Zlatý fond > Diela > Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám


E-mail (povinné):

Karol Anton Medvecký:
Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Martin Droppa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Zuzana Babjaková, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Lucia Jedla.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 65 čitateľov

III. Vo víre života

Moja rodina bola práve shromaždená na trojičnej púti v Hornej Lehote. Všetci sa zožierali obavami, že mi biskup azda ani nedá stanicu, keďže od posviacky už dlhá doba prešla a túžobne očakávané prvé kaplánske umiestenie neprichodí. Ja vedel som, že ono prísť musí, ale ako uspokojiť nedôverčivú rodinu? „Mieša sa medzi akýchsi panslávov; azda preto nedostane ani stanicu“, prisviedčaly si ženy z príbuzenstva. Konečne prišiel listonoš a doniesol poštu. V nej s trasúcima rukama, uprostred nedočkavosti rodiny, otváram — list biskupov. „Do Detvy…“, list vypadol mi z rúk a rodina zúfale opakuje „Do Detvy…!“ Očakávanie sa splnilo, ale nedonieslo úlevy. V ich očiach bola Detva pochopom strašným. Zboj, smrť boly jej ekvivalentom. Ja videl som už nad sebou bujného koňa a nohy sa mi podlamovaly. Otčim prvý precitnul zo strašlivého prekvapenia, vytratil sa do prednej izby, odkiaľ sa o chvíľu vrátil s veličizným revolverom. „Bez toho mi ta nepôjdeš. Ty si prismelý, teba tam zabijú!“ Revolver som prijal, ale nemal práce a preto po rokoch bez výstrelu ho hrdza kdesi zožrala.

Môj prvý principál bol muž vynikajúci, učený. Jeho nešťastím bola okolnosť, že mal na univerzite spolužiakov, ktorí v živote zaujali vysoké miesta, kdežto on zaostal, hoci Detva nebola málovýznamnou pozíciou. Nespokojný sám so sebou, roztrpčene posudzoval kde-koho, často aj svojich nadriadených. O svojom staručkom a občas roztržitom biskupovi opovážil sa verejne tvrdiť, že birmoval neplatne. Pred hodnostárskym klobúkom všemocného biskupského vikára Havrana uštipačným sarkazmom, ako pred Geslerovým klobúkom, pokľakol. Keď sa potom vyskytly naňho sťažnosti pre samovoľné, ačpráve nezištné nakladanie s cirkevným grošom, stihla ho suspenzia. Ledva sa z nej oslobodil, poslaný som bol k nemu ako novovysvätenec za kaplána. Prijal ma otcovsky a obsypával priazňou. Pričinil som sa všemožne, aby sa jeho rany zacelily. On však bol popri mnohých krásnych vlastnostiach neskrotiteľný. Jeho aféry s biskupom sa znovu obnovily a ja som sa dostal nechtiac do víru týchto zápasov.

Môj principál bol smýšľania maďarského, ale k slovenským národovcom, mimo trochu ironie, bol dosť tolerantný. A. Rojku i A. Kmeťa vďačne prijal, len s veľkým národným buditeľom kraja detvianskeho, Petrom Tomluljakom, svojím súsedom nevedel sa zniesť! Ku mne do izby viackrát prišiel a vidiac moju slovenskú knihovňu, pokľakol si posmešne pred ňou, ako pred mojou svätyňou. Bol Štedrý večer a povolal ma, ako svojho najdôvernejšieho, aby som mu pomohol povyberať krajšie sviece k slávnostiam. Medzi hŕbou prekladaných sviec vyskytovaly sa rozličné sošity. Jeden z nich vytiahne a hovorí mi: „Vy ste povedali, že keby som išiel do Martina, že by ma tam vaši slovenskí páni vyhnali a tu vidíte, ako ja pestujem slovenskú literatúru.“ Pritom mi podával malú príručku pre birmovancov, ktorú on sám spísal a vydal. Ja som uznal jeho zásluhu, ale som sa ohradil proti jeho tvrdeniu o Martincoch. On tvrdil svoje, ja som bránil gavalierskosť martinských národovcov a na tom sme sa v roztrpčení rozišli. Pri vianočnej večeri som povstal a v prípitku apelujúc na novonarodené knieža pokoja, usiloval som sa nepríjemný ten incident zahladiť. Aj sme si na znak smierenia priťukli, ale predošlý úprimný pomer sa už viac nevrátil. Jednako honoroval som jeho veľkú lásku a starostlivosť k detvianskemu ľudu a s vďačnosťou uznávam, že som sa od neho mnoho dobrému priučil. V ustavičných roztrpčených zápasoch s mocnejšími pánmi prizavčasu odumrel tento nevyrovnateľný priateľ a otec ľudu detvianskeho.

Spomínal som nemilé rozpomienky na svoje prvé detvianske Vianoce a včuľ prejdem na nie menej trpkú rozpomienku na druhé. Ráno v tento štedrovečerný deň odišiel som na vianočnú spoveď do fiľakovského kláštora. V dome sa vtedy riadi. Nálada predvianočná ma ta hnala. Odbavil som si pobožnosť a spechám ku nádražiu, ale posledný možný vlak mi pred nosom odbehol. Telegrafujem do Detvy pre povoz na Kriváň Detvu a čakám v nádražnej jedálni na nočný rýchlik. Aby som si aspoň vsugeroval štedrovečernú náladu, objednal som si varené víno, zákusky a pár jabĺk. Pri protivnom stole zasadli si maďarskí železničiari a pre odlúčenosť svoju od famílie roztrpčene napádali kňazov, ako údajnú príčinu všetkých sociálnych nesrovnalostí. Ja som si to musel práve v Štedrý večer všetko vypočúvať. Vlak po trápnom očakávaní prišiel od Pešti a ja som sa cítil vykúpeným, keď som naň vysadol. Na nádraží čakal ma objednaný koč a ja som z neho vo vytržení obdivoval tisíceré, do detvianskeho kostola so všetkých strán s lazov, s horiacimi fakľami centripetálne pohybujúce sa množstvo Detvanov na polnočnú omšu. Nikdy také uchvacujúce špektrum! Práve vyzváňali na polnočnú, keď som sa vrátil s tak dobrodružnej cesty.

Detvanská farnosť so svojimi nespočetnými lazami je tak rozsiahla, že kapláni aby vo dne v noci boli na koni, aby značným nárokom nábožných Detvanov vyhoveli. Museli chodiť na lazy nielen ku nemocným, ale aj do lazníckych, zväčša pokutných a sedliackymi učiteľmi vedených škôl, ale aj na pohreby do lazníckych cintorínov. Ja dlho som sa z počiatku nevedel odhodlať sadnúť si na osedlaného koňa, až po mesiaci vyviedol ma dobrý kolega von z mestečka a posadil na celom tele sa trasúceho do sedla. Ale hneď som na to privykol a potom už sám som prevzal od kolegov túto funkciu, ktorá mi pôsobila nevýslovnú radosť, trebárs bola plná nebezpečia. Denne letel som s najväčšou rýchlosťou na krásnom, bujnom koni aj 5 — 7 hodín a mal som radosť z bezprostredného styku s originálnymi typmi lazníka, bačov, ba aj všeobecne známych zbojníkov. Lazy staly sa mojím okúzlujúcim svetom, na ktoré si dodnes s láskou i túžbou myslievam.

Raz idem od chorého z nebotyčnej Sliačkovej Poľany, obdivujúc veľkolepé rozhľady a švitorenie škovránkov nad svojou hlavou. Zabudol som na seba i na koňa. Tento zbadajúc, že nedávam naň pozor, sohnul sa dľa zvyku a začal sa popásať po bujnej tráve, až sa dostal na pokraj priepasti, po ktorej sme sa mali krivoľakými prťami (ovčími cestami) spustiť do hlbočiny údolia. Pri pasení sa rebrá koňa zúžily a brušný pás postroja uvoľnil, následkom čoho sa sedlo začalo posunovať smerom ku koňovmu tylu a ja som sa len vtedy spamätal, keď som už pozvoľne padal hlavou do priepasti. Jeden okamžik duchaprítomnosti ma zachránil, keď som sa bleskom vyšinul zo sedla a hodil sa na bok tiež naplašeného koňa, na zem. Kôň odbehol rovinou a ja som sa takto v poslednom okamžiku zachránil od istej smrti.

Druhý, ešte nebezpečnejší prípad bol na rovine, keď som spiechal ku divnej, nervóznej starenke na úzkych, plytkých sánočkách, v ktorých len ležačky mohol poháňať jedného koňa. Na spodku tiekla voda, na jej površí bola vrstva snehu a z oblakov chumelil sneh zrovna do mojich očú. Pomaly usadil sa sneh do rukávov mojej bundy, vietor roztvoril mi ju na prsiach. Hrubá vrstva snehu sa mi usadila na rozopnutých prsiach. Ruky, držiace liace, som mal premoklé a preziabnuté a do víček mi šľahaly snehové vločky, takže nebolo možno pozorovať na cestu. Kraj zahalený bol snehom a hustou hmlou, takže som stratil orientáciu a pomaly cítil som veľmi príjemný pocit pozvoľného zamŕzania, uspávania. Aj kôň musel sa podobne cítiť. Zastal. Ani sa nepohnul. Tak nehybne sme museli stáť tam najmenej za pol hodiny. Ja som bol v sladkom bezvedomí. Zrazu sa kôň, akoby posledný raz, zatriasol a vietor zanášal hlas jeho nákrčného zvončeka do diaľky. To začuli v neďalekom lazníckom domku bývajúci ľudia; vybehli von a s podivením videli stojace sane a v nich nehybne ležiaceho kňaza. Schytili ma, zaniesli do svojej chalúpky a trením vrátili k životu. Stará babka ma ešte vyhrešila, že som k nej tak oneskorene prišiel. Ona nešípila že som k nej prišiel temer až s druhého sveta.

Jeden letný večer prišiel po mňa ku chorému, ktorého na svatbe poklali nožom. Keď som ho na ďalekom laze zaopatril a vyšiel z domu, bola už hustá tma. Hviezdy na nebi a svetielka po ďalekých lazníckych domčekoch splývaly dovedna. Žena, ktorú som len ťažko uprosil, aby ma s lampášom aspoň na hradskú vyprevadila, ide svietiac dolu svahom, pred koňom. Zrazu sa žena potkne, upadne, lampáš vyhasol, kôň sa z toho splašil a padol so mnou celou ťarchou svojho trupu na moju ľavú nohu. Bol som istý, že mi ju na dobro rozmliaždil. Žena sa prvá spamätala a utiekla domov. Kôň skočil na nohy a s erdžaním utiekol sa pásť po širočizných okolitých lúkach. Ja ležal na zemi na úplne mi neznámom mieste a ledva som sa vedel pohnúť. Pomaly poohmatúvam si nohu a vidím, že okrem silného úderu zlomená asi nie je. Stúpiť na ňu však nebolo možné. Stal som si na pravú a na nej, držiac si rukou ranenú nohu, doskackal ku neďalekému potôčku. Tam som si sobliekol spodky, namočil a pomocou vreckovky obviazal ranenú nohu. Potom som zas na zdravej nohe preskackal potok a namieril za najväčším svetlom. Po dlhom a trápnom skackaní vo vzduchovej čiare konečne som sa dostal k ľudskému obydliu. Bola to práve laznícka štátna škola. Pred ňou stály vozy, nakladené nábytkom. Domáci i furmani sa ma ako nočnej príšery zľakli a keď trochu precitli, boli presvedčení, že niekto z učiteľových veriteľov prišiel prekaziť učiteľov nočný útek. Ledva som ich uspokojil. Sadol som si na prah, odpočinul a potom som volal z diaľky môjho koníka, ktorý sa medzitým na brehoch potoka do sýta napásol. Koník pomaly sa dostavil a mňa uspokojení už učiteľovci vysadili do sedla, priviažuc mi boľavú nohu ku pásu. Na jednej nohe oprený o strmeň s nesmiernou ťažkosťou, po viachodinovom trápnom rajtovaní, dostal som sa domov. Prípad prešiel bez ďalších následkov.

Cez Korytársky vrch musel som sa takmer každodenne viezť. Keďže bilnice primalých sánočiek bily dolu svahom koňovi do členka, tento pustil sa vždy do divokého úteku, ktorým sa sánky prekotily, kôň sa odpútal a ja letel som veľkým oblúkom v bunde aj na 15 metrov vo vzduchu, až spadol som do mäkkého snehu. A to sa opakovalo cez zimu každodenne. Pravdepodobne som sa zacvičoval na pozdejšie lietanie v aeropláne, ktoré som si obľúbil o tricať rokov neskorej.

No, v Detve čakala ma aj rytierska aféra. Rozčuľoval som sa, že bol v Detve vyvolený za obecného lekára slovenský, len akýmsi šarišským nárečím žvatlajúci Žid. Napísal som to aj do novín, sťažujúc sa, že v Detve bol za obecného lekára vyvolený „miesto poriadneho kresťana — Žid“. Novému Aeskulapovi Detvy to ktosi prečítal a myšlienkovú čiaru vysvetlil ako zámenu slova „neporiadny“. Zrazu dostavia sa ku mne detviansky notár a podnotár vo frakoch a z poverenia lekára žiadajú ma o zadosťučinenie za tú urážku. Ja sadol som ku stolu a napísal nasledujúce osvedčenie: „Osvedčujem sa, že p. dr. N. N. je poriadny Žid. Datum a podpis.“ Sekundanti prevzali osvedčenie a s nehoráznym smiechom sa vzdialili. Na to mi odkázal lekár, že ma psím korbáčom vyšľahá, a ja zas jemu, že ho moji Detvani na kašu rozmrvia. Rytierska aféra sa takto nekrvave skončila a nemala následkov.

Raz idem v sobotu podvečer z ďalekých lazov. V sobotu vyplácali na krivánskej pile robotníkov a oni si časť zárobku premieňali vždy v krčme malého žida Lendela (iste prišiel z Kolomije) na pálenku. (Pre jeho malú postavu volali ho Ribrcolom.) Takto rozjarení počuli vo tme stúpať môjho koňa. „Počkaj, Žide, však dostaneš!“ pokrikovali mi a už bolo počuť, ako berú z hŕbok štrk do rúk. Koňa som popohnul, vytiahol z vačku zápalky. Jednou rukou zakryl som si oči, aby mi ich nevybili. Príduc medzi nich, zapálil som nečakane zápalku a posvietil im do očí. Chlapi, vidiac kňaza, hodili sa na kolená a odprosovali, že sa oni nazdali, že majú pred sebou Žida. Dostali, pravda, mravnú príučku, ako sa patrí.

V Detve si jarmok bez bitky a krvi ani predstaviť nemožno. Vo svojej izbe, na poschodí, počujem zrazu mimoriadny šramot, akoby zvuky morského príboja. Zase niečo zlého tušiac, vezmem najpotrebnejšie cirkevné rekvizity a sbehnem do jarmočného víru. Ledva som sa cez hustý a rozčulený zástup a žandársky kordon pretisol, keď som zastal nad prebodnutým mužom, z jehož rany strieka azda na meter vysoký prúd krvi. Žandári odtisli zástup a ja, nakoľko pomery dovolily, kľačiac na zemi pri nešťastlivcovi, pripravil som ho ku smrti. Na druhý deň ráno vyzerám z môjho okna a vidím, že zpoza rohu kostola podozrive vykúka akási mladá žena. Hľadám jej protejšok a vidím ho vo dverách obecnej šajtlavy (prechodného väzenia) v osobe mladého muža, bez kabanice. Zrazu sa ženská postava rozbehne smerom k mužovi. V behu prehodí svoju kabanicu ponad svoju hlavu, zahodí ju na plecia mužove a potom spolu utekajú hore mestečkom, do lazov. Na druhý deň idem hore mestom a mladý Detvan hvizdajúc si kráča naproti mne a na holom bruchu vidím mu chrastičku ako dnešný päťhaliernik. Bola to jediná stopa predvčerajšieho žandárskeho bodla.

Z Detvy som nieraz zabehol do Zvolena k popredným tamojším Slovákom, akí tam vtedy boli hlavne v rodine dra. Jána Vesela. Jeho pani bola opravdu žiariacim vzorom národne cítiacej dámy a dobrej matky. Raz vidím pred zvolenskou farou húf ľudí a keď sa spytujem po príčine shluku, bolo mi povedané, že sa tam práve vydržiava dražba pozostalosti farára Tmáka. Tmák bol utajený Slovák z éry Moysesovej a preto ma čosi tiahlo ísť sa na dražbu aspoň podívať. Prezerajúc si súpis k dražbe prichystaných svrškov, zbadal som tam pod jedným dražobným číslom tri obrazy: dve tlačené reprodukcie ktorýchsi maďarských biskupov a olejomaľbu slávneho Štefana Moysesa. Videť to a rozhodnúť sa tento vzácny portrét stoj čo stoj vydražiť, bolo rozhodnutie jediného okamžiku. Požiadal som dražbu vedúceho dra. Kňazovického, aby tri portréty rozdelil a osobitne vydražil. On prikryl, ale hneď zbadal, furták, koľko bilo. Za Moysesov obraz určil toľkú výkričnú cenu, ako predtým za všetky tri spolu. Nato nastal medzi Kňazovickým a mnou divý zápas o portrét. Neustúpiť považoval som tu za otázku národnej cti, keďže prítomní zápas tento zatajeným dychom sledovali. Bol som chudobný, jednoročný kaplán, ale neustúpil som ani vtedy, keď protivník s pekelným výsmechom licitoval už blízo ku sto zlatým. Tam ma potom škodoradostne popustil a tak z pôvodných úhrnných štyroch, obraz ostal mojím majetkom za sto zlatých. Bola to vtedy zvlášť pre začiatočníka veľmi citeľná suma. Ostatné dva obrazy nik nekupoval, ani za pôvodné štyri zlatky, ba ani za hodne menej. Konečne keď ich už ponúkal za 40 krajciarov, smiloval sa nad nimi jeden Taliančik a vyplatiac tých pár krajciarov, oddelil v prítomnosti celého obecenstva obrazy od skla a rámov. Obrazy odhodil do kúta na zem, prázdne však rámy vzal pod pazuchu a bez slova odišiel. Bola to pekná demonštrácia za našu národnú myšlienku a mňa odvtedy na okolí za dlhé časy prezývali Moysesom. Bola mi to, pravda, nemalá česť a vzácny Moysesov obraz je do dnes poprednou ozdobou môjho bytu.[1]

V Detve bol vtedy organistom istý Železňák, môj krajan, a keďže predtým za roky účinkoval v národne prebudenej Veľkej Bytči, mal hodne národného povedomia, ktoré však v tunajšom maďarónskom ovzduší bedlive skrýval. Jednako ja som to z neho dobre vycítil a i dľa toho, že sme boli Oravci (najväčší to lokálpatrioti!), sme sa radi mali. V Detve bol priemer denných pohrebov 5 — 6. Truhly pokládly sa pod chórom do radov, kňaz sedel medzi kostolnými lavicami pri stolíku, organista stál medzi lavicami a slovenské odoberačky spievaly sa rad-radom každému osve. Pred každým spevom organista ukázal rukou, komu nasledujúci spev zneje. Raz boly výnimečne len dve rakve pred nami a roztržitý rechtor zavolá: „Teraz tomu krajnému.“ Po chvíli sa spamätáme, že vlastne obe rakve sú krajné a pozrúc sa jeden na druhého, vzdor úcte, akou sme sa chovali ku svätosti miesta a ohľadu ku trúchliacim pozostalým, nevedeli sme sa zdržať, aby sme neprepukli v kŕčovitý smiech, ktorý sme takmer neboli vstave tlumiť. Odvtedy upadli sme obaja do smiechových kŕčov a kedykoľvek sme spolu fungovali, museli sme si oči knižkami zakrývať, lebo nech sa pohľady naše náhodou stretnú, chtiac-nechtiac, museli sme sa aj bez novej príčiny neslušne rozosmiať. Vtedy som videl, že aj smiech môže sa stať chorobou, ktorej odolať človek nie je vstave. Že v staršom veku pustia sa mi slzy pri čítaní sebamenšej smutnej udalosti, ba i pri pohrebe úplne mi cudzích osôb, to považujem za podobnú podvedomú rozdráždenosť smyslov, ktorej človek odolať nie je vstave.

V Detve utvorila sa okolo mňa celá česká umelecká kolonia. Tam chodili vtedy pod mojou ochranou maliari Jaroslav Augusta, Strimpl, dnešný šéf protokolu ministerského predsedníctva, sochár a maliar Jóža a Franta Úprka a iní. Rázovité ľudové výšivky detvianske som pestoval, vyšívačky podporoval a ich prácam razil cestu do sveta. Aj dodnes mám celý byt preplnený detvanskými výšivkami a robím im, kde možno, výdatnú reklamu.

Detviansky ľudový život ma od prvopočiatku okúzľoval a robil som si o mojich pozorovaniach usilovne poznámky, ktoré som neskorej spracoval v monografii Detvy. (Vyšla bohate ilustrovaná s notami u Karola Salvu v Ružomberku r. 19O5.) Tisíckusový náklad sa za rok rozpredal. Obecenstvo dodnes súri II. vydanie tejto prvej, ilustrovanej, väčšej knihy slovenskej. V jadre dobrý, úprimný, zbožný a umeniamilovný detviansky ľud ostáva mi i po desaťročiach predmetom mojej zvláštnej lásky, s ktorou neprestávam jeho ďalšie osudy sledovať.

Z Detvy dostal som sa do Krupiny. Ako od Detvy otváral sa mi svet slovenských krajov i ľudu priľahlého Novohradu, tak so stanoviska krupinského mohol som pozorovať najzachovalejšie slovenské kraje: Neresnice, Hontianskych Krekáčov až po Balážove Ďarmoty, Štiavnicu a Sv. Antol. Tu som sa dostal medzi bojovných národovcov: Lehotského, Šuhajika, Kramára, Jarka Cablka, z vidieckych dr. Jána Slávika, Ďura Slávika, Dedinského, no a hlavne do blízkosti svojho nezapomenuteľného povzbudzovateľa Andreja Kmeťa v neďalekom Prenčove. On mňa a ja jeho sme sa často navštevovali. Nieraz musel som s ním i na vykopávky, a to i v dáždivom čase. A beda mi, jestli som pri práci zazívol alebo nepreukazoval dostatočného záujmu k predmetu! No, dohoniť rojčivého skúmateľa prírody a nevyrovnateľného idealistu, to mi nešlo. Z vidieku na jarmoky prišlá slov. inteligencia, v nej i evanjelickí farári, sa v mojej kaplnke skladali. Zahútaný dr. Kramár celé dni dúmal a čítal v mojej kaplnke. Čím väčšia bola moja úradná zamestnanosť, tým intenzívnejšie som pracoval a len po nociach napísal som spomenutú už „Detvu“.

V tom čase mal Janko Cablk v Krupine svadbu. K jeho veseliu dostavil sa celý martinský štáb: Pavel Mudroň, Svetozár Hurban, A. Halaša a iní. Ja prechádzal som sa práve po námestí s tamojšími mestskými úradníkmi, Slovákom dosť neprajnými, a debatovali sme o našich národných i literárnych snahách, ktoré oni odmietali. Keď sa svadobný kondukt na kočoch priblížil a ja poznal som v nich našich národných predákov, pozdravil som ich ostentatívne, načo im okolostojací maď. páni tiež vzdali podobnú poctu, zaiste zachvátení pudom môjho príkladu. Toto ich potom dlhé časy mrzelo.

Z Krupiny zariadil som na národných slávnostiach v Martine malú výstavu detvianskeho ľud. umenia v sprievode mojej prednášky „O ľudovom umení v Detve“. Medzi prednáškou predvádzal som na fonografe zachytených niekoľko ľudových piesní z Detvy. Prednáška i s výstavou vzbudila značnú pozornosť a bola nielen prvým mojím debutom pred slovenskou verejnosťou, ale bola aj začiatkom mojich prenasledovaní so strany maďarských cirkevných i svetských vrchností, ktoré neutíchly do samého prevratu.

Krupinskí maďaróni nevedeli mi zabudnúť moje martinské vystúpenie a čakali len na prvú príležitosť proti mne otvorene vystúpiť, keďže spoločensky som mal veľmi príjemné styky so všetkými takmer vrstvami mestečka i okolia. — Stalo sa, že v Krupine slávil svoje kňazské primície odchovanec viedenského Pazmanea Herman, pochádzajúci síce z rodiny národne prebudenej, ale sám plával s maďarským prúdom. Ja som mu práve vykladal naše národné krivdy, keď sa dostaví ku mne žiačka z tamojšej vyššej elementárky, vyriaďujúc mi odkaz učiteľky Winklerovej, že sa deti budú katechizmus učiť v reči maďarskej. Práve o probléme slovenského katechizmu som vykladal novému kňazovi a už aj preto nemohol som učiteľke a dievčaťu inú odpoveď dať, ako: „Choď len, dcéra moja, do školy. Ja o chvíľočku k vám prídem, a jako sa budete katechizmus učiť, to vám ja potom poviem.“ Dievča si skrátilo vec a povedalo učiteľke, že som jej odkázal, že do katechizmu učiteľku nič a aby sa mi do toho nemiešala. Urazená staršia dáma s plačom sa ponosovala správkyni, ktorá mi potom materinskou dobrotou vytýkala, aké nepríjemnosti som s tým sebe i jej zapríčinil. Medzitým sa učiteľka posťažovala svojmu dôverníkovi, advokátovi Paczolaymu, ktorý neomeškal vec oznámiť mojej cirkevnej vrchnosti, potlačiac to iste hodným sósom protislovenských obžalôb. Následkom týchto bol som z trestu z najlepšej stanice na najhoršiu, medzi kremnické vrchy, na Jastrabie, preložený a pohrozené mi ďalšími následkami, jestli nezanechám panslávske velcity. A potom to už išlo každých 6 — 9 mesiacov, so zlej ešte na horšiu stanicu sa sťahovať a donášať so sebou úpravu novému principálovi, aby ma ako nebezpečného pansláva a nespokojenca na krátko držal. Niekde privítali ma ako trestanca a tak so mnou aj zachádzali. Kde principál nepožíval zvláštnej dôvery biskupského dvora, tam poverili so strahovaním súsedného farára, ktorý musel dávať občasné relácie o mojom patriotickom chovaní a stykoch.

Ovšem, obecenstvo mesta Krupiny bolo mojím preložením krajne roztrpčené. Prvý si to odniesol Paczolay, ktorému v noci okná vytĺkli. Boly práve posledné dni fašiangové a mešťania po námestí za celý čas rozčulene pojednávali môj prípad. Utvorili aj akčný výbor, ktorý pochodil farský, mestský, školdozorský a slúžnovský úrad a vyžiadajúc si všade osvedčenie o mojom korektnom chovaní a účinlivosti, vybrali sa s nimi na troch vozoch do biskupského dvora žiadať odvolanie môjho preloženia. Biskupov plnomocník Havran ich pred biskupa ani predpustiť nechcel, ale nadával mi do nebezpečných panslávov, ktorý rozširuje panslávske spisy. Na to jeden z deputácie vytiahol z vačku a ukázal svätovojtešské vydanie Špirágovho Katechizmu s tým, že ja takéto spisy rozširujem a že či je to priestupok? Načo rozčulený kanonik ho okríkol, že aj to je panslávčina. Deputácia sa na to osvedčila, že kým ju nepripustia pred biskupa, neodíde, ale pošle na pápežskú nunciatúru telegrafickú sťažnosť. Len horko-ťažko sa dostali pred staručkého biskupa, ktorý im povedal, že však im on mňa nebere a pomenoval ma dobrou dušou. Na koniec im Havran dal osnovu telegramu na novovymenovaného kaplána Brezinu, aby ostal na starom mieste a do Krupiny nechodil. Sľúbil, že ostanem ďalej v Krupine. Deputácia vrátila sa až v noci a už hore mestom pobudila všetko obyvateľstvo s víťazným chýrom. Celé mesto bolo na nohách a ponáhľali sa nielen katolíci, ale aj evanjelici do fary vypočuť zprávy deputantov a osláviť víťazstvo. Opát Machovič plakal od radosti a oslavovaniu nebolo konca. Až o týždeň dostal som telegrafický rozkaz: Krupinu okamžite opustiť. Mešťania usporiadali na rozlúčku veľkú ľudovú hostinu a mňa odchádzajúceho vyprevadili až do Zvolena. Andrej Kmeť a Richard Osvald postavili sa na obranu stíhaného a vydali o tom brošúru „Priateľské slovo“. Osvald si to musel aj odpykať, súc pozbavený čestného členstva okresu svätokrížskeho. Moysesovské kňazstvo poctilo ho kedysi tým titulom; v duchu Havranovom obrodené duchovenstvo pozbavilo ho tej cti. Raz som bol z Krupiny navštíviť cez vrch Havran na Prenčove Andreja Kmeťa. Keď sa zaoblačilo, staručký Kmeť ma vyprevadil skoro až po Žibritov, akokoľvek som ho ja zdržoval. Povstalo hrozné hromobitie a príval. Ja uchýlil som sa do najbližšieho domu, ale Žibritovania ma nevrlo prijali, ba odišli všetci z domu do súsedov. Nútený som bol v najväčšom prívale ďalej sa uberať.

Na novom mieste si ma tamojší notár Boldiš vzal pod dozor, prekutal mi knižnicu a dľa možnosti strpčoval mi život, vediac, že sa tým dajú zakryť mnohé chyby a získať zásluhy. Neskorej musel som ho videť vedeného žandármi pre spreneveru do väzenia.

Z Jastrabia mal som príležitosť poznať nielen môjho principála a básnika Jána Ďatla, ale aj slovenského humoristu dra. Zechentera, staručkého už penzistu Chrásteka, historika Pavla Križku, Plošica, historiografa mesta Zvolena, J. Bánika, staručkého už geologa Lunáčka, verného Slováka Ferenčíka, spisovateľa Budayho, pedagoga Karola Bieleka. Navštevoval som ich s pietou. Takmer pochoval som túto do hrobu klesajúcu generáciu slov. dejateľov. Havranova ruka zasiahla ma aj tam a ja musel som sa brať medzi Nemcov-Handrbulcov, ďaleko medzi vrchy, na Veľké Pole.

Nemecky som len toľko vedel, čo ostalo vo mne zo strednej školy a považoval som to za krivdu nie tak na sebe, ako skorej tomu nemeckému ľudu, ktorý má plné právo mať duchovného, ktorý jeho materinskú reč správne ovláda. Na môj protest, že nemčinu ani prostredne neovládam, odpoveď znela: „Keďže prostredne reč ovládaš, teda iď ta!“ Išiel som teda, kam ma nevraživosť hádzala, ale zaprotestoval som si tým, že som za čas nekázal, nespovedal, nekatekizoval. Môj dobrý principál, Fr. Šiferdeker, ktorý tiež ako národovec bol pred rokmi hodený medzi nehostinných Nemcov, len pracoval a ani len cítiť mi nedal nesrovnalosť tejto situácie. To ma primälo pokúsiť sa s mojou nemčinou. Tamojší Nemci nevedeli si moje slovensky znejúce meno zapamätať a preto ma spomínali takto: „Der kláne, šbáce, štude bindiš Kaplén“. (Ten malý, počerný, hrdý slovenský kaplán.) Malú monografiu Veľkého Poľa a Píly som podal v Sborníku Muzeálnej Spoločnosti.

Myslím, z V. Poľa som navštívil Pešť, kde sa mi prihodilo, že idúc užšou ulicou, hrom udrel bezprostredne za mojím chrbtom do jedného obchodného výkladu, ktorý sa okamžite celý vysypal na dlažbu ulice. Mňa musel úder tak ohlúšiť, že som bol celý nastrašený, keď som videl, že sa ľudia na mňa ako vyjavení pozerajú a že pristúpil policista a za rameno ma chytiac, spytoval sa ma, či sa mi niečo nestalo? Až vtedy sa obzriem do zadu a vidím, že je výklad vysypaný na ulicu. Preľakol som sa, že som to azda s mojím dáždnikom nejak ja zapríčinil a ani tušenia som nemal o úderu hromu.

Z Veľkého Poľa som sa raz vybral s nemeckými veriacimi do Štiavnice na púť. Keď som kázal po nemecky, Andrej Kmeť ma nepozorovane počúval a rozplakal sa nad tým, že slovenský človek, macošskými pomerami nútený je opustiť svoj slovenský ľud a sily svoje venovať Neslovákom.

Z V. Poľa poslali ma na druhý koniec diecéze, na Beňušu, vyše Brezna. Môj šéf bol menom i povahou podivín. Mal peknú, plnú ako bubník červenú tváričku, hodné bruško a malé nôžky. Trpieval na lámku, ale aj na stále suchoty vačkové. Zadeliť si príjmy nikdy nevedel a po lukulovej hostine nasledovalo dvojtýždňové hladovanie. Bol kedysi povedomým Slovákom, ale zlomený neblahými financiami, trebárs maďarsky len lámal, robil veľkého vlastenca. Slovenské noviny sa bál čítať, maďarským nerozumel; predplácal teda viedenské nemecké. Ačpráve málo čítal aj z týchto, čítaval ich len od poslednej strany, kde si všimol každej anonsy a dľa toho objednával rozličné zbytočnosti. Čiapok na pr. mal so dvanásť: hodvábne, látkové, zamatové, plátené, práchnové. Podobný výber mal aj zo striekačiek, paličiek a obuvi. Objednával, ale kým ho zato neexekvovali, neplatil. Exekútora z Brezna opojil a ten doma, keď vytriezvel, napísal negatívnu exekučnú zápisnicu. Ráno o deviatej dohačkal sa do kuchyne s otázkou, čo varia? Keď dostal odpoveď, že hovädziu polievku, rozsršil sa veľmi, pokrikujúc, že je on chudobný človek a nestačí mu každý deň na mäso. Mäso vlastnoručne vytiahol z hrnca, šmaril do komory, pľasol dverami a v hneve odišiel. O desiatej na všetko už nepamätujúc, zase sa dostavil s tou istou otázkou a keď dostal odpoveď, že sa varí zapražená polievka, hrozne sa rozhneval a pokrikoval, že však dal na mäso a že on má kaplána a nemôže každodenne zapraženú polievku mu dať. Pochytil z komory predtým vytiahnuté mäso a hodil ho do zapraženej polievky. Takto to išlo aj o jedenástej hodine. Za deväť mesiacov môjho tamojšieho pobytu, pri takom zaobchádzaní a hospodárení, nie div, že mal šesť domvedúcich. Koniec bol ten, že ho o pár rokov po mojom odchode dali pod kuratelu. Mal ale veľmi vážneho a úctyhodného, národne vynikajúceho strýčka, opáta v Žiline. S veľkým dáždnikom a cez plece mu visiacou starou koženou kapselkou rád chodieval do Zvolena na konské jarmoky, lebo bol náruživý koniar.

V jednej tamojšej filiálke bola štátna škola a na nej staručký učiteľ, tiež podivín. Volali sme ho Košútom, lebo nechcel slovenského slova stratiť, iba v rodinnom kruhu, kde zas nevedeli inak, len slovensky. Ale tam on bol veľkou nulou a čo bolo v dome k vypitiu, držala jeho pani pod siedmimi závorami. Výnimku tvoril môj príchod a vtedy dostal kľúč, aby nalial do čaju rumu. No, on výdatne použil tejto príležitosti a nahnul si pri tom z každej fľašky a bol mi vďačný za to, čo sa mu popri mne ušlo z jeho vlastného.

Dve zvláštnosti som si o ňom zapamätal. Jediné, čo v škole vyučoval po slovensky, bol cirk. spev. Bol okolo sedemdesiatnik a hlasu už žiadneho nemal. Keď predspevoval, podľa výšky hlasu sa napnul až na špičky a keď chcel hlboký hlas pustiť, kľupol si na zem tak, že keby bolo pred jeho tvárou pretiahnutých päť čiar partesových, jeho nos by bol na nich nakreslil nôty patričného nápevu.

Mal vo svojej školskej záhrade jedno veľmi praktické zariadenie, na ktoré ako na svoj patent bol veľmi pyšný a pomenoval to „direkt-systémom“. Záležalo to v tom, že záhradu mal podelenú dľa mesiacov školského roku a ta sa premiestil každého prvého v mesiaci prenosný záchod. Inak by bol prisahal na Hadúra a svoju dedinku videl v duchu už úplne pomaďarčenú. Mladším hospodárom sa ani inak neprihovoril, len po maďarsky.

Sedel som raz vo veselej spoločnosti. Zrazu sa dosť neokrúchane roztvoria dvere a do izby sa vteperí v čiapke a v tam nosených chlpatých valašských háboch asi 16-ročný parobok a zavolá: „Doniesol som im ľuon!“ Mal to byť mesačný plat tam sediacich notárov, ale prostorekosť v hore uváľaného duráka priviedla nás do dlhotrvajúceho chutného smiechu.

Kraje vyše Brezna menoval si ľud Handľami, z ktorých obce okolo Beňuše sa volaly múdre Handle, okolo Balogu však sprosté Handle. Niečo pravdy v tomto pomenovaní skutočne bolo. Zato v alkoholizme obidva Handle závodily a bol to smutný zjav, keď v jarmočné dni hradská s obidvoch strán bola obsadená opilými ženami, majúcimi pri sebe pohodený ovšem už vyprázdnený pľuciar (tľapkú nádobu na pálené).

Z Beňuše mal som príležitosť vnikať na Horehronie: Bacúch, Pohorelú, Muráň. Častejšie chodil som aj do Brezna, kde som udržoval priateľské styky s tamojšími slovenskými národovcami: s bojovným drom. Zibrínom, so sberateľom slov. porekadiel, vtedy staručkým Zátureckým. Z Beňuše som si spravil výlet polhorskou zubatou železnicou do Tisovca a odtiaľ na Pílu. Sotva sa v Tisovci rozchýrilo, že som ta prišiel, tamojší slov. národovci boli tak pozorní, že mi v mestskom hostinci urobili návštevy a večer zriadili na moju poctu tamburašský koncert. Rozumie sa, že som ja prvý urobil návštevu v historickej rodine Daxnerovcov. Odtiaľ navštívil som aj spisovateľku Tereziu Vansovú, rod. Medveckú, v neďalekej Píle.

Brezno mimo svojich znamenitých pareníc malo vtedy aj inú zvláštnosť. Pod mestskými bránami vysedaly aj v čas kanikule hokynárky v kožuchoch, pradúc pri praslici a predávajúc povestné onajsky.

V tej dobe stavala sa nová železnica Brezno — Červená Skala a ja som bol azda prvý neželezničiar, ktorý som sa na nej z Brezna po Beňuš previezol.

Raz išiel som navštíviť svojho spolužiaka a priateľa v T. Keďže bolo blatisko a cesta z mesta dosť ďaleká, požiadal som na námestí čakajúceho majiteľa doštenáka, aby ma vzal so sebou. Sotva sme vyšli z mesta, spustil sa veľký dážď, podobný prietrži mračien. Náhodou dohonil nás krytý koč a nazdávajúc sa, že je prázdny, zastavil som vozku a požiadal, či by ma nevzal do T.? Vozka upravil ma na dnu sediacu paniu, ktorá akokoľvek nevrle, dovolila mi prisadnúť. Keď som si môj malý kufrík z doštenáka odoberal, majiteľ mi potuteľne a s akousi iróniou prezradil: „Poznáte Frboltiarku? To je ona. Budúže mať farskí zas beh!“ Čosi som bol už počul o zlopovestnej „Frboltiarke“, ktorá bola postrachom obce T. No, príval nestrpel uvažovania, či presťahovaním sa z otvoreného doštenáka do kočiara neprídem z dažďa pod odkvap? Prisadol som a tŕpol, kedy sa to započne? Po desaťminutovom trápnom mlčaní dvoch neznámych ľudí, ktorých len železná nútnosť priviedla na jedno miesto, ma neznáma stará pani ostrými ako jazvec očami premeriavala a aksi veliteľsky oslovila: „A kto sú oni?“ „Farár“, odpovedám jej. „A kde farár?“ „Na Horehroní.“ „A na ktorej fare?“ „Na Beňuši.“ „A tam sú farárom, či kaplánom?“ „Kaplánom.“ „A kam idú?“ „Do T.“ „Nuž ale do ktorého domu?“ „Na faru.“ „A ku komu tam?“ „Ku p. kaplánovi.“ „A prečo mi to hneď nepovedali?“ „Myslel som, že vás to nezaujíma.“ Poďakujúc sa za odvezenie, trebárs sme do toho istého domu sostúpili, viac sme sa nesišli. Frboltiarka bola vdova po niekdajšom banskom dozorcovi, fervalterovi (odtiaľ skomolené Frboltiarka), a inak postrachom celého kraja.

Ani Beňuš ma dlho nehostila. Zlý osud hnal ma na Detviansku Hutu. Principál, bárs kedysi môj per-tu priateľ, požiadaný o to z biskupskej kancelárie, zachádzal so mnou ako s trestancom. Zakázal mi s kýmkoľvek vonkajším, či domácim sa rozprávať. Pre moju prvú, tam povedanú kázeň, ma znosil pred ľudom ako malého žiačika, takže som bol za krátky čas tamojšieho utrpenia nervove úplne zničený. Na Detvianskej Hute bola ešte vtedy vďačná pamiatka chýrneho kedysi tamojšieho kňaza-národovca Petra Tomkuljaka (známeho pod menom Petra s kľúčami). Jeho hrob pri kostole mal aj pri veľkých závejoch vďačnými veriacimi vyšliapaný chodník.

Raz sobášil som dolu v Hriňovej a povolaný ostal som tam aj na svadbe. Prenocovať som musel v tamojšom židovskom hoteli. Keď som sa do svojej izbietky zo svadby dostal, spozoroval som, že sa z jedného okna na prízemí nápadne svieti. Pozrem dolu a s úžasom vidím, že okolo dlhého stola kýve sa do tricať židovských bócherov a s veľkým krikom sa modlia. Bolo to vraj výročie odumretia člena hotelierovej rodiny. Nemohol som pri tom ani oka zažmúriť, ale stolom zatarasiac si dvere, díval som sa na ten nevídaný zjav. Pred svitaním sa tých tricať bócherov zrazu vytratilo do tmavej noci. V noci prichádzajú a pod rúškou noci zas odchádzajú.

Z Detvianskej Huty navštevoval som občas banskobystrických národovcov. Starého veterána nášho Hanzlíka, básnika-bohéma Iza Žiaka-Somolického a nešťastného neskorej dra. Turzu. S nevyrovnateľným buditeľom Horehronia, farárom Jozefom Martinčekom, som bol už od dávna v úprimnom priateľstve. Keď odchádzal do Ameriky, oplakal som ho horko, veď po jeho odchode som ostal v bystrickej diecézi temer sám otvoreným národovcom a všetka zášť maďarských kruhov sa koncentrovala práve proti mne.

Prechádzajúc sa raz s dr. Turzom po mestských lúkach, tento mi s veľkou romantikou líčil, že nad viditeľnými starohorskými vrchami v úzadí, ešte nad Šturcom leží istá obec a v nej do storočný farár prechádza sa celé dni po širokých lúkach bez slova, s cigarou v ústach. Tak žive mi líčil tieto neznáme mi výšiny a ich originálneho starčeka, že sa mi to zdalo len hmlistým snom fatamorgány.

Sotva prídem domov na Hutu, najdem list biskupov, v ktorom ma prekladá na Donovaly, práve k boku spomínaného starčeka. Sny moje sa tak nečakane zmenily v skutočnosť. Odchod z Huty bol mi ovšem vykúpením.

Moje nové pôsobište bolo vysoko nad najvyššími starohorskými vrchami, na prielome medzi rozvodím Hronu a Váhu, tak že keď kňaz u oltára prechodil s jednej strany na druhú, súčasne prechodil hraničnou čiarou medzi stolicou liptovskou a zvolenskou. Od pol októbra do pol mája bolo tam na tri metre snehu. Začiatkom mája začal rednúť, tak že chodci aj po ustúpaných chodníkoch za každým druhým tretím krokom viazli až po pazuchu. Potom začne sa vrstva snehu topiť od spodku a počuť odtiaľ záhadné mumlanie vôd a v jednu noc sa to všetko srúti a ohromným rachotom valí dolu briežkami, až zaplaví celú starohorskú dolinu a narobí dosť škody. Keď potom v nasledujúce ráno vyjde človek pred dom, nevie sa vynajsť od prekvapenia, lebo tam, kde mu cez zimu navyklo oko vidávať výšiny, zejú ohromné priepasti a naopak.

Po každú najmenšiu, do domácnosti potrebnú vec, ešte aj po snôpok slamy do postele, muselo sa chodiť až do B. Bystrice na trh. V taký čas už o tretej hodine popolnoci búchali mi na okno s otázkou, či idem do mesta? A jestli som mal furmana s nízkym plachtovým vozom najatého, ostali mi tam na prahu driemajúc, kým sa furman nedostavil a vtedy napratali si svoje veľké batohy aj tri-štyri tak, že som sa ja len hodne skrčený vmestil do vlastného povoza a tak musel cestovať vyše 5 hodín. Od štvrtej trvalo to temer do jedenástej a okolo tretej už ma sháňal povozník po Bystrici, aby som sadal, lebo že do polnoci nedojdeme domov. V Jergaloch, kde sa začína už dolina, museli sme s voza sísť, všetko z voza vyprázdniť a stáť tam vyše pol hodiny po pás v snehovej brečke, kým sane zamenily za voz. Potom sa naložily batohy a posadalo do voza. Jednako keď sme v marci-apríli prišli do mesta, vyzerali sme ako vypadlí zo Sibíra. Mešťani už v pestrých jarných kostýmoch; my v bundách a čiapkach postavení sme boli ako anachronizmy na obdiv a výsmech mešťanov.

Raz prišli sme po polnoci z mesta na Donovaly. Neďaleko fary bol cintorín, s dva metrovým múrom ohradený. Ako sa blížime, na smrť unavení a kľuckajúci ku fare, zrazu kone zastanú a nedajbože či dopredu, či na zad. Vozka vykrikuje, bije, nadáva, ale povoz s miesta ani na piaď. Po hodinovom mordovisku a nechápaní prekážky, musel vozka kone vypriahnuť, nakúpený tovar povykladať a pozanášať do fary a sane do rána tam nechať. Ráno sme mali s nôh spadnúť, keď sme prišli na prekážku. Oje vniklo do otvoru Umučenia, na prostred cintorína na kríži pnejúceho, práve do špáry, ktorú tvorí podpažie figury Krista Pána a rameno kríža. Snehu bolo teda toľko, že sme sa viezli nielen ponad cintorínsky múr, ale vo výške ramien hodne vysokého cintorínskeho kríža.

Môj principál bol staručký, blízo storočný pánko. Chudobný ako kostolná myš. Naňho vážne aplikovali tú anekdotu, že v noci vnikli zbojníci do jeho spálne, a keď sa zobudil a videl, ako sa prehŕňajú v jeho stolovinkách, on im kľudne svojím rečľavým hlasom povedal: „Dobrí ľudia, čo hľadáte?“ „Peniaze, starý, kde ich máš?“ „Ach, dušenky moje, ja ich vo dne nenájdem, akože vy v noci?“

Celý jeho domáci nábytok nebol hoden vtedajších tricať zlatých. Najviac si potrpel na hrubých cigárkach. Mladí kapláni vyvádzali s ním žarty a sberaly s drahých cigár pozlátisté manžety celý rok a potom nastokali ich na niekdajšie „šusterkuby“ (dnes „krátke“) a ponúkli s nimi starkého Bočkerika. Potom sa dívali, ako si on v slastnom povedomí, že fajčí „britaniky“, bafkal a za každým bafnutím ešte s nevýslovnou rozkošou pozrel na pozlátistú manžetu.

Bol veľmi jednoduchý človiečik a spomínalo sa o ňom, že keď v sedemdesiatych rokoch minulého stoletia počul spomínať Košúta, veľmi sa naň dopytoval, kto by ten pán bol? Revolúciu ani nespozoroval.

Raz prevrhnul ho furman a starček sa sgúľal do priepasti pod cestou. Furman hneď utekal do fary po kaplána, aby prišiel ho zaopatriť. Kaplán pribehne, soštverá sa do hĺbky v obave, či sa starý pán nezabil, a najde ho div-divúci, sedeť na zemi, opreného o smrek a matkajúceho okolo seba po snehu a spytujúceho sa: „Kde je moja cigárka?“

Bol na Donovaloch aj organista-podivín. Bol celý zúverený, pokrívaný. Naňho popri iných podivínstvach skutočne slušalo staré porekadlo: „Cantores amant humores.“ Rád si upil a zvlášte cez zimu stále popíjal „špiglós“, čaj, v ktorom bolo však aspoň toľko rumu, koľko čaju. Ním pohostil, kde-koho nielen z prirodzenej pohostinnosti, ale aby mal príležitosť aj sám si znovu a znovu ovlažiť život. Keď sme spolu chodili po koľade, ja mladík vtedy asi 26-ročný, bol som nieraz už v deviatom dome, kým jemu sa už krivé nohy hodne popletali a baviac sa v každom pohostinnom dome, nevládal za mnou chodiť. A keď potom prišiel do domov, kde zočil niektorého z početných robotníkov v štítnickej tabakovej fabrike, a jestli mu náhodou patričný nedoniesol odtiaľ šúlek dohánu, chytil ho polo žartovne, polo hnevlive popod krk, oprel o stenu a poškrtil za to, že mu, svojmu bývalému učiteľovi, nedoniesol tabaku. V škole na katedre mal stále aj tricať fľaštičiek všelijakých liečivých elixírov. „Tono, — volal na žiaka — ako sa majú stará mama?“ „Prosím, bolí ich hlava,“ oznamoval žiačik. „Tu máš, zanes im tento Elza-fluid, to im pomôže. A poobede aby si mi doniesol dva šestáky!“ A tak to išlo každý deň medzi vyučovaním.

Starý pán bol pri cirkevnom speve veľmi rozmarný. Na Zelený štvrtok na pr. spieval mi cez celý obrad do tricať veršov o svätom Jozefovi. Keď som mu preto dohováral, odpovedal mi ako samozrejmosť: „Ja už od rokov v štvrtok vždy k svätému Jozefkovi spievavam.“

Po nebohom farárovi ostal mi za moje nevyplatené pohľadávky pekný, veľmi rozumný, čierno-biely pes. Veľmi mi bol prítulný a ja chodiac k jednej čipkárke na stravu, vodil som ho ta a platil som aj zaň. Keď sme pojedli, uberali sme sa na obďaleč ležiacu faru. On ma pekne vyprevadil, laškali sme sa, ale keď prišiel pred faru, sadol si na sneh chrbtom k fare a ani sedem párov volov by ho nebolo odtiaľ vlákalo do prázdnej farskej budovy. Vyčkal tam havkajúc až do budúceho stravovania a ja som musel v priestrannej tej budove sám ako duša bývať. (Keď ráno vyniesli mrtvého starého farára, ja uložil som sa ešte v ten večer do jeho postele a spával som v nej v tej pustej budove.) Jedinými spoločníkmi boly tam pohrebné vence nebohého farára, povešané ako jediná ozdoba po mojich stenách. Keď som si potom po mesiacoch preca musel zariadiť vlastnú domácnosť, lebo mi moja stravovačka preto, že odchádzala s čipkami každú jar na Balkán, stravu vypovedala, môj pes, kadenáhle zavoňal, že sa vo farskej kuchyni už varí, nebolo tej sily, ktorá by ho bola z farskej budovy vytiahla. Hja, keď sú ľudia materialisti, nesmieme to zazlievať ani zvieratám!

Z Donovalov som si cez kúpeľnú sezonu často zabehol do neďalekých Korytnických kúpeľov zažiť niečo príjemných dojmov z kúpeľného života. Ale aj samé Donovaly a vôbec celá starohorská dolina boly v tom čase, zvlášť cez dlhú zimu, neobyčajne veselým krajom. Spev a hudba a ozaj nevinné zábavy sa ozývaly takmer celou tou dolinou. Zárobky išly, čipky maly odbyt a tak popri peniazoch nechybovala ani dobrá vôľa. Zvlášť v Jergaloch koncentrovala sa lepšia spoločnosť. Pán farár z Motyčiek bol virtuozom na husliach, čipkárky podonášaly z Horvátska krásne juhoslovanské pesničky, ba nieraz aj dobrého červeného vína až od Boky Kotorskej, a dobrej letory nechybovalo. Bol som vtedy mladý a kde sa v slušnej spoločnosti ozval slovanský spev, tam ma nebolo treba dvakrát volať. Raz ležal som chorý už vyše týždňa vo svojej pustej fare. Zrazu donesú mi lístok od môjho milého spolužiaka: „Sme tu veselí u Jergalov. Chybuješ nám. Príď hneď na každý pád. Čakáme ťa!“ Akože prísť, myslím si, keď ležíš chorý už skoro dva týždne? Chlapca som rozmrzený odpravil, že neprídem. Sotva odišiel, už ma to akosi dvíhalo: „A jestli tam práve vyzdravieš?“ Hodím na seba háby, na hlavu obesím svoju ťažkú bundu, a už skackám, od slabosti sa temer potácajúc, dolu donovalskými brehmi. Radosť svitania bola obapolná; na chorobu sa zabudlo a v priateľskom kruhu znelo veselo: „Jergaly, Jergaly, nešťastné Jergaly.“

Starohorská dolina, ako každá iná, mala tiež svoje zaujímavé figury. Taký bol „veľký umelec, sochár a maliar“, pán Paška. Každému do pútnického kraja zavítavšiemu kňazovi sa hneď predstavil: „Ja som pán Paška, čo som toho Krista Pána na Starých Horách do človečenstva priviedol.“ Pofušoval, znetvoril, zamazal všetky náboženské obrazy a sochy tejto doliny. Svoju dielňu mal v malej liliputánskej dedinke, ležiacej pod vrchom Kan a o nej sa tam žartom spomínalo: „Podkanová mesto, sedem domov jesto.“

Na Starých Horách bol vtedy farárom staručký Hrivňák, niekdajší teologický profesor, muž veľmi vážny. Mňa prečo-prečo nie veľmi vyznačoval. Raz povolal ma na obed, ale to bol, a to bez akejkoľvek zvláštnej príležitosti, tak zvaný gála-obed. Na stôl prišlo k mojej pocte aj víno z Libanonu, drahé a ohnivé. Ja som býval vždy slabý vinár a nemal som ani tušenia, žeby si domáci pán mohol zvlášte zakladať na víne, ktoré nie je z jeho vlastnej vinice, ale ktoré objednal neviem z ktorej ruky, dľa anoncí, z obchodu. Vykonal som tú nešikovnosť, že som si do tuhého vína nalial niečo vody. Starý pán sa mi pre toto tak rozhneval, že skoro dostal porážku a bolo raz na vždy po jeho priazni.

Keď som si už musel sám zariadiť na Donovaloch domácnosť, aby som sa odmenil za časté pohostinstvá mojich okolitých priateľov, často som ich volával ku sebe, ačpráve som si musel k ich prijatiu vypožičať, sám nemajúc ani toho najprimitívnejšieho zariadenia. Raz jeden z mojich priateľov, veselý furták, urobil mi k tomu tú nezbednosť, že odchádzajúc, odniesol mi všetky tri nože, koľké sa v izbe i v kuchyni len nachádzaly, tak že som musel potom požičiavať nože, keď som si chleba chcel odkrojiť. Keď potom po istom čase znovu zavítal tento priateľ, dal som prestreť stôl k obedu tak, že som na jeho mieste všetok príbor dal uviazať špagátmi ku stolovej nohe a na prostred stola umiestil som nápis: „Hostinec ku dôvere“.

Donovalcom som aksi k srdcu prirástol a naše lúčenie bolo ozaj plné tklivých, nezapomenuteľných výjavov. Ináčej Donovalci, keď chodievali na trhy do Bystrice (niektorí len, aby tam zjedli guľáš a vypili pohárik piva a vrátili sa), sotva sa dvaja-traja tam sišli, nemali vážnejšej starosti, ako zájsť si ku generálnemu vikárovi Višňovskému, aby ma na tú faru dal vymenovať. Ovšem už aj pre môj vek nemohlo sa im to podariť.

Aj Donovaly musel som opustiť, keďže sa ta hlásil zaslúženejší, starší kňaz, Jozef Kačka, slovenský estét a neskorej pre svoje slovanské presvedčenie na smrť odsúdený a dlho väznený martýr.

Z tohoto Sibíra dostal som sa hlboko na juh, na Brehy, neďaleko Novej Bane. Je to menšia hrnčiarska obec, odtrhnutá vtedy od sveta valným Hronom, bez mosta. Blízkosť železnice a mesta (Novej Bane i Levíc) a neobyčajná lacnota, robily pobyt v nej príjemným. Prevážalo sa cez Hron primitívnou kompou a neraz, keď sa ľady púšťaly, sme boli aj za týždeň odrezaní od sveta. Sliepka bola vtedy za tricať krajciarov, kilo baraniny za deväť krajciarov, metrický cent jabĺk za dve zlatky, hekto beňadického vína za štyri zlatky a štvrtka krásne vypečenej levickej husy za dvacaťpäť krajciarov, liter mlieka po šesť krajciarov. Ovšem, bolo to v roku Pána 1904. Dnes sú tieto ceny ako bájky o vlkolakovi neuveriteľné.

Veriaci boli všetci hrnčiari, ačpráve hliny už v chotári nebolo a museli si ju kupovať a voziť z Brežnice a často si prikupovali aj hrnce od novobanských hrnčiarov. Mňa posmievali kolegovia, že na oferu dostávam miesto peňazí hrnce a ono opak toho bola pravda, lebo moji veriaci ma tak radi mali („To je len také dieťa na tej našej fare“, hovorievali dobromyseľne), že mi ani za drahé peniaze svoj nedokonalý a krehký tovar predať nechceli.

Mali tú zlú obyčaj, že všetci chceli byť rechtormi a preto vyklali časom každého organistu. Kým prišiel nový, rechtorili si sami a toto ich vábilo do nepriateľstva proti každému organistovi. Druhú chybu mali, že sa do sveta na predaj hrncov vyberali húfne práve v nedeľu pred službami božími. Druhému kňazovi by boli azda napriek robili, kdežto mňa voľky-nevoľky poslúchli a vystrojení do sveta, na moje zaprosenie vrátili sa trebárs zo záhumnia a odbavili si ešte pred odchodom služby božie. O nich sa žartovne povrávalo, že vtedy bude súdny deň, keď sa všetci Brežania sídu v jeden deň domov.

Bol tam jeden bohatý hospodár, ktorý si z jesene dal bradu narásť a keď omlátil svoje obilie, stratil sa do sveta na žobračku. K jarným prácam sa zas dostavil, oholil a riadne konal svoje práce.

Na strednom Pohroní bola maďarizácia už hodne prenikla aj medzi ľudové vrstvy, čo badať bolo na maďarských živôtkoch devíc a na hlučnom, maďarskom speve mládencov. Letujúci tu Pešťania tu hodne prispeli k šíreniu maďarčiny.

Aj v tomto okolí našli sa niekoľkí, ktorí ač národne inak smýšľali, preca udržovali so mnou priateľské styky. V mojej fare nikdy tak hlučne nebývalo, ako tu. Raz dostavili sa ku mne traja priatelia, ako sa hovorí „in frak, klak, lak“. Pri svojej skromnosti som sa zadivil tejto neobvyklej ceremonielnosti. Vyvolajú ma do bočnej izby a tam mi úradným tónom jeden z nich sdelí: „Radi ťa máme, ale jestli nenecháš tú panslávčinu, musíme akokoľvek neradi, s tebou pretrhnúť všetky styky.“ Na čo som im ja odvetil: „Rád vás mám. Budete mi chybovať, ale od raz poznanej pravdy neodstúpim.“ Vyhýbali mi odtedy a ten, ktorý ich prežil, dnes hrá veľkého Slováka-separatistu a vyhýba mi dodnes.

Za môjho tamojšieho pobytu diala sa aj voľba do peštianskeho snemu. V okrese novobanskom bol od nepamäti volený vládny poslanec, tak že sa ironicky hovorilo: „Na Novej Bani, keby im vláda z Pešti koňa poslala, istotne ho zvolia.“ Toto chceli sme prelomiť a stoj čo stoj zvoliť opozicionalistu, trebárs s akýmkoľvek programom. Ja úfal som, že týmto prielomom prichystáme okres pre budúcnosť na slovenskú národnú kandidátku. K vôli tejto taktike pričinil som sa všemožne za vyvolenie opozicionálneho maďarského ľudáka, spišského Nemca, Karola Wildfeurera proti liberálnemu baronovi Wikkenburgovi. Kortešačky išly za mesiac s premenlivým šťastím. Pamätám sa na kortešskú pesničku, vlastný to produkt, ktorá sa ozývala celou dolinou:

„Veď už aj to povrávali, Wicemburka čerti vzali; horký vzali, tu sa tára, u Balbachov piera pára.“

Noc pred volebným dňom bola najpohnutejšia. Štáb bdel celú noc v permanencii na novobanskej fare. Moje Brehy maly ísť so mnou pod bielou zástavou, až v noci sme sa dozvedeli, že polovicu nám liberáli odlúdili. Sadneme na sane a hajdy z Bane na Brehy napraviť čo sa dá. Ľad Hrona pukal pod nami, kone sa za každým krokom prepádajú. Situácia na prostred hlbokého Hrona bola kritická. Každá minúta mohla nám doniesť smrť. Vytrhnem vozkovi bič a šľahám medzi kone a tak sa nám podarilo prefrknúť akoby letkom krehkou ľadovou kôrou. Čo sa dalo, napochytre sa napravilo.

Ráno svitol kritický deň voľby. Protivné tábory boly oddelené kordonom, ale viacerí ošemetníci prikrádali sa do druhého tábora. Mojich farníkov som si schoval na uzavreté miesto, do dvora jedného hostinca, prikážuc im prísne, aby sa odtiaľ pred časom nepohli. Sám držal som prísnu inšpekciu v našom tábore. Zrazu vidím rozčulený húf. Skočím medzi nich a vidím, že ako zločinca na popravu vedú starého, napuchlého človeka. Vyzeral ako Žid. Že vraj podplácal v našom tábore. Kto a kade len mohol, bil a stŕcal ho. Už ledva chudák dýchal v smrteľných úzkostiach. Chcejúc ho od najhoršieho zachrániť, na oko som ho poobkríkal a nadal mu, čím sa hnev rozzúrencov utíšil, potom som mu rozkázal ísť so mnou ku volebnej komisii, kde ho pre úplatkárstvo dám potrestať. Nad hlavou som mu držal palicu, aby ho viac nemohli po nej biť. Nieraz dostalo sa mi pri tom palicou po prstoch, ale zachránil som ho. Vo volebnej miestnosti som ho s primeraným poučením prepustil. Je divné, že som tohoto starého pána o polroka neskorej našiel na svojej novej stanici, kde bol mojím organistom. Spočiatku sa ma bál, ale neskorej priľnul ku mne. Možno nebol si ani vedomý toho, že som mu kedysi život zachránil.

Sotva sa toto skončilo, nastal v našom tábore nový, hodne nebezpečnejší konflikt. Istý natrhlý erársky hájnik vodral sa tiež medzi našich voličov, a keďže bol aj tak pre svoju, na široko známu nespratnosť nenávidený, naši ľudia dali sa doňho. On utekal k žandárskemu kordonu, kde ho ako vládneho prepustili, ale našich zastavili. On ešte zpoza kordonu vykrikoval na našich a posmieval sa im. Rozzúrení ľudia, uvidiac v blízkosti k dláždeniu tam v hŕbach nachystaný kameň, začali napred jeho bombardovať, potom aj žandárov. Títo vyzvali ľud ku kľudu a keď to neosožilo, vypálili do hustého zástupu niekoľko sálv. Ja nič zlého netušiac, sedel som práve vtedy s 20-30 inteligentmi pri obede v hostinci. Zrazu cez okná hostinca, ponad naše hlavy prefrčí niekoľko projektilov. Moji spoločníci hodili sa za okamžik pod postele, ja však pamätajúc na svojich farníkov, vybehol som sa presvedčiť, či sú v úkryte a či sa im za streľby nič nestalo. Práve dobehovali s miesta streľby do brány, kam ich všetečnosť proti mojim výstrahám zaviedla. Posledne dobehnuvší dostal ešte v bráne tú guľku do nohy. Vybehnem na miesto streľby, kam som sa musel pretisnúť medzi hustou masou krvácajúcich a krvou úplne zdivených ľudí. Na vyvýšenom mieste stoja krajne rozčulení ľudia, v rukách kamene proti kordonu tiež rozvášnených žandárov, ktorí práve znovu nabíjali svoje pušky a niektorí už dokonca mierili do rozzúreného davu. Aby sa nové nešťastie nestalo, zakročil som ja, trebárs nasadením vlastného života. Rozzúrencov musel som objímať, pre Boha prosiť, tíšiť, kamene im z rúk driapať, nasilu s fronty ťahať, takže som bol celý dokrvavený. Ale zúrivosť bola neskrotiteľná, skál na blízku zásoba, fronta priširoká, žandári rozsršení. Ľahko sa mohlo stať, že kým ja tíšim, niektorí ďalej stojací preca uhodia žandárov, výstrely padnú a zasiahnutý môžem byť v prvom rade ja, na predku fronty sa pohybujúci. Vtedy ovšem človek ani nepomyslí na vlastné nebezpečie. Keď som konflikt zväčša utíšil, obzrem sa po bojišti a tam vidím na hŕbe kamenia doluznačky ležať obetu streľby: akýsi gazda v kroji z Kosorína, leží, tvár i horné telo vejárovite prikryté kabanicou a zpod nej kŕčovite potrhujú sa nohy. Práve, chudák, dokonával. Také bývaly nielen na Novej Bani, ale všade, voľby. Naše Slovensko, bohužiaľ, ešte v našom demokratickom štáte príliš rozdráždene volí a uctenie cudzej mienky sa ešte dodnes neujalo. Starí maďaróni zápasia tu ešte vždy o svoju supremáciu, a to nielen zbraňami ducha, ale terorom sfanatizovaného davu. Dnes robia to ovšem pod maskou slovenského nacionalizmu.

Z tejto voľby mám ešte niektoré menšie spomienky.

Pred záverečnou hodinou si zvykli niektorí vydrigrošovia predávať svoje hlasy, a to hodne vysoko. Cez deň sa skrývajú a pod záverečnou hodinou sa ponúknu starostlivým kortešom. Ja som sa rozbehol na saniach ešte hodne zavčasu a kde som vedel o nemocných alebo simulantoch, takmer nasilu som ich zabalil do perín a doviezol a doprevadil k volebnej komisii. Ale aby protivník nesosberal ešte k väčšine mu potrebné hlasy, keďže tam bolo vládnych peňazí nadostač, zbadajúc, že vysielajú ešte kortešov kupovať hlasy na novobanské štále dvoje sánok, vyslal som za nimi po dvoch-troch urastených chlapov, aby im neublížili, ale aby sa s nimi, keď sa budú do mesta vracať, do tých čias grámorili, kým neprejde záverečná hodina. Trik sa podaril a Wildfeurer, v tomto okrese azda prvý opozicionálny poslanec, vyhral.

Že ako pracoval za vládneho kandidáta celý erársko-lesný, administratívny personál a židovskí krčmári, posvieti nám nasledujúce intermezzo. Do volebnej miestnosti privedú dedinčana, ktorý na otázku predsedovu, že na ktorého z kandidátov hlasuje, škriabajúc sa za uchom a prestupujúc s nohy na nohu, odpovedá: „Ja, ja, pán veľkomožný, ja už len na tú slávnu komoru.“ To jest, na vládneho kandidáta, na ktorého prevádzal personál kráľovskej lesnej komory, zvlášť po komorských obciach, neslýchaný teror.

Na vrchoch nad Novou Baňou sú dve hodne zaostalé vrchárske dedinky, Malá a Veľká Lehota. Nosia hrubý valašský kroj, bielizeň si šafranom farbia, a sú zväčša nápadne malého vzrastu. Na voľbu sa ich dostavilo do dvesto. Všetci, „ako by ich bola jedna mať mala“. Medzi dvoma tábormi stála na slame fronta vojakov, lebo zima bola veľká a na námestí dosť snehu. Rovnobežne pred vojenskou tiahla sa fronta našich v huniach odetých Lehoťanov, ktorí ako hudba hrala, skákali, zčiastky, aby nezamrzli, zčiastky pod vplyvom požitej „volenice“. Bola to ozaj podívaná pre bohov, videť tých jednostajne do taktu sa pohybujúcich, krojom i dĺžkou jednakých štyristo stehien.

Na tieto vrchárske dediny mám aj inú rozpomienku. Býval tam za niekoľko rokov aj môj krajan i konškolár H. To divé okolie muselo naň zle pôsobiť, takže tam duševne hodne zakrnel. Sišli sme sa raz dvaja jeho niekdajší spolužiaci a vybrali sa k nemu na návštevu. Nenašli sme ho ale doma a jeho domvedúca — sestra, dievča z goralských dedín Oravy, keď nás zbadalo, schovalo sa pod posteľ. Ledva sme ju odtiaľ vytiahli, celú zapýrenú, a kapacitovali ju, že sme zďaleka prišli na túto výšinu a že k obedu aby nám uvarila sliepku. Museli sme ju dosť dlho presviedčať, kým zarezala dajednu. Potom sme sa pozreli po byte nášho spolužiaka. Všetko po sedliacky, po vešiakoch samé vyzelenené šaty a po všetkých kútoch bytu nápadné množstvo — fľaškovej literatúry.

Kým stará sliepka zovrela, išli sme si pozreť kostol. Kľúč bol u kostolníka a na protivnom konci dlhej dediny a staručký pán rechtor bol ochotný nám kostolníka dovolať. Bol to hodne vyše sedemdesiatnik, vysoký, kostnatý starec, na sebe mal do drieku šitý, úzučký pepita kabát, s veľkými šlicami na zadku, z ktorých trčal dlhý, červený, okatý kapesník. Zo zadu zpoza goliera trčal mu hodný kramflik. Rozbehol sa po lúke, sohnutý stúpajúc na špičkách a volajúc strašnou maďarčinou — inak ani nechcel pred nami hovoriť —: „Šak varjanak, majd kurjantok edet!“ (Len počkajte, zakríknem naň, t. j. na kostolníka.) A už sa aj vypnul; ústa si zaclonil oboma dlaňami a napnúc všetky starecké sily, volal do diaľky: „Janóš, Janóš, dere!“ (Jánoš, Jánoš, poď!) Nikdy v živote som nestretol takej karikatúry!

Práve som mal plný dom milých hostí, keď mi priateľ z biskupského dvora doniesol tú Jóbovu zvesť, že som zas preložený, a to za kaplána do vrchárskej, od sveta odrezanej dedinky, na Prochot. Bola to pôvodne nemecká banská kolonia, dľa prvého kolonistu Profets-heim nazvaná. Tento názov menil sa časom na Profetsei — Prochotsei — Prochot, a Maďari, neznajúc pôvod názvu a vysvetľujúc si to, že to pochádza od priechodu cez Vtáčnik z hronskej do nitrianskej doliny, na dobu ich tunajšieho panovania premenili názov obce na Kelő (z maď. átkelő). Pôvodne nemeckú dedinu poslovenčil jej prvý farár, v chýre svätého tam pochovaný Kulifaj. Nevedel nemecky a donášal si z okolitých slovenských obcí sluhov, ktorí sa tam priženili a práve v mojom čase vymierali poslední obyvatelia, ktorí ešte niečo málo nemecky rozumeli. Honové názvy ako aj prevažná väčšina rodinných mien sú tu temer úplne nemecké. Starých ľudí menovali tu ešte „Fäta“ a „Míml“. Obec bola vtedy už úplne poslovenčená bez všetkého násilia a vonkajšej tendencie. Prochoťania pálievali od nepamäti rožnô a roznášali ho na chrbte v drevených, tľapkých nádobách po celom strednom Slovensku. Ani dnes tejto vášni odvyknúť nevedia a naši čsl. financi majú s ich tajným pálením tisíc bied. Ale mám ich aj ja, ktorého stále vyhľadávajú prichytení delikventi, aby som ich z basy cestou milosti vymáhal. Často mi to veľmi ťažko padá, keďže rád si vidím mojich bývalých dobrých veriacich, ale s druhej strany milujem si aj našu drahú republiku, ktorú oni poškodzujú.

Celú tú chudobnú obec mal v rukách, ba vo vačku starý, ortodoxný žid Kohn. On bol krčmárom, obchodníkom, páleníkom, bankárom, právnym radcom toho dôverivého ľudu. Nebolo temer hospodára, ktorý by nebol mal pozemnoknižne zabezpečenú dlžobu v dobro úžerného židáka. Veľkú chudobu a zaostalosť tohoto ľudu okate znázorňuje fakt, že v čas môjho príchodu boly v celej obci len dve petrolejové lampy, inak svietilo sa ešte posvetáčmi a mimo ročitých dvoch hektov vína pila sa v obci len pálenka. Víno točil z toho istého súdka židák dvojaké: na pravo zvrtnúc točkou, nameral z toho drahšieho pre pána notáriuša, keď prišiel občas do obce úradovať. Na ľavo točil to lacnejšie pre chorých. Zdraví pili len pálenku.

Tieto nemožné pomery nebolo možno inak prelomiť, iba založením Potravného družstva. Povstal z toho boj na život a na smrť. Židák mal obecnú krčmu ešte na dlhý rad rokov zabezpečenú a s ním držali všetci úradskí. Vedeli, za čo. Keď išli ľudia okolo krčmy (dedina bola dlhá a nebolo možno ľuďom krčmu obísť), už stál starý židák a dvaja jeho parobci pred krčmou a vábili ich k sebe. Niektorí ho žartovne štopli do vypučeného brucha: „Čo tam majú, mladý pán?“ (Bol už do 60ročný.) „Dušenka moja, tam mám medveďa.“ Tým cielil na moje meno a na radosť, akú som mu svojím družstevníctvom spôsobil.

Z celej série divokých zápasov, v ktorých som sa pri založení družstva octnul nielen so značnou čiastkou svojich osadníkov, ale aj s celým vplyvným židovstvom Pohronia, spomeniem len borovičkovú aféru. Prišlo mi do ušú, že ma chudobnejší občania preklínajú, že som im vyhnal Žida, ktorý aký bol, taký bol, ale odkúpil od nich všetko, nielen maslo, tvaroh, syr, vajcia, med, šípky, ale aj lieskovce, huby, maliny, plané hrušky a jablká a hlavne borievky. Aby som ich usmieril, zariadil som pri družstve aj kupovanie a speňažovanie všetkých týchto produktov a tak dodávali sme ročite na stá bedien týchto tovarov až do Viedne. Odchádzajúc na týždeň z domu, nariadil som obchodvedúcemu, aby prijal aj borievky, jestli niekto donesie, aby sa chudobe nediala krivda. Myslel som, že toho bude nepatrné množstvo. Keď som sa domov vrátil a spýtal, či niečo doniesli, obchodvedúci ma ohromil zvesťou, že je borievok toľko, že sa dve staré budovy pod ich ťarchou lámajú. Idem to pozreť a s ustrnutím vidím, veľkú záľahu, na meter výšky nakopených borievok. (Juniperus.) Div, že som od ustrnutia s nôh nespadol. Čo si s tým teraz počneme? Nik mi nevedel a možno, ani nechcel dať rady a sám som nemal ani tušenia o procedúre s borievkami. Hneď napísal som zámožnejším páleníkom borovičky, že máme na predaj väčšie množstvo borievok. Spravil som s jedným z nich uzávierku a štrnásť dobre napechovaných furmancov borievok tiahlo na ďaleké železničné nádražie. Židák-obchodník sa dostavil a prezrúc tovar, na moje zdesenie sa osvedčil, že tovar nezodpovedá vzorke a alkohol z veľkej čiastky sa už vyparil. Núkal mi, vraj z útrpnosti, miesto vyjednaných za meter 14 korún len 4 koruny. Bolo by to znamenalo stratu celého kapitálu, investovaného v našom družstve, teda jeho neslávny pád. Prednosta stanice energicky požadoval nakopený tovar alebo okamžite odviezť, alebo niekam odoslať. Keď moji furmani (temer všetci či ako dodavatelia borievok, či ako funkcionári družstva v tejto veci zainteresovaní) videli, že je s borievkami zle, poshadzovali tovar, šibli medzi kone a utiekli domov. Videl som, že tu normálnym spôsobom pokračovať znamenalo by istú katastrofu a to ma priviedlo k rozhodnutiu, že tu len násilím možno vec ratovať. Na protesty prednostu, akokoľvek bol v práve, som nič nedal a sadnúc na vlak, išiel som ešte urobiť posledný pokus borievky predať. Kremnický páleník nabídku na prvé slovo prijal a žiadal, aby som mu ich ta dodal. Nemohol som riskovať novú a nákladnejšiu blamáž s borievkami v Kremnici a preto som ho povolal so sebou do Hliníka k borievkam, aby si ich napred pozrel a len potom uzavrel kúpu. Žid išiel so mnou, ukazujúc veľký záujem o kúpu. Keď sa však nepríjemnou náhodou na priestupnej stanici s predošlým kupcom sišiel, postačilo niekoľko potichu zamenených slov dvoch páleníkov, aby som zbadal, že ani z tejto kúpy nič nekuká. Skutočne, po obzretí tovaru odporúčal mi, aby som to dal vyviezť do Hrona, lebo borievky už stratily všetok alkohol a nestoja za nič. Bola to istotne pomsta židovskej solidarity. Ani tento nezdar ma nezlomil. Vzdor protestom staničného prednostu nahovoril som na stanici už vyprázdnene kŕmiacich furmanov, aby mi pomohli a každý koľko môže z borievok na svoj voz naložil a zaviezol domov. Boli to furmani z celkom odľahlých dolín, až od Žakýla, Bzenice, Trubína. Popísal som ich so sľubom, že zajtra dám borievky zo všetkých dedín poodoberať. A potom som sa pustil pešo, v nálade, ako keď Adam bol vyhnaný z raja, hore strmou prochotskou dolinou.

Príduc do obce, počnúc hneď od prvého domu objednával som povozy, ktoré maly ísť po borievky na stanicu a do okolitých obcí. Medzitým vyhľadal som príhodné miestnosti na rozostrenie borievok či po humnách, či po povalách, ktoré som dal hneď vyčistiť a upraviť. Najal som chlapov, ktorí vo dne v noci mali chodiť s ohrabľami po miestnostiach, aby prehŕňali borievky. Druhá starosť bola získať potrebné množstvo sudov na kysnutie borievok. Dobrovoľky nik ničoho vykonať, ničoho požičať nechcel. Musel som vystupovať diktátorsky. Prešiel som s dvoma vozmi z dom do domu, nedbajúc na výhovorky a vykrúcanie letargických ľudí, že sudov nemajú, alebo že ich sudy sú deravé, neupotrebiteľné. Každý sud som označil číslom domu a dal ho vzdor výhovorkám majiteľov naložiť na voz. Vo dvore obecného hostinca sa potom triedily na upotrebiteľné, opravy potrebné a nesúce. Tieto sa vrátily majiteľom, iné sa opravily. Žid odchádzajúc, čo si nestačil sobrať, do starej niekdajšej krčmy a do svojej drevenej pálenice poukladal a zámkami pozatváral. Potrebovali sme mlynec na mletie borievok, páleničný domec, medený kotál s krútenými rúrami a prístroj na oddeľovanie oleja. Upotrebil sa potajme po nociach Židov mlynec, kotál sa kúpil pod rukou, olejový prístroj sa zhotovil primitívne z hampuľky. Zbývala mi len starosť o páleničný domec. Mal by som ho stavať, pri známej indolencii potrvalo by to pol roka. Ako sa dostať do židovej doštenej pálenice? On nám to istotne nedovolí. Ba zrazu dostaví sa niekoľko vozov s úpravou, aby búdku rozobrali a so všetkým Židovým bydlom aby to odviezli do Kríža. Žid bol v práve, ale mne išlo o pomerne veľký verejný majetok družstva a inej pomoci nebolo, iba proti právu postaviť silu. Vyhlásil som furmanom, že len cez moju mrtvolu môžu búdu rozobrať a postavil som sa do obrannej pozície pred búdku. Konečne s hrozbami odišli a pálenicu sme hneď upravili k páleniu. Napálilo sa vyše 60 hekto najkvalitnejšej borovičky, ktorú sme už aj pre značnú dávku dostatočne nevylúčeného oleja pomenovali „liečivou borovičkou“ a anonsovali sme to vo všetkých novinách. Objednávky sa sypaly, ba neskorej zaslúžený legionársky pracovník Svatopluk Koníček objednal si borovičku až do Petrohradu. Po rokoch trvalo renomé prochotskej borovičky a pohronské Židovstvo, ktorému takto pomstivé zuby na prázdno kleply, vypytovalo sa posmešne našich ľudí: „Kedy nám donesiete tej svätej borovičky, čo ten váš pán farár pálil?“ Nadľudským úsilím a diktátorským vystupovaním proti indolencii ľudu podarilo sa odstrániť prekážky, majetok družstva zachrániť i značne zveľadiť a položiť základy tomuto priemyslu v odľahlej tejto dedinke.

Vidiac veľkú opustenosť ľudu tekovského a vlnu maďarizácie, ktorá sa hnala od Levíc, zakúpil som v Rybníku vinohrad, nie tak k vôli vínu, ktorého som nikdy nebol dychtivý, ale aby som mal prístup k tomu národné povedomie už úplne strativšiemu ľudu. Bohatý sedliacky ľud, z ktorých nejeden sa cez deň na svojom žírnom láne ani jediný raz s pluhom neobrátil, duševne bol už úplne zmaďarizovaný. Úradníci mu tykali, on sa pred nimi koril ako otrok. Ovšem, keď som im začal vykať a žiadal, aby mi aj oni vykali, a keď som nadpriadal s nimi vľúdne rozhovory, zľakli sa ma, utekali predo mnou. „Čo to za pána veľkomožného (zato, že som mal vinohrad), čo sa uhorsky s nami nevyprávajú?“ Po márnych pokusoch videl som, že len stále tam osadlý národovec môže ten ľud osvietiť. Preto som vinohrad predal. Do kraja tohoto poslala však Božia Prozreteľnosť onedlho buditeľa prvotriedneho v osobe Jožka Nováka, Skaličana, mladého kňaza, opravdu européra, ideálneho ľudového pracovníka, ktorý za 2-3 roky svojich Čajkovanov v duchu národnom tak prevychoval, že mohol viesť z tohoto už-už zmaďarčeného kraja ľudnaté výpravy na skalické roľnícke sjazdy. Novák za krátky čas svojho čajkovského farárovania zasadil maďarizácii slovenského ľudu v okolí Levíc smrteľnú ranu. Zhorel tam predčasne v práci za svoj ľud čo oltárna svieca, milý Bohu i ľuďom. Nedožil sa splnenia svojich túžob, ale požehnaná, práca jeho uskorila obrodnú prácu v týchto končinách našej národnej oblasti. Jeho nástupca obdržal od patróna výstrahu, aby sa so mnou nepriatelil, inak že mu bude patrón večitým nepriateľom a nedá mu na opravu budov ani hrdzavého klinca.

Náš neúnavný a obetavý slovenský poslanec, Ferko Skyčák, chcel viesť k otcovi všetkých národov do Ríma slovenskú púť, pri ktorej príležitosti mal sa sv. Otcovi odovzdať pamätný spis o našich slovenských krivdách na poli cirkevnom. Za duchovného vodcu tejto púti vyhliadol mňa a na zakúpenom starom automobile vyhľadal ma v Prochote. Príchod jeho vzbudil na okolí senzáciu, nielen, že ešte nik autom na Prochote nebol, ale aj preto, že sa blížily parlamentné voľby a maďarónske kruhy sa naľakaly, že alebo Skyčák alebo ja pri nich budeme s programom slovenským v novobanskom okrese kandidovať. K tomu súčasne sberali sme v tom kraji aj akcie, vklady, a sprostredkovali pôžičky pre novozakladanú slovenskú peštiansku Ústrednú banku. Strach maďarskej džentry v Tekove rástol každým dňom. V mojej obci mala vtedy mladého, priambiciózneho učiteľa, ktorého som ja bol takmer nanútil obci, keďže ho, ako im dobre známeho horenosa, prijať nechceli, ačpráve bol znamenite kvalifikovaný. Vyvoleného bránil som proti nenávisti ľudu. U seba som ho viac mesiacov zdarma stravoval; jemu po roku definitívu prácne vybojoval. A tento mladík čihal na príležitosť, aby ma maďarónskym kruhom ako nebezpečného pansláva omaľoval a znemožnil. Aby mi mohol tým istejšie poškodiť, vytrhol z rúk mojich domácich krabicu „Slovenských zápaliek“ a neskorej som ich našiel na stole biskupovho dôverníka. Keď mu potom dohovárali, že to bola preca len mrzká vec svojho dobrodinca zradiť, vyhováral sa, že nemal nič so mnou spoločensky. Republike nechcel potom sľub vernosti složiť, ale dnes hrá zas veľkého slovenského nacionalistu a radikála. Zato v živote stihá ho fatum všetkých zradcov.

V ďalekom okolí už každý vedel, že mám byť hodený na vyhnanisko všetkých slovenských literátov, na Bacúrov. Len ja som nič o tom nevedel. Bola birmovka v okolí a ja som musel svojich veriacich doviesť tým cieľom do Veľkej Lovče. Predbežne biskup Vlk Radnay (predtým Ritthammer) nariadil, že slávnostnú kázeň mám povedať ja. Už tým ma chcel akoby na škripec ťahať. Po birmovke držal na tamojšej fare obvyklé cerkle. Z kňazov sa mi žiaden neprihovoril a už z tohoto mlčania som videl, že sa tu proti mne čosi chystá. Biskup prešiel rad radom prítomných hostí a ku každému mal niekoľko zdvorilostných slov. Keď mal na konci mňa osloviť, obrátil sa opovržlive na opätku a chrbtom obrátený zareval mne čosi nesrozumiteľného a potom strmým krokom zmizol vo vedľajšej izbe. Okolostojací mi hovorili, že mám za biskupom ísť, lebo že moje meno vykríkol. Vošiel som teda dnu a tam sa biskup osopil na mňa, ako na otroka, vytýkajúc mi panslavizmus, návštevu poslanca Skyčáka a že si on bude vedeť som mnou poriadok spraviť raz navždy. Ja som prizvukoval svoje čisté svedomie a vzdialil som sa. Nato pri nasledujúcom slávnostnom obede povedal biskup husársky toast, v ňom sa hrozebne osvedčil proti mne, že „túto smeť musíme z tohoto vlasteneckého okresu vymiesť“. Aj zdravica hl. slúžneho Finku bola proti mne namierená, ale bola už značne miernejšia. Po birmovke som každodenne čakal vo vzduchu visiace vyhnanstvo a ono skutočne nedalo dlho na seba čakať. Ja cítiac sa v svojej národnej i ľudskej hodnosti pošliapaný, požiadal som viedenského pápežského nuncia o audienciu. Náš neúnavný veterán, Eduard Krajňák, mi ju sprostredkovaním istého viedenského kresť. soc. ministra (tuším German sa volal) na určitý deň aj vykonal. Na ten istý deň však prihlásil sa aj okr. dekan, že príde odoberať farský úrad. Požiadal som ho, aby vzhľadom na to, že práve na ten deň mám určite vo veľmi vážnej záležitosti odcestovať, prišiel kedykoľvek inokedy. On mi surovo po mojom poslovi odkázal, že sa určeného termínu pridŕža a jestli ma nenajde doma, že dá moje veci z fary vyhádzať. Ja prichystal som všetko k odovzdaniu úradu potrebné a dajúc domácim na každý prípad úpravu, odcestoval som k vlaku, ale ešte na ceste zastihol ma telegram z Viedne, že moja audiencia je na neurčito odložená. Vrátil som sa teda s cesty a onedlho dostavil sa aj dekan v sprievode môjho starého neprajníka N. Ani nesosadol na fare, ale u starého odbojníka, ktorý s každým prochotským kňazom sa pravotieval. Tam poobedovali a prišli pešo na faru, kde mi chladno oznámili, že odo mňa ničoho neprijmú a že by som sa obmedzil jedine na odovzdanie úradu. Mnou pečlive predom zhotovené inventáre a delebné hárky odmietli a začali si ich zhotovovať sami, čo im však temer do súmraku trvalo. Súčasne zjavila sa v obci žandárska patrola, ktorá nápadne obchádzala faru, nenajdúc ovšem žiadnej príčiny k intervencii. Môj ta zacitovaný nástupca, spolužiak F., si bez ohľadu na nich spolu so mnou poobedoval. Ovšem, úradujúci páni nezdržali sa v mojej neprítomnosti zapiť si z môjho vína i vziať si z mojich cigár, keďže im tá práca dlhšie trvala, ako sa pozdávali. Po jej skončení dekan s chladnou ceremonielnosťou poďakoval mi za dosavádnu správu tejto fary, zakázal mi v mene biskupa tu viac akúkoľvek funkciu konať a sdelil mi neobvyklý rozkaz, aby som už nedeľné služby božie na Bacúrove konal. Teda ani len niekoľké ku presťahovaniu nútne potrebné dni mi nedopriali. Celá procedúra robila dojem, akoby išli proti zločincovi s palicami. Zato tým dôtklivejšia bola rozlúčka s dobrým a vďačným ľudom prochotským, ktorý ma aj dodnes s dôverou vyhľadáva.

Bacúrov je ozaj duševným i hmotným vyhnanstvom pre katolíckeho kňaza. Ďaleko od sveta, na strmej výšine v prostred trojuhla Zvolen — B. Štiavnica — Dobronivá, v kraji divých vetrov, bezvodnom a zriedkave úrodnom, takmer výlučne evanjelickom, leží malá obec Bacúrov (od niekdajších Bahurín tak pomenovaná) a von z nej, na osamotenom, strmom vŕšku stojí kostol, fara a organistský byt. K farnosti patrí päť hodne vzdialených obcí, každá v cele inej doline. Katolíkov tam bolo všetkých len 300 duší a z nich dve tretiny Cigáni. Je to klasický kraj zbojníkov, ktorí zvlášť v neďalekej Neresníckej doline prevádzali svoje krvavé remeslo. Keď moji ľudia viedli ta niekoľko mojich kráv z Prochota, ľudia ich s tým zastavovali, aby ich radšej rovno na jarmok zahnali, lebo že mi ich po ceste uchytia, alebo z maštale v noci vyvedú. S poľa sa úroda nie v batôžkoch a košíkoch kradne, ale prídu si po to s vozom a nieraz aj strieľajú pri tom.

Kostol býva po celý týždeň prázdny a v nedeľu a sviatok nepríde ta viac ako 20-30 veriacich. Niet tam pre kňaza ani práce, ani útechy, ani vody, ani bezpečnosti, ani dôchodku na vyžitie. Sto jutár suchopárnej červenej hliny, trebárs výtečne obrábanej, neurodí ani toľko zrna, čo by dotrvalo do Vianoc. Tráva len samá psica a margaretky; pôda väčšinou holá a bielou plesňou pokrytá. Studňa do 30 m hlboká, tak že mi sluhovia vypriahli v ťahaní a musel som si často s krajným napnutím síl sám vodu ťahať.

Každý na širokom okolí vie, že kňaz, ktorého na Bacúrov hodili, musel čosi vyparatiť. Tak sa naň v okolí aj dívajú. Po prevrate boli tam so dvaja trestanci za niekoľko mesiacov; dnes sú už budovy spustlé. Diecéza nenachádza kňaza, ktorý by ta chcel ísť. Nieto už trpelivých, prenasledovaných slovenských patriotov. Fara zanikla. Smolen, Sasinek, Trúchly-Sitňanský, dr. Dianiška boli ta posielaní za svoju vernosť k slovenskému ľudu. Ja plných desať rokov musel som tam stráviť.

Sotva som sa tam umiestil, bola birmovka zas v krupinskom okrese. Biskupovi Radnaymu dobre padlo vyhľadať ma na mojom vyhnanisku a naliať do horkého kalicha môjho vyhnanstva hneď na začiatku hodne kvapiek blenu.

Uvítal som ho tri kroky od fary, nemým a chladným úklonom. On zvrtol sa a odišiel do kostola. Odtiaľ do fary, kde mu môj ta sa dostavivší predchodca poslúžil vysvetlivkami. Keď odchádzal, postretol náhodou môjho staručkého organistu, ktorého nešetrne vyctil pre čosi. Potom, už z pitvora sa vrátil a obrátiac sa hrozive ku mne, povedal: „Zapamätajte si, že jestli sa aj tu budete nevlasteneckými vecami zaoberať, ešte aj odtiaľto vás odstránim!“ Zvrtol sa nevrle a odišiel so svojim sprievodom.

Môj nový dekan Frommeyer bol dobrácky, už zmaďarčený dajčbemák. Vyšli sme s ním veľmi dobre. Nehľadel mi škodiť. Urobil len to čo musel, ba nieraz mi bratsky pomohol v biede. Keď mi prvýkrát prišiel preskúmať farský úrad, zistil, že sú matriky, odkedy ich ja vediem, písané slovensky. Usmial sa trpko a hovorí mi kľudne: „Pán administrátor! My sme sa v okrese dohovorili, že matriky povedieme po uhorsky.“ Na čo mu ja tým istým kľudným a úctivým hlasom odvetím: „Pán dekan, ja som si zaumienil na slovenskej fare viesť matriky po slovensky.“ Dekan vždy povýšenejším hlasom sopakoval predošlú poznámku ešte dva razy. Ja za každým sopakoval som tiež stále zvýšeným hlasom svoje. Na konci sme si stisli ruky a boli sme za desaťročie v dobrom pomere.

Raz zažiadalo sa mi do môjho opusteného kostolíka zaopatriť nový, umelecký oltár a do jeho výklenkov sochy sv. apoštolov našich, sv. Cyrila a Metoda. Sochy som objednal u českého akad. sochára Neimana, ktoré on cieľom polychromovania poslal do Viedne. Potom som požiadal vtedy ešte reichrátskeho poslanca a kromerížskeho prepošta dra. Stojana, mne osobne ešte neznámeho, aby sochy v patričnom atelieri pred odoslaním cirkevne požehnal. Sochy prišly a ja som ich schoval. Umelecká práca chválila svojho majstra. Vedel som, že v starom Uhorsku bolo nebezpečné slovanských svätých sa dovolávať a že by ich postavenie na oltár môj biskup nestrpel. Veď v kaplnke na Ďumbieri museli jedenásť ráz zabieliť obrazy týchto svätých, aby zmizly so steny. Keď som biskupa požiadal o cirk. požehnanie nového oltára, biskup vyslal mi istého nedištinguovaného, jednoduchého kňaza k slávnostnému úkonu. Pri ňom ostaly oltárne výklenky prázdne, ale po odchode biskupského povereníka som sochy s úctou umiestil na oltár. Radosť veriacich a moja bola nesmierna.

O nedlhý čas dostavil sa môj dekan zase na prehliadku farského úradu a keď zočil na oltári tie sochy, spýtal sa ma, kto mi dovolil tieto sochy ta vystaviť? Odpovedal som mu, že urobil som to zo svojej vôle. „To musím biskupovi oznámiť.“ „Samozrejme!“ odpovedám. O krátky čas dostanem prísny dotazník: „Kto tie sochy kúpil a kto ich požehnal?“ Odpovedal som vyhýbave, že sochy zakúpil istý americký farník a požehnal ich istý rakúsky cirk. hodnostár. Biskup však žiadal určité adresy obidvoch. Americkú adresu údajného darcu ľahko bolo vymysleť, ale s menom „rakúskeho hodnostára“ bolo tým ťažšie vyrukovať, keďže mi on ani nesdelil, či môjmu požiadaniu vyhovel? Napísal som teda biskupovi jeho plnú adresu. Zrazu dostanem od msgr. Stojana list: „Bratku, zle je! Váš biskup žiada, aby som mu udal, či som vaše sochy požehnal? Čo mám odpovedať?“ Telegrafoval som mu len toľko: „Napíšte holú pravdu, i to, že ste ma neupovedomili.“ Biskup vyčerpal, čo proti mojej smelosti podniknúť mohol a pomyslel si zaiste: „Manet alta mente repostum.“

Do môjho nepožehnaného bacúrovského hospodárstva potreboval som kone a koč. Keď som sa odvážil kone kupovať, mal som všetkých peňazí na fare nie viac, ako tricať korún. Kúpil som na zvolenskom jarmoku pár biednych koníkov a len so strachom som sdelil gazdovi, že mu budem ostatok kúpnej ceny pomaly splácať. Pristal na to. Strýc mi vtedy daroval dvojaké postroje: do roboty i do koča a keď sa potom koníky u mňa popravily, moji zvolenskí priatelia sa začudovali: „Ale, Karol, kdeže si ty nabral také krásne kone?“ „Len sa im pozrite medzi oči a uvidíte, že oba majú len jedno celé oko!“ Doslovne to ovšem tak nebolo, ale nebolo to ďaleko od pravdy.

Zaujímavejšie bolo, ako som sa dostal ku koču? Môj dobrý dekan a súsed Frommeyer bol veľkým koniarom a rozumel sa výtečne aj do kočov. K nemu som sa teda obrátil o odbornú radu. Jeho rada bola krátka, ale rezolútna: „Choďte do Pešti; vyhľadajte si tam námestie Tattersall. Tam najdete jednu rohovú kaviarničku a v nej plno Židov. Odchýľte dvere tejto kaviarničky a zavolajte: Ist da der Herr Weisz? O tri minuty hlási sa vám Weisz s otázkou: „Koči kell?“ A hneď vás zavedie aj do siedmich skladov upotrebovaných kočiarov. Tie si prezrite a keď sa vám niektorý zapáči, sjednajte si ho a Weiszovi dajte dvacať korún.“ Kúpu som doslovne tak aj previedol. Prvý koč, ktorý mi ukázal, sa mi hneď zapáčil. Bol dosť slušný, a čo bolo hlavné, hodne lacný. Po ňom som prezeral ešte do sto kočov v rozličných skladoch ale vrátil som sa k prvému a zakúpil. Slúžil mi ešte aj v Bojniciach, ako prepoštovi.

Do mojej fary zavítala neraz citeľná núdza. Veď za hodný čas nedávala mi maďarská vláda ani kongruový doplnok na tejto najbiednejšej fare. Nieraz celý rok nevidel som haliera, lebo keď mi polročná kongrua aj prišla, nevzal som si ju ani z pošty, ale ta som poslal len už dávno hotové poukázky, komu som bol čo dlžen. Z biedy začal som aj ovčiariť, ale padnúc na suchý rok, utratil som na tom do 4000 korún a dlžobu túto s ťažkými úrokmi musel som po roky posplácať. Ale Pán Boh mi nedal ani tam zahynúť. Vzbudil mi dobrodincov, keď bola núdza najväčšia. Takí boli moji bývalí veriaci — Prochoťania. Keď už ničoho nebolo v dome, vidím z okna zpoza vŕška sa vynorovať batohy a za nimi moje Prochoťanky. Celá obec ich zavše vypravila s maslom, vajci i s peniazmi na odslúženie omší. Za týždne po takej milej návšteve bol som bez starosti. Habakuka proroka kŕmil na pustatine od Boha mu poslaný havran. Mňa síce bystrický Havran nemilosrdne ďubal, ale na miesto biblického havrana obživoval ma dobrý slovenský národovec, farár zo Skalitého, z Kysúc, Badík, ktorý dozvediac sa od tamojšej poštárky o biede a opustenosti bacúrovského kňaza, vypomáhal mi svojimi peňažitými zásielkami tiež na odslúženie sv. omší. Raz mal som istého národovca-boháča za mesiace na zotavenú v dome (volal som ho žartovne „magister merdorum“, lebo mi odborne usporiaďoval hnojisko). Nebolo už v dome ani smitky chleba, ani štipky múky, ani zemiakov, ani haliera. Hosťovi preca nebolo možno to dať zacítiť. Vyslal som slúžku s košíkom po okolitých farách. Až zo šiestej doniesla za košík zemiakov a uzlíček múky. Inokedy poslal som voz ku dekanovi, žartovne do „dištriktuélnej“ sýpky. Poslal mi, čo mohol a čakal s vrátením dobrosrdečne aj dva roky. Andrej Trúchly mi zas niekoľkokrát daroval po voze výhrabiek sena, ktoré už jeho dobytok po maštali porozsýpal. Aj za to som mu bol vďačný, lebo mi aj takto dobre pomohol, keď mi na jar dobytok od hladu padal.

Jedného novembrového rána vyšiel som na lúčku pred farou a počujem tam z mojej, vo vzdušnej čiare neďalekej hory pílenie dreva. Hneď som bol na čistom, že sú to akýsi nevolaní hostia na moje drevo. Okamžite kráčam zamrznutými oráčinami k hore. Moje hrabové pne píliaci dvaja chlapi ma ani nezbadali, keď som si tesne pri nich zastal. Jednou rukou vytiahol som im prekvapeným dlhú pilu. Potom ju bez slova pod pazuchu strčím, obrátim sa a idem domov. Moji ľudkovia stáli v údive ako soľné stĺpy. Domov príduc, rozkázal som paholkovi zapriahnuť a doviezť na určitom mieste spílené kláty do môjho dvora. Sotva môj povoz vybehne zo dvora, prídu moji drevári za mnou: „Chyba sa stala, pán farár! No, však im zaplatíme za škodu.“ Odhadol som ju na dvacať korún, čo mi bez slova zaplatili. Potom prestupujú, akoby čosi chceli. „Čože by ste chceli?“ „Nuž, keby nám tú pilu vrátili.“ „A načo vám je s tou pilou tak ponáhle?“ dopytujem sa. „Veď mám, tu hľa, aj najatého šichníka. Išli by sme si to drevo dopíliť.“ „Neustávajte sa! Drevo mi už môj paholok dovezie do dvora.“ „Nuž, veď sme vám zaplatili zaň dvacať korún.“ „To, ľudkovia moji, len za to, že ste šli na drevo do cudzieho, ale drevo je moje“, odpovedám na ich nemalé prekvapenie. Potom som im, pravda, pilu vrátil. Práve vtedy dohrčal môj povoz s drevom do dvora.

Moji prochotskí veriaci sa mi vždy postarali o sluhov. Raz bol u mňa kraviarikom jeden nespokojný chlapec z Prochotu. Často si vyžiadal, častejšie proste uchytil v mojej domácnosti knižky a čítaval ich pri pasení kráv, pri čom často zaspal a kravy rozbehly sa kde-kade, nieraz aj do škody. Raz prídu mi oznámiť, že moje kravy chytili v chotári ostrolúckom v škode a že ich už tamojší rychtár ženie do zátvoru. Ja vychytil som sa za nim a dohoniac ho, zakázal som si, aby on moje kravy, ktorých majiteľa dobre poznal a ktorý za učinenú škodu ručí, odvádzal do cudzej dediny, a vzdor jeho protestom a úsiliu som si kravičky uhájil a násilne odviedol domov. Potom vybral som sa do mojej hory, kde som našiel môjho pastierika nad knižkou spať. Hodil som mu sopár nečítaných a zahnal rozospaného domov. Na druhý deň spakoval som ho a zaviedol do hospodárskej školy do moravského Podivína. Pohostinný riaditeľ školy nás oboch vďačne prijal a uhostil. Podivil som sa, že môj pastierik, ktorý nikdy v živote česky nepočul, českého textu nečítal, nielen celkom plynne čítal tam české texty, ale ešte v ten večer príchodu so správcovými deťmi primitívnou češtinou sa rozprával. Bohužiaľ, chlapec neskorej dostal sa na vojnu, kde slúžil v jednom oddelení so svojím otcom-pijákom, a tento s výtečným prospechom skončivší absolvent hosp. školy sa s otcom spil a vrátil k predošlému bezmyšlienkovému primitívnemu spôsobu života a zapadol úplne. Niekoľko českých výrazov, ktoré stále opakuje, mu ostalo z jeho niekdajšieho vzdelania a večitá nespokojnosť ho ženie do záhuby.

Spomenul som už, že dve tretiny mojich farníkov boli Cigáni. „Veď sme my ich,“ presviedčali ma, keď prišli ku mne takmer denne žobrať. „Nuž, keď som váš, tak ma živte a nevyžobrávajte od svojho kňaza posledný krajciar!“ Raz bol som prechorený a sedel som so dva týždne pri teplej peci. Za ten čas som sa ani neholil. Zrazu ohlásia mi nevítaný cigánsky pohrebček. Mysliac si, že k vôli Cigánom nemusím sa do poriadku dať a od cigánskej búdy vedie aj tak najkratší chodník poza humná, rovno k fare a cintorínu, odbavil som im pohreb pri búde a pohnem kondukt po chodníku. Cigáni sa rozsršili ako osy. „Či šme my pši, aby nás poza homná vliekli?“ „Veď vy sami vždy tadeto chodievate,“ chlácholím ich. Ale tí ešte do väčšieho jedu a už vidím hrozivé tváre trhať koly z plota a s krikom „Palo, rašaj!“ (mrcha kňaz!) len-len že ma nelynšujú. Situácia bola ozaj kritická. Veď Cigáni mali už pred pohrebčekom hodne vypité. Gurážu im teda nechýbalo. Čo tu robiť? myslím si. Nepopustíš? budeš mať v tomto nekatolíckom svete na osobu, stav i cirkev tôňu vrhajúcu ostudu. Popustiť? Taký zababúšený, zarastený pôjdeš cez celú dedinu? Konečne rozhodol som sa na nasledujúci trik. Generálskym hlasom som zreval na organistu: „Pán rechtor, povedzte vy, kade chodievate do cintorína s pohrebčekmi!?“ Organista celý preľakaný odpovedá: „Cez dedinu.“ „Teda — skríkol som veliteľsky — pôjdeme cez dedinu!“ Cigáni boli celkom zdesení a odniesli si z toho dojem, že aký je len ten rašaj veľký pán. Takto ho musíme poslúchať! Chudáci nezbadali, že ten, kto tu takmer zbabele poslúchol, bol sám rašaj. Moja autorita u nich ostala takto nenaštrbená. Raz prišla Cigánka konať pohreb. Ale žiadala, aby som sa vyškriabal až hore na strmý a vysoký breh nad hradskou cestou, kde boly so štyri cigánske domčeky. Ja som žiadal, aby rakev sniesli dolu, na cestu, kde sa obrad odbaví. Cigánka na to udre sa päsťou v prsia, dobre si hruď neprerazila a zavolá: „Na môj dušu, veď ja mám za štyri zlatky zrkadlo v mojej ižbe!“ To znamenalo, že pred takú cigánsku chalupu je hodno aj farárovi sa vyškriabať, kde taký drahocenný nábytok majú.

Už dávno som zbadal, že mi Cigáni celého okolia venujú akúsi zvláštnu pozornosť. Nosia mi, či už ku krstu, či k pohrebčekom zo 4-5 fár malé deti. Zkadiaľ toľká dôvera? — myslím si. Raz dostaví sa Cigán, že mu zomrelo dieťa a že aby som ho pochoval. Dopytujem sa, kde bolo krstené? Že vraj na neďalekej Budči. Rozkážem teda Cigánovi, aby si z budčianskej fary doniesol doklad, že dieťa bolo tam pokrstené. On sa osvedčí, že on ta ani za boha nejde. Ja však, že ho na žiaden pád nepochovám. Konečne Cigán odišiel. O dve hodiny sa vrátil a donesie list od ostrolúckeho notára, v ktorom sa tento pozastavuje na tom, že prečo nechcem dieťa pochovať? Ja dohováram Cigánovi, že či som ho ja poslal k ostrolúckemu notárovi a po čo ta vôbec išiel? Rezolútne sa osvedčím, že dieťa skôr nepochovám. Cigán na moje domlúvanie odíde a o nové dve hodiny príde s podobným lístkom od notára budčianskeho. Keď som dieťa pochovať bez dokladu odmietol, keby cigánča aj týždeň ostalo nepochované, dokiaľ nemám doklad, Cigán sa mi pred dverami o zem hodí, že čo ho priam zabijem, on do Budče na faru nepôjde. Keď videli Cigáni, že to berem naozaj, vyslali druhého, aby išiel na budčiansku faru po žiadaný doklad. Len neskorej vysvitlo, prečo otec dieťaťa radšej v cudzej fare chcel dieťa pochovať a ani po krstný list do budčianskej fary sa ustanoviť nechcel. Pokradol tam pred štyrmi rokmi kačice a preto sa neopovážil pánu farárovi tamojšiemu pred oči.

O zvláštnej láske Cigánov ku kačiciam zaznačím aj nasledovnú udalosť z mojej prochotskej fary. Tam tiež pokradli raz Cigáni môjmu predchodcovi kačice a neukázali sa mu pred oči za dlhý čas. Až prišli raz na faru fašiangovať. Ako najlepšie vyskakujú s ražňami slaniny vo farskom pitvore, farár zaobišiel ich a zavrel pitvorné dvere. Potom však zamiešal sa do ich fašiangového spevu a so slovami: „Fašange, Ťurice — kačice!“ vymlátil ich za ukradené kačice, koľko sa do nich len spratalo.

Z Cigánov prirodzené je prejsť na zlodejstvá. Mal som nového kočiša, až z Oravy. Podivín. Prvý raz som sa s ním viezol do Zvolena. Vtiahli sme do hostinca a ja rozkážem môjmu Tomášovi Vontončíkovi, aby bundu k uschovaniu oddal mne dobre známemu hostinskému. Na to som odišiel za mojimi starosťami do mesta. O niekoľko hodín vraciam sa ku koču, ale Tomáš pribehne splašený naproti mne, že či mám bundu? „Však som vám ju kázal oddať hostinskému! Oddali ste mu ju?“ „Hodil som ju do šenku na táfľu a idem sa pozreť do mesta. Vrátim sa a už jej tam niet!“ Spytujem sa v šenku popíjajúcich chlapov i personál. Nikto nič o bunde nevie. Rozkážem kočišovi prichystať koč a letím na mestský dom alarmovať policiu. Slávna mestská policia bola popitá. „Nuž, kdeže je tá bunda?“ rozkričí sa ten najtriezvejší rozkročený na prostred krčmy, aby nespadol. Plesol som dvermi, zašiel som si k priateľom požičať bundu a smutný, až k zaplakaniu, uberám sa pustou dolinou Neresnicou domov. Napíšem dobronivským žandárom list, aby mi tú bundu hľadali. Ráno zavčasu mala slúžka list zaniesť na Dobronivú. Po polnoci prišiel mi prvý sen, ale hneď búchajú mi na dvere a pes na dvore ukrutne dojedá do kohosi. „Dvaja chlapi chcú k vám prísť.“ „Včuľ?“ „Teraz hneď. Že vám majú čosi súrneho povedať.“ Hodím na seba najnutnejší oblek a čakám. Vojdú dvaja, ako rázvory, neznámi chlapiská. „Chyba sa stala, pán farár! Vzali sme vám na Podzámku bundu.“ „Tak, to ste vy boli? A kde je tá bunda?“ „V Neresnici, pod kanálom. Zajtra večer vám ju dovezieme. Len nás neprezraďte, ani žandárom!“ Odišli a ja ráno preca som uvažoval, či som sa im nedal oklamať? Kto vie, či len čas nechceli získať, aby ich žandári nechytali, kým oni za ten čas odvlečú moju bundu do tretej stolice. Sotva sa však zmrklo, počujem rebrinák hore „Hrbčokom“ sa opálať. Onedlho mi doniesli bundu. Spomínali, že by ju druhému za ten svet neboli vrátili, ale oni vedia zo „Slovenského týždeníka“, že som ja ich. Preto mi bundu statočne doniesli. Ale oldomáš by mali dostať. Dal som im napomenutie, ale oldomáš nie. Jednako pri všetkej svojej slovenskej statočnosti moje teplé rukavičky si nechali na pamiatku. „Veď sme naši, veď sme svoji!“ si mysleli.

V celom okolí zhotovujú cez zimu pekné senné koše. Bolo by to dobre, keby tým nehubili od Zvolena až po Krupinu všetky dubové porasty. Chodia po erárskych i súkromných horách a prezerajú si dubce. Keď sa im niektorý zapáči, odhrnú mu od koreňa prsť, sekerou ho naseknú a oprobujú párať zdola nahor. Ak sa ľahko pára, sotnú si ho. Ak ťažko, zahrnú ranu prsťou a idú ďalej hubiť mladé dubce. Taký načatý dubec potom vyhynie. Raz vezú košinári také, za päť prstov kúpené dubce na pleciach, keď naďabí na nich neznámy ešte, nový lesný pomocník. Zastaví ich a vytiahne zápisník, žiada o ich mená. Mladíci sa okamžite vynašli a udali: Medvecký Karol a Koltai Šándor (meno môjho organistu, kedysi Kobilíka). Po týždni hľadali žandári s hájnikom u rychtára horemenovaných previnilcov a boli nepríjemne prekvapení, keď zvedeli, že je to farár s rechtorom.

Že ma maďaróni vyklali z Tekova, odslúžil som sa im založením v Tekove dovtedy neslýchaného, národného peňažného ústavu: Roľníckej banky v Hliníku a neskorej jej filiálky na Novej Bani. Ba aj v srdci výbojného maďarstva, v Leviciach. Ďalekosiahly ten podnik viedli sme s dr. Lajom Medveckým. Slúžny Finka chodil po okrese z dom do domu agitovať proti upisovaniu účastín. Hrozil, že kto sa opováži v tej panslávskej banke upísať čo len jedinú účastinu, nesmie byť žiadnym obecným funkcionárom. Na čo niektoré bojovnejšie ženy samy upisovaly účastiny, aby len neboli ich mužovia úradskými. Cez svetovú vojnu nám banku túto opätovne prekutávali a vypisovali si mená našich vkladateľov pomocou účtovníka konkurujúceho maď. ústavu.

Na Bacúrove nemal som k mestu viazanej práce a mal som veľmi príjemné spojenie nielen so zvolenskými národovci (triumvirát: dr. Lajo Medvecký, dr. Nováček a ja), ale aj s Martinčanmi. Keď sme sa na Sliači, alebo na Borovej Hore zvolenskí a bystrickí Slováci sišli (bolo nás aj do dvesto) v hociktorú nedeľu popoludní, s našou slovenčinou a vôbec výbojnosťou sme azda v kúpeľnom ruchu väčšmi vývodili, ako to dnes robíme, po sedemnástich rokoch vlastnej štátnosti, keď sa po väčších našich kúpeľoch rozťahuje cudzia mluva a Česi i Slováci sedia, každý na svojom kobku, učupení. Rozkydaní Slávové, nie proti cudzím, len proti svojim výbojní!

V jednu sparnú nedeľu popoludní hovie si naša spoločnosť na Borovej Hore. Hlučný kúpeľný gramofón hrá naše slovenské piesne a české šlágre. Zrazu gramofón zmĺkne a celým obecenstvom zavládlo trápne ticho. Zlovestné chýry sa šíria z úst do úst, že vtedy populárny slovenský zvolenský farár náhle zomrel. Každý ostal zarazený. Chýr sa o chvíľu zmenil na desivú zvesť: „Následníka trónu a jeho manželku v Sarajeve zavraždili.“ Bola to práve doba, keď Milan Hodža posmeľoval nás všetkých s tajuplnými zvesťami o priazni Franca Ferdinanda k nám Slovákom. Chýr o jeho zavraždení nás úplne zdrtil. Bez slova, mnohí so slzou v oku sme sa rozchádzali každý svojou stranou. Vo Zvolene sme sa dočítali z vylepených telegramov hrozné detaily. Naše nádeje boly zaviate na dobro. Onedlho prikváčily nás hrôzy mobilizácie, šikany maďarských vrchností na nás, rőn proti slovenským peňažným ústavom. Všetkým nám horela pôda pod nohami.

Ja musel som v tie časy odbehnúť do našich slovenských peňažných ústavov, ktoré sme s Lajkom Medveckým v Tekove založili. Aj tam bol pohon na panslávov a na ich banky. Ľud húfne utekal si po vklady. Musel som ta ísť tíšiť. V Hliníku som ubezpečil splašených, že za každý, v našej banke stratený halier dám zo svojho korunu. Väčšinou dali sa utíšiť. Popoludní idem za tým istým účelom do našej filiálky na Novú Baňu.

Povíchrica vášní válečného intráda už ma niesla. Cítil som, že sa to hladko neskončí. Napnutie duší viselo v povetrí ako chmúra. No, povinnosť velela: vpred! Vlaky preplnené; každý akoby zo sna vyplašený vták, roztržito, hnevne a nedočkave spiecha domov. Vystúpivšieho z vlaku mestský dráb obzre si naostro od päty do hlavy a zvlášte ten osudný balíček upútal pozornosť a podozrenie strážcu verejnej bezpečnosti. Cestou z nádražia nepríjemne sa ma dotklo stálé stúpanie mi za pätami tohoto drába. V banke bolo dosť práce uspokojovať obecenstvo a vyvracať zlomyseľné a poplašné chýry neprajníkov. Na obed zašiel som s účtovníkom do súkromného domu, kde tento sa riadne stravoval. No, nedalo sa z toho nič požiť. Po obede spiechal som v sprievode účtovníka na nádražie. Tu známy mladý kňaz — Nemec — čakal tiež na odchádzajúci vlak. Od neho som sa s počudovaním dozvedel, že všetci odasentovaní kňazi musia sa behom 24 hodín prihlásiť a nastúpiť poľnú duchovnú službu a že už aj mnohí odcestovali k svojim voj. veliteľstvám. V stisku horko-ťažko predral som sa k železničnej pokladnici a zaopatril si lístok na Hronskú. Sotva som sa vedel vymotať z tejto tlačenice, keď tu pristavia ma dvaja žandári a oný raňajší mestský dráb a vyzvú ma „v mene zákona“, aby som išiel s nimi do čakárne, odkiaľ obecenstvo odstránili. Tam povypytovali sa ma, kto som, odkiaľ a čo som na Novej Bani robil? Prekutali mi vačky, písma zhabali, prezreli peňaženku, ale na oný nebezpečný balík sa len z ďaleka prizerali. Ja s úsmevom som im ho ponúkol, súc presvedčený, že v ňom nejaký pekelný stroj budú šípiť. Balík a perforovací prístroj si dokonale poobzerali, ale s patrnou obavou, či nevybúši. Medzi tým požiadali spomínaného a mojím arretovaním zjavne zastrašeného kaplána, aby im v mojom vačku nájdené písma pretlumočil. No, on akokoľvek sa trápil, neporozumel „privysokému“ slohu mojich cirkulárov. Písma zaniesli aj prednostovi stanice, ktorý tiež prišiel do čakárne a obzrel si ma, ako si obzeráme nejaké, do pasce vleznuvšie divé zviera. Z čakárne obecenstvo odstránili, ale za to onedlho zjavil sa tam vypasený novobanský fiškál B. sprievode akéhosi mladšieho štuccera. Prešli schválne 2-3 razy cez čakárňu a prezrúc si ma, privolali žandárom takéto odporúčanie: „Tartsák erősen azt a panszláv gazembert s el ne eresszék!“ (Držte dobre toho panslávskeho zločinca a neprepusťte ho!) Premeral som si týchto zbabelcov s posmechom. Viťúzi proti sputnanému! Keď sa obecenstvo z nádražia už bolo rozišlo, viedli ma pod bajonetmi dlhou cestou zpäť na Novú Baňu. Jeden žandár pri mne a druhý s drábom za mnou. Medzitým medzi ľudom rozšírili zvesť, že sa žandárom pošťastilo zlapať akéhosi srbského kňaza. Bol som pri všetkej omrzelosti rád aspoň tomu, že ma nevideli takto moji bývalí veriaci Brežania. Keď sa náš kondukt blížil k mestu, stretli sme sa s dospelými dietkami nášho pokladníka D-a, ktoré ma len s velikou obavou pozdravily a hneď išly dať zprávu našincom o mojom zlapaní.

Na krížnej ceste som zbadal, že ma chcú do žandárskej kasárne zapratať, proti čomu som sa ohradzoval a žiadal som, aby ma hneď pred súd zaprevadili. No, nepovolili a za mnou zavrely sa brány žandárskej kasárne — prvý, kto zná, či aj nie poslednýkrát v živote. Neškodí — hovorí sa tomu po tekovsky žartovne.

V strážnej izbe držali ma stále dvaja žandári s nasadenými bodákmi, kým po celom meste neshľadali človeka, kto by im preložil moju zhabanú osnovu[2] do maďarčiny. Patrne im to bol tvrdý orech. Predvolali aj nášho pokladníka, čo tamojšieho mešťana, ktorý mal zistiť totožnosť mojej osoby i pravdivosť môjho udávania o ciele mojej cesty. Medzitým tvrdili mi žandári, že náš pokladník v hlavnom ústave v Hliníku je tiež chytený a že pri a či pred svojím zlapaním vyhodil pokladňu banky do povetria. Sem a tam lietaly aj telegramy o mne a spomínaný už fiškál B. behal často do kasárne s veľkým zákoníkom v ruke a pošuškával si so žandármi. Konečne po dlhočiznom asi 3-4 hodinovom uvažovaní prišiel túžený preklad môjho cirkuláru, z ktorého označili mi výraz „náš utláčaný slovenský ľud“ ako trestné poburovanie, prečo ma chceli na druhý deň odviezť pred kráľ. fiškalát do Zl. Moraviec a prenocovať som mal v mestskom väzení. Ako, ako nie, zrazu, akoby v poslednom okamžiku, sa žandári inak rozhodli. Medzitým môj žalúdok, od rána prázdny, hlásil sa k svojmu právu. Moji strážnici sa v mojej prítomnosti navečerali. Žandárska kuchárka, kedysi moja veriaca, doniesla mi pozdravenie od známej panej, ktorú som zbadal popred okná sem a tam o mňa ustarostenú chodiť.

Ja otvoril som v nespozorovanom okamžiku okno a spýtam sa neznámej tej osoby, čo by si priala? Ona predstaví sa, že je domvedúca slovenského národovca-kňaza Demoviča a spytuje sa ma, či by mi nemohla doniesť niečo na večeru? Požiadal som ju o tú láskavosť. No, nebolo už k tomu času. Prepustili ma, keď som im podpísal zápisnicu, že so mnou slušne zachádzali, a keď už len niekoľko minút chýbalo k riadnemu odjazdu posledného večerného vlaku. A bol to deň sobotný, keď ma aj služby božie súrne domov volaly a trápila aj nútnosť odcestovať z domu k vojančine — azda na dlhý čas, alebo na vždy opustiť svojich veriacich, svoje hospodárstvo. Náhlil som ku nádražiu. Tam ma čakala už menovaná pani, plná dobroprajnej zvedavosti o mojom osude. Ale tam bol aj policajný podkapitán, s ktorým som sa sám pustil do rozhovoru, vyponosujúc sa mu, že mňa, ktorého tu každé dieťa pozná, ktorý mám tu neďaleko svoju faru, svoj majetok, dajú zlapať a držia za pol dňa. On ospravedlňoval pokračovanie toto, keďže vraj hrozné zrady sa páchajú po okolí. Spomínal mi cele vážne, že jednému tunajšiemu roľníkovi prišiel pred mesiacom zo Srbska (!) list, v ktorom ho jeden srbský pop prosí o mapu Uhorska. A ten sedliak žiadanú mapu skutočne oddal na poštu, ale zásielku polícia zhabala. A takéto nemysly boly v tom čase rozširované húfne — a každý im veril.

Vlak dlho meškal, a mne na novobanskom nádraží už pôda pod nohami horela. Vysokoškolskí študenti tamojší v bojovnej nálade sa schádzali húfne z mesta na nádražie a vyzývavo si ma prezerali, paličkami mávajúc okolo mňa, tak že vhodnou ochranou proti ich predvídaným inzultáciám mi bolo obznámiť a porozprávať sa tam s prítomným policajným podkapitánom. Vlak konečne dohrmel a ja ako z ľvovej jamy vyslobodený, mohol som doňho vysadnúť. Len vystúpiť, lebo na sedenie nebolo ani pomyslenia. Vozne všetkých tried boly tak nabité cestujúcimi a ich batožinami, či domov, či už k vojančine, že nebolo sa možno niekam ani len opreť, nieto si sadnúť. Mdlý, vyčerpaný a ustatý som bol dušou i telom a najrýchlejší expresný vlak by sa mi bol zdal pomalým voči túžbe, čím skorej sa dostať domov. Vypasený, rysavý Žid z Hliníka ma poznal a zúrive vykrikoval, že sa všetci panslávi dostanú na šibenicu. Horko ťažko, s viachodinovým meškaním dorazil vlak na Hronskú. Radno bolo čím skorej a nepozorovane sa od tlupy žandárov z nádražia stratiť. Ale ako sa v takom stave, vyčerpaný po dno duše, dostať po polnoci, viac než trojhodinovou cestou domov? Neznámy, do neďalekej dedinky spiechajúci cestujúci mi rozprával, že dnes zlapali na tejto ceste žandári akéhosi vandrovníka a nazdajúc sa, že je „srbským“ špiónom, zkrvavili ho, poviazali, a konečne presvedčiac sa o jeho nevine, akoby nič prepustili. Horskými, čo aj bližšími cestičkami v tmavej noci som si netrúfal. Tak rozhodol som sa hľadať, a ak možno najať si povoz.

Klopem na silne osvetlené okná známeho roľníka. Zvnútra počuť od plaču zachríple hlasy početných žien. Práve otca-hospodára si vypravovali na vojnu. Nočným vlakom musí sa odobrať a vidno, jak ťažké bude to odtrhnutie sa z kruhu svojej rodiny. Povoz, pravda, dať nemôžu. Dobroprajná krčmárka — súseda, ponúkla sa mi, že mi v neďalekom mlyne najde povoz. S lampou v ruke odobrali sme sa ta a zobudili celý mlyn. Boli tam len stareny a väčšie-menšie deti po posteliach. Na dlhé prosenie a po vyvrátení nesčíselných výhovoriek, konečne pristali za dvojnásobný obnos ma zaviezť. Jeden kôň im bol práve krivý, druhý ešte sám zapriahnutý nebol. No, konečne, keď krčmárka a ja pomohli sme rozospaným chlapcom koňa ostrojiť a vozík prichystať, mohli sme vysadnúť a odísť do tmavej noci. Bolo to trápne cestovanie. Rozčulenie, nedočkavosť, tma, nezbehlosť a ospalosť poháňajúcich chlapcov, chlad noci, stálé nebezpečie prevrhnutia, alebo vbehnutia do priepasti popri ceste stupňovaly nebezpečie našej cesty. Takému záprahu meprivyknutý a k tomu plachý koník ľakal sa nočných vtákov a behal z garáda ku garádu. Už stretali sme kavalkády k nočným vlakom pešo i vozmo jachajúcich ľudí — rekrútov. Za nimi hŕby žien a detí, rozčulených, hlasite nariekajúcich. Náš čudný povoz prezerali si všetci nedôverčivo. Už svitalo, keď sme sa po tejto neuveriteľne strastiplnej ceste domov dostali.

O spánku nebolo pravda ani reči. Nado mnou visel už Damoklov meč a nutnosť zajtrajšieho narukovania k vojančine. Ako zanechať takto nepripravene faru? Ako moje rozsiahle hospodárstvo? Možno na dlho, — na vždy!

Z bieleho koňa môjho najatého povozu urobila neskorej ľudská fantázia povesť, že som po horách vodil ruských oficierov na bielom koni. Povstaly neskorej aj iné povesti, pre nás vtedy veľmi nebezpečné. Bezo mňa by vraj vojna nebola vypukla. So mnou si dopisoval nielen ruský cár, ale pozdejšie aj americký Wilson. Po okolí každú chvíľu rozchyrovali, že som už obesený. Raz prišla moja odsťahovaná bývalá farníčka s plačom sa dozvedať, či som už ozaj obesený? Inokedy prišiel beliansky farár a spytuje sa plačlive domácich na mňa chudáčika, či som už ozaj skonal, lebo že musel sa prísť dozvedeť istotu, keďže ma bol pred časom požiadal za kazateľa na beliansku púť. Nechcel veriť, keď mu domáci povedali, že som v izbe. „Vtedy som ho“ — poznamenal farár — „nenašiel doma, keď som bol istý, že ho doma zastihnem, a dnes, keď som bol istý, že ho už viac živého neuzrem, hovoríte, že je doma.“ Celý chýr o mojom obesení musel povstať zo skutočnej udalosti, že ktoréhosi Medveckého, farára na Podkarpatskej Rusi, skutočne obesilo rakúsko-uhorské vojsko.

Dľa mobilizačného rozkazu ráno som narukoval do Trenčína. Cestou stretali sme poľským vojskom naplnené vlaky, v ktorých si pospevovali: „Pomáhaj nám, Bože, i Panno Maria, aby naša bola moskaľská krajina.“ Na každej stanici sa stálo a z vlaku vyskočil za každým martinský žid Moškóci a spustili na nádraží takú oduševňujúcu reč za vojnu, že všetko stŕhal za sebou. Na Vrútkach sme sa sišli tiež s rukujúcim Milanom Hodžom. Žandári nás z každého okna pozorovali. „Len čím skorej do rovnošaty!“ privolával Hodža, ktorému už tiež pod nohami pôda horela. Skutočne jeho záchranou sa stala rovnošata vojenská. Mňa z Trenčína hneď prepustili a ešte v tú noc som sa navrátil domov. Ľutujem len svoju cennú korešpondenciu, ktorú som si pred odchodom spálil. Jednako cez vojnu boli dvakrát u mňa prehŕňať mi písma. Hlavný slúžny Finka vykázal ma cez vojnu z územia tekovskej župy a polic. kapitán Zvolena Tarnay ma dal na trhu zvolenskom aretovať a zakázal mi prístup do Zvolena. Za toto som ho žaloval pred súdom pre obmedzovanie osobnej slobody. Docielil som len toľko, že musel zbabele odtajiť, že ma dal aretovať. Žandári sa mi stále túlali okolo fary. Na plot sa mi vešali a do okien pozerali. Mojich sluhov a Bacúrovanov vyšetrovali, čo hovorím, kam chodím, s kým sa shováram? Ba sám četnícky strážmajster nadväzoval so mnou rozhovory: Čo poviem na túto vojnu? Na čo som mu s Hašlerom odpovedal: „Vyhrávame!“ Keď však toho bolo priveľa, išiel som si sťažovať k hlavnému slúžnemu, maďarskému gentlemanovi Szamasszovi. On potom ďalšie žandárske šikany zastavil.

Ruských a srbských zajatcov sa mi nieraz podarilo dostať do môjho hospodárstva na pomoc. Na širokom okolí ma už poznali pod menom „náš pop“ a chodili za mnou v každej krivde svojej. Tak jeden dobrák Rus Mitro bol u mňa za mesiac. Keď sme sa spoznali, nieraz mi hovoril: „Toť všichno zaberujuť!“ A keď som ho škádlil, že vždy len ruky otrčajú a nebojujú, on na to defaitizmom: „Oč vojovať?“ Zvlášť srbskí zajatci prichádzali k nám vybiedení po zajateckých táboroch, kde ich len kyslou repou kŕmili. Najubiedenejšieho som si vždy vybral, aby sa u mňa trochu zotavil.

Raz prišli do nášho kostola srbskí zajatci. Po službách božích prišiel ich maďarský sprievodca ku mne s ich odkazom, či by som neprijal od nich do kostola sviece? Vyšiel som k nim a ďakujúc im za obetavosť, neprijal som od hladujúcich tú obetu, ale povypytoval som sa o ich domácich a potešil, že mier zanedlho nastane a pôjde každý na svoju kuču. Odišli natešení a jeden prijdúc ku svojmu hospodárovi, pohvizdoval si od radosti. Tento sa ho spytoval po príčine a zajatec mu povedal: „Hospodár, už bude mier! Povedal nám to bacúrsky popa.“ Hospodár išiel na druhý deň do Zvolena a tam ho stretla Židovka, predtým v jeho obci bývajúca, a spytovala sa, čo nového? On jej, možno aj k vôli škádleniu, odpovedal, že Rusi sa blížia, že som to ja povedal. O pol hodiny zvolenskí židáci od veľkého strachu pred Rusmi balili a zalarmovali celý úradný aparát. Žandarmeria dala sa do vyšetrovania. Vypočuli židovku, hospodára, zajatcov. Pädesiat žandárov bolo mobilizované. Telegrafovalo sa, telefonovalo sa na všetky strany. Konečne prišli žandári aj ku mne a jeden z nich dobromyseľne sa ma spýta: „Však to nie je pravda, že ste vy povedali, že Rusi zvíťazili a už sa k nám blížia?“ Na takú otázku ozaj nebola možná iná odpoveď, len záporná a vec sa pre mňa skončila tým, že ma žandár uspokojil, že však tak svedčili aj zajatci. Ale hlavný slúžny Szamasa mi ešte aj po roku vytýkal, že som vtedy nebol bez viny. Cez vojnu mal som to šťastie, že som bol medzi samými evanjelikmi a žandári i okresní úradníci boli väčšinou katolíci a chránili ma. Raz priviedli ku mne aj k nim prideleného landšturmistu, môjho starého dobrého známeho Bohuša Kianičku, dnešného senátora, že či ho poznám? Rozmýšľal som, čo by mu v jeho ťažkom položení lepšie poslúžilo, či ho poznať, či odtajiť? ale preca som ho len uznal za známeho a pohostil všetkých.

Ináčej evanjelici ma ctili, ba radi mali a len to ľutovali, že som nie ich farárom. Nieraz prišli do môjho kostola a keď sa im niečo z kázne ľúbilo, hlboko sa ukloňujúc, schvaľovali. Radi chodili mi robiť na pole, trebárs majetní súc, zameškávali pri tom svoju prácu. Keď sa môj statok prišiel na dedinskú studňu napojiť, veľmi ochotne, kto na blízku bol priskočil ho napojiť. Zato som im aj ja všemožne bol k službám. Na širokom okolí ľudia vedeli, že adresu vojakovi zajatému napísať len ja (a dobronivský ev. farár Slávik) viem tak aby skutočne prišla. Len ja som vedel od voj. vrchností čokoľvek vykonať, čo neboli vstave vykonať ani slúžny, ani notár. Chorým sme pomáhali, ošípané im zdarma štepili, listy písali. To oni s vďakou uznávali a aj po desiatich rokoch ma pred cudzinci s vďakou a pochvalou spomínali s tým, že som túto vojnu vlastne ja a nie ich farár vyhral. Válečné pôžičky evanjelici dľa mojej rady neznačili, oproti tomu niekoľkí katolíci značili, ale poprosili pri tom notára, aby mi to neprezradil.

Pred mobilizáciou pracovala na Bacúrove parta nemeckých betonárov z Janovej Lehoty. Títo chodievajúc ku mne do kostola, nevedeli ma prenachváliť. Keď ale vypukla mobilizácia, pred odchodom hľadali ma na smrť, lebo že vojnu som len ja zapríčinil.

Na Bacúrove bývaly časté a veľké ohne, tak že za môjho desaťročného pobytu takmer celá obec bola obnovená. Pri ohni prevzal som velenie a nieraz diktátorským vystupovaním zachránil som od väčšieho nešťastia. Farský plot som včas požiaru prerúbal a rozkázal, aby všetci nemocní, starci a deti, ako aj skrine so šatstvom a periny na faru posnášali. U mňa bolo v taký čas útočište všetkých nevládnych. Pozavierané studne som násilne pootváral. Kým sa občania neprichytili (viac mnou zahanbení) striekačky, sám som ju ťahal. Postávajúcich som hnal, aby nosili vodu. Raz vidím, ako občania teperia Žida, chcejúc ho hodiť do ohňa, keďže práve v jeho byte vypukol oheň a bol podozrievaný, že on to podpálil. Už aj na iných miestach, odkiaľ sa musel vysťahovať, bol podozrievaný z podpaľačstva. Chlapa vytrhol som ľuďom z pazúrov, vyhrešil ho a strčil do blízkej pivnice, ktorej kľúč som schoval do vačku. Až ráno som ho prepustil. Bol to podivín. So ženou vždy nemecky maušľovali, ale keď sa povadili, čo sa často stávalo, vyšli na ulicu, a aby ich ľudia rozumeli, nadávali si príšerne po slovensky. Inokedy som súsedovi, ktorý ma verejne obrážal a robil mi čo len zlého mohol, v požiari celé hospodárstvo zachránil. Prasicu s maličkými, ktorá ma hrýzla, z horiaceho už chlieva vyvliekol, horiaci už voz zo dvora vytisol, ačpráve jeho vlastní spoločníci sa mu o nič obzreť nechceli.

S Fr. Richardom Osvaldom sme boli dobrými súsedmi. Nieraz vyškriabal sa dobrý ten starček na strmý vŕšok nad svojou farou, odkiaľ bolo vidno do môjho dvora. Bývali sme totiž na protichodných vysočinách. Ja som často 2-3 dni trávil v jeho pohostinnej domácnosti a pomáhal mu v jeho literárnych dielach. S Kmeťom a Fr. R. Osvaldom, ktorých som si ako otcov ctil a požíval ich plnú dôveru, sme sa v mnohom doplňovali. A keďže boli medzi oboma povahové diferencie i čo do intrazigentnosti národného smeru, ja držal som sa v tomto vždy bližšie intrazigentnejšieho Kmeťa.

Keď som mu vyprával, ako ma spravili zlodejom dubcov, on mi zas vyprával, ako sa stal kolotočiarom. Poštárka na Belej, kam on denne pre poštu posielal, keď delila prišlé listy, videla českú adresu, nazdala sa, že to môže zneť len Osvaldovi, i hodila list do jeho kapsy. Osvald sa na tom chutne zasmial, keď našiel medzi svojou poštou list, adresovaný takto: „Pánu Jánovi Vokolek, ringišpirákovi na Teplej.“ Jedného zimného predvečera prekvapil ma pod oknami mojej opustenej fary prekrásny mužský sbor, nikdy nepočutými mohutnými zvukmi. Dôtklivý jeho refrén nikdy nevymizne z mojej duše: „Avramu Janku“. Vybehnem von a tu sa mi predstaví sbor mladých Rumunov, lesných akademikov z neďalekej B. Štiavnice. Bol medzi nimi aj jeden Horvát. Vyrozprávali mi, že sa dopočuli, že v týchto nehostinných krajoch stráda jeden slovenský spisovateľ. Nuž prišli ho poznať a pobaviť. Poďakoval som im srdečne za milú pozornosť a pozval k sebe. Poukazoval som im moje značné národopisné sbierky, knihy a v krátkosti ich oboznámil s našimi krušnými národnými pomerami. A počastoval som ich, čo len zo mňa vystalo. Oni mi zase povyprávali o svojich rumunských bolestiach v Erdeliáne aj v Štiavnici, kde ich zmaďarštelí spoluštudujúci provokujú a inzultujú. Kde v kaviarni najdú osamoteného Rumuna, obsadia ho a pozdvihnúc poháre, zaspievajú svoju maďarskú hymnu. Rumun, pravda, na takú provokáciu nevstane a vtedy sa vrhnú naňho pivovými pohármi, že nieraz pri tom tečie krv a s pribehlými na pomoc Rumunmi a Horvátmi nieraz svedú formálne bitky. Našim rumunským spolubojovníkom odplatil som onedlho milú návštevu v Štiavnici, kde som im zadržal prednášku o slovenskom peňažníctve a iných našich hospodárskych inštitúciách. Z ich reči som vyrozumel, akým nešťastím bola pre nás cudzorodá hierarchia. Rumuni mali hierarchiu svojskú a mladí rumunskí lesníci mali takmer zabezpečené miesta pri lesoch rumunských biskupov. Náš slovenský lesník nemal takých nádejí. Ani pri biskupských ani pri štátnych horách nemohol sa uplatniť a preto nezbývalo im iné, len sa odnárodniť.

Keďže som sa ani prosbou, ani hrozbou, ani po desaťročnom strádaní nemohol dostať z Bacúrova preč, išiel som si posledný Zelený štvrtok zademonštrovať do kapituly. Zaujal som si tam miesto naproti biskupovi, ktorému som nedávno predtým napísal, aby nezabúdal, že s prenasledovaním Slovákov píše vlastne dejiny. Cez celé služby božie stál som ako živé memento pred ním a keď ma dľa obyčaje volali činne sa zúčastniť ceremonií, odoprel som. Keď ma potom volali na biskupov obed, na ktorom v ten deň bola temer obligátna účasť na bohoslužbe prítomných kňazov, biskupovi som odkázal, že mňa už nakŕmil na Bacúrove.

Ináčej zažaloval som biskupa v Ríme, žiadajúc pre isté príčiny jeho odstránenie. Z Ríma dostal rozkaz, aby sa ospravedlnil. On miesto toho mi cestou dekana nariadil, aby som obžalobu v Ríme odvolal, inak ma suspenduje. Ja napísal som mu, že „čo som psal, to som psal“ a že ničoho neodvolám. Na to mi dal biskup ešte jeden termín, po ktorom jestli žalobu neodvolám, pošle mi na Bacúrov administrátora (sám som nemal z čoho žiť, nieto dvaja!) a mňa suspenduje. Na to som mu napísal, že mne je jedno, či ma dnes obesí, alebo len zajtra. Že som ja odklad suspenzie nežiadal a neodvolám, spolu zaprotestoval som v Ríme proti pohrozeniu mi suspenziou. Medzitým biskup urýchlene hľadal kňaza, ktorý by mu išiel na Bacúrov administrovať. Každý odmietal. Konečne nútil okresného dekana, ako najbližšieho súseda. Tento biskupovi do očú povedal, že so mnou nespravedlive jedná a tiež odoprel. Deň pred vypršaním termínu suspenzie stal sa rozhodujúci, svetohistorický zvrat. Bulhari složili pred Dohodou zbraň a tým sa spupná fronta centrálnych mocností shrútila. V Uhorsku vedel každý, čo to pre naše pomery znamená a môjmu biskupovi najmenšia starosť stala sa väčšou, ako ma suspendovať. Utiahol sa ako slimák do svojej škrupiny a v úzkostiach trnúc, očakával, čo sa s ním v novom štáte stane?

Ešte pred zakončením svetovej vojny ožil zamrznutý politický život Slovákov. Cítili, že tu ide o ich budúci osud a začali sa znovu organizovať a hľadať styky na všetky strany. Prvý taký znak ožitia bola dôležitá májová rezolúcia slovenskej národnej strany, kde som ja proti opatrnostkárstvu viacerých účastníkov opätovne žiadal zaujať určité stanovisko v otázke pripojenia sa Slovákov k Čechom.

Po narukovaní tajomníka slovenskej národnej strany, Jozefa Gregora-Tajovského, ostalo jeho miesto nezaplnené. Až posledný rok vojny vyskytla sa potreba takého sekretára a zvolený som bol za tajomníka ja, ktorý som cez týždeň na Bacúrove aj tak zamestnaný nebol a ľahko som mohol odbehnúť do neďalekého Martina a zpäť, a tak stal som sa účastným historických dejov nášho národa i Československej republiky.

Pobyt na Bacúrove popri neuveriteľnom hmotnom strádaní považoval som si vždy za krvavú krivdu. Veď nemal som tam kňazskej práce, ani žiadnej duševnej radosti. Desať rokov svojho najkrajšieho veku som tam strávil, kde nie je ani potreba, ani možnosť výživy pre katolíckeho kňaza.[3] Nie div, že tu uzrela vo mne myšlienka sosberať naše slovenské krivdy, páchané cudzorodou hierarchiou na slovenskom ľude a na roduvernom duchovenstve. Záznamy takýchto krívd množily sa mi pod rukami a tak naskytla sa myšlienka vydať o tom samostatnú knihu. „Nech vedia rovesníci“, píšem o tom v predmluve tejto knihy, „jak ťažká, smrtonosná bola tá mura, ktorá dlávila slovenské katolíctvo za stoletia. Nech precítia, čo máme ďakovať nášmu čsl. štátnemu útvaru, ktorý nám pomohol odstrániť z cesty slov. katolicizmu ťažký balvan, sotreť našu hanbu, zakončiť staletú kalváriu. Aj potomstvo nech zvie, akým nešťastím bola nám cudzorodá, nepriateľská hierarchia, i nechže sa naučí oceniť, uhájiť si cirk. organizáciu svojskú, slovenskú; tú vymodlenú, vytúženú stoletým mučedlníctvom predošlých pokolení.[4] — Knihu tú napísal som viac krvou ako černidlom, keďže na mňa samého sa svalila celá ťarcha krvavých krívd. Napísal som ju aj v latinskom preklade cieľom oboznámenia cudzozemských cirkevných kruhov (P. Kolben S. J., knieža Beaufort a iní) s našimi krivdami. Pod ťarchou vtedajších válečných pomerov nebolo ani pomyslenia knihu takého „vlastizradného“ obsahu vydať. S priateľom dr. Alojzom Kolískom, vyjednávali sme o možnostiach uverejnenia jedného alebo druhého rukopisu trebárs v Čechách alebo v cudzozemsku. Márna snaha. Výňatky rozposlal som cestou spomínaného už dra. Kolíska, i vo Viedni veľké styky majúceho Kornela Stodolu a prešporského profesora Eda Krajňáka na rozličné vplyvné kruhy. No, kniha sama vyšla až po prevrate, keď už bola temer nečasová. Jednako zvečnila ľudské dokumenty tej hroznej doby útisku.

Mimo úradného prenasledovania so strany cirkevných a svetských vrchností musel som znášať aj roky trvajúci bojkot maďarstvom zavedeného kňažstva, ktoré mi vyhýbalo, ma nenavštevovalo. Mikuláš Grieger za zvláštne hrdinstvo si považoval návštevu bacúrovského vyhnanca. Gejza Ludvig, ktorý ma raz azda len zo zvedavosti navštívil, bol za túto návštevu biskupským úradom pokarhaný, že sa opovážil navštíviť panslávskeho kňaza.[5] Tiež nový čajkovský farár Hrdlička dostal pri nastúpení úradu od svojho patrona, banskobystrického biskupa, prísnu výstrahu, aby sa neopovážil stýkať sa so mnou, ako jeho predchodca Jozef Novák, inak mu nepovolí patrón ani hrdzavého klinca na jeho patronátne budovy.

Tiesnený neuveriteľnou hmotnou biedou na Bacúrove, ale hlavne opustenosťou v tomto nekatolíckom ovzduší, usiloval som sa všemožne z Bacúrova sa vyslobodiť. U biskupa to nebolo možné. Celý môj tamojší život bol urputný zápas za oslobodenie odtiaľ a neústajná práca, aby som tam nezakrnel, ale pomáhal národu i sebe k lepšej budúcnosti. Tu som sosberal po celom Slovensku „Sto slovenských ľudových balád“, sbierku, ktorá takmer v dvanástej hodine zachránila od vyhynutia krásne produkty epiky ľudu nášho. Výber týchto balád chcel som vydať aj vo francúzskom a anglickom preklade a tým cieľom vyjednával som s prekladateľom Vrchlického, anglickým básnikom Selverom, s prof. Dominoisom a s inými.

Len heslovite registrujem svoje najrozličnejšie práce v r. 1915: Staral som sa o náhrobník znamenitého slov. mysliteľa a národovca Martina Húsku vo Vieske nad Hronom. V ministerstve zakročoval som o lepšiu aprovizáciu hladujúceho slov. ľudu okolia Starých Hôr. Pracoval som na sostavení a korešpondoval o vydaní slovenskej pútnickej knihy. Udržoval som stálé styky s južnými i východnými Slovákmi v okolí Levíc i Košíc. Keďže sa biskup Radnai vyslovil, že mi za svojho života fary nedá, chcel som ísť k vojsku za kňaza, alebo do Ostrihomu, ale primáš Černoch mi do očú povedal: „Nespokojných kňazov nepotrebujem.“ Priatelia posielali ma do košického biskupstva, kde predpokladali, že ma inak ku Slovákom spravedlivý Fischer Colbrie vďačne prijme.

Trebárs som mal s Jozefom Kačkom, ktorému som donovalskú faru, odchádzajúc odtiaľ, odovzdal, dosť nepríjemné nedorozumenie, preca, keď bol zradou svojich neuvedomelých veriacich a pomstou maďarónov pre svoje prismelé protimaďarské výpovede stíhaný, uväznený a na 15 rokov žalára ako „vlastizradca“ odsúdený, vykonal som za jeho omilostenie všetko možné, ba i nemožné. Tým cieľom napísal som a svojím nákladom vydal maďarské memorandum,[6] ktoré som rozposlal všetkým biskupom, ministrom a poslancom Uhorska. Shľadúval som mu pravotárov, sháňal vysoké protekcie, písal som k samému kráľovi prosby o omilostenie. Medzitým posielal som mu zo svojich neuveriteľne slabých zásob dvojtýždenné košíky údeného mäsa, koláčov, chleba, dopisoval som si s nim priamo, aj cestou jeho väzenského duchovného. S veľkými námahami podarilo sa mi prosbu až dvakrát dostať pred starého mocnára. Prvý raz následkom dvornych vlivov kráľ napísal na prosbu priaznivú značku, aby mu bol Kačka k omilosteniu predostretý, ale minister zemebrany ju s nepriaznivým predostretím vrátil do kabinetnej kancelárie. Druhá na kráľa podaná prosba už nemohla byť pojednaná pre nastalé konce monarchie. Jeden z prvých mojich zákrokov ako tajomníka Nár. rady bol v mene Slov. Nár. rady poslaný telegram riaditeľovi leopoldovskej trestnice, ktorým som ho pod ťarchou osobnej zodpovednosti vyzval, aby väzňa Kačku ihneď prepustil na slobodu. Uznávam, že za Kačku pracoval aj msgr. Blaha, Andrej Hlinka, i košický biskup Fischer.

Raz cez vojnu cestujem vlakom do Zvolena a ako sa z veľkého návalu spolucestujúcich na nádraží trochu vymotám, zbadám, že stredom ich pozornosti je akýsi podivný väzeň, ktorého strážci s nasadenými bodákmi sprevádzajú. Pristúpim ku konduktu bližšie a vidím malú postavu, odetú do plavého, chlpatého väzenského mundúra, s čiapkou spadnutou až po oči. Keď som sa mu ešte lepšie prizrel, zbadám na nose zlatom rúbené okuliare a na nohách topánky inteligentného človeka. Vyzeral mi ako Amundsen, cestujúci na severnú točnu. Zrazu zbadám, že je to brat Jozef Kačka. Okamžite som skočil ku väzňovi, vybozkával som ho zprava a zľava, kým ma dozorci neodtisli od úbohého väzňa. Párstohlavové obecenstvo s úžasom hľadelo na tento výjav. Pod pazuchou v novinovom papieri niesol si Kačka svoju skromnú, suchú väzenskú stravu na cestu pred banskobystrickú sédriu. Potom som mu niečo v reštaurácii prikúpil a prisadol k nemu do vozňa, vyprevadiac ho po najbližšiu stanicu. Strážcovia nebránili nášmu rozhovoru.[7]

Následkom môjho memoranda pohol sa aj košický voj. súd a odpísal 8. X. 1918 pod č. 1785/16 predstavenému leopoldovskej trestnice, že vzhľadom na toto memorandum nie ja vylúčené, že sú také okolnosti, dľa nich by sa súdne pokračovanie proti Kačkovi znovu malo previesť. Nech teda správa väznice upovedomí Kačku, aby zažiadal o obnovenie trestného pokračovania.

Predseda Nár. strany slovenskej Matúš Dula medzi inými aj mňa vyzval zúčastniť sa deputácie popredných Slovákov k maďarskému premierovi, Štefanovi Tiszovi. Deputácia potom vystala.

A. Hlinku vábil do svojej kresť. soc. strany maďarskej poslanec Gieswein. Sdeľujúc mi toto, píše: „Ja bez Vás nesľubujem, nedávam ničoho nič. Už aj preto hľaďte prísť (do Ružomberku).“[8]

Sprostredkoval som smierenie medzi lučenskými národovci: drom. Bazovským a J. Nosáľom. Tiež v záujme národohospodárskeho povznesenia bol som sprostredkovateľom medzi banským podnikom v Jelšave a medzi slov. kapitálom, cieľom exploatovania tamojších železných ložísk.

Sberal som dáta o vytískaní slovenčiny z kostolov a z bohoslužieb a pri tom rozpredával som na širokom kraji svätovojtešské vydania.

Hlinka odporúčal ma peštianskym Jezuitom za redaktora ich zamýšľaných slovenských náboženských časopisov.

Nechcejúc na Bacúrove duševne hliveť, chcel som študovať právo na peštianskej univerzite. Tu ma však bez povolenia biskupovho neprijali a biskup moju dotyčnú žiadosť odmietol. Prešiel som teda na univerzitu prešporskú, chcejúc sa stať aspoň doktorom kanonického práva. Tam mi to tiež znemožnili a preto zapísal som sa na klužskú univerzitu, kde som složil aj prvé rigorozum. Druhé aj s disertačnou prácou (o simonii) som mal složiť a bol som už prichystaný v okt. r. 1918, keď mi to nastalý prevrat prekazil.

Keďže vo všetkých sirotíncoch slovenské siroty odnárodňovali, agitoval som za založenie slovenského katol. sirotínca. Myšlienky tejto zaujal sa veličiansky farár Ján Vojtaššák. Mali sme vyhliadnutý veličiansky „stoličný kaštieľ“. Správa oravského panstva nechcela nám ho ani predať, ani do nájmu dať z obavy, že by sme tam prevádzali českú propagandu. Úmysel náš uskutočnil som po prevrate v Kláštore pod Znievom, kde dodnes vychovávame 120 slovenských sirôt.

Fr. Richardovi Osvaldovi v súsednej Teplej pomáhal som pri úprave slovenského prekladu sv. Písma. Prekladatelia totiž vykonali veľmi povrchnú a neliterárnu prácu. Osvaldov veľký literárny smysel a úcta k sv. Písmu nedovolily prácu v takej forme prepustiť pod tlač. Keďže si veľmi vážil môj rečový inštinkt, vyznačoval si mnohé slová, ba i celé riadky, ktoré so mnou či listovne či ústne skonferoval a dľa mojich náhľadov zmenil. Inak požíval som uňho zvláštnu dôveru a často sme sa navštevovali. Ja niekedy aj 2-3 dni som bol jeho hosťom, on aj ochorel u mňa a poležal si. Občas vychádzal na vŕšok nad svojou farou a mal radosť, keď uzrel z diaľky môj dvor. Keď ostal trnavským kanonikom, ja som mu pomáhal na Teplej roztrieďovať jeho knihy a iné literárne pamiatky. Slovenské unikáty (zvlášť bernolákovské) som povyberal a zabalil do veľkej bedny pre budúcu národnú knihovňu, ktorú sme zamýšľali založiť. Ostatok sme zaradili medzi jeho batožinu. Tamtie, vo veľkej bedne poslali sme na adresu Andreja Hlinku do Ružomberka, kde ju však napred na povale držali, potom bez stopy zmizla, na večnú škodu našich literárnych dejín. Osvald totiž pri vydávaní troch sväzkov, „Tovaryšstva“ podostával z celého Slovenska množstvo vzácnych starých lit. pamiatok, tlačív, kníh a tieto sa v otáznej bedne nevšímavosťou Ružomberčanov stratily.

Cestou svojich priateľov požiadal som viedenskú pápežskú nunciatúru o sprostredkovanie v svojom spore s biskupom. Nunciatúra ju odmietla, keďže na administratívne pôsobenie biskupa vplývať nezvykla. Tak som pochodil neskorej aj s kardinálom Černochom.

4. VIII. zomrel môj najlepší súsed, šťastný buditeľ južnoslovenských Slovákov, farár Jozef Novák. Súsedmi sme sa nie bez ironie menovali preto, lebo na dlhej, do 200 kilometrovej čiary medzi Bacúrovom a Levicami nebolo ani jedného otvoreného slovenského národovca. Navštevovali sme sa často: tu on u mňa, tu ja uňho i písavali sme si. Jeho pľúcny neduh sa zhoršoval, až musel odísť na Sliač sa liečiť. Odtiaľ mi písal, aby som ho prišiel ta navštíviť. Ja nešiel som z priateľskej vypočítavosti, že jestli nepôjdem ja k nemu, príde on ku mne idúcky domov, do Čajkova. No, neprišiel už. Len po mesiaci, po jeho pohrebe som sa musel dozvedeť, že sa nám pominul. Zo slov. národovcov-kňazov nebolo tak k vyšším úlohám pripraveného, ideálneho pracovníka, européra, estéta, úchvatného vychovavateľa ľudu, ako bol Skaličan, náš Jožko Novák. V Nár. Novinách podal som jeho nekrolog. Že sa nedožil nášho národného a štátneho zmŕtvychvstania!

Všetci českí i slovenskí vedeckí pracovníci sa ku mne o vývody obracali a ja som im milerád prispieval z tých najrozličnejších odborov, či osobitnými článkami, či radami.

Udržoval som čulé styky s každým, v kom som šípil iskierku národného ducha. Tak raz dozviem sa náhodou, že v Leviciach učí akýsi piarista, ktorý cíti slovensky. Vybrať sa k nemu, bolo rozhodnutím okamžiku. Vyhľadal som ho v raňajších hodinách, v jeho kláštorskej celle. Starý pán sedí nad ruskými bachantami. Chystá sa vraj na hodinu historie. Pozrem na knihu, je to filozofia dejín od akéhosi ruského autora. Dobré chystanie na prednášku z maďarských dejín! — myslím si. Starý prof. Kalčok bol i natešený i naľakaný mojou návštevou. Vo svojej izolovanosti považoval ma akoby za posla z iných svetov. Odišiel do triedy, keď mi dovolil, aby som ho popoludní vyhľadal. Sterorizovaný starček ľakal sa aj tône panslavizmu a preto popoludní už nedal sa mi najsť. Po prevrate robil nášmu školstvu za niekoľko rokov dobré služby.

Dostal som poverenie napísať životopis A. Radlinského, svojho krajana. No neprišlo k tomu a napísal ho až o 18 rokov pozdejšie dr. Šteller.

Začiatoční literáti sa ku mne obracali a obracajú dodnes o radu, prezretie ich literárnych pokusov a ja im nieraz prepracujem, podopĺňam ich práce, i obstarám nieraz aj vydanie. Jestli sa však opovážim, trebárs len súkromne sebamenšiu kritiku o nich vyniesť, stávajú sa mi smrteľnými nepriateľmi a hľadajú príležitosť sa vypomstiť. Genus irritabile vatum.

S Maďarmi, ktorých som úfal získať k porozumeniu našich krívd, som dlhé korešpondencie viedol. Tak M. K-ho som vábil s čestným názvom priateľa Rumunov, poslanca Ľ. Mocsáryho „carbu albu“. Za čas sa aj zdalo, že by sa k nám priklonil, až mi po mnohých platonických výronoch o láske k slov. ľudu napíše: „Keby sme my Maďari dali Slovákom nejaké práva, spáchali by sme tým samovraždu.“ Rozumie sa, že som s ním pretrhol ďalšie styky. Nevideli sme sa až po rokoch, keď vítal slovenskú vládu v súsednom župnom sídle a trápiac sa so slovenským prívetom, pošepol mi, aby som mu v reči pomáhal. Za čas sme zas boli dobrí, ale keď sa dozvedel, že som za bratský pomer s Čechmi, zanevrel na mňa nadobro. Takí boli a sú zemani na Slovensku.

Nevediac zniesť svoje dlhé vyhnanstvo, poníženie a nezamestnanosť na Bacúrove a chcejúc sa odtiaľ stoj čo stoj vyslobodiť, neprestal som sa s maďarským biskupom Radnaiom-Rithammerom zahrýzať. Moje sťažnosti vo viedenskej nunciatúre nenašly povšimnutia. Obrátil som sa aj k ostrihomskému primášovi so sťažnosťou proti krivde so strany biskupa. Chudobných študentov vysielal som na Moravu, staral sa o nich a hľadal im podporovateľov. Keď jezuita Bangha rozposlal po slov. farách výzvu k obetiam na katol. tlačový fond maďarský, napísal som mu ostrý list, v ktorom som mu vytýkal, že nám proti VII. božiemu príkazu predchytuje tieto obety, ktoré patria vlastne slov. kat. tlač. fondu, a nie maďarskému. Odpoveď bola cynická: Že vydajú aj slov. leták, s ktorým budú propagovať ich sbierku medzi Slovákmi. Obetaví a neinformovaní Slováci naskladali na tento cudzí cieľ veľké obnosy.

Česká Maffia poslala na Slovensko svojho dôverníka, spisovateľa Svojsíka, informovať sa o nálade katol. kruhov na Slovensku. Svojsík navštívil všetkých známejších národovcov kňazov. Aj mňa navštívil na Bacúrove, a keď ma nenašiel doma, vyčkal ma, berúc informácie z môjho najbližšieho okolia, prezerajúc moje umelecké a historické sbierky. Pobudol u mňa za tri dni. Keď sa vrátil do Prahy, oznámil Maffii, že zo slovenských kňazov najlepšie som mu zaimponoval ja. Keď sa zase na Slovensko vrátil, kdesi zbadali ho maď. žandári; on pred nimi musel utekať, pri čom sa rozhorúčil a následkom tohoto prípadu náhle zomrel. V ktoromsi pražskom chráme čírou náhodou som našiel jeho náhrobník a mohol prikľaknúť na hrob veľkého českého kňaza a priateľa Slovákov.

O naše Národné muzeum som sa bedlive staral, keďže bolo cez vojnu hodne zanedbávané.

Môj dom, akokoľvek od sveta oddialený, bol často navštevovaný slov. literátmi, študentmi. Na sviatky vždy svolával som k sebe slov. mladých ľudí, ktorí tam mali svoj náhradný rodičovský dom. Pri svojej biede podpisoval som nieraz zmenky mladým nár. pracovníkom, aj som ich musel zaplatiť.

Ponúkali mi, ako údajne najpovolanejšiemu, prevziať redakciu „Duch. Pastiera“. Hlinka dvoch Karlov chcel postaviť na čelo lit. pohybu katolíckeho: dra. Kmeťku, alebo mňa.

Sberal som účastinárov pre hlinícku Roľnícku banku a kupoval pre ňu majetok pri Leviciach. Bol to výboj slov. kapitálu na tieto neprebudené a nár. ohrožené kraje. Na podobný výboj som ja už prv išiel, keď som si neďaleko Levíc zakúpil štyrijutrový vinohrad. Ovšem, ľud ten bol už priveľmi zotročený, bál sa mojej slovenčiny a utekal predo mnou. Vidiac, že tieto kraje môže národne prebudiť len ten, kto medzi ľudom stále prebýva, vinohrad som odpredal. Hlinka mi písal: „Na 3. mája povolal som Redakčný výbor, lebo Buday prevažne chorie na oči. Ťarchu musíme sami znášať. Vodcovstvo alebo jeden, alebo druhý Karol musí prevziať, a my budeme robiť a vedľa neho stáť…“[9] (Reč je tu o dr. Kmeťkovi a o mne, z ktorých jednému ponúka vodcovstvo.)

K sekundíciam národného veterána Pavla Blahu napísal som o ňom štúdium, keďže som ho z mojich potuliek po okolí Skalice dobre znal. Považovaný som bol za najpovolanejšieho písať o našom ľudovom umení a priemysle a preto rozličné publikácie o Slovensku dožadovaly sa mojich lit. príspevkov, čo som ja nikdy neodoprel. Staral som sa, aby vedecká pozostalosť Andreja Trúchleho-Sitnianskeho prišla do Nár. muzea. A. Trúchly bol mojím nie bezprostredným predchodcom-vyhnancom na Bacúrove. Na ňom bolo vidno, čo môže dlhoročné strádanie a osamotenosť spôsobiť aj na najvzdelanejšom mužovi. Niekdajší prekladateľ Chomiakova, redaktor „Orla“, na slovo vziaty botanik a spisovateľ, stal sa po toľkoročnom vyhnanstve len torzom vzdelaného človeka; roztrasený, zanedbaný do neuverenia. Za dlhé roky bacúrovského vyhnanstva v noci s puškou v ruke strážil svoju úrodu, vo dne spával. Ako starček musel ťažké telesné práce konať, žiť bez dostatočnej opatery životom podivína.

Udržiaval som systematické styky s nár. pracovníkmi na Horniakoch, na východe, západe a v strede Slovenska, držiac v priateľskej evidencii každého, akokoľvek osamoteného alebo vzdialeného, trebárs aj od rodnej pôdy odtrhnutého jedinca. Aj s prebudenými slov. mladíkmi na vojne udržoval som dobré styky. Raz shromaždil som našich, v Lučenci slúžiacich inteligentov-vojakov potajomky u Nosáľov k informačnej porade. K doplneniu slovníka prof. Valu sberal som preň frazeologiu, odbornú terminologiu. Z Matice často dostával som vážne úkoly, ako prednesenie prologu na Hviezdoslavových slávnostiach. Volali ma k Nár. muzeu a k Nár. Novinám, aby som sa zriekol macošskej fary. Redaktor Škultéty mi 20. IX. písal: „Z Dulových slov ja som si namyslel, že Vy čochvíľa už budete v Martine, že ste sa rozhodli prísť k Nár. Novinám. Z toho mám veľkú radosť. Radosť takú, že…“ Skutočne vstúpil som do redakcie Národných Novín, ale sotva niekoľko dní som sa tam mohol udržať pre diferencie v náhľadoch na Rusko s hlav. redaktorom Škultétym. Milovali sme Rusko obidvaja, ale ja som hľadel na tento slovanský kolos s kritikou, ktorá sa, bohužiaľ, vo svetovej vojne ukázala pravdivou.

Keďže poprední činitelia Roľníckej banky v Hliníku museli k vojančine, cez celú vojnu som sa ja musel starať o riadny chod banky a jej filiálky na Novej Bani, navštevujúc ich mesačne s vystavením sa nebezpečiu nástrah maďarských kruhov. Tak svätokrížsky slúžny Finka ma vykázal zo svojho okresu. Keď mi to ale nesdelil písomne, išiel som k nemu a žiadal som si vykázanie na písme, aby som si mohol svoju občiansku slobodu pred vyššími fórami uhájiť. On mi to ovšem odoprel a ja som sa mu osvedčil, že každomesačne pôjdem do našich ústavov. Aj zvolenský polic. kapitán ma dal na prostred jarmoku aretovať a vykázal ma na dobu vojny zo Zvolena, kam som so svojím hospodárstvom bol odkázaný. Toto zažaloval som pre obmedzovanie osobnej slobody a keď som si aj nevymohol účinnej obrany od maď. súdov, docielil som aspoň toľko, že musel pred súdom zbabele odtajiť fakt môjho aretovania a tým aspoň mravne som ich uponížil a viac ma nemolestovali.

Prispel som pri zakladaní temer všetkých slov. podnikov aspoň 1-2 účastinami a sberaním úpisov.

Cítiac blízkosť uskutočnenia sa našich nádejí, sostavoval som kataster pre úrady súcich slov. ľudí po celom Slovensku. Veď mimo mňa sotva sa našiel po všetkých kútoch Slovenska tak známy slov. pracovník, ako som bol ja, keďže som študoval a účinkoval od Oravy po Hont, od Košíc po Skalicu, od Balažových Ďarmôt po Lučenec, Kremnicu, Levice a Ružomberok.

Proti maď. biskupovi Radnayovi podal som Sv. Stolici do Ríma obžalobu. On dostal z Ríma výzvu, aby sa ospravedlnil. Miesto toho vyzval mňa, aby som obžalobu v Ríme do udaného termínu odvolal. Ja som odoprel odvolanie, súc si povedomý pravdy. Po prvom termíne dostal som nový termín, dľa ktorého mi zo zvláštnej milosti povoľuje nový termín, po ktorom, jestli žalobu neodvolám, budem suspendovaný. Ja som odpovedal záporne, že nemám čo odvolávať a že ja biskupovu takúto milosť nežiadam, ani neprijímam, lebo mi je ľahostajné dnes alebo zajtra odvisnúť. Biskup medzitým všemožne hľadal kňaza, ktorý by ma chcel ísť do Bacúrova zastúpiť, ale každý mu to odoprel. Na koniec vyzval môjho dekana, ako najbližšieho, aby na čas prevzal Bacúrov on. On to tiež odoprel, keďže cítil, že sa tu deje nespravedlivosť. Termín suspenzie mal uplynúť o dva dni, ale deň pred uplynutím termínu složili Bulhari zbrane pred antantou a môjmu biskupovi potom už nenapadlo proti mne zakročiť.

Iste najpamätnejšia udalosť nielen v mojom živote, ale aj v dejinách slovenského národa bola Martinská deklarácia, na ktorej som ako tajomník zprvu slovenskej Národnej strany a behom jej donášania ako prvý tajomník Slovenskej Národnej rady poprednú účasť bral.

Toto historické shromaždenie svolané bolo a sišlo sa 30. októbra 1918. Hlavný bod jej programu bol: ustálenie a doplnenie dovtedajšej dočasnej Národnej rady a zvolenie jej výkonného výboru.

Od Košíc po Bratislavu zastúpené tam boly všetky slovenské vierovyznania, všetky svetonáhľadné odtienky. A tento vyše tristo hláv počítajúci výber národa slovenského i s tými, ktorí sa nepomestili pod pohostinný krov banky Tatry a vlnili sa húfami rozjarenými ulicami slovenskej Mekky — preniknutý bol hlbokým vedomím, že sa veky dívajú na ich počínanie, že hovoria z duše, z uzretia červánkov našej slobody a v hrob klesnuvších predkov i v mene pozdného potomstva svojho; že tvoria historiu a že zasadzujú veľký medzník medzi národnou porobou včerajška a zlatou slobodou dneška. Výrony ich oduševnenia zatriasly mramorovými stĺpami preplneného atria i preraziac stenami, vlnily sa až k neďalekým pahorkom slovenskej Nekropoly. Ich túžby splynuly v jediný tlkot bratských sŕdc a úst: Chceme žiť! Chceme národu nášmu zabezpečiť slobodu a preto trháme reťaze maďarskej poroby a chceme sa na veky spojiť s Čechmi a ruka v ruke s nimi vytvoriť a vybudovať slobodný, neodvislý štát, dľa zásad veľkého arbitra sveta, Wilsona, a dľa už daného súhlasu tých, ktorí nad nami dosaváď vládli. Zvlášť oduševňujúce reči odznely vtedy z úst A. Hlinku a F. Jurigu. Hlinka slávnostne prisahal, že nás s Čechmi nik viac nerozlúči.

Priebeh celého shromaždenia bol tak uchvacujúci, že nik ma nepoveril, ba nikomu ani na myseľ neprišlo písať z neho zápisnicu. Jediný akt usnesenia bol originál rukopisu Zochovho ktorý bol hneď po shromaždení prevzatý vedúcimi martinskej kníhtlačiarne k vysádzaniu. Keď potom behom noci prišiel z Pešti dr. Hodža a svolaná bola najužšia porada do Dulov, pravdepodobne poslali po kefový odtlačok do kníhtlačiarne a tento bol potom opravený dľa najnovších chýrov a rady Hodžovej. Originál deklarácie sa potom v kníhtlačiarni nejako zahádzal. Aspoň nič o ňom dosiaľ nevieme.

Ráno vyšlé Národnie Noviny doniesly podrobný referát o priebehu shromaždenia, prezenčnú listinu i osnovu Deklarácie, podpísanú Matúšom Dulom a mnou. To bolo miesto nejestvujúcej zápisnice a je to úplne autentičné. Zmeny textu Deklarácie sme hneď ráno zbadali, ale vtedy sme už vedeli o zmenených okolnostiach v Pešti a pravdepodobne aspoň tušili aj o prevrate, prevedenom našinci v Prahe. Preto zmenený text Martinskej deklarácie bol všetkými ako samozrejmosť prijatý, hlásaný i ďalej podávaný a nikoho ani nenapadlo obviňovať niekoho z falšovania Martinskej deklarácie. Veď keby sme vtedy, keď sme prijali text Zochov, boli vedeli o udalostiach, o ktorých sme sa len ráno 29. X. dozvedeli, iste boli by sme sami previedli takúto opravu. Rozišli sme sa hneď po slovenskom kraji a prečitovali i vysvetľovali Deklaráciu pri neobyčajne veľkom oduševnení slovenského publika.[10] Nikde sa jej neprotirečilo; každý, ešte aj maďarón sa oduševňoval za túto magnu chartu našej slobody.

Medzitým, čo sa v skromnom turčianskom mestečku toto dialo, svetový prevrat odohrával sa vo veľkých rysoch po hlavných mestách porazených štátov a na všetkých frontách sveta. Noviny, telegrafické, poštové i železničné spojenie viazlo. Viacerí z deklarantov nenachádzali spojenia do svojho domova. Nejeden z nútenosti ostával v Martine a hltal prišlé fantastické i pravé chýry, akých v tom čase nechybovalo. Zasedalo sa v bočných miestnostiach banky Tatry. Prednášaly sa najrozličnejšie plány a návrhy z rozohnenej horlivosti i z dlhej chvíle, bez toho, že by to boly vážne usnášania. Dialo sa to bez akejkoľvek formality, pri fajočke v priateľskej nálade. Žiadne usnesenia, žiadne zápisnice, tým menej nejaké tajné klauzule sa tu neuvarily. Priateľské debatovanie bolo to všetko. Medzitým nastalo pravé sťahovanie národa k Národnej rade. Jedni žiadali zbrane, druhí náboje, tretí vojsko, iní soľ, dohán, víno, remeň, uhlie, múku, špiritus. Niektorí žiadali odstránenie neobľúbených notárov, hájnikov, poštárov, kňazov. Iní zas len preto prišli, aby sa na vlastné oči presvedčili o Národnej rade a jej čudesnej moci, aby poznali osobne jej činiteľov, aby sa vyrozprávali, pochválili. Národná rada prijala všetkých s otvoreným náručím, dávala vysvetlenia, dobré rady, poukázky na zásoby, pospájala nároky rozličných krajov a stavov a tak prispela k odstráneniu nastalého zmätku, zahladila najkrikľavejšie aprovizačné i bezpečnostné, premávkové i kultúrne vady. Sama však málo s čím disponovala. Naša moc rajonovala sa asi na územie po Lučenec, Trstenú, Šahy, Levice, Nové Mesto n. Váhom. Ďalej ťažko nám bolo zasahovať. Veď nebolo k tomu ani peňazí, ani zásob, ani brannej sily, ani personálu.

V prevrate od Trnavy po Košice všetko len od Národnej rady čakalo nielen úpravy, ale aj zbrane, náboje, soľ, petrol, cukor, textílie, noviny, knihy, spevníky, špiritus, víno, benzín a tabak. So všetkých strán chodili k nám slov. ľudia, tu v deputáciach, tu podnikavejší jednotlivci. Mnohokrát bola to len neodolateľná zvedavosť spoznať mužov, ktorí prevrat previedli, videť sídlo novej slovenskej „vlády“, vyniknúť, vyrečniť sa. Návštevy, agenda množily sa do nesmiernych rozmerov a tajomník nevedel si rady s toľkou a toľkorakou agendou, takže musely sa priberať stále nové sily do sekretariátu, sídliaceho v bočných miestnostiach banky Tatry.

Moja stála, aspoň mimonedeľná prítomnosť bola čím diaľ nútnejšia a ja trnul som, či v týchto pohnutých časoch nebude moja, von z dediny osamotene stojaca fara vykradnutá, keďže kraj ten aj v čas pokoja vystavený bol pričastým zbojstvám. Tieseň robí človeka vynaliezavým a ja ani dnes necítim výčitiek svedomia, keď sa priznám, že som v mene Nár. rady poslal súsedným trom obciam: Bacúrovu, Dubovému a Ostrolúke prípis, v ktorom som ich upovedomil, že som sa dal do služieb Nár. rady a preto že svoj bacúrovský majetok staviam pod ochranu týchto obcí tak, že keby sa mu akákoľvek újma prihodila, hmotnú zodpovednosť ponesú tieto tri obce solidárne. Mohol som to urobiť už aj preto, lebo môj šéf, Matúš Dula, zriedka zavítal do kancelárie a súc príliš zaujatý svojimi rodinnými starosťami, takmer celú agendu na mňa nechával.

V Károlyiho fašiangovej maďarskej vláde katolícke cirk. záležitosti viedol Adam Perzian s titulom vládneho komisára. V mojom archíve chovám litografickú snímku jeho cirkulára, rozoslaného po slovenských farách pod č. 159/Kb. sz./1918, kde k informácii duchovenstva sdeľuje, že vláda ľud. republiky maďarskej chce zabezpečiť aj katol. veriacim právo sebaurčovania v zál. cirkevných a postará sa o všetky náb. a kultúrne potreby slov. katol. ľudu, čo by v páde odtrhnutia sa od Maďarska stratili. Očakáva sem spadajúce návrhy doposlať. (Dd 23. XI. 1918.)

Na moju bacúrovskú faru chodieval som vždy v sobotu večer a v pondelok večer som sa vracal. Po nedeľňajších službách božích mával som porady s mojimi, v štyroch dolinách roztrúsenými veriacimi, ktorí mi podali zprávy o udalostiach i potrebách svojho kraja. Tak raz sdelili mi moji Kozelničania, že Maďari nabalili do sto žel. vozňov tabaku zo štiavnickej tabak. fabriky a majú ich v najbližšie dni odviezť cez Hronskú do Pešti. Ja, vediac, že v dnešnej nálade platí „kto má tabak, má krajinu“ a že tabakové zásoby Slovenska sú nepatrné a aj tie sú temer výlučne v rukách židovských trafikantov, hneď som sa sobral do Martina a temer terorom musel som vynútiť menšiu brannú silu, ktorá by v mojom sprievode dlhý vlak štiavnickej úzkokoľajnej chytila a veľké zásoby tabaku do našich skladov zaviezla. Záskok sa nám plne podaril a naša situácia medzi ľudom sa po prídeloch dávno postrádaného tabaku podstatne zlepšila.

Poznamenať tu musím, že hranica vtedajšej našej vojenskej moci siahala za dlhý čas len po stanicu Diviaky, niže Martina, a našu vojenskú moc ani opätovné zákroky Nár. rady nemohly pohnúť k zaujatiu ďalších častí trati Vrútky — Lučenec. Aj ja som musel týždenne prechodiť touto čiarou, čo bolo vtedy temer krkolomné podujatie. Od Diviak musel som sa totiž vo vlaku skrývať (zväčša díval som sa, keď prišly maďarské hliadky do vlaku, cez okno). Nebezpečie mojich ciest do Martina i zpäť na Bacúrov sa zväčšilo, keď svätokrížsky slúžny, Alex. Finka, vydal na mňa zatykač. Nieraz vyslali so mnou a po mňa na moju zastávku „Buč — Ostrolúka“ osobitný, jednovozňový vlak, ktorý ma v náhlych prípadoch tam aj dočkal.

Aj moji kremnickí známi dorážali na mňa, aby sme konečne aj ich mesto zaujali. Len s najväčším napnutím síl sa mi podarilo zmalátnelých našich čsl. dôstojníkov nahovoriť, aby voj. silou vtiahli do Kremnice. Sám som ich viedol na Kremnicu, kde nás na nádraží s jasotom uvítali moji starí priatelia, Truska, Peterec a iní. Odbaviac radostnú túto úlohu, odišiel som na svoje vyhnanisko odbaviť nedeľné bohoslužby. Keď sa potom v pondelok vraciam do Martina, na kremnickej stanici s veľkým pohnutím mi zvestujú, že v sobotu ta dovedená okupačná posádka sa proti svojim dôstojníkom vzbúrila a s celým výstrojom odtiahla z Kremnice. Za nás sa exponujúci kremnickí Slováci s hrôzou čakali, čo bude s nimi, keď zas maď. vojsko vtiahne?

Keďže Slov. Nár. rada nemala ani peňazí, ani zbraní, ani vojska, ani nevedela posväzovať chaotické prvky administrácie Slovenska, čsl. vláda v Prahe koncom r. 1918 už riadne fungujúca, vyslala napred dra. Pavla Blahu do Skalice, neskorej dra. Vavra Šrobára, ako plnomocného ministra pre správu Slovenska, do Žiliny. Šrobár zriadil si tam v dome bývalej „Hornovidieckej expozitúry“ zo sebe ideove blízko stojacích starých slovenských pracovníkov ako rezortných referentov „slovenskú vládu“. Len neskorej ju doplnil aj referentami pre záležitosti cirkevné. Učinil dotaz na slovenskú Kňazskú radu, koho by na toto miesto odporúčala? V jej mene odpovedal predseda Hlinka dňa 17. XII. 1918, že za najsúcejšieho na toto miesto považuje mňa.[11] Na to ma 30. decembra minister povolal do svojho kabinetu.[12] Nár. radu, ktorá vykonala v dobe vírov prevratu svoju úlohu čestne, minister rozpustil.

Ako moje menovanie, tak aj moje nastúpenie a prvé doby úradovania boly podivné. Nedostal som ani miestnosť k úradovaniu, ani úpravu, čo bude mojou povinnosťou, ani potrebný personál. O ubytovaní ani nespomenúť! Prvé úradné akty písal som v ministrovej čakárni na stene. Inokedy uchýlil som sa niektorému odcestovavšiemu kolegovi na jeho písací stôl. Býval som v staničnej čakárni alebo v podkrovnej izbietke v hostinci Folkmanovskom medzi záľahou starých perín a kožuchov. So stravovaním boly v Žiline tiež veľké ťaškosti. K nedeliam musel som chodiť na Bacúrov. Na každom kroku som musel cítiť svoje odstrkovanie, následok to pokrokárskej nálady mojich spolupracovníkov. Hodne neskoro podarilo sa mi dostať pre úradnú miestnosť od ostatných referátov oddialenú sborovňu v budove reálky. Našiel som si neskorej aj znesiteľnejší byt.

Ako sa zprvu osobný, neskorej i zásadný a stranícky boj medzi drom. Šrobárom a Andrejom Hlinkom priostril, moje položenie stávalo sa vždy ťažším. Ich nevraživosť vybíjala sa práve na mojom rezorte. Ja musel som záujmy katolicizmu u vlády hájiť, cirkevný život poslovenčovať, záujmy cirkevné so štátnymi do harmonie donášať, pri vláde k veciam cirkevným potrebné porozumenie a náladu prácne vymáhať. Opozícia, majúc voľné ruky a nenesúc žiadnej zodpovednosti, čakala odo mňa radikálne a protivládne vystupovanie. Ja na zodpovednom mieste cirkevného referenta vlády musel som nástojiť na štátotvornosti katolicizmu a naučil som sa dívať na nový štát ako na nemluvňa, ktoré len zťažka začína stáť na vlastných nohách. Počas svojho úradovania naučil som sa dívať na štátny organizmus smerom zvnútra na vonok, spolucítiť so všetkými jeho nedostatkami, premáhať ťažkosti začiatku s trpelivosťou a láskou; videť v jeho nedokonalostiach nútne etapy k sľubnému vývoju. V cirkevnom živote naučil som sa videť tiež jednu z koľajníc, vedúcich k štátnej konsolidácii. Mal som pred očima cirkevnonárodné ideály bojovnej a trpiacej generácie predprevratovej a chcel som ich doslovne uskutočňovať a to bez ohľadu na partizanské boje poprevratové. A tu som narazil na citlivosť, opozicionálny elán, autokratické chúťky nezodpovedných živlov. Stál som medzi mlynským kameňom pokrokárských vládnych kruhov a radikalizmom opozície. Tí, ktorých predprevratový program som vlastne doslovne uskutočňoval, napádali ma a pri tom mal som z druhej strany ten pocit, že ma pokrokári držia vlastne len ako eventuálneho obetného baránka na prípad, keby ich politická konjunktúra niekedy donútila robiť ústupky opozícii. Ja nesmel som sa zúčastniť nielen osobných bojov, tým menej ako štátny funkcionár politických tumultov. Toto mi bolo zo strany Hlinkovej a zvlášť dra. Jehličku zazlievané a v časopisoch vyšlo verejné vyzvanie, podpísané údajne dr. Jehličkom, Andrejom Hlinkom a J. Vojtaššákom, aby som sa ako neschopný cirkevného referentstva zriekol. Vidiac neobjektívnosť tam prednesených dôvodov a posmelený veľkým množstvom písomných i telegrafických vyzvaní z kňazských, aj Hlinkovi dosť blízkych kruhov, neučinil som zadosť tejto výzve a zostal som až do rozpustenia cirk. referátu na svojom mieste. Ovšem nápadom týmto utrpela vec cirkevná, čo sa symbolicky odrážalo na macošskom vybavení cirk. referátu naproti referátom iným. Keďže mimo toho opozícia videla v každom mojom dobre mienenom kroku len krok pokrokárskej vlády, nebolo možno pracovať priamolinajne, hoci som v svojom resorte ničoho nepodnikol, čo by nebolo bývalo jednomyseľným programom roduverného slov. duchovenstva pred prevratom.

Duchovenstvo slovenské, obávajúc sa, že neprestávajúce intrigy maďarských biskupov a ich nohsledov poškodia nie tak novému štátu, ale zvlášť veci katolíckej v republike, neustále súrilo odstránenie maď. biskupov. Minister Šrobár v sprievode cirk. referenta odobral sa k pápežskému nunciusovi Volfre di Bonza, aby zakročil u Sv. Stolice, aby boli proti slov. národu ťažko sa prehrešivší maďarskí biskupi čím prv odstránení. V dvorných kruhoch rakúskych navyklý nuncius videl v našich návrhoch neslýchaný radikalizmus a nič určitého nám nesľúbil. Po audiencii boli sme hosťami nášho viedenského vyslanca Tusára. S nami stoloval aj vtedajší uditor páp. nunciatúry, hladký diplomat Klemens Micara, pozdejší prvý pražský, dnes bruselský nuncius.

Vláda, vidiac, že maďarskí biskupi ostávajú na svojich miestach aj ďalej, že Sv. Stolica ani dobrovoľne zaďakovavšieho nitrianskeho biskupa neprepúšťa, že pri tom cudzí títo preláti neprestávajú novému štátu úklady strojiť (na pr. rozposielajú duchovenstvu obežníky, aby vplývali na ľud, že by sa od Uhorska neodvracal a chránil od spojenectva s Čechmi; že svolávajú s podobným účelom duchovenstvo hromadne k sebe, poťažne do schôdzok, aby ich kapacitovali k odboju a pod.) a že nemožný tento stav ešte dlhé trvanie sľubuje, vyzvala spišského, banskobystrického a nitrianskeho biskupa, aby sa svojej hodnosti dobrovoľne zriekli a cieľom zabezpečenia hmotných záujmov ich veľkostatkov pred poškodením, aby složili slušné kaucie. Boly totiž v tomto smere nielen oprávnené obavy, ale aj známe faktá sústavného poškodzovania týchto majetkov.

Sama Kňazská rada usniesla sa začiatkom decembra neobracať sa priamo na nunciatúru, ale podať žiadosť na vládu, aby ona intervenovala v Ríme o skoré deposedovanie maďarských biskupov. Na takúto žiadosť podpísali sa dr. Okánik, Juriga, dr. Jehlička, dr. Kolísek, Hlinka. Mňa v predpoklade súhlasu tiež podpísali.[13] Vec sama bola síce na mieste, ale spech pochádzal od najnedočkavejšieho dra. Jehličku. Tento totiž po svojej prvej zrade za desaťročie vyhýbal stykom s peštianskymi Slovákmi, ale keď prišly prvé zvesti zo Slovenska o prevrate, objavil sa na byte dra. Žišku s charakteristickou otázkou: „Kto bude na Horniakoch(!) biskupom?“ Odtedy do dnes ho tento fantom púdi ako Ahasvéra z Pešti do Warszawy, z Viedne do Washingtonu zo zrady ku zrade.

Začiatkom roku rozvírily sa cirk. problémy slovenské nevídaným tempom. Z jednej strany zahájily maďarské cirk. kruhy zimničnú akciu za udržanie svojho ohroženého, lebo neprirodzeného postavenia, z inej strany zas medzi slov. katolíkmi nastala živelná túžba, previesť prevrat aj na tomto poli a pohýbať stojatými vodami. Vláde a mne osobne sa vytýkalo pomalé tempo riešenia cirkevno-politických a hierarchických problémov aj zo strany tých, ktorí inak perhoreskovali každý zásah vládnej moci do vnútorných pomerov cirkvi.

Tejto všeobecnej nedočkavosti chcel som vyhoveť a snažil som sa uspokojiť nielen o slobodu cirkvi v novom štáte sa obávajúcich, vzbudiť na kompetentných fórach vážne ponímanie cirk. problémov ako najdôležitejšiu súčiastku našej štátno-nacionálnej politiky a chcel som nejak inštitutívne zabezpečiť kľudný vývin našich cirkevno-kultúrnych otázok.

Uhorskí katolíci za stoletia bojovali za vymanenie cirkvi zo smrteľného objatia liberalistického štátu a za zriadenie katolíckej autonomie v Uhorsku. Autonomii takejto však neprial ani Rím, ani uh. biskupi. Prvé časy po našom štátnom prevrate predáci katol. pohybu slovenského považovali zriadenie katol. autonomie slovenskej za všeliek všetkých našich ťažkostí. Zvlášť neposedný dr. Jehlička agitoval za jej okamžité utvorenie. Na to som svolal do Žiliny shromaždenie katolíckych Slovákov. V telocvičnej sieni tamojšej reálky sišlo sa zo severného a stredného Slovenska veľké množstvo z najrozličnejších vrstiev národa. Toto shromaždenie vyvolilo si autonomistických poslancov ako prípravný výbor, z každej župy po jednom duchovnom a jednom svetskom členovi.[14] Títo sišli sa v Žiline a prijali dr. Jehličkom vypracovaný autonomistický štatút.

Ovšem, ako za starého Uhorska, tak aj v tejto dobe autonomistickým snahám katolíckym vyššie cirkevné kruhy neprialy. Tieto považovaly to za autonomiu proti Rímu a proti hierarchii, kdežto vládne kruhy (zvlášť pražské) považovaly to ako budúci štát v štáte. Vláda dra. Šrobára ovšem uznala autonomistický prípravný výbor, a s ním prostredníctvom cirk. referenta kooperovala. Zato v rukách maďarských sa nachádzajúce biskupské úrady postavily sa proti tomuto výboru, neuznávaly ho, ba nitriansky biskup Battyányi vyslovil osobný interdikt na každého kňaza svojej právomoci, ktorý by sa autonomistických porád zúčastnil.

Iniciatívou týchto porád bol som s dr. Koválikom vyslaný k prezidentovi štátu dr. Masarykovi, ako aj k pápežskému nunciovi do Viedne, aby sme doniesli z týchto najkompetentnejších miest informácie, aké výhľady má katolicizmus v novom štáte.

Naša audiencia u p. prezidenta odbývala sa dňa 18. I. 1919. Jej priebeh verne registruje moja o tom sostavená a mojím spoločníkom kontrasignovaná zápisnica.[15]

Z Prahy, uspokojení súc od hlavy štátu, že nám katolíkom v republike žiadna pohroma nehrozí, odobrali sme sa do Viedne, kde nás prijal vtedajší uditore nunciatúry mons. Klement Micara a po ňom sám nuncius Volfre di Bonza. Tu[16] podávame moje hodnoverné zápisky o týchto jednaniach. S mons. Micarom sme odvtedy častejšie vyjednávali, ba občas vyvinul sa medzi nami dosť srdečný pomer, ačpráve aj keď sa neskorej stal prvým pápežským nunciom u nášho prezidenta v Prahe, nevedel sa úplne emancipovať zpod viedenskej mentality. Raz mal som s ním malé nedorozumenie. Počas úradného pojednávania zdalo sa mi v jednom prípade, akoby ma bol býval pomenoval len po mene „mi Carol Medvecký“. Ja som si také titulovanie vtedy v záujme vážnosti svojho úradu považoval za poníženie a dal som mu to zacítiť, ba sťažoval som sa na to viacerým. Až neskorej vysvitlo nedorozumenie, že jeho oslovenie znelo vlastne „mi caro (môj milý) Medvecký“. Jednako náš pomer ostal do konca hodne priaznivý, takže keď som cestoval do Ríma, sám ma požiadal, aby som išiel k tajomníkovi sv. Kongregácie Borgondinymu, na ktorého mi dal vrelý odporúčajúci list. S Borgondinym sme potom v úplnej shode prebrali všetky aktuálne cirkevné problémy Slovenska.

Bolo v tom čase zvykom, že každý stav založil si svoju „radu“. Tak aj kňazi v Čechách, v Maďarsku a inde. Bol to výplod mimoriadne pohnutej, revolučnej doby, keď sa nálada hnala na zreformovanie všetkého, čo bolo a čo momentánnej nálade nevyhovovalo. Taká kňazská rada utvorila sa aj na Slovensku, ak sa nemýlim, v Ružomberku. Medzi mojimi zápiskami nachodí sa zápisnica žilinskej porady zo dňa 21. I. 1919.[17] V nej pojednával sa návrh radou touto čsl. vláde predostreť sa majúce memorandum. Tu objavil sa revolucionárny duch Jurigov, ktorý však svojím radikalizmom nevedel strhnúť cirkevné, konzervatívnejšie smýšľajúce kruhy. Ja referoval som tam o priebehu audiencie u prezidenta štátu a u páp. nuncia. Utvorený bol permanentný výbor pre vyjednávanie s vládou v otázkach cirkevných: dr. Kmeťko, dr. Buday, dr. Jehlička, Hlinka a ja, tiež aj výbor sociálny T. Ružička, dr. Tvrdý a dr. Kmeťko.

Na druhý deň predniesla delegácia kňazskej rady svoje memorandum ministrovi dr. Šrobárovi. Juriga nepovažoval ho za dosť radikálny a oponoval. Prítomní ukazovali svoju nedisciplinovanosť voči pokrokárskej vláde, čo som úprimne želel. Zápisnicu som zachoval.[18]

Ešte na predporade vplyvom už vtedy intrigujúceho a osobitné ciele majúceho dr. Jehličku bolo mi uložené žiadať vymenovanie košického biskupa Fischer-Colbrieho za apoštolského delegáta cieľom zriadenia cirkevných pomerov Slovenska. Fischer bol aj vymenovaný a Jehlička ho hneď aj vyhľadal, ale sklamaný z rozhovoru s ním zistil, že biskup nevidí ešte náš štátny útvar za zabezpečený a chcel by všetky zmeny dosavádneho cirkevného režimu čo najďalej oddialiť. Vrátiac sa, navrhol mi, aby som dľa ním napísaného náčrtku Fischera k rezkejšiemu tempu vyzval, pri čom mal nielen vecné, ale azda osobné pohnutky.[19] Chcel byť totiž nie zajtra, ale ešte dnes biskupom. On to bol, ktorý stále súril, aby autonomistický výbor vyvolil nových slovenských biskupov; on vynútil tým cieľom aj deputáciu k ministrovi Šrobárovi, v nedočkavosti svojej neuvážiac, že Sv. Stolica takýmto spôsobom nikdy biskupské stolce nezaplnila. Ja som mu pri istej príležitosti v užšom kruhu veľmi dôtklive vytýkal, aby nateraz na biskupské miesto nereflektoval, lež aby konal to, čo mimo neho nik iný národu vykonať nevie, aby stvoril nám teologickú fakultu. Všetky slovenské biskupstvá aj tak nebudú razom zaplnené. Po zriadení fakulty mu nik biskupskú hodnosť nepredchytí. No, Jehlička sa nedal prehovoriť a vzdor tomu, že som mu v mnohom bol aj k osobným službám a verejne vynášal som jeho kvality, stal sa mi úhlavným nepriateľom a škodil mi, kde len mohol.

Košického biskupa Fischera-Colbrieho videl som prvý raz ešte pred prevratom, keď som sa náhodou zúčastnil jeho prednášky, ktorú v čas vojny v prítomnosti generality a elity Košíc predniesol na téma: „Svetohistorický význam sv. Cyrila a Metoda.“ Bol nám a našim národným snahám za maďarskej éry hodne priaznivým. Krivdy slovenského ľudu pri bohoslužbách na návrh Jána Straku snažil sa napraviť. Keď ho raz pri birmovke v jednej slovenskej dedine predstavení s maďarskou slávobránou vítali, obišiel ju. Slovenského vyhodenca a neskorej jeho nástupcu na bisk. kresle, Jozefa Čárskeho, prijal do svojho seminára. Po prevrate prejavoval sympatie k nášmu režimu a práve pre toto musel pri boľševickom vpáde utiecť z Košíc do Žiliny, kde sa vo františkánskom kláštore pár mesiacov zdržoval, trvajúc stále v kruhu dra. Jehličku, dra. Eugena Tvrdého a Wolfganga Medlena. Týchto všetkých Jehlička tak naštval, že keď sa rozišli, Tvrdý z úprimného národovca stal sa maďarským kresť. sociálnym agitátorom, Medlen pretendentom biskupstva a biskup Fischer vrátil sa do Košíc v póze pred košickými Maďarmi pokánie činiaceho a stal sa odporcom všetkého československého do smrti. Toto nové stanovisko košického biskupa bolo pre nový režim tým povážlivejšie, keďže sme si ho predtým všade ako objektívneho priateľa nášho vynášali, keďže bol sám europér a kňaz vysokých kvalít, zvlášť jemných mravov, v Ríme i pred vysokou hierarchiou sveta veľkú autoritu požívajúci. Požadovanie jeho vymenovania za apošt. delegáta pre Slovensko bol prvý nepremyslený krok Kňazskej rady a bolo iste kukučím vajíčkom, nasadeným nám ošemetným dr. Jehličkom, ako bolo neskorej aj nasadenie inej nevhodnej osoby jeho záškodným dielom.[20]

Keďže sa už predvídať dalo, že sa slovenských arcipastierov tak skoro nedožijeme, snažil som sa previesť žiaducné zmeny aspoň u kapitulských vikárov slov. diecézí. Nešlo to, pravda, razom, keďže odchádzajúci maď. biskupi, poťažne maďarské kapituly, stanovili na čelo diecézí takmer samých maďarských prelátov a len postupne, nemalým úsilím cirk. referátu podarilo sa kde-tu preraziť falanxu maďarských vikárov. Bude zaujímavé pripomenúť sériu slovenských kandidátov: Trnava: Fr. Richard Osvald, Nitra: A. Hlinka, Spiš: dr. Buday, Košice: Ján Vojtaššák, Rožňava: dr. K. Kmeťko, B. Bystrica: dr. Fischer Colbrie. Vplyvom maďarských kruhov vikármi sa stali: Trnava: Fr. Richard Osvald, Nitra: Alojz Jeszenszky, neskorej Demeter Ďurčanský, Spiš: dr. M. Keberics, neskorej Št. Mišik, po jeho smrti msgr. Marián Blaha, Rožňava: Tetscher, B. Bystrica: Jozef Gürtler a po ňom dr. Ján Kohút.

Ako bolo spomenuté, roduverné duchovenstvo opätovne súrilo odstránenie maďarských biskupov zo Slovenska. Vláda dlho sa vzpierala tomuto revolučnému zásahu a podnikla u pápežskej nunciatúry všetko možné, aby sa to cestou riadneho zákroku Sv. Stolice previedlo. Medzitým cudzí preláti neustávali ohrožovať naše št. záujmy, radikáli Kňazskej rady (zvlášť dr. Jehlička a Juriga) neprestávali zas súriť, ba zrovna obviňovať vládne orgány, že sú v cirkevne-politických otázkach nerozhodné, spozdilé, neenergické.[21] Medzitým návodom maďarských kapitúl sa vidiecke duchovenstvo schádzalo, protestovalo, slovensky smýšľajúcich duchovných terorizovalo a maďarskí biskupi, akoby sami cítili svoje konce, hromadne a definitívne zaplňovali vplyvnejšie cirk. pozície obchádzaním roduverného kňazstva. Tu nastal moment energického zákroku čsl. vlády. Vláda mi sdelila, že sa rozhodla maď. prelátov odstrániť a poverila tým úkolom legionárskeho plukovníka Dřímala. Ako kňaz nevedel som sa zdržať dotknutých hodnostárov predom upozorniť na úmysly laickej vlády. Ponavštevoval som ich, a to bez akéhokoľvek poverenia vlády, čisto zo svojho ľudského a kňazského popudu, a so všetkou patričnou úctou sám im súkromne sdelil, ako zamýšľa vláda s nimi naložiť a na tento prípad ponúkol som im svoje dobré služby.[22] Prvého navštívil som s týmto nevítaným chýrom trnavského primášskeho vikára Bátthyho. Zvesť prijal spokojne, len jedinú žiadosť mal, že by vláda ponechala ďalej jeho tajomníka dr. Halásza. (Pomaďarčené meno.) Odvetil som, že to odo mňa nezávisí, ale že pochybujem, že by ten, kto bol dôverníkom starého režimu, mohol byť dôverníkom režimu slovenského. Jednako udržal sa až do smrti a robil nám veľké obtiaže. Vo svojom potomnom staručkom slovenskom šéfovi budil stále škrupule kompetenčné. V každej otázke súril vyžiadanie mienky z Ostrihomu; ba nieraz za chrbtom svojho šéfa posielal ta práve protivné predostretia (ako na pr. v záležitosti demisie Bellaiho). Za jeho dejstvovania obsadila sa moravsko-slovenská hranica temer samými neslovenskými kňazmi.

Z Trnavy prešiel som do Nitry, kde sa gróf Battyanyi zprvu veľmi rozčulil, ale neskorej sám ma zaviedol do kabinetu, kde mal už dávnejšie všetky cennejšie predmety k odchodu sbalené. Požiadal totiž už dávnejšie Sv. Stolicu o prepustenie, ale vyslyšaný dosaváď nebol. Z Nitry viedla ma cesta do Svätého Kríža pri Hrone. Biskup prijal ma veľmi zronený. Neskorej to kryl sarkazmom. Ja hovoril som všade výlučne slovensky; on konzekventne maďarsky. Spytoval sa po príčine zamýšľaného zakročenia našej vlády. Ja nemal som, pravda, poverenia odôvodňovať iniciatívny krok vlády, ale náhodou zazrel som na pulpite rozostrený prípis vlády, ktorým bol dávnejšie vyzvaný k rezignovaniu. Posunkom poukázal som na rozostrený akt, čo on dobre porozumel. Ja poprosil som ho za odpustenie, jestli som ho niekedy obrazil, alebo zarmútil; vyslovil som sa dojatý, že mu zo srdca odpúšťam všetky utrpené krivdy. Ponúkol som mu pri prípadnom sťahovaní svoje dobré služby a s plnou svojmu biskupovi podlžnou úctou som sa vzdialil. Ako sa potom odohralo vyhostenie týchto cudzorodých prelátov, neviem. To bola práca jemného, nekonečne zdvorilého plukovníka Dřímala, ktorý ich dľa hodnoverných zpráv so všetkou, ich stavu príslušnou úctou odprevadil na ostrihomský most. Tisícleté tragikum slovenského katolicizmu malo tak dramatické rozuzlenie. Widimg sa po tisícletí navrátil, kam ho srdce ťahalo.

Je charakteristické, že sa nad týmto pokračovaním vlády najväčšmi pohoršovali práve tí, ktorí len pred nedávnom napádali vládu i mňa, že sme zbabelí a nerozhodní v odstránení týchto cudzincov. S mojej strany proti všetkým útokom odporcov môžem kľudne vyčkať objektívnu kritiku dejín, v povedomí, že som aj pri tejto bolestnej operácii nemal činnú účasť, lebo sa nestala na môj návrh, ani som príslušné akty nepodpísal, ani ich nedoručil, ani ich úradne patričným nesdelil. Čo som pri tom vykonal, bolo len officium boni viri. Upozornil som dobroprajne na veci, ktoré sa chystajú, ponúkol som lojálne svoje dobré služby, nebral som žiadnu účasť pri ich doprovode a vykonal som to všetko s najväčšou hodnostiam tým príslušnou úctou a šetrnosťou.

Aby sa krivdy Slovákov pri bohoslužbách, zvlášť po mestách, odstránily, zakročoval som v Bratislave, v N. Zámkoch, v Galante, v Košiciach, v Brat. Ivanke a na Sobe. V hlav. meste Slovenska som si z kostola do kostola dal zistiť užívanie slovenčiny pri bohoslužbách. V krikľavejších prípadoch požiadal som ordinariát o vyslanie slov. kňazov, ktorých ťažkú pozíciu som všemožne polepšoval.

Začiatkom marca rozposlal som slov. katol. duchovenstvu prípis, v ktorom ho vyzývam k vernosti a prítulnosti k novému štátu.[23] Z duchovenstva prichodilo mi hodne súhlasiacich prípisov.

Vláda poslala 22. marca páp. nunciatúre do Viedne notu, v ktorej upozorňuje na nepriaznivé následky ďalšieho držania maď. biskupov a ich zástupcov na Slovensku a pripomína analogie, že španielski biskupi na Filipinách hneď ustúpili americkým biskupom, kadenáhle amer. vláda ostrovy tieto anektovala. To samé museli urobiť aj nemeckí biskupi v Alsasku po francúzskej okupácii. Cudzorodú hierarchiu strpí totiž len národ zotročený, nie však slobodný.

Že čo môžu cudzí hierarchovia v zloprajnosti svojej vykonať, akademický príklad je udalosť s trnavským seminárom. V istej úradnej záležitosti pricestoval som do Trnavy. Hneď na nádraží hlási mi tamojší policajný kapitán, že či mám vedomosť o tom, že trnavský gen. vikár Báthy s maďarskými predstavenými seminára rozohnali klerikov, zásoby potravín a palivové drevo po meste rozpredali, zásoby k zašateniu klerikov potrebného súkna pobalili a chcejú to previezť do Maďarska. Vediac, že je v trnavskom vikariáte citeľný nedostatok kňazov, musel som pokračovanie toto aj so strany cirkevnej i štátnej považovať za akt nepriateľského záškodníctva a rozhodol som sa ho celou energiou zmariť. Dal som teda policajnému kapitánovi prísne úpravy, aby klerikom nedovolil odcestovať, ale posháňal ich na určitú hodinu do seminárskej auly. Zásoby rozpredané mala policia zpäť doviezť, predstavení ale mali v najkratšom čase opustiť seminár a odsťahovať sa do Maďarska. Medzitým vyhľadal som práve vtedy z Pešti sa navrátivšieho horlivého slovenského pracovníka, dra. Pavla Žišku, ktorého som požiadal, aby, kým cirkevná vrchnosť inak nedisponuje, prevzal vedenie seminára. V udaný čas prišiel som do auly seminára, kde som rozptýlil obavy klerikov, akoby dľa tvrdenia býv. predstavených ktokoľvek z nich zato, že ostane v seminári, podliehal cirkevnej cenzúre a spolu ubezpečil som ich, že sa o ich slušné zaopatrenie dostatočne postarám. Súčasne predstavil som im nového predstaveného. Takto znovuzriadený seminár odovzdal som potom generálnemu vikárovi, činiac ho osobne zodpovedným za nehatený beh seminárskej výchovy v duchu patriotickom. Poznamenať musím, že podobné, keď aj nie tak drastické pokusy pripraviť Slovensko o kňazský dorast, bolo pozorovať aj vo viacerých, maďarskými prelátmi spravovaných diecézach, proti čomu som musel urputný boj viesť.

Náš štátny prevrat našiel majetky veľkobeneficiátov, na našom území ležiace, vo veľmi povážlivom stave. Hospodárske a patronátne budovy sa zväčša už deceniá predtým neopravovaly, poťažne papierom kryly; nadmieru kácané lesy sa nevysádzaly, dobytok zväčša tuberkulotický, degenerovaný, výdobytky hospodárskej techniky nezavedené, panstvá primnohými a často neoprávnenými servitutami obťažené, s neracionálnym počtom nedisciplinovaného sluhovstva, s veľkopanským, draho plateným a sabotujúcim úradníctvom. Majerskí učitelia požívali od panství neslýchané naturálie a popritom organizovali odpor sluhovstva a boľševizmus po panstvách. Tieto maly po okolitých peňažných ústavoch značné debetné účty. K tomu boly objekty tieto od počiatku vojny vydané v šanc a v oku všetkým liberálnym a antiklerikálnym živlom, krutým rekvizíciam tak maďarským, ako neskorej československým. Veď z kňazovho nikdy krv netečie. Pomery tieto sa len zhoršily, keď sa latifundiami týmito ťahaly demarkačné čiary a keď v maďarsko-československých a boľševicko-československých válečných operiáciach prevažnú čiastku válečných obetí obom válčiacim stranám práve tieto cirkevné majetky musely znášať. Aby teda tieto, bez dozoru beneficiátov stojace majetky do konečnej záhuby neprišly a tak neohrožovaly kultúrne záujmy Slovenska, musel sa o ne niekto postarať. Cirk. fondy, z ktorých sa cirk. inštitúcie predtým udržovaly, boly prevažne v Maďarsku koncentrované, patronátne ťarchy musely byť bez premeškania plnené, rúcajúce sa budovy opravované a aprovizačnými biedami zmietaný štát potreboval tiež nejaké uspokojivé riešenie. Tu zaostalí cirk. hodnostári sa o majetky tieto tiež nestarali, ba poškodzovali ich (Spiš), ani s prospechom zabezpečiť ich riadne obhospodarovanie vstave neboli. Aby som tomuto odpomohol, rozdelil som cirk. veľkostatky na 4 správne rayony, ich dočasným spravovaním poveril som 4 komisie. Každá pozostávala z jedného duchovného ako dôverníka cirkvi, poť. beneficiáta, jedného agronoma a jedného juristu. Medzitým začal som si okolo seba formovať centrálu: pokladníka, účtovníka, hospodárskeho a lesníckeho tajomníka, neskorej aj staviteľskú silu. Maďarskými vládami už temer úplne zoštatnené fondy: náboženskú, štúdijnú, univerzitnú základinu som šmahom pera vylúčil zo štátnej správy a pripojil ich k majetkom cirkevným, kam charakterom svojím patrily. Neskorej sa ovšem zistilo, že sú tie fondy na Slovensku pasívne, majúc pod správou nielen málo výnosné objekty, ale veľké patronátne zaviazanosti.

Vláda pozdejšie na moje predostretie zriadila pod mojím predsedníctvom „Centrálnu komisiu katol. cirk. veľkostatkov“, ktorá moju dočasnú centrálu dobudovala na veľký aparát. Nikdy nezabudnem na ideálne a obetavé spoluúčinkovanie, na neoceniteľné zásluhy, aké si pri spravovaní tohoto do 300.000 kat. jutrového kolosu nadobudli moji vzácni spolupracovníci: inž. Vít Slezák, dr. Ján Wagner, dr. Ján Galla a iní. Boli dušou tohoto veľkého podniku a obetovali sa mu ako vlastnému v tých najkritickejších časoch.

Pod naším režimom poplatily sa dlžoby, veľká väčšina hospodárskych a patronátnych budov sa usporiadala, výroba rastlinná i živočišná sa zracionalizovala, úplne nový, rasový dobytok sa zaopatril, výdobytky zemedelskej techniky sa uviedly, administrácia sa zjednodušila a celý ten veľký aparát postavil sa do služieb verejnej aprovizácie, katolíckej kultúry a štátnej konsolidácie.[24] Keďže pozdejšie štát prišiel do užších vzťahov so sv. Stolicou a boly výhľady osobné otázky slovenskej hierarchie v krátkom čase usporiadať, vláda vymenovala novú likvidačnú komisiu pre správu cirk. veľkostatkov, ktorej som správu majetkov týchto po päťročnom ich spravovaní odovzdal.

Prv ešte než sa toto stalo, prišiel do mojej referentskej kancelárie so svojim dôverníkom dr. Jantausch, apošt. administrátor trnavský. Upravil na mňa otázku:

„Ste hotový odovzdať mi cirk. veľkostatky?“

„Jestli máte na ich prevzatie plnomocenstvo, áno.“

Dr. Jantausch predložil mi plnomocenstvo sv. Stolice k prevzatiu správy všetkých cirk. veľkostatkov.

„Nepozostáva mi iné, ako majetky vám vydať,“ povedal som.

„Hneď?“

„Jestli si prajete, hneď, ale len pod jednou podmienkou, že dotedy, kým sa sv. Stolica ohľadom týchto majetkov s čsl. vládou definitívne nepokoná, neprivolíte, aby z ich výťažku čo i len jeden halier išiel do Maďarska.“

„Podmienku prijmem.“

„Tak som ochotný vám správu cirk. majetkov v každú chvíľu odovzdať.“

„Aj pred verejným notárom?“

„Aj pred verejným notárom.“

„Teda poďme k pánu verejnému notárovi Dušekovi.“

„Idem.“

Bola to pre exponenta čsl. vlády a súčasne katolíckeho kňaza nemalá zaťažkajúca skúška. Majetky som odovzdal apošt. administrátorovi dr. Jantauschovi pred ver. notárom zápisnične. Že ma dr. Jantausch po tejto scéne prekvapil so žiadosťou, aby som majetky, kým ich on bude môcť skutočne do správy prevziať, v jeho mene spravoval, to by som po antecedenciach nebol predpokladal.

Vprostred marca ma vláda zase vypravila k viedenskému páp. nunciovi posúriť cirk. usporiadanie Slovenska. Tentokrát mala sa mi cesta moja stať osudnou.

Do Viedne cestoval som vlakom cez Marchegg, kde mi rakúski pohraničiari zadržali polovicu obnosu, ktorý pri mne náhodou našli, 700 korún. Bol som pre tento prípad hodne rozmrzený a preto, keď som sa po skončení svojho poslania uberal domov, rozhodol som sa pre mne dosaváď neznámu cestu, elektrickou dráhou viedensko-bratislavskou. Bol som presvedčený, že táto ide z rakúskeho územia priamo na československé. Bez obedu som rovno z nunciatúry odbehol na nádražie viedensko-bratislavskej električky. Bola už tma a pršalo ako z vreca, keď sme zastali a sa dozvedeli, že električka dnes ďalej nejde. Najal som si teda jedného z tam stojacích fiakrov, ktorý by ma zaviezol do neďalekej Bratislavy. Lež onedlho bol som prekvapený, keď vozka zastane vprostred tmavého lesa a ukážuc mi na ďalšie svetielko, upraví ma, aby som sišiel k pasovej revízii. „A k akej revízii?“ spytujem sa nechápave. „K maďarskej.“ „A sme azda na maďarskom území?“ „Pravda, že na maďarskom!“ „Tak ma zavezte nazpäť na rakúske územie; zaplatím vám sto korún.“ Vozka za žiadne peniaze nechcel ma viezť, lebo že to urobiť nesmie. Čo som mal robiť, trebárs v obave najhorších následkov, zamiešal som sa do hodne ľudnatého radu pasantov, ktorí sa hrnuli ku dvom, pasy prehliadajúcim maď. oficierom. Dlho trvalo, kým som sa k jednému z nich predral. Sotva chytil môj francúzsky diplomatický pas do ruky, hodil mi ho s opovržením bez slova na zem a revidoval, akoby nič, ďalej. Nezbývalo mi nič iného, ako zdvihnúť si takto potupený pas a predrať sa do súbežnej fronty druhého revidenta. Keď som sa konečne k nemu dostal a pas mu odovzdal, on udrel päsťou o stôl a ukrutne zahrešil, ako len maďarský husár zazlorečiť vie. Vstal od stola a uteká za mnou s divokou vášňou. „Čo by si popod nebo lietal, živý sa odtiaľto nedostaneš, ty z Maďara prelienený svinský český lotre!“ (Magyarból vedlett disznó cseh bitang!) Na to chrbtom som cúfal pred jeho päsťou, ktorou mi chcel búchať po čele, a tak dostal som sa s ním z baraku toho von do tmavej, dáždivej noci. Tu sa pustil kričať zverským hlasom: „Vojaci, chyťte ho; poviažte toho zradcu! Vojaci, sem!“ Ale jeho divý hlas sa nadarmo ozýval okolitým lesíkom. Vojaci iste spali niekde popití a revu jeho nepočuli, alebo nechceli počuť. Ja prehováral, chlácholil som zúrivca, ako som len vedel, ale on stále len hrozil, nadával a reval. V cúfaní tom zrazu zbadám pod nohami akýsi tvrdý predmet, železničnú koľajnicu. Pri nej som sa inštinktívne zastavil a necúfal som ďalej. Zrazu v kútiku oka zablyskla mi akási iskierka a za tým z diaľky hukot uháňajúcej železnice. Napnuto pozorujem, čo to môže byť, a zbadám, že je to ten samý elektrický vozeň, ktorý ma z Viedne doviezol, a včuľ prešiel ku bratislavskému mostu prázdny a vracia sa na nocľažisko do Viedne. V utrápenom mozgu skrsla mi nádej, že jedine tá električka ma môže zachrániť z pazúrov toho zúrivca. A tak uhýbal som jeho úderom a krotil ho, kým zrazu priblíži sa elektrický vozeň. Očami fixovať maďarského teroristu a pritom jediným odvážnym saltomortale zvrtnúť sa a zachytiť pravou rukou mosadzné operadlo u schodov vozňa, bolo pohybom sekundy a už ma nesie v plnom behu idúci vozeň, ako perpendikel, až nohy zmohly sa opreť sa o spodné stupátko, kam som si do zomdlenia skleslý sadol a vydýchol. Tu sa však ozval veľký krik dôstojníka: „Zastaviť! Zastaviť!“ Ja prehnem sa chrbtom až po otvorené dvere vozňa a s úžasom vidím, ako sa sprievodčík už chytá kľučky, čím by vozeň zastavil. V okamžiku som si uvedomil, že zastavenie vozňa mohlo by pre mňa znamenať smrť od toho zúrivca, a preto povstanúc a popoidúc ku sprievodčiemu, s predstieraným kľudom mu hovorím: „Len poďme, pane sprievodčí, len poďme! Nezastavujte, lebo ten opitý vojak by nám ešte mohol ublížiť!“ — Sprievodčí uveril mojim slovám, pustil kľuku a my sme okolo tretej po polnoci šťastlive dorazili do Viedne. Našiel som si hotelovú izbu, z ktorej som sa ráno o šiestej odobral na nádražie a z Viedne do Breclavy nevyspaný, od 24 hodín ničoho nepožijúc, lačný ako vlk, vyčerpaný od rozčulenia, dorazil som a mal, idúc hore schodmi podzemného nádražia, strcaný sem a tam ohromným prúdom cestujúcich s veľkými batohami, nieraz upadnúť od slabosti. Zrazu medzi množstvom zbadám známy mi chrbát s malou tornistrou. Poznal som v ňom môjho strýca, garbiara z Trstenej. Zakríkol som za ním: „Strýčko, dajte sem tú bysahu (kapsu)!“ Len horko-ťažko sme sa vyslobodili z mohutného prúdu pasantov. Uchýlili sme sa do kúta a ja nepýtajúc ani dovolenie, odkosídil som strýcovu bysahu a hltave dežmoval mojou tetkou strýcovi na cestu do matičky Prahy prichystanú „merindu“, šoldru a sladký koláč, aký len moja tetka vedela kedysi napiecť, keď ma do škôl vyprávala. Zhabané peniaze vydobyl som si diplomatickou cestou. Jednako sa mi nenavrátily, lebo som ich kázal deponovať v našej viedenskej Slovenskej záložni, kde sa mi pri rakúskej devalvácii aj s účastinami znehodnotily. Posilnený a okriaty nečakaným stretnutím, dostal som sa touto okľukou domov, do Bratislavy.

Za éry boľševickej bolo v tomto meste nebezpečne bývať. Za Dunajom veľké komunistické vojsko, kanóny takmer opreté o našu vládnu budovu; za riekou Moravou vidno frontu rakúskych boľševikov a v meste samom do 4000 boľševikov, dorozumených s tamtými, že na znak súdruhov vrhnú sa obidve fronty do mesta, kde mali boľševici byty ministra a referentov dobre zaregistrované. Preto mali sme v noci za čas pred našimi bytmi vojenskú patrolu. Vľúdny generál Mittelhauser nieraz nám po večernej „ministerskej rade“ zavolal: „Páni, dnes budete v čižmách spať!“ On sám s ministrom dr. Šrobárom trávievali noci takmer stále v modranskej Harmonii. Z vládnej budovy, bezprostredne pri Dunaji ležiacej, nieraz sa moji kolegovia so svojimi kanceláriami vysťahovali, bojac sa s druhej strany zejúcich boľševických diel. Ja ostal som tam, úfajúc, že tá prvá guľa ma netrafí, pred druhou azda ujdem. Pracoval som kľudne bez pretrhnutia. Nieraz mi do okien môjho bytu svietili v noci reflektormi. Raz projektil zpoza Dunaja udrel mi pri samých nohách. Keď nám boľševici pretrhli u Nových Zámkov frontu, museli sa z Bratislavy všetci vojaschopní vyslať na frontu. Ale ako udržať na úzde po zuby ozbrojených a nedočkavých boľševikov? (Maďarofilská inteligencia vtedy zo zášti proti nám sliala sa úplne s boľševickým proletariátom.) Posháňali sa všetci vojaci zo špitálov a voj. skladov, povyťahovaly sa staré, neupotrebiteľné kanóny, mitrelézky a pušky a vozily sa ako v „Radúze a Mahuliene“ po meste tu v takej, tu zas v onakej uniforme. Naši protivníci takto uverili, že aké my veľké vojenské sily máme na obranu Bratislavy. A ono na jediné strelenie by sa bolo muselo kapitulovať. Nebolo tu ani upotrebiteľného mužstva, ani strojov, ani nábojov. Všetko sa len markírovalo. Boľševici tropili nám rôzne protivenstvá cez Dunaj. Vyhrávali na ich tárogatóve unylé kurucké piesne, vystavovali nám iredentistické obrazy a nápisy, megafonmi hrozili nám, kedy si už prídu po nás a jako budeme strmhlav utekať. Naši maďaróni, zvlášť dámy, sa na podunajskom korze dosť nademonštrovali, naplakali za „stratenou vlasťou“, kapesníkmi namávali. Zrazu sme zbadali, že maďarské provokácie zatíchly. Ba videli sme i zúfalých boľševikov, ako sa hádžu do Dunaja, ako sa vešajú na pribrežné stromy petržalského lesíka. A keď naši šikovní vojaci jedno pekné ráno ich prekvapia a spiace ich stráže bez výstrelu poviažu, v posteli ležiaci, českého pôvodu, ale zmaďarčený dôstojník, keď mu utekajúci maď. vojaci privolajú, že sú Česi už tu, obráti sa chrbtom ku stene a rezignovane im privolá: „Keď sú tu, nech sú tu!“

Maďarskí boľševici ma po dvakrát hľadali na Bacúrove. Po druhýkrát sa zvlášť o môj dobytok zaujímali. Ja som, pravda, predtým všetko moje hospodárske bydlo licitando speňažil a svršky odviezol do Bratislavy. V Bratislave, keď bolo najhoršie, pobalil som moje najcennejšie veci a poslal ich do úschovy do odľahlej Skalice k starému priateľovi Miškovi Tomikovi. Až po pol roku som si ich dal odtiaľ priviezť. Je zaujímavé, že kým na jednej strane cennejšie predmety moje ohrožovali maď. boľševici, cestu mojej bedny zase pretrhla povodeň tak, že len po veľkých nesnádzach mohla sa dostať do Skalice.

Maďarská aristokracia vydržiavala v niekdajšej katol. preparandii chlapeckú polepšovňu, jejž chovanci boli postrachom širokého okolia. Pri prevrate boli i predstavení i chovanci, mimo jedného, všetko Maďari. Moja prvá starosť bola, ako sa tejto záškodnej pliagy striasť? Ovšem, nebolo ich možno hneď do Maďarska transportovať, keďže tam vtedy panovala známa hrúzovláda Bélu Kúna. Keď však červený teror v Maďarsku stroskotal, nebolo prekážky odoslať ich do vlasti. Za pármesačné ich chovanie odvďačili sa nám tak, že postŕhali nám všetky pohyblivé veci, okná povybíjali, pece dolámali. Po ich odtiahnutí bolo mi uvažovať, ako upotrebiť prázdnu budovu? Veľmi ma znepokojoval v tom čase zlý osud našich slovenských sirôt, ktoré alebo bez rodičovskej výchovy hynú, alebo v siedmich katolíckych sirotíncoch na Slovensku ešte stále podliehajú maďarskej výchove a vyrastajú z nich janičiari vlastného rodu. Už dávno nás to naplňovalo starosťami s priateľom Jánom Vojtaššákom, o čom som sa už bol zmienil.[25] Keď sa nám to nepodarilo pred prevratom vo Veličnej, zaumienil som si zriadiť slovenský katolícky sirotínec v Kláštore pod Znievom, v starej jezuitskej budove, na mieste starej polepšovne. Práve vtedy prebehol zo Stolného Belehradu mladý slov. kňaz, Karol Kramár, a hľadal nejaké umiestenie v oslobodenej otčine. Pravda, bolo to v tom čase úplne nemožné, keďže všetky diecéze slovenské boly dosaváď v rukách maďarských. Jeho ťažkosti prišly mi práve vhod a spýtal som sa ho: „Či má lásku k mládeži?“ Keď sa mi priznal, že sa najlepšie cíti medzi školskou mládežou a keď som sa ho spýtal, či by si vedel zamilovať opustené sirotky a byť im dobrým otcom a on mi to potvrdil, ponúkol som mu správcovstvo v sirotínci, ktorý sme chceli založiť. S radosťou to prijal. Maďarstvom nasiaknuté sestričky nedokázaly sa byť dobrými matkami do nového sirotínca z celého Slovenska poprijímaných slovenských sirôt a po čase musely byť zamenené inými sestrami, pod ichž materskou opaterou vychováva sa nám tam do 120 sirôt. Zpočiatku vrchnú správu ústavu obstarával som sám. Pred zrušením cirkevného referátu odovzdal som sirotínec biskupskému sboru slovenskému. Tento prijal ústav pod svoju ochranu, ale jeho správou poveril kuratorium, pozostávajúce zo zástupcov všetkých slov. diecézí, pod predsedníctvom mojím. Sirota som bol sám a nemám väčšej radosti, ako slúžiť slovenským sirotám.

Aby som početné kláštornícke rády na Slovensku pritiahol do našich slovenských kultúrnych krážov, vyzval som predstavených všetkých reholí, na Slovensku zastúpených, aby sa v záujme ich nehatenej činnosti prispôsobily novým štátnym pomerom, utvorily si v republike samostatné rádové provincie, postavily si na čelo roduverných predstavených; slovensky cítiacich členov aby preložily na Slovensko a naopak, neslovensky cítiacich aby poprekladaly mimo nášho štátneho územia a nakoľko by nemaly dostatočných osôb k utvoreniu samostatnej provincie, aby sa spojily s bratskými kláštormi českými. Peštiansky provinciál Piaristov urobil pravý opak, z Milosrdných museli Slováci povystupovať; Kapucíni vyše desaťročia sa nevedeli odhodlať pre prebudovanie svojej rádovej správy. Františkáni a Jezuiti sa hneď prispôsobili novým štátnym pomerom. Ťažšie bolo mi prevládať odpor mníšok, ktoré sa ešte dlho zaťato pridŕžaly maďarčiny. (Dopisovaly si potajme s maďarskými mníškami; odbavovaly deväťdňové pobožnosti za prinavrátenie sa Maďarov.)

Do mojej zimničnej činnosti za odmaďarčenie cirkevného života a tvorenia slovenských cirk. inštitúcií ako úder hromu zasiahla napred noticka v „Slov. Ľudových Novinách“,[26] neskorej zas otvorený list v ružomberskom „Slováku“, podpísaný Hlinkom, Vojtaššákom a Hromadom. Ako sa neskorej zistilo, vec narafičil zase dr. Jehlička, chcejúc sa sám dostať za vl. referenta. Veď už predtým dal sa mi odporúčať, ako vždy k službám ochotný radca. Naviedol Hlinku, aby svolal liptovské duchovenstvo a pod zámienkou skladania sľubu vernosti. Tam sa mnoho debatovalo proti vláde a jej cirk. referentovi.[27] Už tam sa ukázala tá veľká ideová priepasť, ktorá zeje medzi starými slovenskými kňazmi a medzi nenapraviteľnými maďarónmi, nateraz už úlisne obklopujúcimi Hlinku, s jehož národným kepienkom chcejú zakrývať hriechy minulosti („Éljen a háború!“) Už vtedy sa poobliekaly tieto živly do ovčieho rúcha radikalizujúcich slovenských(?) nacionalistov. S Jehličkom tam súhlasili Kozsár, Szmizsár a iní, kdežto starí Slováci Mnoheľ, Mišata, Höhr a Maxián zastávali sa mojej činnosti. Hlinka podpísal Jehličkovu osnovu bez toho, že by ju bol prečítal,[28] Vojtaššáka podpísali bez jeho vedomia, možno aj iných.[29] V otvorenom liste vyzývajú ma, aby som sa cirk. referentstva, ako neschopný a nedoučený, zriekol. Verejný list Jehličkov spôsobil v slovenskom obecenstve veľké vzrušenie, lebo sa mi prisypalo so všetkých strán Slovenska veľké množstvo protestov a výziev z kruhov slovenského duchovenstva, aby som si tej výzvy nevšímal, aby som na započatej ceste vytrval a neustúpil, že je väčšina roduverného duchovenstva za mnou.[30] Vo svojej verejnej odpovedi som neoprávnené výtky Jehličkovcov rozhodne odmietol.[31] Jednako nápadom týmto nielen moja pozícia u vlády, ale aj dosavádne rešpektovanie katolíckych vecí pozoruhodne kleslo. Odvtedy Hlinkov krúžok každý môj krok, urobený v záujme dobrej katolíckej veci a v záujme poslovenčenia cirkevného života považoval ako mocenský zásah pokrokárskej štátnej moci do vnútorných záležitostí cirkevných a zas odvtedy zbadaly kruhy protikatolícke, že ten obávaný katolícky tábor má svoje veľké slabosti, ktoré využiť načim. Národná konsolidácia cirkevných pomerov sa tým na deceniá odsunula a nespoľahlivé živly, prevratom zažehnané do ústrania, pomkly sa do popredia a nadobudly sebavedomia.

Mojej macošskej fary na Bacúrove nemohol som sa nijak striasť. Nenašiel sa žiaden kňaz, ktorý by bol chcel túto faru, čo len na krátky čas prevziať. Ja musel som ako vládny referent neustále urgovať moje oslobodenie. Z Martina a neskorej zo Žiliny nebolo mi tak ťažko dostaviť sa na nedele k službám Božím, alebo najsť si zástupcu, ale z Bratislavy sa mi to už rovnalo s nemožnosťou. Nepozostávalo mi teda iné, ako pri všetkej povinnej úcte k cirkevnej vrchnosti, odoslať stolné i farské kľúče generálnemu vikárovi do B. Bystrice. Tento sa vyhováral, že mu Bacúrov žiaden kňaz prijať nechce. Na čo môj posol namietnul, že prečo som teda ja musel za desaťročie „chceť“, kdežto dnes už nikto nemusí chceť? Na čo som dostal múdru odpoveď, že „to bola vtedy iná vec“.

Súčasne rozpredal som na Bacúrove na licitácii moje hospodárske zariadenie a časť veľmi skromnučkého domáceho nábytku. Keď mi môj, od malička doma vychovaný dobytok cudzí ľudia na retiazkach z dvora vyvádzali a keď sa ten statok po svojom pánovi poslednýkrát smutne obzeral a akoby slzou v očiach sa dal odvádzať, malo sa mi srdce puknúť. Veď vo svojom desaťročnom vyhnanstve žil som takmer výlučne vo spoločnosti týchto nemých tvárí. Žil som medzi nimi a s nimi. Liahly sa i rástly pred mojimi očami. Ponúkaly sa mi hladkať. V svojej osamelosti bol som na ich spoločnosť utisnutý. Nie div, že som sa od nich a od svojho väzenia bolestne lúčil. Veď v tomto vyhnanstve mi maďarská zloprajnosť utrhla desať najkrajších liet môjho života!

Náš mladý štátny život závojom nesmierneho boľu a žiaľu zasiahla tragická smrť najväčšieho Slováka, gen. Štefánika. Jeho talianskych druhov-katolíkov na vysokom Bradle pochovať bolo mojou čestnou úlohou.

Vo svojej úmornej snahe poslovenčiť náš cirkevný život, musel som často voliť aj tie najpríkrejšie cesty. Viedla ma pri tom vždy jedine snaha pomôcť cirkvi i štátu.

Raz dostavili sa ku mne delegáti kapituly spišskej s otázkou, či vláda vie niečo určitého o údajnom odumretí ich biskupa Párvyho? Práve pred ich príchodom zreferoval mi istý môj dôverník podrobnosti peštianskeho pohrebu Párvyho. Mohol som ich teda ubezpečiť, že jeho smrť je bezpochybná a upotrebil som tejto príležitosti, aby som delegátov kapacitoval o nútnosti kapitulárnym vikárom vyvoliť si zaslúženého slovenského patriota Štefana Mišíka, ktorý následkom maďarskej nevole už do tricať rokov stráda vo vyhnanstve Hnilca. Kanonikom to pravda nešlo do hlavy: Slovák, nehodnostár, byť kapitulským vikárom. „Veď také niečo bolo by neslýchané!“ „Nuž a či štátny prevrat sám, nie je ešte neslýchanejšou vecou?“ spytujem sa ustrnutých kapitulníkov. „Ale veď on to ani neprijme!“ — namietajú. „To je jeho vec, jestli neprijme, ale vy ste mu a nám, Slovákom, touto satisfakciou podlžní!“ „Veď on nikdy pri správe diecézanskej nebol a tomu sa ani nerozumie!“ „A na čo ste vy tam senátom kapitulského vikára? Vláda predpokladá u vás toľkého patriotizmu, že mu budete na pomoci!“ „A či to už inak nemôže byť?“ „To je, pánovia, rozhodná žiadosť našej vlády!“ Kanonici vrátili sa domov s divným odkazom vlády a zvolili chtiac-nechtiac administrátora jednej z najbiednejších brdárok, ale na slovo vzatého slovenského učenca a predsedu Muzeálnej Slov. Spoločnosti Štefana Mišíka za kapitulského vikára spišského. Hneď po voľbe vybrali sa páni kapitulníci do Hnilca, aby starého pána alebo odhovorili od prijatia, alebo spravili si z neho tichého pozorovateľa ich ďalšieho maďarského spravovania biskupstva. Toto som predvídal a preto som telefonicky upravil spišského župana, dra. Rumana, aby sa hneď vybral do Hnilca a každopádne skapacitoval Mišíka k prijatiu vikárstva, a čoby len na jediný deň. Ovšem župan Ruman dal si na to čas a kanonici ho predbehli a zabaliac starčeka do kožuchov, doviezli ho do kapituly. Umiestili ho u jedného z maďarských kanonikov. Oni úradovali ďalej po starom, starý pán len podpisoval. Kadenáhle mi to bolo mojím dôverníkom sdelené, napísal som starému pánovi, že v jeho prípisoch vláda vidí ruky neslovenské a preto že ho prosí, aby sa bez meškania presťahoval do biskupskej rezidencie. Za direktora kancelárie aby si povolal Jána Vojtaššáka, a aby sa vymanil z područia našich národných odporcov. Medzitým vyjednával som s Vojtaššákom, aby nabídnuté mu dôležité postavenie každopádne prijal. Čo keď on, necítiac vec za istú, prijať odopieral, vyzval som ho „v mene národnej disciplíny“ čo najostrejšie, aby neodopieral národu službu vtedy, keď ju on od neho rozhodne požaduje. Vojtaššák konečne doniesol tú obetu a pozvanie vikára Mišíka prijal.

Ovšem spišská diecezánska slovenská správa zapríčinila mi v krátkom čase nové starosti. Štefan Mišík nám v krátkom čase odumrel. Skromnučký kahanček jeho utrápeného života postavený na skvostný kandeláber vysokej hodnosti, v krátkom čase vyhasnul. Ja rozželený nad stroskotaním našich nádejí, vyslovil som v mene vlády kapitule najúprimnejšiu sústrasť, ale spolu vyslovil som žiadosť vlády, aby novým kapitulským vikárom vyvolila zaslúženého slovenského kňaza msgr. Mariana Blahu, nateraz člena delegácie Čsl. republiky na parížskej mierovej konferencii. Delegácia táto po skvelom svojom úspechu sa práve rozchádzala, ale maďarská zloprajnosť nemala pre zaslúženého tohoto slovenského kňaza ani miesta. Uprázdnenie spišského generálneho vikárstva bolo preňho ako na zavolanie. I cirkev i štát boly mu dlžníkmi. Kapitulníci spišskí, po kratšom vzpieraní sa, aj túto, pre nich patrne trpkú pilulku prehltli a Marian Blaha dostal sa na čelo svojej rodnej diecéze. Ťažko ho bolo dať vyvoliť, ale ešte ťažšie dostať sa s ním do styku. Medzitým naši zo Spiša ma neprestávali každodenne bombardovať dotazmi, súrením i hrozbami, aby som im nového generálneho vikára okamžite dostavil, lebo sa bez jeho prítomnosti ani za deň zaobísť nevedia. Ba robili ma zodpovedným za komplikácie v duch. správe, ktoré povstávajú z meškania jeho príchodu. Ja som medzitým neprestával telegrafovať za novým hodnostárom na všetky strany súkromne, úradne i cestou diplomatickou na všetky mysliteľné parížske adresy a len po niekoľkodňovom trápnom domáhaní sa som docielil spojenia.[32] Sdelilo sa mu, že sa má bez meškania vybrať na cestu do vlasti, zaujať novú hodnosť a cestou sa má staviť na viedenskej pápežskej nunciatúre a potom na cirkevnom referáte po potrebné bližšie informácie.

Takto sa správa spišskej diecéze dostala do rúk povolaných, slovenských. Ovšem i pri prvom i druhom prípade našli sa ultrakonzervativci, ktorí sa pohoršovali na morálnom nátlaku, upotrebenom pri týchto voľbách, ale neboli by sa nijak pohoršovali, keby bol tento nátlak smeroval na vyvolenie menej exponovaných Slovákov: Murdžáka alebo Halušku.

V Nitre, B. Bystrici a v Trnave išlo poslovenčenie diecézanských správ hodne ťažšie, keď aj nie s tak dramatickými zvratmi. Ináčej išlo všade len o energické zakročenie proti zlému svedomiu naplašených previnilcov minulosti.

Prvé časy bol som viackrát pozvaný na biskupské konferencie.[33] Nielen že som tam musel referáty podávať o rozličných cirkevných problémoch, ale aj celý program takýchto konferencií sa odo mňa očakával. Pri týchto konferenciach prechádzali starí páni každú chvíľu do navyknutej maďarčiny. Ja dovolil som si za každým poprosiť patričného, aby od slovenčiny neodstupoval, čo im nieraz hodne trpko padlo. „Najdôstojnejší pánovia! Prosím po slovensky! — opakovalo sa takmer za každou piatou minutou. Moje návrhy najochotnejšie schvaľoval biskup košický. Ale na konci debaty nezabudol doložiť: „Ale v mojej dieceze to ešte previesť nemôžem!“

Už vprostred r. 1919 začalo sa ovzdušie Slovenska otravovať z jednej strany pokrokárstvom, ktoré v každom katolíkovi snorilo len maďaróna a nespoľahlivca, na proti čomu zas katolíci ľahkomyseľne prijímali každého maďaróna a dali mu salvus konduktus do slovenského verejného života, a to bez každej premeny v smýšľaní. Tieto neblahé rozdiely rozdvojily Slovákov na dva vzájomne sa nenávidiace tábory a táto okolnosť nepriaznive vplývala zvlášť na moju činnosť v referáte cirkevnom.

Raz dostal som žiadosť zo zakútnej obce rudnianskej doliny, z Čavoja, aby sa tamojšia porúchaná farská budova opravila. Sostavený bol rozpočet opráv. Keďže však bolo známo, že zpomedzi tisícich fár na Slovensku jediní Čavojci si vyrabovali po prevrate svoju faru a ich farár ledva živý odtiaľ utiekol, ja som z rozpočtu vyškrtal všetky položky za nové okná a dvere. Zrazu príde ku mne deputácia niekoľkých Čavojcov s prosbou, že sú oni veľmi chudobnou obcou, aby som im teda aj tie vyškrtnuté položky rozpočtu dal spraviť a zaokryť. Chcel som týchto na seba zabudnutých ľudí za ich vandalské výčiny citeľne potrestať a preto som im nasledovný výklad držal: „Ešte som bol malý chlapček, už som (z „Černokňažníka“) počul, že jesto kdesi ďaleko akási obec Čavoj a že tamojší farár zomrel. Duša jeho išla ku sv. Petrovi, ktorý sa duše kňazovej spýtal, či dobre pásol svoje ovečky? Na čo kňaz odpovedal: Svätý Petre, ja som nemal ovečky, ale čavojské svine.“ A vy, hovorím im prísnejším hlasom, vy ste to skutočne ako svine vyviedli, keď ste si vlastnú farskú budovu vyrabovali a splienili. Kto to porúchal a vylámal, nech si to aj zaplatí. Odišli teda s neporídenou.

Vypísal som súbeh na osnovu, nápev a partitúru novej štátnej hymny, súcej aj pre kostolný prednes. Ovšem nič podareného sa nevyskytlo. Musí to vytrysknúť spontánne duchom doby, alebo pri zvláštne pohnutej príležitosti.

27. IX. 1919 dostavil sa do mojej kancelárie bojnický prepošt, Alojz Rudnay. Poznali sme sa trošku zo zápasov, ktoré sme museli viesť proti tyranii zo Sv. Kríža. Prichodzí žiadal si mať so mnou neúradný rozhovor. Kladie mi otázku, či som už rozmýšľal o tom, že čo budem robiť, keď prestanem byť referentom? Na toto som dosaváď nemal ani času mysleť a konečne veď my kňazi máme svoje rezervované miesta, kamkoľvek nás vrchnosť pošle. „Ja mám pre vás niečo lepšieho a jestli dovolíte, prednesiem vám to úprimne.“ „Čo by to bolo?“ „Bojnická prepositúra.“ „Ale veď ste vy tam a ako vidím pri dobrom zdraví!“ „Nie, ja musím ísť na rozkaz lekárov do penzie; ja nesmiem ani písať ani čítať. Chcem sa zrieknuť Bojníc, jestli to vy prijmete.“ „Pán prepošt ako kňaz iste vie, že sa kňazi medzi sebou nemôžu o takých zmenách smlúvať, aby neupadli do simonie.“ „Ja sa s vami nesmlúvam bez ordinariátu. On to už vie; s vecou súhlasí a nie je nič potrebné, len vaše ,áno!‘“ „Takto sa o veci dá hovoriť.“ Po dlhých informáciách a vyjednávačkách s gen. vikárom drom. Kohútom, keďže zákonití patroni, dedičia Jána Pálffyho boli aj medzi sebou aj so štátom v pravote a neboli schopní svojho prezentačného práva na tento prípad užiť, dostal som zákonitú prezentu na bojnickú faru, na ktorú ma nový pán biskup msgr. Marian Blaha osobne prišiel inštalovať. Po ročnom farárovaní vymenoval ma spišský biskup Ján Vojtaššák za prepošta, v ktorej hodnosti ma môj biskup potvrdil a za prepošta riadne vysvätil. Bojnickí farári boli totiž, počnúc od reformácie, prepoštami, niekedy i titulárnymi biskupami. Z bacúrovského vyhnanca-administrátora stať sa bojnickým prepoštom, je iste kariéra, ktorá mi získala viac závistníkov ako priateľov. Našli sa i takí, ktorí tvrdili, že som sa na prepositúru sám vymenoval, iní zas, že som si ju od predchodcu kúpil. V bojnických kúpeľoch sišli sa bývalí aristokrati a maďarskí notábli z okolia a predvolajúc si môjho predchodcu, trpko mu vyčítali, že panslávovi takú pozíciu prepustil. Úradníci panstva ešte po šiestich rokoch dohovárali okolitým nemeckým farárom, prečo si nepýtajú bojnickú faru, keďže ja som nie zákonitým prepoštom. Neskorej sa môj pomer k patronátu bez mojej zásluhy podstatne zmenil a vtedy mi už núkali aj prezentu, čo som ja pravda, vo vedomí môjho dobrého práva, prijať odmietol.[34]

Keď som bol vymenovaný biskupom spišským a banskobystrickým za prepošta, bol som práve veľmi slabý na groše. Musel som si zakúpiť potrebné prepoštské odznaky. Mal som akúsi tenkú, striebornú retiazku, tú som si dal galvanisticky pozlátiť. Vo Viedni som si kúpil pozlátený, lacný náprsný krížik, lilavý kvadrát a látku na mucétu. Po okolí Bratislavy som sa dozvedal po pozostalosti niektorého nedávno zomrelého preláta a môj priateľ dr. Okánik ma onedlho spojil s vnučkou istého zomrelého cirk. hodnostára. Mali sme sa uňho sísť pojednať. V udaný čas sa zamyslený uberám do Kapitulskej ulice, keďže tých peňazí som tak hanebne málo mal. Zrazu začujem za chrbtom húkanie akéhosi auta. Dohonilo ma v úzkej uličke a zastane pri mne. Z auta vyskočí vtedajší minister dr. Mičura. „Kam ideš?“ spytuje sa ma. „K dr. Okánikovi!“ „Veď aj ja k nemu idem.“ „A počo ty ta ideš?“ „Mám tam dostaveníčko s jednou dámou.“ „Pekní ste vy páni“ — odpovedá mi ironicky. Vojdeme k Okánikovi. Po vzájomnom predstavení sa ja zasednem s dámou, dr. Mičura pri druhom stole zahĺbil sa do rozhovoru s domácim pánom. Dlho trvalo, kým som sa dojednal o najpotrebnejšie a najlacnejšie odznaky. Keď sme už boli horko-ťažko dojednaní, dr. Mičura skočí a nanáhlo spakujúc všetky predmety so stola, vytiahne peňaženku a bez jednania vyplatí celú zásobu. Potom sa soberie, zanechajúc nás prekvapených bez slova. Len z dverí ma zavolá, že ma chce domov zaviesť k obedu. Bol som velmi rozrušený nad indiskreciou, ktorá mi toto trápne prekvapenie zapríčinila a nad nešetrnosťou môjho priateľa, ktorý musel dobre vedeť, že som na túto príležitostnú kúpu bol až priveľmi utisnutý a takto mi to z pred nosa predchytil. Rozmrzený som temer ani slova s ním nestratil. Doma mi potom svoju korisť rozbalil a niektoré veci hneď daroval, ostatné mi po kúskoch na meniny, alebo ako vianočný dar po čiastkach podaroval.

Keď ma potom môj biskup v svojej svätokrížskej kaplnke za prepošta vysvätiť mal (tam, kde som pred asi tricať rokmi v deň sv. Cyrila a Metoda skromné primície zadržal), nemal som žiadneho poňatia, ktoré z viacerých prepoštských odznakov mi bude povolené? A tak keď sa ma biskup opýtal: „A máš nejaký prsteň?“ vytiahol som prsteň. „A máš aj infulu?“ — vybalil som skromne túto. „A kúpil si si aj kríž na prsia?“ „Aj to mám.“ A tak len po kúsku som sa poprezrádzal, čo všetko som si k tejto príležitosti zaopatril, aby som sa azda neskromne nevytasil s odznakom, ktorý mi nebude pririeknutý. Takto som sa ja dostal do prepoštstva.

Ako za maďarskej éry vyhýbali mi a nemohli mi prísť na meno maďaróni, tak aj dnes, trebárs už preoblečení do rúcha radikálnych slovenských(?) nacionalistov, bojkotujú ma. Inu, staré lásky — staré nenávisti! Heslá síce nové, srdcia nezmenené. Od polstoletia nezmenil som sa ja, ale akokoľvek opak toho tvrdia: nezmenili sa ani oni.

Ako Oravec zúčastnil som sa plebiscitnej akcie v H. Orave a v Spiši.

Bol som pribraný vládou do šestičlennej komisie, ktorá vyberala súce vedecké sily pre nádejnú bohosloveckú fakultu. Cieľom tejto dal som prestaviť kláštor Milosrdných pre centrálny seminár, trakt niekdajšej univerzity na posluchárne, budovu niekdajšieho Emerikána na byty teologických profesorov. S dr. Kolískom a inými vyhliadnutými profesormi staral som sa o učebné pomôcky budúcej teol. fakulty a nebolo dľa tvrdenia odborníkov v strednej Europe bohatšie inštruovanej teol. fakulty, ako bola bratislavská. Bohužiaľ, žiarlivosť univerzitne nevzdelaných politikov a protičeská nenávisť prekazily krásne toto dielo. Dr. Jehlička, ktorý dostal od vlády jemu primeraný krásny úkol, zorganizovať fakultu, podnikol všetko, aby z diela nič nebolo. Dnes, keď by sa táto prepotrebná fakulta preca mala utvoriť, všetko, čo som ja pre fakultu pred rokmi veľkými námahami stvoril, musí sa v nekonečne ťažších pomeroch z ničoho postaviť. Niet budov, niet na učebné pomôcky peňazí.

Pre zdravú orientáciu duchovenstva vydával som a písal, korigoval i rozposielal „Vestník cirk. referátu“ a pre maďarské fary „Közlemények“.

K môjmu referátu boli pridelení aj rusínski gr. katolíci, ba za čas aj Židia na Slovensku. K lepšiemu vyslúženiu gr. katolíkov pridelený mi bol ako konzulent gr. kat. farár Millý.

Záležitosti katol. školstva boly od prvopočiatku pridelené referátu školstva a tak nastala tá nepríjemná anomália, že ma široké publikum márne obviňovalo pre priekory, ktoré muselo trpeť od kruhov pokrokárskych. Všetky moje snahy prebiť sa k vplyvu na politiku školskú boly márne. Bol som si vedomý toho, že len poloúradne môžem zasahovať do tohoto rezortu. Aj tu musel som zaujať stanovisko niečo odlišné od toho, ktoré bolo bežné v kruhoch katolíckych. Vediac, že ešte drahnú dobu bude mocenské postavenie katolíckych strán len asi štvrtinové, veľká väčšina parlamentu bude za laickú školu a že katolicizmus na Slovensku ešte dlhší čas nebude mať vlastných finančných prostriedkov na udržanie katol. stredného školstva, bol som tej mienky, že stredné katol. školy v daných pomeroch len rehoľníci môžu udržať. Preto za prospešnejšie som držal miesto jalového horovania za katolícke gymnáziá, bazírované na neisté sbierky, snažiť sa pri každej št. strednej škole založiť katolícky stredoškolský internát. Našla by sa k tomu všade nejaká staršia budova a vychovavateľ-kňaz a taký ústav by sa v najhoršom prípade aj sám financoval a zabezpečila by sa katol. výchova tisícim katol. študentom. V tomto presvedčení založil som katol. internát v Trenčíne, v Levoči, oživotvoril ho v Košiciach, v podobe alumnea obnovil v Trstenej, chystal v Trnave, v Ban. Bystrici a v Bratislave. Nesvornosť a revolučné metody katolíckych kruhov mi to prekazily, keďže zavládlo heslo: „všetko alebo nič“.

Staral som sa o jednotný katol. spevník alebo aspoň o slov. pútnickú knihu pre ľud.

Rozličné protištátne prúdy donútily vládu nieraz siahnuť do osieho hniezda povýšenskej nedotknuteľnosti. V Komárne sa tamojší maďarskí Benediktíni ukrivdenými cítili zásahmi vlády do dispozičného práva Benediktínov z Vrchu Panonského (Maďarsko) s ich majetkami na Slovensku. Celá verejná mienka komárňanská bola pobúrená a vláda vyslala ma na utíšenie tohoto nepokoja. Oznámil som môj príchod tamojšiemu županovi dr. Jamnickému, aby na mnou určenú dobu svolal na župný dom shromaždenie všetkých, ktorí sa o osudy tam. benediktínskeho gymnázia zaujímajú. Bolo to po meste plakatované. Bola tmavá noc, keď som vstúpil — deň pred shromaždením — do neosvetleného Komárna. Ráno o desiatej bola veľká župná dvorana rozčuleným obecenstvom nabitá. Župan ma predstavil a ja som ich vyzval, aby mi predniesli svoje sťažnosti otvorene. Rad-radom vystúpili azda všetci komárňanskí fiškáli, chcejúc publikum okúzliť svojou výrečnosťou a neohrozenosťou. Vytýkali vláde, že chce zaslúžilých benediktínskych profesorov vyhladovať, znechutiť, vysekírovať z ich kruhu. Keď už ustávali v sonórnych rečiach, spýtal som sa ich vľúdne, či by mal azda ešte niekto nejakú poznámku alebo krivdu? Keď sa nik viac k slovu nehlásil, započal som ja svoju v živote prvú, možno i poslednú maďarskú reč. Proboval som napodobňovať ich dolniacku maďarčinu, a ako som počul, išlo mi to dobre. Pochválil som ich, že si pracovníkov kultúry a výchovy ctia a zastávajú. Veď národná kultúra je najkrajším výkvetom ľudského umu. I vláda si vysoko ctí kultúrne snahy svojich verných maďarských spoluobčanov a nedovolí im ukrivdiť, ba naopak, chce ich v tom všemožne podporovať. Ani zaslúženým vychovavateľom našej mládeže, zdejším benediktínskym profesorom, nedovolí ublížiť. Presvedčíte sa, že je o ich bezstarostné účinkovanie veľmi slušne postarané. A tu vytiahol som výkaz všetkých peňažitých i naturálnych príspevkov, akými sa vláda, poť. cirkevné veľkostatky behom roka o výživu a honorovanie profesorov postarala. Keď som tento hodne bohatý soznam prečítal, bojovná nálada shromaždených nápadne ochabla a po záverečných mojich slovách, ktorými som prisľúbil, že o ústav i profesorský sbor bude aj nabudúce dostatočne postarané, odmenili ma hlučnými potleskami. Svoju radosť vyslovil aj župan, že sa táto trápna aféra tak šťastne zlikvidovala.

Keď maďarskí radikáli v Pešti odovzdali verejnú moc boľševickej vláde Béla Kúnovej, ostrihomský primáš, kardinál Csernoch, ma cestou svojho tajomníka dra. Leopolda požiadal, aby som ho prepustil cez hranice do Skalice, kde by sa chcel utiahnuť do jednej izbičky na fare. Okamžite som porobil pri našej parkanskej pohraničnej stráži patričné opatrenia. Medzitým sa však ukázalo, že maďarské boľševictvo bola len umelá maska na zastrašenie veľmocí antanty a zámienka zpäťvydobytia odtrhnutých inonárodných území.

Socialistický režim v našom ministerstve školstva, no aj neprestajné útočenie opozície na moju referentskú činnosť, priviedly vládu k úmyslu zrušenia cirkevných referátov. Proti tejto škodlivej, alespoň ešte predčasnej tendencii, nie v záujme vlastnej osoby, ale v dobre pochopenom záujme veci, podal som na kompetentnom mieste nasledovný Pamätný spis:

Pamätný spis pre zachovanie cirkevného referátu katolíckeho pri ministerstve s plnou mocou na Slovensku. — Úradne mi je sdelené, že má byť katol. cirkevný referát pri ministerstve pre Slovensko v krátkom čase zrušený.

Tu nejde o osobu dolupodpísaného ani o zapracovaný personál, ale ide o organizmus, ktorý Slovensko dnes ešte postrádať nemôže bez vážneho poškodenia štátnych záujmov.

Republika naša ešte neoddelila štát od cirkvi; nasledovne má nesčíselné vzťahy k tejto, ktoré upravovať nemožno bez znalosti cirkevného práva, bez znalosti pomerov a osôb, bez primeraného orgánu, akým je cirk. referát pri ministerstve.

Slovenskí katolíci, 4/5 národa, nemajú dnes ani autonomie, ani biskupov. Ostrihomský arcibiskup dr. Csernoch sa stále zpoza hraníc mieša a rušive pôsobí v trnavskom vikariáte a starec-vikár nemá energie sa tomu vzopreť, súc mimo veku hatený maďarónskym sekretárom svojim dr. Halászom, dôverníkom to Csernochovým. V Nitre vedie proti štátu maďarónsky vikár Jeszenszký pasívnu resistenciu a referát práve teraz vedie akciu na jeho odstránenie a dosadenie vikára ako-tak slovensky cítiaceho kanonika Ďurčanského. Popritom pomery biskupstva tohoto z ohľadu štátneho sú ešte vždy neutešené, kde jedine nútiaca sila štátneho orgánu môže časom získať nápravu. — V Spiši a v B. Bystrici noví slov. vikári len autoritou a usilovnou podporou referátu sú vstave v daných pomeroch čeliť mocným protištátnym prúdom maďarónskych držiteľov cirk. moci. Bez tejto podpory, bez stáleho povzbudzovania, ba nútenia so strany referátu podľahnú títo nám oddaní, ale okolím svojím protichodne vplývaní mužovia tlaku maďarónskych živlov. V Rožňave slova slovenského neznajúci biskup a kapitula stále sa vzpiera vyplniť žiadosť referátu o vymenovanie slovenského vikára, ktorého tieto administratívne, ba aj vojensky ešte vždy nezorganizované kraje, kňazstvo a ľud ostávajú bez najmenšej kontroly. Vplývanie so strany štátnej moci a dielo poslovenčenia a štátnej konsolidácie bude tu viaznuť ešte za desaťročie. V Košiciach slabý, nie dosť preorientovaný, nerozhodný biskup Fischer Colbrie ešte vždy hrá akoby dvojakú hru. Po kostoloch sa ešte maďarčí; kňazstvo tu pravdepodobne ešte z Maďárie berie kongruu a len urputným úsilím referátu pozvoľna odstraňujú sa kde-tu krikľavejšie krivdy slovenčiny a udúša sa protištátna tendencia medzi kňazstvom a v cirk. živote týchto končín. Rehoľníci (asi 150 kláštorov mimo Františkánov) stoja ešte vždy v poslušenstve svojich dosavádnych maďarských (teda cudzozemských) rádových predstavených a referát má veľké ťažkosti, paralyzovať ich štátu nepriaznivý vplyv, hatiť ich zasahovanie do nášho politického života, chystať utvorenie sa československých autonomných organizácií týchto kláštorov a čistiť ich od maďarských živlov, posielajúc ich za hranice a nanucujúc im predstavenstvá rečou i duchom slovenské.

Mimo toho udržať vyše 2000-ové kňazstvo od prílišného politického agitovania, stíhať a kontrolovať výbuchy maďarónskeho ducha na poli cirkevného života, odmeňovať verných a trestať štváčov; brániť záujmy ľudu proti niektorým neskroteným kňazom, uhladzovať spory medzi kňazstvom a ľudom, medzi kňazstvom a našimi úradmi, medzi cirkevnými a štátnymi školskými vrchnosťami, zahladzovať zlé následky častého rušenia náboženských citov obyvateľstva so strany nášho vojska; usporiadanie otázky stredoškolských katechétov, asignovanie, kontrolovanie štátnych pôžitkov kňazských (vyše 10.000 položiek ročite!), sprostredkovať a upravovať styky vlády a rozl. štátnych úradov s cirkevnými úradmi a naopak; podávať informácie, návrhy v spletitých cirkevnoprávnych otázkach ministerstvu tu i v Prahe, viesť tisíceré predpráce k upraveniu, sanácii, poslovenčeniu toho veľkého a spletitého, prikonzervatívneho, maďarizmom ešte vždy presýteného organizmu cirkevného na Slovensku — to úloha nesnadná, veľká, vyčerpávajúca veľké energie, aké len dobre zorganizovaný cirk. referát vyvinúť môže.

Práca reorganizovania cirk. života katolíckeho na Slovensku v smere našej štátnej idey, immunizovania tak vážnej zložky štátneho života od nebezpečných vplyvov cudzozemských, nemohla byť prácou ôsmich mesiacov trvania nášho referátu. Kým prácu túto neprevezmú biskupi, vymenovaní pod vplyvom čslov. vlády, alebo aspoň kým všetkých šesť slov. biskupstiev nebude mať na čele mužov, ktorých minulosť bude štátu garanciou, že sa cirk. život bude tam vyvinovať v smere štátu priaznivom, že výchova kňazského dorastu — ktorá tvorí tiež veľký a nesnadný úkol zasahovania nášho referátu — bude vedená v duchu československom a republikánskom a vypadne z rúk kŕčovite sa jej pridŕžajúcich kruhov maďarónskych; že sa slov. ľudu v kostoloch krivda diať nebude, že sa na vplyvnejšie cirk. úrady — dnes temer úplne v rukách maďarónskych sa nachádzajúce — dostanú mužovia vyprobovanej vernosti k republike — dotedy cirk. referát zrušovať bolo by osudnou chybou, skokom do tmy, vyvolaním nebývalého zmätku na celej čiare štátneho i cirk. života.

Jestli je osoba terajšieho referenta nepríhodná, milerád odstúpim kedykoľvek miesto toto mužovi povolanejšiemu, alebo dôveru vlády vo vyššej miere požívajúcemu; — ale z lásky k nášmu štátu celoživotnou mojou prácou i utrpením vyprobovanej, z hlbokého presvedčenia, vedeckým bádaním desaťročného štúdia našich neblahých cirkevno-národných pomerov podopreného dôrazne varujem pred prenáhleným zrušením cirkevného referátu pri ministerstve na Slovensku!

V Bratislave dňa 25. IX. 1919.

Pri úmornej, väčšinou do neskorej noci trvajúcej práci v referáte i na byte, tiež i pri správe cirkevných veľkostatkov, nechybovaly aj milé, priateľské momenty v mojom bratislavskom nažívaní. Nezapomenuteľné boly mi večery, strávené v kruhu nevyrovnateľných anekdotárov. Boli to minister dr. Mičura, referent dr. Milan Ivanka a dr. Ďuriš. Boly to závody v podávaní najpodarenejších komických udalostí, zväčša do rozpuku. Ja som býval ich vďačným publikom a podnecovateľom.

Tiež ťažko nespomenúť na kúzlo dosť častých priateľských večerov na „bryndzové halušky“, ktoré som občas dával vo svojom skromnučkom bratislavskom byte. Biskupi, ministri, referenti, župani, poslanci a spisovatelia tých najrozličnejších smerov sa tu striedali pri šumivej nálade ničím neskaleného priateľstva.

Rok 1920 bol plný volebných rozčulení, v ktorých sa naši slovenskí predáci ukázali svetu s tej horšej stránky: nesnášanlivosti, pomstychtivosti a divokej snahy zničiť, ba zabiť svojho skutočného ale zdanlivého nepriateľa. Starí spolubojovníci sa tu mravne popravovali a znepriatelili doživotne. Naši národní protivníci, ktorí predtým videli v nás mužov korektných a báli sa nás, pozorujúc tento urputný boj, to vzájomné zradcovanie a obkydávanie, precítli zo svojej porážky a stali sa smelšími a výbojnejšími.

Za maďarských kňazov na Slovensku vyšiel leták, plný sťažností na údajný útisk Maďarov, pod menom „Sérelmeink“. Keďže sa údajný útisk pohyboval väčšinou v krážoch môjho resortu, odpovedal som naň maďarsky brošúrou „Néhány szó Szlovenszkó magyar kath. papságához“ (Niekoľko slov k maďarskému duchovenstvu Slovenska). V nej som medzi iným aj s tým dôvodil, že by sa tunajší Maďari proti údajným krivdám sami bránili a nemali by prepúšťať vedenie slovenským renegátom, s ktorými sa pokonať je nám nemožno. Ako takého som spomenul guťanského dekana Palkovicsa. Palkovics podal preto na mňa tlačovú pravotu a súd vzdor tomu, že som dokázal, že Palkovics, pochádzajúc zo slovenskej krvi, bojuje proti nej v záujme Maďarov, teda má všetky kritériá renegáta, preca ma odsúdil na tisíc korún pokuty a trovy.[35]

Následkom nesprávne uverejnených intervievov košických časopisov, v ktorých sa spomínalo blízke odstúpenie biskupovo, košická maďarská kapitula ma verejne napadla a vyhlásila za ekskomunikovaného. Dostali odo mňa primeranú odpoveď, po ktorej sa mal jeden z kapitulníkov vysloviť: „Bolo nám toho treba?“

Zvlášť F. T., ktorý bol neuspokojený vo svojich ambíciach, strieľal do mňa z veľkého kanóna pomlúv a výsmechov. Za jeho príkladom vyrojily sa proti mne so všetkých strán duchovenstva so zriedkave divokými inzultami. Zvlášť operovalo sa proti mne poplašnými zvesťami o mojej suspenzii. Keďže dotyčné cirkevné trestné sankcie sú striktnej interpretácie a tak moja cirkevná vrchnosť banskobystrická, ako aj trnavská, ba aj pápežská nunciatúra, s ktorými som udržiaval najkorektnejšie styky, o ničom takom nevedely, ba banskobystrický gen. vikár dr. Kohút verejne si zastal na moju obranu, vec aspoň pre verejnosť uspala.

Vyskytly sa tiež urputné spory pri obsadzovaní profesorských miest pri kontemplovanej teologickej fakulte bratislavskej. České fakulty snažily sa v nedostatku kvalifikovaných slovenských síl dosadiť české sily, kdežto Slováci chceli mať dľa možnosti svojské sily, trebárs nekvalifikované. Jehlička, ktorého vláda vymenovala k zriadeniu fakulty za komisára, miesto toho pričinil sa, aby sa fakulta na veľkú škodu slovenského katolicizmu rozišla. Nech sa na Slovensku ustáli v tom čase ctihodný senát na slovo vzatých univerzitných profesorov, vyrastie viditeľná autorita vo veciach cirkevných, rozprúdi sa na vedeckej úrovni odborná literatúra, mnohé odsúdeniahodné zjavy dnešného verejného života nášho sa znemožnia.

Kým na čele slovenských diecézí stáli maďarskými biskupmi menovaní neslovenskí vikári, tendencia režimu ostala ako pred prevratom, naším štátnym záujmom nepriaznivá. Veď aby sa zadržiavaly zvyčajné ročné konkurzy pre klerikov, musel som proti viacerým diecéznym správam čo najenergickejšie vystupovať. Musel som tiež obmedzovať zbytočný styk týchto diecéznych správ s maďarskými biskupmi.[36] Zvlášť veľké ťažkosti boly v Trnave, kde maďarský sekretár dr. Halász stále umenšoval právomoc i sebavedomie svojho staručkého šéfa Fr. R. Osvalda, takže tento starček sa na koniec ani v najmenších veciach neodvážil bez vyžiadania si mienky Ostrihomu samostatne jednať. [37]

Pri týchto ťažkých bojoch resortných i osobných pracoval som ruka v ruke s prof. Ursínym na zriadení slovenskej techniky. Staral som sa o vyslanie slovenských mladíkov na žurnalistické štúdiá, a pracoval za udržanie ohrozovaného trstenského gymnázia.

V letnej dobe sa mi podarilo miesto dovolenej vybrať sa na študijnú cestu do bratskej Juhoslávie, kde som v sprievode znamenitého publicistu dra. Emila Stodolu mal príležitosť vniknúť do tajov juhoslovanského verejného i cirkevného života a ich administratívy. Celja, Maribor, Záhreb a Beograd boly etapami mojich štúdií. Zvlášť nezapomenuteľné dojmy som si odniesol z Mariboru, kde som bol svedkom, ako juhoslovanské duchovenstvo, hlavne kláštorníci, z území Talianmi práve okupovaných, bez prostriedkov hromadne utekať musí (niektorí len v kapesníku niesli všetko to, čo si zachránili), živoriac a pri tom hrdinsky znášajúc trpký osud vyhnanca.[38]

Prvým októbrom prevzal som správu bojnickej fary,[39] ošarpanej, zadĺženej, pod sekvestrom postavenej. Kým som tie najnutnejšie veci usporiadal, podržal som si aj referát, chodiac vždy v sobotu večer domov, v pondelok ráno do Bratislavy (väčšinou aj na vlaku úradujúc!). Blahoželaní prišlo hodne, ač beneficium bolo treba s nemalými obeťami a energiou teprv stvoriť.

Katolícky kňaz býva v každom národe idealistom a neústupným bojovníkom svojho presvedčenia. Nie div, že v maďarských školách a v tôni legendárneho apoštolského a mariánskeho kráľovstva i najkatolíckejšieho panovníckeho rodu vychované duchovenstvo aspoň vo svojom celku len ťažko sa vzdávalo svojich dosavádnych, za nerozborné považovaných ideálov, ba odvolávalo sa na svätosť prísahy kráľovi a celistvej vlasti uhorskej. S tou zátvrdlivosťou musel som ťažký boj viesť, keďže som nemohol poslúchnuť radu viacerých, ktorí sa spoliehali na vymretie tejto, už nenapraviteľnej generácie. Ústupčivým som poskytoval rozličné výhody, neposedným a vyzývavým som dľa osvedčených maďarských vzorov zastavoval kongruu. A robil som to práve na základe na Slovensku dodnes platných maďarských zákonov, nariadení a prakse. Pravda, keď nám, starým Slovákom, maďarské vlády a ich cirkevní triedni radcovia na najbiednejších farách odopierali kongruu, my nehľadali sme, ba ani po mene neznali našich krivditeľov, a sťažovali sme sa len na skrivodlivý režim. V malých pomeroch poprevratového Slovenska obracala sa nenávisť a pomsta zrovna proti referentovej osobe. Ba práve tí, ktorí chodili za mnou, aby sa tomu alebo inému maďarónovi kongrua zastavila, keď sa im patričný politicky priblížil, napádali ma a odopierali referentovi právo zastaviť komukoľvek štátne pôžitky. Aspoň diskrecionálny charakter tejto oprávnenosti popierali. Zlú krv robilo ešte aj opozdené vyplácanie týchto pôžitkov a každý si sťažoval na mňa, neuznajúc, že s tak minimálnym personálom, s akým som disponoval, nedalo sa byť dochvíľnym. Moja kancelária bola od počiatku dieťaťom od macochy, čo muselo každému do očú biť, keď si porovnal význam a agendu katolíckeho a evanjelického referátu na jednej a ich krikľavé nedostatočné personálne i vecné vybavenie na druhej strane.

Medzi maďarským duchovenstvom na Slovensku bolo dosť umele roznieťovanej nespokojnosti, ačpráve každému muselo byť nápadné, že žírne dolniacke beneficiá maďarské, mimo neporovnateľne väčších miestnych dôchodkov, na základe starých maďarských kongruálnych popisov, ešte aj zo štátnych pôžitkov hojnejšie boly dotované, ako neúrodné horniacke faričky slovenské. Vzdor tomu maďarskí duchovní od Komárna a Bratislavy ¦ a k nim sa pripojili aj maďarofilovia zo slovenského okolia Banskej Štiavnice ¦ žiadali ponechať sa v arcibiskupstve ostrihomskom, neskorej zas osobitné maďarské biskupstvo.

Trpké chvíle a záľahu starostí, aké mi moje zodpovednostiplné postavenie prinášalo, bolo nad pomyslenie odmenené vymenovaním prvých troch slovenských biskupov, pre Nitru: dra. Karola Kmeťku, pre Banskú Bystricu: msgra. Mariana Blahu a pre Spiš: Jána Vojtaššáka začiatkom tohoto roku. Po tisícročí prvý raz mohol zaplesať slovenský Sion. Moje práce a utrpenia boly bohato korunované; kruh zodpovednosti sa mi podstatne zúžil a ja uveličený šťastným výberom nových slovenských hierarchov, spokojne som si vzdychol: „Včuľ prepustíš služobníka svojho, Pane, v pokoji.“ Prvým slovenským arcipastierom dal som z cirkevných veľkostatkov prichystať skvelé ekvipáže so slovenskou livrejou. Ich cesta po meste Metodovom a potom po ich sídlach bola triumfálnym pochodom šťastného, cirkevne oslobodeného národa. Deň ich posvätenia v Nitre, 13. február, je historickým obratom našej stáletej cirkevno-národnej kalvárie.

Ovšem, naša radosť nebola ešte úplná. Trnava, Košice, Rožňava, väčšia, katolíckejšia a kultúrnejšia čiastka Slovenska, cirkevno-národne ešte neboly vykúpené. Čakaly nás ešte mnohé sklamania, dlhé čakania a konečne trápné tríbenia duchov, ktoré nás pripravily o veľkú časť radosti nad naším oslobodením.

Moje styky s Ostrihomom boly zriedkavé, ale dosť príjemné. Sám kardinál Csernoch nedovolil mi ublížiť a rešpektoval ma, trebárs som sa mu musel nieraz v záujme štátnom príkro postaviť. Keď mi jeden z jeho kanonikov v istom prípade ublížil a ja som mu jeho neslušný list doposlal, kardinál si ho dal zavolať a zniesol ho zato ostro. Veľký človek uznal aj u odporcu, že konám len svoju povinnosť a že by na mojom mieste každý tak pokračovať musel. A za môjho režimu nedostal z jeho tunajších majetkov ani haliera dôchodkov.

Raz ma požiadal, aby som s našej strany prichystal vyjednávačky o cirkevných majetkoch. Ja požiadal som interesované ordinariáty, aby si k týmto predbežným vyjednávačkám menovali svojich dôverníkov. Všetko bolo prichystané i s tejto i s tamtej strany Dunaja, že sa vyjednávačky v Parkáni započnú. Jeden z tunajších dôverníkov prišiel ku mne cieľom predbežných informácií. Po kratšom rozhovore s ustrnutím som zistil, že tento by pri vyjednávačkách zastával vlastne ostrihomské a nie naše záujmy a keďže ho patričný ordinariát na moju žiadosť nezamenil, vyjednávačky som odhlásil.

K svojmu bojnickému hospodárstvu a častému cestovaniu potreboval som kone. Majúc už z dávnejších časov skúsenosť, že kone kupovať je lutria, obrátil som sa k chýrnemu slovenskému koniarovi, statkárovi Duchajovi, aby mi dajaké poradil. Dostal som od neho pozvánku do pyšného sídla veľkého úbijcu Slovákov, Alberta Apponyiho, do Eberhardu. Bol tam práve výpredaj jeho hospodárstva a náš čsl. štát preberal panské budovy pre čsl. hospodársku školu. Ten, kto nám nechcel kedysi dopriať slovenskej školy, musel bezmocný trpeť, že z jeho rodného sídla si čsl. štát spravil slovenskú hospodársku školu. Pri odovzdávaní majetku prítomný bol mladý Apponyi, ktorý mal ešte v kaštieli rezervovanú jednu izbu. Na ňu si vylepil zvonku navštívenku a na ňu s karmínovou tintou napísal: „Nem, nem, soha!“ (Známe heslo maď. revizionistov: Nie, nie, nikdy! — nepopustíme z územia starého Uhorska!) Vládny poverenec zavolal ktoréhosi z bývalých apponyiovských úradníkov a povedal mu: „Povedzte vášmu mladému pánovi, že to celkom správne napísal: Nikdy, nikdy sa sem viac Apponyiovci, ani Maďari nevrátia!“ A preca sa chcel vrátiť Apponyi na Slovensko aspoň po smrti. I pýtal tým cieľom aspoň jeden štvorcový meter starootcovskej pôdy na pohrebište. Dr. Šrobár mu to aj prisľúbil.

Keď som si z koní vybral najkrajšie a zjednal i vyplatil ich cenu, starý Apponyiho riaditeľ, dlhobradý starý pán, hlboko sa ukláňajúc, mi povedal: „Napíšem milostivému pánovi, že vaša milosť kúpila jeho miláčkov.“ Načo som mu odvetil: „Nepíšte mu to, lebo vášho milostivého pána s tým asi nepotešíte!“ Kto by to bol kedysi predpokladal, že ten, ktorý kedysi, hnaný americkými Slovákmi, musel s hanbou opustiť ohlásené prednáškové turné v Amerike a utekať pred nimi domov, všade za pätami mu sliediacim Slovákom pohrozil, že rozmliaždi pätami Slovákov; ten, ktorý nevedel dosť prísnych zákonov natvoriť k vykoreneniu slovenského slova zo škôl, ten Apponyi bude raz modlikať u prvého ministra Čsl. republiky, aby mu republika pred vlastnými Maďarmi poskytla útulok. Musel totiž z boľševického raja medzi guľkami Maďarov cez Dunaj holým životom utiecť. Dr. Šrobár povolil mu tu pobyt, keď trasúci sa Apponyi svätosväte ho uisťoval, že ako dosaváď bol verným občanom Uhorska, nabudúce chce byť verným občanom Československej republiky. Po potlačení maďarského boľševizmu vrátil sa do Maďarska a bol na mierových konferenciách našim najnebezpečnejším nepriateľom do smrti. Apponyiho miláčkovia mi potom ešte sedem rokov slúžily a boly najkrajšou ekvipážou okolia.

Prispôsobenie sa cirkevných pomerov k novej čsl. štátnosti išlo len veľmi pozvoľna. O slušnejšie umiestenie verných slovenských duchovných a o primerané zaplnenie ľudnatejších a vplyvnejších cirkevných postavení musel som viesť urputný zápas. Nielen že patronáty lepších miest boly a sú dodnes v rukách maďarskej aristokracie, ale aj preto, že niektoré ordinariáty konzekventne odmietaly čo aj len skromnejšie miesto udeliť niektorým slovenským kňazom. Mimo toho zavládly na zodpovedných miestach krvave nebezpečné axiomy: „Cirkev nie je na to, aby odmeňovala politické zásluhy kňazov.“ A druhá: „Naučil sa už dosť dobre po slovensky, teda je znamenitý Slovák.“ A podľa týchto zásad sa aj pokračuje[40] a mnohé, na česko-moravskom pohraničí sa nachádzajúce fary boly akoby schválne obsadené maďarofilskými kňazmi.

Ani kompletizovanie slovenského biskupského sboru nešlo tak rýchlo, ako som to ja súril. V lete tohoto roku bez opýtania sa vlády boli menovaní za apoštolských administrátorov dr. P. Jantausch pre Trnavu, pre Košice po odumretí biskupa Fischera Jozef Čársky a (na odporúčanie vtedy všeobecne pardonovaného dra. Jehličku) M. Bubnič pre Rožňavu.

Vidiac, že Slovenské národné divadlo v Bratislave ťažko postráda slovenské divadelné kusy, viac nutnosťou ako schopnosťou hnaný, napísal som z detvianskeho ľudového života libreto „Katuša“. Po dlhšom hľadaní skladateľov podujal sa na jej zhudobnenie hudobník Kozlík.

Laicizačné vplyvy a opozičné útoky privádzaly cirkevný referát k pozvoľnej likvidácii a ja som zbadal, že v dôležitejších veciach začína Praha so mnou len cestou školského referátu jednať. To boly začiatky konca mojej vládnej funkcie.

S prelátom Stojanom, neskorej arcibiskupom olomouckým, mal som veľmi príjemné styky. Ešte keď som ho nemal česť osobne poznať, požiadal som ho o požehnanie sôch sv. Cyrila a Metoda pre bacúrovský kostol. Ale o tom som už písal.

Dobrý osud sviedol nás pri vymáhaní štátnych doplatkov na kňazskú kongruu. Na kuloároch snemovne sme sa poznali a on ako ostatným poslancom, tak aj mne tykal, a bol veľmi vľúdny. Raz vybrali sme sa po ministroch súriť zaviaznuté vyasignovanie kongruí. Na mňa zvlášť útočilo slovenské duchovenstvo v domnení, že vyplatenie zdržujem len ja. Minister školstva upravil nás k dru. Englišovi, ministrovi financií, lebo vraj na jeho písacom stole leží patričný uvoľňovací akt už mesiace a nechce ho na žiaden pád podpísať. Dra. Engliša poznali sme každý ako hodne zlostného a kňazom nepriateľského štátnika. Ja som aspoň s miešanými pocitmi prekračoval prah jeho kabinetu v snemovni. Dr. Stojan išiel so svojím dobráckym humorom popredku. Hneď sa pustil žartovne do ministra, že prečo nepodpíše ten akt a že by nerobil tým chudobným vesnickým pátrom prekážky. Minister sa oháňal a robil neústupného. Dobrácky starček zrazu vytiahne kdesi z hlbokých vačkov svojej sutany za „luhačovickú“ fľašu hanáckej „trnkovice“ a postaviac ju pred zarazeného ministra, povie žartovne: „Vypi si a podpíš.“ Minister s akoukoľvek kyslou tvárou, vyhrabal patričný akt a bez slova podpísal.

Poslednýkrát sišli sme sa na Velehrade. Ja najal som si v Hradišti slušný koč, aby ma zaviezol zaprášenou a dlhou cestou na posvätný Velehrad. Zrazu dohoníme neuveriteľne ošarpanú „bričku“ s jedným biednym koníkom. Zbadal som už od chrbta kňaza. Keď sme ten povoz predbehli, s úžasom zbadám v ňom sedeť arcibiskupa Stojana. Zastavím svoj povoz, soskočím a pribehnem k arcibiskupovmu a dôtklive ho prosím, aby ma poctil presadnutím do môjho pohodlnejšieho povoza, až som ho horko-ťažko zvábil.

Príduc na Velehrad, kde sa vtedy tiesnily tisíce krásne krojovaných moravských i trenčianskych pútnikov, bol som dojatý tou neopísateľnou prítulnosťou, s akou sa obrovský ten zástup túlil k svojmu miláčkovi, arcibiskupovi Stojanovi. Žiarivé oči všetkých len na ňom spočívaly a srdečným ováciam nebolo konca-kraja. Po zakončených slávnostiach uberám sa dolu schodami k odcestovaniu. Uprostred schodišťa stretám sa s arcibiskupom. „No, a či ty ešte máš v tom ministerstve ňáku moc?“ „Myslím, vaša arcibiskupská milosť, že by som ešte mal mať nejaký ten vplyv.“ „Tož dobrá, až budem něco potřebovat, odpíšu ti.“ „Len ráčte, som vašej milosti vždy k službám.“ Rozišli sme sa, aby som ho viac neuzrel. Zato stále mal za koho intervenovať u mňa i všade inde.

Idúc z Velehradu, muselo sa čakať na železničnom nádraží v Hradišti. Tam na perone zaujali sme dve protivné stoličky spišský biskup a ja a pochlipkovali si teplú kávu v príjemnom rozhovore. Dve-tri menšie grupy starších slovenských pútničiek, niekde až od Pobedíma, promenovaly okolo nás vo veselom rozhovore. Zrazu jedna grupa zastaví sa naproti nám a všetečne, aby sme to i my počuli, hovoria jedna druhej: „Slyš, Bjetko, ten mladý farárko boli toť u nás birmovať.“ Tým mladým farárkom bol ovšem spišský biskup Vojtaššák, ktorý bol v tom kraji skutočne birmovať.

Naše národné oslobodenie nielen do rozochvenia rozkolísalo ľud slovenský v jeho najširších vrstvách, čoho psychickým následkom boly takmer po celom Slovensku sa rozliehajúce rabovky, ale vyskytli sa aj jednotlivci, ktorí si namysleli, že im práve udrela ich hodina a že na nami hlásanej demokratickej vlne vyšvihnú sa do závratnej výšky. Zvlášte z mojich niekdajších ľudových dôverníkov našiel sa jeden obuvník, ktorý mi dosaváď nevie odpustiť, že som ho nespravil pri prevrate mešťanostom v K., druhý obuvník, ktorého som s ohromným úsilím pretiahol zo šustra jedným mesačným „šnelsiderkurzom“ za notára, ale to mu nebolo dosť, takže stal sa mi smrteľným nepriateľom preto, že som ho nespravil veľkonájomcom. Tretí šuster mi nezabudol, že som mu nedopomohol do mešťanostského kresla v jednom z našich banských miest, a konečne jeden z mojich roľníkov-priateľov je krvave urazený, že som ho nespravil okresným náčelníkom. Také podivné to boly časy a naši ľudkovia v nich.

Ale našiel sa aj pretendent slovenského trónu, ktorý si namyslel, že keď si on tak troch-štyroch prominentnejších Slovákov obíde, títo dopomôžu mu na osirelý prestol Svätoplukov. V žilách mu kolovala stoprocentná veľmožská krv. Poobchádzal si nás niekoľkých, ktorých priezviská končia sa na „y“ a keď sa mu kedysi nepodarilo pretendentstvo na trón skalnatej A—nie, jeho obrazotvornosť ho uistila, že sa našou pomocou stane kráľom Váhu a Tatier.

Vzdor tomu, že býval uprostred čisto slovenského ľudu od mladosti, slovenčinu môj pretendent len lámal. To mu ale neprekážalo, aby, keď prišiel do súsedného mesta, psím korbáčom nevyšľahal židovských výrastkov, keď ich prichytil, že maušlovali po maďarsky. Svoje lovecké trofeje, aby mu ich častý jeho hosť, exekútor, za daňové nedoplatky nezhabal, daroval národu a pod každý predmet vyvesil karotku: „Majetok Matice Slovenskej.“ Keď bolo 28. októbra a miestny farár maďarón nechcel odbaviť slávnostné služby božie, posvešoval svoje staré rytierske kruníre, fringie a halapartne, ozbrojil nimi najväčších bitkárov okolia a postavil ich s jedného i s druhého boku oltára s krvavou úpravou, že jestli by sa farár zdráhal slávnostné služby božie odbaviť a nezastal pri odspievaní štátnych hymien, aby ho halapartňou odpravili. A keď potom prišiel k nemu na návštevu popredný národný výtečník, pán pretendent poobliekal všetkých bírešov svojho židovského árendátora do historických úborov a prijal ho s banderiom a streľbou z mažiarov.

Mňa o niečo s menšou slávou prijal vo svojom aristokratickom sídle. Na ďaleké nádražie vyslal po mňa skvelý síce, ale požičaný povoz. K obedu mi vlastnoručne prichystal skvelú tabuľu. Nechyboval ani zlatým atramentom napísaný francúzsky jedlopis na mojom tanieri. Dokonca ani šumivý pokál šampanského, fabrikátu nie síce z Francie, ale z pivníc lobkovických, z Melníka. V parku stojí krásny renesančný kaštieľ — prázdny. S poschodových okien boly šalogátre svesené a po oknách i rysolitoch budovy prebehovalo na stá vrtkých veveričiek. Na parketoch tohoto kaštieľa bola nasypaná vrstva orechov, na ktorých sa tieto zvieratká kochaly, prednými nožičkami chutne si ich pridržovaly a zúbkami lúskaly. Pod oknami kaštieľa tiahly sa celé brázdy prázdnych škrupín.

Náš modrokrvý aristokrat nebýva v tomto kaštieli, ale v neďalekom domčeku, v niekdajšom to kočišskom byte, popukanom a začmudenom dvacaťročnou neopaterou.

Jeho Výsosť ponúkol mi rozličné cirkevné rúcha na predaj, v ktorých sa slúžky prtily ako v sude kapusty. Sotva som domov prišiel, rozposlal som po duchovenstve svojho arcidekanátu cirkulár, kde som ich povzbudzoval, aby kto by také paramenty potreboval, ohlásil sa ta a ta išiel si to osobne prevziať. Vybrali sa onedlho dvaja: jeden mladý prefíkanec a druhý naivný dedinský starček. Na nádraží už ich nečakal požičaný veľkopanský koč, ale roztrasený mlečiarsky tragač, na ktorom im po zlej ceste takmer duše vytriaslo.

Prezrúc si liché paramenty a opýtajúc sa na ceny, videli, že sú to ceny vysoko premrštené. Prosili domáceho pána, aby ich dal zaviezť k večernému vlaku. No, jeho Výsosť sa len rozrehotala a donútila ich, vzdor dôtklivým protestom, že jeden musí ešte odbaviť sobáš, druhý litánie — aby tam povečerali a prenocovali. Keď však neprestávali protestovať proti jeho nútenej pohostinnosti, vyviedol ich dobrodušne na dvor a ukážuc na veličizné zámky, ktorými bola brána temer hermeticky zatvorená, povedal im: „Choďte pre mňa, ak môžete ísť.“ Pánkovia voľky-nevoľky rezignovali. Medzitým museli vyčkať večeru, ktorú domáci pán s vysúkanými rukávmi a s bielou vysokou kuchárskou čiapkou nakľochtil. Jedlá boly výlučne „francúzske“. Pri večeri sa hodne núkalo, násilničilo. Ten mladší hosť hneď zbadal atentát na ich striezlivosť, nie tak starý pán, ktorý čoskoro podľahol násilnému núkaniu. Keď sa potom horko-ťažko dostali do im vykázaných postelí, zbadali, že nielen izba, ale aj periny sú sluhovské. A zaspať tam, ani pomyslenia. Veď nezvyklé „francúzske jedlá“ rozbúrily im všetky vnútornosti a v takom rozpoložení nútení boli celú noc sháňať sa po istých postranných miestnostiach. Bola to trápna a pohnutá noc pre nich. Keď sa potom po raňajkách brána otvorila a naši spolucestujúci octli sa zase na voľnom vzduchu a na včerajšom tragači, ktorý ich mal zaviezť na nádražie, a keď sa po náležitej rozlúčke s pohostinným tým pánom vytratili z brány kaštieľa, obidvaja z hlbín srdca zanôtili „Teba, Bože, chválime“, ako kedysi Daniel, keď sa vyslobodil z jamy ľvovej. Bolo to dobrodružstvo, ktoré nezabudnú do smrti. Ja som si na nich preto dlhší čas uťahoval. Tento vznešený pán ma viackrát navštívil, ale kadenáhle zbadal, že som priateľom československej shody, videl, že adresu zmýlil a vystal nadobro.

Staré Slovensko malo neobyčajne rázovitú postavu v osobe pravotára Fraňa Kabinu. Bol bratrancom Andreja Kmeťa a jako tvrdieval, za detstva aj záchrancom tohoto vzácneho života. Pre túto okolnosť som ho ja, aj pri všetkom jeho podivínstve, kultivoval. Vystupoval viackrát ako kandidát poslanectva v rodnom Tekove, ale poneváč bol chudobný a svoje kandidátske turné konával pešky, v rúchu dosť ošumelom, ľud náš nevidel v ňom „veľkomožného“ a preto nevedel nikdy docieliť patrnejších úspechov. Zato vedel v príhodný čas odstúpiť. Mal v každej slovenskej banke pol alebo jednu-dve účastiny a nelenil si dostaviť sa čo z jakej diaľky v predvečer výročného valného shromaždenia a vždy s najmenej tricať návrhami, ktoré boly štipľavejšie jeden od druhého, hlavne pre správy týchto ústavov. Náš Kabina dal si povedať a nieraz odišiel spokojný aj pred shromaždením. Mňa nieraz obdaril svojou zvláštnou dôverou, pošlúc mi plnomocenstvo na zastupovanie jeho 20-30 účastín a ono potom vysvitlo, že má tam sotva jednu splatenú. Kdekoľvek sa dvaja Slováci sišli, Fraňo Kabina sa tam zjavil so spústou návrhov a reklamácií.

Pravotársku praks započal v B. Štiavnici, kde tamojších vysokoškolákov-Slovákov viedol k bravúrnym činom, slov. divadlám, ba celým pouličným bitkám s maďarónmi. No, nezakotvil v Štiavnici, ale presídlil sa so svojou kanceláriou do Budína, neskorej sa priženil na Csillagheď a Békéšmeder, kde hospodáril. Keď mu maďarskí boľševici údajne zkomunizovali jeho majetoček, prebehol na Slovensko a ja vidiac ho bez prostriedkov, vymenoval som ho za kurátora opusteného a práve vtedy obyvateľstvom rozkrádaného cistercítskeho kaštieľa v Šali n. Váhom. No, jeho nespokojná a pripodnikavá povaha znemožňovala tam jeho ďalšie sotrvanie a on stal sa direktorom kláštorského, ako ho on rázovite pomenoval: „Znievského slovenského patronátneho, autonomného, katolíckeho reálneho nižšieho gymnázia“.

Raz vydal rozkaz, aby žiaci doniesli po tri zemiaky, lebo bude názorná výučba o zemeguli. Doniesli za hodné vreco zemiakov a pán správca vybral najkrajší a okrajujúc ho, demonštroval žiakom meridiany a ekvátor. Inokedy zas musel mu každý žiak označiť, kedy budú u nich zakáľačky a pán správca dostavil sa na každú, pochvaľujúc si zručnosť zakáľajúcich. Na každom spoločnom obede na šírom Slovensku objavil sa náš Kabina a po vzletnom prípitku pochodil spoločnosť s klobúkom na kláštorské gymnázium.

Ešte prv som sa dozvedel, že zamýšľa na letovisko do Bojníc. Poznajúc však dobre jeho detektívsku povahu, požiadal som ho, aby sa tam ako kúpeľný hosť celkom nenapadne prezvedel, ako stojí bojnické beneficium, ktoré mi práve vtedy núkali a o ktorom som hrôzostrašné povesti počul. Myslel som tu hlavne na ošarpané budovy, na zanedbané a neúrodné pole, na vyťatú a nevysadenú horu a na dlžoby tejto fary. Čo ale z toho nenápadného pozorovania spravil môj Kabina? Jedného pekného dňa objavil sa na bojnickej prepozitúre a prepoštovi Rudnaymu predstavil sa ako splnomocnený vládny komisár. Môj predchodca, majúc asi nejaké protištátne veci za ľubom, preľakol sa nesmierne pred tak nebezpečným a veľkým pánom. Pán „komisár“ si rozkázal predložiť kostolné účty, fundacionálne účty, kanonickú vizitáciu, mapy, pozemkové a katastrálne hárky, inventáre, daňové knižky, matriky a archív. Prepošt s trasúcimi sa rukami poslušne snášal na stôl haldy bachantov, aby uspokojil prísneho a pedantného veľkého pána. Tento začal s veľkou vážnosťou vypisovať a inkvizitorským tónom vyšetrovať. Prišiel čas obeda a „komisár“ neohrožene vyšetruje a vypisuje. Pravda, prestreli aj pre neho a môj Kabina si blahosklonne prikyvuje a na znak úplnej spokojnosti s menü pohladkáva si dlhočiznú, šedivú bradu. „To je už skutočná prepoštská tabuľa!“ vyslovuje svoje uspokojenie. Trochu menej bolo tých chvál pri večeri, ešte menej na druhý deň, na tretí deň horlivého vypisovania pri obede už začne krútiť hlavou, ba pri večeri sa pán „komisár“ už zrovna pozastavuje nad jednoduchosťou servírovaných jedál a nezdrží sa otázky: „Či pri prepoštskej tabuli aj takto jedávajú?“ Konečne Rudnaymu už nestačila chudobná špajza a aby sa pána komisára nejak striasol, musel z vlastného domu odcestovať. Starý pán sobral svoje záznamy a preniesol svoju kanceláriu do súsednej, patronátnej fary, do Lazian. Tamojšieho farára nikdy v živote nevidel, ale vstúpiac do jeho domu, s hrmotnou fidelnosťou sa predstavil: „Nuž ale, Janko, či ma azda nepoznáš? Nuž veď moja matka bola vlastnou sestrou tvojej starej matky!“ Týmto titulom osadil sa mu na fare a požívajúc jeho vynútenú pohostinnosť, vypisoval, vymeriaval a skúmal majetky bojnickej prepozitúry ďalej. Keď mi potom odovzdal asi na triciatich stranách jeho rázovitého, zhusteného písma spísaný elaborát o hmotnom položení bojnickej prepozitúry, dozvedel som sa z neho o každučkom hrdzavom klinci na budovách a o každej borievke na jej vyprahlých pastvinách.

Po mojom odchode z cirkevného referátu a zo správy cirkevných veľkostatkov mal som so starým Kabinom hodnú nepríjemnosť. On totiž keď dogazdoval v Znieve, vrátil sa do Šale a chcel sa tam silou-mocou dostať do spomínaného už kurátorstva cistercítskeho kaštieľa. Keď to nešlo, lebo nemohlo ísť podobrotky, oproboval to advokátskymi úskokmi a konečne cestou pravoty. Centrála zavolala si ma za svedka. K súdu som sa dostavil zavčasu a starý Kabina taktiež. Nepovediac nikomu slova, vyložil svoj čierny papierový kufrík na stôl, práve sudcovi pod nos, a poprehŕňajúc sa dlhší čas v jeho ošumelom obsahu, vytiahol odtiaľ akýsi list, potom akési staré úradné aktá, z ktorých poodtŕhal zadné, prázdne karty, pritiahol si stoličku a spomenutý list odpísal na odtrhnuté strany papieru. Keď bol s tým hotový, ukázal mi list s otázkou, či uznávam, že je to môj vlastný rukopis? Čo keď som musel dľa pravdy potvrdiť, vytiahol akýsi starší súdobý akt a s jeho nožíkom-žabidláčkom s pomocou častého slinenia odstránil z akty už upotrebený kolok a prilepil ho — opakujem, pred sudcovým nosom — na novú aktu a tak ju predložil sudcovi. Potom pohladil si dlhú bradu, významne si odkašľúc, začal takto rečniť: „Slávny súd! V katolíckej cirkvi je od pradávna obyčaj, že prepošti nosia na prsiach zlatý kríž na zlatej reťazi. Tento pán, ktorý sa tu ako svedok ustanovil, nemá na prsiach žiaden kríž ani zlatú reťaz. Následkom čoho ja tvrdím, že tento pán nie je Karol A. Medvecký, bojnický r. katolícky prepošt.“ Pravotár Centrály a ja nevedeli sme, či sa máme smiať, či v hneve sa puknúť a český sudca menil tiež bledú a červenú barvu a nevedel, čo teraz? Konečne sa ozval: „Poneváč nemám česť pána vládneho referenta osobne poznať, nezbýva iné, ako aby pán pravotár pohľadal v súdnej budove ešte niekoho, kto pána svedka osobne pozná a dosvedčí jeho totožnosť.“ Trvalo to hodnú a trápnu chvíľu, kým sa moja identita takto dosvedčila a súd mohol pokračovať.

Divné sú zvraty v ľudskom živote. Dávno pred prevratom mal som na Prochote farskú horu a v nej hojnosť krásnych bukových stromov. Každoročná rúbaň bola mojím dôchodkom a ja som musel zato značné horské výdavky znášať. Okresný štátny lesmajster bol pomaďarčený Nemec, ktorý vo svojej svevoli nieraz prizvukoval: „Pre panslávskeho kňaza nieto dreva!“ Ani mi nevydal moju patričnosť, ale pridelil ju po mojom odchode z Prochoťa môjmu nástupcovi. Asi o pätnásť rokov som sa dostal do Bojníc, majúc tam rozsiahlu horu. Ku podivu, táto hora bola v tom čase pod dozorom čsl. štátneho lesmajstra a to náhodou toho istého, ktorý kedysi nemal pre panslávskeho kňaza dreva. Ten istý ani teraz nemal pre mňa dreva, len odôvodnenie znelo celkom inak. „Nemôžeme terajšiemu prepoštovi celú sekciu vydať. On bude iste biskupom a čo dáme potom jeho nástupcovi? A drevo mi zase nechcel vydať, kým sa nedostal dľa zásluhy na — Podkarpatskú Rus.

Akonáhle stranícke záujmy a vášne priblížily starých národovcov s maďarskými kruhami, tratila sa postupne všetka solidarita medzi dosaváď temer jednotnými národovcami. Nachádzalo sa sto obľahčujúcich okolností, na základe ktorých treba bolo národných previnilcov pardonovať, keď sa len dali upotrebiť za stranícky materiál, a nehľadelo sa, či sa s novou straníckou príslušnosťou previedlo aj vnútorné preorientovanie patričných. A keďže bývalí maďaróni mali za sebou už politickú rutinu a postavení boli väčšinou na najvplyvnejšich miestach (kapitúl, seminárov, biskupských dvorov a mestských fár), kdežto takejto rutiny národní ľudia alebo nemali, alebo boli postavení do úradov, nie div, že onedlho sa radosť z nadobudnutej slobody širokých más i stredných tried zmenila na roztrpčenosť, na znenávidenie a zosmiešňovanie si všetkého, čo bolo československé. K tejto zmene hodne prispela neskrotená soldateska a protináboženské i byrokratické výčiny mnohých českých úradníkov a profesorov. Veď valná čiastka týchto neprišla na Slovensko ako Česi, ale skorej ako exponenti tých alebo oných politických strán a radikálnych organizácií. Nie s úmyslom pomáhať, ale rozosiať na Slovensku rozvrat a koristiť z neho. Boly ovšem aj vzácne výnimky.

Toto všetko odrážalo sa najcitlivejšie na cirkevnom referáte a ja octnul som sa medzi dvoma ohňami: protiklerikálneho zúrenia a zprvu protivládnej, neskorej i protištátnej opozície mojich najbližších, ktorí vo svojom opozičnom eláne hádzali ma do jedného koša s pokrokármi a všetky moje voči cirkvi najlepšie mienené kroky vysvetľovali si ako proticirkevnú kampaň. Trebárs mám množstvo listov, ktorými ma čelní slovenskí národovci netrpelive súrili robiť radikálne opatrenia proti maďarizácii v cirkvi, trebárs tí najradikálnejší opozicionalisti stále chodili za mnou, aby som tým alebo iným maďarským provokatérom štátne pôžitky (doplnky kongruy) zastavil, kadenáhle sa taký, akokoľvek na oko, dal u nich organizovať, vzali ho do ochrany a považovali moje pokračovanie za úmysel vyhladovať duchovenstvo. Podobné vášnivé výtky ozývaly sa, keď v nedostatku právneho podkladu (v drievnom Uhorsku ho nebolo), nebolo možno št. pôžitky poukázať seminárskym profesorom, diecézanským zamestnancom a kaplánom, menovaným na nesystemizované miesta. Vystupovalo sa dokonca s výtkami, či je kongrua nie prostou protihodnotou práce na poli cirkevnom? A či sa dáva za prisluhovanie štátu a politickým stranám? Neuznávali štát, zapovrhovali jeho zariadenia, štvali proti nemu, ale kongruu požadovali ako psiu povinnosť štátu. Aj maďarský štát odopieral kedysi národne smýšľajúcemu slov. duchovenstvu kongruu mocou diskrecionálnou; sám som ju nepožíval roky na najbiednejšej fare a pri tom nik z nás nevyhľadával po mene patričného štátneho funkcionára, ktorý použil toho diskrecionálneho práva bez akéhokoľvek disciplinárneho šetrenia. Proti osobe cirkevného referenta viedla sa celá kampaň nenávisti. Až po rokoch dostalo sa mi čiastočného zadosťučinenia, a to so strany opozície, keď sa s ich strany súrilo zriadenie komisie na čele s prepoštom Medveckým, ktorá by sa starala o zaplňovanie vplyvnejších miest slovenskými národovcami, keďže maďarskí aristokratickí patróni z patronátnych fár slovenských kňazov konzekventne vytvárajú.

V revolučnom Národnom shromaždení bol som, ako ostatní jeho členovia za Slovensko, členom jednotného Slovenského klubu. Prvé časy sme sa dosť dobre shodovali, chcejúc všemožne napomáhať pričlenenie sa Slovenska k republike a povznesenie Slovenska na kultúrnu i hospodársku úroveň zemí historických. Prví sa začali odťahovať od nás marxisti, ačpráve aj z nich tí vzdelanejší udržovali príjemné styky s nami, občianskymi poslancami. Ja som zpočiatku ani nemal času zúčastňovať sa pražských zasadnutí, keďže mi práce a starosti v cirkevnom referáte to ani nedovoľovaly. Neskorej to napadlo mojim spoluposlancom a začali právom dorážať na mňa pre moju neprítomnosť a tak som začal usilovnejšie navštevovať snemovňu a zúčastňovať sa jej prác. Nikdy nezabudnem na namáhavé hlasovanie o ústave, kde sme museli po prečítaní každého bodu rozsiahlej osnovy s našich miest povstať. Vtedy ešte nikomu nenapadlo navrhovať nejaké zmeny, alebo vložky do ústavy, a bol to len hodne neskorší import z cudziny.

Raz musel som v Prahe ostať aj v nedeľu a čas tento upotrebil som k prehliadnutiu Vyšehradu a pamätného Slavína. Prezerajúc vyšehradskú katedrálu, na veľké prekvapenie stretnem sa s priateľom-poslancom A. Hlinkom. Medzi nami, zvlášte po Jehličkových intrigách, i pre jeho nerozvážnu cestu do Paríža už bola istá osobná chladnosť, ktorá však v okamžiku netušeného stretnutia zmenila sa na starú srdečnosť. Povolal ma k sebe, do svojej internácie, do sanatoria v rozkošnom pražskom Podolí. Dominujúce postavenie nádherou kvetov a zeleňou obkľúčenej, temer prepychovej villy, dolu v hĺbke hadiaca sa striebristá Vltava, poskytovaly oku nevídané, prekrásne panorama. Nie menej čarokrásny výhľad otváral sa z alkovne Hlinkovho bytu. Tam mi bola predstavená Hlinkova vnučka Kristina s jej snúbencom Čechom. V tejto spoločnosti, pozvaný srdečným zdržiavaním Hlinkovým, zúčastnil som sa spoločného obeda, servírovaného vlastne len pre samého Hlinku. (Hovorilo sa, že vydržiavanie Hlinkovo v podolskom sanatoriu stálo republiku denne 300.— Kč.) S Hlinkom som sa potom srdečne rozžehnal a dlhou cestou do Prahy, v sprievode mladého páru s ustrnutím som pozoroval tú priepasť v smýšľaní, aká sa behom dlhého nestýkania sa s týmito kruhami otvorila medzi mojím štátotvorným a slovanskokatolíckym smýšľaním a strohým separatistickým stanoviskom tejto spoločnosti. Otrava, naštepená dr. Jehličkom, už zachvátila celú ich mentalitu a na republike i Čechoch videly sa len chyby a z očú sálal nesmieriteľný fanatizmus a protičeská zášť. So žiaľom som videl, že sa medzi nami utvorila temer nepreklenuteľná priepasť.

Vyslobodením Hlinkovým a návratom jeho do parlamentu už nik nevedel spoludržať rozličné svetonázory Slovenského klubu. Ja v parlamente sedával som v tej dobe na kraji v laviciach národných demokratov, bez akýchkoľvek sväzkov s touto, hlavne pre osobu dra. Kramářa mi najsympatickejšou stranou. K marxistom som preca nemohol ísť; k agrárom ma síce ťahaly mnohé priateľské vzťahy a spoločné štátotvorné a slovanské presvedčenie, ale oddeľovalo pokrokárstvo. S katolíckou lidovou stranou som vtedy nemal temer žiadnych vzťahov, zvlášť pre ich nepriaznivé, zo straníckych informácií slovenských pochádzajúce odsudzovanie mojej cirkevnopolitickej činnosti. U hlinkovcov ma zarážal ich neslovanský radikalizmus a násilné metody boja.

Revolučný parlament sa rozišiel a mne, zahrnutému nekonečnými prácami cirk. referátu a vrchnej správy cirk. veľkostatkov, ani nenapadlo domáhať sa kandidácie na ktorejkoľvek listine. Tak to ostalo cez celý tento cyklus. Až po novšom rozpustení snemovne som zbadal, že v konštitucionálnom štáte je temer nemožné nezúčastniť sa straníckeho života. Uvedomil som si tiež, že svoj katolícky i ortodoxne národný i slovanský program musím v rámci niektorej z jestvujúcich politických strán uskutočňovať. Mimo toho, priatelia, ale aj sám dr. Šrobár, stále vytýkali mne i druhým, prečo nechávame Hlinku temer osamelého pod vplyvom Novoslovákov? prečo ho nekrotíme? prečo sme nevstúpili do jeho strany a prečo sa nenamáhame dostať sa na kandidátky tejto so dňa na deň sa vzmáhajúcej strany? Trúfal som si pomocou starého priateľstva s Hlinkom a jeho národne smýšľajúcimi poslancami paralyzovať hungaristické prúdy v tej strane. No, nie menej počítal som aj s opačnou kombináciou, kde by som zas protikatolícke smery strany agrárnej vedel paralyzovať. A keďže som nikdy nebol fanatickým straníkom, ba vždy známym slovenským synkretistom, bolo mi temer ľahostajné, či ma ľudová, či agrárna strana vezme na kandidátnu listinu. Moja osobnosť bola už tak ustálená, že znamenala istý zvláštny program a preto bola temer vytvorená možnosť úplného splynutia s ktoroukoľvek z týchto strán. Ony by mi boly poskytovaly len politický rámec.

V obidvoch stranách mal som i dodnes mám dosť osobných priateľov. V jednej strane bol som neprijateľným kruhom pokrokárskym a protestantským. Na druhom brehu bol som červeným súknom Novoslovákov pre svoju intrasigentnosť vo vedení cirk. referátu. Osobne som týmto odmietnutím nič nestratil. Keď potom môj priateľ, niekdajší šéf dr. Martin Mičura, začal organizovať celoštátnu katolícku čsl. stranu ľudovú na Slovensku, ja som dlhé časy váhal sa k nemu pripojiť. Konečne i vzdor nemilým osobným rozpomienkam s pražským vedením tejto strany, vidiac, že reprezentuje vlastne môj vlastný, celoštátny, sociálny, slovanský a katolícky program, pripojil som sa k Mičurovej akcii s celou dušou. A že ma ani tu neviedla nikdy svrbľavosť, ani mandátová ambícia, najjasnejším dôkazom je fakt, že som sa vždy absentoval z kandidačných zasadnutí, trebárs som tam mal a mám funkciu zemského miestopredsedu strany. Bolo mi, je, i bude úplne ľahostajné, nosiť alebo nenosiť mandát, k čomu necítil som nikdy zvláštnych schopností, lebo nikdy som rečníkom nebol.

Moja prvá rozpomienka na Bélu Tuka siaha až do ďalekých študentských čias. Mal som konškolára, tiež Bélu, dokonca najintímnejšieho priateľa Tukovho. Mali tuším spoločnú bohatú tetku s Tukom v ich spoločnom rodisku, v Banskej Štiavnici. U tejto zámožnej tetky sa priživovali obaja mladí Bélovci. Ten môj spolužiak bol temperamentný, nadaný, ale tak na pol percenta natrhlý mladík. Bárs rodom Slovák, za maďarstvo by sa bol do poslednej kvapky krvi bil; nás niekoľkých povedomých Slovákov-spolužiakov denuncoval u predstavených; nám čítal veľmi „múdre“ lekcie a levíty z maďarského vlastenectva a pri svojich maďarónstvach vždy sa, ako na najsvrchovanejšiu autoritu odvolával: „Az én barátom, Tuka Béla.“ (Môj priateľ Tuka Béla.) Takým ostal môj spolužiak do smrti: nesmieriteľným maďarským teroristom. Kus dramatickosti bolo vo včasnej smrti môjho hrdinu. Pred smrťou uchýlil sa na radu lekárov do českých Poděbrád. Tu zápasil nielen so zákernou chorobou, ale aj s financiami. České kúpeľné obecenstvo všemožne podporovalo „chudobného Slováka-trpiteľa“ a stavalo môjho Bélu za príklad, ako krute zachádzajú Maďari so Slovákmi, jak opustene musí Slovák umierať. Trpiacemu dobre padala bratská a naivná sústrasť tých, ktorých doma zo srdca nenávidel. Keď zomrel, celé obecenstvo sa poskladalo na krásny pohreb, pomník a vence pre „slovenského vyhnanca“ a miestne časopisy boly plné úcty, lásky i sústrasti nad tragickým skonom tejto „obete“ maďarského útisku Slovákov.

Druhá rozpomienka naplňovala ma vždy istou horkosťou, kedykoľvek som počul niečo o Tukovi. Vzťahuje sa vlastne na kostolný spevník, ktorý vydal kedysi otec Bélu Tuku v Štiavnici. Maďarónski farári a organisti sa ho chvatom zaujali. Mohli takto snadnejšie vyhadzovať z kostolov Radlinského svätovojtešské spevníky. Tukov kostolný spevník vynikal v očiach týchto protislovenských kruhov tým, že pomedzi slovenské kostolné nápevy zamiešal aj maďarské vlastenecké spevy a bola to akási príprava nádejného úplného pomaďarčenia kostolného spevu v slovenských farnostiach. Bol to po publikovaní Marschalovej maďarsko-slovenskej modlitebnej knižky („Ájtatos hazafiság“) veľmi trápny cirkevno-literárny incident, paškvil, ktorý slovenské národné kruhy dlho nemohli zabudnúť Maršalovi a starému Tukovi, Bélovmu otcovi. Odvtedy, kam ma len osud zavial, všade som habal a vytískal ten škvár z chórov našich slovenských kostolov.[41]

Bystrická lokálka viezla na svitaní veľkú slovenskú sociétu na pohreb poslanca Boboka. V neosvetlenom vozni ako háringy sedeli sme stiesnení, bez slova. Len pomaly sme sa spoznávali spolucestovatelia. Vis a vis zbadám sedeť akúsi pochmurnú, neznámu postavu. Hlboko vpadlými očami skúmave zakotvil do mojich očí. Konečne sa predstavil: „Dr. Tuka.“ Bol to jeden z najnepríjemnejších okamihov môjho života a s neopísateľným duševným bôľom musel som si vyhľadať iné miesto. Tukova osobnosť mala čosi diabolického, otravujúceho, odstrkujúceho, zlovestného.

Druhé moje stretnutie s Tukom bolo z príležitosti známeho politického monstreprocesu Koza kontra Hušek. Do sedriálnej budovy vchádzal som zamyslený. Na konci koridoru zazrem spoločnosť ctihodných národných borcov, neb. Zocha, Ivanku, Janošku a snáď aj iných. Idem ich pozdraviť a tu z medziokennej kasne neočakávane soskočí vychudlá, strnulá postava. Diví sa, že ho nepoznám a predstavuje sa mi znovu, podávajúc mi ako mrtvola chladné ruky: „Ja som dr. Tuka.“ Zase ten istý trápny, omračujúci pocit, akoby si sa nenazdajky do mrtvoly drcol.

Viacerí slovenskí literáti a vedátori vybrali sme sa do Poľska. Precestovali sme celú túto slaviansku ríšu, budiac všade sympatie k Československu, hľadajúc jej priateľov, zahladzujúc stopy maďarskej, jehličkovskej protislovenskej intrigy. V poľskej metropole, v krásnej Warszawe poctili nás Poliaci skvelým banketom a bratská poľsko-československá nálada vyvrcholila. Vo vestibuli pohostinného hotelu uprostred hustého davu poľského obecenstva sa temer buchnem so známou akousi bledou, šedivo-mladou postavou. Je to zase známy Ahasvér zo Slovenska: Béla Tuka. Či azda aj on hľadá vo Warszawe československé sympatie?

V Beňadiku u Hrona žijú staré tradície stredovekých rytierov. Ta zachádza aj Béla Tuka naberať oduševnenia a sily k bojom za svoje hungaristické ideály. V opátstve dostáva sa mu nielen povestného beňadického nektáru, ale aj porozumenia a útulku. Sem shromažďuje svojich najvernejších. Tu zakladá rytiersky „Spolok najsv. Krvi Kristovej“. Tu sprisaháva k odboju svojich rytierov ku krvavým bojom pod heslom: „Extra Hungariam non est vita.“ Za hungarizmus neskúpiť slovenskou krvou! A starí maďarskí konventuáli z hrobky i zponad hrobky žehnajúc prikyvujú veľkému pomstiteľovi ich zaniklej slávy, vodcovi krvavých rytierov, Tukovi.

Ešte za môjho poslanectva sa stalo, že ma na kuloároch zastavil istý český kolega a sdeľuje mi, že v ktorejsi pražskej nemocnici leží akýsi starý ubehlík z Ruska, Slovák, a nemá vrelejšej túžby, ako uzreť niektorého z popredných Slovákov. Hneď som si najal auto a išiel som ho navštíviť, kým nezomre. Našiel som takmer úplne bezvládneho starca, deň po operácii s príznakmi konca. Bol takmer úplne hluchý. Keď som sa mu predstavil, prejavil nevýslovnú radosť a dľa príkladu biblického starca Simeona, bol by nedbal po tomto zomreť. Vykladal mi, že pre maďarskú perzekúciu musel aj on utiecť do bratskej Russie, kde bol za desaťročia profesorom, ba hlavným školským inšpektorom vo vysokej hodnosti, nosiac titul excelencie. Mal početnú rodinu, ale musel ju tam nechať a len holý život si zachránil. Bol asi sedemdesiatnik, vysoká, patriarchálna postava. Po návšteve stratil som profesora Petra Tvrdého z evidencie, až som ho po rokoch stretával tu v súsednom Koši, kde býval u vnuka, tu v Bratislave, kde dostal úrad knihovníka v univerzitnej knihovni. Vzdor svojmu vysokému veku a neopatere napísal nejednu knihu. Ovšem v jeho tunajšej literárnej činnosti nezatajil svoje veľkoruské, ako to tam volali, černosotenské smýšľanie. Ctihodný nestor nám zomrel u vnuka na Myjave vo februári r. 1935. Na jeho pohreb poschádzalo sa mimo prespolného obecenstva do 35 členov rodiny Tvrdých.

Po dlhšej vakancii v hodnosti nitrianskeho archidiakona, okolité kňazstvo požiadalo biskupa, aby túto hodnosť konečne zaplnil. Boli si temer istí, že voľba biskupova môže padnúť len na istého dekana, ktorý od smrti predošlého arcidekana úrad tento aj bez titulu sprevádzal. No, k prekvapeniu všetkých vymenovanie padlo na moju osobu, ktorý som už od rokov predsedal poradám duchovenstva. Keď som vymenovací dekrét obdržal a dosavádny správca tohoto úradu sa neozýval, vzal som si ako svedka istého mladšieho kňaza a dostavil sa s ním k patričnému dekanovi. Po priateľskom rozhovore som zistil, že o tej zmene ničoho nevie. A tu som sa ho cele joviálne spýtal, či pamätá, ako som ho pred triciatimi rokmi v Krupine z ťažkej situácie vytiahol? On s vďakou spomínal, že keď ho za mnou, ako svojím obľúbeným kaplánom tamojší ľud nechcel prijať, ba chcel ako nevítaného kňaza inzultovať, ja pojal som ho popod pazuchu a pochodil s ním po mojich priateľoch, odporúčajúc ho do podobnej priazne, akú som ja u nich požíval a tak som mu stvoril po svojom odchode znesiteľnú situáciu. „No, — pokračoval som ja nič netušiacemu — ako som ja vtedy, pred triciatimi rokmi vám odovzdával krupinské kaplánstvo, prosím, odovzdajte mi včuľ nitrianske archidiakonstvo.“ Jeho tvár od veľkého prekvapenia zmenila sa na veľký otáznik. Ja vytiahol som z vačku a podal mu k prečítaniu svoj vymenovací dekrét a vyzval som ho, aby mi archív nového úradu odovzdal. Odovzdanie sa potom v najlepšej shode previedlo. Neslovenské živly nespriatelily sa s tým dodnes.

Bojnice sú dosť navštevované kúpeľné mestečko. Posledne obľúbili si ho zvlášť Pražania. Vedel som, že v súsednom okresnom sídle je menším úradníkom brat českého básnika Machara. Tento akoby bol z oka vypadol svojmu prievidzskému bratovi, práve tak, ako zasa dobre mi padne, kedykoľvek zavítam do Nitry, videť tam úplné faksimile niekdajšieho premiera A. Švehlu. Raz vyjdem do svojho parkovaného dvora a uzrem tam brata Macharovho. Pozdravil som ho vľúdne a ono neskorej na moje nemalé prekvapenie vysvitne, že je to sám básnik a býv. generálny inšpektor čsl. armády Machar. Rozumie sa, že v podobných okolnostiach musí ustúpiť všetka ideová vzdialenosť a ja som prijal hosťa s patričnou vľúdnosťou, vidiac v ňom v mojom dome nie protivníka, ale vehlasného básnika, spolubrata Čecha a vysokého štátneho funkcionára mojej vlasti. Jeho celodenný pobyt a aj potom častejšie opakované návštevy na bojnickej prepozitúre zanechaly v starom básnikovi hlboké dojmy, čo mi dal v jeho prípise z Prahy veľmi uznanlivými riadkami na vedomie, vysloviac svoje potešenie, „že ma spoznal takého, aký som, européra, vzdelanca a človeka“.

Desiate výročie odhlasovania ústavy nášho štátu zasvätilo sa v Prahe historickým zasadnutím ústavodarného shromaždenia. Povolaní boli i vtedajší i terajší poslanci. Nám niekdajším označili naše staré miesta, kdežto terajší poslanci dostali miesta v jednom kúte terajšej senátnej, kedysi snemovnej dvorany. Dlho sme čakali na slávnostný príchod prezidenta štátu, dr. Tomáša G. Masaryka a za ten čas sa vyvinul medzi grupami priateľský rozhovor. Zrazu zbadám, že niektorí poslanci mojej terajšej strany priateľsky kývajú na mňa, volajúc ma na chvíľku do svojich lavíc. Prešiel som teda krížom cez dvoranu, a keď som sa dostal pred rady lavíc, z ktorých v jednom sedela národná demokracia, v druhom rade československá ľudová na čele s arcibiskupom dr. Kordačom a ministrom dr. Šrámkom, básnik Machar vyletí z lavice s otvoreným náručím a s priateľským úsmevom, objíma a bozká ma s obidvoch strán. Čo to bola za podívaná pre celú snemovňu, keď opätujúc priateľský pozdrav Macharov, sotva že som sa vyslobodil z náručia tohoto vykričaného nenávistníka cirkvi, musel som prijať priateľské pozdravy prísneho arcibiskupa a preláta. Takéto neuveriteľné extrémy sa v živote stávajú!

Plzenský osvetový sväz povolal ma na prednášku o Slovensku. Na stanici prišly ma uvítať rozličné korporácie. Jeden z rečníkov hovoril čisto slovensky, čo ma v ďalekej Plzni milo prekvapilo. Cestou do mesta pýtam sa ho, za akú korporáciu hovoril? „Za Slovenský spolok v Plzni,“ odpovedá mi sebevedome. „A kto ste vy v tom spolku a koľko vás je?“ „Do osemdesiat, zväčša mladí inženieri v pivovaroch a vo Škodovke.“ „A kedy sa vrátite domov na Slovensko?“ „Ani nám nenapadne.“ „A či vás tu preto, že ste Slováci, neodtískajú?“ „Naopak, práve, že sme Slováci, nás temer na rukách nosia.“ A že hovoril pravdu, presvedčil som sa na večierku, ktorý Plzeniaci po prednáške usporiadali na moju česť. Navštívil som tamojšie arcidekanstvo, mestský dom i muzeum. V kostolnej pokladnici videl som tam bohate reštaurované kalichy a monštrancie, nie z pozlátených plieškov, ako u nás, ale z masívneho zlata. To musí niekto obetovať a nemôže byť väčšina Čechov tak neverecká, ako sa to na Slovensku traduje. Mestské muzeum má najbohatšiu sbierku stredovekých zbraní. Mešťanský pivovar povolal ma aj mojich sprievodcov na prezretie si jeho zariadenia a potom na malé občerstvenie. Keď som odchádzal z Plzne, usporiadatelia sa ma pýtali, aký honorár si za prednášku žiadam? Ja odmietol som aj cestovné trovy. Keď ale neústupne nástojili, vymienil som si malú bedničku piva. Čo keď prišlo, zistil som, že som nikdy v živote takého piva nepil. Musela to byť nejaká špeciálna várka.

Za Maďarska takmer nebolo možné cestovať do cudzozemska. Až prevrat a cestovná vášeň našich bratov Čechov otvorily nám brány čínskeho múru. Ja použil som tejto príležitosti v hojnej miere. Tak precestoval som Taliansko, Poľsko krížom-krážom až dvakrát, Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko, Franciu dvakrát, Holandsko, Belgiu i Angliu. Zúčastnil som sa aj svetového eucharistického kongresu v Chicagu.

Prvá moja cesta morom viedla ma cez lamanšský kanál. Už v Ostende som sa octnul v svete anglickom, čo ma svojimi úplne cudzími zvukmi tak ohromilo, že som sa chcel vrátiť. More bolo mimoriadne búrlivé, ale ja rád sa trenírujem a trebárs sa všetci cestujúci ukryli do podpalubia, ja chytil som sa kŕčovite zábradlia a vzdoroval som rozzúreným vlnám. Spolucestovatelia dívali sa na mňa oknami a tvrdili, že som v tom nápore bol bledý ako stena. V Londýne odbavil som si nedeľnú pobožnosť v mohutnej San Paul katedrále a potom ponavštevoval som kostoly rozličných denomineišn. V prvom rade v anglikánskej držbe sa nachádzajúci veľkolepý, ale zvnútra dosť zanedbaný dóm vestminsterský s tiež dosť zanedbanou hrobkou Šekspírovou. Pred katolíckou katedrálou prichodilo a odchodilo na stá nádherných aut honoráciorov, navštevujúcich bohoslužby. — Predávaly tam obrovské noviny „Catholic Times“, asi štyricať strán hrubé. V Londýne je nápadná neúhľadnosť verejných budov, vzorný premávkový poriadok, široké a čisté ulice, na kontinente neznáma verejná morálka. Cudzinec môže v nedeľu smädom a hladom zomreť, lebo nedeľný kľud sa tam zachováva prísne a každý musí sa stravovať tam, kde býva. Jednu hodinu predávajú nápoje v jednej štvrti mesta, v nasledujúcu hodinu už len na opačnom konci tejto obrovskej svetovej metropoly. Všetky nápoje podávajú sa v teplom stave, takže sme si my k ochladeniu piva museli v drogerii kúpiť ľad. Kdesi na periferii zaviedli nás do malého hostinca, v ktorom sa cez vojnu stravoval náš prof. Masaryk. Môj český spolucestovateľ rozkázal si tu šesť pohárov plzenčiny a dve dávky „uzené se zelím“. Tak bol dojatý intímnosťou tejto krčmičky.

Býval som v panzii na Cromwell Street. Raz nevedel som potrafiť do ulice a preto zastavoval som pasantov, prizvukujúc názov mojej ulice. Ale nik mojej výslovnosti nerozumel. Zunujúc prekryvovanie úst, aby som uhádol príslušnú anglickú výslovnosť, vytiahol som môj Times a na kraj napísal meno ulice. Hneď ma porozumeli a upravili na pravé miesto.

V poobedňajších hodinách sa tramwaye i autá preplnia nádherne vyobliekanými mužmi, kdežto dámsky svet sa šatí nápadnou jednoduchosťou. Robotníckych tried v popredných uliciach vôbec nevideť.

V Anglii, tak sa zdá, obrába sa pôda väčšinou ekstenzívne. Okolo fariem vídať z vysokej trávy pekné hlavičky oviec. Pri každej farme čnie vysoká, červená silážna veža. Kráv tu málo videť a tie sú, ako v Nemecku, Francii i v Itálii černo-biele.

Paríž má dosť nečisté, úzke ulice, s častým zatarasením premávky. Cudzinca tu radi oderú a nie sú k nemu ani najmenej zdvorilí. Ináčej nie sú lepší ani k svojim. Policajt vyfacká šoféra a sdupká i päsťou pohrozí aj distingvovanej dáme. Za bránami skvelých palácov a po uliciach hodne nečistoty a zápachu.

Vidiek je nápadne zaostalý. Sociálne pomery temer feudálne. Všetko pracuje tam pre zemepána „padróna“. Len od neho možno kúpiť mlieko, vajcia, zeleniny. Priemerný francúzsky sedliak také veci nedochováva. Okolo jeho domu, práve tak, ako pred vchodom do kostola, je na meter vysoká tráva. Detí alebo hydiny na ulici takmer nevideť. Kým trvá čo jesť, sedí sa zväčša v krčme a našich šetriacich slovenských robotníkov posmievajú, že chlopcú ako psi miesto vína vodu. Školská budova sa v ničom neliší od ostatných sedliackych domov. Je často do zeme zapadlá, s machom na streche.

Zvláštny je spôsob zasvätenia národnej slávnosti zaujatia Bastily. V Paríži sa vtedy po uliciach celý deň i noc tancuje; obecenstvo sa od radosti bozkáva. Ale po dedinách ide to veľmi chudobne. Nikde jedinej zástavy; nikde slávnosti, reči. Dvaja oblečú sa čiastočne do hasičskej rovnošaty, tak že jeden má len čiapku, druhý len blúzu a jeden s trúbou vospusť vytrubujúc bez melodie, druhý bijúc bez ladu na bubon, prejdú hore-dolu dedinou a potom sa vystrú na zem do trávy pred kostolom. Po toľkých občianskych bojoch a slávach by cudzinec čakal väčšiu okázalosť. Čakal by si tam nejaké sociálne zariadenia, a oni sa ešte len chystajú študovať ich v cudzozemsku.

Vo Francii ponavštevoval som viaceré grupy svojich farníkov a Francúzi sa veľmi divili, keď videli, ako ma moji veriaci vyprevádzali na nádražie. Detičky držaly sa ma za kabát a celá kolonia ma doprevádzala so slzami vďačnosti.

V Ríme dovolil som si malú národnú demonštráciu. Vyobliekal som prievidzskú tetku Ugrócičku a v jej brokátovom, meštianskom úbore previezol som ju Rímom a predstavil aj sv. Otcovi. Za môjho pobytu v Ríme videl som aj nádherné vítačky anglického kráľa. V Neapoli bol som náhodou očitým svedkom sovrenia mučedelníckej krvi sv. Januára. Navštívil som Pompeji, prekrásnu Grottu azuru, pamätné Sorrento a ostrov Capri, časté to letovisko prezidenta nášho štátu, i kráľovnú mora — Benátky. Prežiť benátsku noc pri sladko uspávajúcich zvukoch Vorei morire… je nezapomenuteľným pôžitkom na celý život.

V Ríme je malá zakútna krčmička divného pomenovania: „Est, est, est.“ K jej menu sa viaže nasledovná povesť: Žil v stredovekom Nemecku bohatý kanonik Fugger. Mal on zvláštnu žiadosť: napiť sa najlepšieho vína sveta. Tým cieľom vyslal svojho verného sluhu pred sebou do Itálie, ktorý musel po ceste navštevovať hostince a hľadať najlepšie vína. Dľa dohovoru s pánom, kde v ceste natrafí na dobré víno, napíše na stenu tej krčmy „Est“. Kde nájde znamenité víno, tam nechá nápis: „Est, est“, kde však nájde najlepšie víno sveta, tam napíše: „Est, est, est“, tam aj dočká svojho pána. Pán našiel túto zakútnu rímsku krčmičku, osadil sa v nej a do tých čias si toho vína upíjal, kým nezomrel. Verný sluha zaviezol jeho mŕtvolu do rodinnej hrobky a dal mu nadpis: „Hic dominus meus mortuus est, propter nimium est.“

Do tejto krčmičky chodievali sme večierkami s priateľom drom. Kolískom. Vypili sme si zahrýzajúc pri tom talianské lieskovce za pollitrík chutného toho vínka. Odtiaľ sme išli na expresso-kávu a odtiaľ k osviežujúcej Fontáne de Trevi. Tam sme sa ochladili, napili sa vody, hodili do veľkého jej bazénu po čentezime a odišli do nášho hospicu. Povesť tvrdí totiž, že kto sa z tej fontány napije a hodí do nej čentezimo, Rím si ho čo z kraja sveta pritiahne k opätovnej návšteve. So mnou sa to mimovoľne skutočne stalo.

Do Grotty azury sme si s istou poľskou grófskou rodinou najali spoločnú gondolu. Gondolier sa zjednal s nami na koľkosi lír. Keď sme sa však octli naprostred morského zálivu, začal sa gondolier znovu jednať, že mu je vyjednaná odmena primalá. Na dotvrdenie svojho požiadavku začal bezočivo loďkou kývať. Prestrašené dámy chcely mu už ponuknúť, čo si žiadal, ale ja roztrpčený toľkou bezočivosťou chlapa, pohrozil som mu, že ho udám karabinierom a protestoval som proti immorálnemu povyšovaniu raz stanovenej ceny. Aj som ho energickým vystúpením utíšil. Keď sme mali do Grotty vpluť, museli sme sa takmer ku dnu člna uchýliť, až octli sme sa v prekrásnej jaskyni. Steny i voda sú tmavo azúrové. Tam čakajú na cudzincov domorodci, hotoví za líru skočiť do vody. Azúrová voda v miliónoch paprskoch sa rozstriekne a skákajúce postavy vynorujú sa v tom kolorite ako duchovia z iných svetov. Severan dychtive hľadá po Itálii pomaranče a palmy a sklame sa veľmi. Pomarančové stromy sú tu dosť neúhľadné a palmy zväčša odraté, rozcuchané, že ti pokazia všetky domajšie ilúzie.

V Poľsku som sa zarmútil, keď som videl milióny poľského ľudu hŕbiť sa pri vykopávaní zemiakov a súčasne za ich frontami strežúcich židov, ktorí každé naplnené vrece, ako bolo odložené, hneď schytili a vyložili na vozík, aby ho poľským meštiakom s tučným rebachom predali. Videl som aj mohutne vyčnievajúci nový poľský prístav Gdyňu. Obdivoval som vysoký patriotizmus poľskej spoločnosti, prepych a vysokú kultúru poľskej šľachty a osudnú poprerastenosť poľskej spoločnosti rozvratným vysávačským židovstvom. V Nemecku som konštatoval nesmierne národné bohatstvo tohoto vysokomyseľného „herrenvolku“, ktorý darmo predstiera, že nevládze platiť válečné náhrady.

V Holandsku navštívil som so suitou A. Hlinku mierový palác v Hágu. Práve ako Hlinka vstúpil do brány paláca, bola táto pred jeho nosom náhle zachlopená. Ja som si dovolil žart: „Vidíš, priateľu, raz za života si chcel vstúpiť do paláca pokoja a aj vtedy ťa vypreli.“ Typické holandské dostavníky a pochmurné mlyny i lokajské postavy starých Holanďanov upomínajú na známe staré maľby holandských krajinôk. Vo Švajčiarsku som prišiel na myšlienku, keby sme my na Slovensku naše Tatry a morské oká tak garnírovali, ani my by sme sa nemuseli zahanbiť pred krásami prírody švajčiarskej.

Naša cesta do Ameriky donášala stále nové veselé i groteskné scény. Raz príde medzi nás istý prominentný pán s veľkou víťazoslávou a mávajúc v ruke s troma hrubými bachantmi najnovšej slovenskej poetickej edície: „Nesiem to do Ameriky k našim, aby som im ukázal, ako my pracujeme aj v slovenskej literatúre za národ!“ Pozrem, čo by to mal byť za deviaty div sveta a tu vidím, že je to neliterárna edícia istého slovenského veršovníka. Keď som potom oného pána začal kapacitovať, aby to, preboha, nikomu v Amerike neukazoval, ale schoval na samé dno do kufra, môj milý leáder ostal celý bez seba, že či takéto literárne skvosty ozaj by nezaslúžily tej slávy? Keď mu to potom potvrdil aj jeho spoločník, rezignovane odložil svoje veľkoleposti a viac sa s nimi nevytasil. Habent sua fata libelli!

Tenže zamiešal sa raz náhodou do spoločnosti vyšších cirkevných hodnostárov, ktorí vedecky debatovali o unionizme.[42] Medzi nimi boli aj viacerí čelní gréckokatolícki Rusi. Zrazu pretrhne ich náš leáder s obvyklou povýšenosťou demagoga: „Čo za unia? Aká unia? Odožeňte svoje baby, ostríhajte si svoje brady, prijmite obrad latinský a to bude unia!“ Rozumie sa, že sa spoločnosť z celej duše pohoršila nad týmto bezduchým tláchalstvom a urazená sa rozišla. Z tej spoločnosti nik sa mu viac ani neprihovoril. V povýšenosti svojej, pravda, nezbadal, že otázka unionizmu má veľkú literatúru, je osobitným teologickým odvetvím, má na univerzitách svoje katedry — a on by s tak ľahkomyseľnou jednoduchosťou chcel mať problém ten riešený. Na dlhej ceste krátili sme si čas, ako kto vedel. Ja často som celé hodiny prechádzal sa po palube s dnes už nebohým poslancom Myslivcom. V salóne sedela slovenská spoločnosť náruživých karbaníkov, ktorí od rána do noci s huronským pokrikovaním hrali na peniaze. Delegácia holandských katolíkov hrozne sa pohoršovala nad týmto necivilizovaným povykom, ktorý ani na sviatok Božieho Tela neustával a pohoršovať musel každú citlivú dušu. Medzitým pán arcikarbaník sa stále nervózne dvíhal na svojom kresle a so zášťou pokrikoval: „Čože sa ten Karol toľko s tým Myslivcom shovára? Už nás zase zrádza?“ Bol celý zúfalý z nášho rozhovoru a ani pri kartách nevedel sa s tým smieriť.

„Amerika — zem veliká“ — hovorí porekadlo. Len rozmery sú obrovské, ale Europan tam najde málo pôžitku. Hovorím raz nášmu krajanovi: Ako ľutujem tých našincov, ktorí následkom prohibejšn utratili svoje salóny, krčmy. Krajan si zhlboka vzdychne a hovorí: „Bohužiaľ, aj ja som jeden z nich.“ „A z čoho žijete teraz?“ „Zase držím salón.“ „Nuž a pokuty?“ „Prvá je 5, druhá 15, tretia 50 dolárov a za ten čas si ja to vytržím. Predtým bola veľká konkurencia, museli sme merať, za čo ľudia chceli. Dnes predávame, za čo my chceme.“ Že sa prohibícia tam vážne nebrala, videl som v jednej ulici New Yorku, kde ma zaviedli do mrakodrapu, v ktorom na štvrtom poschodí pod zemou vyberal som a koštoval do dvacať druhov tokajčiny.

Od môjho hostiteľa sa dozvedám, že v neďalekom meste bude slovanský unionistický kongres. Poprosil som ho, aby ma ta zaviezol. Išli sme autom dosť dlho a keď sme dorazili do mesta, zaviedol ma môj hostiteľ do ktoréhosi hotela a v ňom do jednej postrannej dvorany. Našiel som tam do štyricať slovenských amerikánskych, známych i neznámych, duchovných. Keď som sa v pološere miestnosti lepšie rozhliadol, zbadal som na prezídiu A. Hlinku a dra. Budayho. Zo situácie i z ich rečí som hneď zbadal, že ma môj hostiteľ celkom inde zaviedol a že som adresu zmýlil. Kadenáhle môj odchod nebol veľmi nápadným, vzdialil som sa z miestnosti. Neskorej mi môj priateľ referoval, čo bolo po mojom odchode. Niektorý z amerikánskych duchovných pretrhol referát Hlinkov a spýtal sa ho: „V akom pomere ste Vy, reverend, s Jehličkom a v akom s Karolom Medveckým?“ „Jehlička čo robí, na svoju zodpovednosť koná. Čo sa týka Karola Medveckého: Videli ste ho: tu bol a odišiel. V takom pomere som s ním,“ odpovedal Hlinka diplomaticky. Mal som dojem, že ma on a možno aj druhí považovali v Amerike za emisára, keď nie za pozorovateľa čsl. vlády. Bol som len súkromný pútnik.

S Jehličkom sme mali hlavné sídla obaja v tom istom mestečku, v Bridgeport, Pa. Ja na fare národovca rev. Pánika, on na fare maďarofila rev. Komoru. Raz prišiel poverenec Jehličkov a vyberal zo mňa, aké sú moje náhľady o starokrajových sporoch. Vzdor tomu, že ma môj domáci ustavične kopal pod stolom, aby som ničoho neprezradil, ja povedal som otvorene svoj náhľad. Nemal som čo tajiť.

Inokedy zúčastnil som sa veľkolepého slovenského mítingu. Halla bola nabitá. Hodnostári sedeli na estráde. Ja náhodou po boku spišského biskupa Vojtaššáka. Zrazu do dvorany vstúpi a opre sa o stenu starší muž, v ktorom som ja hneď po ťahoch tváre poznal pred dvacať rokmi vysťahovavšieho sa Bojničana. Upozornil som naň biskupa a on sa spýta: „Videl si ho kedy?“ „Prvý raz v živote a preca ho dobre poznám, že je to z Bojníc Sušek.“ Po mítingu sme sa presvedčili, že je to on. Ale on ma tiež poznal po mojom prepoštskom prsteni.

Z mítingu ma pozval k sebe istý známy duchovný a spomenul, že nás odvezie istý krajan na svojom aute, „aké ani náš prezident nemá“. Sadli sme do vzácneho auta, ja na zadné, priateľ na prostredné sedadlo, majiteľ k volánu. Ako sme vyšli z mesta, medzi majiteľom a mojím priateľom vyvinul sa rozhovor, z ktorého ja po dlhšom čase konštatujem, že ten u volána musí byť z oravskej Hornej Lehoty. Zvláštnu tamojšiu krajomluvu som hneď zbadal. Nasledujúcou otázkou som si to zistil. Radosť z nenadáleho stretnutia sa dvoch najbližších si krajanov zapríčinila, že ma krajan poprosil nazajtra o návštevu jeho osobných podnikov. Predovšetkým zaviedol ma do svojej privátnej banky. Vyžiadal som si lanskú súvahu a zistil, že banka má šesdesiattisíc dolárov základného kapitálu. V banke pracovali úradníci v drôtených klietkach pred gangstermi. Ukázali mi tam stroj na pranie a žehlenie papierových dolárov a stroj na prečítanie drobných mincí, z ktorého vyjdú už zabalené a cenou i firmou orazítkované šúľky. Potom sme navštívili druhý podnik môjho krajana, Kinéma na štyritisíc poslucháčov. Zvonku vyzerá to ako pajta, zvnútra prepych: plyš, mramorové steny, všetko pozlátené. Konečne prezrel som si aj tretí podnik: obchod so stavebnými a inštalačnými predmety: klince, rámy, obrazy, veliké zrkadlá, mosadzný a mramorový nábytok, koberce, záclony, ba ešte aj autá. Je to štyrposchodová budova, nabitá najdrahším tovarom až do strechy.

Ako sa tento môj krajan dostal do Ameriky? Slúžil ako chlapček u tamojšieho statkára Abaffyho. Chlapček vykonal čosi zlého, za čo ho pán vyhrešil a pohrozil mu, že jestli sa ešte raz dačoho podobného dopustí, rozseká ho a hodí psom. Chlapec bral to doslovne a v noci utiekol do Pešti. Keď si tam, podávajúc murárom tehly, sopár groší usporil, odbehol za ne do Ameriky a dnes na vnivoč vyšlý aristokrat prosí ho listovne, aby mu trebárs len na cigárky poslal sopár dolárov. A nebol by generóznym Amerikánom, keby neposlal.

Aké je americké humbugárstvo, videl som vo Filadelfii, kde americká vláda s celým diplomatickým sborom kedysi v máji otvorila svetovú výstavu, a keď som ja ta v júli, ovšem po zaplatení značného vstupného, vošiel, videl som len puknutý americký zvon slobody, pavilón čínsky a hŕbu dosák pre ďalšie pavilóny a veľkú prázdnotu.

Eucharistický kongres odbýval sa v osobitnom mestečku, pomenovanom po kardinálovi Mundelainovi, neďaleko svetového mesta Chicaga. Nikdy na zemeguli nesišlo sa toľko milionov ľudí z celého sveta, ako na tomto kongrese. Boly tam celé výpravy katol. Eskymákov, Indov, Indiánov a všetkých civilizovaných i polodivých národov sveta. Obrovská procesia išla vo veľkom poriadku okolo jazera Mičigán. V pol ceste nastala nevídaná prietrž mračien a hromobitie, takže drahocenné cirkevné i dámske rúcha vtedy temer úplne na vnivoč vyšly. Jednako celkový dojem tejto svetovej manifestácie bol nad všetko ľudské pomyslenie.

Vzdelaný Europan nenajde mnoho príjemného ani krásneho na severe Ameriky. Príroda je drsná. Poznať na každom kroku, že ľudská ruka len nedávno začala upravovať a kultivovať pôvodnú divokosť tohoto kraja. Strom, ktorý doláme orkán, nemá tam kto s cesty odpratať. K čím väčšiemu mestu nás vedie cesta, dozvieme sa z ohromných pyramíd starých plechových nádob a dolámaných automobilov. Idúc železnicou mestami, vidíme z okien vykúkať a čerstvý vzduch do seba hltať tisíce učmudených hláv. Na dvoch bokoch brán mrakodrapov sú na smeti a odpadky veľké skrine, z ktorých vietor vyhadzuje do ulíc sadze, odpadky a zvlášť veľké plachty odhodených novín. Trotoáre ulíc popretŕhané sú spletitými doštenými schodami, takže pasant musí stále hore-dolu chodiť. Nad ním, pod ním, s obidvoch bokov rachotia železnice, z nichž stále sa sype jemný čierny prach. Človek po polhodinovej chôdzi týmito ulicami vyzerá ako kominár. Ponad kostoly rachotia rýchliky, takže bohoslužby musia byť každých 5-10 minút zastavené a kostol sa trasie pri tom od základov.

Väčšina amerických kostolov je poschodová. Podzemná časť je jednoducho, lacno upravená pre každodennú potrebu. Popri nej je komora na ústredné kúrenie, slúžiace na otop kostola, školy a fary. Hore je hala na prednášky a nad ňou zväčša skvele upravený kostol pre nedele. Jestli kazateľ prislabo káže, kostolník ho vyšrófuje o 1/2 — 1 meter s celou kazateľnicou. V slovenských kostoloch sa spieva slovensky, ale z kraja človek nerozumie z toho ani slova, keďže výslovnosť, ba celá ústna dutina našich je už poangličtená.

Farmy našich Slovákov sú dosť neúrodné. Takmer celý rok nepredá náš farmár odtiaľ iného, ako mlieko. Ostatnú úrodu spotrebuje väčšinou sám. Preto tieto farmy menia svojich majiteľov takmer každých 5 rokov. Poľnú prácu konajú s otcom dcéry, lebo chlapec, kým sa neožení, hraje len golf. Potrestať ho rodič nesmie, inak by ho zažaloval u vrchnosti a dal potrestať.

Hosťovi hneď po príchode ponúknu kožené rukavičky, lebo v domácnosti nenajde sa, kto by mu obuv očistil. Aj vo vlaku posluhujúci Černoch považoval by to za urážku, keby ste ho požiadali, aby vám za peniaze očistil obuv. To robia v Amerike na uliciach len židovskí čističi. V domácnostiach platí: obslúž sa sám!

Niečo chutného Europan v Amerike zriedka kedy zje. Mäso z ľadovní 2-3ročné; hydina nahorklej chuti; ovocie nedozreté. Výnimkou je chutné južné americké ovocie. V každej domácnosti domáci pán napája cudzinca vlastným vynálezom nejakého „životného elixíra“, ktorý vo väčšine má chuť cesnaku, chrenu a všetkých nemožných chemikálií, a trhá človekovi črevá. Za to vynúti si domáci pán od hosťa pochvalu svojho panču.

Chutné sú americké drevené „bonkaló“, letné to sídla meštiakov, neďaleko miest. Frant hýri prekrásnymi rhododendronami, akých v Europe nevideť.

Americkým vlakom cestuje sa veľmi pohodlne. Sedadlá dajú sa dľa ľubovôle upraviť, sú široké a čisté. Polhodinove nabídajú sa k občerstveniu cestujúcich rôzne refrišementy. — V každom vozni je prístroj na vodu, s čistou, ľadovou vodou. Vlaky idú, pravda, s ohromnou rýchlosťou. Nad každým sedadlom je posteľ, ktorú v podvečer upraví obsluhujúci Černoch. Raz mal som tam trápne nedorozumenie, pochádzajúce z mojej neinformovanosti. Naproti mne sedela staršia dáma. Keď nám Černoch pripravil postele, ja požiadal som ju prostredníctvom jedného spolucestujúceho, aby si zamenila s niektorým mužským posteľ vis a vis niektorej dámy, aby som ja zase pri mužskom mohol mať svoju posteľ. Ona to ovšem zle rozumela a veľmi sa nad tým rozčuľovala, kým jej to bolo vysvetlené. Tam sú totiž postele jednotlive voskovým plátnom oddelené a úplne uzavrené, kdežto po našich spacích vozňoch sú dve a dve postele v spoločnom oddelení.

V Amerike má takmer každý svoj automobil. Cesty, široké a výtečné, hemžia sa s úžasnou rýchlosťou jachajúcimi autami. Obyvateľstvo sa tam vlastne delí na takých, ktorí majú, a na takých, ktorí nemajú peniaze. Tí, čo majú peniaze, vbehnú kdekoľvek do najbližšej autoburzy a o päť minút vybehnú odtiaľ na lepšom, novšom aute. Tí, čo peňazí nemajú, vbehnú tiež do najbližšej autoburzy a o 5 minút vybehnú na lacnejšom aute a majú zase peniaze vo vačku. Jedno auto nebýva dlho v jedných rukách a keď je už hodne opotrebované, majiteľ strhne s neho karosériu a nechá ho kdekoľvek popri ceste v priekope na korisť vetrom.

V niektorých amerických diecézach smie mať auto len farár, zase v iných diecézach farár nie, len kaplán; v iných kňazi vôbec auto vlastniť nesmia. Raz prišiel som pri tom do veľmi trápnej situácie. Môj hostiteľ mi vykladal o svojom „súsedovi“, ktorý bol náhodou mojím spolužiakom. Zatúžil som, keď som už v jeho blízkosti, ho navštíviť. Požiadam domáceho pána, či by ma nedal k nemu zaviezť? On práve nemal auta a preto objednal mi telefonicky auto, čo som ja, pravda, nerozumel, a nazdal som sa, že za nejakú štvrťhodinu budem u „súseda“ na aute domáceho pána. A ono ma vezie vrchami, dolinami, na stá a stá míľ, takže som v duchu do čerta posielal takéto americké „súsedstvá“ a tŕpol som, koľké stá dolárov trov som ja narobil môjmu hostiteľovi. Sám si svoju stratu zapríčinil. K tomu som môjho konškolára ani doma nenašiel. Keď niekto v Amerike chce odcestovať z ďalšej železničnej stanice vlakom, zavezie sa na nádražie, vytiahne istú súčiastku zo stroja, auto si kľúčom zatvorí a skočí do vlaku. O tri-štyri dni nájde neporušené auto na nádraží. Miestami vidieť aj robotnícke autá, bez karoserie. Kolesá sa na všetky strany podlamujú, škripí to ulicami až uši štípe, a preplnené súc začmudenými robotníkmi, letia o zlomkrk. Popri cestách sú búdky na olej, benzín, fajčivá a občerstvenia a človek má dojem, že v Amerike žije najmenej každý desiaty občan z automobilizmu.

V jedno krásne slnečné ráno obdivoval som veľkolepý vodopád Niagara. Na desiatky míľ rozprskujú sa drobulinké kvapky s ohromnej výšavy spadajúcej vody. Ľahol som si na trávnik horeznak a so slasťou požíval som na mňa spadajúcu drobulinkú rosu, ktorá mi temer v tropickej horúčave veľmi lahodila. Neskorej uzrel som v diaľke skackajúce čierne postavy, pohybujúce sa okolo brehu. Sobral som sa za nimi. Preskakovali s kameňa na kameň popri brehu a vesele žartovali. Primiešal som sa k nim a onedlho vysvitlo, že títo elegantní, krásneho zovňajšku, bradatí kňazi, sú talianski kapucíni, usadení v Amerike. Hneď sme sa spriatelili a oni ma pozvali do istého blízkeho talianského hostinca na talianský obed. Nedal som sa im dvakráť volať a pozvánku som rád prijal. Rajčinová polievka, risotto s parmezánom, poliate olejom a makaróny bolo menü, a k tomu originálne, ťažké, červené talianske víno. Sám duce by nemohol žiadať talianskejších hodov a bol by iste býval okúzlený. No, môj žalúdok nezniesol toľkých delikaties a pochutnal som si len na ohnivom červenom talianskom víne.

Cestou do Ameriky prenasledovalo nás so dvacať obrovských ľadovcov; zpätidúcich zase hustá tma. Obidvoje boly nanajvýš nebezpečné prekážky našim lodiam. Cestovateľ na lodi stáva sa detinským, ľahko sa spriatelí s ľuďmi tých najrozličnejších národov a rečí a je celý vo vytržení, keď uzre nejaké zvieratá, lode, alebo dokonca suchú zem. Raz v jednu noc náhle zastala loď pracovať; z paluba sme zbadali šialený galop personálu. Ovšem, nás nepustili na palubu. Ráno, keď sme išli na služby božie, videli sme ochranné loďky spustené. Vtedy naše katolícke bohoslužby boly tak nápadne navštívené aj inovercami, ako nikdy predtým ani potom. Kto sa nevie modliť, nech len ide na more!

Vidiac raz v istom prístave hrôzy nočného vysadania pasažérov, zaumienil som si nevyčkať na pristatie lodi v prístave holandskom, ktoré malo byť v noci. Keď iní vo dne vysadali v Marseille, zamiešal som sa aj ja medzi vysadajúcich a zmizol som medzi nimi. Keď sa tieto časy prihodila marseillská vražda, prichodí mi na pamäť ten tumult, ohrožovanie cestujúcich, aké som aj ja sám bol musel pretrpeť v marseillskom prístavišti, plnom tej najnebezpečnejšej sobránky sveta.

Na dve nekonečne nebezpečné cesty sa pamätám. Raz idúc na neznámom poľskom dostavníku zakopanskými horami; druhý raz vezúc sa cez celú noc hlbokými a bezľudnými hvozdami medzi Švajčiarskom a Franciou. Poľsko-československé hvozdy sú plné zbojníkmi a pochmurnými horskými krčmičkami. Za naším povozom nieraz sa ozvaly významné hvizdy, na ktoré môj nič dobrého neveštiaci vozka odpovedal a nieraz skočil horský chlap do môjho koča, posvietil mi do tvári, a zas soskočil. Inokedy idúc zas alpskými hvozdami, strieľali za nami a keď sme nieraz nevedeli medzi sto križujúcimi sa cestami vyznať sa, najali sme si šoféra-vodiča, ktorý by nás zaviedol do spletitých ulíc parížskych periférií. Ovšem, nieraz sa nám stalo, že sme boli cudzími autami alebo dráhami pretrhnutí a stratili sme sa jeden od druhého.

Po mojich cestách po cudzine mal som obyčaj v hlavných mestách prvú návštevu spraviť našim československým diplomatickým zástupcom, z ktorých nejeden mi dal k dispozícii nielen svoje auto, ale aj svojho legačného tajomníka, ktorý mi potom získal prístup všade. Tak zaviedli ma na audienciu k prezidentovi Spojených štátov i do senátu Unie, kde som obdivoval nonchalanciu pánov senátorov, ktorí sedeli na shromaždení s vystretými nohami ponad hlavy svojich kolegov. Bol som prijatý prezidentom Poľska Mosćickým i maršalom Pilsudským. S úľubou navštevoval som všade aj katolíckych biskupov a použil som týchto návštev k budeniu sympatií i k lepšej informácii o našej republike. Tak prijal ma varšavský kardinál Kakowský, staručký Slavian — arcibiskup ľvovský Szczepticky, lublinský biskup a iní cirkevní hodnostári. Predstavy týchto pánov o našej republike boly hrozné. Spytovali sa ma, či je u nás už rozluka skutočne prevedená? či je pravda, že poľským majiteľom odobrali už všetky pozemky? Grófa Zamoyského len preto, že je Poliakom, že už celkom rozparcelovali. Mal som mnoho práce, kým som týchto hodnostárov donútil aspoň o niečo miernejšie náhľady prechovávať o našom štáte a vláde. Náš veľký dobrodej Jehlička nakládol tam už svoje kukučie vajíčka!

V živote ľudskom udávajú sa občas podivné udalosti, ktoré si prirodzeným vývinom vysvetliť nijak nemožno. Taká udalosť sa udala aj v mojej bojnickej domácnosti. Asi deväťročné nevinné dievčatko, veľmi chudobných rodičov, chystalo sa nám z jari pásť mladé húsatká. Bol práve slnečný deň a dievčatko sa prišlo po prvýkrát oboznámiť so svojimi budúcimi chránenkami. Na brale mojej fary, asi štyricať metrov vysokom, mám trávniček, špargľovňu i vinohrádok len jednoduchými kolovými palesákmi ohradené. V hlbokosti je moja záhrada a za jej plotom obecný pasienok husí. Stará hus v obecnom kŕdli zagagotala a jej zas odpovedala moja stará hus. Zrazu, hnaná túžbou za svojimi družkami, pustila sa na krídlach smerom k obecným husiam. Jej päť malých húseniec to zbadalo a pohlo sa za matkou. Nevediac ešte užiť svojich nevyspelých krídiel, skĺzly sa do priepasti, čo zbadajúc preľakané dievčatko, inštinktívne sa aj ono sošmyklo dolu strmým brehom a spadlo do hlbokej priepasti. Pasáci obecných husí vidiac to z diaľky, prerazili plot a s krikom utekali na miesto, kde videli padať svoju kamarátku. Krikom týmto upozornili v záhrade pracujúcu jej tetku, ktorá bez duše uteká pod skalu a stretne už plačúce dievčatko, bez jednej topánky a v zástere nesúce pobité husky. Dievčatku sa pádom týmto nič nestalo, len nepatrná odrenina na bočku. Na druhý deň už išla do školy. Na brale postavil som tomuto neobyčajnému prípadu pekný pamätník s obrazom anjela strážcu a s nápisom: „Z tejto výšiny — spadlo 17. VI. 1933 nevinné dievčatko Anastázia Špetková bez úrazu, lebo ju anjel strážca zachránil.“

*

Šesdesiat liet! Veľká epocha v živote jednotlivcovom. A to nie len u ľudí, ktorí dojedajú svoj životný chlieb v každodennom zápase o jestvovanie, ale tým významnejšia sa mi zdá u muža, ktorý sa musel preboriť cez tisíceré prekážky i prekvapujúce zvraty života. Dnes cítim sa akoby som stál na vysokej čierťaži života. Na jednej strane vidím panorama prejdenej už životnej dráhy, so všetkými zážitkami mladosti, zápasmi mužských liet i započatej staroby. Na druhej strane čierťaže vidím večernou zorou a tmavofialovými oblakmi zastrenú budúcnosť, o ktorej len sám dobrý Boh vie, čo skrýva. Korím sa pred obdivuhodným riadením Božej Prozreteľnosti v svojom živote. Nezlomná viera v nej, horiaca láska k rodu a k jeho stelesneniu, neochvejná vernosť k životadarnej Československej republike, nekompromisná vernosť k svetlým tradíciam buditeľských generácií slovenských a k ich kresťansko-slovanským ideálom, to boly, sú i budú jagavými hviezdami môjho pohnutého života.

S tejto dráhy som cez dlhú tú dobu aspoň vedome nikdy neodbočil. Prevrat ma v ničom nezmenil, veď nad očakávanie uskutočnil moje životné ideály a mne sa dostalo v plnej miere toho nekonečného zadosťučinenia, spolupracovať na ich uskutočnení. Mám teda tisíc príčin z vďačného srdca dnes s biblickým Simeonom zaspievať moje životné Nunc dimittis…

Na tejto dráhe chcem sotrvať, trebárs by som na nej ostal osamotený, až do skonania verne a konzekventne, ba ako svet o mne hovorí, tvrdošijne. Nenanucujúc nikomu svoje presvedčenie, nehádžuc na nikoho kameňom, jestli spásu svojho rodu odlišnou cestou, alespoň poctive vyhľadáva.

Na mojej ceste stretal som sa s neuveriteľnými prekážkami, s mnohými nedorozumeniami, ale aj s nezapomenuteľnými službami srdečného priateľstva i s trpkými urážkami tých, ktorí mi neporozumeli. Všetkým z toho srdca odpúšťam.

Čo mi po tomto všetkom ešte zbýva?

Krátka ešte doba refleksií, posledné akordy žitia a božie milosrdenstvo.

Zdravstvujte, rovesníci!

Zdravstvuj i ty, nositeľko rána, ty drahá slovenská mládež!



[1] Tu spomeniem aj bojnickú rozpomienku na biskupa Moysesa. Za jeho slávneho biskupovania bol bojnickým prepoštom veľký Maďar Jozef Majthényi. Keď mal prísť Moyses do Bojníc birmovať, Majthenyi sa briskne vyslovil: „Pri mojom stole panslavský biskup jesť nebude!“ Načo biskup rozkázal bojnickým birmovancom, aby sa ustanovili do Prievidze. Po čase zlého hospodára Majthényiho biskup postavil pod kuratelu.

[2] Bola to na novom písacom stroji odklepaná výzva k slovenskému duchovenstvu.

[3] O tomto mi písal aj A. Hlinka: „Vre všetko vo mne, keď si len pomyslím na utrpenie Vaše…“ (In litt. 31. XI. 1916.)

[4] Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku. Napísal Karol A. Medvecký. Nákladom vlastným. Tlačené u Jána Páričku v Ružomberku. 1920.

[5] Ludvig in litt. 28. I. 1935.

[6] Memorandum v preklade znie takto:

Memorandum

v záujme omilostenia Jozefa Kačku, býv. donovalského r. k. farára, cirk. spisovateľa a umeleckého zberateľa.

Môj pamätný spis nemôže mať za cieľ do obrany brať skutky Jozefa Kačku, ani najmenej ich vychvaľovať. Súd už vypovedal nad ním svoj výrok a my, verní synovia tejto vlasti, musíme sa pokloniť pred jeho verdiktom a za viníka považovať toho, na koho ľudská spravedlivosť tak tvrdo začiahla. Ale ten, koho takto odsudzujeme, preca len ostáva naším bližným a tragika medzi najpodlejších zločincov na 15 dlhých rokov zavrhnutého a osudom zlomeného vedeckého pracovníka, musí vynútiť cit sústrasti v každom citlivom srdci.

Vychádzajúc z tejto mojej sústrasti, chcel by som apelovať na cit ľudskej sústrasti ku tým, ktorí sú následkom svojho povzneseného postavenia povolaní mierniť mrazivú prísnosť zákona a dľa úpravy Kristovej: Kosť polámanú sviazať, vyhasínajúci kahanec olejom milosrdenstva obživiť. Nekonečné nešťastie nášho nešťastného bližného volá za nekonečným milosrdenstvom! Už stratil svoj úrad, utratil svojich niekoľko ťažko postĺkaných groší, zdravie, duševný mier, dobré meno stratil už na celý život, len jeho srúcaniny by sme mohli už zachrániť, tohoto lepšieho osudu hodného, nešťastného spolubližneho!

Stojac na horeoznačenej platforme, nech mi je dovolené v mene všetko odpúšťajúcej a porozumejúcej lásky k blížnemu aspoň na nasledovné body poukázať:

1. Akokoľvek je oprávnené, aby štát v týchto nebezpečných časoch v stupňovanej miere dozeral na svojich občanov a tým cieľom upotrebil aj mimoriadne opatrenia, v konštitucionálnom štáte preca je povážlivé, aby osoby občianske boly súdené súdmi vojenskými. Táto všeobecne uznávaná zásada vzťahuje sa aj na záležitosť Kačku, a to tým viacej, lebo dľa mojej mienky v tomto prípade pred voj. súdom dokazovanie obžalovaných činov dialo sa mimoriadne slabo. Väčšinou jedným svedkom a priznaním spoluobžalovaného, ktorý bol pre nepríčetnosť oslobodený, považovali dokazovanie Kačkových činov za úplné a na toto by poukazoval výrok jedného zo sudcov „Ja si pre hocijaké sprostosti neberem na svedomie život jedného človeka!“

2. Kačka je z veľkej čiastky obeťou pre degenerovanosť takmer neodbytne sugestívne naň pôsobiaceho donovalského notára. Kačka mu zprvu vyhýbal, ale po mobilizácii sa mu notár stále vtieral a svojimi protištátnymi výrokami ho stále podnecoval, ovlivňoval a sugeroval toho slabého, neskúseného a so svojou farou nespokojného, z nej sa oslobodiť snažiaceho, ale beznádejného farára. Notára titulom nepríčetnosti oslobodili, Kačka znáša odium a následky činov tamtoho. Župa podnikla všetko možné, aby ho zachránila, kým nenašiel sa nik, kto by sa bol zaujal za katolíckeho kňaza.

3. Donovalský ľud nenávidel svojho kňaza od počiatku a preto, že radšej by bol mal za kňaza jeho predchodcu, za dlhú dobu bojkotoval svojho kňaza a túžil oslobodiť sa od tohoto neprívetivého, studeného izbového vedátora. Po mobilizácii tamojší erársky hájnik podnecoval ľud proti nemu, že on privoláva do krajiny Rusov, ktorí by odobrali ich bolestne nastĺkanú bratskú pokladňu. A keď už vec Kačkova bola súdobne pojednávaná a on sám vo vyšetrovacom vezení, hlásal medzi dôverivým ľudom, ze keby sa Kačka z väzenia vyslobodil, všetky značné pravotné trovy padnú na krk obce. Kto zná psychológiu dediny, môže si predstaviť, jako disponovaní Donovalci svedčili proti svojmu kňazovi.

4. Oznamovateľ Kačkov je evanjelického vyznania, proti katolíckym kňazom stále vystupujúci, hodne opilý hájnik. Oznámil ho z nedorozumenia pochádzajúcej pomsty, a tiež preto, že ho pre jeho bohorúhania priciteľne potrestal. Svoje oznámenie neskorej odvolal a zase z nepriateľstva obnovil. Inačej bol pre úradné spreneverenie odvtedy odstránený. Toto všetko vrhá dostatočné svetlo na pohnútky a spoľahlivosť týchto obžalôb.

5. Kačka je vysokovzdelaný spisovateľ estét a ako taký shováral sa s bornirovaným a neumelým týmto ľudom v privysokom štýle rapsodicky a väčšinou roztržite, a ľud ten ho neporozumel, zle rozumel a jeho výpovedi poprekrúcal. Keď ženy pre narukovanie alebo zajatie svojich mužov a synov s plačom chodily za kňazom pre útechu alebo poučenie, a keď ho každý s všetečnosťou znepokojoval otázkami a on na pr. rodine zajatého k uspokojeniu spomenul, že sú Rusi dobráci lebo sú nábožní kresťania, so zajatými zachádzajú ako s bratmi, ony to považovaly za vychvaľovanie Rusov, a keď pod dojmom preniknutia Rusov cez Karpaty v okolí povstala panika, on aby ich utíšil, spomínal im, že Rusi, keby aj sem vnikli, tu by nikomu neublížili, ba každého by ponechali pri jeho živnosti a majetku a udržovali by poriadok — to mu bolo tiež za vinu kladené. A keď prišla do obehu fantastická mapa o rozdelení štátu, uverejnená v Pešti Hirlape a on dopytujúcim sa vysvetľoval, že hľa, naši nepriatelia by nás takto chceli rozkúskovať — vtedy zlomyseľnosť tvrdila, že je to jeho plán a že to aj on chce. Neustále všetečné vypytovanie sa príšerami preplneného ľudu, v spojení s intenzívnym sugerovaním notárovým, tohoto tichého človeka natoľko rozrušily, že — ako v jednom svojom liste píše — „Mám stále zlé sny a cítim sa, ako by som už nebol na tomto svete, myslím stále na vojnu a na hladomor, ktorý predvídam.“ Či sú to nie skôr psychopatické zjavy u Kačku, o veľa viac ako vedomý a premyslený prečin?

6. Pri posúdení Kačkovej záležitosti považujem za veľmi vážne, že sa obvinenia tieto vzťahujú prevažne na delikátne spovedné tajomstvo, pri čom sa katol. kňaz brániť vôbec nemôže, nasledovne Kačka stojí bezbranne proti veľkej čiastke žalovaných skutkov. Ale aj inak nebol vstave vyčerpať možnosti obrany, lebo pod tlakom verejnej mienky veľká čiastka pravotárskeho sboru sa ani neopovážila prevziať jeho právnu obranu a keď ju v poslednom štádiu jednania z úradu aj prevzali, neopovážili sa v jeho záujme energicky vystúpiť.

7. Za potrebné považujem vyzdvihnúť Kačkovu veľkú vzdelanosť a zriedkavé rečové znalosti, veľkú sčítanosť, hlboký umelecký cit, ktorý aj popri veľmi skromnej fare svojou obetivosťou nejeden vzácny umelecký predmet zachránil pre vedu a jeho veľmi cennou sbierkou numismatík a výšivok zabezpečil si vynikajúce miesto medzi domácimi sberateľmi. A popri tom všetkom aký vie byť skromný, dosvedčil v predmluve hrubého sväzku svojich kázní.

8. Považujem za potrebné uvážiť v srdci aj tú okolnosť, že štát je v terajších vojenných biedach pri najlepšej vôli neschopný Kačku za jeho poblúdenie v miere výroku, aký bol proti nemu vynesený, strestať, keďže štátne žaláre ohľadom potravín, odevu a kuriva nemôžu byť v dostatočnej miere zásobené, aby mohly trestancov dľa predpisov hygieny a humanity opatriť, nasledovne slabej sústavy a reumatický Kačka trpí aj vyše mu nameranej miery kontemplovaného trestu a ako som sa dozvedel „od hladu ani spávať nemôže“, čo podkopáva jeho zdravie a znebezpečuje jeho život.

9. V Austrii všetci podobní odsúdenci, u nás tí na rumunských, hraniciach, už obdržali kráľovskú amnestiu a nebolo by snáď spravodlivé, keby práve Kačka, ktorý dosaváď nikdy politického článku nenapísal, na politickom shromaždení nerečnil, do polit. strany nevstúpil, ktorého nerozmyslené výroky ani najmenej neoslabily vernosť a oduševnenie po bojištiach povinnosť svoju hrdinsky konajúcich slovenských vojakov, bol vylúčený z milosti Apoštolského Kráľa.

Rozpomeňme sa na náreky rabov-predikantov, na kufšteinské elegie, na protivojnovú náladu rokov šesdesiatych a naopak, na nerozvažité výroky doby mobilizačnej, a trebárs na preháňania a zveličovania volebných našich zápasov — a precítime v Kačkovej tragike to, čo je v nej ľudského a nepovedomého.

*

Poukazujúc na horeuvedené dôvody, vec nešťastlivého svojho oltárneho brata do Vašej vysokej priazne porúčajúc, ponížene prosím, ráčte Váš vplyv na vyšších miestach v tom smere použiť, aby Jozef Kačka bol čím prv účastný kráľovského omilostenia a odpustenia ďalšej pokuty, a tiež aby do jeho omilostenia mu Jeho Excelencia pán minister pravosúdia povolil nejaké úlevy, s ktorými by jeho pri živote udržanie a zdravie a dľa možnosti jeho kňazský charakter boly zachované.

S najhlbšou pokorou ostávam najponíženejši služobník Karol Medvecký, r. kat. duchovný.

Na Bacúre (Zvolenská stol.), v mesiaci novembri r. 1917

[7] V krátkosti registrujem prácu, ktorú som v záujme na 15ročný ťažký žalár odsúdeného národovca Kačku z vlastnej iniciatívy podujal. Prvého som zainteresoval mierneho rumunského patriota, pešť. pravotára dra. Alexandra Erdélyiho. Toho som posielal intervenovať ku Kačkovmu konškolárovi, vtedy hl. mešťanostovi dru. Bárczimu. Toto mi však dr. Erdélyi odoprel, ale upravil ma na Košice, kde by som mal nejakú cestu hľadať pri honvédskom súde. (Dr. Erd. in litt. 3. VI. 18.) Obrátil som sa teda sám 27. VII. 18 ku Bárczimu. Tento rozprával sa o veci s voj. trestným referentom, obrstom Császárom, ktorý mu prezradil, že kabinetná kancelária žiadosť o amnestiu s priaznivou signatúrou poslala honv. ministrovi, tento však ju vrátil kab. kancelárii s poznámkou, že Kačka nie je hoden milosti. Odporúča teda podať novú prosbu. (Dr B. in litt. 5. VIII. 18.) Dr. M. Búzalka, farár v Skýcove, bol miláčkom bulh. kráľa Ferdinanda a on požiadal kráľa o intervenciu u Habsburgov, čo mu aj prisľúbil. Vtedy mal predpovedať Koburg, že Česi a Slováci budú raz samostatní. Obrátil som sa aj na niektorých katol. poslancov. Ján Baroš v liste 7. VIII. mi odpovedá, že sa shováral nielen s ministrom honvédov, ale aj s predsedom najvyššieho voj. súdu, maršalom Hohenburgom, ktorí však sa odvolávali na stávajúce zákony, dľa nichž kým vojna trvá, amnestia sa na také prečiny nedáva. Obrátil som sa aj k posl. dru. Giessweinovi, posl. M. Griegerovi a Ernstovi. Vo februári 1919 napísal som maď. memorandum v záležitosti Kačkovho omilostnenia a rozposlal som ho tlačené na všetkých uh. biskupov, ministrov, županov a poslancov. Prvý následok bol výnos koš. voj. prokuratúry o možnosti obnovenia Kačkovej trestnej pravoty, ďalej to, že sa všetci maď. ľud. poslanci zo Slovenska veci Kačkovej zaujali. Medzitým biskup Radnai vyzval Kačku, aby sa pre infamiu facti donovalskej fary zriekol. Kačka v klasicky odôvodnenom prípise na biskupa infamiu odmietol, ale fary sa zriekol. (In litt. 3. III. 18.) Obrátil som sa aj k duchovnému väzenia, ktorý ma uspokojuje o stave väzňa Kačku. (In litt. 25. IV. 18.) Dľa Kačkovej žiadosti vyhľadal som osobne jeho spolužiakov dra Bárcziho, dra F. Kučeru a dra Bart. Véga. (J. K. in litt. 8. III. 18.) Na Kačku upozornil som aj v súsedstve väzenia bývajúcu vznešenú národovkyňu, pi. Ľud. Šimkovú z Fraštáku, ktorá keď som ja už potraviny Kačkovi posielať nemohol, posielala mu častejšie, ba Kačku vo väzení aj navštívila. (L. Š. in litt. 21. VI. 18.) Získal som aj spolučinnosť farára Stanislava Kianičku, ktorý sa obrátil o pomoc k posl. Rakovszkému. Cestou dr. Búzalku znovu uchádzal som sa o intervenciu bulh. kráľa. (Dr. B. in litt. 28. VI. 18..) Do veci som, pripriahol aj dra E. Stodolu. Z väzenia píše mi Kačka II. IX. 18. radostný a nádejeplný list o skorom vyslobodení následkom mojich krokov. Zainteresoval som aj nášho viedenského konzula Kornela Stodolu, ktorý zas cestou jezuitu P. Colba a kard. Csernocha chcel Kačkovi pomôcť. (K. St. in litt. 17. IX) 2. XI. sa Kačka vyslobodil z väzenia. Jedna z prvých mojich starostí v cirk. referáte bolo čiastočné odškodnenie Kačkovo. Poukázal som mu všetky maďarskou vládou mu nesprávne zadržané kongruy v jednom obnose.

[8] A. Hlinka in litt. 3. VIII. 1916.

[9] A.Hlinka, in litt. 25. IV. 1918.

[10] Ja zadržal som vtedy hojne navštívené shromaždenia v Svätom Kríži n. Hronom, na Bacúrove, v Podzámčoku pri Dobronivej, na Tŕni aj inde. Oduševnenie i súhlas obyvateľstva boly veľké.

[11] Hlinkov prípis kontrasignoval ako tajomník z väzenia sa vrátivší Jozef Kačka.

[12] Dekrét môjho menovania znel veľmi lakonicky: „Minister Československej republiky s plnou mocou pre Slovensko. Žilina, dňa 30. prosinca 1918, číslo 249/918. Pán K. A. Medvecký, vládny poradca, Turč. Sv. Martin. Ráčte sa dostaviť do Žiliny a vybaviť záležitosti svojho rezortu. Minister: Dr. Šrobár. (M. P.)“

[13] Dr. Alojz Kolísek, in litt. 11. XII. 1919.

[14] Dľa mojich zápiskov boli zvolení nasledujúci: Za Oravu: Ján Vojtaššák, Ferko Skyčák, za Liptov: A. Hlinka, Ján Janček st., za Turiec: Stan. Kianička a Joz. Országh, za Trenčín: dr. K. Kmeť, dr. Jur. Mičura, za Tekov: dr. M. Buzalka, Št. Šovčik, za Zvolen: K. A. Medvecký a A. Parašin, za Hont: Št. Ravasz, Ján Krajčík, za Novohrad: Ignác Lihosith, J. Nosáľ, za Gemer: dr. P. Žiška, dr. J. Kovalík, za Spiš: Ľ. Moyš, J. Hanuľa, za Šariš: J. Čársky, M. Murín, za Abanovohrad: dr. Št. Demeter, Ján Straka, za Zemplín: Št. Onderčo, dr. E. Tvrdý, za Nitru: dr. Fr. Jehlička, dr. Bertovič, za Prešporok: K. Nečesálek, dr. P. Blaho, za Pešť: dr. Pavel Žiška, Ján Selecký, za Viedeň: dr. Ľ. Okánik, dr. Ján Brežný, za rehoľníkov: Volfgang Medlen, Ferdiš Juriga, za teologickú fakultu: msgr. M. Blaha, H. Herold a Fr. Mesík.

[15] Zápisnica o audiencii u prezidenta republiky.

Audiencia u prezidenta republiky T. G. Masaryka o 12. hod. dňa 18. januára na Hradčanoch v Prahe.

Prezident vľúdne uvítal vládneho poradcu K. A. Medveckého a jeho sprievodcu dra. Jána Kovalíka, ktorého mu poradca predstavil. Poradca spomenul fakt, že cudzorodá maďarská hierarchia je ohrožením záujmov štátnych i cirkevných a preto má byť okamžite odstránená. Tým cieľom vyslala porada čelnejších slovenských katolíckych mužov, K. A Medveckého a dra Kovalíka k pápežskému nunciovi žiadať okamžité odstránenie týchto biskupov. Keď toto rečník oznámil svojmu šéfovi, ministrovi Šrobárovi, tento vyslovil žiadosť, aby rečník prv skonferoval vec s p. prezidentom a spolu ho požiadali o vyjavenie svojich intencií voči katolíckej cirkvi. Na to požiadal ešte slovo pre dra. Kovalíka. Dr. Kovalík predniesol p. prezidentovi smýšľanie a žiadosti 1/2 3 milionového národa slovenských katolíkov, upozorňoval na oddanosť katolíckeho ľudu k československému štátu a osobe p. prezidenta, na ochotu spolupráce pri budovaní mocného československého štátu, na tisícročné hlboké náboženské presvedčenie slovenského katolíckeho národa a prosil p. prezidenta, aby sa šetrilo toto náboženské presvedčenie a cirkevné ustanovizne a aby nebola nešetrnými rukami dotknutá viera, ktorá nebude hatiť, ale povzbudzovať k postupu v kultúre. Katolícky národ prosí, aby štát neurčil svoj pomer k cirkvi dľa francúzskeho spôsobu, ale dľa tisícročného presvedčenia slovenského katolíckeho ľudu.

Pán prezident blahosklonne vypočul obe prednášky a poznamenal: Za dobré uznáva predbežne len súkromne a v mene slovenského katolíckeho občianstva vyhľadať páp. nuncia vo Viedni a informovať ho o tom, že je potrebné složenie týchto biskupov a vymenovanie slovenských biskupov a že si štát československý žiada aj úradne vstúpiť do styku so Sv. Stolicou tým cieľom, aby cirkevné otázky boly riešené v usrozumení so Sv. Stolicou. Žiadal si, aby sme ho príležitostne informovali o výsledku našej misie u nuncia. Spomenul ďalej, že dľa jemu dobre známych amerických vzorov bude sa aj u nás musieť odlúčiť cirkev od štátu, čo on nepovažuje za krok cirkvi nepriateľský, keďže cirkev bude môcť slúžiť svojim účelom bez štátneho zneužívania. Ináč, — pokračoval, — americkí slovenskí katolíci zamýšľajú vyslať na Slovensko misiu, ktorá bude informovať dľa tamojších skúseností tunajších katolíckych faktorov o tamojších cirkevných pomeroch. Cirkevné otázky sa nebudú riešiť bez vedomosti katolíkov. Cirkevné majetky ostanú cirkvi. Tie štát neodobere, ako ani iný cudzí majetok nechce odobrať.

Poradca Medvecký podotknul, že by si slovenskí katolíci želali, aby tie majetky alebo ich protihodnota bola prepustená na kultúrno-cirkevné ciele budúcej katolíckej autonomii.

Na slová dra. Kovalíka poznamenal p. prezident, že žiadosti Slovenska budú výnimečne rešpektované a čo príklad uviedol návrh zákona o manželstve, kde je Slovensko výslovne vyňaté. Štát nechce hatiť účinkovanie cirkvi. On si je dobre povedomý toho, že je prevažná väčšina slovenského i českého obyvateľstva katolícka a tak ich záujmy musia byť rešpektované. Opytuje sa, ako si predstavujeme vyučovanie náboženstva na školách, na čo dr. Kovalík odpovedal, že katolícky národ si žiada, aby bolo náboženstvo v školách obligátne vyučované, ako základ dobrobytu štátu oproti prevratom, ohrožujúcim štát.

Po priaznivom prijatí poznámky K. A. Medvecký nadhodil nariadenie min. Habrmana, kde sa vyhlasuje náboženstvo za neobligátny predmet a vylučuje sa takmer zo školských miestností. Prezident vyslovil mienku, že nemyslí, že by sa to vzťahovalo na Slovensko, k čomu obaja dodali, že by takéto pokračovanie vzbudilo na Slovensku ten najostrejší odpor. Medvecký spomenul početné ním odbývané ľudové shromaždenia, v ktorých jeho oduševňujúce slová husto bývaly pretrhávané otázkami ľudu, ustarosteného o to, čo bude s jeho cirkvou a s jeho náboženskou školou? Priaznivé deklarácie p. prezidenta prijali delegáti s prizvukovaním toho, že to vzbudí veľkú radosť a uspokojenie na Slovensku.

K. A. Medvecký v. r.

Dr. Kovalík v. r.

[16] Audiencia u páp. nuncia vo Viedni dňa 20. januára 1919.

Ustanovil sa vládny poradca vo veciach cirkevných záležitostí a dr. Ján Kovalík ako zastupiteľ svetských katolíkov slovenských.

Delegátov prijal msgre. Micara a vyše dve hodiny konferoval s nimi o nasledovnom: Poradca Medvecký rozložil povážlivý stav slov. katolicizmu a poukázal na fakt, že maď. vládou menovaní cudzorodí biskupi nerobia zadosť svojim povinnostiam, preto by bolo žiaducné, aby Sv. Stolica učinila primerané kroky k sanácii tohoto už nemožného stavu. Predporada slov. katolíkov vrúcne a rozhodne žiada, aby títo biskupi boli čím rýchlejšie prinútení k zaďakovaniu, poneváč sú k tomu dostatočné kanonické príčiny. Pri tej príležitosti oddal memorandum o tejto záležitosti, sostavené a podpísané čelnejšími katolíckymi kňazmi. Ďalej žiadal, aby sa z kláštorov na Slovensku utvorily osobitné provincie, aby sa mnísi a mníšky poprekladali podľa národnosti, menovite, aby sa generál františkánskeho rádu čím skorej upravil k znovuvzkrieseniu slovenskej provincie, ktorá by obsahovala všetky slov. kláštory patričnej rehole.

Dr. Kovalík v mene svetského katolíctva slovenského dôrazne prosil, aby v záujme katolíckeho ľudu slovenského, ktorý je tak hlbokého náboženského cítenia a s celou dušou oddaný Sv. Stolici, otázka slovenských biskupov čím skôr vybavená bola slov. ľudu priaznive bez ďalšieho otáľania. Uditore uznajúc za správne vývody oboch rečníkov, sľúbil hneď vec oznámiť p. nunciovi a spolu určili čas audiencie u pána nuncia na poludnie.

P. nuncius prijal oboch delegátov veľmi blahosklonne. Poradca Medvecký ako aj dr. Kovalík opätovne predostreli horeuvedenú prosbu, poukázali na veľké a nebezpečné následky toho, keby sa riešenie tejto veci ešte naďalej odkladalo, spolu navrhovali, aby s prvým zriadením katolíckych vecí na Slovensku bol poverený košický biskup Fischer Colbrie, ako jediný z dosavádnych biskupov, ktorý sa zaujal slovenskej veci a požíva úctu a dôveru celého slov. katolíctva.

P. nuncius odpovedajúc obom delegátom, uznal dôvody rečníkov a vážnosť ich požiadavôk a ubezpečoval, že s celou dušou je oddaný našej záležitosti, že ju ešte dnes predostre Sv. Stolici, a poveril Medveckého, aby p. biskupa telegraficky poprosil, aby sa čím skôr ustanovil u p. nuncia. Delegáti získali si tú impresiu zo všetkého, že so strany nunciatúry bude táto vec vybavená bezodkladne a dľa ich intencií.

Medvecký, zapisovateľ.

[17] Zápisnica shromaždenia slovenskej Kňazskej rady dňa 21. jan. 1919 v miestnostiach františkánskeho kláštora v Žiline.

Prítomných do 100 rím. kat. kňazov a 3 svetskí katolíci.

Predseda Andrej Hlinka, zapisovateľ K. A. Medvecký, uhodnoveritelia: Tomáš Ružička a dr. Jehlička.

Predseda uvítajúc shromaždených, spomína, že si slovenskí evanjelici svoju starú autonomiu vyzdvihli, ale súčasne založili si novú, slovenskú. Sú rozhodne proti rozluke štátu od cirkvi a svoje fundacie si nevydajú. Minister dr. Šrobár sdelil rečníkovi, že rozluka sotva bude pred 5 rokmi, učitelia ostanú asi všetci, autonomia bude rešpektovaná. K dennému poriadku prehovoril Juriga, vytýkajúc, že v pozvánke predmety neboly udané. Po uspokojivej odpovedi predsedu A. Hlinku referoval o memorande katolíckeho kňazstva k ministerstvu. Medzitým ozval sa zástupca podkarpatských Rusov, žiadajúc o súčinnosť so Slovákmi. Shromaždenie i slovami predsedu s veľkým nadšením víta bratov Rusínov. K memorandu hovorí dr. Buday o pomere štátu k cirkvi. O patronáte tvrdí, že by si ho mohla republika získať od Sv. Stolice konkordátom. Juriga je nespokojný s osnovou, chcejúc videť tam prizvukované aj práva katol. ľudu. Otroctvo kaplánske chce zrušiť; chybuje tam právo slovenčiny v bohoslužbe. Žiada zrušenie celibátu, zdarma odbavovanie cirk. obradov, uniu s pravoslávnymi s užívaním kalicha.

Vo veľkom protirečení bere slovo referent Jehlička, prizvukujúc, že v referáte bola pragmatika kaplánov spomenutá; voľba kňazov by bola nebezpečná; otázka celibátu nepatrí dnes pred vládu; reč ľudu mimo sv. omše by nebola Rímu neprijateľná. Dr. Kovalík spomína, že by p. prezident Masaryk žiadal si prísť do dipl. stykov s rímskou Stolicou a tak aj nuncius. Napomína k shode. Na čo Juriga prijme referát, ale podržuje si právo žiadosti slovenských katolíkov neskoršie stipulovať. Referát sa jednohlasne prijal. Zvolená bola permanentná komisia na vyjednávanie s vládou: referent K. A. Medvecký, dr. Kmeťko, dr. Buday, dr. Jehlička a A. Hlinka.

O sociálnej otázke prehovoril dr. Kmeťko. Odporúča časopis „Čech“. Líči naše stanovisko voči proletariátu a delníctvu a k agitáciam medzi nimi odporúča F. Jurigu. Tento reflektujúc na rečníka, osvedčuje sa, že so starými ľuďmi a so zpiatočníckymi ideami nie je náklonný spolupracovať.

O organizácii politickej hovorí A. Hlinka a spomína založenie slov. ľud. strany, odvrhuje upodozrievania „Ľud. Novín“ a spomína potrebu priťahovať každého k spoločnej práci medzi ľudom. P. Stejskal donáša a tlmočí pozdrav Čsl. jednoty kňazskej a vyzýva k vstúpeniu do Jednoty i k predplácaniu jej orgánu. Usnesené vstúpiť s Jednotou do vzájomnosti, lež naprosté splynutie má technické obtiaže. Juriga dôvodí za slobodnú cirkev v slobodnom štáte. K. A. Medvecký prečítal referát o audiencii dňa 18. t. m. u prezidenta Masaryka. Predseda ďakuje referentovi i jeho spoločníkovi drovi. Kovalíkovi za ustávanie v záujme katolíckej veci a za referát. Prečítané a ad acta položené návrhy Andreja Cvinčeka. Bubnič odporúča po biskupstvách kňazské porady. Sahulčík vyzýva k upisovaniu účastín „Slováka“, proti čomu robí námietky Uhrík, ale odporúča radšej častejšie shromaždenie ľudu. Pucha odporúča tlačový výbor ako aj sociálny. Dr. Gallo dôvodí proti podrývaniu dôvery voči kňazstvu v „Ľud. Novinách“. Fundárek pýta sa, čo robiť proti násilnostiam soc. demokratov proti slov. kat. robotníctvu. Dr. Kovalík prosí dr. E. Tvrdého, aby prevzal vedenie kresť. robotníctva a jeho obranu. Tvrdý líči hrozné pomery v žilinských dielňach a na okolí. Dr. Žiška referuje akési informácie so strany maď. katolíckych kruhov zvlášť ohľadom seminárov. Žiada tiež slobodnú cirkev v slob. štáte. Navrhuje tiež požiadať Rím dať ľudu právo zasahovať do voľby biskupov; žiada vyslať výbor k organizovaniu kresť. demokracie. Do výboru zvolení: T. Ružička, dr. Tvrdý a dr. Kmeťko.

S týmto sa shromaždenie zakončilo.

Dané ako vyššie.

Uhodnoverňujeme:

Dr. Fraňo Jehlička v. r.

Tomáš Ružička v. r.

K. A. Medvecký, zapisovateľ.

[18] Zápisnica

porady v cirkev. záležitostiach v Žiline dňa 22. januára 1919 o 10. hodine v miestnostiach reálky.

A. Hlinka uvítal ministra a oddal mu slovo. Po obšírnom prívete minister vyzval ku konštituovaniu porady. Predseda Hlinka ohradzuje sa, akoby kňazstvo malo účasť v rozširovaní poplašných chýrov. Je to práca nepriateľov.

Memorandum prečítal dr. Jehlička. Juriga k prvému bodu prehovoril, nepovažujúc memorandum za všeobecný náhľad slov. kat. ľudu, ale len kliky ružomberskej. Kňazstvo moravskej doliny celkom inak smýšľa. Chybuje tu tretí faktor náboženského života: ľud a jeho práva. Práva, ktoré zanikly s uhorským štátom, majú byť oddané ľudu. Katolícky ľud chce byť slobodný od vplyvu štátu na základe sebaurčovacieho práva. Bez opýtania ľudu nemá sa o ľude rozhodovať. Keď spomína teror, shromaždenie protestovalo. Žiada, aby miesto latinčiny bola uvedená reč slovenská. Žiada zrušenie celibátu. Cirkev má byť úplne slobodná, samostatná, aby nielen kňazstvo rozhodovalo, ale aj ľud. Všeľudské práva nedajte ubíjať v cirkvi. Rovnoprávnosť v cirkvi, bezplatné udeľovanie milostí a zrušenie štoly. Vývin myšlienkového rozvoja v cirkvi. Teokratickej autokracie nadužívanie, odobranie všeobecných ľudských práv. Difikultuje nedostatočný spôsob svolania a chce podať v mene svojich stúpencov nové memorandum, dodatok. Hlinka spomína, že je to memorandum celého Slovenska. P. Onderčo hovoril, že Juriga chce slov. ľud trhať. To isté ako Dvorčák robí aj Juriga. Sme všetci katolíci. Ideálny človek galopiruje. Chce ostať na pevnom stanovisku. Na memorande nenachádza nič dobrého, ale svoje neprichystal. Ľud nemôže mať v náboženských otázkach sebaurčovacie právo. Čo bude, keď sa my nevieme dohodnúť a pôjdeme s otázkami pred ľud? Čo sa týka slovenčiny v cirkvi, môžu nastať nové doby a vtedy by bola reč národná škodná. Praje si jednomyseľnosť. Dr. Tiso odvoláva urážku proti Jurigovi. Juriga sa ohradzuje proti urážke Dvorčákovcov. Dr. Kmeťko spomína, že shromaždenie toto reprezentuje celý slov. kat. ľud. Žiada vývod, či dostane kňazstvo kongruu a kvinkvenalky. Žiada, aby kňazstvo složilo sľub vernosti čsl. štátu. Minister spomína, že vláda prevzala všetky zaviazanosti štátu uhorského. Vec predostre fin. ministerstvu. Sľub vernosti má referent po dištriktoch previesť. Dr. Kolísek chce vždy za Slovákov sa boriť. Je tu len porada kňazov, ktorí podávajú ministrovi memorandum. Iné by bolo, keby sme boli svolaní k debatám dogmatickým. Spomína, ze kňazi sú za najväčšie práva slovenčiny v bohoslužbe. V Čechách je mocný pohyb za zrušenie celibátu. Formálne nesprávne bolo, že sa dnes nadhodila debata o veciach, ktoré nepatria pred ministra, ale pred diec. synody.

Ref. Jehlička odpovedá na námietky Jurigu. Odvoláva sa na nemožnosť plebiscitu dnes a ohradzuje sa proti výtke, akoby memorandum bolo ojedinelé. Nato sa v čítaní memoranda pokračuje. Vládny referent Štefánek chce podať vývody o školskej otázke.

Všetko konal v duchu kresťanskom bez averzie proti katolíctvu. Stojíme na stanovisku laickej školy, vývoja zoštátnenia škôl, dľa M. Terezie: škola „non este ecclesiasticum“. Nechcú znásilniť školu a kresťanskú výchovu. Aj cirkve aj jednotlivci budú mať právo zakladať školy. Dnes len čo do formy sú školy konfesionálne, žiada, aby tie práva, čo mal starý štát, aj novému štátu dopriať. Školy musia byť národné, slovenské. Neverí, že by bolo možno všade dosadiť národných učiteľov. Odnárodnenie 4/5 kat. kňazov a všetkých učiteľov núka k opatrnosti. Chce humánne pokračovať proti nesúcim. Dôveryhodný kňaz a mních bude tu vítaný; kto nehoden, musí ísť preč. Otázka teologickej fakulty bude priaznive riešená, len nebrať maďarských profesorov. Predseda vyslovuje vďaku referentovi, len odporúča českých mníchov k aplikovaniu. Dr. Kovalík reaguje na výtky Jurigu proti nedemokratickosti kňazstva. Ukáže, že ľud stvorením autonomie dostane svoje práva.

K. A. Medvecký, zapisovateľ.

[19] Z vlastnoručného rukopisu podávam tento koncept:

Vysokodôstojný Pane Biskupe! Dňa 2. februára t. r. referoval mi p. dr. Jehlička o jeho návšteve u Vašej Vysokodôstojnosti, konanej 31. januára v Košiciach.

S radosťou som sa dozvedel o Vašom vymenovaní za apoštol. delegáta pre Slovensko a gratulujem srdečne k tejto hodnosti.

Čo sa týka odkazov, skrze p. Jehličku mne poslaných, odpovedám v nasledovnom:

Úradne berem v známosť, že Vaša Vysokodôstojnosť bude robiť hneď kroky, aby zaďakovanie sa p. Vilhelma Battyányiho, biskupa nitrianskeho, v Ríme prijaté bolo.

Hneď požiadam p. ministra dra Šrobára, aby v záujme národa a cirkvi žiadal u ap. nuncia sosadenie pp. biskupov Alexandra Púrryho a Wolfganga Radnaiho. Vaše námietky proti týmto dvom hodnostárom pripojím k listu p. ministra. Spolu prosím Vašu Excelenciu, aby ste v tom istom smysle bezodkladne písali p. ap. nunciusovi, jako ste to p. dr. Jehličkovi sľúbiť ráčili.

Čo sa ale ostatných relácii p. Jehličku týka, ktoré z Košíc doniesol, povinný som poznamenať, že nie sú uspokojujúce. Prevádzanie úradu apošt. delegáta, také, jako si to Vaša Excelencia predstavuje, nie je dosť energičné.

Veď na to sme si Vás žiadali už i tak dosť pozde za ap. delegáta, aby sa v našej cirkvi konečne poriadky začali robiť, a to radikálne. Svrchovaný čas je, aby hneď boli poslaní ap. administrátori ku všetkým Vašim biskupom bez výnimky a bez ohľadu na to, či sa jeden alebo druhý z nich poďakovať mieni alebo nemieni. Potrebné je to: a) v záujme cirkevných majetkov, aby administrátori na ich manipulovanie dozerať mohli; b) i preto, lebo na poli cirkevnom mnoho je pozostatkov starého maďarizačného systému a týchto pozostatky odpratať povolaní budú ap. administrátori; c) i v školských otázkach potrebné je ich energičné zakročenie; d) slovenskí katolíci už teraz majú budovať svoju autonomiu. Apoštolskí administrátori už s auktoritou na tomto diele pracovali, doterajší p. biskupi ale ani sa do tejto práce nemajú a vláda s nimi nikdy vyjednávať nebude.

Preto i do Rožňavy hneď treba vymenovať administrátora, jako i do Trnavy, bo p. Osvald je už na takéto veci pristarý, slabý.

Vláda čaká od Vás energičné vystupovanie a katolícke kňazstvo tiež. Kolegialita je pekná vec, ale nad kolegialitou stoja o mnoho vážnejšie veci: záujem národa a cirkvi.

Boli by sme si mohli žiadať za apošt. delegáta niektorého hodnostára z Moravy alebo z Čiech, avšak nemienili sme to, poneváč sme dôverovali, že energične budete pokračovať v usporiadaní cirkevných pomerov. Bolo by nám veľmi ľúto, keby povstala proti Vám nálada a keby Slováci žiadali si iného delegáta namiesto Vás.

Konečne potrebný je so stránky Vašej Vysokodôstojnosti rozhodný krok už aj preto, aby sa vláda do týchto cirkevných záležitostí nemiešala a takto v našej budúcej autonomii snáď nešťastný precedens nestvorila.

Uctive prosím teda Vašu Excelenciu jednať rýchle a energične. Prvým krokom, ktorý slovenskí katolíci od Vás očakávajú, je, aby na čelo všetkým diecézam na Slovensku boli hneď postavení slovenskí mužovia za administrátorov a potom hneď sa robily kroky, aby starí, nehodní hodnostári čím prv odstránení boli.

[20] „Čo mi píšeš o Fischerovi, o tom nemal som ešte vedomosti, len by som si žiadal, keby sa čím skorej tak stalo. Ten pán nás, myslím, chcel previesť cez môstok. Nie, nezaslúži ani jeden z tých pánov, aby na svojom mieste ostával, vidím, neprial nám ani F., dokázalo sa, že nebol úprimný. Keby mu bolo záležalo na našej veci, bol by expres pýtal postavenie administrátorov. Veď súria vážne veci a všetko stagnuje. Zriadenie centrálneho semenišťa je preca prácou nie z dnes na zajtra, a to previesť nie je možno iba na nových základoch: autonomia, zriadenie kňazských dôchodkov, scentralizovanie cirk. majetkov. Ohromná práca a nič sa nedeje. Kňazi repcú, že nejde ani kongrua, ani vekový príspevok. Maďaróni smejú sa i ďalej, že sú to len naše utópie o tomto štátnom útvare, keď vidia, že starý režim trvá stále, na cirk. poli nedeje sa vôbec zmena. Naši cirk. učitelia sú tiež znechutení pre platy, keď neide iniciatíva všetko od hora. Ty preca jediný nie si vstave prekonať prácu, ktorú by malo konať päť bisk. kancelárií. A preto ani nemôžeme pokročiť, kým sa nepohne voz riadnej diec. administrácie v Čsl. republike! Prosím Ťa, požiadaj si p. dr. Jehličku na každý pád, aby Ti bol, keď už tam stále bydlí, na koľkej-toľkej pomoci čo do vybavenia týchto súrnych našich cirk. záležitostí. Traktuj tú záležitosť tou Tebe vlastnou energiou a ráznosťou. Černochovi netreba dať pardon; už aj preto nie, že naši maďarónski biskupi majú mnoho na svedomí z minulosti, že my, slov. katolíci, sme dnes taki biedni a duševne chudobní.“ (I. Vojt., in litt. 7. III. 1919.)

[21] Aby som ostal verný pravde, poznamenávam tu, že zo slovenských kňazov jediný Hlinka neschvaľoval odstránenie maďarských biskupov s odôvodnením: „Dnes to im spravia, zajtra to spravia nám.“

[22] Nie je teda správne tvrdenie niekoľkých zainteresovaných kruhov ako by som odstránenie maď. biskupov vláde ja bol radil, patričný dekret ja či podpísal, či im doručil, alebo akokoľvek pozitívne účasť bral v ich odstránení. Kto niekoho predom upozorní na zamýšľaný krok tretej osoby (moci), nie je výkonným orgánom. Ako cirk. referent nebol som ani členom vlády, ani výkonným jej orgánom.

[23] Bratislava, dňa 6. marca 1919.

Dôstojný Pane!

V týchto búrlivých prechodných časoch, kde svetom nielen idey, ale tým viac ľudské náruživosti hýbu, svrchovane potrebné je, aby aspoň naše kňazstvo jasne, nezakalene, nepredpojate videlo pravý stav vecí. Paroxizmus feudálneho militarizmu minulosti prirodzene vyvolal reakciu socialistickej diktatúry so všetkými zlými, cirkvi nebezpečnými následkami. Táto vlna je teraz na vrcholi v celej Europe, a národy i štáty, akoby licitujú jeden na druhého v smere krajného radikalizmu. Verme, že to dlho nepotrvá a bezuzdný radikalizmus zmiernia konzervatívnejšie prúdy. Na nás záleží cieľuvedome, kľudne vyčkať tento obrat; neprovokovať krízy, mierniť protivy a sberať sily k zápasom budúcnosti.

Obzrime sa len, dôstojní Pánovia, okolo seba, aby sme videli, ako stojí vec katolicizmu u našich súsedov? Či nevidíme, ako sa svíja Maďária v najakútnejšej kríze? Semitskí ministri, anarchia a nevyliečiteľný finančný i sociálny rozklad tohoto vo válke porazeného a celým vzdelaným svetom zapovrhnutého, ba diplomaticky podnes neuznaného štátu, ako zlovestní havrani krákajú nad osudom katolicizmu maďarského. Svojich vlastných, domorodých, maďarských biskupov si arretujú; iným zabránili už jarnú sejbu; kláštory a kat. inštitúcie brannou silou prepádajú doma — ale na Slovensku stavajú sa ošemetníci títo čo ochrancovia kat. kňazstva, čo štedrí rozdeľovači rozličných podpôr, a sľubami svojimi i úlisnými cirkulármi sejú medzi slovenským kňazstvom nespokojnosť a svádzajú ho k hnusnej zrade na vlastnom národe, k zrade nad ťažko vydobytou slovenskou slobodou, k štvaniu proti nášmu československému štátu. Som pevne presvedčený, že sa im tento špatný manéver nepodarí. Naše kňazstvo musia najsť tieto veľké časy na výške svojho vznešeného povolania! Dary nás nesvedú, hrozba neskloní! Katolícke kňazstvo bude si povedomé svojej veľkej zodpovednosti pred dejinami a nedá sa sviesť na scestie za Ezavovu šošovicu, špatným egoizmom k zrade najsvätejších záujmov ľudu, z ktorého pochádza, národa, ktorý si po tisícročnom utlačení horko-ťažko založil v spoločnosti svojho brata Čecha spoločnú nádejeplnú domácnosť. Veď kto by nevedel, Pánovia, že osud katolicizmu v novom štáte závisí od toho, koľkú a akú účasť bude mať naše kňazstvo v budovaní, konsolidovaní nášho štátu, a musel by to byť alebo slepec, alebo zradca záujmov katolicizmu, ktorý by sa nebál nešťastnou rukou vbíjať klin nedorozumenia, roztrpčenia medzi cirkev a štát československý.

Sme acephali, siroty bez otcov, lebo tí, ktorých máme, ako minulosť dokázala a prítomnosť jasne svedčí, nie sú našimi ani darom jazykov, ani srdcom. Súrne zriadenie katol. autonomie, otázka katol. výchovy mládeže, znovuzriadenie Ústredného semenišťa, arrendovanie rozkúskovaných biskupství, postavenie teolog. fakulty, zriadenie platov kňazstva, sú otázky nesmierne pálčivé, kde každý prepasený okamih nenahraditeľné škody zapríčiňuje slovenskému katolicizmu, a niet, kto by z povolaných v cirkvi priložil ruky k dielu, lebo ačpráve aj páp. nunciatúra uznáva nemožnosť doterajšej správy slov. diecézí, tieto v márnych a voskrze ničím neodôvodnených nádejach kŕčovite držia sa zpráchnelého už vesla. Na Filipinách španielski biskupi hneď po prevrate prepustili svoje miesta americkým, u nás ostáva nemožné interregnum, akoby nekonečné. Rada slov. kňazov, prípravný výbor katol. autonomie slovenskej, vysoká vláda… (nečitateľný text) maličkosť vyčerpali sme už všetky možné prostriedky k rýchlemu riešeniu tejto nesmierne pálčivej otázky a keď aj nedočkave, preca so synovskou dôverou čakáme rozhodnutie a rýchlu odpomoc od sv. Otca.

A včuľ dovoľte, velební páni Bratia, aby som rekapituloval tie faktá, ktoré nám môžu byť k uspokojivej orientácii.

Predovšetkým citujem prívet istého vysokopostaveného, smerodajného štátnika našej republiky: „Drahí bratia Slováci! Nebojte sa nič o Vaše náboženstvo v budúcom Vašom československom štáte; štát proti náboženstvu pokračovať neide.

Kultúrneho boja štátom vedeného nebude. Československý štát uzavre konkordát s Rímom a pri tom akiste predloží sv. Otcovi pápežovi všetko, čo ľud slovenský si žiada od svojej cirkvi.

Cirkevné majetky nebudú skonfiškované, tak, aby ťarcha bohoslužby padla len na ľud, ale bude prevedená úprava cirkevných veľkostatkov (ako aj svetských) v prospech ľudu a verejných záujmov. Cirkve budú slobodné.

Drahí bratia Slováci! Nebojte sa čs. štátu! Bojte sa Vy viac zostať v štáte uhorskom. Keď som pred krátkym časom bol u jedného staručkého slovenského kňaza shovárať sa o týchto veciach, pokúšal som ho: Dobre, pán farár — že maďarizácia škodí národným a politickým záujmom Slovákov, je síce pravda, ale národnosť nie je unum necessarium — jedno potrebné — pre dušu je hlavná vec náboženstvo… Na to mi odpovedal pán farár: Veď to je tá vec…, maďarizácia nám hádže celú generáciu od 50 rokov diablovi do tlamy… Maďarizácia je nábožensko-mravné nešťastie slovenského ľudu.

Teda, bratia Slováci, bojte sa Vy štátu maďarského, lebo je Vám na nešťastie, na znivočenie tela i duše!“

A k tejto výpovedi družia sa čo vysvetlenie zaiste smerodajnejšie slová vysokováženého prezidenta republiky našej, p. Tomáša Masaryka, povedané nižepodpísanému v prítomnosti zastupiteľa svetských katolíkov slovenských na audiencii dňa 18. jan. t. r. Spomenul tam, že cirkevné otázky nebudú sa bez spolupôsobenia slovenských katolíkov riešiť, že cirkevné majetky ostanú pre cirkev na ciele cirkevne-kultúrne v rukách katolíckej autonomie. Prisľúbil, že túžby slovenských katolíkov budú v našej republike výnimočne rešpektované. Štát nechce hatiť účinkovanie cirkvi, on si je dobre povedomý toho, že je prevažná väčšina obyvateľstva Československa katolícka a tak ich záujmy a city musia byť rešpektované. Konečne vyslovil pán prezident žiadosť, že by sa čím skorej nadviazal priateľský pomer našej republiky k sv. Stolici rímskej. Zodpovedave tejto túžbe, ktorú som ja tlmočil apoštolskému nunciovi viedenskému, Jeho Exelencia koncom februára opätovne navštívil v Prahe p. prezidenta a vyriadil mu pozdrav sv. Otca: „Sv. Otec z celého srdca praje Československej republike mnoho zdaru. Pozdravuje p. prezidenta a ubezpečuje ho, že má k nemu dôveru a úfa, že pomer sv. Stolice k Československej republike bude najlepší.“

Veľký takt a porozumenie citov slovenského katolíctva dokázal prezident Masaryk vtedy, keď národným shromaždením odhlasované niektoré cirkvi nepriaznivé predlohy nepotvrdil a naša československá vláda vtedy, keď pri svojich četách zriadila poľnú duchovnú správu pod vedením dp. Karola Kolíska, ako aj vtedy, keď vojenským veliteľstvám posledne nariadil, aby vojaci všade šetrili náboženské city obyvateľstva.

Kde na vysokých, zodpovedných miestach stojací štátnici toľko porozumenia ukazujú k našim záujmom katolíckym, či je nie prenáhlené, nespravedlivé tvrdenie, akoby nám v našej republike niekto bral náboženstvo? Výčitky tieto na základe ojedinelých faktov niektorých poblúdených jednotlivcov vynašli nepriatelia našej štátnosti a roznášajú ich medzi ľud zčiastky k tomu maďarskou vládou platení štváči, alebo ľudia naivní, alebo pre nesplnené osobné ambície roztrpčení sebci. Cieľ ich je jasný: rozoštvať nás, odvrátiť mysle, sputnať eneržie od práce štátotvornej, oslabiť náš mladý štát a vydať ho na pospas našim odvekým vrahom. V záujme našich veľkých cirkevných záujmov dôrazne vystríham velebné kňazstvo od podobných, cirkvi i stavu nášmu nesmierne škodlivých štvaníc, a voči novej štátnej formácii prosím o bezpodmienečnú lojálnosť.

Spomenúť patrí aj tých olt. Bratov našich, ktorí za predošlého režimu proti ľudu svojmu, proti slov. ohlasovaniu slova Božieho, proti slov. vyučovacej reči, proti oslobodzujúcemu pohybu slov. národovcov, ba aj proti svojim vlastným spolukňazom-Slovákom mečom zášti brojili a v maď. politických stranách pomáhali ujarmovať náš ľud. Smer tento je dnes porazený a oni chtiac-nechtiac musia, budú museť z toho faktu konzekvencie ťahať. Tí, čo sa s fanatizmom Šaula prehrešili proti prirodzeným i Božím právam slovenčiny, je otvorená cesta do Maďárie, ktorej slúžili. I vo vlastnom záujme nech sa utiahnu, uskromnia na najužšie pole svojho duchovného povolania. Toto je neúprosný diktát spravedlivosti a slušnosti.

Tomuto zodpovedave prosím všetkých oltárnych Bratov, aby prestali s maďarskými kázňami a maď. spevy v kostoloch slovenských; dôrazne vystríham pred provokáciami, akých sa ešte aj dnes niektorí dopúšťajú vyspevovaním maďarskej hymny po našich chrámoch Božích; vystríham pred podludným, dnes už vlastizradným obcovaním s maďarským ministerstvom; prečiny to, ktoré nielen že vystavia pachateľa a zrovna aj za kostol svoj zodpovedného duchovného spravedlivým retorziám štátnej moci, ale sú aj cirkvi, nášmu kňazskému stavu i veriacim samým nadmieru škodlivé.

Ďalej žiadam velebné kňazstvo aj o to, aby štátnym medzítkam pri nastávajúcom sčítaní ľudu bolo na všemožnej pomoci, vysvetľujúc svojim veriacim význam tohoto aktu, rozptyľujúc nedôveru nevedomých a poplašnými chýry pomýlených, v páde však, že by ich štátne medzítka požiadaly o osobné zúčastnenie sa pri spočítaní, prosím, aby ste si za občiansku povinnosť považovali úkol takýto prevziať a svedomite vyplniť.

Vláda nariaďuje všetkým dpp. farárom a duchovným farností, aby v nedeľu dňa 6. apríla pri dopoludňajších službách božích, prípadne po kázni, vyhlásili veriacim, že sa bude od 10. apríla počnúc prevádzať sčítanie obyvateľstva, že sa v tom čase má každý rodinný člen doma zdržovať, sčítajúcemu povereníkovi pravdivý vývod dať na všetky predložené mu otázky, poneváč by sa v protivnom páde, zistenom pri prísnom konečnom kontrolovaní popisných hárkov, každý taký podvod alebo zamlčanie čo najprísnejšie trestalo.

Aby z velebného kňazstva a katol. učiteľstva o osude svojich dosavádnych štátnych pôžitkov niekto neorientovaný nebol, mám česť Vám sdeliť, že Československá republika prisľúbila všetky maď. vládou dosaváď na zákonnom podklade poukázané pôžitky do ich definitívneho usporiadania vyplácať i ďalej. Ktokoľvek má teda z vel. kňazstva akékoľvek závislé platy, ráčte sa so slovenskou poistenkou, v ktorej má byť uvedené aj číslo poslednej asignácie maďarskej vlády, na dolupodpísaný referát obrátiť. Prizvukovať ale musím, že vidimovať môžem poistenku len v tom páde, keď sa z došlých dokumentov zistí, že patričný už složil slovom i písmom sľub vernosti k našej republike pred naším povereníkom. Vidimované poistenky obdržia vel. páni zpiatky a príslušný obnos vyplatí sa im v najbližšom bernom úrade.

Velebný Pane! Československý štát je nepodvratnou skutočnosťou, jeho hranice sú aspoň po šírku dnešnej demarkačnej čiary mierovou konferenciou uznané a čo táto ešte na nich zmeniť môže, môže byť len rozšírenie týchže na náš prospech. Zem táto je našou írečitou vlasťou, ľud tento je naším vlastným národom, z ktorého pochádzame, ktorého reč sme všetci ssali zo sladkých úst materinských. Štát tento je nie našou macochou, lež zákonitou tvorbou, utvorenou z božieho riadenia, z potu, sĺz a krvi slovenských martýrov a najlepších synov nášho národa k blahu ľudu nášho. Nuž, odstráňme zo sŕdc i z radov našich všetku zloprajnosť a odstredivosť, ale pričiňme sa súkromným životom i verejným naším účinkovaním dokázať, že sme stĺpmi verejného poriadku, že vychovávame republike našej občanov nábožných, mravných, vzdelaných, pracovitých a verných, a že na lojálnosť katolíckeho kňazstva Československá republika v každých okolnostiach počítať môže.

Porúča sa Vám do modlitieb, oddaný:

Karol A. Medvecký,

vládny referent československého ministerstva s plnou mocou pre Slovensko v záležitostiach cirkevných.

[24] „Čo vo „Vestníku“ o našich cirk. majetkoch píšete, bez všetkých okolkov podpisujem. Ja pred našimi kňazmi hovorievam: Ešte budete Medveckého spomínať inakšie, ako teraz!… O Vašich dobrých úmysloch som nikdy nepochyboval a vždy som si ich vysoko vážil, a to aj pred inými nikdy nezapieral. Rozdiel, ak o takom môžeme hovoriť, medzi nami je len ten, že ja som vo svojich činoch viac viazaný, ako vikár svojmu biskupovi, než Vy, majúc slobodnú ruku… Na farároch, ktorých menujete, nemám viny ja, priniesli si z Ostrihomu písma, ja musel som uviesť ich. Operujem s kňazmi, ktorých som prevzal s vikariátom a som spokojný…“ (Fr. Rich. Osvald, in litt. 20. VI. 1920.)

[25] Kedysi, keď sme žiadali oravské panstvo o prepustenie nám „stoličného kaštieľa“ na ciele sirotínca, bolo nám povedané, či sa v tomto kroku neskrýva nejaká tajná česká propaganda?“ (J. Vojtaššák in litt. 7. III. 1919.) Pri novej situácii, keď som ho prosil o spoluprácu, písal mi: „Ty buď základom a fundamentom. Ja na Tvojom chrbte hotový som, ako mi bude možno, ďalej stavať, príp. Tvojej myšlienke v tej záležitosti stálym nástrojom byť. Jednaj v tom rýchle. Neľutuj si tu dňa ani noci, konečne keď vysilený klesneš pri takej práci, sladké povedomie o vykonanej vznešenej úlohe Ti všetko nahradí tu a vo večnosti Boh.“ (J. V. in litt. 7. III. 19.)

[26] „Mňa sa drobnička o Tebe v „Ľudových“ bôľne dotkla, nemala tam miesta, môže vzbudiť plané mienky v nevedomých a pomiasť aj tých, ktorí sú domestici. Karolko! Myslím, že si prišiel aj Ty na rozhodnutie, ako sme sa boli kedysi v zime cestou z Ružomberka do Veličnej shovárali, že teraz na jar urobíš si s gazdovstvom v Bacúrove konečný poriadok. Veď nemieníš len aj o to väčšie starosti si tropiť a snáď svoje groše na Bacúrove aj s touto jarou do zeme hádzať. Príde Jura, aby si nemal deľby s príp. successormi, prepusť diecéze Bacúrov, nech si ho obrábajú.“ (J. Vojt. in litt. 7. III. 19.)

[27] „Dňa 22. apr. zaraz po shromaždení ružomberskom vydržiaval Hlinka poradu kňazov liptovských pod titulom složenia sľubu vernosti, ač už predtým asi 6 týždňov skoro polovica u neho složila sľub… Presne o 2. po obede dostavil sa náš generál Hlinka. Predbežne hovoril o náboženstvu neprajnej situácii, proti ktorej čeliť treba organizovaním ľud. strany a odstránením Tvojej osoby, čo nie dosť súcej a teologicky nie dosť vzdelanej. Za nástupcu Tvojho spomenul Ferdiša Jurigu, ktorý mu len pred jedným dňom vytrel drien. Na lichotivú reč dra. Kozsára a Szmizsára Hlinka in extasi vyniesol, že lipt. kňazstvo vyzýva vl. ref. Medveckého, aby naskutku čo nesúci, podal vláde demissiu, ďalej, že protestuje proti odstráneniu biskupov a proti nezákonitému vymenovaniu Mišíka. Tomuto som ja kapitálne odzvonil tak, že páni maďaróni aj s predsedom ostali celkom bez seba. Môj protest podporovali: dekan Pazúrek, Höhr, Dvorník, Janovčík, Šeffer a Kodrík. Agresívnu politiku Hlinkovu sme zatracovali a po utečení maďarónov sme mu navrhovali, aby sa šiel so Šrobárom pomeriť… Nuž, ale to bolo márne.“ (B. M. 28. IV. 1919.)

[28] Drahý Karole! K meritu veci nemám čo povedať. Je, bohužiaľ, odbavená. Ja príčinu nápadu nehľadám v Jehličkovi. Mne sa zdá, že v úzadí trčí zlopovestný Ferdiš…“ (A. Hlinka in litt. 2. V. 1919.)

[29] Verejne neodvolávam, lebo som vlastnor. nepodpisoval Verejný list na Teba upravený a čítal som ho tiež len v novinách. Do vašich vnútorných politík som nie na vlas zasvätený… Ja som nebol prítomný tam… No, preca nebol by som dal svoj podpis na otvorený list tak nechutne osnovaný a urážlivý pre Teba a argumenty… Stranícky jedná slov. vláda, to je nepopierateľné a preto nedôvera aj proti Tebe… Luteráni sú už tak ďaleko v normálnom cirk. živote, že majú spôsob už aj poukazovať berným úradom… Naši starí penzisti budú dnes-zajtra hladom umierať. V aktívnej službe postavení nedostávajú kongruu… Treba by bolo konečne vstúpiť do potyku aj s terajšími cirk. hodnostármi, k vôli upevneniu toho nemožného stavu, keďže sa už nič nedá počať s tými t. zv. dočasnými „apoštolskými administrátormi“. Alebo či anarchia v diecézach bude trvať do nekonečna?…“ (J. Vojt. in litt. 20. IV. 1919.)

[30] „Ako sme Vás ľutovali, trebárs netreba sa nám o Vás obávať, lebo Vaša známa vzdelanosť a veda Vás proti takým útokom zachráni — tak nás potešila Vaša otvorená odpoveď, uverejnená v Slov. Deníku…“ (P. Berenberg, notár in litt. Budča 2. V. 19.) „Stupňovane precítim horkosť urážky Vám verejne do tvári vrhnutej. Myslím, že to mohla byť len streštená pýcha, alebo čierna závisť… Pohrdnite ňou!… Ubezpečujem Vás, že mnohí u nás takto smýšľame.“ (St. Spusta, dekan in litt. 2. IV. 19.) „Buďte istý o tom, že všetci s Vami pracujeme a pracovať chceme.“ (Z. Halkó, dekan vo Sv. Kríži in litt. 4. IV. 19.) Podobné prípisy poslali J. Pálik (Žarnovica), A. Feldmajer, dekan Hliník, Jur Vlčák, tit. kanonik (N. Baňa), Ján Kniha a iní.

[31] Moja odpoveď dp. A. Hlinkovi, Jánovi Vojtaššákovi a Antonovi Hromadovi:

Je to veľmi nevkusné verejne rozpisovať sa o sebe, svojej schopnosti a neschopnosti aj vtedy, keď niekoho k tomu núti nápad bolestný, ba tým bolestnejší, že pochádza od spolubojovníkov i osobných priateľov-bratov, ktorí hnaní nepochopiteľnou neprajnosťou, animozitou, stavajú muža, požívajúceho v národe čestné meno, v svetlo nedouka, ako to robia v poslednom čísle bratisl. Slov. Ľud. Nov. výšmenovaní páni, vytýkajúc mi nedostatočnú bohosloveckú i kanonickú sbehlosť, prečo som vraj nesúci na miesto, ktoré z dôvery vlády i mojich spolukňazov zastávam. A vyzývajú ma, aby som sa tohoto postavenia zriekol.

Čo mám povedať na toto z vecného a osobného stanoviska? Ja študoval som bohoslovie za štyri roky v ráde a za jeden rok v banskobystr. semeništi, cirkevné právo však okrem toho aj na univerzite, kde som po složení rigoroza, prichystanej už disertácii mal byť práve vlani v decembri promovaný za doktora cirk. práva, ale prevrat mi to prekazil, k čomu som bol už inak úplne prichystaný. Poneváč som ja musel základne študovať už aj nový kodex cirk. práva, ich výčitka nekvalifikovanosti je najmenej nepravdivá a preto ju rozhodne odmietam.

Inak my referenti podávame mesačne pred poradou slov. poslancov podrobný referát našej činnosti a títo majú právo i povinnosť tu, alebo v pléne parlamentu nás na zodpovednosť ťahať, činnosť našu kritizovať. Je to teda divné pokračovanie, mlčaním schvaľovať to, prečo potom na pranier najširšej verejnosti staviame pracovníkov, a to bez udania akýchkoľvek dôkazov a konkrétnych pádov. A to širšie hľadisko mi tiež sotva chybuje, veď mi ho dostatočne poskytly moje dvacaťročné boje proti záhubcom kat. cirk. života, moja vytrvalosť na postati slov. verejnosti a moja nemalá publicistická činnosť aj v tomto obore.

A smiem-li skúmať aj pohnútky tohoto nepekného boja? Myslím, že sa nemýlim, keď tu vidím ruku p. Jehličku, ktorý ma aj nedávno tak surovo a uličnícky napadnul a ktorý sám baží za mojím postavením, alebo aspoň mi pripisuje, že ešte nie je biskupom. Je to odveta za to priateľské napomenutie, ktoré som mu niekoľko dňami predtým povinný bol dať čo priateľ, i čo referent, aby sa nevyčerpával písaním štvavých drobničiek, ale aby sa venoval veľkým úkolom, aké slov. katolíctvo od neho právom očakáva a ktoré on aj na seba vzal. Toto by, pravda, požadovalo vážnej práce a vytrvalosti, akej on postráda, lebo neposedne cestuje s miesta na miesto, marí drahý čas len v parlamente, kam sa s toľkým úsilým i nedočkavosťou dostal, a na inom mieste jeho pôsobenia ho ani nevídať, tak že by sa obecenstvo mohlo právom včuľ jeho spytovať: „Kde — je N? Vysoké úrady hľadať a prijať, ale povinnosti svoje neplniť. Ľudia hľadajú ho a N. je v K.…“, ako bol kedysi mňa apostrofoval. On miesto toho chorobnou a nenásytnou ambíciou sliedi za blúdičkami, napáda, upodozrieva a uráža kde-koho a to zväčša zpoza uhla a marí svoje sily takto vtedy, keď nieto ľudí k práci tvorivej.

Mojím mnohoročným priateľom, podpísaným, neviem či ozaj vlastnoručne, na onom otvorenom liste, veľmi sa čudujem, že si také niečo dovolili nasugerovať profesionálnym a chorobným týmto intragantom a že sa dali strhnúť k takému lásky i pravdy prázdnemu osvedčeniu bez toho, že by mi boli vstave udať čo i len jediný poklesok. Veď všetko, čo som dosaváď vo svojom resorte podnikol, konal som s vaším predbežným, alebo aspoň dodatočne mi udeleným odobrením a vzdor nepochopiteľnej neúčasti povolaných a iných, mimo mňa stojacích prekážok vykonalo sa tu už pekný kus práce, zachránilo sa a ustanovilo všeličo.

Aj za maďarskej éry boli cirkevní referenti, ale takým tónom nenapádali ich ani Maďari, ani vy, pánovia. Len svojho kmásať, len svojho diskreditovať, to naša odveká slabosť. Ja povedomý som si zodpovednosti za veci katolícke a preto nemôžem stavať všetko na jednu kartu, ani nemožno mi súčastniť sa vašich straníckych bojov — ale toto by azda nemalo odcudziť, znepriateliť mi tých, ktorých spoločné utrpenie sbratrilo! My máme príslušné fóra na zodpovednosť brať verejných činiteľov. Je to parlament, spomínané už mesačné schôdzky poslancov a v prvom rade prípravný výbor katol. autonomie slovenskej. Uzavretú ale poradu niektorých straníkov ľudovej strany v Ružomberku a to ešte bezprostredne po udalostiach dňa 21. apríla, za takú nepovažujem, jej vyzvanie, upodozrievanie a insinuacie odmietam. Tam hovorí stranícka vášeň, cit pomsty proti vláde, kapacitácia sklamanými nádejami rozorvanej zloby jednotlivca — teda pohnútky nevecné a toto ma síce bolí, ale s cesty nesrazí.

K. A. Medvecký,

vl. referent zál. cirkevných.

[32] Ako zaujímavé dokumenty doby podávame tu patričné telegramy: Msgr. Marian Blaha Paris 18 Rue Bonaparte. Mortuo Mišik elegit te capitulum scepusiense in vicarium capitularem slatim veni afferens Vienna facultatem ordinandos dinittendi pro ordinatione Cassoviam - referens Medvecký. Súčasne telegrafoval som k uspokojeniu do Spiša: Vojtaššák Spiš. Podhradie. Msgr. Blaha je dnes v Paríži čakáme ho každý deň, súčasne telegrafujem hneď doniesť plnomocenstvá — referent Medvecký.

[33] Dr. Aug. Fischer Colbrie in litt. 1. VII. 1919.

[34] Keďže bojnické beneficium bolo zrieknutím sa Alojza Rudnaya zákonite uprázdnené a patroni, dedičia Jána Pálffyho, boli medzi sebou i so štátom v práve a nemali ani možnosti, ani vôle nájsť spôsob prezentovania, biskupský Ordinariát mal plné právo s odporúčaním a súhlasom núteného správcu patronátneho panstva dať mi prezentu.

[35] Tento Palkovics bol neskoršie senátorom čsl. parlamentu a potom ako obťažný cudzinec z územia republiky do Maďarska vykázaný. Jeho niekdy slovenská rodina dostala sa pravdepodobne do Ostrihomu, keď Slováci stavali ostrihomskú baziliku, a tam v maďarstve zapadla.

[36] Vtedajšiu nemožnú situáciu v cirkevnom živote lapidárne znázorňuje nasledujúci protest: „Protestujeme proti tomu:

1. aby slovenských bohoslovcov p. kardinál dr. Csernoch ďalej v cudzozemsku, v Maďárii vychovával v duchu maďarskom, protištátnom,

2. aby tenže p. kardinál nových slovenských bohoslovcov pre Slovensko prijímal v Ostrihome,

3. aby pre územie našej republiky menoval ďalej farárov (ako vymenoval Mikuláša Töttösyho, Imricha Marczinku, Köbölkút, Krištüfeka, Nagya, Stolára) a menoval kanonikov, ako zamýšľa obsadiť uprázdnenú kanoniu v Bratislave. Menovite

4. nemôžeme akceptovať menovanie nových cirk. školských dozorcov, ako pokusil sa menovať najnovšie Adama Zachara, tým viac, lebo veľká väčšina dodnes sotrvavších cirk. školdozorcov je u nás stigmatizovaná z predošlej éry pre násilné činy proti slovenskému ľudu a slovenskému kňazstvu (Jehlička, Hojsík, Gratzer atď.). A za hlavného školdozorcu celého vikariátu vymenoval známeho maďaróna dra. R., aby ten istý pán kardinál svolával k sebe do Maďárie kňazstvo a štval ho proti republike. (Povestnému farárovi Illečkovi povedal, aby len vyčkal, lebo že „ruml na Horniakoch“, tak on pomenoval už po roku trvania utvorenie sa Československej republiky — najďalej o dva mesiace prestane a on sa navráti s triumfom.) Každý týždeň 6-7 kňazov pýta pas do Maďárie, s čím sa zapovrhuje tunajší gen. vikár a pašovaním listov a zpráv znepokojuje sa Slovensko, zvlášť kňazské kruhy,

5. aby nanucoval staručkému gen. vikárovi v Trnave, Fr. Osvaldovi, sekretára dra. Halásza (s pomaďarčeným slovenským menom), ktorý ho protislovensky pressionuje,

6. aby nám vymenoval a držal na slovenských farách slovensky neznajúcich maďarských farárov, ako: v Kolte Oltványiho, v Dolnom Piale Bliesza, v Nových Zámkoch, v Hronskej Kamenici a inde.

Ďalej musíme protestovať aj proti držaniu sa p. biskupa košického dra. Fischera Colbrie,

7. ktorý dodnes vychováva svojich slov. bohoslovcov pod rektorom seminára H., mužom, ktorý slovensky nerozumie a je intolerantným maďarským chauvinistom,

8. ktorý nezastal sa maďarónskymi bohoslovcami a rektorom zo seminára vyštvaných dvoch slovenských bohoslovcov,

9. ktorý s farármi slovenskej čiastky svojej diecézy ešte vždy po maďarsky obcuje i korešponduje, následkom čoho aj títo v úradnom styku štátnu reč negligujú;

10. protestovať musíme proti atentátu na suverenitu československého štátu v Košiciach pri tohoročnej slávnosti Božieho Tela, kde v prítomnosti a dľa všetkého i so schválením p. biskupa, dľa vopred dohovoreného plánu kostolné korúhve a baldachýn barvami republiky maďarskej ovešali a po službách božích slávnostne maďarskú hymnu zaspievali, ale slovenským veriacim zabránili, aby i dľa dosavádneho zvyku v procesii slovensky spievali, len aby šovinisticko-maďarský ráz tejto slávnosti tým vypuklejší bol,

11. proti tomu, že košický pán biskup má celý personál svojej auly duchom i rečou maďarský a slovenských kňazov mimo dra. Onderču nechce na vlivnejšie miesta umiestiť;

12. že v ním financovanom maď. časopise „Ešti Ujságu“ sa najzúrivejšie štve proti jestvovaniu našej republiky, proti uplatňovaniu sa slovenčiny v čisto slovenských krajoch, že sa surovo napádajú a tupia slovensky smýšľajúci kňazi, slovenská výučba slovenských žiakov v školách a štátne vrchnosti, tak že katolíckeho rázu časopis tento musí byť zo všetkých maďarských časopisov štátnou cenzúrou najčastejšie povytieraný, ba musel byť už aj na čas zastavený.

13. Príčina od jedného roka už trvajúcej veľkej premeny biskupa tohoto, predtým Slovákom, čo utláčaným priaznivého, dnes oslobodeným neprajného, je mimo jeho maďarsko-nemeckej výchovy stáleho spolužitia s maďarskými aulistami a kanonikmi, ktorí sľub vernosti republike do dnes složiť odopierajú, hlavne z tej okolnosti, že pán biskup i kapitula dodnes dôchodky svoje z prevažnej čiastky z Maďárie berú, kdežto čsl. vládou im ponúkané zriadenie pôžitkov odmietli a mimo toho, tak sa dozvedáme, pán biskup má nádej dostať v Maďárii niektoré arcibiskupstvo. Z takéhoto chovania sa p. biskupa štát a obyvateľstvo má neslýchané újmy a ťažkosti, stále znepokojovanie a napnutie myslí, stále ohrozovanie bezpečnosti štátu na týchto rozhraniach štyroch štátov.

14. Žiadame, aby košickí kanonici, nakoľko by behom dvoch mesiacov sľub vernosti republike nesložili a dôchodky z Maďárie brať neprestali, z územia nášho štátu sa odsťahovali.

15. Protestovať musíme proti výčinom jasovských Premonštrátov, zdržujúcich sa bezcieľne v Košiciach, ktorí slovenské dietky od navštevovania slovenských škôl odhovárajú, ich privátne a potajomky vyučujú, vo svojom kostole maďarský irredentizmus propagujú, maďarskú štátnu hymnu ako aj iné maď. irredentizmus zjavne hlásajúce piesne a modlitby ostentatívne vyspevujú, vôbec sú neskrotiteľnými vodcami protištátneho pohybu v Košiciach. Pre toto všetko, ako aj preto, lebo mnísi títo, nemajúci v Košiciach žiadneho zamestnania, udržujú aj u ostatných rehoľníkov v Košiciach, zvlášte u Uršulínok a u Dominikánov ducha maďarskej irredenty, vláda žiada, aby sa vrátili do svojho opátstva, do Jasova, keďže inak v Košiciach pokoja nebude.

Protestovať ďalej musíme proti výčinom bisk. vikára nitrianskeho, p. Jeszenszkého,

16. ktorý bohoslovcov tejto temer čisto slovenskej diecézy ešte vždy v šovinistickom maďarskom duchu dá vychovávať a klerikov gymnazistov len preto, aby nemuseli byť slovensky vychovávaní, rozpustil;

17. jeden z vychovavateľov a profesorov týchto bohoslovcov Maďar dr. Fr., aj s iným katolíckym učiteľom vydáva v slovenskej Nitre maďarský časopis, v ktorom hlása ten najostrejší boj proti slovenčine a proti našim štátnym inštitúciam a pohyb tento je v zjavnej súvislosti s tamojším boľševickým hnutím.

18. že vikár tento zastáva farára a okresného cirkevného školdozorcu slovenských katolíckych škôl, K. Sz., ktorý neskrotiteľne vedie akciu proti poslovenčeniu v predošlej ére násilne pomaďarčenej Nitry a jej škôl; pred vpádom maď. boľševikov sa slovenským kňazom vyhrážal; v kostole a slov. školách maďarského ducha udržuje. Že pri takom bisk. vikárovi, ktorý je už práve menom i rodom svojím Slovák, hrdo sa za Maďara vyznáva a pri takom farárovi, aký je duch ostatného kat. kňazstva a katol. učiteľstva v Nitre, ktorá je v 75 % slovenská (ostatní sú židia a bývalí štátni úradníci), vysvitá z nedávno zisteného faktu, že sa kňaz R. stretol s mníškou a keď zbadal, že sa so slovenským dieťaťom po slovensky shovárala, surove ju okríkol: „Ako sa opovážite s tým dieťaťom slovensky shovárať?!“ a výpoveď druhého cirk. hodnostára v Nitre, keď ho slovenská roľníčka pozdravila s „Pochválen Ježiš“, na čo jej on surovo odvetil: „Zakazujem vám, aby ste ma slovensky zdravila.“

V takomto duchu udržuje bisk. vikár Jeszenszký diecézu a vychováva slov. kňazský dorast, pri čom slovenskí kňazi-vlastenci ostávajú ešte vždy na biednych faričkách a maďarskí štváči zaujímajú popredné a vlivné cirkevné úrady, tak že v pravde musíme soznať, že takmer celý cirk. aparát nitriansky stojí v službách protištátnej maďarskej irredenty, proti čomu nemožno nám nepozdvihnúť svoj hlas.

19. ktorý ačpráve je už 16 rokov biskupom tejto, prevažne slovenskej diecézy, slovensky sa ani slova nenaučil, ba ani len uznať nechce, že by to bola jeho povinnosť, poneváč — tak tvrdí — on na styk so slovenským ľudom má svojich kňazov. Nasledovne slovensky nekáže, v slovenských dištriktoch svojej diecézy už 14 rokov nebirmoval, v diecéze udržuje proti jasnému zneniu štátnych zákonov, ktorý Slovensko, čo zákonitú súčiastkou Čslov. republiky ešte dodnes v úradných aktoch len obsadeným územím menuje.

20. ktorý český prípis štátneho úradu stavebného poslal tomuže úradu nevybavený zpäť, s tým, aby mu to bolo v inej reči doposlané,

21. ktorý patrioticky cítiacich slovenských kňazov ešte vždy na pokútnych faričkách v núdzi necháva, maďarských kňazov na slovenské fary posiela.

Tiež protestovať nútená je čslov. vláda proti tomu, že by sa ďalej udržiaval stav, keď

22. rehoľníci obojeho pohlavia podriadení sú takmer bez výnimky v každom kláštore miestnym predstaveným Maďarom alebo Nemcom, ktorí v patričnom ústave slovenských rehoľníkov rečove i kultúrne utláčajú a vzdor väčšiny členov i obyvateľstva sú po slovenských kláštoroch predstavenými. Následkom toho

23. rehoľníci slovenskí sú vo veľkej čiastke dodnes v Maďárii a slovensky neznajúci sú po slovenských kláštoroch,

24. v učebných ústavoch mníšskych (hlavne v Bratislave a v Košiciach) sa slovenská mládež ešte aj dnes hromadne maďarizuje a reč otcov svojich zabúda;

25. rehoľníci, zvlášť mníšky, stále cez naše štátne hranice prechádzajú sem a tam do Maďárie, protištátne dopisy i odkazy roznášajú, čoho hlavnou príčinou je:

26. že sú ešte vždy pričlenení Provinciám maďarským a podriadení provinciálom v Maďárii, teda v nepriateľskom cudzozemsku sídliacim, čo zo štátneho, ale aj cirkevného ohľadu sa ďalej trpeť nemá,

27. rehoľnícki chovanci sa nasledovne ešte vždy v Maďárii, teda v duchu nášmu štátu nepriateľskom a reči i citom našim cudzom, vychovávajú.

Po viac než poldruharočnom trvaní Československej republiky vláda právom úfa od sv. Stolice čím skoršie poriadky, aby protištátne naladení biskupi: košický i rožňavský, úradov svojich sa zriekli, aby boli na biskupstvá v Spiši, v Nitre, v Košiciach, v Banskej Bystrici patrioticky cítiaci a reči ľudu dobre znalí biskupi, do Trnavy ale aj do Rožňavy podobní apoštolskí administrátori menovaní, aby p. kardinál dr. Csernoch prestal do našich cirkevných diel zasahovať, aby sa utvorily osobitné československé rehoľné provincie a príhodnými prostredkami zamedzilo sa protištátne štvanie so strany čiastky duchovných.

[37] Moje nedorozumenie s inak znamenitým gen. vikárom Osvaldom znázorňuje nasl. dopis: „Môj program, v ktorom viem byť až do tvrdohlavosti konzekventný, bol a je: odmaďarčiť slovenský katolicizmus, a zbaviť ho balastu maď. irredentizmu, postaviť ho čo do lojality aspoň na ten stupeň štátotvornosti, na jakom získavajú protestanti svoje pozície a jestli ma mimo toho aj citové momenty kedy-tedy vedú, je to snaha získať aspoň mravné zadosťučinenie utýranému slov. katolicizmu. Vy ráčite sa meravo pridŕžať stanoviska legitimity a uznávate svrchovanosť maď. biskupov dodnes, s ktorou však — tak sa zdá — nepočíta už ani Rím, uznávajúc aj na cirk. poli isté fait a compli. Mne však svedomie nedopúšťa, aby biskupi, ktorí sa proti záujmom katolicizmu u nás tak ťažko prehrešili a ktorí dodnes bezosporne stoja v službe habsbursko-maďarskej, ktorí aj proti jasným záujmom slov. katolíctva ustavične zasahujú do našich nielen čisto cirkevných (Illečko, Duffek, Töttösy, ostrihomskí klerici, sv. olejky), ale aj do politických dejov, vystavujú tým náš katolicizmus do nebezpečia, do nepekného svetla a obťažujú našu situáciu — aby títo aj ďalej zasahovali ešte aj vtedy, keď si, ako sa p. kardinál Csernoch nesčíselnekrát ústne i písomne vyslovil, ustanovil plnomocníka v Trnave a že jeho do našich vecí nič nie je. A ešte jednu poznámku mi dovoľte: Ja operujem konzekventne len a len s osvedčenými národovci (mimo ovšem čisto maďarských krajov) a ťažko nesiem, že Trnava robí práve opak toho a dôsledne len tých upotrebuje i v aule, i ku rozl. povereniam (dr. Halász, dr. Veszelý) do zahraničia a nemá dôveru k mladším slov. pracovníkom. O sv. olejkách išly do Ríma (verím, že nie od Vás) už aj také zprávy, že ste mi ráčili dať na výber kohokoľvek, trebárs aj môjho sekretára, kdežto Vy ráčili ste sa viazať na osoby, zo štátneho ohľadu úplne nemožné. Inak ani Rím ani Praha neprotivily sa, aby sa sv. olejky odkiaľkoľvek mohly zaopatriť, kdežto p. kardinál sa na to viazal, patrne z ohľadov štátoprávnych. A že práve prečo len maďarónski kňazi chcú do Maďarska, a to húfne tiahnuť (keď tu majú plnomocné Ordinariáty), prečo nosia mníšky pod kornátom listy… Ráčte, prosím, moju situáciu takto chápať a verím, že moju občasnú tvrdošijnosť nezatratíte. Alebo všetkým nám z tej duše záleží na záchrane katol. školstva — a prečo musia byť na čelo nášho školstva postavení práve Neslováci?… (List môj k Fr. Rich. Osvaldovi, dd. 23. VI. 1920.)

[38] Svoje tamojšie skúsenosti podal som v brošúrke: „Moja cesta po Jugoslávii.“

[39] „Bojnice, ako viem, máš už zaistené. Páni kanonici síce stále študujú kodex a radi by niečo vyčítať proti Tebe, ale pán vikár si toho už vôbec nevšíma.“ (U. U. in litt. 15. VIII. 1920.)

[40] V otázkach nacionálnych je nám, katolíkom, dnes veľmi ťažko nájsť tú pravú cestu, lebo ako s jednej strany výstrelky nacionalizmu vedú iste k neopaganizmu a čo s tým ideove súvisí — k národným cirkvičkám, tak zase kresť. spravedlivosť si žiada, aby sme sa vo všetkých reláciách zastali svojho dosaváď utláčaného rodu a snažili sa dohoniť, čo za tisícročie zmeškal, získať mu podmienky zdravého vývoja v náboženstve, kultúre i hmote i pričiniť sa, aby ten náskok, ktorým ho šťastnejšie národy, hlavne jeho odvekí nepriatelia nespravedlivosťou predbehli, čím skorej doskočil a stal sa rovnocenným členom rodinky kresťanských národov, disponujúc rovnými ako tamtí podmienkami vývoja. A toto je, Najdôstojnejší pane, ten bod, ktorý síce aspoň implicite uznávajú mnohí, ale ktorý smrdí mnohým a páchne nekresťanským paganizmom v očiach mnohých. Lojálne konzekvencie tejto idey nás slovenských kresťanských nacionalistov stavajú do nepriaznivého svetla pred vyznávačmi naprostej internacionálnosti katolicizmu, alebo čo aj pred nekonzekventnosťou národ svojou platonickou láskou objímajúcich. Dnes po tisícročnej porobe Slovákov v mene katolicizmu hlásať anacionalizmus môže len ignorant dejín alebo podplatený zradca, či cirkvi či národa.

A teraz nech mi je dovolené prejsť na konkrétnosti. Nikde nikdy by som nedopustil krivdiť rodenému Maďarovi, keď sa pohybuje v medziach svojho plemena. Ku pr. veľmi želiem, že šľachetný maďarský kňaz Oltványi odišiel z republiky, nemôžuc ostať na slovenskej fare, a tak som ho srdečne zdržoval ¦ ale srdce mi krváca, že v Starej Ďale, Imeli (Výmoľ), Ďúrade, v Nových Zámkoch a v Bratislave sú slovenskí katolíci v mene katolicizmu krivdení a odstrkovaní. Tu som za reštitúciu in integrum, trebárs silou. Veď katolicizmus nesmie byť ďalej hriešnikom národného útisku, má sotreť so seba odium pred dejinami. Oj, že ste sa neráčili zmôcť k odvahe operatéra! Že ste neráčili precítiť dejinný moment svojho veľkého povolania v slovenskom katolicizme! Že ste sa neráčili emancipovať od ideologie včerajška! Oj, že ste sa zaoberali článočkami a zvonami vtedy, keď jasným intelektom, vrelým srdcom treba bolo kormidlo do silných rúk chytiť, a veľkorysou koncepciou previesť tú slovenskú sirotu z tône nebytia do jasnej ríše bytia a že ste hamovníkom slovenskej renezancie omeškali dať zacítiť, že ich hodina už odbila! Vaša hlbokonáboženská duša, tradície Vášho života, Vaša vysoká erudícia, Vaše dobré srdce, a ľudským krehkostiam ďaleký cit Vás k tomu predestinovaly, ale Vy báli ste sa viac žalôb maďarských, ba zväčša maďarónskych malkotentov, báli ste sa osamostatniť sa pomýlený údajnou nepostrádateľnosťou istých, v ideologii včerajška skostnatelých pánov a neráčite sa obávať neúprosného úsudku dejín, ktorý vypovie raz, že katolicizmus, ako všelikde inde, aj na Slovensku prepásol dejinný moment a pod ťarchou tohoto omeškania bude krvácať za nové tisícletie. (Z môjho listu dd. 8. V. 1924.)

[41] Okolnosť, že † Fr. Richard Osvald prepustil túto knihu cirkevnou cenzúrou, neznamená, že ju schvaľoval. Som svedkom jeho ohnivého rozhorčenia proti jej smeru. Mnohé jedovaté zuby z nej vytiahol.

[42] Snaha sjednotiť pravoslavie s Rímom.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.