ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oj, hrady, hrady na skalách vysoko, ku vám pozerá mojej duše oko! Oj, hrady, hrady veže bez pokrovu, kto zničil vašu dlažbu mramorovú, kto zničil siene, kto vylámal brány, kto ornament zrumil, zlatom maľovaný? Oj, hrady, hrady, mŕtvi bohatíri rád bych vás vzkriesiť slabou strunou lýry, rád by oživil svedkov slávnych časov čarovným prútkom, buď piesenky krásou, vzbudil vás, zohrial, zlatým lúčom spevu pritknúc iskierku ku suchému drevu, vatrou vám spiekol rozrumené steny, že zablysli sa — ako zámok sklený. * Z tej dávnej slávy, moci, sily kontúry, zdrapy vidno stáť, čo pevné časy rozvalili, len zlomky stoja z mocných vrát. A len múr kde-tu vidno celý, nie veru, i ten zničil čas, neraz sa nad ním pozachveli hromy a zbavili ho krás. Už dávno tomu v desnom zvuku z mohutných múrov hrmot znel, keď boli vztiahli po ňom ruku, bárs sa bol silno uzavrel. Hej, silno veru, kto spočíta vojínov padlých z valov dol, čo krvi vpila zem piesčitá, koľkých ukryla do výmoľ. Odvtedy pusté stoja múry, budúcnosť nič viac nemá preň len búrka, keď vše po ňom zúri, zhadzuje skalky v priehlbeň. Ba indy aspoň ľudia citu obzreli hrad a starý val i spev sa ozval v ňom tu i tu, až starý hrad sa tešieval. Dnes i to z módy vyšlo cele, bo hlavy prázdne, citu niet, potomstvo nemá nohy smelé navštíviť hrad a obozrieť. Ruinou je i moja duša samá puklina, v skalách mech, ba či ma hádam zlý pokúša to písať svetu na posmech. Však rád bych písal slová lásky, v horúcu pero zmočil krv, zo srdca vravel milé skazky, ako som ľúbil ponajprv. Ten refrén srdca, keď sa chvelo z čias lásky, tak bych počul rád, no dnes mi smutno-neveselo, tak biedny som jak pustý hrad. Ten neúprosný zbojca čas hrad zmenil dnešný na obraz, zaviezol v „humno večnej tône“, hľa, starý biedny lazaróne. * Na vrchu našom žobrajúci zlatý lúč slnka o horúci, čo zhrial by chladnej za jesene zrumené, chladné jeho siene; prenikol múrom cez škulinu porúchanému ku komínu, kde niekdy slečna na postlaní si nôžky hriali v zadumaní, jak dáky rytier železný sny rušil mladej princezny. — V jasný deň hradnom na poschodí zlatý lúč slnko oknom hodí — sediac hôr diaľnych na temene — teremu staré na sklepenie. Tu mečov sto na stene visí, teremom mihne ligot kýsi, z panciera, štítu zlato blyští jak niekdy slávnom na bojišti. Ó, zlaté slnko, tvoje svetlo koľko ráz na hrad starý zlietlo z nesmiernej tvojej večnej rony, závratne rumov na balkóny purpurom vrhlo staré steny, až zahorel hrad rozrumený. * Hradom blúdil som… v svetle luny sa nebom niesol oblak luny, sťa obor vyšiel na parádu od diaľnych vrchov k môjmu hradu. Blesk šibnul chvíľou z jeho boku a mne ostala temnosť v oku, ba hlucho mojom po výkriku, a nikde stopy po chodníku…! Vše muž mi kýsi v ceste stál, buď tmavý tieň, buď rumy skál. Tak dostihol ma obor — mrak, tma sadla na hrad ako vták, a víchor divý hradom zavyl, hrom udrel a kus múru zrazil. V chvíli sa zdalo, že hrad horí, tak jasno bolo po nádvorí. Ja našiel v svetle cestu z hradu a „vaňka“ pozval na poradu; v úteku divom rozčúlený — dosť smelý v dnešnom pokolení — som v strachu, chvení hľadal spásu, hrešiac na ruín hroznú krásu. A mojom divom pri pospechu počul som z hradu chachot smiechu, príšernej zvučať treskot zbrane i mreže chrest, čo spadla v bráne. * Zamĺkly hrad môj v blankyt čneje, hľadiac riek našich na pereje, v nich sa mu tvárnosť odzrkadlí, vidí, jak zošlý je a zvädlý. Snáď spomína si onú dobu, keď raz hľadieval na podobu, na veží svojich krytbu novú a dnes — hľa, všetko bez pokrovu… Ach, hrady staré — čas bezodný vás ničí, ako rod môj biedny dnes kvári kazár, háveď kási z temena rodu kmáše vlasy, spev, slovo i pot jeho ničí, na duchu, tele násilníči hroznejšie ako nebies hromy — — Tá háveď prišla zo Sodomy…