ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno otvoril oči — a v hlave včerajšie zvuky. Hlava ťažká, ako olovo. Nehybne ležal dlhú chvíľu, uprúc oči na povalu, a rozmýšľal. Teraz už trochu chladnejšie, ako včera. Ale zmalátnelosť v údoch a v hlave jasne svedčila, že sa tam niečo osudného, rozrušujúceho uhniezdilo.

Chcel byť prísnym ku sebe a rozmýšľal, či nemá použiť včerajšej hádky s principálom, vypovedať mu a, popakujúc svoje veci, čím najrýchlejšie opustiť mesto, ktoré začína byť osudným pre jeho duševný pokoj. Pretrhnúť všetko, udusiť iskru, vytrhnúť klík a pošliapať!

Ale darmo sa chlapil, chudák. Akási neviditeľná moc ho držala pevne v pazúroch… Zas bol ten, čo včera.

Raňajky nechal na stole nedotknuté. Tvár mu zbledla a trochu opadla.

Prijdúc do kancelárie, advokátom heglo, vidiac jeho zachmúrenú tvár. „Hm, to iste pre včerajšiu historku“, myslel si. „Musím ho udobriť.“ Len rozmýšľal, ako? No, ľahká rada… bolo pred prvým.

O pol hodiny pristúpil k Ivanovmu stolu, položil pred neho obálku s peniazmi a povedal:

— Prijmite od tohoto mesiaca i povýšenie platu, — a vrátil sa do svojej izby.

Ivan sa trpko usmial a pomyslel si: „Nemusel si sa tak veľmi ponáhľať!“

Ale potom trhlo ním niečo. Môže to prijať? Nie je to zas nejaký ľstivý nápad proti jeho zápalistému presvedčeniu? Či od včerajška tak hlboko klesol?

Ale tajný duševný zápas ho väčšmi umoril, než by bol mohol teraz nad týmto mnoho škrupulovať.

Bez chuti, namáhave pracoval.

Pri obede ho zaliala náhle zlosť a prchkosť… Svalil sa na diván, zúfal nad svojou slabosťou. Nepoznával sa…

Po obede šiel do kancelárie s pevným predsavzatím, že stoj čo stoj dnes bude do mraku pracovať a od písacieho stola pôjde rovno do postele. Marianna ho darmo bude čakať…

S počiatku mu šla práca lepšie, ako pred obedom. Ešte i hvízdať proboval. Ako sa však blížil večer, stával sa vždy nepokojnejším.

Štyri hodiny… Zohnul hlavu hlbšie nad aktá, ale o chvíľku začal sa hniezdiť a razom sa chytil zúfale za hlavu: tie oči, tie oči!…

Potom sa zdanlive utíšil. Zdalo sa mu však, že sa čas nikdy tak pomaly nevliekol, ako teraz. Pozre kradmo na hodiny. Pol piatej.

A pomyslel náhle, ako sa Marianna po parku prechádza, ako kmitá v bielych šatách pomedzi stromy, ako hľadá očami niekoho, ako sa všetci mimoidúci s obdivom obzerajú za ňou, ba i Kalman strežie na ňu… Ruka sa mu začala triasť. Hodil pero o stôl, odstrčil stoličku a ponáhľal sa domov preobliecť.

Teraz mu už bolo jasné, že je zaľúbený.

Krátko po jeho odchode vstúpil do pisárne advokát Kürtöš. Zazrúc prázdné miesto osnovníkovo, zadivil sa, že je osnovník tak zavčasu preč, lebo inokedy len pred mrakom odchádzal. Pokrútil hlavou a zašomral:

— Hm, to iste na radosť povýšenia platu!

*

Ivan Borovský dobre cítil rýchly tlkot srdca pod kabátom, keď vstúpil do parku. Trochu sa uhrial v rýchlej chôdzi, lebo bolo už hodne po piatej. Hja, dnes sa s mimoriadnou pozornosťou obliekal.

Skúmal diaľku, či sa nezabelejú známé biele šaty, ale robil to s istou ostýchavosťou. Bál sa, že mu každý z očú vyčíta, koho hľadá.

Strhol sa, keď ho razom ktosi oslovil menom. Bola to Marianna, sama.

— Vy už zas nevidíte pre paragrafy, — oslovila ho roztomilým káravým hlasom.

A hneď pokračovala:

— Mama nemohla prísť. Hlava ju bolí.

Ivan bol v rozpakoch, ale sa chytro opanoval.

— Marianna, hrozne ste ma prekvapili, hoci som myslel stále len na vás.

— Dobre, dobre… ale ja sa hnevám na vás! Myslela som, že už tu budete!

Ivan bol zas v rozpakoch. Darmo, dnes nebol svoj. A hlas, celé chovanie sa Mariannino bolo dnes také nežné, prítulné…

— Viete… práca, práca…

Prišli na zákrutu, kde sa menej ľudí prechádzalo (ľudia ich navidomoči obdivovali), a Marianna, nevšímajúc si jeho odpovedi, náhle povedala:

— Povedzte, čo myslíte, či sa ozaj dá z čŕt tvári hneď na prvý pohľad súdiť o duši, o charaktere?

— Oj, áno, ale nie vždy na prvý pohľad. Sú i takí ľudia, ktorí sa vedia pretvarovať. Pri takých je ostrý zrak a dlhšie skúmanie potrebné, — rozhovoril sa ako nejaký profesor.

— Ale zväčša všakže na prvý pohľad? A myslím, že v tých dvoch, ktorí sa stretnú a pozorujú jeden druhého, vzbudí hneď sympatický alebo protivný pocit…

— Celkom tak!… V ktorom pocite sa síce môžu pozdejšie i sklamať, — doložil Ivan zas profesorským tónom.

Marianna však trochu rozčulene hodila rukou a rýchlo povedala:

— Ale keď sa v obidvoch súčasne vzbudí sympatický pocit, tak nemožno… nemožno, že by sa sklamali… ja verím tomu! — dokončila nekonečne nežným a významným hlasom.

Ivan sa len teraz spamätal. Pozrel na Mariannu. V jej hlbokých očiach plápolal plameň, ale tichší a nežnejší, ako včera — a preto i silnejší.

Slovenská duša je vnímavá oproti každej jemnosti a nežnosti… Ivan neukrýval ďalej city svoje. V pohľade mu žiarila láska, láska slepá, oddaná, fanatická. Láska ozaj slovenská.

Ale do toho vybúšivšieho ohňa lásky musel hodiť svoju najväčšiu obeť, svoje snahy, svoje ideále: celú bytnosť svoju.

A obeť tá ešte stupňovala pálčivosť ohňa…

Ivan nemo podvihol k ústam rúčku devy a dlho, vrele ju celoval…

Potom sa ešte do mraku prechádzali, vyhľadávajúc tichšie miesta parku, ale už málo hovorili. Úsmev očú, úsmev rtov o všetkom hovoril…

Pred domom, keď sa lúčili, zašeptali s tlumeným ohňom, ktorý len opravdu zaľúbení znajú: — Do videnia!

*

Asi o týždeň po meste už každý vrabec čvirikal, že sa Ivan Borovský, ten veľký Slovák, zaľúbil do Marianny Véghovej, a či Marianna do Borovského.

Každý zvedavo očakával, čo sa z toho vyvinie. Lebo že je to veľká udalosť, s tým bol každý na čistom. A dávno sa nevyskytlo v meste takého výborného temata na pletky… Na najzelenejšie pletky.

Boli, ktorí povedali: Blázon by bol ten gavalier, keby neobrátil kepienok a keby sa oboma rukami nechytal šťastia, ktoré sa mu ponúka — také bohaté dievča, a jediné!

A druhí zas: Hm, ale čo na to povie starý Végh? Lebo vedeli o ňom, že je v stolici stĺpom tej kultúry… Iní zas vedeli, že medzi mamou a dcérou prišlo na vášnivé výjavy. Mama vraj bezmála zamdlela a dcéra že sa vyslovila, že sa radšej oželie, alebo pôjde do kláštora…

A darmo, niečo už muselo byť v týchto rečiach, lebo Vazul Végh, ktorý si na svojom veľkom majetku v Marušiciach pokojne gazdoval, dostal istého dňa ekspres-list od svojej starkej, aby hneď a zaraz prišiel za nimi do mesta, lebo sa Marianna šalie a ona že už ztratila všetku auktoritu a moc nad ňou.

Starý Végh sa trochu naľakal, lebo svoje jediné dieťa zbožňoval. Rozmaznal ho, všetko mu dovolil. A preto — neraz si nevedel rady s Mariannou, a to už od mladi.

— Zasa nejaká hlavatosť Véghovská, — zahundral na svojich predkov, na ktorých bol ináče, prirodzená vec, nekonečne hrdý.

Sadol do koča a uháňal k vlaku.

O hodinu bol už v meste. Na stanici ho čakala žena. Vysadol k nej do koča a ona mu cestou rozčulene vykladala o láske Marianninej.

— To dievča už ani nepoznáš. Nedá si povedať, a nedá…

— No, to je nie nová vec pri nej. Véghovská krv. (Ako vidieť, vďačne si spomínal predkov.) Ale že sa jej práve Slovák musel hodiť do cesty!

Trudné, ťažké myšlienky mu vysadly na čelo. Ani nepočúval na horekovanie svojej ženy.

Keď vstúpil do izby, Marianna stála k obloku obrátená. Vedela, kto vstúpil. Ticho sa obrátila a úslužne sa blížila k otcovi. Vedela dobre, ako ju otec má rád. V jeho dobrote a láske skladala svoju nádej. A preto bez váhania, ako čo by sa už boli o tomto shovárali, s prosebným a nekonečne oddaným zrakom sa blížila k nemu.

Ale keď videla, že sa mračná so stiahnutého čela netratia — razom sa premenil výraz jej tvári v odpor a hlavatosť.

Zastala pred otcom, a blízko síce ku plaču, ale vyzývave mu hľadela meravo do očú.

Otcovi navrely žily na sluchách, pery sa mu triasly. A začal hovoriť vymeraným, prísnym tónom, no hlas sa mu triasol:

— Marianna Végh, — s prízvukom zatiahnuc slovo „Végh“, — vážné veci ty stváraš?

Ešte ostrejší pohľad bola odpoveď, že čo ona robí, za to zodpovedá.

Otcovi sa pery zas začaly triasť, hľadal slová, no cítil, že bude porazený…

Razom bolo počuť klopanie na dverách.

Strhli sa všetci; Véghová sa poponáhľala ku dverám, pootvorila ich a zarazene cúvla nazad: vo dverách stála štihlá postava Ivana Borovského.

Marianna v tom momente vypukla v srdcolomný, hysterický plač.

Vazul Végh sa celý zmiatol… Nevrle sa obrátil k mladému človeku:

— Pán Borovský?

— Mám šťastie, — znela odpoveď.

Ivan, hoci sa zprvu tiež zmiatol trochu, hneď pochopil položenie. Videl, že v najhoršom čase prišiel. Uklonil sa a chcel sa vzdialiť.

Ale Végh, v tom momente sa rozhodnúc, kývnutím ruky ho zadržal a odhodlane zaťal hneď „in medias res“, ako mu to temperament diktúval v takýchto krušných položeniach:

— Pán osnovník, ja, vzhľadom na isté otcovské city svoje, oproti samostatnej vôli a budúcnosti dieťaťa svojho nechcem svoju oprávnenú rodičovskú moc používať. I som dosť osvietený a — ak chcete — i dosť demokratický na to, aby som vás… vás… a dcéru svoju porozumel. Viem i to, aké smutné následky má prenáhlenosť mladých ľudí, ale mojím zvykom je vývin vecí nehatiť, osud za ruku nelapať — hoci strážim a neohrožene strážiť budem nad tým (a tu povýšil hlas), nad čím, ako hlave rodiny svojej, strážiť mi prichodí… V jednom ohľade však, ako i podľa predkov svojich do poslednej kvapky krvi verný prívrženec tohoto štátu… v jednom ohľade pozdvihujem svoje výstražné veto!

Ivan mu pevne, nezmenenou tvárou hľadel do očú. Végh pokračoval:

— Nechcem tým posudzovať vašu osobu alebo vaše osobné presvedčenie, nekladiem prílišnej váhy ani na to, čo som počul; ale ak sú vaše úmysly oproti rodine našej úprimné a vážné, tak myslím, že ma pochopíte, keď týmto požadujem od vás, aby ste odteraz…

Ivana tieto slová už dopálily. Už prekonal pred niekoľkými dňami vnútorný boj v neprospech svojho presvedčenia, chlácholiac búrlivý protest svojich citov mudrovaním a filozofovaním — ale teraz razom vzbĺklo v ňom všetko, vzpriamila sa hrdosť mládenecká a zvučným, ráznym hlasom pretrhol rečniaceho Végha:

— Pane, ďakujem za poučenie a ustávanie, — a chcel povedať niečo tvrdého, príkreho, zvrtnúť sa a odísť, ale pohľad jeho padol na Mariannu, ktorá ho stále pozorovala so vzmáhajúcim sa nepokojom a teraz s nevýslovne prosebným pohľadom zopäla k nemu ruky…

Ivan viacej ničoho nepočul, nikoho nevidel, na nič sa nepamätal. Sklonil máličko hlavu a mašinálne, temno povedal:

— V poriadku je všetko.