ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo, bolo, neviem kedy, bolo dávno, voľakedy, starý Ťapa o tom znal, ten videl i pamätal. Dávno kryje temný tieň, našej skazky rok i deň a nedá sa povesť stará určiť podľa kalendára. O zápasoch bohatírov došli k nám len chýry chýrov zo zapustlých starých ciest došla ku nám slávy zvesť starodávnej — v naše časy, plná kúzla, plná krásy. Tu máš povesť o Kňahyne, čo mávala vo škrupine orechovej šaty skryté, čarodejnou niťou šité. A zas ďalej povesť vraví, boli draci dvanásťhlaví, staré strigy luny v svetle že lietali na pometle. Povesť i ta s tebou kvapí, kde toť stohy mlátia chlapi, výmer nesie mocné plece nemeraný — na polmece. A čo iné… kto by stačil spomnieť, čo zmok divov zvláčil v staré skazky v pestrej zmesi, kedy sa to stalo kdesi. Sny to hádam dávnych časov, čo vo skazkách divnou krásou padajú nám zlatou sprchou do Slovenska pekných vrchov. S vretenom a kolovratom vhupne neraz v rúchu zlatom statný rytier z oných divov na koníku s zlatou hrivou a za ním drak dvanásťhlavý na tok chatky sa dostaví, bryzgne v juna slinou drzou, až mlaď v chatke trnie hrúzou. Kraľoval raz jeden kráľ, čo kňahyňu peknú mal, mala ona zlaté vlasy a tvár sedmorakej krásy. Pre ňu mnohý bohatír prišiel o svoj dobrý chýr, o tátoša i erb slávny, čo mal v rode starodávny. Tá kňahyňa z jednej skaly hádzavala prsteň malý pred jej zámkom do tej vody, ktorá smrť i život rodí. Kto nad vodou prsteň lapil a v skoku sa vody napil, tomu k sňatku — hudby zvuku chcela podať svoju ruku. A tá voda taká bola rýchla v behu nad sokola, kto z nej kvapku požil malú podstúpil smrť nenadálu. Len keď prsteň letel z skaly, za tento čas krátky — malý kto nad vodou prsteň lapil v tej chvíli sa vody napil. Zmizla vody smrtná moc sťa pred slnkom tmavá noc. Kráľoviči v každom roku probovali koňa v skoku ponad vodu prsteň lapiť, v tej chvíli sa vody napiť. A tu mnohý prsteň lapil, ale vody sa nenapil, bystro v druhú stranu skočil, len koník si nôžku zmočil, klesol koník v totej chvíli, oboch vody zatopili. Mnohý smelý kráľovič, čo i nevykonal nič, ani vody sa nenapil ani prsteňa nelapil rád bol, že ten koník vraný skočil vody v druhé strany v divom skoku bez prstienku a nezmočil podkovienku. Bo tu voda v divom vrení vlnou tryskla v rozbúrení, vlnou tryskla s divým krikom za jazdcom i za koníkom. Až raz jeden mocný kráľ dvanásť synov vychoval i poslal na sedem liet skúšať ľudí, skúšať svet. A tí prišli na tej ceste i ku tej peknej neveste, čo na strmej skale stála a do vody hodiť mala (o jej srdce, o jej rúčku) tú malú, zlatú obrúčku. Tu najstarší z oných synov hodil okom za dievčinou, koníkovi ťaraj k boku vrazil a už letel v skoku sťa strela z čierneho mraku ako kameň letí z praku, on v skoku ten prsteň zočil ale na breh nedoskočil. Smutný hlahol zvučal v ľude, keď kráľovič hynul v prúde. Tak sa kráľoviči, bratia, druh za druhom v prúde tratia, už najmladší v zlatej zbroji k smelému sa skoku strojí. Z brehu na breh skočí zvislý, z podkov koňa ohne blysli, prsteň schytí do pravice načrie vody do prilbice, v divom skoku ponad vody chlipne z prilby živej vody. Darmo voda búrkou zhrmí, on doskočil na breh strmý. Vítajú ho ľudstva davy i devy zrak usmievavý v plese dáva svoju rúčku junákovi za obrúčku. A tá voda stíchla v toku, z nej rytierstva na breh v skoku valné húfy letia chvatom na tátošoch v lesku zlatom, hlavy pred rytierom klonia. V tresku mečov štíty zvonia, jasot ľudu hučí hlasný v modro neba, v blankyt jasný. A kráľovič v zlatej zbroji ako víťaz hrdý stojí i prijíma blahopranie a rytierstva holdovanie. S jasotom tu jeho bratia tej kňahyne do objatia v speve ľudu, v hlučnom plesu na zlatých ho štítoch nesú. Odvtedy voda tichým tokom beží koryte po hlbokom, ako strieborná stuha plynie i krotko šumí po doline. Hlasný spev vtače zvučí v kroví, víta s plesaním život nový… Ach, kedy, kedy nášmu rodu odkľaje rytier živú vodu, kedy zahučia naše rieky štít Tatry strmej o ďaleký, kedy poletia do riek, brodov národa nášho za slobodou húfy rytierstva v zbrojí zlatej riek našej vody do zakliatej. Kedy sa zjaví rytier pravý, nerestí vodu čo uzdraví, odkľaje vodu nášmu rodu, vodu života i slobodu. Ó, pošli, bože, pošli heslo, čo by sa v myseľ našu znieslo, daj by sa rytier skoro zrodil, čo by Slovensko vyslobodil i odklial krivdy vody dravé národu ku cti i ku sláve.