ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dušou mojou znova tiahnu starých husieľ sladké tóny, keď náš Piťo pánom hrával, až sa chveli pavilóny. Vtedy srdcia ohňom vzpláli, ožívali pánom muchy, krv ich mladá, nepokojná teplým prúdom bila v sluchy. Ach, tá pieseň našich holí, keď jej tóny z husieľ blysli, zobúdzala túžbu v duši, šľachetnosť a krásu v mysli. Škoda večná, škoda husieľ, nezahrajú viac už pánom! Slovenska v nich víly biele tancúvali dínom-dánom. Slovenska dnes bielu vílu palicami bijú páni, a tá naša krotká pieseň zvučí nad ňou v nariekaní. Bijú páni tvrdosrdcí, ale vílu piesne kryjú: snáď dá pánboh, mocní páni bielej víly nezabijú. A jak umrie pod ranami, pre vás hanba, mocní páni: krivonosí nezadlho vyprášia vám dolomány. A keď umrie naša víla, harmálesy vaše zhnijú, lebo veď sú napísané na slovenskú melódiu!!