ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dali mi bozkať kríž, prežehnali ma, poslali za more. K ďalekým svetom prídem, podopretý vodami. Kto sú tí útli lodníci, čo cestu nezmýlia? Jediný Krištof Kolumbus mal dobrý smer, kľakol, viezli ho tri lode, ako sa prežehnal. Potom, keď námorníci skríkli „Pevnina!“, zostúpil, vzal kríž, tam zasadil ho, upevnil, podoprel zemou.

Dážď očernel, dozrel, padol. Kto by povedal, že nie je ovocím, že pozbieraný zo stromov nerozdáva chýr o nebi! Bolo treba zarodiť dobre. Dlho sa videlo, že spí, aj spánok by zabil jabĺčko, pod hlavou na tvrdom dreve. Ticho sa pomodlime, oľutujme chvíľu slabosti, lebo pokleskom bolo neveriť, pod aký teplý vankúš položil Pán Boh stromy.

V obvyklej hodine príde ovisnutie rúk. Potom vyhojenie kolena. Omyly obetné sme prekľačali, snívajúc s hviezdami. Mozoľmi do roboty, nie kolenami! Ruky mohli sa škriepiť so snami, páliť nás. Čosi mohlo narastnúť, ani byľky sme nedostali. Nič nevzklíčilo. Chmáry sa nahrnuli, biele čriedy zvedavcov. A tíško premenené na reťaz vrchov a údolí, ukazujú na stopu plodín.

Možnože luna večerná ťa viedla. Vonku spala lúka, sestra šera. Hora skrývala azda lesné panny, jazero víly. Bežal si, vyčarený rozprávkou o sebe. Chodník sa dĺžil, ďalej — ďalej šuchoril tajný les. Hlboko poza stromy pohyblivé sa túlila každá svietivá bytosť. Napokon sám si stál v hlase lesa. Jeden pod tebou na hladine bol dolu hlavou. Na brehu jazera sen ťa namrvil do vôd. A za tmy odišiel tvojím krokom.

Ta často potrafíš, kde nechceš. Ide tvoj fialový svet na predaj. Huňaté búdy stoja, kupci opití ti tykajú, falošné mince podhadzujú prstami. O to si starší, koľko si oklamaný. Na blízkom rohu je krčma. Dušičkám dáš vypiť, čo odpočívajú v predkoch. Veru predávali na mieru tovar. Nech odpočíva v pokoji, kto neblúdi. Potrafíš na cestu, kameň pod nohou nie je na predaj. Nedáš sa kúpiť, ani keď pravé mince vynájdu.

Potkneš sa, zrúcanín je ako v zbombardovanom meste. Nijakej trávy kúsok neochladí nohu v modrinách. O vzdych je boľavejšia, o dlhšiu noc. A je predsa už dávno po vojne. Šepot snežienky spod lavíny je vďakovzdaním, že prežili sme, čo ani zvony neodzvonili. Stretneš známych. Polnočným vlakom povezú sa ďalej, nespievajúci, naložení do všetkého, možno do mála, do ničoho, možno do súmraku.

Celý život sú len potulky. Dobiedzavo štípe prach a v horúcich dňoch blesk zotne halúzku na kraji sveta, ktorú ešte chcel by si objímať. Kdesi je inde zlatý hrad šťastia. Kdesi rytieri v očiach s plameňom a piesňou, sklonení dopolpása, vyzerajú z ružových úst milostný úsmev. A dni umorené zatĺkajú do rakvy klince za belasým marivom. Ale slnka ešte je dosť, pod nohami nám vonia zemou.

Čo trvá dlho, nie je sen. Ohnúť sa? Nie. Na ornát je vyšitý kríž, na kostiach stará dedovská prosba vyrytá: Chlieb náš dnes každodenný daj nám. Nie na pláni vidín, nie v agónii slnka odhrnul si rukou tmu zo smerovky. Po tých najťažších vetroch je ešte bozk matere. Na riasach ti svieti jej znak, kde stojíš. Len si spomeň, ako sa zohýnala bolestne k džbánu mlieka a tebe v zarosení podala každý deň.