ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ha! To je ona, čo mi to spieva, spievať zvykla, keď prichodím. Ty si môj anjel! Moja jediná

na svete — budeš i v nebi! Jedno prístrešie, jedna odplata — Ty si vo mne, ja som v tebe!

A čo sa ten svet na nás oborí: ty si môj, a ja som tvoja!

Anjel ľúbezný, oj, nie násilie, nie zlosť sveta, nerozlúči nás! My žijeme z duše jednej, ktorú sme v ľúbosti našej na večnosť do seba vpili. Oj, ale mne bôľom srdce zviera, duch ten stálosti z neho vymiera: krátka ľúbosti hodina. Rok prejde — hádam i viac preletí nad srdcom tým osiralým; ale čas raniť i hojiť umie — Ach! bôľ! — prestaneš ma ľúbiť — —

Čože to vravíš, už trháš zase ľúbosti tichej nádeje! Prosím ťa: dušu upokoj svoju; svet je nie — sladká otčina, on nevie jako tá cítiť, nie jako tá synom volať, a nie jako tá milovať. No, vedel by si zanechať, čo srdce navždy zvolilo — a svoju — žiaľom usmrtiť!?

Nevábi ma svet — ty si najmilšia, pri tebe chcel bych ostávať; lež vážnosť čaká, v nej bývaš moja, do boja volá vlastná mať, a ktorho sme milé deti — do boja volá — národ náš.

No, neplač, ľúba, Marínka moja, oj, veď sa ja ešte vrátim — zažijeme ešte chvíle ľúbosti našej pokoja! Len ma čakaj! Len ma čakaj! Keď ráno vstávaš — aj večer pomodli sa i za svojho, čo v diaľke tŕpne, šuhaja.

A pravda je to, Andrej môj? Tak cítim, že sa nevrátiš, tam ťa na večnosť nechajú. A ja potom — osamelá, čo bych si v svete počala — — —

Ja úfam — úfaj ty, moja, že sa ešte uvidíme. Keď letieť vidíš sokola, putovať odtiaľ, z tej strany, on nesie moje túženie: poteš sa ním, že som to ja! Hah! Surma vrieska, zneje: do boja! Upokoj sa, moja milá, a zadrž, pre mňa zachovaj, čos’ mi na večnosť sľúbila! A tak teda (poľúbi ju) — zostaň zbohom!

Zbohom teda — zbohom — „zbohom!“ Ostatné to slovo jeho zatriaslo celým životom a budúcnosti nádejou. Smutný hlas — ostatné „zbohom“. V akom zápale odišiel; lež nechcel vyriecť, nechcel ma zarmútiť, že vlasť viac, jak jeho deva.

No, vzdychajte, ňadrá moje, tečte, slzy, bľadou tvárou — — Ach, ale darmo vzdychanie, darmo sĺz z očí tých vrenie: už ho nemám! — (V stranu pozerá.) Ha! už sedlá v bitku koníka vraného.

Teraz sadá! — Ako letí — jak dušou mojou to „zbohom“, čo obzor môj zakalilo. Letí, letí — chmára vstáva pod dupotom koňa jeho! Viacej národ, ako milá! On má pravdu! — Len do boja! Tni ho, kto sa ti protiví, kto rod ten haní, opľúva — — Roztvor oči nepriateľa! Nech sa mu v nich peklom ziskrí uznať právo i Slovana! Už zmiznul. (Slúcha.) Len hlasy šable — čo pri boku v boj mu zvoní. Niet ho viac! — No, srdce, úfaj, len úfaj — úfaj — vždy úfaj!

Tu sme sedeli. Ľúby pár, vence pletúc z ľúbosti slov, a duše naše vhoreli svetom celým — v prekrásnu diaľ vrelosti túhy v objatí. Oj, krásne zneli tie srdcia, keď v jednom súhlasí bili pri vlnení citov vnadných. A teraz bolesť, bolesť, ach! Nepremenný osudu žiaľ!