Peruťou sudba máva

Je večer tichý, nebom roje hviezd v kolotavom svetle jašú; mne v duši sväté nepokoje sa rušia, srdcom bôľne kmášu. Je večer tichý, v diaľke zvučí trúchlivej piesne dozvuk bôľny a hruď sa v divom nárku lúči s citami, čo chcú východ voľný. Je večer tichý, šumia lipy povoľným vánkom pobozkané, Zem voľne dýše, vôňou kypí, v hruď svietia tuchy nepozvané… 1909

List volá: zbohom, milý brat, už letím vlhkým vzduchom, v diaľ vábi, volá druhov pád, žiaľ žiť na snete suchom! Už vietor smrti vanie z hôr, poď, podzim nezná lásku; čuj, kráču vrany, stená bor, má končiar snežnú masku. List šumom vraví, letí dol, na moju hlavu padá… Chce stíšiť azda srdca bôľ, a či len súcit hľadá?! 1908

Už slnce zas sa v lúčoch leta smeje nad zlatým morom klasov obilia, kde teplý vzduch sa vodomarom chveje, škovrana spev, hľa, nebies výškou plá. V hôr čiernych taji ozón v chlad sa leje, ním bujná papraď dýše v jedlíc stín a vonný vánok prášok klíkov seje, kým orol skalný v bralísk letí klin… Mne clivo je a chmúrne tiahnu dumy tou dušou, v ktorej zmiera útlocit, veď skúšok súžba voľnosť vzdychov tlmí a zúfalosť chce lásku žiaľom spiť… Ach, príďte búrnej vôle smelé šumy mŕtviaci plameň bôľov uhasiť! Mikuláš 1909

Ja videl v žití biedy moc i beznádeje tmavú noc, ja vzýval krásu, pravdu zas, i dobra láskou vľúdny hlas. Ja videl ľudí dobrých, zlých, i bratov žitím sklamaných, však neprestal som milovať krás hojnosť veľkú, zbolená čo dala svetu Ruská Mať… 1923