Vzhledanie

Čože je môj život celý? Len ustavičné čakanie, nepremožené túženie, nádeja len a úfanie. Čiže pomyslíš, Andrej môj, aspoň raz dňa na mňa, jak ja, čo myslím vždy len na teba? Myslela bych, že nežijem, ak by som sladké nádeje, čo si mi dal, zatratila. Nemám, ach, nemám pokoja, ty ho nedáš, veď nechodíš — Okolo mňa pustý svet je, ktorý len dáva príčiny, a zastať, posilniť nevie. Jeden koreň, čo ma drží, jeden kút z celého sveta, čo mi súženia oveje: sú náručia matky mojej! Otec dobrý šiel k pokoju — a ty, a ty len nechodíš! Čože robíš? — Nik nepovie, nevie o tebe povedať. No, biješ tých krutohlavcov, ach! len seba varuj, zachráň, veď viacej by som nežila. Čo by potom bolo z mojej dobrej, ovdovelej matky, čo len v mne a v tebe žije? Ona ťa tiež v túžbe čaká. No ale zastúp úlohu, keď ťa národ v pole volá — A ja vrelšie ťa zas ľúbim, keď mi prídeš — ľúbiť budem!