ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[30]

Môžeme chváliť šťastnú ruku redakcie Československej bibliotéky: v prvom zväzku pripravila nám pôžitok zobranými básňami Bottovými, druhý zväzok prináša prehľad slovenskej spisby v pragmatickom kritickom svetle. Prekvapila nás svedomitá pilnosť, bystrý, vnikavý pozor, systematické roztriedenie a rozsiahla známosť literárnych plodov slovenských. Názory Jaroslava Vlčka sú samostatné, z väčšiny pôvodné, zakladajúce sa na vlastnom pilnom štúdiu uvažovaných diel. Nepotrebujeme poznamenať, že je toto dielo unikum, nemajúce ani vzoru, ani hojnosť predprác, na ktoré by sa opierať mohlo. Okrem Hurbana, Píča a Pypina nik sa nepokúsil o načrtanie duchovnej práce slovenského národa;^[31] menovaní traja spisovatelia pojednávali alebo jednotlivé odseky, alebo podali iba generálny rozhľad z vtáčej perspektívy. Vlček podal nám zaokrúhlenú, systematickú prácu o slovenskej literárnej činnosti, počnúc od Bernoláka až po včerajší deň. V predmluve dokázal, že i staršia spisba je mu známa, avšak tú preskočil ako nie špecificky slovenskú. Rozdelil spisbu slovenskú na dve doby: od zavedenia slovenčiny do spisby až po Štúra, a zas od Štúra po najnovšiu dobu. Pododdiely sú: I. epika a lyrika, II. dráma, III. novela a román. V dobe druhej tvorí pojednanie o Štúrovej škole zaujímavé a duchaplné intermezzo. Hlavné meno prvej doby je Ján Hollý, druhej Sládkovič.

O tejto znamenitej knihe neplatí latinské porekadlo „nomen omen“,^[32] a to k jej šťastiu a našej úprimnej radosti. Málo jestvuje kníh, ktoré by tak nešťastné meno mali, pri všetkej svojej hodnote, svojom serióznom obsahu. „Literatura na Slovensku“ je názov, ktorý neobstojí pred vedou, ba ani pred obsahom samej knihy. Pôvodca dezavuje názov sám, lebo pilne chráni sa úvah o spisoch po česky vydaných „na Slovensku“. Čo je „literatúra na Slovensku?“ Je suma všetkých duševných plodov spisovných, ktoré slovenskými, ba i neslovenskými spisovateľmi písané alebo vydané boli na teritóriu obývanom slovenským národom. Tak isto patrí ta napr. Karola Štúra „Ozvěna Tatry“, ba i Horislava Škultétyho „Básně“, medzi ktorými nachádzame báseň „Dimitrij“, ktorej duch bol by prepotrebný mnohým módnym „sbírkárom“. K literatúre na Slovensku patrí s úplným právom „Slávy dcéra“, Slovákom na Slovensku básnená, no i tam vydaná. K literatúre na Slovensku patrí všetko, čo uzrelo svetlo sveta tlačou na našom teritóriu. Avšak všetko nepatrí k slovenskej literatúre, a túto zobrazuje duchaplný spisovateľ vo svojom diele. Jeho kniha nenie „príspevkom k dejinám písomníctva československého“, ale je príspevkom, ba je viac ako príspevkom, je prvým samostatným, znamenitým obrazom písomníctva slovenského. Na každej strane dokazuje pravdivosť môjho tvrdenia. Knihám, ktoré by sa dali po biede pomenovať československými, nevenuje svoje riadky. Knihovňa Pokorného nosí správny názov. Táto je československá. Prvý zväzok ale je slovenský, druhý český.^[33] To je predsa jasné a škoda pliesť tak jednoduché pochopy. Čechova báseň „Adamiti“ nenie československá, práve tak, ako ňou nenie Sládkovičov „Detvan“. Clara pacta!^[34] Vlčkova kniha je skvelým dôvodom potreby slovenského spisovného jazyka. Sám autor má iba útrpný úsmev nad rečovými nemožnosťami, ktorých sa dopustili naši prví spisovatelia (Štúr, Kuzmány, Hurban), jaknáhle chceli po česky básniť a písať (str. 42, 43). Sám uznáva, že väčšina slovenských básnikov má čo ďakovať za svoj opravdivý význam slovenčine (str. 42). Nuž, keď je tak vedecky na čistom, prečo nepomenoval knihu svoju „Slovenská literatúra atď., atď.“. Prečo nepomenuje svoje podarené decko jeho vlastným menom? Program Knihovne mu sotva prekážal, lebo neveríme, že by bol negáciou „slovenskej“ literatúry. Pravda je, že dľa toho programu vedecké diela písať majú sa po česky. Vlček píše svoju históriu slovenskej literatúry po česky, a tak neprehrešil sa proti nemu. Konečne je hranica medzi vedeckými a inými plodmi spisovnými taká pohyblivá, že onen bod programu Československej knihovne, teoreticky snáď správny, stáva sa v praxi efemérnym. Jaknáhle uzná niekto jestvovanie slovenskej spisby, čo len spisby básnickej a beletrie, musí uznať, že slovenský spisovateľ celkom právne mohol p. Vlčka predbehnúť a napísať históriu literatúry slovenskej po slovensky. A predsa považujeme Vlčkovo dielo za dielo vedecké, ktoré by sa veľmi dobre i v slovenčine vynímalo. „Ars grammaticae“^[35] je istotne veda. Nuž či by sme my Slováci nemali smieť svoju slovenskú gramatiku po slovensky písať? Hattala sa neostýchal. Lexikografia patrí iste viac do oboru vedy, ako kde inde! Nuž či by mala sa teda vysloviť anatéma na Loosov slovník,^[36] Slovákom zostavený, na Slovensku vydaný? (Po Bernolákovom slovníku jediné lexikografické dielo slovenské.)

Pobavili sme sa pri názve knihy nie preto, že by tratila nesprávnym pomenovaním na cene, ale preto, aby sme pár slovami prispeli k objasneniu nášho stanoviska v otázke oboch sesterských rečí, českej a slovenskej. „My rozumieme vás, vy rozumiete nás,“ vyslovil sa pred nami znamenitý český spisovateľ^[37] na svojom výlete do Tatier, a presekol tým gordický uzol večných nedorozumení. Nemáme ambíciu na tvorenie špeciálnej slovenskej literatúry vedeckej, a radi siahneme po českých vedeckých dielach: tak napr. by obchodné knihy pána Kobera potešiteľný vývod dali o hojnej účasti Slovákov pri odoberaní „Náučného slovníka“. Naopak podarené dielka slovenské nájdu si cestu i do Čiech. To je praktická, reálna, zdravá a nenútená vzájomnosť, ktorá svedčí o pokrvnej blízkosti oboch vetiev slavianskeho veľnároda. V tomto zmysle blížime sa, v tomto zmysle má i príťažlivú, veľkú cenu peknoduché dielo Jaroslava Vlčka.

Spisovateľ kráča po poli celkom neobrobenom, bez pomôcok výdatných, bez rukovoditeľstva^[38] uznaných autorít. Vzhľadom na toto obstojateľstvo nemôžeme utajiť svoje príjemné prekvapenie nad dosiahnutým rezultátom. On prvý vrhá kritické svetlo na slovenskú literatúru, použijúc staršie kritiky jednotlivých úkazov. Kritika jeho je vcelku prísna, bezohľadná až do krajnosti. Považuje slovenskú literatúru prevažne z umeleckého ideálu. „Ten soudce nezná milosrdenství,“ hovorí sám. Otázka je, či voľno posudzovať spisbu slovenského národa z tak vysokého, exkluzívneho stanoviska.

Slovenská literatúra je výrazom národného pohybu. Ona nebola a nenie ani dnes sama sebe cieľom, jej obrábatelia všetci do jedného „pěli bez nároků na slávu a uznání“, ako hovorí spisovateľ o Hollom. Potreba národná tisla do rúk pero básnické nielen Štúrovi, ale nútila k veršom Mallého,^[39] Palárika, mužov síce duchaplných, ktorým sa však nikdy ani nesnívalo o básnických vavrínoch. Ona posmeľovala Dumného^[40] k písaniu veršov a noviel v časoch, kde všetko mlčalo. Nehovorím nič nového, sám autor uznáva túto okolnosť na 247. strane bez toho, žeby bol svojej kritike opílil ostrie, o ktorom nutno povedať: „summum ius, summa iniuria“.^[41] My sme konečne radi, že počína sa doba prísnejších požiadaviek a serióznej kritiky. Bude ona blahodárne účinkovať. Avšak nesmie mať odstrašujúcu moc. Že Slováci vedia ostro posúdiť diela darobné a absurdné, to viackrát dokázali, najnovšie posúdením „Jánošíka“.^[42]

Avšak Vlček vo svojej ostrote krivdí napr. Dumnému, keď ho satirizuje. Dumný nenie dobrým básnikom, ale tiež ďaleko nie Skačanským, aby bol s ním pod jednu škridlu hodený. Na strane 66 jeho „Nevädzí“ stojí báseň „Zahraj, Piťo!“, v ktorej vyslovuje spevec svoj bôľ nad vyhnanstvom Hodžovým. Je v nej mnoho opravdivého citu, mnoho lyrického zrna. Káže Piťovi hrať — ale premožený bôľom, v nepokoji rozorvaných citov nevie sám, akú by chcel nôtu.

Môžem predpokladať, že jemný, vyvinutý zmysel Vlčkov neodoprie týmto slohám svieži, bezprostredný lyrický tón. Povedzme, že by to bola jediná podarená báseň Dumného (a našlo by sa ich viac), už pre tú jednu nezaslúžil ohľadom na naše literárne a kultúrne postavenie tak príkreho posúdenia.

Pravda, že spisovateľ má nôž svoj jednako nabrúsený na všetkých slovenských spisovateľov, on prikladá a neodpúšťa ani tým najsilnejším. Tak myslíme, že nemožno „Marínu“ nazvať „nudnou“, ačpráve uznávame vcelku správnosť jeho posudzovania — veď i Kalinčiak i Dohnány ináč nesúdili. Nestojí tiež citované slovo Houdka: „Dnes Marína již se nečte.“ Uisťujem spisovateľa, že je „Marína“ i dnes milým čítaním mladých slovenských ľudí, ba že i starší nielenže ju čítajú, ale mnohé slohy naspamäť vedia, čo sa tak ľahko nepridá básnikom „snění“ a „nahých údů“. Mnohé výpovede prešli do mluvy. Tak napr.:„… jako tie božie plamene“, „diamant v hrude nezhnije“, „podaj mi ruku, velikocitá“, „a čo je mladosť? dvadsaťpäť rokov?“ stali sa slovenskými „fliegende Worte“.^[43] Báseň, ktorá darúva národu „epea pteroenta“^[44] musí byť básňou pilne čítanou, živou, účinkujúcou, a nie literárnohistorickou zabalzamovanou múmiou.

Prísna kritika pôvodcova bola postulátom času. Pri druhom vydaní alebo prepracovaní diela odpadne mnoho z ostroty, mnoho zaokrúhli sám spisovateľ. Na jedno osmeľujeme sa ho upozorniť. História slovenskej literatúry doterajšej nedá sa písať bez súbežiacej histórie slovenského utrpenia. V tomto ohľade môžeme poukázať na povestnú Píčovu prácu. Z čisto umeleckého stanoviska posúdená literatúra slovenská, posúdená je bárs i spravodlivo, predsa nie pravdivo. Vlček upadá miestami do doktrinárstva. Sila školy chýba z mnohých riadkov, sila to ešte nezmiernená a neuzdená opravdivým, skutočným životom. Jeho autopsia modulovaná je dojmami, čerpanými z vedy, ktorá prikladá abstraktné svoje merítko ku skutočnosti, vyrastlej zo samého, čisto konkrétneho života.

Svedomité, viacročné štúdium je základom neobjemnej knihy, a čo je hlavná vec: štúdium samých bezprostredných prameňov. On čítal diela slovenskej spisby s tužkou v ruke, jasným okom skúmal prelesti i poklesky spisovných plodov, a predsa obraz jeho postráda sýtych farieb, postráda úzadia. U nás je spisba nerozlučne spojená so životom. Ona nestačila vymôcť sa z hluku boja a trampôt dňa. My sme nemali jedného jediného literáta z povolania v dobe najlepšieho kvetu. Tým samým oslabuje sa výčitka pôvodcova, ktorou končí svoje dielo. Všetci delníci naši ťahali súčasne jarmo chlebového, často literárnemu zamestnaniu silne protiviaceho sa úradu, povolania, ťahali často trpké jho najkrajnejšej biedy. Oni kázali nedvižnej mase, zarastlým ušiam a storočným bôľom do bezcitnosti uboleným srdciam. Len ten čistý, plamenný idealizmus volal na nich „sursum corda“!^[45]

A tu prichádzam k zaujímavej hlave práce: k posúdeniu a oceneniu vplyvu, ktorý mal hegelianizmus na celú štúrovskú školu. Vec sa má tak, že slovenskému ideálnemu snaženiu zodpovedal Hegel viac ako Kant, preto skrsla sympatia k prvému. Slovenský idealizmus má hlbšie korene ako donesenú náuku z vysokých nemeckých škôl, a čo je ešte viac, má svoje úplné oprávnenie. My všetci stojíme dodnes pod zástavou idealizmu, bárs odsudzujeme prechvaty kadejakých utopických „diasófií“.^[46] My ešte dnes držíme Voltaira za neznaboha, áno, za neznaboha, a opovrhujeme zolizmom, konzekvenciou to voltairianského smeru. My nechceme prísť ta, kam prišiel základom „herbartizmu“^[47] český básnik,^[48] ktorý má tú impertinentnú drzosť, klásť kríž a šibenicu do jedného radu, a vzdychnúť, aby oboje čím skôr zahynulo. Takýmto učením hanobí sa síce kríž, avšak súčasne i vychovávajú sa šibeničiari. Kríž, pod ktorého stínom prenieslo Slavianstvo celé more bôľov, ktorého vyvýšenie na kupolu chrámu Sofie v Carihrade značiť bude konečné víťazstvo stomiliónového národa, kríž, na ktorý hľadeli mrúci mučeníci, katovaní vrahom… Kristov kríž jediný zostal zotročeným Balkáncom a udržal ich pri krepkosti a sile. Znamenie kríža svietilo na Lovčany, keď mreli čiernohorskí junáci na horúcich vápeninách! Smutné svetlo hádže na čítajúce obecenstvo okolnosť, že slaviansky básnik smel pohaniť svätý symbol slaviansky, dľa mojej známosti bez dôkladného zavrátenia! Náš kresťanstvom preniklý idealizmus nenie pietizmus, mysticizmus, hyperidealizmus; je on reálnou postaťou, bez ktorej niet slavianskej budúcnosti. Vilné váľanie sa po mäkkých poduškách, sladkosti nahého ženského tela, tak úsilne odporúčané a zvelebované poetmi, dosiahnuvšími „nesněné výše“, neoslobodilo by ani jeden národ z jarma, neotužilo by ani jedného junáka k prácam a k boju. Že slovenská veda vyhodila na povrch absurdné výtvory, je pravda. To ale nezavinil idealizmus, ale mnoho a mnoho iných príčin. Že musíme stať si na reálnu pôdu, opierať sa na skutočné opory, to všetko stojí. Stojí však i to, že i najblúznivejší snílkovia slovenskí, ktorých práce nemajú ani vedeckej, ani umeleckej ceny, mali v prsiach celý Olymp vysokých plesaní a spolu i celý Hades múk a bôľov, oboje nie pre seba, ale pre svoj národ. A konečne je v konfúznych ich dielach veľmi mnoho jadra, mnoho originality, mnoho vedeckého materiálu a skoro všade viac ducha, ako v mnohých jambických veršoch, ktoré zaplavujú český kniževný trh. Tam, kde nedohľadí oko doktrinára, tam nachádza oko nepredpojatého skúmateľa tu i tu perlu — už či perlu filologickej zvláštnosti, či perlu opravdivého citu, alebo stratený a do hrudy zarytý diamant samobytnej myšlienky.

Vlček má zásluhu veľkú, že započal diskusiu. My sme chodili okolo veci ako puškinský učený kocúr okolo zeleného duba na Lukomorí. Dobre bolo, že mladý, ostroumný brat náš bodol do toho. Prajeme mu, aby stal sa Ruslanom, šťastne vrátivším sa z bájneho výletu do krajov slovenského duchovného sveta.

Avšak k jeho knihe vrátime sa ešte častejšie. Do jednotlivostí sa púšťať nemôžeme. Vcelku môžeme úprimne vyznať, že sme boli milo prekvapení. Postrádame miestami bibliografickú čiastku, nachádzame niektoré nedokonalosti biografické, ktoré neimitujú síce hodnotu diela a ľahko sa ponapravia pri druhom vydaní, ktoré srdečne želáme dielu, a ktoré iste sa uskutoční.

Ešte jedno! My nechceme porovnávať sa s literatúrou českou ani čo do cennosti, ani čo do množstva literárnych plodov. Avšak kritická ostrosť, ktorú vyvinul autor oproti slovenskej spisbe, neškodila by ani českej, ktorú vo svojich „Listoch“^[49] veľmi po srsti hladil. S tou „nesněnou“ výškou nenie to tak nebezpečné, závrat nemusia dostať českí šemíci. Ani Česi, ani Slováci nemôžu chlúbiť sa, prvostupňovými, pôvodno-bytovými veľkoduchmi básnickými. Kto o tom pochybuje, nezaslúži zvať sa literátom. Panegyrická^[50] trúba a jed istej školy nezmenia nič na tom neveselom fakte. Ani Česi, ani Slováci nemajú ani Puškina, ani Mickiewicza, ani Gogoľa, ani Gončarova. Ich literatúry majú celkom úzky provinciálny význam a zostali dodnes obe jednak nespozorované od sveta; v tom sú posiaľ celkom rovného osudu. Biede nepomôže ani Zeyerove more bezrýmových jambov, ani všetky dosavádne „sbírky“. Svatopluk Čech, o hlavu vyšší nad ostatných, nedopracoval sa ešte k velikánom, bárs stúpa mocne do výše. Vzhľadom na neoriginálnosť, cudzopasnosť veľkej čiastky českej spisby mohol spisovateľ trochu sporiť výrazmi, ako sú „výška nikdy nesnívaná“. Mne zdá sa, že nejedna výška je nasnívaná. Nedostatok kritiky správne vytýka Vlček Slovákom, ačpráve títo omnoho prísnejšie posudzovali literárne plody svoje ako Česi, napr. viď kritiky Dohnányho, Kalinčiaka v „Pohľadoch“,^[51] mnohé kritiky v besedniciach „Národných novín“.

Vlčkova „Literatura na Slovensku“ je pre našu spisbu udalosťou. Mnoho osvietila, trebárs miestami niečo krikľavým svetlom. Avšak svetlo je svetlo a nie tma, trebárs i do očú reže. Mladým našim spisovateľom odporúčame snažne Vlčkovu prácu, kto ale zapodievať sa mieni históriou novej slovenskej spisby, tomu je ona nezbytná. Vlček uhladil cestu budúcemu historiografovi, škoda, že mu neudal i bibliografické dáta. U nás nebolo výhľadu na podobnú prácu, a tak sme mu srdečnou vďakou zaviazaní.