E-mail (povinné):

Albert Martiš:
Na rozcestí

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Jaroslav Geňo, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov


 

VI

Ivan, kráčajúc hradskou smerom k mestu, pomaly sa utíšil. Srdce mu síce krvácalo, ako čo by ho nejaká ukrutná ruka na poly bola roztrhla, ale pritom cítil takú ľahkosť a voľnosť, že sa cestou viac ráz nahlas, z plného hrdla zasmial. Divný to bol smiech — vtáčky prestrašene vybrnkly zpomedzi konárov — no Ivan cítil, že praskly okovy a putá, ktoré ho v poslednom čase tak dusily a tiesnily. Po omamujúcom, ťažkom sne, po nadľudskej duševnej borbe a po strašnom otrase stál zas na nohách predošlý Ivan Borovský, svobodne, víťazne a čisto — ale umučený, na smrť unavený.

— Nepôjdem do mesta. Pôjdem do hôr. Vyspať sa… Hahaha…

A vtáčatá zas vybrnkly prestrašene zpomedzi konárov…

Hory boly dosť ďaleko. Ale Ivan si myslel: čím ďalej, tým lepšie!

Pustil sa rovno cez polia smerom k horám. Brodil cez pasienky, cez oráčiny, cez jarky, cez potok. Ľudia, na poli kde-tu pracujúci, obzerali sa za ním.

Nechcel myslieť na nič, len kochať sa v prírode. Kráčal, akoby k istému cieľu, ako by ho tam v horách čakal niekto. Dotieravé myšlienky zaháňal. Ako podnapitý, hlasne sa shováral sám so sebou a prihováral sa kvietku, stromu, vtáčaťu…

— Ohó, potôčik môj milý, myslíš, že ťa nepreskočím?! — a preskočiac, posmieval sa šomrajúcim vlnám. — Joj, kvietok môj pekný, pristúpil som ťa? No, veď ťa vyrovnám… však je to zverská ruka, ktorá kvietok trhá a šliape?…

Prišiel pod horu. Široko vystrel ruky a zvolal: „Tu som!“ Zrazu mu však kmitlo mysľou, že včera takto vchádzal do lesa s ňou… Obzrel sa náhle, ale kaštieľ už ledva bolo vidno; malý punktík na obzore.

Vstúpiac pod klenbu štíhlych jedlí, takým krásnym mu všetko prichodilo, že zacítil túhu básniť, verše písať — prvý raz v živote.

Proboval složiť prvý riadok:

Hora, hora vysoká…

Ale tento začiatok sa mu nepáčil, to znie vraj príliš populárne. Proboval všelijako, konečne umiesil to takto:

Lesy, vy šíre, tajomné lesy, prichádza ku vám márnotratný syn

— Ale počkajmeže! Rým je slabý! Na lesy by bol dobrý rým: plesy… kdesi… Dobre, bude: kdesi. Ale čo pred „kdesi“?

Konečne to zas vystrúhal takto:

Lesy, vy šíre, tajomné lesy, počujem ohlas svobody kdesi…

— No, to je dobre! Musím to hneď spísať… Hľadal po vreckách, našiel kus ceruzky a papieru a spísal to.

Ale ďalej sa mu už rýmy nijako nedarily. Darmo, bol veľmi unavený. Vstrčil papier do vrecka. Zívol… nohy ho už ledva niesly, potkol sa na akýsi peň; bezmála padol…

V hore bolo ticho; cez listie sa predieraly lúče slnečné. Slnko ešte dosť vysoko stálo. Chcel si oddýchnuť. Na blízku, pod hrubým stromom sa svalil na suché ihličie, položil hlavu na vypuklý, hrubý koreň — a oči pomaly pritvoril. Koreň ho tlačil, skrútil čiapku pod hlavu, víčka mu znovu klesly a — už spal.

Slnce zapadalo. Ivan spal. Už len poslednými lúčmi ožiarenú oblohu bolo vidieť pomedzi konáre. Dolu bola úplná tma.

Chladný, večerný vetrík pricválal na netopierových krýdlach do hory — a zadivil sa, keď sa buchol do Ivana. Čo tu robí človek, kde ani vtáčka-letáčka? Chladne mu vdýchol do tvári: Prechladneš, človeče, zobuď sa…

Ivan poslúchol. Otvoril oči. Strhol sa… nevedel sa spamätať, kde je. Vystrel ruku… ohmatal vypuklý, hladký a už zarosený koreň… Brrr — odtrhol ruku, ako by sa bol hrubej, krvou nassatej, studenej pijavice dotkol…

Konečne mu svitlo — i v tme. Ale kam teraz? Hladný a bez prístrešia. No, spánku neľutoval. Nedbal by bol na druhý bok sa obrátiť.

Pozrel hore, obloha sa ešte slabo žiarila — nebude ešte veľmi pozde. Vstal štvornožky; bok mu trochu zmeravel. Radil sa chvíľku sám so sebou. Nepamätal sa, že by bol videl domček niekde tu pod horou. A ktože vie, či by potrafil z hory?

Ohmatal vrecká. Aspoň zápalky keby mal…

A vetrík mal z neho zrejmú radosť. Začal si žarty robiť z neho: podozrive zašuchotal listím raz tu, raz tam, čo Ivanovi nebolo práve príjemné počúvať.

Razom začal načúvať. Ako by bol tupé údery počul z diaľky… Hľa, zas! Ako by niekto ďaleko drevo rúbal…

— No, už musím len ta, — povedal.

Ale ako sa pohol v tom smere, už mu znelo zas, ako od chrbta… Zastal namrzený; čo sa ušiam robí? A vetrík, šibal, smial sa — lebo to on robil s ním také žarty…

Ale keď staré, vážné jedle, kárave zašumiac, zašomraly na neho, doniesol pekne-čisto hlas sekery až k ušiam Ivanovým, ktoré úzkostlive zachytávaly i najmenší šramot v hlúpej tme.

Tak už bolo možno kráčať — to jest potkýnať sa a húpať kde do jamy, kde do vody. Ale Ivan šiel za hlasom, ako po šnúre.

No hlas razom začúchol. Ivan by bol veril, že ho to nejaká víla láka… a s peknými vílami chcel mať už pokoj.

Ale vetrík bol až priveľmi úslužný. Aby svoje predošlé zlé žarty napravil, doniesol mu slabý ľudský hlas…

To zohrialo Ivana od hlavy do päty.

— Čo hneď i medzi zbojníkov, len nech sú ľudia!

Onedlho zazrel i žiaru ohňa, a po krátkom namáhaní stál pred kolibou drevorubačov.

— Daj, Bože, dobrý večer! — ozval sa.

Tí tam sa zľakli: — Ký to ďas?! ale potom už bolo dobre. Usadil sa medzi nich; azda nikdy v živote nepocítil toľkej radosti a spokojnosti, ako teraz…

— Zablúdil som.

— No, veď to nič. Vyspia sa tu dobre.

— Hm, keď som sa ja už vyspal.

Obzrel sa po chlapoch. Na začmudených, tvrdých tvárach odrážala sa zdrcujúca flegma a spokojnosť. Nemo sedeli okolo ohňa, dívajúc sa do vatry, kde v hlinených, opálených hrncoch večera klokotala.

Ivan sa s nadšením díval na nemý obraz, ako by mal Jánošíkových hôrnych chlapcov pred sebou, alebo tých dvanástich okolo ohňa v ktorejsi povesti…

Znovu ho zalial prúd vnímavej poézie. Hovoril ako zo sladkého sna:

— Dobre vám je tu, bratia, však dobre v týchto horách?

— Hm, dobre ako dobre… len keby páleného bolo! — odpovedali dvaja-traja a oči sa im zablysly.

Radšej keby mu boli poriadné zaucho šuchli.

No mal pocit, ako čo by ho bol ozaj dostal: oči sa mu otvorily, a videl, zreteľne videl, že tí „hôrni chlapci“ rovno na hrnce hľadia. Meravo a žiadostive hľadia na hrnce. Nespustia oka s hrncov. A každého myseľ tam dnu klokoce. Všetky túžby, všetky žiadosti, všetky snahy tam dnu v hrnci klokocú.

Ivan sa však nehneval. Nemohol sa hnevať. Len cítil tmu. A malý ohník na prostriedku je slabý dusnú tmu zahnať. Slnka treba, slnka! Cítil chudobu, hlad — a tie hrnce nedostačujú…

Chcel sa náhle ozvať, poučiť ľudí, ale hrnce ako by hlasnejšie sklokotaly, výstražne a posmešne: čo chceš pri týchto hrncoch?!

— Čie sú tieto hory? — spýtal sa temno.

— Pána grófove.

Ivan vedel, ktorého. To bol súsed Véghovcov.

Nechcelo sa mu viacej hovoriť. Prestrel sa na suchý mach. Duševný pokoj bol, po krátkom uľavení, zas vzrušený, súlad rozvírený. Ani v hore pokoja…

Trápnym, krušným mu prichodilo i ďalej tam ležať. Jednako, tak by bol chcel tým chlapom hovoriť; kázať, kázať im chcel, ale keď tie hrnce tak posmešne klokotaly — a sám nemal pokoja.

— Ako ďaleko je ztadeto mesto? — spýtal sa razom.

— No, dobré dve hodiny, — odpovedali.

— Tak ja teda pôjdem! — povedal a vzchopil sa.

— Ale kde?! Var’ do mesta o takomto čase? — zvolali všetci.

— Veru, keď som si deň prespal.

— Ale mohlo sa páčiť s nami večerať!

— To už hej!

Podelili sa tým, čo mali.

Po večeri im stisol všetkým rad-radom ruky:

— S Bohom, dobrí ľudia!

Jeden z chlapcov ho šiel na kus odprevadiť, aby v hore nepoblúdil. Plietol sa im pod nohami aký-taký chodník, ale, keď vyšli z hory, bolo trochu vidnejšie. Chlap ukázal Ivanovi cestu, ktorou sa dostane k železničnej dráhe, podľa ktorej už potom príde k svojmu cieľu. A s tým sa chlap vrátil, a Ivan sa pustil rezko. Jasno-žltá hlina cesty mu svietila pod nohy. Konečne dostal sa k železničnej dráhe; potom sa mu už lepšie kráčalo.

Noc bola krásna, koncom júla, keď hviezdy padajú…

A v ňom sa zapaľovaly nové plamene. Chcel žiť, chcel pracovať. Pri svetle trblietavých hviezd v novšom, jasnejšom svetle ožily pred ním všetky jeho mladistvé túžby: chcel žiť, pracovať pre plemeno v porobe upiace! Toľko sily, toľko odvahy cítil v duši, v údoch, ako nikdy. Ach, už ho nič na svete nepomýli, ani na chvíľku neodvábi… Chcel žiť a pracovať…

— Stoj! Kto si? — skríkol na neho silný hlas.

Ustrnul…

Pred ním sa černel — toľko vybadal — železničný most a na niekoľko krokov akýsi chlap; nemal času spamätať sa, chlap ho znovu okríkol:

— Kto si, hovor, lebo strelím!

Čo je to? nejaký strážnik, či zbojník?…

— Ivan Borovský, pravotársky osnovník, — odpovedal mašinálne.

Cez most pribehli ešte dvaja chlapi s lampášom a blížili sa opatrne k Ivanovi.

V slabom svetle lampáša videl Ivan zablysnúť sa bodák… Pristúpili k nemu traja vojaci.

— Ruky hore! — povedal jeden drzým hlasom.

Ohmatal ho a nenajdúc zbroje pri ňom, ani nič podozrivého, posvietil mu do tvári. Ivanovi bolo to už odporné… Hnev vybúšil z neho.

— Akým právom ma tu pristavujete?

— No, no, len tichšie, panáčik, sem legitimáciu!

— Nepotrebujem sa legitimovať! So zbojníkmi mám azda do činenia?

Tu vojak ešte drzejším, ale vojenským, vymeraným hlasom povedal:

— Pane, my konáme svoju povinnosť; a jestli neposlúchnete, kolba pomôže… Prosím legitimáciu.

Ivanovi sa pery triasly.

— Ale načo? Prečo? Čo to má znamenať?

— Hm, tak sa zdá, že mladý pán rovno s mesiaca alebo s niektorej hviezdy kvapol sem medzi nás, keď nevie, že vypukla vojna.

Ivan dostával závrat.

— Už vojna? — vydralo sa mu z pŕs. — Kedy?

— Hahaha! Dnes večer, prosím ponížene, — odvetil posmešne a ostatní sa smiali.

— Teda predsa! — povedal Ivan a udrel sa do čela.

Ale bol omnoho vzrušenejší, ako by bol mohol o tomto viac rozmýšľať.

— Prosím ešte raz a posledný raz: legitimovať sa! — povedal vojak veľmi netrpelive.

— Nemám nič, — odvetil Ivan temno, ako zo sna.

— Teda ste naším väzňom. Máme rozkaz zaviesť vás na veliteľstvo. Nech sa páči vopred!

Prešli cez most. Pod nimi hučala rieka. Dvaja vojaci zostali tam a jeden ho s nasadeným bodákom sprevádzal.

Ivan proboval cestou rozmýšľať. Vedel, že ho na veliteľstve prepustia. „Len šťastie“, pomyslel si, „že je noc; nerád bych hrať pred davom menažeriu…“

Ale tento raz sa sklamal.

Ako prichádzali do mesta, prekvapilo ho, že i v takej pozdnej noci je všade svetlo, húfy ľudu maširujú po uliciach hore-dolu. Výkriky, vresk, lomoz.

Skoro sa sbehol i okolo nich dav…

A čo potom nasledovalo, to nebolo pre Ivanove strýznené nervy.

Potupné výkriky, kliatby, skaly lietaly proti nemu. Ba istý chalan ho zrovna opľul a skríkol mu do tvári: „Obesiť ho!“

A dav v chóre reval: „Obesiť ho!“

Blýskavý bodák za ním bol len na to, aby prípadne tých obránil, ktorí ho hanobili…

Vykúpením bolo, keď vkročil do mestského domu. Vojak predviedol ho pred poručíka Sommera, ktorého dobre znal. Hrnuli sa dnu i iní úradníci, rad-radom mu známi. Prekvapenie a opovrženie na všetkých tvárach.

Ivan sám začal prchkým hlasom:

— Prosím moju vec skoro vyšetriť, lebo mám dojem, že sa svet úplne zblaznel!

Poručík si ho ani nevšímal, ale vypočul vojaka. Ivana prekutali.

Našli len kus papiera u neho. A na ňom akási báseň. Dva riadky. Poručík čítal:

Lesy, vy šíre, tajomné lesy, počujem ohlas svobody kdesi…

Krik a výrazy pohoršenia bolo počuť v izbe na tieto slová.

— Aha! — „svoboda“ a „kdesi“… hej, hej… „kdesi za hranicami“… To sú tí, čo za hranice kukajú… ebatta, pánsláv…

A oni všetci dobre poznali Ivana Borovského a Ivan ich. Ale teraz studené, ba divé nepriateľstvo vyrážalo sa z tých tvárí…

A poručík sa obrátil k nemu:

— Kým sa jasnejšie nevyšetrí, čo ste hľadali v nočnom čase pri moste, a kým sa tento nad mieru podozrivý verš nevysvetlí — ste väzňom.

Ivan sa poddal osudu svojmu.

A kto chcel viacej vedieť, mohol sa len spýtať i posledného učňa v meste, a bol by zvedel, že Ivan Borovský, vlastizradca, priplazil sa nočnou hodinou k železničnému mostu a chcel ho dynamitom do povetria vyhodiť, ale ho lapili a našli u neho i tajný leták, v ktorom narádza a hlása zradu… Mali ho vraj radšej hneď na moste obesiť!…

*

Ráno prišla vec horko-ťažko do poriadku. Svedčil i Végh.

Ale verš zostal nad mieru podozrivým a — ako obťažujúca listina — bol pečlive medzi aktá odložený a opatrovaný.

Ivana už nepustili na svobodu, ale ho zaviedli rovno do kasárne, a na tretí deň na bojište…

Ivan bol stále ako bezcitná socha. Hľadel meravo, bez slova pred seba.

Pred odchodom na bojište navštívil ho Kalman Komor. Jediná statočná duša. Slzy mu vyhrkly z očú, keď sa lúčil od Ivana…

No a ešte jedna duša ho oplakávala v marušickom kaštieli.

*

Na fronte bol tri mesiace. Mali ho pod stálym dozorom, ako „podozrivého“. A keď ho po jednej veľkej bitke mrtvého priniesli „sanitéci“, major priklonil nemu a pripäl mu na prsia vyznačenie.

Niektorí tam prítomní vraveli, že videli, ako sa ruka mŕtveho mykla, ako by chcela medailu zdrapiť z pŕs…

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.