Zlatý fond > Diela > Zvlnený prameň


E-mail (povinné):

Vladimír Roy:
Zvlnený prameň

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Lucia Muráriková, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 37 čitateľov

Zvlnený prameň

Vinodol

Talata, talata! volám, keď z výšin Krasu zrak môj v sinú diaľku letí, kde štíhle veže svietia a hlahol zvonov víri, vetrilá blýskajú sa báriek rýchloplavných na vlnách nášho slovanského mora; sťa bol bych Helénom, čo dorazil ku brehu po tvrdej púti… Hoj, rýchlejšie len dol tými strminami, bych ponoriť sa mohol nahou hruďou v jas slnca, zelenú tiež žiaru vĺn, čo slané sú sťa slza a horké ako bôľ… Prišiel som z hôľ, kde jedle rastú a pasú sa stáda bielych oviec, zvoniac spiežovcami, prišiel som zo severných strán — brat ku bratom, dnes nech sa čajky smejú nad hlavou, lastovíc morských peruť nech mi šuští, kým vánok bude spievať vonný vo vavrínovej húšti… * Ten piesok na pobreží horúci je, bosú pätu páli, čo doň sa borí s odvahou junáckych snáh, kým príliv s bielym špľachotom pien zalieča sa uchu; mňa nevábi viac tieň, ni lieň, chcem svalom dopriať nehatený pohyb v žeravých lúčoch slnca, viac nechcem myslieť na bôľov ostne kruté, chcem vzdorovať sťa bralo nepohnute vĺn jačaním, byť svojím ako načim… * Dnes spod vrchov, kde jesene hmly vládnu a na končiaroch skvie sa biely sniežik, na teba volám, Juh môj, Juh náš ľúby, keď vôkol toľká zrada cerí zuby. Oh, Lubrag, Despa! Vajanského láska, dalmatské brehy, noci hviezdne s jasom božského mlieka Venušiných ňadier, čo skvúcou cestou si ta, v ríšu svetiel, v najtmavšej noci… Od Tatier k moru volá moja túha, vypätá ako struna čiernej kuše, keď v nepohode sudby rušnej-krušnej zas mrznú city rozihranej duše… * Pod Velebitom zarevú tiež búrky a víchor divo ohýbať zas bude pružných olív drieky, i cyprus tmavý ukláňať sa musí, hoc pyšne pnie sa obeliskom smútku, kým u nás Zimstrla sa rozkolíše, sneh metajúc do neba šedej výše… No jedno, jedno neochabne nikdy tam dolu, nikdy, u vôd večne hravých: hrdinská vôľa chcieť sa boriť slávne.

Myseľ mi zalieta…

Myseľ mi zalieta v staroznámy kraj, na lesov kraj, kde ružo-fialovo planie vres a v diaľke labuťou belie sa ves; v nej ľud, nadchnutý duchom piesne, obýva chalupy tesné… Tam nechal som si pieseň raz, mne v duši znie jej hlas, tak rád bych za ňou letel v diaľ, v nej ešte raz si srdce zhrial a vrátil sa bez bôľu, stesku, nesúc si v hrudi labutiu viesku, jej duše ružový ker — súlad a mier.

Hmly husté dunia…

I Hmla hustá prsia zviera — je dovŕšená miera záhadných krás, čo ako klas sa vlnia kdesi zakliate… V horúcom lete v nevädzí kvete vlnia sa žiarou zaliate… Hmla hustá prsia dusí, rozbitá v drobné kusy duša sa chvie, hoci aj vie, že kdesi skvie sa slnca zvon — jednak v nej krúži a srdce súži melanchólie čierny tón. II V iskriacom cvale chcel by som v diale, kde planie kaktus ohnivý, kde hruď je spätá sťa kniha svätá nádejí veľkých ohnivy; kde vedia ešte radostne spievať, bez strachu, bázne milovať, do citov jasu prívaly vlievať, ním taviť chladu inovať. Hmly husté dunia podivným basom zarudlých žiaľov v rozlete, tlmeným hlasom vzrušení bujných trasie sa zima po lete; sám ako strom kdes’ v širokom poli, šľahaný vetra krídlami, v rozčarovania žeravom bôli kozácke piesne počúvam, čo bohvie odkiaľ rádio nesie bezuzdne vzduchu stepami…

Démon

Čo ma tak ťahá k nemu, vravte, mati…? Má v očiach oheň, hĺbku, slasť i žiaľ, na tvárach závoj tajomstva mu leží, hrôzou striaslo ma, keď ma menom zval… Hriech neodpustený mu ľpie na čele, tak zdá sa, chytiť by ho mohla žmeň, a v jeho slastných slovách príchuť divná, sťa v med bys’ miešal najhorkejší blen. Čo ma tak ťahá k nemu? Pomoc, mati! V ňom nebo s peklom objaté var plá, z pohľadov túžba nenásytne žihá, mne v hrudi predtucha zas víri zlá… Ach, pomoc… zhyniem… k vzdorom niet už sily, veď jeho oči sa mi v dušu vpili…

Slávici

[1]

Na úslní sa rozvlní v nežnosti vánkoch švitorný šum… A chvojky tují húpu sa snivo a hemží sa to pierkami sivo v ich húštine… Slávici čechria si krídelká v pohone tanečných rytmov, kúpu sa v požiari paprskov, ladia si najsladších sonetov tóny, utkaté z lúčov a vôní… — — — — — — — — — — V kahanci noci keď pohasnú zore, luny keď čarosvit zaplaví pole, polnoc keď zavzdychá v rosnatom chlade, v srdci im zablčia milostné bôle, v hrdielkach zazvonia strieborné zvonky a v kroví ozve sa krištáľny hlahol: muzika čistá tu znie z hlbín tôní, utkaná z lúčov a vôní…

Zlatožlté stromy v jeseň…

Umĺkol hvizd, pusté je krovie, spŕcha list…

Koľko jasu na tých stromoch, dukátov sťa zlatožltých, koľko stesku je v ich stonoch, slzou žiaľu navlhnutých… Bocian dávno letel k juhu, nevzbudí ťa lastovica, ak nie v noci kuvik, uhu, abo chladná povíchrica. Čože je z tej pompy farieb, hoc je dnes i krásnou zmesou — s pádom listov v myseľ vkĺza zármutok už stíchlych lesov. Onedlho čierne snety šľahať budú spurné dažde a pod nohou zapraskoce ponahnité, suché raždie. Osamotnieš v ťažkom smútku, darmo blúdiš spŕchlou horou, nádeje kus farbou kynie zo zelených iba borov.

Napadlo snehu…

Napadlo snehu, ach, toľko bielučkého snehu, až ťažko je veriť, že kde on svieti, tam kedys’ kvitli rudé ruže a rozvoniaval rozmarín. Je všetko také bieloskvúce sťa závoj nevinnosti; vozduch je chladný a čistý sťa krištáľ vysokých brál — jarabíc kŕdle s načuchraným perím, chúďatá, pudené hladom, tisnú sa ku teplým chatám a myslia si v tiesni, či nepriateľ človek s nimi sa poláska — a nasype im štedre na biely sniežik za žmeň sýtych zŕn?!!

Panenský les

Prijmi ma, prijmi ma v svoj zelený objem, panenský les, nech okreje v ňom moja zbolená hruď — aspoň dnes. Prijmi ma, prijmi, som tvojím synom — panenský les, stratil som kúsok živého šťastia na ceste blatnatej kdes’. Prijmi ma, prijmi v svoj voňavý objem, panenský les, azda mi vzplanie v ustatej duši zas piesní ples!

Zem

Zas vonia ako pred tisíci rokmi tá naša prekrásna matička Zem, vinie nás ku svojej bujarej hrudi, v srdci len radosti ozveny budí, nádejou plesá jej zelený lem. Zas spŕcha na hlavy lupeňov nežne zakvitlých jabloní bielučký dážď, v kmeni a konároch prúdi to živo, v korunách pieseň znie rezko i snivo, lásky spev v ničotu zaháňa zášť. Zas bude na stoloch ovocie chutné, chlieb mäkký, búrny mok sladostných rév, z tých našich komôr sa vytratí psota, veselo zaplesá zvonivá nôta v ohnivom kruhu mládencov, diev. Zem naša tisíce rokov nás kojí, verní jej ostaňme, miluje nás, a keď zrak zahalí raz závoj smrti, vystretí budeme rodnej na prti, k hrudi nás láskave privinie zas.

Pieseň o vetre

V. K. Blahníkovi

Švih vetra šľahnul v tvár, hoc slnce v jar tak pozdnú chvejne blyslo lúčom, by zeleň čím skôr ako smaragd zas mohla vzplanúť vábne. Švih vetra šľahnul v tvár — veď búrky vždycky môžu zaburácať i víchre zjajčať v cvale neskrotnom… Tak i dnes van vetra príkre skrivil prúty vŕb a skvílil hlasom skučnej Meluzíny, až zastenal náš staromódny krb ozvenou na tie divné zvuky, čo azda chceli kriesiť dávne muky. — — — V des mení príroda i hlasy symfónie, keď túžbou lkavou volá vôkol stále a duch sa žiada v akes’ jasné diale utopiť žiale v speve a plese — v mohutnom vonnom jedľovom lese, kde brál čnie div — bo večne vajatajúc čaká na novo-nové prekvapenia, var srdca v mier čo duše zmenia…

Už tuším vôle niet

A hoci ako znela môjho varyta pieseň v búrkach žitia, hoc krivolakým zavše letom sťa motýľ švihla z tône k slncu, hoc zakvílili struny bôľom, sťa v jeseň van keď šibne poľom od severu kdes’ chladných strán — vždy ľudsky vyznela jej nôta, na oblôčik keď citu psota bezútešnosti klopala. Dnes, keď už s druhmi, čo ma radi (mladosti hrdí kamaráti!) zaspievam spolne v bojov ryky, utlmiť srdca bôľne vzlyky a bohatierstva vznietiť žiar, nepatrím sebe viacej; jar už pominula, leto v sklonku a zimy vzduch už vonia vonku a v diaľku chladnú očí pár pozerá milenec sťa smrti, čo mešká kdes’ na krížnej prti, chtiac skosiť smútku čierny kvet, už vo mne tuším vôle niet zahryznúť ešte do života, by vzplála nová, rudá nôta, s ňou na rtoch umrieť slasťou je…

Sokratická

Môj daimonion šepce to i to, ním zvučí duše mojej varyto…

Čo šepce v moju dušu krasocitnú, čo šepce hymn o večnej lásky hrách, keď v striebre listov stromy olív kvitnú, v predvečer hasne rudej zory nach? Kto šepce, kto o pravdy rýdzom zvuku velebí dobra blahodarný čin, keď mesiac spoza viníc dvíha bledú ruku a chváli živý oheň slastných vín? Svet celý zdá sa tonúť v jeho tuche, ňou otvára sŕdc, umov siene hluché, i môjho ducha opanúva trón… Kto, povedz, kto?… Ó, jak ho pomenovať, jak o ňom vrúcich vzdychov chválu snovať? Je svetlom: zve sa — daimonion!

Hoc v biedach stých…

I Mňa život nebral v mäkké ramená, skôr uštipol a zranil, znížil, švihol, hoc vyzýval ma, bych mu zavčas vyhol — on pre mňa skúšok bôle znamená. A hoc i sudby múra kamenná ma k prachu tisla, v oku vzdor sa mihol, z tej zatvrdilej dlane brať som stihol, čerpajúc z jasných chvíľok prameňa. Keď mrak sa rútil, som za svetlom túžil, keď pal ma moril, zval som umu chlad, víťazom predsa som sa voždy zmužil, hoc v biedach stých som dušu často súžil, bo pravdu, krásu, dobro mal som rád a zjavom ich som božským s láskou slúžil. II Ty spytuješ sa, bôľ čo chlácholí, čo zranenému citu lieky skytá, keď strádaš, nádejou čo zhlaholí, v čom väzí čarná sila mieru skrytá? Len v tvrdej viere, ktorá zápolí a z nebies suchých vlahu rosy pýta a neuhasí iskier plápoly, ba skromnú skyvu tučným sústom víta. Veď tŕním, hložím posiate sú cesty, po ktorých kráča noha človeka — kto s vierou trpí, kvety blaha pestí, hoc zíva priepasť skazy odveká, a diabol v uši kliatbu šepce miesty a zblízka čuť i smrti strašné chresty.

Či ju vraj nevidím…?

Alovi Rajnohovi

Ty vše mi vravievaš, čo rád máš rozmar nálady vzletnej: že prečo neoslním zábleskom obdivu vľúdnym, vraj prečo neospievam mladosti krásu, jak vskutku medzi nami kráča sťa vtáča s trblotným perím a istotou princezny z pohádok dávnych!?… Či ju vraj nevidím, jak vteľuje sa bájne tu v azúrovú žiar, hoj, zrakov prehlbokých, tam v kolembavý rytmus osieho drieku vábne v hlas zvučne rozochvený pôvabom jarnej piesne, znejúci roztočite, sťa hudba modrých snov?… — — — — — — — — — — — Mal bych vraj spievať, hľa, jak Hafiz v paliem tôni;[2] keď s perliacou sa čašou báj Ženy velebil, kým prameň bublal hravo… — — — — — — — — — — Nuž, ľúby, duša moja má svoju zvláštnu prizmu, ja cez ňu hľadím na svet a jeho steré zjavy, hoj, ona preveľa, ver, mi tajomností zjaví, však spev môj prehovorí len o tom s vrúcou túhou, čo nadchne, presiaknúc cez závoj záhady a v božský život celý svet zeme presadí, obopnúc jeho srdce večnosti svätou tuchou…

Viem, kdesi v diaľke…

Mne zavše chvie sa srdce bolesťami, sťa cudzích bied by bolo prijímačom, a súcitom sa vrúcim dmie i hruď, čo údery už steré zniesla v žití… Kás’ tragédia v krvi mojej víri, čo obeť dobra nikdy nenasýti, v nej rodu môjho cit sa žiaľne pýri a starých búrok rubínové kmity sa fialovým svetlom bleskov krížia. Ja v obeť dal som všetko, všetko, všetko, a nenašiel som nikde ostrov mieru, mne v um sa dávne rozpomienky derú z chaosu mnohotvárnej minulosti: hodokvas žiaľov dušu moju hostí. Bolesti svoje, cudzie zberám chvatne na strnisku, čo úhorom tu leží… Viem, kdesi v diaľke veje vetrík svieži po olivových stráňach vinohradov, a čistá voda hučí vodopádov z brál, na nich skvie sa lučezáru jas. Za tebou túžim, plnosť jarných krás, kým duša bôľne vzlykať musí, musí.

Kríza

Niet, čo by povzbudilo, niet, čo by roznietilo, všetko len tlačí tylo do prachu zeme zas. Niet, čo by rozihralo, čo dušu v náruč bralo, všetko len ako bralo chce srdce zdrviť vraz. Krv v žilách búrne kypí, padajú ducha šípy sťa plané, všedné vtipy na prázdnu melčinu. Loď mysle orkán zmieta a osud v diaľke spletá ohyzdnú pomstu sveta, v nej túžby zahynú. Kým slnce umrie v tichu bez bôľnych chvení vzdychu, ja musím nádej tichú v hrob noci pochovať…

V dobrom tvrdí ako oceľ…

V svete vždycky zvíťazila duchom zošľachtená sila — ktorú putnal zákon cností, čo pud nižší podriaďuje rozvahe i udatnosti, čo zná kázeň poslušnosti, prajnú dobru obecnému, k činom kriesi túžbu nemú, vie sa poddať vyšším cieľom a im slúžiť vytrvale, vie sa mocne opanovať, držať vládu v silnej ruke, zlu sa vzoprieť v čas i nečas, hrdinsky mu odporovať, a tak vyhnúť žiaľov muke, ale zato vie i trpieť, keď to žiada presvedčenie, ktoré prýšti z božských hĺbok, v skúškach búrok osvedčené… Vlastnou vinou zavinené strasti mučeníctvom nie sú, oni národ v kalných prúdoch nemúdrosti v skazu nesú, oslabujú hrdosť smelú, podrývajú živú vieru v víťazstvo spravodlivosti, ľuďom nádej, vzpruhu berú… Aby u nás zvíťazila duchom pravdy zošľachtená spásonosná lásky sila, národ v šík sa zomknúť musí, v celok zhrnúť cnosti kusy, bo kto zrnka neváži si, povrhne i sýtym klasom, kto však odrobinky ctí si a tie pilne zhromažďuje, nasýti aj hladujúce zástupy na púšti časom… V próbach divných, dravých dení, keď lož ľstivá chce kupredu, treba čistým štítom čeliť chabosti a zbojstva jedu, hutne sceliť všetky sily ducha, duše, nervov, tela, by nám priazne zlatá chvíľa v diaľku zas neuletela. Stará, osvedčená múdrosť, skúsenosťou podoprená, nechže na cestu nám svieti, lebo bez nej národ bol by sirota sťa opustená, ako švárna nevestička zlobou vena pozbavená… Tak ku hviezdam obrátené majme voždy jasné čelo, aby satan nepošliapal naše ušľachtilé dielo… Buďme bdelí, veď nám ide o veľký a posvätný cieľ, buďme v dobrom predsavzatí tvrdí ako sivá oceľ!

Ja blúdil poľom…

Ja blúdil poľom v detskom snení, veľmestom v juna smelom vrení, v bludišti budov cudzej hrudy, kým v srdci planul oheň rudý sťa zôr by nach na Západe, obdivujúc sa záhade, čo z tváre čnela mesta davu, tak počúval som bzučnú vravu, jak chvela sa až k oblohe… Nad hlavou orkán preburácal, keď z bitiev som sa domov vracal, až od Álp kdesi v Tatier stín — slobodnej vlasti spevný syn, nepatriaci už k premoženým, skôr priazňou sudby rozmnoženým… A hoc i víťaz v búrkach ducha, som dušu halil v smútku rúcha, vyplačúc boľasť, tieseň stých… Dnes v neprehľadné, hmlisté diale, v svet šíry, vábny neustále ma ženie, pudí túha jediná, pred jeho dravým prúdom však ma chráni, ichaj, hola hoj, tá naša tichá, drobná dedina…

Ver nevyhneš sa…

Smútok a starosti mučive mstiaci svoj rozbili stánok… Vergilius

Ver nevyhneš sa prírode, je symbolom tak mnohorako krásnym, východ, či západ, šelest hôr, či búrka, čo hromom vládnym v chrám jej ticha durká, kvet zvädnutý, či lupeň azalee, či lučezár, čo jasné svetlo leje do duše trúchlej smútkom mnohoročným — v tom žití učia ťa byť beznáročným a spokojiť sa skromnou, drobnou krásou vo víre premien nestálosti stálej… Tak, Ganymede, nalej ešte, nalej[3] mok krištáľový v sklenku, vo výklenku kým sedím s knihou Senekovou v ruke a zvykám bytia staro-novej muke, pálčivým, bôľne rozjatreným ranám a občas zorou zafarbeným ránam, čo pristihnú ma často v ťažkej dume, zvlášť v sšedivelých predjesenných chvíľach, list keď padá — a hmla na hôr pásmo tíško sadá, sťa závoj smrti kryl by stráň i luh, kým myšlienok sa chveje čarokruh nad môjho citu steskom storakým; čo po ňom, čiaš sem! Život nech sa smeje, a Anakreon v dušu hojne seje nápadov pestrých zrno jasavé, nech zvrie v nich nádej, nových chcení túha, v nej, hoc i v mužnom veku, mladosť druhá, údery sudby, čo zachytiť štítom vie úsmevu, ba stoického kľudu, a tešiť vie sa rozihrania kmitom po vlnobití sviežej nálady, keď struny srdca mäkkú pieseň hudú a nemučia viac Kozmu záhady…



[1] Koncept básne našli sme na zadnej strane listu Štefana Krčméryho Vladimírovi Royovi datovaný 9. III. 1931, čo upresňuje jej vznik. List je v AVR.

[2] „Jak Háfiz v paliem tôni…“ — Háfiz — popredný lyrický básnik Perzie a vôbec Orientu, žijúci v XIV. storočí.

[3] „Tak, Ganymede, nalej ešte, nalej.“ Ganymedes — v starogréckom bájosloví obsluhovač bohov na Olympe.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.