ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po zpomenutej osudnej udalosti zostaly voly u Andreja, no nemohol sa odtedy na ne ani podívať. Neopatroval jich jak sa patrí, nuž schudly na poľutovanie. Vyviedol jich jak náhle sa najbližší jarmok priblížil, a predal jich, škodujúc na nich aj s bratom dvadsať zlatých.

Fero ovšem nebol na jarmoku, stonajúc na rany ktoré si bol pri bitke utržil; zástupcom mu bola jeho žena. Sotvá však ako tak ozdravel, dal volať brata pred súd, aby mu vraj zaplatil za boľasť a za zameškanú prácu. Andrej síce zavolal svedkov, že on neni vinou toho výstupu, ale dlhý process, advokáti, štemple, appellácie a iné s processy spojené nesnádky, vytiahly mu z vačku vyše sto zlatých.

Betka, nahliadnuc, že po toľkýchto ťažkých ranách nemožno jich skrovnú domácnosť tak ľahko v bývalé koľaje priviesť, skoro zúfajúc, prenechala všetky starosti na muža. Bola chudera od úderov, ktoré za tak krátku dobu, tak rychle po sebe nasledovaly, celá zronená. Avšak utiahnutosť jej netrvala dlho, prišly na ňu ešte horšie veci.

Andrej, dobre vediac, že je sám príčinou všetkého nešťastia, nemal viacej odvahy blížiť sa ku svojej žene s tou oddanosťou, jako predtým. Prvé dni neprichádzal domov po práci, aby vyhnul strápenej tvári a vyčítavým pohľadom ženiným, ale keď sa zotmilo vzal z búdy pod vinohradom pušku a poďho do hájov na čakanú. Neskoršie však prišlo mu to vo zvyk. Večer vyšiel, oprel sa dakde o mohutný dub a s puškou v ruke dával pozor, či mu dačo príjde pod ranu, však keď len nič nešlo, učupil sa lepšie k dubu, až mu ľahký sen zavrel zunované viečka. Ale predodňom, keď sa zverina z paše do hájov vracia, sliedil zase bystrým zrakom po nej. Keď dačo „skosil“ oddával to s radosťou žene, ktorá každé ráno za ním do roboty pod vinohrad prichádzala. Keď sa mu však nič nepodarilo, a to sa stávalo obyčajne, býval mrzutý celý deň a k žene sotva kedy prehovoril uprimného slova. Najviac ešte hovorieval tedy, keď si Betka od neho večer peniaze pýtala, aby mala za čo ráno živnosti nakúpiť. Tu ju Andrej napred dobre vyškamral, že načo vraj potrebuje toľké peniaze, ale konečne vnišiel do búdy, zavrel za sebou dvere, aby ho žena nevidela, začrel do diery, kde mal peniaze schované a oddal jej žiadanú summu. Ráno mu podávala účet verne zo všeho, kde čo utrovila, bárs aj peniaze, z ktorých ju muž vydieľal, boly požičané a intabulované na vinohrad, ktorý sa jej venom dostal od rodičov. No raz ráno pred samou oberačkou prišla za ním celá prestrašená pod vinohrad, že vraj ho doma dráb hľadal, aby sa o desiatej hodine dostavil na mestský dom. I dostavil sa milý Andrej, však nepustili ho odtiaľ domov, ale ho zavreli do mestskej trestnice.

Žalobníkom bol pán Otto Rzeschettko, pomocník grófskeho myslivca, ktorý tvrdil, že ho Andrej Chodník minulej noci z nenazdania prepadol, jak v podhají spal, do očí vraj mu nasypal papriky, aby nevidel, kto je, priviazal ho o dub a zbijúc ho, nechal vraj tak. Bol síce pán Rzeschettko tu a tam trochu škriabnutý, ale neboly to také rany, žeby rozumný človek nebol mohol súdiť, že si pán pomocník aj v ochmelenosti mohol také rany po háji zadovážiť. Jeho oči aspoň poukazovaly na opicu z minulého večera. Bol ale celý Rzeschettko taký človek, že si pre svoje beťárske chovanie sa k ľudu ani toľko nezasluhoval, aby ho poriadni psi roztrhali. Však opásal sa na Andreja, nuž ten musel trpeť, veď ktože by takému pánovi neveril! I odsedel Andrej tento špás dva týždne v mestskej a dva mesiace v stoličnej trestnici, bárs vám aj dnes každú chvíľu odprisahal, že s Rzeschettkom nikdy nič nemal a že ho v spomenutej noci ani nevidel. — Ale táto dlhá inquisícia stala sa preňho pravým šťastím.

Vysedávajúc celé dni a noci v tmavých dierach trestnice, mal dosť času premýšľať o minulom svojom živote a o príčinách svojho nešťastia. Nahliadol kde chybil a umienil si, že sa to viac nikdy nestane.

Betka, kým muž bol väznený, zo všetkých síl hľadela si domáceho poriadku. Úroda bola podarená a víno dosť drahé, tak že si mohla i dlh zplatiť a ešte si aj kravičku prikúpiť. V celej jej domácnosti všetko tak vyzieralo, jako by ju bol najlepší gazda i s gazdinou viedol. Keď si tu a tam muža navštívila, rozprávala mu s radosťou čo pekného ho doma očakáva, len aby mu vraj Pán Boh čím skôr von pomohol a on celý roztklivený ďakoval jej už po predku, sľubujúc svätosväte, že jej nikdy viac nič proti vôli neurobí. Na štedrý deň konečne vypustili ho na svobodu. Jako pták, ktorý po dlhom čase osťahne vo voľnom povetrí, niesol sa Andrej rezko domov, nesúc si na pleci pušku, ktorú mu tiež boli shabali. No pred samým rodným mestom vybehli mu v cestu cigáni z búdy, prosiac ho o „grajcárek“. I popremátaval všetky vačky, však nenašiel ani v jednom nič. Nerozmýšľajúc si dlho, sňal s pleca pušku, praštil ňou o najbližší strom pri ceste, oddal železo cigáňom, by vraj z neho klince kuli, drevo však aj s remeňom doniesol si na pamiatku domov. Keď otvoril izbenné dvere, práve niesla Betka plech koláčov do pece. Vypadli jej z ruky koláče aj s plechom, no nestaral sa o ne nikto. Vypytovaniu a radosti nebolo konca-kraja, veď za poltreťa mesiaca postáva sa mnoho a potom pred pár dňami kto by to bol obom povedal, že jim Boh dopraje, by pri štedrej večeri pri jednom stole sedeť mohli. No ani tejto radosti nebolo jim priano bezo smútku. Vzápäť za Andrejom pribehli mu cigáni do domu, že vraj bolo v rúre mnoho prachu, a jak ju do ohňa vstrčili, že jednomu cigáňčaťu oči vypálil.

I obdaroval jich Andrej čím mohol, však mu to veľmi ľúto prichádzalo, že aj to, čo prosiacim z lásky daroval, slúžilo jim k nešťastiu.

Minuly sa sviatky a nastal čas práce, avšak Andrej mohol dosť málo pracovať. Tvrdá, robotná koža z rúk zlíňala mu a zjemnela v nečinnosti väzňovskej, že sotva sa dal do dákej práce, mal plné ruky mozoľov. No časom poddá sa všetko. Keď sa vyjarilo, zastal si svoju prácu lepšie nežli mnohí z jeho súsedov. Z poctivej, mozoľnej práce prikúpil si časom k vinohrádkom ešte aj rolice a je teraz majiteľom dobrého, riadneho gazdovstva, otcom dvoch sviežich synov a jednej kvitnúcej, spanilej dcéry. Keď ho časom žena dáčim poškádli, pomyslí si na dakedajšie svoje veľké boty a na následky, ktoré z nich pošly, poučí si dcéru, by si s povedomím mladých mužov podaromne nezahrávala, a synom prihrozí: „Žena má dlhé vlasy, ale má časom aj dlhší rozum, nežli muž. Dobrá rada je viac hodná, nežli hotový groš, a tým nám má byť vítanejšou, keď pochádza zo srdca vernej ženy! Pozor, by ste nedostali pánsku kožu na ruky!“