ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[101]

Sám pôvodca píše na obálke: „Neskôr než som sa úfal, dodávam ct. obecenstvu sľúbenú knižku, aj to necelú. Lež nemohol som inak, najmä pre látku ťažko dostupnú, keďže staršie knižky slovenské, roztratené po pol svete, bolo často zháňať týždne a mesiace. Zásady, podľa ktorých som písal, rozpoviem pri zakľúčení knihy. Nateraz iba toľko, že starší český spis ,Literatura na Slovensku‘ vydaný v Prahe 1881, má s ,Dejinami‘ spoločný iba predmet: všetko ostatné v nich je nové…“

Jaroslav Vlček od prvej povedomej mladosti zaoberá sa slovenskou literatúrou. Ešte čo študent písaval do českých i slovenských časopisov úvahy o českých i slovenských zjavoch literárnych. V úvahách zunel dosť ostrý tón — z nich viala samostatnosť úsudku, serióznosť štúdia; písané boli jasným štýlom a mali na sebe stopy nového realistického smeru. To všetko padlo do časov akéhosi obnovenia literatúry slovenskej a malo veľmi blahodarný účinok.

Vlček vystúpil s požiadavkou formálnej presnosti v literatúre veršovanej i neveršovanej; upozornil článkom v „Slovenských pohľadoch“ uverejneným na štylistické poklesky starej i mladej generácie,^[102] menovite na slovosled, ktorý bol skutočne planý, poukážuc na presne slaviansky, krásny slovosled v ruštine, upozornil poetov na šlendrián, panujúci v slovenských veršoch vzhľadom na formu; počal bojovať za prízvučnú prozódiu, ktorá vymizla zo slovenských básní za príkladom Štúra, žiadal pri veršoch mimo dobrej prozódie a zvučných rýmov i prehĺbenie a pôvodnosť. Niektoré nové dielka polial veľmi žravou kráľovskou vodou kritiky — a ako každý mladý reformátor, časom preháňal svojou prísnosťou.

No pravé prekvapenie malo ešte len prísť: roku 1881 vyšiel druhý zväzok Pokorného Knihovny československej. Priniesol Vlčkovu obšírnu prácu „Literatura, na Slovensku. Její vznik, rozvoj, význam a úspěchy“. (Příspěvek k dějinám písemníctví československého.) Bolo to skutočne prekvapenie: razom dostali sme systematickú históriu slovenskej literatúry — teda dielo dôležité, z pera tak ostrého, z ruky pilnej, z umu hlbokého. Slovenská kritika uvítala dielo s veľkou radosťou^[103] („Slovenské pohľady“ 1881, zv. 3.) Jej neušlo, že autor miestami šibol cez hranicu, a hľadela zmierniť priprísny súd. No plné uznanie oddala veľkému štúdiu, ktoré muselo byť osnovou knižky, nemajúcej žiadneho predchodcu, raziacej si cestu maninou. Z nej vidno, že pôvodca má široké známosti literatúry českej, nemeckej, ruskej, že chytil sa do písania s ohňom mladíka a serióznosťou muža. Boli sme presvedčení, vzdor niektorým slabým stránkam (menovite vzhľadom na nesúmerné podelenie, na vyhodenie z našej literatúry literatúry predbernolákovskej atď.), že povstal u nás literát-kritik velikej ceny, teda práve spisovateľ, akého potrebovala obrodzujúca sa spisba slovenská.

Dnes náš spisovateľ hľadí opovržlivo na túto svoju prvú knihu, a to nespravodlivo; ona nám bola za desať rokov príručnou knižočkou velikej ceny, ona prebila sa do velikého sveta: druhé jej opravené vydanie práve tlačí sa v Kijeve na ruskom jazyku pod redakciou znamenitého Florinského a jeho žiaka, na Slovensku narodeného spisovateľa Opfermana.^[104] A tak kritika naša má zadosťučinenie: nedarmo sme vítali knihu ako epochálny zjav pre našu literatúru.

A neúnavný spisovateľ chytil sa behom krátkeho času po tretí raz do objemného spracovania toho samého predmetu. Práve vyšla prvá časť vyššie citovanej knihy a rozposiela sa — bohužiaľ — skromným počtom prihlásivším sa predplatiteľom.

Tretie dielo Vlčkovo, ovocie desaťročných nepretrhnutých štúdií a sliedení za každým slovenským riadkom, je celkom novým samostatným spracovaním látky zaujímavej, ale i dosť neohybnej. Písať históriu slovenskej literatúry je ťažšie, než každej inej, t. j. písať ju tak, aby koncom koncov nevyšiel zoznam mien a Plutarch^[105] suchých, nikomu nepotrebných životopisov, katalóg nečítaných, nikomu nepotrebných kníh. Pri inej literatúre — ruskej, poľskej, nemeckej atď. historikovi pomáhajú plejády svetom uznaných duchov. Treba, aby historik vedel zosústrediť a roztriediť veľké i malé literárne fakty, pochopiť a objasniť význam smerov a škôl. Historik slovenskej literatúry má nadto vdýchnuť ducha do zmŕtvelej masy, musí boriť sa s otázkami jazyka, dialektov, pravopisov, bojov formálnych, musí priamo sám odkrývať spisovateľov a ich diela — lebo nemá pred sebou kritiky, štúdie, ktoré by mu pomáhali. Slovenský historik musí sám robiť plán, sám stavať, merať, ale i sám si musí tehlu podávať. Jemu nekynú dôkladné, úplné bibliotéky, pomôcky a rady iných.

Prvá časť Vlčkovej histórie literatúry vyplňuje v tomto ohľade naše najvyššie požiadavky. On vlial do suchého predmetu čerstvý zdroj svojho ducha, vedie nás hravo cez ťažkosti a tiché miesta, takže razom ovládame predmetom, dosť ďalekým laikovi: my interesujeme sa všetkým.

Jeho jazyk je obrazcový (až na niektoré zvláštnosti), štýl bezúhonne slovenský a slaviansky; jeho charakteristika je verná, vypuklá; netreba mi poznamenať, že dáta jeho sú verné, s pedantickou akuratesou pozbierané, takže v tomto ohľade stane sa autoritou, platne rozhodujúcou sporné otázky. Známe Vlčka ako spisovateľa prísne pragmatického, opierajúceho sa na dokázané fakty: táto jeho skvelá vlastnosť najzrejmejšie svieti z prítomnej knižky, a že vzdor tomu vedel jej dať príťažlivosti, príjemnosti, takže ju prečítaš na jeden dúšok, znamená, že vyrástol medzi nami na spisovateľa prvotriedneho.

Ale veľká prednosť „Dejín“ nad „Literatúrou“ záleží v celkovitom, správnom pochopení toho, čo je vlastne slovenská literatúra. V tomto ohľade korigoval sa Vlček a raz navždy definoval a vyňal zo sporu dielo. Navrátil nám Kollára i Šafárika, spisovateľov husitskej a protestantskej doby, zahrnul bez rozdielu na dialekty, pravopisy a iné odchýlky do slovenskej literatúry všetko, čo duch slovenský splodil literárneho na Slovensku, pre Slovensko trebárs inde, pre Slovákov v akomkoľvek náhodnom rúchu. Jedným slovom, postavil sa na stanovisko čisto slovenského literáta, historika, podávajúceho verný, úplný obraz duchovného, literárneho života kmeňa a národa slovenského. Bez takého generálneho ponímania bola by jeho história kusým pokusom: takto je ona celkom, ktorému sľubujeme veľký vplyv na náš duchovný svet.

História literatúry má mnoho spoločného s históriou umenia a menovite ona nemá byť pustým ohlasom a zrkadlom faktov, nie iba kritickou porotou nad hodnotou jednotlivých diel, nad významom jednotlivých literárnych individualít, ale má byť po istý stupeň tvorením, sama má byť umeleckým dielom, krásne a pravdivo podávať svoj predmet, náhľadne ho postaviť pred oči čitateľov. Jestli by sa história umenia uspokojila napr. pri antike jedine podrobným, verným opisom pozostalých rozvalín paestumského alebo parthenónskeho chrámu,^[106] oblomkov stĺpov, kusov architrávu, pri sochárstve opisom torz — bár by v tomto ohľade bola úplná a nevynechala najmenší kúsoček reliéfu, odvezeného na anglickom korábe do londýnskeho múzea — predsa by to nebola história umenia. Táto musí z jednotlivostí utvoriť nám pochop celku, musí vniknúť do toho, čo chcel, čo vyviedol neznámy snáď architekt a skulptor, musí na základe kusých prameňov a pomôcok podať nám celkový obraz antického výtvarného umenia. K tomu je treba vysoký stupeň samočinnosti, pôvodného, tvorivého myslenia, ovládania látkou, svedomitosť pri vývodoch.

A Vlček podáva nám (súdiac po prvej, menšej časti) takúto históriu slovenskej literatúry; zo zlomkov — lebo ako sme povedali, predmet je neobrobený, mnohé veci zahynuli na veky — ustrojil nám celé jednotlivé stavby; koľko rozličných okolností, osobných pomerov, príčin, kultúrnych pohnútok zostáva na veky vo tme zabudnutia; koľko prevratov politických, náboženských nenašlo v histórii odôvodnenia; koľko rukopisov a kníh zahynulo v šarvátkach, treniciach, pri požiaroch alebo zlou rukou závistného „vedomca“ peštianskeho; koľko archívov leží v prachu a červotočine a prístup k nim hatí šovinizmus alebo priamo nedbalosť vlastníkov; koľko diel, okolností, dejov spotvorila falošná historiografia nepriateľov! Samé knihy neotvárajú ešte jasnú perspektívu nazad, do minulosti. Ale ani tých nenie. A z ostatkov žiaľnych, z torz a ruín bolo treba utvoriť celok. V tomto ohľade je autor nielen učencom, ale i umelcom.

Prvá časť má tri hlavy zakončené a štvrtú nedokončenú. Prvá hlava v stručnosti hovorí o šľakoch doby pohanskej a o panstve latiny. My odobrujeme úplne, že o pozostatkoch z doby predkresťanskej nerozšíril sa a nepodal sumu doterajších trudov mytologických. S málo výnimkami všetky mytologické, paleologické štúdiá našich šľachetných, dobrých ľudí neležia na pevnej osnove, ale sú dômyslami, fantáziami, problémami nerozlúštenými, alebo proste výmyslami súčasnými. My nejdeme v tomto punkte nasledovať maďarských „učencov“, ako napr. Kiss Bálinta („Magyar régiségek“. Pesten 1839),^[107] ktorý nielenže dokazuje individualitu maďarského národa pri stavaní babylonskej veže, ba nielenže predkov maďarských (elei — vtedy ukuté, no nepodržané slovo)^[108] vidí plávať na vodách potopy, ale prináša ich písmo, kreslí ich typy a kroje nielen slovami, ale i tužkou. My želáme si i pri kutaní historicko-paleologickom prísnu pragmatiku, tak ako to poniektorí počali (Holuby). Pokiaľ teda toto pole nie je obrobené prísne vedecky, nemá miesta v histórii slovenskej literatúry. Dosť je, keď dokázal Vlček, že „Slováci dávno pred deviatym storočím žili životom duševným“.

Menej súhlasíme s tým, že pôvodca ľahko prešiel ponad panstvom latiny. Pravda, tu by narazil na veľké, miestami nepremožiteľné ťažkosti. Ale v princípe nemali by sme z dejín literatúry vyhadzovať tých Slovákov, ktorí písali trebárs výlučne po latinsky. Ja tvrdo istím, že i tí patria do slovenskej literatúry — a ich latinu považujeme za náhodnú, ačkoľvek nevhodnú formu, ktorá ich nevytvára z našej literatúry. Mnohí z nich majú na sebe duchovné stopy národnosti, špeciálnosti slovenskej — no písali po latinsky nie preto, že by sa cítili latinákmi alebo neslovákmi, ale preto, že latina bola jazykom spisovným, učeným. Povážme: krásna nemecká báseň, silou a genialitou rovnajúca sa Niebelungom, „Waltarilied“, básnená bola po latinsky. Až v našom čase ponemčil ju Scheffel.^[109] A tak mnohé kvety nemeckého ducha v stredoveku (v mnohom ohľade vonnejšie, než po nemecky zložené) prešli na nás jedine latinkou a nesmeli by sme tvrdiť, že ony nepatria do nemeckej literatúry. Tu patria i „carmina burana“,^[110] piesne potulných žiakov, po latinsky spievané, tu patrí konečne i „Gaudeamus“. Možno o tom sporiť — no ja pevne som presvedčený, že do literatúry patrí všetko, čo duch národný stáleho vyniesol napovrch z ňadier národa a upevnil slovami, tak ako mnohé nepatrí do literatúry, trebárs bolo písané a tlačené jazykom národným. U nás napr. „Svornosť“ alebo zlý preklad nejakých ministeriálnych inštrukcií. Ja by som tu hľadel viac na esenciu než na formu.

Pri tom všetkom nemá to byť výčitka: treba najprv obrobiť, prebrať latinsko-slovenskú literatúru, až potom rezultáty dlhých, špeciálnych štúdií môžu prísť do histórie slovenskej literatúry.

Vychádzajúc zo svojho číro jazykovo-národnébo princípu, autor prechádza i popri „mŕtvej učenosti kapacít“, účinkovavších na našich školách pätnásteho a šestnásteho storočia. V tejto učenosti našli by sa i živé zrnká: tak divadelné kusy, hrávané študentmi, mystéria a mnohá báseň, obsahom patriaca nám, keď i formou nie.

S veľkou pietou a iskrenným pochopovaním vtedajších pomerov píše o starej česko-slovenskej náboženskej literatúre, o hlbokej melanchólii spevov Sylvána, Tranovského; on predstavuje nám mužov týchto nielen čo spisovateľov, ale i čo charaktery: znamenitá je charakteristika Nedožerského,^[111] Tranovského, Pilárika, Sinápia (Horčičku), ako vnikal tento posledný do tajov národného jazyka a priprával cestu radostnému znovuzrodeniu slovenského národného jazyka. Skvostnú paralelu ťahá medzi Krmanom, mužom ľudu, charakterom, a Bélom, mužom aristokracie, vrtkavým diplomatom; talentom jednak silná dvojica táto rôzni sa vzhľadom na priamosť a pevnosť rázu; v Bélovi žijú zárodky subtílneho renegátstva, nie duševného, nie z presvedčenia, ale z márnosti a slávybažnosti.

„Vek náboženskej neznášanlivosti a zádumčivých žalmov, vek latinskej učenosti a knižnej češtiny na Slovensku chýli sa ku koncu,“ tak zakľučuje autor druhú hlavu a ide v tretej pozorovať kryštalizáciu slovenského jazyka v jazyk literárny.

Samosebou rozumie sa, že prvé počiatky samostatného literárneho života znamenali poníženie úrovne celej literatúry. Všetky prejavy literárne po Hollého nemôžu sa ani zďaleka prirovnať prehĺbeným žalmom Tranovského, filozoficko-teologicky disciplinovanému umu Krmana, Béla, Nedožerského a Horčičku. Všetci títo nosiči literatúry boli v dosť tesnom spojení s veľkým duchovným pohybom za hranicami krajiny, boli chovancami slávnych univerzít, stáli na čele bojov, hľadeli na všetko cez médium duchovného utrpenia.

Povstanie „samostatnej“ literatúry nemalo takéto osnovy. Prvé pokusy polemické, prvé verše spievané na salaši pod Vršatcom, niektoré praktické ľudové spisy sú naivné čo do formy i obsahu, naivné nie v čisto národnom duchu, ale naivné v duchu ľudí učených, knižných, ktorí neuspeli ani vhĺbiť sa do prírody ľudu, ani nevedeli vyšvihnúť sa na výšku vzdelania svojho veku. Ale veď im k tomu poslednému nepostačoval ani jazyk. Oni borili sa s ním, chudobným, neustáleným. Chudobným preto, že jeho poklady boli skryté, tie museli ešte len byť vyhrabávané pilnými baníkmi ducha slovenského — a že bol neustálený — prvé práce talentóznych novotárov boli gramatické a lexikografické, teda vlastne obrábanie škrupiny a nie poskytovanie jadra. Bernolákova „Grammatica slavica“,^[112] jeho „Slovár“ sú toho dokladom. Veliká zásluha prvých robotníkov o slovenský jazyk uznáva sa všeobecne; nový moment, na ktorý prvý upozornil Vlček: je slabé národné presvedčenie u niektorých vynikajúcich predstaviteľov školy bernolákovej, úzky pochop o slovenstve a slavianstve, o samom národe, jeho duchovných potrebách a právach. Vlček hovorí: „Bernolák nebol pôvodcom národného obrodu kmeňa slovenského,“ a to je pravda. Ale nielen to, on v habkaní tak ďaleko išiel, že v svojej prefácii unížil vlastný trud, kapitálne dielo celého života svojho za nízky nástroj k životu hlásiacej sa maďarizácie. To bolo horšie než habkanie z pera tak autoritatívneho muža. To bola veľmi nebezpečná nákaza. No vyrezal ju ostrím svojho génia druh jeho školy, veliký muž, náš všeslovenský, Ján Hollý.

Bez Hollého odporcovia a hanobitelia bernoláčtiny boli by v mnohom zostali v práve. Tvoriť novú literárnu reč kvôli „rozšíreniu znalosti maďarskej reči, aby zo všetkých strán zaznelo maďarské slovo“, kvôli biednym polemickým a utilitárnym, naivne zloženým spisom a veršotepeckým pokusom — nebolo by ani prospešné, ani dôstojné. Ale bernolákovským novotám pribehol na pomoc — génius slovenského národa. Všetky malicherné, duchovne nízko stojace štylistické hračky starých pánov mali mohutnú osnovu: ako šteklením slamkou zobudí sa lev, tak detinskými, sčiastky temnými spiskami písať neznajúcich diletantov zobudil sa lev, génius slovenského národa, ktorý by bol iste spal tvrdým snom pri melancholických žalmoch Tranoscia a pri učených prednáškach Béla, i ľubozvučných hexametroch Jakobeiho…^[113] Lebo ako možno prudký, ohromný skok od Hugolína Gavloviča k Jánovi Hollému vysvetliť ináč, než levím skokom národného génia? Títo bernolákovci pri všetkej slabosti prác svojich gramatikálnych, lexikálnych, estetických, prekladateľských (biblia), museli dotknúť sa intímneho nervu národa, keď zaševelilo sa také veľké, v zamretí a mdlobe ležiace telo; oni museli otvoriť čarovným prútom skalu suchú žitia, keď z nej vyrútil sa prameň vody živej. Celá vysoká vzdelanosť slovensko-latinských duchov, ich vycibrený logický um, ich cestovateľská skúsenosť, všestranné ponímanie, sloboda náboženských náhľadov, filozofická vyvýšenosť — to všetko nevyronilo sa tak vysoko v národnom povedomí, ako zabudnutý, opustený, od rodiska svojho iba na pár míľ cestovavší katolícky kaplán a kňaz. To, čo u Kolacionáša, Horčičku len tak prebleskovalo v jednotlivých sadách, u Hollého svieti celým slnkom, takže vzdor nášmu pokroku v zoznaní, vzdor štúrovskej škole, ktorá stojí vysoko nad Bernolákovou — nik z nás nehľadel a nehľadí jasnejšie v otázke slovenskej i slavianskej, ako hľadel oslepnutý pustovník dobrovodský.

Jaroslav Vlček venuje mu celú štvrtú kapitolu tretej hlavy, ktorá obsahuje v jadre všetko, čo bolo o Hollom písané, a nadto pôvodný, duchaplný rozbor jeho diel, takže nič doložiť neviem. Kapitola táto je obrazcom literárnohistorickej eseje. Pôvodca položil nový svieži a pritom nevädnúci veniec na mohylu dobrovodskú, nad ktorou vypína sa krásne poprsie básnikovo — znakom vďačnosti Slovákov. On objasnil význam jeho pre slovenskú literatúru i pre celý slovenský život, podal nám stručný, plastický obraz — závodiac so sochárom Dunajským^[114] — toho, ktorého musí milovať a spomínať každý Slovák, ocenil estetickú hodnotu jeho diel poetických bez prepínania, v pravej miere — a boli by sme nevďační, jestli by toto nové osvieženie pamiatky Hollého nevplývalo blahodárne na nás všetkých, posmeľujúc, upevňujúc nás vo viere.

Bernolákova škola dosiahla s Hollým apogeju^[115] svoju, razom vyšinula sa vysoko — no ďalej nemohla. To boli jej prirodzené hranice. S Ďurkom Palkovičom^[116] zhasínal nehrejúci, len studeno svetielkujúci plamienok starej, prísnej, teoretickej školy — zišla dolu a prestala. Bernolákova vyšla hore — a tiež prestala. Oná evanjelická v nízkom piesku knižných kapríc — táto katolícka zostala na výške: pred zrázom dolu, ktorým nemohla, staré kĺby nedovolili. No génius národný bol už raz zobudený. On našiel si inú cestu — už nie na osamelú výšinu Hollovskú — ale na celé pohorie, pozostávajúce z celého systému vyšších, nižších hôr, súvisiacich, harmonicky spojených… Túto cestu razili dvaja duchovia: Kollár a Šafárik, po nej počali ísť pevnou nohou: Štúr, Hurban a Hodža.

Nový a pri tom správne, neodškriepiteľne odôvodnený náhľad Vlčkov je, že Šafárik a menovite Kollár mohutne vplývali na utvorenie novej, už nie na konfesionálne haluze rozčesnutej, všeslovenskej literatúry. No i bez toho oba títo mužovia, odhliadnuc od jazykových formálností, epochálne vplývali na celé Slovensko a previedli dielo naše cez katolícky zráz i luteránsku piesčinu; hĺbkou svojich ideí, jasnosťou národného povedomia spojili nás v jedno nerozlučné národné teleso, a taký zločinec nezrodí sa viac v lone nášho národa, ktorý by chcel spojené rozlučovať. Cez túto konfesionálnu priepasť v literatúre šťastne sme prešli. Už to samé je svedectvom veľkosti našich vodcov a iskrennosti, otvorenosti a duchovnej slobody patriotov slovenských. V tejto zrelosti vidím zálohu našich budúcich úspechov! Keď by nie pre nič iné, už preto Kollár a Šafárik sú naši, celkom naši, a naša slovenská literatúra právne honosí sa týmito prvotriednymi menami; my ich týmto reklamujeme raz navždy!

Kollár a Šafárik hovorili už nielen pre úzku, najbližšiu rodinu; ich hlas bolo počuť naširoko, ďaleko. Oni slovenské meno niesli do Slavianstva i do cudziny. To už boli spisovatelia širšej koncepcie! Tisíce ľudí dozvedelo sa o samom jestvovaní slovenského národa len so zvukom týchto mien, slovenský národ dozvedel sa od nich o duchovnej jednote všetkých slavianskych plemien. To bolo to divotvorné arkánum,^[117] budiace z mdloby telo národa, to bola tá magnetová ihla, ktorá ukázala nám východ nový do sveta šíreho. Už nie osamelý sokorec, nie punktičkárska mĺkvosť: podjem celého národa, výhľad na nedosiahle roviny a pohorie, hlbina najprehĺbenejšia, kvet žitia, budúcnosť, váha v historickom, kultúrnom, politickom vývine národov, ba celého človečenstva, túžba za ideálom veľkosti, sily, to boli nové, svieže myšlienky, stelesňované heslami, básňami, historickým štúdiom prameňov! Ony museli mať silu spojujúcu. Všetky literárne roztržitosti, hádky a polemie museli mať len efemérny, krátky život. Základný tón mohutný zahlušil vresk hádky a zvady.

Vlček veľmi dômyselne ukazuje na sympatie týchto velikánov k jazyku čisto slovenskému. On dôvodí, ako bernolákovskou školou zo sna prebudený génius slovenský musel vtiahnuť do kruhu svojho i týchto velikánov — akoby proti ich vlastnej vôli. Tým pôvodca podáva ťažký dôvod za literárnu slovenčinu. Zďaleka počína pliesť oká svojej siete a vtiahne do nich všetkých pravidelne mysliacich ľudí.

Vlček veľmi všestranne ocenil význam Kollárov nielen čo básnika, no i čo autora pôvodne po slovensky napísaného článku o literárnej vzájomnosti Slavianov. Brožúra „Über die literarische Wechselseitigkeit der Slawen“ je nič iné než po nemecky prepracovaná esej z Kuzmányho „Hronky“.^[118] Takýto svetom hýbajúci literárny čin, vyšlý zo slovenského pera, v slovenskom jazyku, v časopise na Slovensku vydávanom, Slovákom redigovanom, stal sa zvestoňom novej doby, ktorá musela nastúpiť, trebárs jej vlastný prorok, „otec literárnej slovenčiny“, ako Vlček pomenoval Kollára, mohutnou rukou chcel zachlopiť dvere pred blížiacou sa novou epochou. Táto epocha prišla so Štúrom. Autor má veľkú zásluhu, že v spise svojom prísnou logikou, nezvratnými dôkazmi preukázal, že slovenčina nebola uvedená následkom nejakej doktríny, politiky, rozmaru alebo kaprice, následkom šteklivosti neuspokojených štréberov — pardon — toto slovo počína si vydobývať občianske právo v našom živote — alebo neposednosti nezrelých mladoňov, alebo konečne následkom nejakého separatistického ducha, aký objavuje sa napr. v chochlománii.^[119] Toto posledné už naskrze nie. Lebo práve pozdvihnutím slovenčiny na reč literárnu slavianske povedomie počalo budiť sa v našom národe, a ono žije dosiaľ takým húževnatým žitím, že ho nič na svete nevykynoží. Kollárovo učenie bolo hlbšie pochopené, lepšie komentované ľuďmi slovenčiny než česko-slovenčiny, ba, povedzme priamo, i samej domorodej češtiny. Ale sme sa nikdy neprehrešili proti kollárovskej „vzájomnosti“, my deti štúrovčiny — či neprehrešili sa tí, čo na naše snahy hľadeli zvysoka, zvysoka na „slovenské pero“ — to je iná otázka. A tak Vlček dokázal, že slovenčina stala sa vnútornou potrebou, imperatívom kategorickým slovenského života. Keby faktum slovenčiny bolo tak uznané, ako uznané byť musí priateľom, nepriateľom — boli by sme Vlčkovi zazlili ten jeho obšírny dôkaz, temer nepatriaci do „histórie literatúry“, ale do histórie jazyka slovenského. Boli by sme mu zazlili podávanie tej masy materiálu, plytvanie s ostrosťou umu, pilnosťou a akuratesou kvôli dokázaniu niečoho, čo už stojí a jestvuje. No Vlček dobre urobil, že zakončil a zapečatil definitívne svojím rozumom a logikou vec, dnes už samosebou rozumiacu sa: lebo sú ešte mnohí, čo jej rozumieť nechcú a nás, nevinných potomkov, obrážajú triviálnym, „prečo sme sa odtrhli“. Vlček im odpovedal raz navždy za nás všetkých. My radi podpisujeme jeho pragmatické pojednanie o tomto predmete. Vyčerpal ho do dna, takže len Pánu Bohu čas kradnúť bude každý, kto vo vyčerpanej nádobe hľadať bude nejakú duchovnú vlahu. Vlčkov dôkaz je vlastne nič iného než opis pomerov jazykových a citáty, ale aké citáty, ako poskladané citáty. On vám predkladá vec tak, ako kartograf vypuklú (reliéfovú) kartu pohoria a dolín — hľaď a súď, sám poznávaj, kde hora, jak vysoká, kde dolina, jak hlboká, kde hrebeň, jak ostrý, kde zráz, jak príkry… Faktom je, u nás literárny jazyk prišiel ad absurdum^[120] a — bil duchov. Ani jednej opravdu poetickej práce nemáme z čias úpadku česko-slovenčiny. U nás padalo sa níž a níž, v Čechách posmech znel ostrejšie a ostrejšie na „slovenské perá“. A spravodlivo. No Vlček dôrazne upozornil na jednu zvláštnu okolnosť: z bojovníkov za literárny jazyk slovenský vyvinuli sa činní, mužní, obetaví, ba i heroickí zástupcovia slovenského národa — z obrancov starého jazyka mladých i starých máme len veľmi riedke zjavy takéto (Lichard). Ja znám mnohých, ktorí priamo odstúpili a zamenili česko-slovenčinu priamo — s maďarónčinou. Taký bol Šimko prešporský, Adamič, Teszák senický, Klsák, farár sobotišský a mnohí iní. Najhlbšia kapitola tejto časti pojednáva o tomto boji… je objektívna, vecne písaná, bude zaujímať i tých, imž dobre známe sú tuhé a často i nechutné šarvátky pravopisné a gramatické. Zvlášte názorne podaný je postup a kryštalizovanie sa slovenčiny cez tie mnohé dialektické, gramatické a ortografické labyrinty.

A teraz musíme trochu nazad; Jánovi Chalupkovi, Karolovi Kuzmánymu, Samuelovi Godrovi venoval piatu kapitolu. A skutočne, tí prví dvaja sú osamelo stojace postavy: Kuzmány nie je len zjavom starej školy, ale prešiel i do novej doby, do krážov štúrovskej renesancie — a tak patrí obom školám. Chalupka je muž samostatný, ktorého ťažko by bolo vriadiť do ktorejkoľvek školy. No v ostatnom panuje medzi nimi veľký podstatný rozdiel. Chalupka je predovšetkým satirik — Kuzmány je mnohostranný duch, lyrik, žalmista. O ňom bude Vlček písať v druhom zväzku. No Chalupka je už zakončený, a toho nám vyobrazil majstrovsky.

Chalupka vplýval mocne na obecenstvo — on nemusel dlho čakať na dojmy prác svojich, keď prenášal na papier každodenný život a smial sa zlým smiechom, karhal satirou zaostalosť kocúrkovskú. Čo do sily satirickej má len jedného súperníka — Ladislava Paulinyho, ktorý napísal vážnu satiru v „Hrdošovi“ a žartovnú v svojom „Kocúrkove“. Chalupkovská satira bola potrebou pre náš život. Vlček hovorí, že kým „Slávy dcéra“ a „Svätopluk“ zostali v inteligencii, Chalupkove anonymné veselohry išli do ľudu a meštianstva. Vec sa má takto: naše slovenské mestečká, najmä bohatšie, od starodávna vyznamenávali sa duchovnou zaostalosťou a neprimeranou nadutosťou. Medzitým, čo ľud žil starým prostým rozumom, a o tom, čo chcel, čo mal pred očami, vyjadroval sa priamo klasickou dokonalosťou: mešťan, naparený akou-takou školou, odrodilý, sedliaka opovrhujúci, tápal v staršom abderitstve,^[121] spojenom s nadutosťou a chvastúnstvom, vyslovoval sa smiešne, upotrebúval cudzie slová (obyčajne falošne), a tak odtrhnutý od svojho národného elementu robil nešťastnú figúru. Nie je div, že satiricky naladená hlava zmocnila sa vďačného predmetu: Chalupka vyplnil ním temer celé svoje literárne účinkovanie, a touto témou dosiahol najviac. Pravda, on išiel vysmievať i druhú, nie menej pomýlenú vrstvu slovenskú: slovenských zemanov vo svojom „Bendeguz,^[122] Gyula Kolompos und Pista Kurtaforint“, a aj tu udrel klin na hlavu — ale po nemecky! Kniha táto, dľa môjho zdania, mala byť bojovnou knihou. Preto tá anonymita, prísne zachovávaná, preto vydal knihu až hen v Lipsku. Je v nej ohromujúca satira — no Chalupkovská nemčina kazí človeku chuť. „Bendeguz“ po sloveneky napísaný bol by mal ohromný úspech. Ale dosť na tom: Chalupka ním dokázal, jak hlboko a široko poníma život, neuspokojil sa len s mešťanskými zjavmi, ale vzal si zemiansku triedu, ktorá počala sa plašiť a jašiť s maďarizmom. „Bendeguz“ doplňuje Chalupkovský svet. Vlček správne ocenil dramatickú hodnotu Chalupkových veselohier, správne poznamenal, že satirik náš zanechal v živote hlbšie šľaky než v literatúre. No pri tom všetkom myslíme, že i literárny význam jeho bol veľký, a čo i málo zostane pre budúcnosť, pre svoj čas urobil mnoho, pohýbal nehybným malokramárskym svetom — a dal Slovákom a ich čulým diletantom divadelným prvé kusy originálne, slovenské. Aspoň medzi poslednými spisovateľmi československými on jediný zadrel do živého. Sú scény, ktoré môžu robiť nárok na poéziu: tak napríklad zbojnícko-študentská pieseň v „Kocúrkove“. Jestli čo jeho diela zatláča, teda je to svetlo, ktoré sa naraz vyprúdilo z novej literárnej školy. Štúrovci si hneď zastali vyššie, on, človek starý, nemohol už vymaniť sa z tónu, niečo antikizovaného.

A tu prichádzame na majstrovskú hlavu štvrtú, nedokončenú v tomto zväzku, na hlavu o škole Štúrovej. I ja chcem jej venovať osobitnú kapitolu…

*

„K drahému menu Štúrovmu pojí sa celá nová literatúra slovenská: on jej vdýchol svieži život, vykázal samostatný smer, dal svojskú formu; jeho idey oduševňujú nepremennou silou už tretiu generáciu,“ tak vyslovuje sa Vlček o našom Ľudovítovi. A veru hovorí úplnú pravdu. My s veľkým počudovaním konštatujeme fakt a nevieme si vlastne ani vysvetliť, čím Štúr sa stal tak mnoho pre náš život. Aspoň ja tvrdím, že Štúr niečím iným vplýval než spisovateľstvom. Štúr nebol veľkým spisovateľom: jeho básne sú bez poézie, jeho próza je dosť tvrdá. Kde je najväčším čo spisovateľ, to je „Slavianstvo i mir buduščego“,^[123] ale tento spis zostal dlho nevydaným a tak nemohol vplývať na utvorenie novej školy. Aspoň v spisovateľstve Štúra ďaleko predčí dr. Hurban, Kalinčiak a Sládkovič. Bol dobrý rečník, ale i tu ho prevyšovali Hodža a Hurban. No nik nestal sa tak dôležitým. V ňom bolo niečo osnovného; on bol mužom iniciatívy, mužom počiatkov; on iných zaujímal, riadil, budil v nich myšlienky. Všade vidno Štúra, nechcem porovnávať — ale niečím je, ako v evanjeliách všade vidíme osobu Krista, tak osobnosť Štúrova všade zračí sa zo všetkého, čo nová škola urobila. Štúr má veliký vplyv na starých i mladých, na ňom vidieť serióznosť! On je dušou pri svojom diele, on zúfa a plače pri nezdare, výska pri nejakej dobrej veci — „friedvoll und leidvoll“^[124] — to je jeho heslo. On mení sa razom z optimistu na čierneho pesimistu. A pritom je činný až do únavy. Životopis Štúra od dr. Hurbana^[125] je vlastne história celej doby. V ňom a s ním všetko žilo. Jeho oduševnenie nemalo hraníc; on tým oduševnením pudený do bojov — on, ináč človek krotký, mierumilovný, kontemplatívny. On venuje sa celý veci národnej, odlúči sa samovoľne od radostí rodinných, len aby mohol pracovať za národ.

Takýto muž stal sa zakladateľom novej školy. Táto škola nedá sa nijako porovnať s predošlými. Ona povstala na inom základe než česko-slovenská, na inom než utilitárno-úzkoprsá Bernolákova. Boj o slovenčinu previedla víťazne a tým spojila všetkých dohromady. Povstal literárny jazyk jedine platný; vlády prijali ho za taký; Matica mu dala sankciu v tom vide, ako ho kodifikoval Hattala.^[126] To bolo formálne — no v celom vnútornom živote Štúrova škola urobila veľký prevrat. Zjavili sa spisovatelia, ktorých nebolo možno nevidieť. Periodický časopis vychádza, preplnený štúrovským duchom; v „Orle“ hlási sa Sládkovič, Kalinčiak a iní. Do monumentálnych diel nechytali sa ako bernolákisti — zato boli zimnične činní. Mládež po školách počala sa organizovať, veršovalo sa, rečnilo o zašlej sláve a veľkej budúcnosti. Zo slavianskych literatúr pestovali okrem českej poľskú — menej ruskú, čo bolo poznať na ich tvorbách. Romantika kvitla, Konrádov Wallenrodov bolo dosť,^[127] v novelách a povestiach znať bolo vplyv Czajkowského,^[128] v básňach Malczewského a Mickiewicza. Naši nič neurážali sa na poľských literárnych pohyboch; spievali: „Na koń Podolie, Kiev Volynie, niech nasza slava menie neginie!“…^[129] odpisovali si: „Księgi naroda polskiego a pielgrzymstva.“^[130] Ale to nič nerobilo a neujímalo im pravého slavianskeho presvedčenia. Povstali národné piesne — temer všetky, čo máme, sú z toho pohnutého času. Jedným slovom, štúrovské semeno bolo hodené silnou, istou rukou na pôdu úrodnú. V česko-slovenské časy cirkevnosť drala sa napovrch, bernolákovci hľadeli viac na utilitu, na denné potreby — Štúrova škola bola už čisto národnou, s filozoficko-poetickým odôvodnením, že jestvuje slovenský národ a má právo ako taký jestvovať a uznávaným byť.

Vlček veľmi dôkladne znázornil nám dobu túto a prešiel na Sládkoviča, ako na sladký plod školy Štúrovej. Nové je, že konštatoval, že „Detvan“ bol hotový ešte pred rokom 1848. Roku 1847 doniesol „Orol tatranský“ ukážku z „Detvana“. Dlho ležala báseň netlačená, až sa nad ňou zmilovala „Nitra“^[131] a zachránila nám najdrahšiu perlu slovenskej literatúry.

Obraz Sládkoviča, ktorý nám podáva autor, je verný, rozbor prvých jeho diel zovrubný — úplne vyčerpá jedno i druhé v druhej časti „Dejín“, kde iste stretneme sa s konečným úsudkom autora o našom básnikovi. So zvláštnou záľubou rozoberá „Detvana“. Dodnes viac ráz bola podrobne rozobraná a ocenená „Marína“, a nielen slovenskými spisovateľmi, ale i českými, ba i maďarskými, — „Detvan“, ačkoľvek bližší nášmu životu, nebol ešte náležite esteticky prebraný. V ňom je majstrovsky rozriešená nesnadná úloha: idealizovanie slovenského ľudu bez toho, aby umelec nenafantazoval celý nereálny, neprirodzený svet, v ktorom by hádam len mená a kraje zodpovedali skutočnosti a životu. Keby Sládkovič z „Detvana“ bol spravil pohnutú, hrdinskú epopeju s bohatými epizódami, bojmi za slobodu alebo národ, bol plavil za dramatickým pohybom, Elenu bol oblial romantikou — báseň možno bola by usporila si výčitku, že je chudobná dejom. Ale nebola by tým, čím je: „zrkadlom“ nášho ľudu, ako hovorí básnik v krátkom predspeve. Náš život i dnes ešte má idylický náter. Na štít Fingala nesmie biť slovenský poeta, jestli chce zostať pri veci a pravde. V „Detvanovi“ nájde sa Slovák ako doma, a svieža poézia našich hôr, dolín, živých mestečiek, dedín, hier, zábav i žiaľov oveje nás bez toho, žeby básnik nútil nás uveriť to, čo uveriť nemôžeme. A ako každý pravý básnik, podáva nám so slovami a obrazmi i hudbu a vôňu — niečo, čo slovami podať patrí k tajnostiam poézie a poetického tvorenia. Okrem toho Sládkovič vytvoril osoby, typy — niektoré málo črtami — a to býva nesnádza, pri ktorej sa najčastejšie lámu krídla Pegasov.

Slovenský básnik Štúrovej školy, Sládkovič, čo do širokosti tém nedostihol poetu Bernolákovej, Hollého, ani čo do kultúrnopolitickej vážnosti a mnohostrannosti poetu česko-slovenskej školy, Kollára, no hlbokosťou a intímnosťou poézie, potom blízkosťou k srdciam slovenským predstihol obidvoch. A tak nebýva dané všetko jednému človeku: len nech urobí každý všetko možné vo svojom. My Slováci, verní rodu svojmu, nie tupí žráči mŕtvych litier, ďakujeme Bohu za tie tri jasné hviezdy, tak plasticky opísané naším prvým historiografom literárnym, Jaroslavom Vlčkom. Tešíme sa srdečne na dokončenie tohto pre život náš dôležitého diela.

Čo týka sa rozvrhu, sme radi, že netískal autor literárne zjavy do takzvaných dôb. Veľkí historici odstúpili už i od podobného zastaralého triedenia histórie vôbec. Známy je dôkaz Danilevského, že ani svetová história nedá sa rozumne podeliť, napr. na stredovekú a novovekú dobu. Avšak to uzná už dnes každý inteligentný, moderný spisovateľ. Odvolávam sa na Rankeho… I to je správne, že nedelil kapitoly dľa literárnych druhov: na epiku, lyriku atď. Keď podáva celkovité, rozvité obrazy, postupný vývin slovenskej literatúry — urobil zadosť moderným požiadavkám literárneho historiografa.

Sotva rozposlali prvú časť knihy: už došli peknoduché ohlasy, čo sa u nás zriedka stáva. Naše obecenstvo číta a možno i teší sa dobrej knihe — ale nedáva ozvenu. Vlčkove „Dejiny“ dali niekoľko ozvien. Tu vyslovil sa niekto listovne, že kniha musí zobudiť ospalých, tam iný, že ju nemožno z ruky vypustiť, pokým nie je prečítaná do konca. Je to už úspech. My z plného srdca želáme ešte väčšie úspechy do konečnej práce a svedomite odporúčame knihu každému čitateľovi slovenských kníh. Myslím, ona bude mať kremä vedeckého, poučného cieľa ešte i praktický: vplývať bude na rozširovanie starších i novších spisov, na pravidelné, nie priprísne a nie prizhovievavé posudzovanie literárnych diel, na zachovanie, opatrovanie starých slovenských kníh, ktoré dosiaľ unikli záhube — a konečne na ďalšie skúmanie a prepracovanie staršej i novšej literatúry a tak summa summarum:^[132] „Dejiny“ sú vážnym príspevkom k tým duchovným prácam, ktorými dvíha sa a dvíhať sa má úroveň slovenskej literatúry.