Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Rudolf Dilong:
Hladný vetrík
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Andrea Jánošíková, Martin Hlinka. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 55 | čitateľov |
1
Hladný vetrík. A za čím hladný? Či slza utíši hlad? Ona len padá, neklope a neotvoria hrad. Holub chce ďalej letieť, oceán svetov do očú mu šplechá, slnko ho oslepí, i chmúry zaženú a krúžiac vie, ktorá je jeho strecha.
2
Nechže nás chránia klenoty naše. Púšte je po členky, hluchých dní po pás, a nie je na povrchu hýrivý jaspis, blýskavý topás. Zahnaný do raja slobody, pozerá človek, koľko mu, Bože, dožičíš pohody.
3
Koraly v hĺbkach sú, more ich rodí. Nepadni, nepadni do vody. Úder je tuhý. Na studienku malú kamienok čľapol, podelíme si zo sna rozbitého kruhy, napol a napol.
4
Každý z nás má čolen malý z vidiny oltár. Toto ticho vypestuj si až po tvár. Budúce chaty stvorené budú pre vrásky, privolajú ti raz lístoček z magnólie i z lásky.
5
Do slnka môžeš namočiť pero, napísať i na krovie, vetrík to zbiera, srdce to vie. Deva-otčina má zraky nevinné, to akoby si písal na dosah, na oči deviné.
6
Opretý o zábradlie pred domom viacej vieš o záhradách, tam si rástol. Ktože ti naoberá plodov, ktože pesničku dá na stôl! Sadla pod oblok, voňala jablkami sýkorka. Preletí ľahko, nežila na noži noci, prijal si vtáčka po speve, strom po ovocí.
7
Pamätáš, nedávno pokrm bol ako z kvetín striedka, že by neprišiel na tácni ten obraz ružový, bolo zriedka. Na stole peceň. Akú len chuť má ražný klas? Nad stolom poletuje mamina ruka, ako jej bije srdce, ako sa díva, tu je!
8
Ešte ti prejde pred myšlienkou pole, kde viedla sa o život bitka, otec, čo mu visela na konci hlasu preťažká smrti smidka. Koho sa pýtal, či vankúš teplý dostane pod hlavu? Boj vyhral a nenechal s dreveným krížom smrti záplavu.
9
Sto námestí má mesto a tečú po nich plochy, ako zložené ruky pred mŕtve sochy. Nepravý boh zomrie, neživý fetiš svetlo ti nepodá, hrob mu nevysvietiš.
10
Do dvora vletel vrabec. Čože len hľadá, ubehlík sám, keď nevidno, časy prehýnajú sa k elipsám! Pochopte, prečo zelenajú sa hory. Náš dedo povedal z hlbokej neslobody: verte a verte, pokým je chlistnutie slnka a kvapka vody!