ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[133]

I

Jaroslav Vlček dokončil ťažké, veľké dielo svoje. Na slová jeho privykáme už od jedenástich-dvanástich rokov, a jestli nájdu sa takí, čo ešte neprivykli — je tomu príčina — novosť jeho tónu. Mladý študent počal písať o literatúre, a síce ináč, než u nás privykli. Ihneď bolo vidno, že stavia sa na pragmaticko-reálnu postať; trebárs vo svojich súdoch a referátoch o českej literatúre („Orol“ 1879, č. 28 a nasledujúce) nedozrel k úplne samotnému názoru a mladé oduševnenie v českej literatúre videlo i také veci, ktoré v nej neboli, pilný čitateľ a priateľ slovenskej spis by musel tešiť sa na jeho ostrom, jasnom, bezvadnom štýle, na čestnej priamosti a smelosti jeho súdov.

Novorodiaca alebo obrodzujúca sa literatúra má voždy slabú kritiku. Už pred rokmi žalovali sme sa, že produkcia nenašla súrodnú ozvenu kritiky. Naši Puškinovia nemali žiadnych Belinských. Môžem smelo tvrdiť, že len traja spisovatelia pokúsili sa o reálnu kritiku: Kalinčiak, dr. Hurban a Dohnány. Ale i títo z radosti nad hotovým dielom nestačili ho rozobrať a oceniť. Že kritika — vlastne estetické ocenenie, vysvetlenie, uvádzanie diela, je práve taká potrebná, ako pri mlunných úkazoch negatívna elektricita — ešte nebolo presiaklo do povedomia našich spisovateľov. Mnohí pod kritikou rozumeli jednoducho odobrenie, pochválenie, alebo odvrhnutie a pohanenie. Tak stáli veci, keď Jaroslav Vlček razom sčista-jasna prekvapil nás už nie jednotlivými článkami, ale celou knihou „Literatura na Slovensku“, vyšlou v Prahe v Pokorného Československej knihovni (roku 1881).

Táto kniha bola plodom dvojakého prúdu: za prvé, na Morave a v Čechách povstal ruch priaznivý Slovensku, zbudený hlavne Heydukovými slovenčiacimi básňami^[134] (1875). Mladí ľudia počali cestovať po Slovensku, menovite Babička, Táborský, Houdek, Pokorný, Herben, a budili na Morave a v Čechách záujem za slovenskú literatúru; ruch podporovalo i vydanie „Nitry“ po česky^[135] — za druhé, i na Slovensku bolo počuť nové hlasy; tu vyzval Pokorný Vlčka napísať pre Čechov históriu slovenskej literatúry.

Vlček dal sa do práce s energiou u nás na Slovensku zriedkavou. Vyšlo cenné, keď aj v mnohom nedostatočné štúdium. Ale čo by ktokoľvek čokoľvek povedal o tejto práci: ona urobila veľký dojem a má veľký dosah. Ona naučila slovenských literátov hľadieť na to, čo podali národu spisovatelia, a síce hľadieť kriticky. Vlčkove známosti iných literatúr nevdojak nútili ho robiť paralely, porovnania. Jeho realistický smer išiel boriť nejednu vozdušnú stavbu. Pravda, i on mal istú slabosť oproti našej produkcii; vidno, že láska k slovenskému národu mierni jeho úsudok; no povedzme pravdu, on prvý počal bez bočných ohľadov preberať materiál, nakopivší sa od rokov bez utriedenia, ocenenia; sám autor v mnohom premenil svoj náhľad, ale čo je najcennejšie u nášho slovenského Belinského, i vtedy, keď preháňal, preceňoval alebo nedoceňoval, hovoril s mužnou otvorenosťou a smelosťou, čestne a priamo.

Nový slovenský literárny pohyb prijal Vlčkovo dielo veľmi milo. Medzi Prahou a Slovenskom počali sa reálne zdravé styky. Jestli Vlčkova kritika niektorých odstrašila — bolo to len na čas; zato poézia veršovaná prišla do sviežich prúdov. Až na malé výnimky, bezprízvučný verš stal sa u nás nemožnosťou. A keby nič iné, už táto reforma zahojila veľmi bôľnu ranu, ktorou chorela slovenská poézia i vtedy, keď vznášala sa na Sládkovičovej výši! V tomto punkte „Literatúra“ vykonala zákonodarný skutok. Dnes už o tom šíriť spor je nechutné mlátenie Čákyho slamy:^[136] prízvučná prozódia, samým ľudom užívaná, jazyku primeraná, musí prekliesniť si cestu tak dokonale, že všetky časomerné pokusy prestanú alebo zostanú umelkárskymi hračkami.

No Vlček neuspokojil sa s prekonanou prácou — skoro po „Literatúre“ pomýšľal na nové spracovanie tej samej látky. Rezultát silných štúdií leží pred nami: „Dejiny literatúry slovenskej. Napísal Jaroslav Vlček. V Turč. Sv. Martine. Tlačou Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. Nákladom vlastným. 1890. Veľká oktáva. Strán 278 + 10. Cena oboch častí 2 zl. Dostať v martinskej kníhtlačiarni.“ Vedecká kniha, zjav u nás prirodzeným spôsobom veľmi riedky, leží pred nami, kniha pritom zábavná a srdcu blízka, týkajúca sa najintímnejších strán národného života, kniha, ktorá obľahčí dielo nielen budúcim bádateľom na poli histórie literatúry, ale i priateľom histórie kulturálnej. O prvej časti, vyšlej lanského roku, prehovoril som obšírne. Vzdor námietkam priateľským i protivníckym, neberiem nazad ani slovo: čo som napísal, je výraz môjho presvedčenia a rezultát štúdia nielen knihy samej, ale i tých prameňov, z ktorých autor čerpal. Podržujem mienky svoje v ich celom znení i voči pôvodcovmu vzpieraniu sa, lebo literárnu prácu beriem vždy rigorózne, vediac, že litera scripta manet,^[137] a vediac i to, že ľahkým súdom znebezpečil bych svoj jediný majetok: meno literárne. Nateraz prehovorím o knihe už celej s tou samou svedomitosťou, ako o časti prvej.

II. Spôsob a rozvrh

Dve veľké obrazcové literárnohistorické diela — pravda o literatúrach svetových — sú nám dôkazom, že spôsob a rozvrh „Dejín“ Vlčkových je šťastne volený; myslím: „Geschichte der deutschen Litteratur von Wilhelm Scherer. Berlin 1889“^[138] a „Geschichte der russischen Litteratur von ihren Anfängen bis auf die neueste Zeit von Alexander von Reinholdt.^[139] Leipzig 1887“. Je to spôsob genetický, t. j. literárni mužovia a ich diela nejdú jedno za druhým, poriadkom časovým (v chronologickom rade), alebo poriadkom vecným (lyrika osebe, román osebe, taktiež epos, dráma atď.), ale opisujú sa v spojení so životom v jeho celku. Politika, história, hlavné kultúrne pohyby a interesy národa, jeho etické, filozofické, etnické, zemepisné, jazykové okolnosti tvoria úzadie všetkým literárnym dielam, ba ony vplietajú sa medzi ne, vysvetľujú, osvecujú ich a určujú ich cenu a miesto v histórii literárnej. Lebo bez toho úzadia nemohli by sme správne posúdiť skutočnú hodnotu a význam diela. Jestli by sme napríklad chceli utriediť dielo dľa dojmu, dľa zovnútorného úspechu, tedy by Vulpius (1762 — 1827) v nemeckej literatúre stál nad Goethem; Vulpius písal romány, ktoré hltalo celé Nemecko, prekladalo Francúzsko, Španielsko a Itália a ktoré tlačili a pretlačovali sa v ohromných množstvách výtiskov, kdežto Goetheho „Faust“ dlho zostal v skromnom počte výtiskov. A predsa Vulpius vôbec ani nepatrí do literatúry a Scherer vo veľkom svojom diele (816 strán), siahajúcom len po Goetheho, ani slovíčkom ho nespomenie — osud, ktorý zdieľa s tisícami nemeckými prepilnými, čestnými a veľmi užitočnými obrábateľmi písaného slova. On patrí s nimi do lexikonu Mayerovho a nie do histórie literatúry. Zato jeho sestra Christina Vulpiusová, ktorá nič nepísala a bola iba milenkou a potom ženou Goetheho, patrí ta — jej meno musí spomenúť každý literárny historik nemecký. Potom meno alebo dielo vnútornej alebo formálnej hodnoty nemajúce, ktoré by ani spomenuté nebolo v perióde novšej, má čestnú spomienku preto, že patrí do periódy staršej, alebo že vzdor svojej vnútornej formálnej chatrnosti razilo v istom ohľade cestu novú — potom skutočne nastúpenú talentmi.

Tešiť sa musí každý úprimný priateľ pokroku a vývinu celej našej národno-kultúrnej veci, že dostali sme knižku, stojacu na vysokej úrovni dnešnej vedy, nezavalenú cechovo učeným balastom citátov, púhych mien, no knihu spracovanú pragmaticko-genetickým spôsobom. Učenosť, citáty, štúdium, pilnosť, zberateľská svedomitosť, pasovanie sa s materiálom: to všetko je za kulisami, na ceduľkách, vo výťahoch, v lektúre bachantov, často prehrabávaných pre jednu malú iskierku, aby ona pomohla svietiť; a je to rozumné: my nechceme vidieť rárohy a opačné strany kulís, ale hotový obraz, hotovú perspektívu. Chceme históriu ideí a nie nomenklatúru,^[140] ducha a nie masu litier.

Že Vlček vie týmto spôsobom narábať — toho dôkazom je temer každá hlava jeho knihy. Čítajme len napríklad, ako spája literárne deje s dejmi politickými (str. 153 a nasl.) a menovite odôvodnenie úpadku literatúry reakciou po roku 1849. Toto posledné je priamo klasicky spracované; neveľa strán poučí nás o všetkom, čo hodno a nutno vedieť o celom živote vtedajšieho Slovenska. Všetkým nám sú známe jednotlivosti smutných čias 1850 — 1860, ale tak plasticky neopísal a nesumoval ich dosiaľ nikto. Je to kus solídnej práce; len veľmi silná ruka mohla ju previesť. Všetko pobočné neesencionálne odpadlo; my vidíme ako v umeleckom obraze razom všetko pred sebou, bez námahy vnikáme v jadro veci. Ale treba i pomyslieť, kolko škrupín musel autor ťažkou prácou odstrániť, až dohlodal sa do pohodlného a požívať volajúceho jadra. Slovom, spôsob Vlčkovho písania je najznamenitejší, najvyšší — no i najťažší. Tu treba mať látku pohromade, objať ju celú, vedieť už pri alfe, ako vyzerať bude omega. Tu treba uvážiť, ako jeden zjav vyvoláva druhý, ako vplýva na tretí, ako prepletajú sa idey politické, náboženské, filozofické a tisnú pečate na literatúrne dokumenty; ako prúdy literárne hatené, urýchľované, zastavované bývajú dielami a okolnosťami neliterárnymi, ako literatúra vjazdí na falošné cesty, ako jej podivná, kľukatá rieka vtrhne do žľabu, nevedúceho k moru, ale do barín, a ako silnou rukou jednotlivcov strhnutá býva na priamu cestu, uvedená do širokého žľabu, vedúceho jej vlny do mora človečenskej večnej túžby po zdokonalení a nehynúcom napredovaní ducha ľudského. Tu treba dokázať potrebu literatúry, kategorický imperatív jej jestvovania, dokázať, že je ona taký fakt ako slnečné teplo a svetlo, ako pevnota zeme a príťažlivosť telies!

I rozvrh zodpovedá. Staromódne, ničím reálnym nepodporované triedenie na „doby“ vystalo na slávu knihy a autora. Pánboh dal času plynúť celkovým, neposekaným prúdom, zem točí sa neprestajne a tak neprestajne tečie i rieka i život duchovný národov. Pravda, kvôli rozhľadu treba mať isté priečinky, ale steny týchto priečinkov nespadajú so žiadnymi dobami. Scherer tiež delí históriu svoju na fakty. (7. Sänger und Praediger, 9. Reformation und Renaissance,^[141] 12. Weimar, 13. Romantik.) Podobne i náš Vlček. (2. Husitizmus a protestantizmus, 3. Počiatky samostatnej literatúry slovenskej, 4. Štúrova škola, 6. Nová vesna atď.) Postupuje hlavne tak, ako tiekli časy, ale neseká ich na doby, uvádza fakty a grupy, ktoré asi možno pod jednu striešku ukryť, no nekazí kvôli symetrickému utriedeniu pragmatiku a genetiku svojho diela. Že hlavu „Naše dni“ urýchlil, je pravda; ale je pravda, čo hovorí, že obdobie 1880 — 1890 nedozrelo ešte na históriu, a tak urýchlenie je ospravedlnené, elipsy celkom odôvodnené. Keby bol chcel dielo svoje harmonicky a symetricky zakľúčiť, musel by ho zakončiť stranou 241. a slovami „pre svoj národ“, a iba dodať v epilógu nové snahy bez mien a pojednania bližšieho, ako to urobil Scherer, ukončiac históriu svoju smrťou Goetheho. Ale naše potreby sú iné než boháčove — Nemcove. On osvietil i „dnes“ — práca obyčajne nevďačná; a vďaka mu, že to urobil: ukázal cestu budúcim, keď obdobie naše behom času uzreje na históriu.

III. Materiálna strana

„Dejiny“ patria medzi najväčšie vedecké diela naše vzhľadom na dôležitosť predmetu a veliký materiál, naznášaný v knihe, medzi najpodarenejšie vzhľadom na spisovateľskú silu, svedomitosť, štúdium a jasný, objektívny, prísny súd. Spisovateľ, pravda, obmedzuje sa hlavne na slovenskú literatúru v užšom zmysle slova. Myslím, že užšie toto pochopovanie, čo je slovenská literatúra, budúcne rozšíri sa — pravda, až pole starej literatúry obrobené bude monografiami, obohatené možnými nálezmi. Doterajšie predpráce upotrebil autor, vyčerpávajúc z nich všetko, čo bolo dôležité pre jeho krásny, vysoký cieľ, namaľovať verný obraz duchovného života Slovákov, zjaveného v literatúre a predovšetkým v literatúre krásnej.

A skutočne, obraz jeho podobá sa zložitým obrazom starej nizozemskej školy, na ktorých je mnoho oddielnych scén, ale tesne spojených vodiacou ideou, jednotnosťou koloritu a charakteru maliarskeho, majúcich vozdušné, perspektívne úzadie. A tak treba hľadieť na dielo a na jeho materiálnu stranu. Predstavme si umného človeka, ktorý nikdy nič nepočul ani o slovenskom národe a jeho literárnych snahách, ale predsa chcel by oboje poznať. Iste, prečítajúc Vlčkovu knihu, rozvinul by sa pred ním prehľadný obraz, a príduc potom na Slovensko a besedujúc s našimi ľuďmi, nič by ho nezadivilo, nič nebolo by mu nepochopiteľné — on skoro vžil by sa do konzekvencií a snáď nových zjavov v duchovnom žití nášho národa. Je to umienená, ale predsa veľká chvála knihy.

Jestli by nebolo iných dôkazov, že náš slovenský národ bol a je uhnetený, potlačený, že od vekov je v nepravidelnom položení, umele doňho vsotený a udržovaný v ňom všetkými silami, teda história jeho literatúry bola by dôkazom plným, prosto nerozrušiteľným žiadnou dialektikou. Dialektika našich nepriateľov usiluje sa pred svetom postaviť náš národ vo svetle falošnom: ona chce tak postaviť vec, že náš národ, urovnoprávnený, požívajúci všetky občianske slobody, iba sám si zapríčinil svoje smutné položenie. A medzitým je to naopak: sám národ nenie vinou svojho položenia iba tým, že nemal dosť surovej moci vzoprieť sa a zvíťaziť hmotne nad svojimi nepriateľmi. On sám nenie vinou toho prirodzenými nedostatkami: teda, že by mu chýbali talenty, rasový temperament, túžba po duchovnom. Nestojí, že by bol hlúpym, netečným, animalistickým; že by bol iba apatickou masou, určenou, aby z neho cudzinec vyberal hmotné šťavy pre seba a pre pohodlné venovanie sa duchovnej práci svojej a pre túto hlúposť a beztalentnosť, že zaostal cez vek prebudenia, nečujúc biť zvon slobody. Že celá vražedná dialektika neobstojí, dokazuje história slovenskej literatúry, upevnená, zaokrúhlená, systemizovaná pevnou, istou rukou Jaroslava Vlčka.

Z nej vidíme, že Slovák i pred vekmi žil duchovným životom, ale tlak cudziny zmazal temer všetky šľaky duchovného žitia. Na niekoľkých stranách pomestilo sa, čo zostalo, jestli autor nechcel púšťať sa do sveta fantastického, často navštevovaného našimi ľuďmi, chcejúcimi Slovákom stvoriť z hlavy obraz ich prešlosti… A dobre urobil, že držal sa iba pozitívnych dát… I to je história, že jej niet. História nemoty, akú má žula… Žula je tu, musela vyjsť na povrch pohyblivými silami. Ona tiež rozpráva, ale krátko. Dôkazom, že boli pohyby a prielomy — a zastydli, zmeraveli. Je to mohutný dôkaz, on je velikou obžalobou pre zašlé veky a démonickú nenávisť a surovosť vrahov našich.

A potom, keď národ vzdor svojmu poníženiu a utláčaniu prebúdzal sa vo svojich synoch, „ktorí skoro vstali“, čo vidíme? Zo straníc Vlčkovej knihy padá nám do očú zvláštny fakt: temer bez výnimky všetci tí, čo pestovali duchovnú stranu života, náležia ešte i do druhej histórie, a síce do histórie slovenskej martyrológie. Všetci boli osobne prenasledovaní, vyháňaní, väznení, o majetok, úrad, česť pripravovaní! Premnohí žili za hranicami vlasti, mnohí ušli len divom strašnej smrti! Všetko, čo vypočíta apoštol o svedkoch viery, platí o nosičoch slovenského písaného slova. Väznení a inak preháňaní, morení boli: Abaffy, Banšell, Botto, Braxatoris, Černý, Daxner, Dohnány, Francisci, Gerometta, Godra, Hodža, Hollý, Hurban, S. Chalupka, Kalinčiak, Kollár, J. Kráľ, Kubány, Kuzmány, Lauček, Nosák, Ormis, Palárik, Pauliny, Podhradský, Radlinský, Salva, Sasinek, A. H. Škultéty, Ľ. Štúr, K. Štúr, Záborský, Závodník, Ct. Zoch, Žello (len tak náhodou vynímam mená z „Ukazovateľa“). A tak dá sa veľmi dobre vysvetliť, prečo Vlček, dľa slov Jagiča,^[142] nútený je často hovoriť viac o plánoch než o skutkoch. Celá naša literatúra rozvíjať sa musela pod veľkým tlakom, a to nie hádam čisto politickým, cenzúrnym, ale pod tlakom spoločenským, pod umŕtvujúcim morom renegátstva, tejto hnusnej jazvy nášho žitia, pod hnetom hmotného nedostatku a v prúde oblbujúcej, raz germanizujúcej, raz maďarizujúcej záplavy.

Martýrstvo slovenských literátov tvorí sčiastky temnisté úzadie Vlčkových dejín, a preto mnohá literárna osobnosť vyzerá plastickejšie, než by požadovali jej literárne skutky. A to je práve veľká zásluha spisovateľa, nemajúceho v tomto ohľade žiadnych vzorov: on musel postaviť sa na nové stanovisko a brať materiály i tam, kde ich nemusel brať ani Scherer, ani Grimm, Palleske,^[143] ani iní. On musel vtonúť dušou do nášho celého bytu, aby nebol priprísny a tým nepodal neverný obraz našej literatúry. Všetko, čo použil s jemným citom, čo vyhľadal, zaslúži našu úctu pred jeho dôvtipom. A že okrem písaných prameňov použil i nepísanú ešte históriu slovenského znovuzrodenia, utrpenia, tým obohatil a prehĺbil svoj predmet a napísal knihu, ktorá bude mať omnoho väčšiu kultúrnu váhu, než čisto estetický rozbor a posúdenie literatúry. Slovom, z materiálnej strany „Dejiny“ sú drahocennou zbierkou dokumentov, predôležitých pre náš celý život. Ako obraz z farieb, tak pozostáva jeho dielo z pilne poznášaných, umne poskladaných, umelecky pospájaných bohatých materiálov. Doplniť dielo masami bibliografických, osobných dát, znamenalo by nahromadiť síce ešte väčšiu hŕbu farieb, ale pokaziť obraz. I tak je tu dosť dát… bár by ony pomkli pracovníkov ďalej študovať a rozberať diela minulých dní…

IV. Charakteristiky a celkový dojem

Literárny historik nemá toľko priestoru, aby mohol široko rozp, napr. na str. 208, tú teraz robím.ísať sa o jednotlivých literárnych typoch, ani to nenie jeho úlohou: on by mal už nájsť hotové rezultáty, dôkladné monografie, ba celé malé literatúry o typoch už prešlých v históriu, dostavších „literárnu tvár“. Vlček toho nenašiel, ani len o hlavných predstaviteľoch literatúry, a čo našiel, bolo kusé a roztrúsené po časopisoch, almanachoch, brožúrach. Tak napríklad vzdor tomu, že Hollý je hádam z tých šťastlivcov, o ktorých písali umní ľudia, jeho diela boli náležite rozobrané až Vlčkom. O väčšine ľudí musel utvoriť si sám súd a krátko charakterizovať ich literárnu osobu. Akú tu prekonal ťažkosť, nik by nemyslel, keď číta hladko jeho lahodný, presný text. A Vlček charakterizuje verne, prísnymi črtami; znázorňuje nielen zovnútornú podobizeň autorovu, ale aj ich vnútorný byt. S akou presnosťou, s akým duchaplným spôsobom na málo stranách zobrazil nám Hollého a vyčerpal hlavnú podstatu jeho poetického tvorenia — a predsa to urobil tak, že veľký človek ukáže sa nám nie v prehnaných rozmeroch, ale v životnej, skutočnej veľkosti. Vôbec charakteristika Hollého poetickej individuality nebola u nás tak prevedená: Vlček určil estetický význam nášho najväčšieho epika. O Hollom možno ešte mnoho písať, a istotne i bude sa písať v našej literatúre. Ale nemyslím, že by vývody Vlčkove utrpeli zvláštnej premeny.

Nie menej podarená je charakteristika Štúra a miesto, ktoré právne zaujíma v dejinách našej literatúry, označené je pravidelne a spravodlivo. Spor viesť o tom, znamená byť nespravodlivým a podkúpeným inými záujmami než literárnymi. Bože môj, tých záujmov, mnoho ráz legálnych, je mnoho, ale ony nepadajú na váhu pri posúdení literárnej hodnoty. To rozprávajú dvaja vysokí sudcovia: etická a estetická pravda. Vlček nemohol Štúra postaviť na rovný piedestál literárny s našimi prvými literátmi, vzdor tomu, že mu je jeho osobnosť nadmieru milá a sympatická. On uznáva slabé stránky jeho poetických tvorieb, ba ešte i čo prozaika nekladie ho na najvyšší stupeň. Ale Štúr predsa bol dušou a hýbajúcou silou všetkého, čo dialo sa šľachetného a dobrého pod Tatrami, iniciátor, nálezca nových ciest, motor nových pohybov. A taký človek volá sa človekom geniálnym. Čo i krívajú jeho verše a ťažko, tvrdo plynie jeho štýl — palmu génia nevezme mu nikto. V ňom bola stelesnená idea slovenskej národnosti, tá živá, životodarná idea živej národnosti… Ako zbledli pred ňou všetky predošlé reprezentácie tejže idey! My si ich vážime, ale plno, verne a odôvodnene v prvom Štúrovi zjavila sa slovenská národná myšlienka, takže my nič nového, hlavného pridať nevieme k jeho dôvodom a vývodom. Tak to často býva, že veľkí reformátori nie sú prvotriednymi spisovateľmi a predbehnutí bývajú od súčasníkov i žiakov svojich. No slová iniciatívy a nájdenia brodu riekou národného žitia patria im. Takým reformátorom a nálezcom, Koperníkom a Kolumbom, bol Ľudovít Štúr v literatúre našej a živote našom, a v takom pravom svetle predstavil nám ho Jaroslav Vlček. Darmo, jestli možno porovnávať kolosálne rozmery s malými, ako v rozkvete štátu ruského, všade natkneme sa na meno Petra I., tak v našom živote národnom pri každom kroku nájdeme stopy Štúrovho ducha, Štúrovej činnosti, Štúrovej myšlienky. Nie div, že vzdor tomu, že nebol najväčším básnikom, prozaikom, politikom — história slovenskej literatúry musela v ňom konštatovať isté centrum, nie div, že Vlčkova kniha jeho menom je pretkaná ako gobelín zlatom. S tým treba sa pekne rúče spriateliť, a spriatelí sa každé verné slovenské srdce. Vplyv jeho na našu literatúru i formálne i vecne bol epochálny. Darmo by sme pripisovali väčšiu slávu Amerigovi Vespuccimu, ktorý prvý Ameriku opísal a poznanie jej rozšíril — než Kolumbovi, ktorý poznal jej malinkú čiastočku! Kolumbovi náleží prvá sláva novoty, t. j. geniálneho jej objavenia. I pred ním plávali a zdokonaľovali lode, kompasy atď., i po ňom odokrývali a opisovali. Ale kto nový čin urobí, novú myseľ vymyslí, toho menujeme slávnym, geniálnym mužom. Vyhoďte alebo umenšite meno Štúrovo z literatúrnej histórie slovenskej, a ona klesne na bibliografiu bez ducha a jasu.

Podarili sa Vlčkovi i charakteristiky iných spisovateľov, menovite Sládkoviča, ktorého „pozdné kvety“ ešte nikdy neboli literárne rozobrané a uvážené — ba naopak, akosi opustené.

Jestli by Vlčkova kniha primäla náš literárny dorast študovať ľud, jeho byt a duchovné plody, alebo čo i len snahy, s ktorými súvisí so svetom duchovným, študovať literatúru slovenskú, ako i literatúry slavianske a iné, potom rozbehnúť sa i po poli, ešte nerozvŕtanom „učenými krtmi“, ako hovorí Scheffel, a vynášať stadiaľ zanedbané poklady — už tým samým stala by sa istou hranicou v našom žití, označujúcou prelom. Či nevidno v našom predošlom tvorení literárnom isté habkanie, mnoho pokusov, mnoho vbehnutia na falošnú cestu? Každý literát musel byť všetkým a mnohý myslel, že môže všetko! Tomuto, myslím, odpomohol Vlček — aspoň nemyslím, že po Paulinym nájde sa niekto „stavať vozdušné fantastické zámky“ v bájosloví a filológii, že nájdu sa i ďalej čestné, ale úplné prozaické prírody, ktoré by veršotepectvom márnili drahý čas. Už táto kritická úprava mnoho značí, a bohdá, že ponesie zdravé, svieže plody. A skutočne, naši mladí literáti temer bez výnimky pridŕžajú sa toho, čo im je prirodzené.

No kniha má nadto rozsiahly význam; ona dala slovenskej literatúre ráz celku! Čo by koľko bolo v nej pochybené, vynechané — ačkoľvek ja mnoho nevidím — stojí a stáť bude to nóvum, že v nej celá spisba našla veľké a jasné zrkadlo, že Vlček prvý podal obraz slovenskej literatúry celkovitý, a pritom verný.

Všetko, čo dalo utvoriť sa z látky, máme v knihe Vlčkovej pohromade, a síce v estetickej forme, písané štýlom krásnym, prehľadným: metóda jeho je pokročilá, materiály umiestené sú správne, charakteristiky typov prevedené sú s pozorovateľskou a spisovateľskou vervou a silou, celkový dojem je trvácny: suma, máme pred sebou dielo znamenité, robiace česť našej literatúre; v ňom dostali sme dar a skutočne bez frázy dar, akým nehonosia sa mnohé staršie a väčšie literatúry.

„Hoc parlament a zákon nepozná Slováka, predsa neonemelo dosiaľ jeho literárne slovo,“ píše Vlček v epilógu. „Bár nemá prístupu k vyššiemu svojskému vzdelaniu a v štátnom i verejnom živote stlačený je na nulu, literatúra mu zostala.“ A práve v také časy, v ktorých iba literatúra a chudobná, zaostalá žurnalistika je jediným výrazom národnej jednoty, ba i samej národnosti, napísanie histórie literárnej je činom vysoko kultúrnym a národným. O tom niet pochybnosti, keď chceme objektívne uvážiť vec. V takých časoch, pri našej všeobecnej vnímavosti a rozvitosti umu, musí stať sa Vlčkova kniha čítaním obodrujúcim a plodotvorným. Želáme knihe, aby mala takú sudbu.