Zlatý fond > Diela > Peruťou sudba máva


E-mail (povinné):

Vladimír Roy:
Peruťou sudba máva

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov

Pútnik šerého svitu

Čože vám mám dať, pútnici smútku?

Smutní pútnici, čo nesiete ťarchu života a stíhaní ste nešťastím, ja vás milujem.

Smutní pútnici, čo s túžbou hľadíte na ďaleké hviezdy a slzou skrápate bledé líca preto, že Ideál je privysoko a priďaleko, lkavým hlasom prosíte Život za odpustenie a za zmilovanie, aby vás neranil ešte väčšmi, zdravím vás ako rodných bratov!

Zdravím vás, kdekoľvek ste!

Či na brehoch Nílu, či v bujných pralesoch záhadnej Indie, čo dýcha tajomstvom reinkarnácií, či vo vlasti večných ľadov, zakuklení v srstnatý háv zvieracích koží…

Zdravím vás ako váš navždy oddaný druh!

Čože vám mám dať na dôkaz svojej lásky? Nie som maharadžom, ktorý oplýva zlatom a najvyberanejšími drahokamami. Nemám pokladov a dám vám dačo, to jediné, čo mám.

Dávam vám svoje bolesťou ranené, krvácajúce srdce!

Choďte, akou chcete cestou…

Viem, že často blúdim a priznávam sa, že blúdim, kým si to druhí priznať nechcú, ja zašliapávam do prachu svoju hrdopýchu, kým duša bolí bolesťou poníženého človeka.

V tomto mojom priznaní je spoveď najúbohejšej duše, ktorá túži za mierom a spína k nemu ruky.

Je ťažkou vecou byť úprimným voči sebe, viem, ale treba je ním byť, čo priam za cenu krásneho sebaklamu, v tábore pokrytcov, venčených márnymi ilúziami prázdnych sebachvál…

Choďte, akou len chcete cestou, ja pôjdem tiež, ale cestou svojou, a na tej niet ruží čarovného jasu, to je púť tvrdá a tŕnistá, púť človeka, oklamaného kúzlom sebadôvery.

Moja duša je smädná a ustatá, hľadá príbuzných druhov, hľadá, hľadá a ostáva osamotenou…

Preto sa spovedá hviezdam a víchrom z veľkých slabostí a úbohostí človeka.

1924

Keď rozvoniava zem

Rád chodím na dedinu pohovoriť s dobrými ľuďmi a rád si namýšľam, že som „beatus ille, qui procul negotiis…“[6]

A keď tak plodné sparno májového ovzdušia chladia prúdy lejaka, vše vravím prostým dušiam o voľačom, čo chápať nemôžu, a vtedy sa rád zadívam do ich jasných očí, v ktorých sa odzrkadľuje počudovanie nedorozumenia.

Tie ich oči sú ako zraky detí… Je v nich hodne usmievavého furtáctva, zvedavosti a naivného egoizmu.

A keď rozvonia zem, posiata dažďovými kvapkami zrazených lupienkov jabloňových kvetov, ktoré už dozreli k smrti, vtedy naladím dušu k tichému smiechu, v ktorom sa zachvievajú spevné vlnky súladu so všetkým.

Myslím, že v mojom vnútri ozýva sa Duša Sveta, vo vnútri, z ktorého som vyhostil mraky príšer života, pokazeného nezručným babraním pána prírody a koruny stvorenstva — človeka…

A moji dobrí ľudkovia smejú sa mimovoľne spolu so mnou. Cez závoj sĺz poškádleného humoru hľadíme na smaragdovú zeleň bujnej trávy, okriatej teplým dažďom, a velebíme Slnce, ktoré ohrieva vydychujúcu hruď zeme…

Je to chvíľka šťastia na dedine, cez ktorú tiahne zlá hradská cesta, kde však už ani dieťa neobdivuje auto, lebo tadiaľ jakoce dva razy do dňa; chvíľka šťastia na dedine, ktorá ešte nestratila svoju pôvodnú dušu.

Vari preto chodím tak rád na slovenskú dedinu!?

1924

Pieseň bez slov

Nad ránom, keď už vtáci vyspievali prvé hymny chvál na rosu, lúč a vôňu a priniesli prvú obeť životom vzbudených srdiečok, vyšiel som do sadu, čo sa ešte striasal miernym chladom prchajúcej, krátkej noci, šiel som omámený snom, zabúdajúci na smútok dňa…

Mal som i ja spevom velebiť života dary, ale rty moje mlčali, ako tiene najtichšej polnoci.

A môžbyť, že toto mlčanie bolo najkrajšou piesňou porozumenia, bo čudne jemným nástrojom je duša básnikova, v nej ozve sa i tajomstvo mlčania, pieseň bez slov: najsladšia úprimnosť a pokora.

1924

Sen o štyroch rudých ružiach

Mal som raz v záhrade štvoro krásnych ruží… Keď sa ich nerozvitá krása zahaľovala ešte v tesný objem sýtych pukov, pozoroval som ich často, a očakával chvíľu, keď jedna za druhou odhalia svoje vonné ňadrá.

Sľubovali číry nach…

V jedno lučezárne ráno vyplnili sľub a rozovrúc dôverčivú hruď, sálajúcu rudým ohňom, núkali ju žhavým bozkom omladnutého Slnca.

Tešila ma ich farba i vôňa a chcel som, aby ich odtrhlo dvoje čistých, drobných rúk. S poverčivou nedočkavosťou túžil som za chvíľou, keď sa rozlúčia s rodným krom, aby ich, už zrelé k žertve, niesla nerozvitá mladosť ako útechu mojich znavených očí, aby si predĺžili vädnúci život, sajúc z útrob mojej italskej vázy občerstvujúcu vlahu sviežej vody a v zátiší aspoň do času ešte krášlili môj písací stôl, kde sa často rozvíjajú aj čierne ruže smútku…

Ale keď som v predvečer vkročil do záhrady, zmačkané ležali na chodníku ako obrovské kropaje krvi…

Musela ich urvať srsťou hrubo porastená ruka Satyra, ktorý nedopustil, aby obeť kvetov mohlo priniesť dvoje bielych, detsky mäkkých dievčích rúk…

Od toho času občas vídavam vo sne štvoro ruží ležať na chodníku a rdieť sa intenzívnou žiarivou rudosťou ako obrovské kropaje nevinne vyliatej krvi.

1924

Lúč v tme

Videl som človeka, ktorý si zúfal. Kalich jeho duše prekypoval horkosťou a život sa mu zdal byť len hrozným väzením, kde mučia dušu a vraždia najkrajšie city srdca.

I riekol silný muž: „Zahodím ho od seba!“ A zachvel sa ako list v prudkom víchre.

Hľadel som naň skúmave a poznal som, že v tom okamihu miluje život najväčšmi, len by ho chcel mať krajší a lepší, rád by videl jeho plnosť a nasýtil sa ňou sťa mannou na púšti.

Iný bol obsah slov a iný obsah srdca.

Opúšťal som ho s úsmevom na rtoch a smútkom v očiach. A úsmev rtov a smútok srdca riekol mu viac ako múdrosť filozofov. Úsmev odpúšťania a smútok súcitu.

Podali sme si ruky…

A v silnom stisnutí jeho pravice cítil som sľub muža, ktorý život nezahodí nikdy, lebo vie, že dar večnosti je najkrajší, čo by hneď mal byť zdobený tŕňovou korunou; že neslobodno vyhasiť lúč, keď vôkol vládne tma…

1924



[6] „Šťastný každý, kto je ďaleko od ruchu sveta…“ (Horatius).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.