ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S kosákom v ruke ryžovú na roľu klesol už, hruď nahá zdýma, bujný vlas mu čneje v piesku súš. Tak v snoch zas vidí ďalekú vlasť zotročený muž. Cez pláne snov sa berie v diaľ, hľa, černoch-pohlavár, mu v chlade paliem slobodou kráľovskou svieti tvár. I čuje cvengot karaván, jak tiahnu z hôrnych čiar. Zrie kráľovnú, jej čierny zrak nad hlúčkom dietok bdie, v objeme ľúba jeho skráň, kým dlaň sa v dlani chvie. V sne viečka vlhnú slzami a jas ich v hrudách stlie. Pobrežím rieky jazdí zas víchricou na koni, sa kantár zlatom jagoce; v cval keď sa jazdec nakloní, pri každom skoku boja hrou mu šabľa zazvoní. Plameniak letí, krvavou sťa zástavou by vial, on stíha zver, švih skvúcich pier, cez tamarindov val, večera tieň kým ľahne len na mora modrú diaľ. Rev leva čuje nocou zas a vytie hyen tiež, i hrocha vidí, močiarom jak sliedi, v očiach striež, kým hukot bubnov slávou vrie, víťazstvom zvučí spiež. Nesmierny hlahol pralesov slobody peje spev, v tmách púšte voľný vietor hrá, ku piesňam ladí krev. Slad úsmevu kol jeho rtov hrá zas jak hrával driev. Necíti otrokára bič, ni horko, bremä dňov, smrť ožiarila ríšu krás preblahých, veľkých snov. Len trup tu leží troskami rozbitých okovov. 1916

1 Tak zbohom buď, blednúca, hoj, vlasť moja v modre vĺn; vzdych vetra lká a rackov roj zapúdza vesiel žbln. Za slncom diaľ sa plaví loď, čo tríma mora moc; buď zbohom, slnce v hĺbkach vôd, vlasť moja — dobrú noc. 2 To slnce skoro vzplanie zas, zablýska jasot dňa; vzduch, more, pozdravím len as’, však nie viac domov ja. Kde osamelý stojí hrad môj, tam kol krbu zmes, hoj, sliedi burín a u vrát len verný vyje pes. 3 „Poď, panoš mladý, ku mne blíž, čo slzíš, riekni, jun? Snáď víchor ruší duše tíš, či desí jakot lún? Len zotri čisté slzy z tvár; loď naša síl je vzor; ni bystrý sokol letí z chmár, jak ona, pozná vzdor.“ 4 Nech šumí vír, vlá vetra švih, nedbám na vír a var; Sir Childe, pre iné veci vzdych sa derie z hrudi var’; veď v diaľke otca nechal som, i moju drahú mať, len boh mi ostal priateľom a ty, nuž musím lkať. 5 „Ach, otec dlho žehnal mi, však nenariekal zvlášť, no mať sa zájde slzami, kým zase uzriem vlasť.“ Len tíško, ľúby, rosy mok ti krášli zvlhlý zrak; môj nezná stesku voľný tok, bo v duši viny mrak. 6 Poď blíž, poď blíž, môj kastelán; čos’ taký bledý, snáď že nepriateľ by mohol k nám, či škodí nočný chlad? „Mňa tôňa smrti nedesí, sir Childe, mám srdu chýr; keď na choť vernú spomniem si, hneď bledne líca pýr! 7 Na pobreží, kde hrad tvoj čnie, vieš, ženu, chlapcov mám, na otázku, čo odpovie: Kam šiel náš otec, kam?“ Len tíško, chrabrý kastelán, bôľ tvoj ja ctím a jak, no myseľ moja — vetra van, viem, ulietnuť sťa vták. 8 Ja ženským vzdychom neverím! veď vyschne slzy jas, ba zmizne nežným páperím, keď soka zaznie hlas. Slasť spomienok ma nemučí, ni blízkej búrky des, žiaľ len, že mysľou nezvučí — niet za čím plakať dnes. 9 Sa šírym morom plavím sám, som nemý, neznám vzlyk; za iným azda plakať mám, keď za mnou nelká nik? Môj pes len dotiaľ vyje, pán kým nový dá krm zas… A keď raz tíško tknem sa brán, snáď roztrhá ma vraz. 10 Loď moja, nes ma, voľne nes, cez mora vír a lom, ku cudzím brehom v diaľku kdes’, len ta nie, kde môj dom. Ťa vítam, more, slaný vzduch! Keď skončím plavbu, hoc priepaste zvítam, lesov kruh, vlasť moja, dobrú noc! — 1924

Už polnočné zlietli tône, myseľ v ťažkej dume tonie, hlavu kloním ponad listy dávnych spisov starých vier, sen už temer sadnul v riase, v príšer plnom nočnom čase, zrazu šuchot, klepot v hlase čudnom znie od mojich dvier. „Pozdný hosť snáď — myslím stajme — tápe hen u mojich dvier.“ Toľko len a nič viac, ver. December bol práve chmúrny, čarodejne divobúrny, uhoľ z krbu odblesk chmúrny vrhal vôkol v tôní sbor. Túžil som za rána svitom, za srdcom od mieru sýtom, nie od smútku, bôľu spitom, myseľ dvíhal k raju hor, kde Lenorou mŕtvu milú menuje anjelov chór; v kruhu hviezdnom žiaden spor! Tu zhyb kortíny sa zvlní, steskom, žasom dušu plní, zvlní, plní hodváb šumný srdce desom ako mor, divo, divšie srdce búši, duša temnú sudbu tuší; „Pozdný hosť snáď, — tíšim strachy — tápe hen u mojich dvier, iste, iste hosť to pozdný vstúpiť chce do mojich dvier, toľko len a nič viac, ver.“ Vzmužím dušu, zvládam žasy, nebude v tom hrôzy asi: „Pán, či pani — diem — odpusťte, myseľ pomýlila smer, v snách som trímal dušu dumne a predo mnou zväzky umné, vy, ach, siahli ste jemne po závore mojich dvier, neslyšal som temer šumu“ … v tom otvorím závor dvier; vonku tma a nič viac, ver. V husté temno prel som zraky, čakal divy a zázraky, trpiac, v pochýb hnal sa spory, v snoch som strácal duše mier, ale ticho vládlo kolom, chyžou, vôkol, domom — dvorom. Slovo „Lenora!“ len znelo ako vlna vzdušných hier, ja ho šepol, šuchlo echom ani vlna vzdušných hier, toľko len a nič viac, ver. Tu keď v chyžu kročím zasi, v duši planie vatra kási, znova čujem, dakto šmátra a dač živšie ako driev. „Iste — rečiem — u obloka niečo tápe do vysoka, nechže zlietne beľmo z oka, strhnem závoj z šerých vier, na kmit stíš sa srdce, závoj odhrniem hneď šerých vier; van to vetra, nič viac, ver.“ Zrazu oblok otvorí sa a velebne vovalí sa havran zrutný, ruchom, šumom sťa keď búrkou stená bor, tužibuď a bleskurýchle, povedome, nebárs stíchle usadí sa panským kynom ponad čelo mojich dvier a na sochu Palladinu, okrasu to mojich dvier, sadne si a nič viac, ver. Zasmial som sa, zhora-dola keď som skúmal čierne stvora, keď som zbadal vážnosť veľkú načechraných bŕk a pier, „Bárs si búrkou okmásaný, smelýs’, bárs aj nie si zvaný, tvore bludných duchov druhu, ošarpaný ani ker, riekni, jak ťa zvú tam Dolu, podsvetia kde králi mier,“ havran rečie: „Nikdy ver.“ Zázrak kýsi, vraví divne, vtákom je, preds’ vraví plynne, v slove síce zmyslu málo podľa mysle jasných mier, ale čudno, hosť ten čierny vraví i bez ľudskej perny a do chyže vteperí sa, sadne ponad temä dvier, vták, či tvor to beštiálny, sadne ponad sochu dvier, menuje sa: nikdy ver. A na soche havran v tichu sedí, nevydá ni dychu, jedno slovo riekol len, sťa v ňom by duch vrel túh a vier, ani hlesu viac, ni šuchu nečuť, ani chvenie ruchu nezaletí k tvojmu sluchu: zmizne, mniem, i táto zber, nádej’ zhynulo už veľa, sťa blesk rána z pávích pier, letún riekne: „Nikdy ver“. Odpoveď tá striasla duchom — príšer kási v slove suchom, „Iste — dumám — bájou čírou je, čo žvatle táto zver, majstra jeho sudba krutá, v putá beznádejne skutá, stínala na stezkách bludných — ulúpila duše mier, on ho zučil v zvukoch nudných koktať vlastnej biedy žer tajným slovom: „Nikdy ver.“ Zasmial som sa, zhora-dola keď som skúmal čierne stvora, kreslo mäkké potisol som voči soche mojich dvier; klesol tam na baršún, snami, predpodivnými dumami chtiac rozuzliť zdania, mamy — ominóznych slov a sfér — ký v nich obsah, čože chechtá hrozne chudý, starý zver, kváčúc: „Nikdy, nikdy ver.“ Onemel som v mysli zmesi, blúdiac v šírke-diaľke kdesi, kým on ohňom očú žravých sťaby upír-netopier vŕtal v hruď; ja sklonil hlavu na baršúna riasu smavú, na nej lúče lampy mávu, v zhyboch hrá si tieňov šer. Ona tiež raz divom zrela chyže fialkovú šer, nevzhliadne viac nikdy ver. Tu kadidiel nevídaných tymian sála, neslýchaných zvukov zvonia zvony zvučne z serafínskych božských hier. „Čuj, to anjelov sú sbory, boh ich zoslal, aby chorý, komu srdce žiaľom horí, našiel vytúžený mier! Rozpomienku na Lenoru bôľnu zhladil jeho mier!“ Havran rečie: „Nikdy ver.“ „Veštcu! riekni, duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti! — Posle sudby, hoc orkánom vyrvaný hneď z pekla dier; musím tedy strádať? kdesi večne šliapať pusté lesy, hrôzy kúzla, samôt desy skúšať v stane čiernych vier? Nieto lieku v Gileade pre mňa? — riekni — zhyniem ver!“ Havran rečie: „Nikdy ver!“ „Veštcu! riekni — duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti? Pre boha a nebies slávu, prosím, taje pootvor — srdcu stiesnenému riekni, tam kde chvie sa Eden pekný, môž tam k hrudi milú, riekni, privinúť, kde svätých sbor — už Lenorou menuje i jasných duchov spevný chór? „Nikdy“ — v odvet havran-tvor. „Ta sa v besy búrok zase, vtáku-diablu, v pozdnom čase — skríknem hrôzou — k brehom Noci Večnej, strašnej, ta sa ber! Čo si vravel, klam je púhy. — Samota, cieľ mojej túhy! Vyrvi z hrude klov svoj suchý, nechcem vidieť tvojich pier! Ni páperia nenechaj tu, zmizni z sochy mojich dvier!“ Havran rečie: „Nikdy ver.“ Havran nepohne sa ani, žhavým okom na mňa gáni — z Palladinej bielej sochy, sponad čela mojich dvier, zraky ani démon snivý, koldúň sťa, čo vidí divy, nad ním pablesk lampy živý jeho tôňu vrhá z dvier, a môj duch viac nesprostí sa nikdy tône jeho pier, nikdy, nikdy — nikdy ver! Italia, bojište pri Piave, apríl 1918

Ô, prečo ti z meča tak kvapká krv, Eduard, Eduard? Ó, prečo ti z meča tak kvapká krv? Prečo tak smúti tvoj zrak? Zabil som sokola ním práve prv, mati, mati: Zabil som sokola ním práve prv, čo nemal páru vo svete. Tak rudú krv nemá sokolí tvor, Eduard, Eduard. Tak rudú krv nemá sokolí tvor, vravím ti, synu môj, ó. Padol ním červenoplavý môj or, mati, mati: Padol ním červenoplavý môj or, bol samá krása a plam. Tvoj or bol starý — paríp máš dosť, ó, Eduard, Eduard: tvoj or bol starý — paríp máš dosť, ó, smutíš ty pre vec inú. Drahého otca som zavraždil, mati, mati: Drahého otca som zavraždil, beda mne, prebeda, ó! A čím sa chceš kajať za tento čin, Eduard, Eduard? A čím sa chceš kajať za tento čin? Povedz mi, môj drahý syn. Svoj osud zverím na rýchly čln, mati, mati: Svoj osud zverím na rýchly čln, po mori budem sa plaviť. S krbom a hradmi, rec, čo spraviť máme, Eduard, Eduard? S krbom a hradmi, rec, čo spraviť máme, keď budeš na mori, ó? Nech stoja, kým raz zrútia sa samé, bo sem sa už nevrátim nikdy. A komu zanecháš ženu a rod, Eduard, Eduard? A komu zanecháš ženu a rod, keď pôjdeš na more šíre, ó? Svetu! nech hladom mrú, ak im to vhod, nechcem ich nikdy viac vidieť, ó. A komu zanecháš predrahú mať, Eduard, Eduard? A komu zanecháš predrahú mať? Syn milý, povedz mi, ó. Tej budem pekelnou kliatbou vždy kliať, mati, mati: Tej budem pekelnou kliatbou vždy kliať — pre rady, čo mi dala, ó.