ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na našej zemi rodnej nasadil Pán Boh mnoho krásy spiacej; potom sa kochal, nechcel odísť od nej, chcel ešte viacej, chcel vyniesť z času nádheru vyslovenú a stvoril zvukom hlasu to najútlejšie, ženu. Vyšla si z perín Božích, piesenka Stvoriteľa; básnik, máš ruky, zlož ich, nech modlitba je celá, nech sú ti lazy ako chleba skyva, poľana ako pole rozprávkové, žena sa prvá díva na kvety jahodové. Povedal si jej, Pane, v rokoch mladých: dávam ti vrchy, hory, tu je tvoj oltár, stvoríš nádych a nik ho nepokorí, ozveš sa, ovládne tvoj hlas tu i končiar krivolaký, kde nebotyčné jedle rastú, kde chodia utajiť sa vtáky. Slovenské horstvá čarokrásne! Hospodár na nich pristál, tu pramienok sa včasne otvoril ako krištál a ideš k riave bosá, tak ako chodia lane, i Bohu zachcelo sa napiť sa z tvojej dlane. Je ohlas v tvojom utajení, je návrat presný, i v ohni ružovom, i v tlení roznášaš uhlík Vesny, vždy prídeš, ako v kalendári, rozkvitnúť do minúty, kvet našej jari, do zeme zastoknutý. Vždy povieš vtáčkom zobudeným, že majú spievať pod zenitom, že zrnkom každodenným a jeho božským mýtom vykupuje sa pole, na boží dom sa mení, ako keď stojíš pri kostole, ktorý je naplnený. Vždy ruži povieš: kvitni, ty sestra na úbočí; radosti pohár nerozbitný dvíhaš nám až po oči, pozdravíš dejiny tých, čo milujú v sne, vtedy keď v diaľkach skrytých v holúbkoch láska usne. Aj grunty naše zažne plamienok zeme v tvojom slove, rozľahlé tably ražné i polia zemiakové kosia sa, kopú, zvážajú a kročia do sýpok. Vetrík ticho duje, cez dlhé tisícročia tá hra nás očaruje. Aj pastierov ty poznačíš, aj trávy, aj starý kožuch baču, čo so svrčinou vraví, keď z píšťalky mu vtáčky skáču; ty vtedy ozvenami od praďalekých predkov krv dávaš deťom modlitbami krmíš chleba striedkou. Strážkyňa rodu na kráľovskom tróne, vznešenosť dávna, upradená na básni, na prezvučnom zvone, po orloch rozkrúžená, máš v moci oblúk slnka, denne snivý, hôr reťaz maľovanú, máš v moci úsmev milostivý položiť nám pred bránu. Primnoho lásky, priviac mocných vekov podá nám tvoja ruka, i keď dosť brehov skúpych pred medovou riekou nám osud núka, i keď sa otriasajú grúne od zemepustej drámy, môže znieť rachot sveta, tu nie, ty odpovedáš modlitbami. To nič, že k ľudstvu svety zlé sú, je zima mať na stole vázu a na hraničný kameň znesú povíchre svoju skazu; raz azda nebude mať človek mena a spália jeho plody, smrteľne poranená nenájdeš vedra vody. To nič, že zotmie sa na Veľký piatok, prešumí blenom čaša, ty si i tak ten boží sviatok, ostávaš symbol, hradba naša, čo i len premenená na bledú emigrantku, čo i len íver, ostružina, pena, čo i len mihalnica v spánku. Poznáme matky pieseň drahú, silná si, duša nad otčinou, neľúbiš plač na prahu domova nášho, nie si inou, ako tou kvapkou slova Božieho od počiatku, narodená a nová v slovenskom neviniatku. Boh ti dal plameň svätej vatry, tisíc rokov ho máme, o ňom si s nebom rozprávajú Tatry, skrývaš ho v chráme, a to je nedeľa a svet má po chatách prácu s Výlevami a ruka tvoja letmá k obrázkom svätým kreslí rámy.

Presmutná žena. V blesku zľakla sa jednej noci, do očú piesku vrhli jej temné moci, vstala, keď démon zúril, prebehla plotmi, dom sa jej schmúril a padol do tmy. Presmutná žena. Hrôzu chcela niesť s chýrom k Veľkému vozu, na nebi šírom povedať kvetom: smrti je veľa, človek je svetom, a človek strieľa. Kým pásy tankov orali pole, orú, v košíčku s plánkou pribehla k moru, hľadela ako z veže na svoju vieru. Kdeže ťa, kdeže oblaky berú! A už ju nesú vtáky, tie v oku s trochou svetla, chodník je nerovnaký, osud je metla, všetok jas chváce, vymetá z vidín siete, nie sú to sady spiace, neskry sa poza smetie. Naučíš sa žiť v kúsku, mať málo v každom echu, nestúpiť na halúzku, dať ju pod strechu; i na kostrnke, ak zdvihneš ju zo zeme, ochutnáš v horkej trnke, čo v tejto zemi drieme. Veď prv, pred tebou ešte, tiež si tu poplakali, povedali im: krešte svoj hlad do tvrdej skaly. Len špel na tvári rezaný bôľom závit, a samotári mohli sa svetom plaviť. Čo mali? Dlane holé. Kto v bani kopal, chránil si pole, svoj rodný opál. Neodzláti sa misa, čo ako sen z nej zmizne, nie, nestratí sa kvet dedovizne. Aj tebe hučí priepasť pod nohou bosou, prišla si srnky nie pásť, nie krmiť rosou, skôr zamárnia ťa žiale a budeš priputaná ku čiernej skale, zakliata panna. Len žertvy pomaličké, ak zachytia sa hláskom tu na vetvičke, akoby vetrík s kláskom, vyšepni, nech len trvá tvoj pohľad na nás kolom, hľa, pripojíš sa prvá k turičným apoštolom. Never, lož nie je večná, niet nesmrteľnej zrady, raz zadrhne sa chasa priečna a rozsýpu sa hrady; čas blčí, psom ho hodia, hodiny vyskakujú z kriku, k ohňu svojmu sa modlia rúčky na ciferníku. V presmutnom tvojom oku prežiari kryštál vlasti, a v prvom kroku tu navlas od priepasti, kde padne lístok stromu, lístoček osamelý, zastaneš, on je hlások z domu, je z dedovizne celý. Keď črpák vezmeš hmatom a bolesť sa ťa chytá, nevykúpiš ju zlatom, je rodnou dúhou spitá; keď nebo ti dá múry, zem nepreklínaš, jej tiché chmúry sú večne pri nás. Ak z neplnosti roha piť máš mok slova smutný, si nymfa bosonohá, dotkne sa ťa bozk lutny; ak spievame i v pleve, a vie to vesmír šíry, nech sa na našom speve celý svet pýri. Nech tvoje pravdy z tiesne i potme trysknú krajšie, ako tie besné, tie poludňajšie, čo svet ich skrúca hravo v lesku ich glazúr, teba tu drží Božie právo, nie ľudský pazúr. Nehľadieť na zlé časy, nechodiť vinovato k úľu. Keď sú tu zátarasy, nestúpiť na machuľu: hrdinstvom bude vidieť i na papieri kaňu, belasú tintu našej púte, hľadíme na ňu.

Mladosť je sama neha a potom to, čo bolí. Po zemi smútok behá, núkaš mu chleba, soli, a vždy sa raní plamienkom na bodľačí, i dnes i vlani poznávaš ho po plači. Tátoše zvezú razom v ohnivých vozoch vňate. Deň priclonil ťa k lazom v chudobnom šate, a nie si biedna, máš medzu nedobytnú, ešte tu jedna, ešte dve šípky kvitnú. Prečo je bolesť sivou po žiare meteora? Žila si z tichých divov, vychodila ti zora, počula tvoje zvuky noc spred augusta, vzala si ju za ruky a spievali ti ústa. Raz stromy v raji rodili presne, v ružovom máji aj decko z piesne odhalí svoje esá; raz malo slasť, raz sinku, postavilo voz na kolesá, viezlo si zlatú skrinku. Tak roky utekali. Jabĺčka povesť ostala v diali, len stihla voviesť družbov do púšte za obzor hmlistý. Anjeli, tu ste, neskrytí v lístí. Zlé časy ozvali sa, načŕtli putá. Strieborná misa je napuknutá, mihol sa pútnik, zmizli snoví z rozprávok králi, hostia, tí indigoví, ovocia nechutnali. Taký bol vinič, čas ho sám štepil, vandrovník ustatý nič z pohára nepil, dal plač do šatky, čo tvár mu poryl, zašepkal: mám dych krátky a som sa oneskoril. Mnohí ťa zdvihli len snami zeme, iní sa vyhli, chlieb nedojeme. Prešla si do tmy, ver mi, bez hodín, bez dní, a len za dvermi milovali ťa väzni. A teraz si tu sama, starenka v tichom poli, s legendou jama ti srdce nerozpolí; pukliny kryješ, život máš pretrpený a tvár si myješ v bolesti našej ženy. Slovenská bolesť, v diali, tá s pramatkami, keď sme ich mali, aj keď sme boli sami, keď nekvitli im margaréty, neružoveli v líci, nepoznali ich svety, len vtáky v povíchrici. Slovenská bolesť, studňa, pri dome neposledná a v hĺbke prezáludná; či si tak smädná, ako ten, čo sa modlí zbožne pri rodných bránach? Koľko ráz ťa len bodli pod krížom v siedmych ranách! Už od dôb našich ranných dejiny tvoríš ženy, je na nich obrážtek svätý položený, z ktorého odlomíš ako z chleba, pútnika chorého nesieš do neba. Trpíš, si jedným tisícročím v sirobe planty, macocha a tvoj otčim čítajú diamanty, ale Boh Otec vraví, v hodinu porátanú, že ani trávy po nich raz neostanú. Je nádej. Rodíš stromky, na krst ich nesie, kto ukradomky s tebou i dnes je, a cestou pred ním povždy ťa stretám, Boh prišiel k biednym a dlho je tam. A čo ty robíš? Je svet tvoj uzavretý, izbu si zdobíš, postavíš na stôl kvety, oprášiš kríž na stene, zametieš pitvor, pokľačíš na kolene, aby neprišiel zlý tvor.