Zlatý fond > Diela > Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám


E-mail (povinné):

Karol Anton Medvecký:
Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Martin Droppa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Zuzana Babjaková, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Lucia Jedla.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 70 čitateľov

II. Študentské časy

Do gymnázia ma vypravili do Trstenej. Chodili ta zväčša synovia chudobných hornooravských Goralov. Za mesačné jedno vrece zemiakov, nádobku masla alebo bryndze a ročite dve zlatky preživil sa taký goralský chlapček vo škole. Medzi nimi som ja bol do školy vypravený ako nábob. Mal som panské ubytovanie, stravu, zašatenie, knižku do obchodu na voľný nákup a ešte vačkové peniaze na ovocie. Vedel som z domu temer viac, ako bola učebná látka prvej triedy. Ale to mi nebolo na osoh. Maďarsky som vedel temer samojediný, a číry Maďar, profesor Perényi, postavil si ma raz na katedru, aby som temer nič nerozumejúcim spolužiakom preložil maďarskú báseňku Gyulai Pala do slovenčiny. Nazdával som sa, že môj preklad musí byť tiež v básni, prečítajúc si potichu maďarský originál, bravúrne som zadeklamoval: „Truba hučí, bubon bučí“ („Trombita harsog, dob pereg“). Profesor ma vyobjímal; deti sa zachodily od smiechu.

Na byte bol som u pozemnoknižného úradníka J. Bol veľký pijan a mal preto so ženou stále výstupy. Bilo sa to stoličkami a palicami ponad naše hlavy, kým sme sa my dvaja žiačkovia pri stole učiť museli. Naše kritické poznámky zamieňali sme si na kartičkách popod stôl a nieraz, keď roztomilí títo manželia zbadali naše konšpirovanie, uzavreli nad našimi hlavami mier a potom sa oddali jednomyseľne do nás. Dosť často vyslala nás domáca pani po pána do krčmy a vtedy dostanúc ho horko-ťažko von z krčmy, ťahali sme jeho ozrutnú nevládnu postavu obidvaja z jedného boku a len ťažko sme ho vyvážili pred pádom na protivnú stranu. Mimo toho musel som pri dojení kravy jedľovým konárom odháňať muchy. Čo keď som všetko doma na Vianoce vyrozprával, po sviatkoch našli mi nový byt a stravu u vdovy po slúžnom, Maťugovej.

Ešte na predošlom byte musel som byť svedkom ohromujúceho výjavu. Kým u mojich domácich robili upratovanie a bielenie, nás žiakov dali na jeden deň do príbuznej sedliackej rodiny, do Lúckych. Bol práve jarný deň a ja vracal som sa do dočasného bytu, keď tu vidím vo dvore mladého gazdu, ktorého jedno líce, odťaté šabľou, viselo krvácajúc dolu tvárou. V rukách držal ťažký kameň, hotový, že ho hodí do žandárov. Pred ním stáli žandári s opretými bajonetmi o prsia gazdove a jeho manželka, na rukách s malým dieťaťom, hodila sa medzi nich, prekaziac takto istú smrť rozzúreného muža. Kameň pustil na zem a dal si retiazkami ruky sputnať a odviesť sa do väzenia.

Na novom byte bol v osobitnej izbe ubytovaný aj kráľovský fiškus, myslím Matyašovský. Pán delikátny, ale mňa rád mal a s úľubou volal ma „Kis poneváč“. Pravdepodobne mu bola nápadná moja temer literárna reč, v ktorej som musel nápadne často užívať slova „poneváč“. Keďže môj spolubývajúci žiak bol z rodiny hudobníckej, často sme zabávali nášho fiškusa tak, že sme sa prikradli k jeho dverám a na paličkách, napodobňujúc husle, spustili sme spevom módny vtedy nápev „rititaj“. Bol k nám vľúdny a žartovný, ale zo svojej liptovskej maďarčiny nespustil ani joty.

Ako trstenský žiak založil som tajnú požičnú knižnicu. Za každú prečítanú knižku platili žiaci po krajciari a kadenáhle som takto nasberal niekoľko grošov, objednával som od trnavského kníhkupca Wintra alebo Horovitza malé knižočky. Neúplné knižočky doplňoval som, primysliac si chybujúce strany. Môj podnik neostal dlho zatajený, až mi knižnicu direktor Dortšak zhabal a vydal až po dvoch rokoch.

Tento Dortšak pochádzal z Lučenca a bol výstredným maďarským entuziastom. Maďarské dejiny nám tak prednášal, nie z predpísanej učebnice, ale z vlastných zápiskov, že sme zvlášť počas vysvetľovania kuruckých „dejín“ vreckové nože otvárali a boli by sme v rozdivení azda všetkých Habsburgov poprekálali. Mňa Dortšak pre môj historický smysel zvlášť uprednostňoval, ba takmer za člena svojej rodiny považoval.

Bol som už ako žiačik hodne antisemiticky naladený. Dva razy mal som byť pre toto vyhodený. Raz vyčítal som kdesi, že vodca francúzskych antisemitov volal sa Droumont. Ja, pravda, v neprítomnosti profesora, držal som v triede ohnivú reč proti Židom, pokrikujúc pri tom: „Nech žije Droumont!“ Bolo z toho vyšetrovanie, ale skončilo sa hladko. Raz zas v Ružomberku malo byť s mojím protižidovstvom horšie. Židovský mäsiar Weinberger mal v nájme jatku mojej domácej panej Kronerky, pri Závoze. Keď nemal v jatke robotu, chodieval sa zohrievať do našej kuchyne. My sme tam čakávali na raňajky a starý Židák nie raz si zo žartu dovolil pretiahnuť mi po tvári svoju lojovú, mäsiarsku dlaň, čo mi bolo veľmi odporné. Aby som sa na ňom za túto neznesiteľnú dôverivosť vyvŕšil, raz večer napísal som kriedou na jeho jatku: „Tu nebude už jatka, ale kúpeľ.“ Pravdepodobné to bolo, lebo popod jatku tiekol potôčik z námestia. Ráno čakal Židák kuchárky, ktoré ho musely každé ráno budievať, ale ony poučené mojím nápisom, kupovaly mäso už inde. On vyšípil, že záškodcom som bol ja a preto ma oznámil riaditeľovi. Neviem už, ako sa vec skončila.

V Ružomberku som často chodieval do poprednej slovenskej rodiny Houdekovcov, lebo som bol spolužiakom Fedora Houdeka, neskoršieho čsl. ministra. Bľadšie rozpomienky mám z Ružomberka na Hušekovcov i na Šrobárovcov.

Do divadla som sa musel dostať, keď to len vôbec bolo možné. Raz ma tetka stretla, nesúceho mestom na hlave ťažkú kanapu do divadla. Dostal som od nej za to poriadnu kapsu. Inokedy som sám hral, hodne prestrojený, menšie role; raz zas požičal som moje vrchné háby malej herečke, sám som za ten čas sedel v spodnej bielizni za kulisňami. Už ako malý chlapec v Podzámku, musel som byť na každom ochotníckom alebo lútkovom divadle a roky som v žarte reprodukoval z lútkového divadla: „Fauste, Fauste, co deláš, když svú dušu zaprodáš? Blblblblbl.“ Zazrúc prvý raz na železničnej stanici ružomberskej prázdne nákladné vozne, bol som presvedčený, že je to komediantský voz a chystal som sa večer na lútkové predstavenie.

Inak som sa obvyklých žiackych šibalství činne nezúčastňoval. Najviac ak som sa im obďaleč prizeral a chutne na nich zasmial. V Trstenej mali žiaci svoje figúry, na účet ktorých sa prevádzaly ich šibalstvá. Taký bol jednooký mestský bubeník, tuším Pariža, ktorého, keď bubnoval, študenti veľkým kruhom obstali a striehli, kedy spomalí na znak zakončenia bubnovačky takt paličiek. Vtedy mu jednohlasne zvolali: „Dosť!“ a žart záležal v tom, že na ich povel musel skutočne prestať s bubnovaním. Vyvŕšil sa na niektorom žiakovi, ktorý na čas neutiekol, klepnúc ho ťažkými klepáčmi poriadne po črepe. Mali aj rabiátneho šaša Lepáčka; napodobňovali podivné hlásanie a chrchľanie nočného strážnika, starú Židovku Laknerku a zaostalého Židka, posmešne Hrubý Kupec prezývaného; Kemana, Ciperáka, pouličnú predavačku jačmennej kávy a bágľov Lipkuľu. Ale najväčšiu žiacku senzáciu spôsobil vždy príchod poľského odpredavača ovocia Vondrasa. Musel to byť inštinktívny priateľ vied a študentstva, lebo predal nám svoje plané hrušky a ľubasky (biely, okruhlý, najhorší druh poľských slivák) aj za polámané kružítka, za malé využívané a preto v prázdnom patrone zastrčené tužky, ba i za pracky a gombíčky z nohavíc. Po jeho dvojdennom pobyte na trstenskom námestí ostali sme my žiaci bez kružitiek, ba i bez praciek a gombíčiek, posťahovaní v páse špagátmi, ako zo zajatia sa vrátivšie vojsko. Zato podvečer, keď Vondras už popitý neovládal zo svojho voza smečku roztopašníkov, keď sa smrklo a profesori nezbadali, zapriahlo sa mu do voza so dvacať študentov a vzdor protestom viezli ho do úzkej ulice, kde voz s celou silou udreli do židovského stĺpa, tak, že sa voz prekotil. Vondras padol na jeden bok, hrušky na druhý bok. Kým sa Vondras zo zeme posberal, študenti posberali hrušky a zmizli.

Na trstenskej pošte mali horalského paholka. Poštmajstrov syn, môj spolužiak, si ho často doberal. Na poštovom úrade mali na lepenie poštových vriec v drevenej miske z múky narobené lepidlo, ktoré po dlhšom trvaní kyslo a veľmi zapáchalo. Študent raz nespozorovane natrel paholkovi miesto pod nosom k natieraniu toho lepidla potrebúvanou handrou, načo tento rozhorčenosťou vykríkol: „Ales’ me dal objad!“ Ten ťažký zápach pri ústach odobral mu totiž všetku chuť od blízkeho obeda.

Bol som vždy nemotorný telocvičiar. Až po 25. roku som sa v tomto ohľade zmenil, naučil na koni bravúrne rajtovať, ba neskorej život som si zachránil z maďarského aretovania neobyčajne zručným saltomortalom. Raz moja nešikovnosť pri telocviku tak rozhnevala profesora, že mi jeho žartovným žargonom zavolal: „Tak ťa zbijem, že musí prísť po teba cecinka s koncovou plachtou!“

V Beckove mali sme mimoriadne surového predstaveného, ktorý nikomu, mne však zvlášte, neprial. Nekúrili nám a na raňajky sme tu trikrát týždenne suchý chlieb dostávali. Na Božie narodenie sme prišli k nemu pýtať si takéto raňajky. Na čo sa on na nás kuchynskou latinčinou osopil: „Tamen habent kolačones et celtasin posta.“ („Nuž, veď máte koláče a calty na pošte!“) Pravda, že nám z domu poslali ku sviatkom po pošte koláče, ale tie sa oneskorily a cez sviatky ostaly ležať na pošte. Nám sa vtedy dostaly len obzerance.

Mali sme tam zvláštne urasteného sluhu ku kuchyni, menom Gašpara. Spytovali sme sa ho, či je on kuchtom? On nám odpovedal: „Nie, prosím ponižene, ja som nie kuchta, ale umyváč!“ a na spodnej pere ostaly mu po týchto slovách dva predné zuby, široké ako lopaty. Takto nás poučil o jemných diferenciách stupňov cechu kuchárskeho.

V Kremnici prichodil k nám občas učiteľ z neďalekého Nevolného. (Blízko Nevolného je obec Ihráč. Z toho povstalo porekadlo, a či slovná hra: „Z Ihráča prišli do Nevolnýho“ = napred sa ihrali, až sa povadili.) Tento tiež-pedagog učil cez zimu deti a cez leto chodil po žobraní. Žobrajúc, produkoval sa svojimi kresbami, ovšem, čo možno najprimitívnejšími. Raz ponúkol ho jeden z nás študentov, aby si z tabatierky vybral cigaretu. Načo on vybral si všetky. Za toto nazvali sme ho žartovne ťahúňom a až po dlhom čase sme sa s podivením dozvedeli, že je to skutočne jeho poctivé rodinné meno. (Práve tak akosi ľud istého horára posmešne volal Lievajom len preto, že si rád nalieval a neskorej vysvitlo, že mal skutočne pomaďarčené meno Lévai.)

V Kremnici veľkú pozornosť budili v tom čase traja priatelia na život a na smrť. Keď jeden z tohoto trojlístka niečo pre verejnosť vykonal, druhí dvaja obsypali všetky noviny chýrami o jeho udajných úspechoch. Inokedy vykonal zas niekto druhý niečo, a tí druhí dvaja zase vychválili svojho druha v novinách. Medzi nimi bol aj profesor frančiny D’Ouvno. Jeho dvaja priatelia požiadali si nás niekoľkých, aby sme na ich diktát opísali novinársku zprávu a diktovali nám profesorovo cudzo znejúce meno po hlásku: „D-houno“. Píšil sa všade, že jeho otec učil Ludvika Košúta frančinu. Nepridal mu ku sláve, lebo to bola spoločnosť veľkých výtržníkov.

Tamže som poznal ctihodného františkánskeho frátra-maliara Konráda Švestku, rodom z Moravských Klobouk. Maliarom bol nie síce v smysle umeleckom, ale dosť dobrým. Milý a rozumný starček. Mňa si zvlášť obľúbil a ja som sa v jeho atelieri, zvlášť v cennej knihovni, všeličomu sa podučil. Mával aj učňov, tiež frátrov. Raz bol uňho akýsi Kolesár. Bol to zvláštny podivín. Sháňal vždy do svojej celly drobnosti z porcelánu a rozličné barvisté prikrývky pod ne. Zrazu sa mu to všetko sprotivilo a zariadil medzi nami hromadný výpredaj svojich drobností, lebo že on už o nič nestojí, iba „o Boha a o peniaze“. Bol síce veľmi slabým maliarom, ale všetku svoju bielizeň porozparúval, ponaťahoval na rámy a pomaľoval. Bol sveta skúsený. Pochodil už tie najrozličnejšie rehole. Nás zvlášte dráždilo, čo skúsil u Trapistov, keďže si tí každodenne musia niekoľkým kopnutím motyky svoj vlastný hrob kopať, pri tom sa shovárať nesmejú. „Viete, čo sa mi pri Trapistoch najlepšie ľúbilo?“ vykladal nám s oduševnením. „Keď som sa prihlásil u predstaveného kláštora, odobral mi moje maliarske rekvizity, zabalil ich do plátna a napísal na obal: Johan Kolesár, Künstler. Toto sa mi tam najlepšie páčilo.“ Ale neostal ani tam, ani tu. Azda nedocenili nikde jeho maliarske vlohy.

V Skalici bol v tie časy dlhoročným nedeľným kazateľom Františkán P. Dominik Kessereő. Človek neobyčajný dušou i telom. Bol nahrblý, tvár mal hranatú, z ktorej trčalo do vysoka 5-6 vlasov. Jeho exteriér budil hrúzu i poľutovanie. Stále sa držal niečoho, aby nespadol. Obsah jeho rečí bol rapsodický, nesúvislý, ale pathos spojený s celým jeho zjavom, pôsobil na poslucháčov ohromujúc i fascinujúc. Mal akési nejasné národné a sociálne povedomie. Alebo, čo je snáď pravdepodobnejšie, nemal ho, ale každý to jaksi z jeho reči vycítil. Bol on nepovedomým, ale skutočným buditeľom predtým úplne zmaterializovaných Skaličanov. Pred ním tu bolo heslom: „Červené víno, biele koláče“ a ku červenému skalickému sa bezstarostne prihrýzaly trdelníky, zázvorníky, skalický starý syr, v husom sadle zaliata husina, chýrne to skalické špeciality. Popri tom národne a kultúrne sa tu spokojne spalo, kdežto v bezprostrednej blízkosti mesta, na Morave, to už vrelo celým tempom. Páter Dominik prebudil Skaličanov národne a dr. Pavel Blaho i jeho švagor, dr. Okánik len ďalej stavali na základoch Pátra Dominikových. Po tricaťročí navštívil som vetchého toho starčeka v Prešove, kde keď som mu dohováral, že sa dal pri popise za Maďara zapísať, presviedčal ma, že Keresseő nemôže byť iným, len Maďarom. Už pozabudol na svoju skalickú činnosť.

Paľko Blaho bol vtedy ešte len medik a volali sme ho žartovne Jojdanom. V školskom roku spievaval vtedy vo Viedni v ruskom cirkevnom sbore, ale keď prišiel na Vianoce domov, spievaval svojím príjemným, sonórnym hlasom sólo vo vianočnom speve, začínajúcom sa výkrikom „Jojdana“. Vianoce bez Jojdany a táto bez Blahu boly nemysliteľné. Celá Skalica visela na ňom. Ale radi ho mali aj páni profesori vo Viedni, preto tam toľké roky študoval! Od Skalice po Zohor prespieval a pretancoval tisíce veseliek a krštín, a skalické, neskorej aj luhačovické búdy si o ňom iste celé báje spomínajú. Nás študentov prebúdzal, rozveseľoval, učil piesňam i napájal. Nik nevedel tak hlboko vniknúť do ľudového života našich západných Slovákov, ani nik toľké masy nášho pospolitého ľudu za sebou nevedel strhnúť, ako dr. Blaho. Ačpráve maďarsky málo vedel, do uhorského snemu málokedy chodil, bol za desaťročia jednohlasne voleným poslancom okresu moravsko-svätojánskeho a Maďari nepostavili mu ani protikandidáta. Po prevrate nevedel sa akosi vynájsť a predčasne odumrel.

Druhým mojím milým známym bol tam prebudený sedliacky mládenec Miško Tomík. Porozumeli sme sa v duchu národnom. V mojej izbietke bývalo občas hlučno. Bývalo tam dostaveníčko veselej a vyberanej československej spoločnosti. Ako, ako nie, zacítili zamoravskí bohoslovci, ba i dekani, že v tej izbietke bije za Slovanstvo srdce mladíka, čechofila a prebudeného Slovana. Z mojej izby rozliehaly sa slovenské, české i ruské národné spevy na široko-ďaleko a horovalo sa za československé bratstvo. Tam sa snovaly vzletné plány spolupráce, púť na posvätný Velehrad a ja, sotva 18-ročný chudák, dával som k tomu domáceho pána. A keď si z toho všetkého, ako aj z mojich literárnych prvotín moji neprebudení spolužiaci hodne uťahovali, Ferdiš Juriga, prečítajúc niektoré moje básničky, vážne ich napomenul, aby si uctili moje vážne snahy.

Zo Skalice som často odbehnul aj na týždeň k básnikovi Tichomírovi-Donovalovi do Gbelov. Muž širokých rozhľadov, klasickej vzdelanosti a vzácneho literárneho talentu. Vodil ma so sebou aj do školy a vtedy nevedel som sa dosť nadiviť bravúrnemu ovládaniu detských duší jeho žiakov. Tak snížiť sa ku duši detí mohol len pravý básnik. Divnou hrou osudu sa stalo, že po tricaťročí stal som sa farárom jeho rodiska a raz mal som potešenie mať ho tam na krátko za hosťa a odplatiť mu aspoň čiastočku mne čo mladíkovi preukazovanú dobrosrdečnosť.

Časom robil som potulky po súsednej Morave. Myslím, v Kneždube som počul, ako sa matka sedliacka vadila so synom, ktorý jej miesto sedliackej práce maľuje po stenách izby kadejaké figúry. Vošiel som dnu a vidím na modrom podklade pomaľovaných svätých. Nebolo to umenie, ale od sedliackeho chlapca rozhodne pozoruhodné tvorby. Snažil som sa starenu utíšiť a nahovoriť, aby chlapca poslala do mesta učiť, lebo že môže sa z neho vyučiť dobrý maliar. Na tento incident som skoro zabudol, až mi po rokoch dr. Blaho na hodonínskej umeleckej výstave, s nímž som v kruhu viacerých navštevovateľov sedel, predstavil v nádhernom slováckom kroji oblečeného maliara Frolku z blízkeho Knežduba. Spytujem sa ho, či sa už nepamätá na cudzieho klerička, ktorý pred rokmi chlácholil jeho rozsršenú matku? Zistilo sa, že to bol skutočne jeho zápas o umeleckú dráhu, ktorú som mu snáď svojím zakročením u matky umožnil. Je on dobrý epigon svetochýrneho majstra Úprku z blízkej Hroznovej Lhoty.

Prešiel som v tomto okolí okolo vinohradu zámožného moravského sedliaka. Tento ma vľúdne zavolal do svojej „búdy“. Ponúkol ma svojím vínom, ale súčasne ma vystríhal, aby som si dal dobrý pozor, aby mi nezaškodilo. Okúsiac vínko, zistil som, že výstraha dobrého hostiteľa bola u mňa cele zbytočná. Víno kyslé ako octovina, nebolo súce do slovenského žalúdka.

V Hodoníne bol som vtedy svedkom voľby do ríšskeho snemu. Temer celý deň chodil som po pekne výstavnom moravskom meste a nezbadal som, len večer mi bolo povedané, že sa tam odbývala voľba poslanca. Zadivil som sa nad tým nemálo, keďže u nás, v Uhorsku, nebolo voľby bez žandárskych kordónov, bez vojska, bez napájania, hulákania, zástav a bez bitiek, podobných vojne.

V okolí Skalice mal som príležitosť oboznámiť sa temer so všetkými dobrými národovcami tohoto hodne prebudeného kraja. Cisárske panstvo v Holiči malo tu hodne patronátnych fár a toto dávalo možnosť usadiť sa v tomto kraji osvedčeným slovenským kňazom. Tu navštívil som znamenitého slovenského národovca Pavla Blahu v Dojči, Cellého, Tomečka, Príhodu, a v Kútoch nášho historika Fr. V. Sasinka. S rozochveným vnútrom mladíka zavítal som do jeho priestrannej izby. V izbe nebolo ho vidno, len veľké, knihami popri stenách preplnené regály sa čnely. Na katedrovitom stole, medzi štosami veľkých bachantov, ako mesiačik zpoza oblakov sa zrazu vynorila plešivá hlava velebného starčeka. Privítal ma mile a čoskoro vyvinul sa medzi nami rozhovor, z ktorého sa mi otváraly široké perspektívy do dávnych dejín Slovanstva. Nadišiel čas obeda. Po obede siahol Sasinek po cigaretách domáceho pána, poprosiac ho žartovne po kláštorsky o dovolenie: „Benedicite, pater reverende!“ Vtedy som ešte netušil, že po deceniách bude aj môj osud vyhnanstvo práve na tom Bacúrove, kam kedysi aj Sasinka, neskorej slov. redaktora Trúchleho-Sitnianskeho a aj dra. Dianišku posielali trestom za ich slovenské presvedčenie. Trúchly, chudák, tam temer zbláznel za 14 rokov; ja 10 rokov som tam strádal, kam by som psa ani na 10 dní nezavrel.

Spomínajúc dobráckeho, žartovného starčeka Sasinka, nemôžem nepripomenúť nasledovnú udalosť z jeho požehnaného života. Jeho ťažký život vo vyhnanstve naučil ho sporiť až do skúposti, trebárs všetky nastĺkané groše venoval svojmu národu už za živa, zvlášť pri smrti v Algerdorfe. Svojho literárneho priateľa a mecéna, Fr. Richarda Osvalda, stále vyvolával, aby ho už raz prišiel do Prahy navštíviť. Osvald sa raz skutočne vybral do vytúženej matičky Prahy. Ložíroval v niektorom hoteli a keď sa rozhliadol Prahou, navštívil aj Sasinka v jeho skromnučkom byte. Sasinek ho sprevádzal Prahou a poukazoval mu jej bohaté pamätnosti. Prechodiac cez most, mýtnik žiadal predpísané 3 krajciare. Osvald nemal drobných a požiadal Sasinka, aby mu ich požičal. Nastala rozlúčka a Sasinek vyprevadil Osvalda až k vlaku. Keď sa vlak takmer už pohýnal, Sasinek nezabudol upomenúť vzácneho hosťa: „Richardko, ale tie 3 krajciare nezabudni!“ — Osvald ich narýchlo vyplatil a vlak sa pohol.

Po rokoch, keď mi to Osvald vyprával, vyhľadal zo svojich regálov bedlive opatrovaný balík dlhých červenastých vlasov. To bola brada Sasinkova, ktorú složil, keď vystúpil od Kapucínov a stal sa kňazom Moysesovým, aby mohol voľne slúžiť svojmu národu. Vzácna pamiatka táto uložená je tuším v sbierkach Spolku sv. Vojtecha.

Návšteva na Smolinskom, pozdejšej to fare Tichomírovej, mi ostala hodne pamätnou.

Bol tam vtedy farárom presvedčený dr. Mich. Tichomír. Mňa tam vypravili s náležitou informáciou terénu a nálady. „Domáci pán vás ani neprivíta, ani neposadí, ani ku stolu nezavolá. Na to nedbajte, lebo to je jeho divná povaha. Inak je dobrý Slovák, pohostinný, ale musíte si všetko uňho vynútiť sám.“ Dľa danej úpravy som sa i zadržal. Našiel som domáceho pána prechádzať sa podvečer okolo záhradky, pred farou. Pozdravil som ho, predstavil sa, poprosil o nocľah, ale on akoby nič. Prechádzal sa ďalej. Ja ustatý z dlhej pešej cesty, posadil som sa na lavičku. Po dlhom, trápnom mlčaní prídu volať na večeru. Volajú ovšem len domáceho pána, ako aj prikrytie stola znelo len pre neho. Ja pamätlivý úpravy, zasadol som si ku stolu, žiadajúc si príbor, bez núkania jedol som, čo na stole ostalo. I vína som si po domácom pánovi nalial. Keď som ho okúsil, začal som ho znaleckým spôsobom vychvaľovať. Tu som zbadal, že som utrafil na pravú strunu a ľad nepriazne som u domáceho pána šťastne prelomil. Na druhý deň, obdarovaný hodnou krabicou starých mincí pre naše martinské národné múzeum, odchádzal som, sprevádzaný vľúdnym domácim pánom.

Do Skalice chodieval k nám starý Židák zo susedného Holiča s rancom na chrbte a skupoval od nás obodraté staré háby a vyčaptanú obuv. Ponosujúc sa s plačom na svoju veľkú biedu, vydrankúval to od nás takmer zadarmo. My sme mu verili; ľutovali sme ho veľmi a tak jeho žatva bola zavše hojná. Raz sa náhodou stalo, že som sa práve v sobotný deň octnul v Holiči, kde sa tamojšie početné židovstvo hrnulo do synagogy. Bol som hodne prekvapený, keď som sa práve s naším „dvorným“ vetešníkom stretnul, sebavedome si vykračujúcim v bezvadnom smokingu, v cylindri, v lakových topánkach a bielych rukavičkách. Že mu toto stretnutie jeho ďalší obchod s nami nenapravilo, je samozrejmé.

Je to podobný prípad, ako keď sme v Trstenej, ako malí žiaci, začali o desiatej húfne chodievať do takzvanej Vrchovinskej kúrie na žinčicu. Denne pribehlo nás ta aj tricať labužníkov, pochutnávať si na teplej, sýtnej žinčici. Až raz prikvitli sme včaššie, ako riadne, lebo nás zo školy neočakávane pred časom vypustili. Náš neočakávaný príchod priviedol baču do nemilej situácie, lebo sa práve vtedy chlpatý, suchotinár-Židák paril nad kotlom žinčice. Odnechcela sa nám taká žinčica a viac nás tam nik nevidel.

Bol som už od založenia členom Muzeálnej Slovenskej Spoločnosti v Turč. Sv. Martine a bolo to pre budúcnosť mojím providencionálnym šťastím, že som mal príležitosť posberať dojmy národných snažení západných: československých i stredoslovenských, či martinských, ale aj severoslovenských kruhov národných. Velehrad, Skalica, Trnava a Martin so svojimi tradíciami splynuly už za mladi v duši mojej a vychovaly ma za jedinečného slovenského synkretistu.

Ku výročitým národným slávnostiam do Turč. Sv. Martina chodieval som už ako mladý kleriček. Chodili sme ta s nadšením, so slzou v oku a s láskou k početným účastníkom. Cítili sme sa v tie dni ako deti jednej rodinky a odchádzali sme s rozplamenenými slovanskými ideálmi. Istý môj profesor ma dal upozorniť, že si zahrávam so svojou existenciou, aby som pre Boha do Martina nešiel, lebo že tam na mňa strežú. Ja išiel som ta preca.

Pri jednej takej slávnosti bol som, ako to bolo u našich Martinčanov národným zvykom, — hosťom rodiny redaktora Antona Bieleka. Bolo nás tam pri raňajkách so dvacať. Všetko evanjelici, len Andrej Hlinka z Troj Sliača a ja katolíci. Nálada bola nenútená, srdečná. Domáci pán lial do kalíškov akýsi aperitív, ak sa nemýlim, borovičku. Prijdúc ku Hlinkovi, žartovne poznamenal: „Vás sa ani nespytujem. Viem, že si katolícki páni farári radi vypijú!“ Dobre mienená táto žartovná poznámka domáceho pána ma mladíka tak pichla, že keď prišiel ku mne a chcel mi naliať, bol som už hotový s odhodlaním, že v živote viac alkohol piť nebudem a preto zakryl som si kalištek dlaňou. Ani som potom za dlhé roky nepíjal žiadne páleničné nápoje, veľmi zriedka niečo málo piva, až keď mi sami lekári radili pre slabosť žalúdka užívať kde-tu alkohol.

A taký, podobne nahodilý incident zapríčinil, že dodnes nefajčím, ačpráve som vychovaný v silnofajčiarskej rodine a jako žiačik začal som potajme hodne zavčasu fajčiť. Pred odchodom za klerika ma totiž istý známy nastrašil, že ma vyhodia, jak tam budem fajčiť. A to mi bolo výstrahou na celý život, akokoľvek ma spoluštudujúci nútili do toho, azda viac z obavy, že ich prezradím.

Na mojich prázdninových potulkách dostal som sa aj do kúpeľného hniezdočka toho kraja, do Smrdák. Takmer samé vycívené a sošlé židovky sa tam kúpávaly. Pred úpalom vošiel som do kúpeľnej reštaurácie, kde som si dlho posedel s majiteľom týchto kúpeľov, penzionovaným to vojenským stotníkom. Samozrejme bol maďarsky, alebo rakušácky orientovaný, čo ohnivého mladíka nabádalo, aby sa s ním pustil do debaty o našich národných právach a krivdách. Majiteľ pretrhol náš rozhovor tým, že on v mojom veku sa o také veci nestaral, ale len toľko vedel, koľko stojí za pohár piva. Ja som sa už aj zostarel, ale dodnes neviem, koľko stojí pohár piva. Aké rozličné sú ľudské povahy!

Bol som vždy nadšeným priateľom Poliakov. Už ako klerik som navštívil ich popredné letovisko i kultúrne sídlo Zakopané. Táto moja prvá návšteva bola celkom nahodilá. Cestujúc ku príbuzným do hornej Oravy, vysadol som v Trstenej, kde vidím prvý raz poľský dostavník (fiaker), málo čo odlišný od nášho dolnooravského plachtovca. Starý, prefíkaný majiteľ povozu, že som si ho tak nápadne obzeral, spýtal sa ma, či by som sa nezaviezol do Poľska? Že ma lacno odvezie. Mňa keby v túto minútu povolal niekto do južnej Afriky, ani tri minuty neváham, a už som na ceste. Tak okamžite som sa rozhodol aj vtedy. Cesta po Poľsku viedla nás hustým lesom. Čím sme boli bližšie Zakopaného, tým bol hvozd hustejší a pochmurnejší. Bolo počuť ojedinelé výstrely, kde-tu aj zlovestný hvizd, ktorému zas pohvizdovaním odpovedal môj vozka. Kde tu sa hbite ako mrena vyhodil do môjho voza roztopašný horal, zapálil mi pred tvárou zápalku a prezrúc si ma, zase sa rýchle vyhodil z jachajúceho voza. V hlbokých cudzích horách, s neznámym a nič dobrého nezračiacim vozkom sa octnúť v tmavej noci, nie div, že ma opanovala úzkosť. Zvlášť podozrivé mi bolo v tomto prostredí, keď ma vozka nápadne nahováral, aby som nezostal v Zakopanom, kde aj tak nocľahu nedostanem, ale aby som išiel s ním do jeho domu, ďalej od mesta ležiaceho, kde sa pohodlne vyspím. Nedôveroval som mu a zastavil som ho na prostred Zakopaného, zaplatil a vydýchol si po šťastne zakončenom nočnom dobrodružstve. Starký mal úplnú pravdu. Do mesta prišlo práve v ten deň tisíc ľvovských sokolov a všetko bolo nimi nabité. Horko-ťažko dostalo sa nám štyrom, každý inej národnosti, jeden podschodový kabinet, za drahý peniaz, a to k najskromnejšiemu prenocovaniu. Bolo tam na počesť hostí poľské divadlo, ktoré som si s veľkým záujmom pozrel. Hrali akýsi policajný kus s patrným protiruským ostrím. Policajný úradník, uvažujúc, či má politického delikventa dať zavreť, prechádzal sa po javišti bez slova, za hodných desať minúť. To by ho u nás vypískali — myslel som si. Videl som v tejto maličkosti veľký povahový rozdiel medzi poľskou a našou mentalitou.

Na druhý deň oboznal som sa tam s dvoma poľskými poslancami rakúskeho ríšskeho snemu, ktorí ma zvábili pozreť si hlavné mesto Galicie, Krakov. Nemuseli ma zavolať dvakrát a už sme sedeli v zaujímavom rozhovore vo vlaku. „Jizda!“ zvolal výpravčí a „počong“ s nami uháňal milým krajom. Prijdúc do Krakova, moji úslužní noví priatelia zaviedli ma ku bráne istého odporúčaného hotelu, zacengali u brány a odobrali sa odo mňa. Chvíľku trvalo, kým sa dostavil ku bráne portier, oznamujúc mi „Nima pokoj!“ Na moje požiadanie ukázal mi rukou na neďaleký hotel. Aj tam som sa nadarmo dobýjal, ako aj do desiatich iných. Nešťastní pre mňa ľvovskí sokoli zas sem ma predbehli. Po mnohom trápnom nočnom blúdení musel som si odpočinúť na lavičke malého verejného parku, kde som ihneď zadriemal. Zobudil som sa až príchodom do fabriky pospiechajúceho robotníka, ktorý mi ochotne ukázal dom, kde by som istotne nocľah dostal. Zacengám a tu na moje nemilé prekvapenia otvára mi s lojovou sviecou starý poľský Žid, uisťujúc ma, že uňho sa znamenite vyspím. Ja som už od únavy a ospalosti klesal a preto prestal som byť preberačným. Po mnohých, podozrive duniacich chodbách voviedol ma židák do jednej priestrannej hally asi so sto posteľami, plnými nocľažníkmi. Keď mi židák krajnú, prázdnu posteľ odokryl a ponúkal na nocľah, povedal som Židovi, že tu nocovať nebudem, aby ma vyviedol na ulicu. Žid preklínajúc ma poslúchol a s jeho lojovkou vyprevádzal, ale chcel, aby som ja išiel popredku. Nevedel som si jeho žiadosť vysvetliť po dobrom, ani som na ňu nepristal a keď židák hundrajúc — išiel po zlopovestných chodbách predo mnou, ja prichystaný na najhoršie, vytiahol som z vačku nožík, odhodlaný, jestli by sa bol židák ku mne priblížil, vraziť otvorený nožík doňho. Bolo pre mňa vykúpením, keď som sa octnul zase na akoby vymretej tichej krakovskej ulici. Po dlhom hľadaní našiel som konečne hotel, kde mi aspoň prisľúbili, že kadenáhle niektorí hostia k raňajším vlakom odídu, že mi prepustia prázdny pokoj. Driemajúc som to vyčkal a potom som sa hodil do postele. Zobudil ma hlad a ja upraviac sa, ponáhľal som sa do jedálne. Keď som si rozkázal raňajky, zadivil sa personál nesmierne, a ukázal mi na hodiny. Tu s ustrnutím vidím, že sú už štyri hodiny popoludňajšie. Tam som videl poľskú ceremonielnosť. Bradatý, starý, elegantný pán svačil pravdepodobne so svojím synom vysokoškolákom. Zrazu vstúpi iný, starší pán. Sediaci stanú od stola. Predošlý starý pán ukloní sa hlboko, prstami dotknúc sa pri tom zeme pred mladíkom, potom zas urobil spolu so synom podobný úklon pred príchodzím, ktorý obom úklon zopakoval. To bolo predstavenie. Pozrel som si potom staroslávny Wawel s kráľovskými hrobkami, kostol marianský, múzeum Czartoriszké, Súkenice, Karmír, hrob Kósciuszkov a iné pamätnosti Krakova. Čo mi v Krakove imponovalo, bol veľký patriotizmus a obetavosť Poliakov, patrný na každom kroku aj pri pouličných národných sbierkach aj pri výlučnom panstve krásnej poľštiny, a to aj v kruhoch tamojšieho dôstojníctva. Videl som tam, že čo nám Slovákom chybuje, sú pohnuté historické rozpomienky, ktoré udržujú v Poliakoch nacionálne cítenie a výbojnosť. Naše bohaté dejiny eskamontovali nám Maďari.

Do bratského Poľska som si potom aj častejšie zašiel a menovite po slávnom vzkriesení ich dotedy rozkusovanej vlasti, a mám na ich veľkú a krásnu vlasť a jej bodrých synov hojné a nezapomenuteľné rozpomienky.

Následkom nastalej reformy prichodilo mi obzreť sa po nejakom biskupovi, ktorý by ma prijal do svojej diecéze. Nepoznal som nikoho, kto by mi bol poradil a pomohol, leda starého, oduševnelého národovca, chlebnického farára Mateja Brinčku, ktorý ma po smrti môjho vychovavateľa rád pritúlil pod strechu svojej chudobnej faričky. Rozpamätal som sa, že veľký slovenský biskup a buditeľ Štefan Moyses bol biskupom banskobystrickým a predpokladal som, že v tomto biskupstve muselo ešte niečo ostať z jeho slovenského nadšenia. Tento dosť smelý predpoklad mi postačoval odhodlať sa pre banskobystrický seminár. Môj dobrodinec schválil moje smýšľanie, ale mi povedal: „Ja synku, nepoznám tam nikoho, iba dra. Janka Kohúta, ten je tam tuším veľkým pánom. Na toho by si sa mohol obrátiť, keďže takto neznámy, bez protekcie nikam nezajdeš.“ Vybral som sa teda do B. Bystrice a tam hneď vyhľadal seminárskeho profesora dra. Kohúta. Milo ma prijal i pozdrav môjho dobrodinca, ale mi povedal: „Nikomu nepovedzte, že ste boli u mňa; lebo keby sa to u pána biskupa dozvedeli, že ste u mňa, takého Slováka, boli, postačilo by to, aby vás neprijali. Biskup býva v Sv. Kríži. Choďte ta, hláste sa u lokaja, ten vás oznámi a poproste pána biskupa o prijatie.“ Odobral som sa teda ta a vyhľadal som pána lokaja. V svojej neskúsenosti nevedel som odhadnúť, či je to nejaký hodnostár a či sluha. Pán biskup, staručký Karol Rimely, nesľúbil mi nič určitého, ale neskorej ma písomne upovedomili, že som do seminára prijatý. Kým sa toto varilo, ja vzdor výstrahám priateľov zúčastnil som sa martinských národných slávností, a je to len mimoriadna náhoda, že sa o tom v biskupskom dvore nedozvedeli.

V bystrickom seminári išlo vtedy už všetko po maďarsky. Konverzácia klerikov bola temer výlučne maďarská. Len niektorí z okolia Banskej Bystrice pestovali svoj lokálpatriotizmus medzi sebou v slovenčine. Našim duktorom bol, nemilou náhodou, od nás o dvacať rokov starší, býv. piarista, rodom z Topoľčian, Szécsi, pôvodne Vlček. Tento sliedil za každým slovenským slovom a spolu so štiavnickým Bélom Zámbojom oznamovali náš slovenský rozhovor predstaveným, ktorí boli väčšinou pomaďarčení Nemci od Handlovej. Spomínaný Zámboj bol silne neurastenický mladík, maďarský literát, a neskôr povestný Belo Tuka bol mu nielen spoluodchovancom, ale aj najvyšším ideálom a autoritou. Každú debatu o slovenčine končieval s povýšeným hlasom maďarského fanatika „Az én barátom Tuka Béla azt mondta.“ Proti tomu on neznal apeláty. Terajším bohoslovcom prišly nedávno do rúk vtedajšie informácie o povahe a chovaní sa klerikov, ako ich vtedajší predstavení napísali. O mne znel vtedajší seminársky úsudok takto: „Tvorí okolo seba slovenský krúžok a inak nechce rozprávať len slovensky.“ Skutočne seminárom začala sa ozývať slovenčina a keď sme tiahli prechádzkou Myčinskou dolinou, táto sa otriasala naším slovenským spevom. Bystrické maďarské plátky zúrive napádaly vtedy náš seminár, ako hniezdo panslavizmu. Národného povedomia tam síce bolo pramálo, ale domácku slovenčinu radi kultivovali bez akejkoľvek tendencie aj maďarofilovia. Niekdy bohatá slovenská knižnica seminárska bola azda rok pred mojím príchodom profesormi Richterom a Hölszkým zdecimovaná a spálená a dvaja zo starších ročníkov mi potajomky ukazovali sväzky prvého vydania Sládkoviča, ktoré oni už z plápolajúceho ohňa ukradli.

Seminársky život neuplynul nám bez žartov a mladických vyvádzaní. Zvlášť v spoločnej spálni sa tropily časom menšie nezbednosti. Naše veľké kufry stály konča každej postele. Ale keď niektorý v noci prihlučne cez spálňu kráčal, týmto prebudení klerici vyvliekli niekoľko kufrov priekom cez prostriedok siene a nič netušiaci a rozospaný klerik vo tme sa prekácal až cez 3-4 kufre. Prebudení sa škodoradostne pučili na svojich posteliach od smiechu. Druhý raz chodil tichšie a nerušil spánok kolegov.

Nesympatiu k spomenutému už ostarkovi Szécsimu preukazovali tým, že mu potajme rozobrali železnú posteľ a posväzovali cvernami. Keď sa večer hodil na svoju posteľ, s veľkým rachotom srútil sa so všetkým na zem a keďže po zahasnutí svetla muselo byť v spálni úplné ticho a šramotiaceho a hundrajúceho Szécsiho hromadným pískaním zahriakali, musel nieraz celú noc v tých srúcaninách svojej postele na zemi prenocovať! Inokedy si zas niektorí roztopašníci pod rúškom tmy poprečarúvali reverendy a ráno pri náhlom obliekaní sa k modlitbe do kaplnky, niejeden sa našomral, keď obliekol cudziu, dlhočiznú reverendu nejakého dlháňa, ktorú si hore schodami pristupoval a padal. Iný zas oblečúc prikrátku, dostavil sa do kaplnky s viditeľnými spodnými nohavicami, pri čom mal od hanby a mrzutosti zhoreť.

Raz ktorémusi klerikovi zmizly cigarety a iné drobnosti. Podozrenie padlo na poľutovaniahodného, nevyvinutého epileptika sluhu. Keď sa nechcel priznať, postrašili ho niektorí klerici maďarsky spomínanými žandármi, ktorých sa chystali cieľom vyšetrenia priviesť. Náš sluha tomu porozumel a začal plačlivým hlasom si sťažovať: „A ešte že vraj akýchsi čendúrov! Nuž akých čendúrov? Azda na mňa čendúrov?“ Dokázalo sa potom, že bol nevinným.

Cez fašiangy dostavila sa stará židovská predavačka do seminára a ponúkala nám svoje pomaranče: „Nak si kúpia mladí páni; šak sú fašiangy; môžu celý deň jesť!“

Pred vysviackou sme hádali, kam sa ktorý na prvú stanicu dostaneme. Ja som hovorieval: „Kamkoľvek, len do Detvy nie, lebo ja sa koňa od prírody bojím.“ Bol ma totiž ako malého chlapca kôň dokopal a včely mi sadly aksi na jazyk, takže ledva ma vtedy zachránili. Odvtedy bál som sa koňov i včiel. Keď nás potom seminársky lekár, žoviálny dr. Feja osobitne prehliadal, keď som ja otvoril dvere a vstúpil do ordinačky, lekár zavolal: „Ide Detvan!“ Bol som totiž z absolventov najmohutnejším, ačpráve ako počiatočník-klerik bol som zo všetkých najbiednejší, chudý a malý.

Pred samou vysviackou odišli sme všetci do biskupského kaštieľa, do Sv. Kríža nad Hronom, kde sme mali exercície. Vo voľných chvíľach prechádzali sme sa po krásnom biskupskom parku, kedysi chýrnom to diele Štefana Moysesa. Zväčša prechádzali sme sa v dvojke s Arnoldom Bobokom, s ktorým sme si dávali vzájomné sľuby a robili plány, ako budeme obidvaja ruka v ruke pracovať za náš slovenský ľud. On sa potom dostal za profesora do seminára a bolo mu ťažko verejne vystupovať, ale musel sa krčiť a uťahovať. Zato vykonal záslužnú prácu medzi bohoslovcami potajomky, redigoval Kresť. soc. časopis „Naše Noviny“. Po prevrate stal sa poslancom a skoro sa pominul.

Pomaďarčený seminársky predstavený Gášpár bol už v ústave mojím veľkým odporcom. Tak sa mi zdá, že by bol rád prekaziť moje vysvätenie za kňaza, ale neopovážil sa v tom smere rozhodne zakročiť. Následkujem tak z nasledujúcej udalosti: Raz ideme zo záhrady do biskupského kaštieľa a na schodoch postretli sme staručkého biskupa. Ten zastaví nás s otázkou: „Ktorý z vás je ten Medvecký?“ Ja sa hneď predstavím, na čo mi biskup: „Veď sa dozvedám, že si ty pomätený!“ „Nech sa ráči vaša Osvietenosť so mnou porozprávať a ráčite sa presvedčiť, či som pomätený, alebo nie?“ Biskup dal mi ešte niekoľko otázok a s uspokojením odišiel. Bola to posledná maďarónska intriga v seminári a bolo ich tam hodne.

Vysvätený som bol potom v biskupskej kaplnke 3. júla 1899 a tamže na deň sv. prvoapoštolov sv. Cyrila a Metoda som v tichosti odslúžil svoje kňazské prvotiny. Rukovodičom mi bol pri tom môj budúci urputný prenasledovateľ, biskupský generálny vikár Ján Havran. Považoval som za predzvesť budúcich mojich osudov, že pre mňa v biskupskej záhrade k primíciam objednaný venček z nedopatrenia až po skončenej primícii doniesli.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.