ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na prvej stránke šuchám po zemi hrnček s mliekom, a pagáč ako hviezdu spálenú. Na druhej stránke triesočky, poskladané krížiky, išli do sporáka ohriať nás, uhryznutých zimou na popukaných perách. Nedopísané je a nedoškriabané griflíkom na stole, keď sa nám jar skoro vylúpla z trávy za domom.

My sme sa tešili. Blankytné kríčky, pokropené včelami, aspoň za vedro medu sľúbili na Dolnom konci. Púpavy, krásne panny, prišli v procesii k obrusu stola, ako tetivy boli napnuté až po naše ústa. Nohami sme rástli do zeme. Stískal nás za hrdlo každý vetrík. Za humnom naskutku porušal priesadou.

Pašienky, potoky. Keď túžba ženie prvú ratolesť k vode po hladine za slnkom, až k zlatým hradom, až k lúkam zamatovým. Zbieral som tľapké kamienky. Kto ďalej dohodí! Tam za riekou budú princezné, za našou cestou z blata. Vracal som sa domov nesnivo. Z trávnikov hebkých cez zamazanú košeľu, potrhanú, bolo ma vidno z ďaleka, z domu.

Naháňať v prúti sen. Okolo lietal motýľ, sadol, namaľovaný pred moje oči, bol z rozprávky, vyzeral čarokrásne. A keď sa zaligotal, pretrhol niť sna, uletel. Iba vzduch po ňom ostal; stratila sa mi ktorási pieseň kratučká. Urezal som si prút, švihal som ponad zeleň, vzduch svišťal, sipel, kvílil a dal mi pieseň nadlho v túlavom detstve.

Košaté stromy. Ó, k vtáčkom prísť, azda vedia, som dobrý, neublížim spevu. V ľahkom mojom tele je hlad po výškach, milujem ich ríšu s krídlami. Spadnúť, odrieť si nohu? Veď ani jeden z vtáčkov sa neudrie. Tak pekne by už nespieval, poranený pred veľkým svetom, uľakaný pred tichou slohou vetra. Raz som zo stromu padol. Nič sa mi nestalo. Vtáčky neodleteli, iba uderila sa moja túžba, rozviazal sa mi uzlíček, v ktorom bol môj pohľad na stromy košaté.

Nedele boli zlaté mušky, bzučali kolo hlavy. Ulice šumeli dedinskými dievkami, chcel som mať hviezdnaté miesto v rozprávke. Vzali ma do kostola. V kvapôčke muštu vrel som pod klenbami. Sväté pesničky chutné boli, slovenské, ako môj maskaľ. Potom na spevavé popoludnie prikrádal som sa k mládencom, i pesnička o frajerke bola mi ako Otčenáš. A otec zbil ma remeňom.

Plakal som. Susedov chlapec nehral sa pekne, kameňom rozbil mi hlavu. V čistej krvi jastril som okom, to nebol prsteň rubínový, seba samého videl som najhoršieho. Zlým chlapcom hlavy rozbíjajú. Vedel som. Odteraz všetky oči to uveria o mne poznačenom. No, prišla babka obviazať, osušiť krv, priložiť ruku, pohladiť, pofúkať, zhlboka poľutovať: chlapče, po ľuďoch všetko sa zahojí.

Sestra zomrela. Na pradeno večnosti sme pomysleli, dali sme jej šaty bielunké. Vyslovene sme neronili slzy. Ozval sa zvon, bil ma po srdci cestou k hrobu. Dlho som hádal, ako vyzerá; a veril som, že ju vidím, keď chodím ku kvetom spamäti.

Sporo sa otec s obilím vyhrstil na poli. Volal a volal, prosil, a poviazané snopy nedali slova. Vrabce si oplotia náš dom — povedal — nezomrú hladom. Na úvrať zrno putovalo po vŕškoch z kamienka na kamienok. Ôstie snívalo v brázde.

V kôlni ešte po jari na pluh sme hľadeli, na náš chlieb, nakrájaný škovránkami. Z vrbín pri záhrade plačeme. Nelial dážď z naplnených krhiel na staré krivdy. Čosi sa urodilo, čosi uschlo. Išlo to do krvi, keď v nás píšťalky prútené z večerov zavýjali.

Mokro konča leta. Stráň sa lepí na nohy. Otec ide kosou zaťať do húľavy. Ťažké časy, vravia. Visieť budeme možno na vlásku, chlapi nedokosia zem, tak že ženy. Ženy všetko vedia. A najeseň pobúrený hlas železníc hrkotal ostro do chalúp, že zhúkla svetová vojna.

Príde nám smädiť. V putničke vody potôčik zružovie, z potôčika krv, krvička červená. Snímeme z neba pátričky. Môj otec, frajter císarsko-krpčiarskeho regimentu rukoval. Na nás kľakol celý dom dnu, potme, na hlinu hlina. Nebolo soli, ani zápaliek. Dva razy išli sme do kostola.

Doma v noci, ako v kaplnke, v svätom povetrí pred anjelmi, v snách od bolesti sme spievali. Naozaj, kto by nerozumel cherubína! Vyčariť chcel nás z biedy, vznášal sa nad stolom, spieval z Výlevov.

Ľudia sa nahrbili do gučí, vraveli: svet horí! Nebolo dosť pitnej vody, v potokoch tiekol oheň. Tak nás hladil dym zlej vidiny. Na každom konci dňa sme mohli počuť streľbu z frontov a zjačať ponad tie siedme hory. A jednak boli sme prikutí k rodnej hrude. Kdeže ísť? Pred ohnivým drakom kľačiačky svoje bôle prežili sme so srnami v horách.

Písal som stránku poslednú. Písanku viac som neprečítal, tam ostala ležať v hladnom vetríku vina pričierna. Nahlas sa odsunul svet odo mňa. Gliedňak s mliekom, chlebík z jačmeňa, ovsom miešaný, vymrel mi z plaču. Nešlo to ani na píšťalku z vŕby. Hustota kútika izby, hustota biedy prešla na omrviny, uschnuté pri chalupe, pri plote doma.