E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Vzhledanie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Lucia Muráriková, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 135 čitateľov


 

Výstup 2.

Dobravská a Marínka

MATKA:

Už sa vraj vojna skončila, ľud hovorí. Moc ich padlo v obeť porážke tej divej za právo, voľnosť národa.

(V izbe poriadok robí.)

Nevoľná krv, nevinná mlaď, keď tak brojiť, bôjiť musí, a mnohý v najkrajšom kvete pri oltári nádej’ krásnych na bojišti tom — dokonať!

MARÍNKA:

Ach, len by jeho zachoval ten najvyšší, najmocnejší! Veď sa vždy tak k nemu modlím — a on ma azdaj vyslyší.

MATKA (do obloka hľadiac):

Akýsi pocestný ide — Zaprášený, omarený, a myslím, vojak. Pozri len!

(Obe hľadia.)

MARÍNKA (skríkne):

Hah! to je on — už mi ide! Bože, buď ti za to chvála: ach, už je tu — ach, Andrej môj!

(Vybehne proti nemu. Práve vo dverách ho stretne, objímu sa.)

ANDREJ:

No, vidíš, boh ma sprevádzal, po dlhej chvíli zas som tu. Ako sa máš? A vy, matka?

(Bozká jej ruku.)

OBE:

Dobre! A keď si tu: lepšie!

MARÍNKA (zdesená):

A tú ruku čo tak držíš? Ach! krv! — Juj! čo sa ti stalo?

(Obe obzerajú.)

ANDREJ:

No, nič to, oj, nebojte sa! I rana je milá za vlasť, mrieť, žiť sladko je za národ! No, trošku ma poranili — —

MARÍNKA:

Ale, Andrej, šak ťa bolí? Och, ja cítim, že ťa veľmi —

(Stoličku mu donesie.)

MATKA:

Potešte sa, moje deti! Ja zatiaľ dačo pristrojím.

(Odíde.)

ANDREJ:

Ach, ako som teba videl, všetka mdloba mi prestala.

(Ona sa k nemu pritúli.)

Len som sa bál o teba! Smrť som si vše želal, tak ma trápil kýsi smutný predcit: že mi umrieš, alebo ja že sa viacej nenavrátim. Ale pánboh — tomu chvála! — on nás zase vedno spojil, kde sa viac nerozlúčime.

MARÍNKA:

Často som navštevovala to miesto, kde sme sa s žiaľom a s bolesťou oddelili. A tam som našla odľahosť: jeden starý, dobrý človek, keď som tade blúdievala, prišiel ma zakaždým tešiť. A tie slová trasúcich úst tak ma vždycky zaujali, že som mu musela veriť — A on s pravdou prorokoval; lebo sme zas svoji — svoji!

ANDREJ:

My sme svoji — navždy svoji!

MARÍNKA:

Vždy mi znejú jeho slová, čo z pobožných tých pŕs svätých jak zvon večný hlasy lejú. A často i k nám chodieva tešiť nás — Ale má i on — vraví — tajomností bôle, lež ktoré musí zachovať. — — — — — — Šak to veľká bitva bola? A náš národ je slobodný?

ANDREJ:

Veru veľká — duša moja! Hrúza bola poprezerať, keď už dokončenie stalo, šírym poľom tie mŕtvoly — —

MARÍNKA:

Ach, nie ďalej! Tak sa bojím — My sme svoji! My sme svoji!

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.