutočniť, tam vyhľadali Kadavého.

Podotkli sme len povrchne, čo vieme o ňom, a ajhľa, jak veľký trud, jak veľká práca leží za týmto mužom, ktorého vrelá starosť o národ nedopustila, aby sa staral o seba! My nesmieme zabúdať na včielky naše pracovné, a aspoň vďačne sa rozpomínať na ich utrpenie, práce, cesty a bolesti, ktoré znášali trpelivo pre svätú našu pravdu. A práve tohto neúnavného pracovníka vidíme všade v boji s prekážkami neodolateľnými. Už sa mala vyplniť jeho milá túžba, založenie slovenského kníhkupectva v Pešti — keď do jeho rodomilých plánov búšila divá revolúcia. Avšak on na zborených plánoch staval nové, ako pilný gazda dom nový na smutnom pohorenisku. Krepkou pružnou silou svojou želal všade byť užitočným, všade prospieť, všade tvoriť duševný i hmotný blahobyt. Môžeme byť z plného srdca vďačnými bratom Čechom, ktorí nám urobili v Kadavom dar skvelý, neoceniteľný.

V

Humor nepatrí medzi silné slovenské stránky. Náš celý život plynie elegicky a tón smutnej fujary lepšie znázorňuje naše cítenie ako radostný poskok piskora. Ubitý na tele i na duši slovenský národ i v žarte žiali, ako sa vyslovuje Sládkovič. Človek príde do rozpakov, keď chce voliť veselú, rozpustenú slovenskú melódiu, a obyčajne príde opäť a opäť na známu „cic kozy, kozina“. Ale aj táto poskočná melódia má akýsi melancholický nádych a ďaleko zrovnať nedá sa s ľahkomyseľnou nôtou nemeckých valcerov alebo ohnivých poľských krakoviakov.

Pri tom všetkom ale naša skrovná spisba nie je celkom bez diel, dobrým humorom, ostrým sarkazmom, britkou satirou písaných. Komu tu nenapadne Ján Chalupka s jeho nevyčerpateľným humorom a dobráckou nepichľavou satirou! On stvoril „Kocúrkovo“ — a pri tomto slávnom mene preletí mysle naše nekonečný rad dobrých komických figúr. Predstaví sa nám Tesnošil, dr. Lesebuch, Honzík a celá veľká zbierka postáv z nášho malomestského života. Mnohé scény v jeho veselohrách kypia zdravým humorom, neškodným a dobrosrdečným, tak sa i originály Chalupkovských kópií chutne smiavali a ešte dnes smejú sa sami nad sebou a svojimi slabosťami, zabúdajúc na to, že „de te fabula narratur“.^[21]

Pred smutnými a nerestiplnými rokmi 1848 a 1849 zablysol sa veľmi okázale slovenský humor, akoby zdvihnúť chcel protivu. V štvrtej „Nitre“^[22] stretáme sa so všetkými druhmi a odtienkami humoru. Miloslav Selovský (J. M. Hurban) satirizuje v „Korytnických pohárikoch“ tehdajšie literárne a spoločenské pomery, čo bol vtedy dosť smelý čin pri úzkom kruhu obecenstva, ktoré sa takmer skrz naskrz vzájomne osobne poznalo. Sarkastické vychádzky zakončuje spisovateľ fantáziou „Divadlo duchov nad Tatrami“, kde nachodíme mnoho krásnych miest, plných prekypujúceho rojčenia. Duch Tatier povolal všetkých svojich poddaných duchov v nadzemský rákoš. Oni sa hrnú, na čele Duch Kriváňa. Nasleduje Demänovský, Vrátňanský a chabý Duch Súľova, ktorý za svoju netečnosť dostáva od kráľa Duchov hodnú lekciu. Duch Javoriny žaluje sa na biedy a protivenstvá, medzi inším, že v kasíne Fúkavickom stojí napísané za sklom:

Duch si žiada ľahšie miesto účinkovania. Ale Tatra mu volá: „Hanbi sa mi a zapáľ sa.“ Dolnozemský Duch utratil na jazde koňa. Pekný je spev duchov:

Od toho samého spisovateľa pod menom Ludevít J. Trenčiansky umiestená je v tomže ročníku „Nitry“, prvá asnáď slovenská humoreska „Od Silvestra do Troch kráľov“, od počiatku do konca písaná čerstvým humorom, nútiacim čitateľa k smiechu. Šúplata, starý skúpy mládenec, jeho krivá slúžka Ilona, furták Brožek a slávne mesto Bruchoslavice — ktože by pri týchto menách nespomenul si na veselo prežitú hodinku? Scény, kde zaľúbený Šúplata dvorí švárnej Ľudmilke, dosahujú vysoký stupeň humoristickej dokonalosti. A tie milé dve tetky Hudrálková a Hovorková! To nie sú namaľované tiene, to sú živé osôbky, majú krv i teplotu skutočného života. Niet veselšieho opisu, ako keď sa líčia rozpaky panej Hovorkovej v kostole, kde sama na svoje vlastné uši počuť musí ohlášky záletníka svojej vnučky. Tiež do rozpuku smiešna vizita panej Hudrálkovej u starého Šúplatu je plná verností! Brožek má aj tu prsty v hre, a poznajúc slabosti starého skupáňa, dá mu skrze Hudrálkovú uhlík do ucha. Výborná táto humoreska končí sa tak okrúhlo, ako sa počala — zanechajúc človeku dobrý pocit. Nuž a to je veru veľmi dobré svedectvo. Cena práce je zvýšená už aj tým, že je to slovenská pôda, na ktorej sa poviestka odohráva, a síce tak číro čisto slovenská, ako Bruchoslavice ležať musia na slovenskej pôde.

Ale tu sme preskočili staršieho humoristu, ktorý, žiaľbohu, to samé urobil s humorom, čo s poéziou! Vystrelil do povetria dve rakety svojho ducha, ktoré sa skvelými zablýskali iskrami, a potom nechal ohňostroj potuchnúť. Pod pseudonymom Branislav Podolinský vystúpil z „Hrdoša“ známy už Ladislav Pauliny po prvý raz na verejné pole, a síce ako humorista. Stalo sa to v prvej „Nitre“^[23] v článku „Výlet do Kocúrkova“. Nevyčerpateľná téma malomestských šialeností a komika vtierajúceho sa maďarónstva je aj tuto v pekných variáciách predstavená. Pán z Chudobíc stal sa príslovným. Opis kocúrkovského múzea, astronomickej veže atď. veje zdravou, ostrou satirou. Pravda, že i pri práci tejto nesmieme zabúdať na vek, v ktorom povstala: mnohé veci, ktoré pre nás potratili smiešnosť, boli pravou paprikou pre súčasných čitateľov. V tomto ohľade je humor veľmi podrobený času a okolnostiam. Len humoristicky na základe všeľudskom vyvedené komické figúry prežijú svoj vek. Tak pán z Chudobíc je nesmrteľný, práve ako nesmrteľný je Falstaff, bárs jednotlivým vtipným nápadom zožierajúci čas už dávno otupil ostrie.

A už teraz skočiť musíme do novších časov. Keď zamĺklo pozitívne tvorenie literárne, zamĺkol aj slovenský humor. Medzi borcami novej doby zaujíma vyvýšené miesto náš Pauliny-Tóth, ktorý založením prvého humoristického časopisu^[24] zobudil veselú umku slovenskú z mnohoročného spánku. Pauliny vládol humorom, vládol satirou, ba i sarkazmus stál v jeho službe. Pravda, že dľa potreby búrnych časov, bol jeho humor vo veľkej čiastke príležitostný, humor militans:^[25] ale on padal ako osviežujúca rosa na duše našich bojovníkov, a dával im satisfakciu za hnusné útržky a zákernícke nápady zberby kadejakej. On humorizoval vo všetkých len možných formách a nikdy neboli jeho východky bez soli. Žihadlo jeho vtipu napustené bolo kúsavým jedom, ale ani na dobrodušnom humore nechýbalo jeho prácam, ako vidíme v noveletke „Slovenský pravopis“ vo štvrtom zväzku „Besiedok“.

Slovenský humor pomkol sa o čerstvý krok napred G. K. Laskomerským, ktorý spojuje kypiaci humor so štýlom presným, znalosťou reči a ľudí našich. Kto u nás nepoznal by Štefana Pinku,^[26] tohto pilného a jediného snáď dopisovateľa slovenského z rozličných válok a výprav. Sotva sa nájde čítania znalý človek na Slovensku, ktorému by neboli slzy smiechu vrazili do očú pri čítaní jeho dopisov. Čo slovo, to vtip a čím sa viacej privykáš na spôsoby a zvraty znamenitého virkli-kaprála, tým viac cítiš komickú silu. Dobré a chválitebné dielo by bolo zobrať dopisy Pinkove v jeden veniec, lebo po časopisoch roztratené ľahko môžu prísť v zabudnutie. Avšak Laskomerský je nielen nevyrovnaný vtipkár, ale rozprávač opravdu milý a nadaný. Jeho rozpravný sloh je samá presnosť, myšlienka stojí úzko vedľa myšlienky, niet medzi nimi prázdnoty. Najlepšie dokazuje to povesť „Lipovianska maša“ a jeho „Zobrané žarty a rozmary“, ktoré, žiaľbohu, vyšli len v jednom zošite. Tam nájdeme dôkaz, že je Laskomerský i majster dialógu. Zvláštny ráz nesú na sebe Laskomerského cestopisy. To verné, objektívne opisovanie, ostré pozorovanie, ten veselý tón, držia čitateľa mocne v klepetách. Každá jeho práca ožiarená je slnečným teplým lúčom; i prísne vedecké miesta v dielach jeho čítajú sa ľahko ako román, jeho náuka tlačí sa sama sebou človeku do hlavy. Nevdojak mi prichádza na um Hyrtl^[27] s jeho učebnou knihou o topografickej anatómii. Ako tento veľký majster prednášky, tak i náš Laskomerský učí žartom a vie to najsuchšie spríjemniť svojím chutným spôsobom prednášania. Iste nemýlim sa, keď poviem, že Laskomerský patrí medzi prvých slovenských štylistov.

Ján Kalinčiak stvoril len jedno humorom písané dielo a dosiahol tým najvyšší vrchol v našej humoristickej spisbe. Je to jeho „Reštavrácia“, o ktorej netreba veľa písať, lebo je ona všeobecne uznaná, čítaná a obdivovaná. Ďaleko za hranice prešiel jej vehlas, Bronislaw Grabowski preložil ju na jazyk poľský^[28] a vydal vo Varšave. Dľa môjho vedomia je toto, vyjmúc Ľ. Štúrovho spisu politického, prvé slovenské samostatné dielo, ktoré bolo vydané v ruskej dŕžave. „Reštavrácia“ vyniká v mnohom ohľade, čo sa humoru týče, je v nej plno postáv smelo kreslených, verne kolorizovaných, hodných vyzdvihnutými byť na prkná.

O satire Záborského prehovoríme pri pojednaní o jeho literárnej činnosti vôbec.

V najnovšej dobe vyniká opravdivým humorom A. Černiansky.^[29] Humor, čistý neskalený humor je jeho živlom, tam sa pohybuje ako doma. Nehľadanosť a trefnosť jeho nápadov je obdivuhodná — z jeho riadkov veje všetko humorom už zákonom prírody, ako vôňa sama sebou vychádza z kvetov. Takémuto prírodou predestinovanému humoristovi škoda sa obmedzovať na príležitostné pole.

Nuž z podotknutého iste vysvitá, že ani v tomto obore neschádzajú nám sily! Málo pestovaný humor nevdojak a samorastom tlačí sa na povrch v smutných časoch slovenského utrpenia. Keby sme trochu viacej zreteľu obracali na spisbu našu, dosiahli by sme v každom obore chválitebných rezultátov.