ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povedali mi: najprv si ruky zlož, šepkaj Otčenáš. A za slovami choď do neba, dozvieš sa, za koho hovoríš v svojom mene. Do cesty príde ti strom, vraveli, aj jablko. Utrhneš si ho, neodoláš. A v ľútosti prosebnejšie bude sa nalievať tvoj nový Otčenáš. V stých rozhovoroch vždy nohy máš na zemi, a slovo je na stope neba.

Je slovo mäkkosť, je kvet na slnku a je krok človeka, keď nevohnal nikoho do smútku. Tak učili ma modliť sa. Pri ľuďoch vyčkám. Z žihliav hore brehom putujú ich duše, nekmášu trávy, lebo je chodník, kde som ja išiel a išli iní. Neprestajne sa ponosujú. Počuť ich žalobu, trhá ich bolestí tisíc, a nepotrhajú sa ľudia na mäkkom slove.

Obkrúžiš víchor. Veď priestoru neveterného je dosť; skôr možno si voliť nenaľakané svahy, ako ísť búrke pod ruku. Neďaleko sa bili vtáčky o hniezdo. Neďaleko si sadla kukučka na cudzie teplé stromy. Pýtal som sa: kto proti komu? Vtedy som s hromom hovoril. Hromovou rečou modliť sa možno i tvárou na zemi, keď rukami sme zaťatí pred samou zlobou.

Duje. A za dverami nie je prach prudký, čo pazúrom sedel nám vonku na hrdle. V závetrí kolenačky si prídeme pred svoju chvíľu spokojnú. Najradšej okúpu sa v našom hlase ďaleké veže. Z vrchu na vrch vydržíme s krídlami. Ľanové nebo prestrieme si pod nohy, na cestách budú chrámy. Ty, pravý počiatok dňa, na tácni prinesieš moje ráno, rozfŕkané z pohára rosy, ktorý podám ústam, von z prachu cesty.

Po vlastnom hlase, ako po nitke hore bežím. Vravia, že poviem iné, tam v zrkadle, keď sa uvidím. Keby som kríval, idúcky budem pokornejší. Pred ihlou svedomia obrátim tvár viac k šípke, ktorá zasiahne oko, vyobliekané slzou. Kajúcne porátam hrášky zo strnísk. Nad takým málom o jednu sirotu tŕpnu anjeli hore. Tam ťažko je hmatať zrnká podľa kľúča na zemi.

Poslal som pozdrav Bohu. V mojom slove sú tŕne. Dych sa mi zlomil na hranách hlasu, kľakám a v prizme nevidím svoju tvár. V takejto dráme hľadám modleníkov. Sú poranení, všetci volajú zdola, z prítmia bosými nohami zbieram z modlitieb v prsti rozbité svetlá. Hlušina vyhrnutá, pohladená hladunko naším pohľadom, je zatúlaná s nami na nebi, aj sme tam padli, ale náš pozdrav tlel odkrytý pred Bohom.

Jedno slovo mnoho má reči. Iskry lietajú; ívery z flaut, popremieňané na duše, pozorujú, aký je príchod k fontáne slova. Nemôžu sa mýliť neomylní. Nemôžu odísť prítomní. Vchádzajúc do svetla večného, všetci boli s modrinami na nohách, brodom sa išlo ťažko. Pýtali sa ich: kto sú, po mene. Nebešťania, ako pohár, sperlený vínom, hľadia na nás, čí sme, po ovlažení úst.

Bolo krásne nádvorie. Spievali družičky. Ruže ďaleko hľadeli, ďalej ako oči. Z rosy vyšli, zo zlatých omrvín vynorené kráľovné. Na druhej strane brázdy, v ktorej voňal nám z detstva radostník, na druhej strane za zvonkom oltára načreli sme ukradomky do rozbehu svadby. Tak predsa: pokolenie jedno, zástup svadobníkov, a pokolenie druhé, deti, my s hladom vo veľkých očiach, videli sme z dverí, ako vzbĺkol na stole koláč.

Modlím sa v zrebných háboch, nie háby mnícha robia. Sieťou je duša, ktorou som rybárom, prstami trúsim omrvinky do rieky, do hĺbky vôd. Chce sa mi ako vtáčaťu spievať do zvonov na nebi, ale viem, vrátim sa späť na zem, pokrm zobať zobáčkom, na brehoch šumieť s riekou. Tak sa mi zrebné háby menia na dušu. Bez prízdoby krídiel, bez anjelského tela stojím pri vodách, hľadím do očú rýb.

Povedať treba Bohu: blen v kalichu vrie, kvet z neho blčí, podchytená noc. Dlho sa pýtam, či som nepomýlený očami hada. Je iba trasovisko, je maras, ktorý pôdu odplieta spod nôh, hrúži sa v krvi poranenia. Moja modlitba, luk, zdvihnutý nad zemou, sestra zastrašená, ako krížik na veži, sa hmýri. Neviem si oddýchnuť. Navyše tratí sa mi z hlasu oheň, jeho triešť už nepozná bilinku slzy, ktorú by som kriesil na vysočinách tmy.

A predsa. Staré kĺče čnejú na brehu, chvejú sa múľom. Vysekať idem brud rieky, vyuzliť sa z beľma. Ale pletenec hniloby má tkanivo predĺžené do mojich rúk a nemodlím sa. Nepriateľ číha spoza sadov. Ťažko niesť Prikázanie na chrbte. Ježiš povedal: daj si udrieť aj druhé líce. Modlím sa: Pane, nedám si. Pačmaga som ja. Mal som do výšky, ako žeriav, ruky zložené, hazardne som ich odložil. Neoberám ovocie, bútľavejú krídla mojich stromov, jablone ako krehké výšivky do leta potrhá vietor.

Milovať nepriateľa. Súď, Bože, že Zákon porušil, tebe sa rúha, vinník z obory. Súď, že i ty trestať budeš, čo porobil. Zabil a zamárnil. Pane, nemaj to za hriech, modlím sa v srdci naštrbenom. Pane, i ty si stanovil čiaru, ktorým sú hriechy zadržané. Alebo mi nedaj viac lásky, nebráň ma v národe, čo zhynie. Potom škrípajúc zubami budem prosiť: Pane, nemaj to za hriech!

Modlitba je i nebo i zem. Tuhé víno šťastia i voda, rozriedená na holovňu hodín, sen neprebudený i púšť, čo obopína nohy, úponka, vyplakaná na viniči. Koľké hviezdy sme rozkrútili na trblietavé prášky! Žeravým šípom leteli sme do galaxií, za nami ohnivá niť sa zajagala, kým dolu žilo sa zle. Zem má chuť popola. Stvorili sa jamy po ľuďoch, dobytých, vesmírnych. I v tejto ére je Boh. Odpusťme si kozmické pády.