Dumky

Po tej vojne veľkej pred rokami, kázala mi milá, kázala mi zazvoniť šabličkou, ostrohami, keď sme spolu stáli pod lipami. Ej, čižmičky moje, pekné, nové, na nich ostrožienky oceľové, striebrom znela moja šabľa o ne, keď sme spolu išli po lúčine. Šabľa moja, šabľa damascenná, prečo mi to pamäť pripomína, veď je moja milá cudzia žena pred oltárom božím sobášená. Márne, márne všetko moje snenie, márne srdca môjho utrpenie, dávno zmĺklo mojej šable znenie i ostrožiek jemné šelestenie.