ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď i vo zmätku, čo kol teba vládne, máš hlavu pevnú, hoc ťa výsmech tne, keď veríš sebe, odmietaný chladne, neobviňujúc duše neprajné; keď čakať vieš a neochabnúť pritom, súc klamaný, však nezronený lžou, keď nenávisť plá, cudzia tvojim citom, cnosť, dobro, nie sú ti slov prázdnou hrou; keď sniť vieš, ale snom sa nepoddávať, keď myslieť vieš — však rozumne i žiť; a skromnosti vieš múdro prednosť dávať pred zvodmi slávy, pádu, ňou sa kryť; keď nezúfaš, hoc šliapu pravdu tvoju šaľbiari ľstiví v blata nízky brud, keď tvoje dielo tratí pevnosť svoju a v znoji musíš ho zas dvíhať z hrúd; keď všetkých skvelých výhier zisky hojné na kocku jedinú vieš postaviť, strát nestrašia ťa víťaziace tône, hoc o šťastie zas musíš zápasiť; keď prinútiť vieš srdce, čuvy, žily, by museli vo vernej službe stáť, hoc by im hneď už unikali sily, kým už len vôľa velie: „Vydržať!“ Keď hrdý si, bárs priatelíš sa s davom, a nezpyšnieš, hoc s kráľmi obcuješ, ak nehu, drsnosť znesieš rovným právom a všetkým patriac, sebe patríš tiež; keď využiť vieš zmysel každej chvíle sťa závodník, tak Svet ti patrí už so všetkým, čo je na ňom cenné, milé, však viacej je, ver, syn môj, že si muž!

Či poznáš kraj, kde citrón prekvitá a v tmavom lístí oranž zlatom plá, z belasých nebies vetrík nežný vlá, kde tichá myrta sní, čnie vavrín, hľa, znáš dobre ho? V tú diaľ! v tú diaľ kiež bys’ ma so sebou, môj milý, vzal. Či poznáš dom? Na stĺpoch krov mu dlie, v ňom blýska sieň a v jase chyžka je, meravo hľadí na mňa mramor sôch: „Čo sa ti stalo, dieťa moje, oh? Znáš dobre ho? Ta v diaľ, v tú diaľ, kiež bys’ ma sebou, ochranca môj, vzal. Či poznáš vrch a strmý chodník tam, kde mulica sa tmolí v ústret hmlám; v jaskyni plemä dračie brloh má; zvysoka prúd sa valí bralama. Znáš dobre ho? Ta v diaľ, v tú diaľ, poď, otče, kde cieľ cesty našej vzplál.

Kto jazdí vetrom tak pozde v tme? To otec so svojím dieťaťom je, chlapčeka tesne v náručí má, tak mocne, tak vrele ho objíma. „Synček môj, prečos’ tak placho skryl tvár?“ — „Nevidíš, otecko? Veď je tu kráľ! Kráľ duchov s korunou a vlečkou, hen!“ — „Syn môj, to pás je mlhy len.“ „Dieťatko, poď, poď so mnou v diaľ, prekrásne hračky dá ti tvoj kráľ; kvetinky pestré na pobreží mám; mať moja zlatom sa odieva tam.“ „Otecko, počuješ, čo šepce kráľ, akými sľubmi ma ku sebe zval?“ — „Utíš sa, syn môj, nedaj sa miasť, vo vetre šumí uschnutá chrasť.“ — „Chlapček môj švárny, nechcel bys’ k nám, sieň mojich dcér ťa už čaká ku hrám; hľaď, nocou sa točia, je bájny ich ples, tak uspia ťa spevom a tancom i dnes.“ „Otecko, otecko, či nevidíš, ach, kráľovských dcér sbor sa krútiť vo tmách?“ — „Synček môj, synček môj, klam je to len, vŕb starých vidím, hľa, šedivý tieň.“ — „Ja ľúbim ťa, tak pôvabnú postavu máš, ak nechceš po dobrom, ver sile sa vzdáš!“ „Otecko, otecko, uchváti ma priam, kráľ duchov blíži mi — jaj, bolesť mám!“ Pobodol koňa, bo zdesil ho strach, dieťa ním objaté stenalo v tmách, keď prišiel s námahou v dvor svoj z diaľ, v náručí dieťa už mŕtve mal.

Šli granatieri do vlasti späť, čo zajatí boli kdes’ v Rusku, a v byte nemeckom keď mali dlieť, im hlavy ovisli v smútku. Tu počuli dvaja tú žalostnú zvesť, že Francia prehrala celky, že v troskách je slávnej armády česť, v zajatí je, ach, cisár ich veľký. A zalkali bôľne vojaci vraz nad týmto trúchlivým chýrom. Riekol jeden: „Mne zle je zas, tá stará rana plná pýrom!“ V to druhý: „Spev už odznel nám, nedbal bych s tebou v hrob hmlistý, však doma ženu, dieťa mám, bez mňa je skon ich istý.“ „Čo žena mi, čo dieťa! Hľaď, ja inú mám túžbu dnes celky. Nech idú žobrať, ak snáď majú hlad; — v zajatí je cisár môj veľký! Brat, ešte jedno sľúb mi; dnes, keď ležať budem nemý, mŕtvolu moju do Francie vez, pochovaj ju v rodnej zemi! — S červenou stužkou záslužný kríž zlož mi na srdce, prosím, do ruky pušku daj mi — blíž boku tiež meč nech nosím. Tak tíško odpočívať chcem, sťa verná stráž v hrobu vale, kým raz diel hukot počujem s erdžaním paríp v cvale. Keď cisár ponesie sa cez ten môj hrob v cvengote šablí a jase, chcem v zbrani opustiť svoj hrob a cisára brániť si zase!“

Z Východu prišiel v plášti z nachu, keď vzniká rým v praohni rán, na paripe, zjarený vínom a s lutnou v ruke spievajúc prisadol ku mne Besov Pán. Rujný junák v ucho mi nôti, popíjame veľkolepe — kým dlhý rad zôr v svite rána prekĺzne a omámene na obloku nám zaklepe. Zmar šťastia Východu svätého, prítomnosť, čo v bahno klesá, a Budúcnosť hmlou vyfintená na vínnom stole tancuje, kým Pán Besov so mnou rve sa. Ja v zlom žakete podriemkávam, na pleciach Pána Besov nach; tu kríž čnie, sviečky blčia v chmure, veľturnaj v nekonečna rmut a víno prúdi v ručajach. Od čias starého Babylonu bojuje so mnou mamu chán — môj bludný predok znal ho tiež snáď — odvtedy druhom, otcom mi je, cisárom, bohom, Besov Pán. Korheľ Apoll má výsmech v tvári, plášť skĺzol z pliec a čaká kôň! — Však trvá ples a turnaj hučí, kým pohár v kruhu blúdi vše, ten krvavý len zúri zhon. Láskavý, veľkomožný druhu, pusť ma, už tiaži hlavu mam; priveľa bolo z dobrôt hodu, dosť bolo hriechu, nocí, túh, tej lásky, otče, dosť už mám. Stonúc mu núkam trosky lýry, vrak srdca — on prepuká v smiech, s rachotom život rušia, cvála — na rtoch spev vína, krvi pach — pod oknom svätostánku viech. Choď s iným zápasiť už, pane, mňa neteší radosti dar, od mamu, slávy hlava bolí, už zodral sa v snoch pľuhavých ten hrdopyšný leva spár. Pane, tá moja rodná hruda je jalová a vyprahlá, čo platí ponúk tvojho mamu, čo stojí človek, keď v žilách mu žiar maďarskej krvi plá? Som bedár, pane, bludný sluha, zodratý, veľký blázon len. Nač piť už teraz do úmoru? Niet groša, viera uprchla, niet sily, čaká smrti sen. Mám matku, pane, sväticou je, mám Lédu, nech je blažená. I zopár zábleskov mám snivých, pár verných druhov, pod dušou však hnusu veľmočiar stená. Mal by som azda i pár piesní, pár bujných, nových spevov, hej, ale, hľa, tuším klesnúť musím pod stôl s tou ťarchou mámoru v tej našej borbe odvekej. Prepusť smutného sluhu, pane, len jedno je tu, o čom viem: istota starodávnej Skazy. Netráp ma, nemám, nenapájaj, pane, ja viacej nepijem! Mňa čemer, úžas veľký kvári, driek uvädnutý, chorý mám, pokloním sa ti naposledy, a už o zem udriem pohár, pane, ja sa ti poddávam. Hľa, vidím: na tátoša sadá, v plece ma udrie Besov Pán a so smiechom ho unášajú pohanské piesne rujných rán — v čarovne vrelý vetrov van. Tak z Východu na Západ letí v nových pohanských zhonov lom a ja s krížom, rozbitou čašou, strnule-živý — s telom chladným — vystriem sa rúče pod stolom.

Dozvedel som sa, že taje skrýva náš Dunaj — tento lišiak starý — o ktorých od čias jaskynných ohňov nesnívala Európa vari, čo sa tak rada chladne tvári. Starého Istru urval som taje, čo skrýval Dunaj zatienený. Ľsťou sa u nás pýši, kujon starý, bo videl smutných divov zmeny. Však vtedy klepmi kypel v šumoch peny. Nevieš už, kedy spovedal sa mi: Jar vládla, on bol slovom spitý. V ňom tanec, spev, výsk, báj. — Na Pešť zhŕdavo hľadel, roztočitý posvätné keď hvizdom vysmial city. Na ostrove snáď chýrnom Margity sa pustil so mnou do besedy. (I dnes mi srdce desom bije. Kde moja pozdná pieseň sedí? Však, lišiak, bol si spitý vtedy?) Zrazu veľmi zvážnel starý Dunaj. V hrdle mu schladla bujnosť Vesny. Bol sťa kýs’ genij opojený, čo v zrak môjs’ prístup placho kliesni, keď spovedám ho v tvrdej tiesni. „Už kés’ videls’ divy, korheľ starý, od čias, čo tieto nivy zmýva tvoja plavá, tienna, hrozná voda, čo v búrny mrak sa rada díva… Spovedaj sa, ty zmija lživá! Bol tu svet vždy tak nepodarený? V ňom dedičný hriech, mĺkve zvody, i var, sĺz prúd, hodovka, suchoty? Či breh tvoj neznal silné rody, čo požívali šťastia hody?“ Báj začal snovať tlmeným šumom kmeť-Dunaj. — Pravda, ktorej klnú už mnohí, že tu nezrel šťastia spln ni jeden rod, od čias, čo plynú vĺn búrne toky v diaľku sinú. Kraj dunajský je trúchly hromozvod, klec polorodov, poloľudí, kde stíhali vždy vzletné perute, kde večer žalostne sa budí a rukou smrti siaha k hrudi. „Raz sudbou je už, čo sa nezmení,“ zahundral starý Dunaj v žblny. Medzi nešťastnými krajinkami vystrel sa, dávnej zloby plný, vdiaľ s rehotaním ženúc vlny.

V objeme teplých ramien hriať sa, slov drahých hltať šepty vrúce, odmeňujúce, celujúce, kým dobrom vzňatá duša jasá. Neochabovať v horlivosti, nič nepýtať a nebrať zasa, oddane ľúbiť — to je krása — a radodajne hostiť hostí. Neluhať vo snov tieni ani, však vnuknúť iným radosť viery, plakať, keď iných žialia pery, ká slasť priať zdaru v požehnaní. V objeme teplých ramien hriať sa, slov drahých hltať šepty vrúce, odmeňujúce, celujúce, kým dobrom vzňatá duša jasá.

Ó, aký šťastný by bol, keby znal tie dobroty svojské, roľnícky stav! vzdialený súc rozbroja vojny, ľahučko obrába si cnostnú zem, čo mu dáva výživu štedre. Šťastný, kto vyskúmať vie premúdro, hľa, príčiny diania, dnes všetko zdláviť vie i strach hrôz pred sudbou neznámou, nôh tlakom podmaniť hoc rev aj acheronský, čo zúri, šťastný, kto nív božstvá zná, i lesov, lúk, v prírodných pásmach. Pana a Silvana tiež starkého i nymfy sesterské: prútené zväzky ľudu ním nehnú, ni koruny kráľov, nehne ním nesvornosť, v nej hašteria sa bratia neverní, nie sprisahanie Dákov, od brehu čo valia sa Istra, nie dejstva ver Rimanov, nie ríše, čo rútia sa v zánik, súcitu bôle nezná s bedačou, ni pokladov závisť. Plod hocaký nesie strom, a čo polia dávajú chtiačky od seba, to zbiera on, nezná veru práva železné, fóra ten svár nevidel, ni tabúľ pých v národa sídle. Radlicou ohnutou zem roľník preoráva pokojne, z tej roboty berie zisk, z nej vlasť i krb svoj živí skromný, stáda kráv tiež a býkov zdarilých, čo krm si zaslúžia. Nezná oddychu rok, kým ovocia dostač neposkytne, ba i plody vrhne stád, vše obsype obilím roľu, obťaží úrodou hon, stodoly tak plniac nadbytkom. Však s príchodom zimy zas hojné olív množstvo vytáča, vytučený žaluďom brav vracia sa; skoruše les dá, i jeseň plody rodí rôzne a na výšinách skalných v úslní hrozno zreje; vnád vonných získajúc jemnosť. Dietky, hľa, k otcovi ľnú, miláčkov si on ľúbi vrúcne, dom cnostný slúži mravom a vemená mliekom prehojné kravám nadol zvisujú a kozliatka tučné na tráve bujne sa boria, rohom tvrdošijným vrážajúc vzdorne. Na pažiti vystretý gazda dni sviatočné svätieva, kým prostred vatra planie a vôkol pahreby druhovia Bacchovi obetujú. Brest označí valachom stáda, rýchlosťou istoty doň vrhať strely ich vše ponúka, vraz telá obnažujú, za pasy sa chytajú stojmo; raz podobným životom žili starodávni Sabini, Remus a brat: takto i Etrusko bojovné vyrástlo, najkrajšie si z miest, Rím, v jas vyšvihol slávy, pahorkov sedmoro tak zovrú múrom v jedinú pevnosť.