Zlatý fond > Diela > Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám


E-mail (povinné):

Karol Anton Medvecký:
Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Martin Droppa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Zuzana Babjaková, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Lucia Jedla.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 70 čitateľov

I. Roky môjho detstva

V mojom rodisku, v Oravskom Podzámku, je od starodávna sídlo komposesorátneho panstva oravského. Po vyhorení oravského zámku presídlily sa panské úrady do novovzrastajúcej, niekedy remeselníckej obce, pod starým zámkom. Obyvateľmi obce sú teda výlučne panskí úradníci, remeselníci, sluhovia, hajdúsi a obchodníci. Všetky pozemky i domy obce sú výlučným majetkom panstva. Takmer každý zo zamestnancov mal do úžitku kus poľa od panstva. Pre vdovy panských zamestnancov bol bezprostredne pod zámkom rad postranných malých drevených domčekov, t. zv. Klebetná ulica. Tu na prahoch svojich domčekov vysedávaly zostarlé, chudobné vdovy, ktoré v nedostatku iného zamestnania prejednávaly nieraz hodne zlomyseľné klebety, namierené poväčšine proti tamojším úradníkom, zvlášte keď sa títo prechádzali pomimo a išli si obzreť úrodu na svojich roliach. „Ako si vykračuje, ako nejaký páv!“ „Má nohy ako pavúk“ a pod. Páni úradníci nechceli ďalej znášať zlostné poznámky a klebety starých žien a v jeden deň dali im drevené domčeky rozhádzať, stareny ale donútili, aby sa vysťahovaly, kam ktorá do okolitých dedín. Bola to pre nás malých barbarov radosť, dívať sa, ako v kúdoľavých oblakoch ohňa miznú malé domky Klebetnej ulice a s nimi v očiach našich zlopovestné, žehravé, záhadné stareny. Prestaly už ich každodenné skororaňajšie výpravy s veľkými hrncami za kávovými vývarkami po úradníckych kuchyniach, zamĺkly aj ich uštipačné klebety.

Verejný život Podzámčia odohrával sa v panskom hostinci. Bol na poschodie, dosť honosne postavený. Pre obyčajný ľud bola t. zv. korheľňa, pre uradníctvo osobitná miestnosť. Na poschodí boly hosťovské izby. V panskej izbe pri dlhom stole trávievali neženatí panskí úradníci, zvlášť početní vtedy lesní adjunkti, dlhé zimné večery, kým cez leto sa rozišli po revíroch celej Oravy. Boli to takmer bez výnimky odchovanci lesnej akadémie v Banskej Štiavnici, využívajúci svoj voľný čas ku kadejakým výtržnostiam, roztopašným pitkám a tlachom. Po boku svojho vychovavateľa trávieval som v tejto bujarej spoločnosti mnohé večery. Popri menej príkladných býval som tam svedkom občas aj poučných prípadov.

Korheľňa (nálevňa) bola akoby predizbou tejto panskej izby. Raz dohrnuli sa z práce so dvanásti liptovskí murári pojesť si a popiť v krčme. Hlasitú vravu a ich pokrikovanie bolo počuť aj medzi pánmi. Zvlášť prerážalo ich vravu opätovné vyvolávanie priezviska Hybian. Náhodou aj medzi adjunktmi u panského stola bol jeden tohoto mena. Oči všetkých kolegov upieraly sa naň tázave, ba s akýmsi výsmeškom. On vstal od stola, odišiel do korheľne a vyhľadajúc svojho menovca, vybozkával ho tam zprava-zľava, takého vápnom a vakovkou zastriekaného. Bol to jeho bratranec a on sa nezahanbil za neho pred spanštelými kolegami. Zaviedol si ho k sebe do panskej izby, posadiac ho medzi ostatných ku stolu. To bola moja prvá lekcia k ľudomilstvu, k demokracii a ku charakternosti, ktorá mi ostala na celý život.

Nebol bez poučenia aj nasledujúci incident. Medzi adjunktmi, zväčša pomaďarčenými, nielen dlhočiznou bradou, svojou výškou, zanedbanosťou zovňajška, ale aj odbornými vedomosťami ďaleko vynikal asi štyricaťročný, z Türingie pochádzajúci lesný inžinier Kümstedt. Býval v nehostinnej izbičke pod bralom, ale z krčmy temer nevychodil, ani nevytriezvel. Odborné lesomeričské chyby mladých adjunktov on opravoval a v tomto ohľade bol u nich i u panstva prvotriednou autoritou. Raz mal na svitaní odísť do revíru za prácou, ale bál sa, že sa včas neprebudí. Adjunkti radili mu požiadať nočného strážnika Olika, posmešne Facekom zvaného, aby ho na čas zobudil. Kümstedt vyšiel do korheľne, kde oslovil tam sediaceho a už tiež pitím rozjareného bachtéra: „Pán Facek, zobuďte ma o štvrtej!“ On, pravda, netušil, že je to len jeho posmešné meno a že ho tým obrazí. Oslovený vstal od stola a slovami „keď som Facek, tak facek!“ a vylepil nášmu Barbarossovi hlučné zaucho, že obor takmer zavrávoral.

Do tejto krčmy chodieval aj istý Talian predávať južné ovocie. Druh takýchto podomových kupcov mal internacionálne meno „kučéber“. Ale nie je kučéber ako kučéber. Tento bol silák a každý žasol, vidiac ho, ako hrave mliaždil medzi dvoma prstami hrubé talianske lieskovce. Mimo svojho tovaru, ako boly pomaranče, karamelky, sardinky v oleji, fígy, datle, natriasal aj vrecúškom s kostkami a vábil každého do hry slovami „pár, unpár“. Zvedavosť a ľahkomyseľnosť pripravila nie jedného jeho vábením nalietnuvšieho kandidáta šťasteny o značné peniaze. Kučéber vyhrával zväčša sám a nešťastným hráčom dostalo sa mimo škody aj hodne a hlučného posmechu. Kým takto riadil medzi adjunktami, nechával si svoj sitom chránený košík v korheľni. Keď som sa nasýtil pohľadu na vrtké šťastie hráčov, chtivosť za kučébrovými pamlskami vylákala ma do korheľne, ku lákavému jeho košíku. Zvlášť pozlátisté vignetky olejových sardiniek ma lákaly. Pomaly postŕhal som ich všetky a svoju korisť skryl som si do vačku. Kučéber to len pozdejšie zbadal a hneď šípil, kto je delikventom. Prezradil to môjmu vychovávateľovi, ačpráve dodal dobroprajne, že to nič nevadí, keďže on sardinky aj bez tých vignetiek popredá. No, môj vychovavateľ vzdor kučébrovým protestom, všetky krabičky sardinôk od neho odkúpil a mňa citeľne potrestal. Bola to pre mňa celoživotná príučka. Keď som potom ako študent bol známy, že sa ničoho cudzieho nedotknem, trhovci volávali ma cez obed na stráženie svojich rozložených jarmočných krámov, lebo boli istí, že sa im nič nestratí, kdežto s mojimi spolužiakmi mali zväčša trpké skúsenosti. Zvlášť zo susedného Poľska pochádzajúci židovskí „bazárnici“ (predávali drobnosti po 5, 10, 20 krajciaroch), bývali rozlobení, keď im krámy obstala hŕba študentov, ktorí náročky rad-radom chytali ich tovary s roztopašnými otázkami: „A toto začo?“ Žiadalo sa im počuť u nás žartovne znejúce poľské ocenenie „Päť centów“, „Dešonc centów“. Za každým ozval sa davový rehot chlapcov a pri tom zmizol nie jeden kúsok v študentskom vačku. Takéto prípady dvíhaly pravda moju autoritu spoľahlivosti medzi trhovcami.

V Podzámku bol jediný koloniálny obchod „U Urbachov“. Tam sa chodievalo aj na posiedky. Raz zjaví sa tam neznáma, hodvábmi a šperkami šuštiaca dievčina. Prítomní sa jej spytujú, čia by bola? Otázka ju priviedla do nemalého rozpaku. Začervenala sa a koktavým hlasom odvetila: „Môj apo je, je, je — pán nad kravami.“ Bola to v Pešti dlhšie slúživšia dcéra podzámockého pastiera kráv. Celý Podzámok sa tomu smial a spomínal to dlho.

Raz zjavila sa u nás móda ťahať francúzske štrúdle (záviny). Bohatí — chudobní museli mať takú štrúdľu. V hornom byte, nad obuvníckou dielňou majstra Kováčika, nebolo väčšieho stola a shŕbená stará majstrová ťahala cesto na kožuchu, rozloženom na podlahe. Syn po čosi pribehol do izby a s prahu skočil rovno na prostred roztiahnutého cesta.

Ten istý temperamentný pán majster mal v Pešti brata, s ktorým sa však pre čosi listovne pohneval. Pán majster schytil šusterský hlavatý hámrik aj klinec s bankľa, s hrozným preklínaním svesí so steny aj bratovu fotografiu a medzi ohromnými nadávkami a hrozbami ďalekému bratovi, sprevádzaný kŕdľom povýskujúcich drobných učníkov, tiahne celou uličkou do ďalekého spoločného záchodu, kde podobenku bratovu priklincuje na dvere záchodu. Pomsta aj medzi bratmi je sladká.

Podzámocká pošta bola v dome, kde sme aj my bývali. Poštu viedli dvaja Pečnerovci. Starý Lazár, dlhý, bradatý, morózny a vypočítavý. Mladý dobrosrdečný, temer detinsko-úprimný Karolko. Bol mojím nielen o dvacať rokov starším drusom, ale radí sme sa mali a vyvádzali nevinné kúsky. Nízkymi oknami poštovej miestnosti nieraz ma vtiahol k sebe a chytiac mi prsty, pritisol ku elektrickým prístrojom, ktoré ma často citeľne striasaly. Starý pán medzitým sdrapoval v kuchyni z listov pečiatkový vosk. V tom čase sa totiž listové obálky temer neužívaly, ale napísaný hárok listu sa poshýňal, dva konce sa vovliekly jeden do druhého a tam, kde sa sišly, nakapkala sa z roztaveného španielskeho vosku pečať a to sa potom prsteňom, alebo osobitným mosadzným pečatidlom zapečatilo. Taká pečať bola nielen ochranou, ale aj všeobecne známym symbolom listového tajomstva a jeho neporušiteľnosti. Na opačný bok papieru napísala sa potom často dosť bombastická adresa a prilepila sa známka. Starý pán poštmajster ovšem nevidel v listovej pečiatke žiaden symbol, asi si nerobil žiadnych starostí, že s cudzích listov šikovne posoškraboval voskové pečati a z takto získaného kontrabandu v začmudenej železnej trojnôžke navaril a potom na stole z tekutého španielskeho vosku našúľal dlhočizné, začmudené klbásy, s ktorými zas on svoje listy alebo poštové vrecia pečatil. Starý pán bol si pri tom povedomý, že jemu také okyptenie listov nik z Podzámockých za zle nevezme.

Tento starý pán, ktorého som sa ja veľmi bál a stránil, mal ešte dve bočné zamestnania. Predával cis. kráľ. trafiku a občas ponúkané žreby. Popritom aj pekne harasom obrubené organtinové barvisté kolieska pre fajčiarov, s ktorými sa prekážalo močke vniknúť do pipasáru. Tieto pestré koliečka budily u mňa vtedy značný záujem a túžbu zmocniť sa niekoľkých. Môj dobroprajný druh mi nie jeden potajme podhodil. Starý pán by ho bol za to poriadne vyctil. My dvaja sme sa však neprezradili.

Starý poštmajster dľa toho cenil ľudí v Podzámku, aký tabak od neho kupovali. Kto kupoval honosné pakle kanasteru, verpelitského alebo štitnického, ten požíval u neho titul „spectabilis domine“, kto mimo toho aj na tenko rezaný, žltučký turecký dohán do čibuka kupoval, tomu sa mimo toho titulu aj hlboko uklonil. Kto však bral od neho len trikrajciarové „packy“, pre toho mal len pohŕdlivé slová a jestli nejako patril medzi pánov, stal sa mu poštmajster smrteľným nepriateľom.

Medzi týchto nešťastlivcov patril istý popperovský faktor Eppstein, ktorý tiež neďaleko nás mal svoju izbietku. Starý pán nevedel mu odpustiť, že pri svojich dosť slušných dôchodkoch nevedel si dopriať lepšieho fajčiva. V starej hlave zrodila sa divá pomsta. Odložil niekoľko paciek, len pre potrebu Eppsteinovu. Tieto náš trafikant potajme pootváral a nasypal mu do nich roztlčeného čertového lajna (ossa, fetida) a zas zalepil, akoby nič. Celý dom to šípil, len Eppstein si nevedel vysvetliť, že ho tabak od istého času nemilosrdne škriabe v hrdle, že ho pri fajčení div nezadusí a že po celom dome za ním vetrajú.

V Podzámku vydržiavalo panstvo až dve ľudové školy. Jedna bezprostredne pri našom bývaní bola pre deti úradnícke. Učili tam učitelia z maďarských krajov dovedení s vyššou kvalifikáciou. Škola bola nekonfesionálna a rýdze maďarská. Druhá stála od nás azda na kilometer, bola škola katolícka, na ktorej učil vyslúžený vojenský šaržista, Pavko Matlák. Ačpráve aj na neho sa tlačilo, aby učil maďarsky, maďarčina mu nejak nešla z úst a páni robili si z nej dobrý deň. Bola to škola pre deti remeselníkov a hajdúchov. Môj vychovávateľ bol verejný slovenský národovec a ačkoľvek mal plné právo dať ma do blízkej panskej školy, posielal ma radšej do obďalečnej, ale preca trochu slovenskej školy cirkevnej. Môj učiteľ nevedel toho mnoho, ale čo vedel, to nám žiakom predbežne postačilo, to nás svedomite naučil a ja mu za to nikdy neprestanem byť vďačným a ešte dnes, čo starec, žehnám jeho pamiatke.

Mám ho však aj vo večnosti za čo odprosiť. Aby som sa neprivykol na neurvalosti sluhovských detí, púšťali ma z domu len presne pred započatím školskej výučby. Tak sa mi raz mohlo prihodiť, že som sa do školy ustanovil až po započatí výučby. Pán učiteľ, ačpráve bol navyknutý so mnou výnimečne ohľaduplne jednať, tentokrát sa nahneval a rozkázal mi pre moje omeškanie kľačať. Vo mne sa vzbúrilo povedomie nevinnosti, keďže nie svojou vôľou som sa omeškal a odoprel som kľaknúť si. Učiteľ skočil a zatvrdlivca silou na zem stlačil. Ja v povedomí svojej nevinnosti som ako z gumy vyskočil, a toto sa zopakovalo až do troch vrhov. Mojou vzdorovitosťou rozvášnený učiteľ schytil ma, prehodil cez kolená a udrel prudko po nevypovedateľnej čiastke tela, na čo som ja od bolesti vyhodil nohou tak nešťastlive, že som úbohému pedagógovi mojím opätkom vyrazil dva predné zuby. Učiteľa zaliala hneď krv a pustiac ma na zem, odbehol si krv zastaviť do bytu. Použijúc z prípadu povstalé vzrušenie a neprítomnosť učiteľa, sobral som si knižky a odišiel domov. Tu som vyrozprával, čo sa mi prihodilo, prizvukujúc svoju nevinnosť. Doma ju uznali a dali mi za pravdu; ani ma viac za drahnú dobu do školy nepustili. Chudák učiteľ, azda aj pre dary, akých sa mu od nás za moje učenie častejšie dostávalo, stretnúc ma po čase, povolal ma smierený do školy a ja som odvtedy usilovne navštevoval školu, súc jeho najlepším a mimoriadne chtivým žiakom. Pamätám, že som nieraz, kým on ostatných vyučoval (bola to žiakmi preplnená jednotriedka), aj druhý, aj tretí raz sa hlásil odpovedať z dejepisu, horiac nedočkavosťou, aby som celú predpísanú látku čím prv skončil. (Ešte dodnes viem niektoré partie tohoto dejepisu doslovne.)

Pred naším domom krútila sa medzi zeleným trávnikom široká hradská (Kraľovany — D. Kubín). Pred domom bola lavička a ja so starým otcom sme všetečne sprevádzali mimoidúcich. Vtedy ešte nebolo v našej Orave železníc a všetka premávka (mimo pltí) išla touto hradskou. Nieraz vídal som skvelé komonstvá generálnych štábov rakúskouhorských, tiahnucích hore-dolu Oravou. Nie menej zaujímaly ma početné záprahy honosných zemianskych saní, tiahnucích popred náš dom do blízkeho stoličného sídla, D. Kubína. My sme nie tie hlučné stoličné porady, ale tie cengáčmi bohato vyzdobené ekvipáže a v nich zelenofutrované široké goliere zemianskych kožuchov (bundy) považovali za „bizotmáne“ župné výbory.

Pamätám dobre na dávno zašlé figúry feudálneho života Uhorska, na pandúrov. Vyšnurovaní títo darmošľapovia mali udržovať verejnú bezpečnosť, ale roztopašnosťou svojou ju skorej ohrožovaly. Lapených priestupníkov dotedy vodili po krčmách a Zábavách (to boly asi predchodcovia dnešných redout), kým u nich ešte groš cítili a potom v opilosti dali im nieraz utiecť. Konečne prišly chýry, že budú zamenení žandármi a že títo čosi-kamsi zavítajú aj do Podzámku. Kasáreň prichystali pre nich práve v našom dome, odkiaľ sa pošta vysťahovala. S ňou stratil som aj môjho dobrého drusa a pochmúrnu postavu starého pána, jestli sa vtedy ešte neodobral na večnosť.

Tetka Uľka bola mojou varovčicou a škádlivé to dievča, keď mi navykladlalo o parádnosti celým obyvateľstvom netrpelive vyčkávaných maďarských žandárov celé báje a keď moja zvedavosť stúpla na vrchol, vtedy ma zastrčila a zavrela do tmavej pivnice. Zúril som tam bezmocný, vrieskajúc a búchajúc na dvere, kým roztopašnica mi — schválne nadsadzujúc — líčila krásu prichádzajúcich už žandárov. Dlho som jej nemohol zabudnúť tento nemilosrdný kúsok.

Prví žandári v Podzámku boli Maďari a Rumuni. Ich strážmajster volal sa tuším Pantaleon Kilián, niekde od Orádea Mare. Divé, odstrašujúce postavy. Strážmajster budieval ich zavčas ráno bohapustým maďarským zlorečením, až nám vlasy dupkom vstávaly. Zvlášť Cigánov trýznili nemilosrdne. Nieraz postavili Cigánku na noc do káde ľadovej vody a nechali ju tak cez celú studenú noc v pivnici. Inokedy vyvesili dolapeného Cigána na pitvorné dvere a nechali ho tam stonať cez celú noc. Zauchám, palicovaniu a zlorečeniu nebolo tam konca-kraja. Tak sa budila autorita k maďarskému štátu.

A teraz vám musím predstaviť môjho už spomenutého starého otca. Tiež typická postava starého feudálneho času. Typ po našich Horniakoch častého zemana-krpčiara. Pochádzal z Medvedzia, tejto azda na Slovensku jedinečnej malozemianskej dediny hornooravskej, obývanej do dnes v 95 % samými Medveckovcami. Je to jedna z najstarších zemianskych rodín oravských. Pole skalnaté, málo úrodné. Nie div, že sa zo starobylého sídla sťahovali napred na novú rodinnú donaciu, do dolnooravského Malého Bysterca, potom po pohromách hladových rokov do Ďuly, Dunaeďházu, Levíc, Zvolena a po celom temer Uhorsku. Kde ich zastihly reformačné boje, tam prijali cirkevnú príslušnosť nového okolia. A tak Medveckovcov známe vo všetkých konfesiach. Koreň ostáva však katolícky. Pred rokom 1848 mnoho sa hašterili so súsednými Krásnohorčanmi-nezemanmi. Chodievali svojvoľne do ich stodôl, vynášajúc si odtiaľ právom zemianstva snopy a kŕmu. Vyhlásenie slobody akosi nezbadali. Pripomenuli im to krasnickí sedliaci cepami i vidlami na ich zemianskych chrbtoch, že už zemianske nadpráva prestaly. Inak vyše jurassorov sa Medveckovci v zemianskej hierarchii nedostali. Až v najnovšej dobe vyskytol sa jeden univerzitný profesor, dvaja prepošti a niekoľkí duchovní. Dnes sme dvaja Karlovia v stave duchovnom, preto si ja dokladám meno Anton. Ináčej vo svojom sídle rozoznávajú sa rozličné rody Medveckovcov rozličnými prímenami, ako: Paterek, Oľa, Rapák. Môj starý otec pochádzal z rodu Adača. Keď sa z obce vysťahuje, prímeno stratí. Z latinských škôl utiekol. Jednako čosi mu latinčiny ostalo do smrti. Odíduc z kúrie, pristanul v Podzámku a trebárs ničoho nemal, zemianska pýcha mu nedovolila prevziať nejakú službu. Vidím ho ešte v duchu chudého, vytiahnutého, vždy so žartovnou, bezstarostnou tvárou. Okolo hrdla nosil stiahnutú obligátnu kedysi čiernu hodvábnu šatku. Tú azda ani na noc neskladal. Hlboko pod ňou bola košeľa, takže bolo videť jeho žilnatý, zarastlý krk. Oravské krpce nechcel složiť s nôh ani vtedy, keď sa už rodina za ne hanbila. Rád a vášnive kartoval, trebárs pri tom utrpel citeľné straty. 70ročný chodil každodenne sem a tam z Podzámku do Lihuotky a po spadnutý žbán sostúpil ešte do hlbokej studne. Za mladi býval „psíkom“ (= učníkom) pri pláteníkoch a údajne v tejto kvalite zašiel za ich vozmi, zväčša pešo, až do Egypta. Sadnúť na voz smel taký „psík“ len keď sa išlo dolu kopcom.

Pred naším domom vysedávali sme obaja celé hodiny. Jemu bol každý okoloidúci kmotrom. Kmotrov a z množstva okoloidúcich neprepustil ani jedného, aby sa ho nespýtal: „Kmotra, a ďaleko?!“ (Kam až?) Vedel všetky udalosti kraja a bol živými novinami Oravy. Hovoril rázovitým nárečím tvrdošiansko-trstenským, sekano, vždy hrmotne. Rozkazy a žiadosti jeho znely vždy v otázkach a pričasto korenil ich žartovnými kliatbami. Mňa svolával domov na pr. vždy s krikom: „Chlapče, Karol! Karol, chlapče; zeš (zieš) ďabla materi!“ Každé tretie slovo mu bolo „teš“.

Spomínal zo svojej mladosti nasledovnú udalosť: Kastelán zámku Oravy bol bratom súčasného kastelána na Lietave. (Jedným časom aj majiteľ Oravy a Lietavy bol totožný.) Oravskému aksi chybovaly v panskej pokladni peniaze a dozvedel sa, že mu od vrchnosti onedlho príde kontrola, vyslal pešo môjho starého otca k bratovi na Lietavu, aby mu požičal peniaze. Zo zámockých múrov vidno na oravskej hradskej (pri Racibori) istý bod, odkiaľ je ku zámku ešte vyše kilometra cesty. Od rána stojí tam kastelán nastrašený, skúmajúc, či koč s kontrolórmi, či rýchly posol sa tam objaví prvý. A keďže koč zazrel prv ako posla s peniazmi, v zúfalstve hodil sa do hlbočiny. Takto zahynul posledný kastelán oravského zámku.

Ako som sa stal prebudeným Slovákom? Štefan Frank, môj vychovávateľ, bol klasicky vzdelaný starý mládenec. Pri oravskom zámku bol kancelistom. Ačpráve svojimi všestrannými známosťami bol dušou správy panstva, nemohol sa zo svojho podriadeného postavenia vyšej dostať, lebo bol nekompromisným slovenským národovcom. Hnevom Cheruba šľahal každú nevernosť k svojmu národu. Bol muž neoblomného charakteru a prostoreký. Aj zo svojho chovanca snažil sa vychovať takého. Ja zas nemajúc v Podzámku druhého národovca, nechápal som, proti čomu a komu sa vzpiera duch môjho vychovávateľa? V ľudovej škole mi natískali maďarčinu; v gymnáziu už unikla mi slovenčina nadobro a keď som na vianočné prázdniny domov prišiel a ten, čo som ho otcom volal, videl, že sa s ním chcem hádať o výhodách maďarčiny, rozplakal sa horko a vzlykal: „Chovám si hada na prsiach!“ To otriaslo vnútrom desaťročného mladíka. Stalo sa, že evanjelici v Kubíne svätili pamiatku založenia svojho kostola. Šéf môjho dobrodinca, historik Mikuláš Kubínyi, ačpráve nekompromisný Maďar, išiel tiež na tú slávnosť a doniesol odtiaľ v bibličtine písaný, litografovaný príležitostný žalm Hviezdoslavov. Nikdy som nečítal ničoho v bibličtine, ale slávnostné slová Hviezdoslavove prenikly moju dušu natoľko, že som sa odvtedy stal oduševnelým zbožňovateľom slovenčiny. A keď sme sa podzámockí chlapci soskupili vo dva tábory bojovníkov (drúkami a skalami, neskorej drevenými šabľami a šindľovými puškami) sme útočili jedna rota proti druhej, ja písal som „dejiny“ nášho ťaženia už po slovensky, zväčša s maďarskou ortografiou. Moje poblúdenie odohralo sa okolo desiateho roku a netrvalo celé dva roky.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.