Dumky

Šiel vojak v boj a úbohý späť domov prišiel beznohý, kde roky za almužnou blúdil, po dobrých ľuďoch sústrasť budil. Tak čas sa míňal, zrak mu tmel, fúz a vlas sporý šedivel, lámka chodila po údoch, do rúk zamračených nôh. Konečne zomrel vojak milý a hrobári mu truhlu zbili, v tej sa mu bude sladko spať — však kňaz ho nechcel pochovať. Dal staviť zvon rozkolísaný a nedal zvoniť — po skonaní. Ó, vojak biedny, dorúbaný, čo žiaľu budíš v spomínaní! Tvoj rod je celý taký biedny, lenže skon jeho na posledný čakajú kňazi a sa radia — jak skoro v hrob ho vyprevadia.