Na rozcestí

— Gratulujem, pane osnovník! — zvolal dvermi vchádzajúci pravotár Kürtös, na celé ústa sa usmievajúc. — Práve teraz som počul… no, a kedyže bude svadba?

Ivan Borovský sa zľahka zapýril.

— Ozaj ma teší, pane Borovský; ani neviete, ako ma teší…

Ivan Borovský však obrátil rozhovor na iné veci a rozprúdil sa medzi nimi veselý a živý rozhovor, ako už dávno nie.

Bolo počuť tiché klopanie a vkročil do pisárne ten istý gazda, ktorého bol Ivan asi pred dvoma týždňami odpravil. Za gazdom sa zjavila i jeho žena.

Bolo to trápné položenie i pre Ivana, i pre advokáta. Ale tlela iskierka možnosti, že prišiel azda s inou vecou.

Prichádzajúci boli nie menej v rozpakoch. No Ivan sa razom prívetive usmial na gazdu a veselým hlasom sa ho spýtal:

— No, pán gazda, a čože robí ten váš neposedný súsed?

Sedliak sa poškrabal a vzdychol:

— Jaj, prosím ich, veď sme práve s tým prišli, znovu ich prosiť. Nemáme pokoja od sveta, a ten zlostník sa len smeje z nás.

Vyhnul zraku osnovníka a pozrel tázavým pohľadom na advokáta… No tento v rozpakoch bol i obrátil chrbát a otvoril dvere na svojej izbe…

Ale Ivan Borovský veselo ťapnul knihou o stôl a povedal:

— No, keď súsed nemá pokoja, však ho my trochu poskrúcame! Takých vtáčkov treba naučiť po kostole hvízdať… No nech sa len páči sem bližšie sadnúť si, popíšeme všetko a oddáme to pri súde.

Razom prestal tlak v povetrí; odľahlo všetkým, advokát si odfúkol, a žena sedliakova sa tiež rozbľabotala…

Keď odišli a Ivan Borovský zostal sám, hodil rukou: „Treba takému ľudu apoštolov? Daromné namáhanie, daromná žertva!“

Ale mu bolo veľmi ľúto. Bolelo ho to veľmi.

*

Ivan Borovský stal sa pomaly bezcitným oproti svojim prácam a povinnostiam. Utratil základ, ktorý ho dosiaľ obodroval, ktorý mu sily a sviežosti dodával.

Jedinú vynáhradu hľadal vo svojej láske, a po istú mieru ju i našiel. Dúškom pil z kalicha lásky, ale ten sladký nápoj bol pre neho viacej opiumom, ktoré ho uspávalo, pomáhalo mu zabúdať, zabúdať, žhavý bôľ ukájať — a novému ovzdušiu sa prispôsobňovať.

Niekedy však ožila v ňom nádej i v jasnejšiu budúcnosť. Veď si to potom už zariadi! Nebude všetko ztratené… len, pravda, spôsoby, spôsoby budú inakšie.

A v tejto nádeji ho posilňovala prítulnosť Mariannina. Deva táto, ktorú každý tak poznal, ako svevoľnú, odpor nestrpiacu panskú krv — po boku Ivana skrotla, ako jahňa, ako holúbok.

Oprávnenú nádej na lepšiu budúcnosť videl potom Ivan. Pri pomoci láskou pochopujúcej ženy pomaly presvedčí, preinačí, zreformuje svoje okolie…

Takto rozmýšľal i teraz, kráčajúc ulicou domov. Keď po chvíľke zdvihol zrak, uzrel Kalmana Komora, ktorý ho od tých čias zďaleka obchádzal. Teraz mu chcel vyhnúť, ale ho Ivan zbadal.

— Nože no, domine, — zvolal naň žartovne, veď sa ma neboj!

— No, vieš, myslel som, že zaľúbení ľudia nepotrebujú cudzej spoločnosti, — odpovedal s ironickým úsmevom Kalman.

Ináče, tak sa zdá, už sa celkom smieril so svojím osudom, hoci ho neraz zronila myšlienka, jeho poldruharočné ustávanie v jeden večer vyšlo zmar a ostala mu po všetkom len nemilá pamiatka: nakopené dlžoby, ktoré k vôli tomuto podujatiu robil. Ale, chvála Bohu, nezlomil sa pod rukou osudu, pridŕžajúc sa tej dobrej, vyzkúsenej pravdy: víno dobrá medicína…

— Nuž a ináče akože, akože sa máme, pán osnovník? — Ale vraj: osnovník! Veď skoro složíš osnovnícke pero, čo?

— Čo ty zas táraš? — povie Ivan a hľadí na neho so srdečnou úprimnosťou.

— Blázon by bol niekto pri takom veľkom majetku nad písacím stolom hrdlačiť… Doma gazdovať pri peknej žene!

— Hahaha!

— Alebo pri stolici každé dvere otvorené, všetky schodíky svobodné na postupovanie… o desať rokov si hlavným županom!

— Na moj’ pravdu, keď to taká elegantná Sybilla prorokuje!…

A Kalman melancholicky pokračoval:

— Hja, vieš, tak je to, ako keď si dvaja chlapci sadnú na dosku-hojdačku: jeden vyskočí do vysoka, a druhý ťapne dolu… Úfam sa však, že ma na svadbu zavoláš; chcem si ešte raz dokonále zalumpnúť, na tvoje šťastie…

— A na to nádejné županstvo, čo? Hahaha!

Rozlúčili sa. „Statočný šuhaj,“ pomyslel si Ivan.

V ušiach mu znely jeho slová o postupovaní. Keď to Kalman hovorí, tak sa iste reči šíria o tom na stoličnom dome… Ten predošlý Ivan Borovský sa v ňom trocha zahanbil, ale tomu novému lichotilo…

Keď otvoril dvere na svojej izbe, zazrel na stole list. Známa, dobre známa obálka so zlatým monogramom a nad ním korunka…

Marianna mu písala:

„— Ivan môj! Príďte, ako budete môcť! Poshovárame sa o jednom-druhom, lebo zajtra ráno pôjdeme domov do Marušíc, kam by ste i vy prišli potom o deň-dva za nami. O tomto sa poshovárame, len príďte skoro, skoro!…“

Teda o deň-dva do Marušíc, do budúceho domova!

Chytro sa oholil a šiel.

Pozde večer prišiel domov, hvízdajúc si. Zdal sa byť veľmi šťastným.