ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mňa myseľ nesie k diaľnym brehom mora, kde Osud hral mi pieseň ľúbozvučnú, kde sníval som o šťastí v predvečer, kým maják planul v noci širokej a vábne vábil žiary pohybom. Sbor vĺn tiež spieval pieseň slastne starú, o kráse znel ich žblnkot v predvečer, zrak letel k tmavej hviezdnej oblohe, kým maják planul v noci širokej a vábne vábil žiary pohybom. Kde skál sú vlnou objímané tesy, kde šťastia sen, čo svietil v predvečer, kde maják, ktorý planul v šíru noc a vábne lákal žiary pohybom, breh mora diaľny, breh môj, kde si, kde si?!

A vila osamelá sní niekde na úvrší viničom objímaná v moruší, figov zmesi; na balkóne, hľa, vánkom sa ruže hravo kníšu, v ich bledom nachu našiel pár očí vonnú skrýšu… Pár očí svieti nocou, čo havranie má krídla, beda ti, plavec smelý, ak majákom ti budú; nad úskalím, hoj, zradným víchrice teskne zhudú a čajok pieseň trúchla rekviem zanôti… Námorník, beda ti! Na balkóne je ticho, zmizol pár čiernych očí, uvädli všetky ruže — spálil ich slnca bozk… Obrali hrozná révy vášnivé ruky Evy, i sladkonosné figy zráňali bôľov vzlyky, len divý vinič svieti, bo ožltnul mu list. V prístavnej krčme čierne mornári pijú víno, hoc sladne mok na perne, v očiach im smútok hrá, do zvonivých ich čaší sa trpkosť mieša kási, ktos’ druha pripomína, čo zhynul nedávno… Zas kážu naliať vína v krčahy nemé, prázdne, povelom drsným rázne, bo vidia im na dno… Už nebom hviezdy svietia, z nich noc si spriada sieť…

Vynoril sa mi z rozpomienok dávnych obraz starý, hoc zapadol i jemným prachom liet, však farby jeho nevybledli, ba planú sviežo: More nebies mäkko belasé, na ňom plávajú oblaky — lode zvláštneho tvaru a jemných odtienkov; na bujne zelenej rovine — stáda, kypiace mohutnou krásou a zdravím; mornári odhodlane tvrdých pohľadov a zavalitých nízkych postáv; kňazi prísnych vyholených tvárí v odevoch čiernych; ženy okrúhlych obličajov s nezábudkami v očiach, jemnej pleti, s nachom v lícach, na hlavách bielučké čepce, na nohách drevených črievíc klopkajúci pár; povetrím povieva slaný vánok miernym dychom a ženie vetrilá povetrnákov, kým rozkošných tulipánov farebná pestrosť sa kolíše v ňom ušľachtilým rytmom…

Raz, áno, raz, keď kolembal sa v poli zlatý klas, čo zvlhol sviežou rosou, dvom ľuďom sladko bolo vôkol srdca, dvom dušiam celý Vesmír spieval znelku lásky, dvom mysliam vnukal život nádej krásy… Od tých čias dávno zmizli zlaté klasy, a v slzy trpké zmenila sa rosa, raz, áno, raz tak svieža, keď znela pieseň kosa…

Poď len bližšie, hrdá krása, zrak tvoj bleskom jari jasá. Prisadni si smelo ku mne a prehovor k duši umne! O čom? Rečieš, keď si sadáš… Snáď sa citne s umom hádaš, o čom vravieť so mnou umne, keď ti srdce veľmi dumné!? Krása moja, ťažká rada! Na hlavu mi srieň už sadá… Radami ti dušu mútiť? Radšej v ťažkej dume smútiť.

Pôjdeme domov, dopitá čaša, spať treba, spať už, spať, noc tmavá čierne mrákavy znáša, sen treba v riasy zvať. Objím ma, čierna noc, v náruč mäkkú, zabudnúť chcem na celý svet, ukolíš dušu, čo s kliatbou veku chcela by v hurhaj späť. Ukolíš dušu, havranej noci krídlo, ním mávaš v diaľ, navráť ma krásy kúzelnej moci, bych ako dieťa spal.

Mne smútok hráva čiernym slákom v duši, kým smiech znie vôkol v náladovom chvení; sú veci, ktoré nik viac nepremení, hoc pre ne človek pôstom city skruší… Sú veci, na ne rozpomienka bolí, bo venčila ich krásy nežná ruka; pre pominutie krásy vzniká muka, a duša kvíli nalomená v poly… Smiech zas znie vôkol, na rty rozmar sadá a biele, pýrom ovanuté tváre, sťa nadchnuté by boli v divnom čare, čo najmocnejšie srdcia kúzlom zvláda… Mne smútok hráva čiernym slákom v duši, čo skrývajúc sa pred svetom bôľne čuší…

Kráľ púšte zreval v chladnú, hviezdnu noc do diaľky, v ktorej Sfinga priadla dumu, tak divo-drsne znel ten desný rev, v ňom vrela túha bojovníka-samca… I ozval sa hlas hyén bôľne tklivý, sťa skuvíňal by diabol v hrobiek skrýši a ticho nesmierne zas zvalo k hodom do púšte piesku veľkým mlčaním… Čo živé bolo, všetko rozdychtene sa hnulo — vábil bytia hodokvas, len Sfinga, noriac drapy smrtonosné do vychladlého piesku ťarchou brál, s úsmevom záhadným na stuhlom líci, nehybne vzdorovala túžbe-ľvici, povrhnúc rozkošou, a hľadela v diaľ…

Na obzore, kde fialovo bronie celý západ, sa víri kúdol prachu v stopách chudých kraviek, čo stúpajú po chrbte vŕška kolísavým krokom, kým uznojený šuhaj bičom švihá, chtiac moru dusnej nudy zahnať v jarky, v nich zvädli strapce agátových kvetov, čo mámievali zmysly sladkou vôňou… Predvečerné sa tône plazia poľom, čo vyprahliskom zdá sa dumať v sparne, o sviežom snívať striebre kvapák rosy, či o búrke, jej matný hlas čuť v diaľke… I moja duša túži za vôňou mladosti a rosou umilenia, za súladným znením vnútra, trýzneného príšerami bytia, v tom suchopare tisíc pochybností, čo dneška vír vše vychrlí na breh sťa mútny piesok… Dnes v predvečer si myslím, že príde i Noc, hoj, príde ticho naladeným krokom, na jej oblohe pred svitaním nebude svietiť mesiac z východu, ni Venuša v jeho blízkosti — trblietavo a jasne… Viem, viečka bude musieť tiež ktos’ zatlačiť mojich sklenených očí. Kto? Boh vie sám… Však túžbu mám: po noci kiež by zajasať dal Ránu, v ňom vstať bych smel a necítil viac bolesť, ranu…

Ó, preúbohá sudba básnika! Ja nechcel som sa zmietať v jej sieti, však krv ma hnala k vyspievaniu vnútra, cit — priveľa ho bolo azda — chcel vliať sa do formy, súladom ukojiť bolesť dravú i krutú, tak zlomiť poroby hrdzavú knutu… Snáď preto som sa chopil varyta, a ľúto mi, že ho budem musieť raz zahodiť sťa nástroj, čo upotrebiť škoda, snáď i nehodno… Mňa Dnešok hrdúsi a záľuby v ňom nemám a duša sa chystá vždy k dákym zmenám, kým cítim sa jak osamelý havran kdes’ na úpätí vrchov skalných, a rád by som vrhal balvany v priepasť, do vírov divých a kalných; hoc nevrie vo mne pesimizmus, preds’ ani jeho otec: Schopenhauer — sa príliš nebratril so smrťou, hoc Nirvána mu čímsi blízkym bola, preds’ planula v ňom žitia vôľa, zomrel v kmeťskom veku, striebrovlasý, — keď prežil dobré i zlé časy — Ach, ja milujem žitia dary, a hoc moje snahy zhusta marí, len nie som jaksi svojím, a na rozcestí občas stojím, hľadám sa a sa nenachodím, i boriac sa vozvýš, myslím si často, že budem raz rád, keď nebudem musieť myslieť a lúštiť tie „otázky“ a „záhady“, keď budem už raz pre zem navždy nemý i hluchý, prenesený do oblastí, kde vládne — — — Čo? Odpovedaj duša! Áno? Nie? Mier? Svetlo? Radosť? Poznanie? — — — — — — — — — — — Všetko — čo zmieruje a chlácholí, v Centrume bytia jasného boľastí ničí a dvíha pocit blaženosti! — — — — Sem, myslím, čakajú denne hostí, a preúbohá sudba básnika tu v harmónii večnej zaniká! — — —