E-mail (povinné):

Albert Martiš:
Na rozcestí

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Jaroslav Geňo, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov



  • . . .
  • IV
  • V
  • VI
  • . . .  spolu 6 kapitol
  • Zmenšiť
 

V

O dva dni na stanici marušickej pružne skočil s vlaku Ivan Borovský. V novom, športovom obleku bol opravdu driečny. Ľudia na stanici dívali sa na neho, ako keď na javišti pekný herec vystúpi.

Zo zástupu vykročila Marianna tiež v sivom športovom kostýme, a usmievajúc sa, šla Ivanovi v ústrety. V tomto kostýme bola veľmi okúzľujúca, štihlá, elastická, plná ohňa, a pritom opravdu ženská.

— Vitajte mi, — riekla, milo mu hľadiac do očú.

— Moje prvé slovo musí byť zas len obdivujúci kompliment mojej kráske, — povedal on.

— No, tak sa nám dnes už zle povedie, keď tak začínate! — a zasmiala sa zvučným hlasom.

Za malou stanicou stál ligotavý čierny kočík. Pred ním prskal netrpelivý, ohnivý koník. Srsť sa mu leskla v jagavých lúčoch slnka. Za spenenú uzdu ho držal sluha v livreji.

— Predstavujem vám môjho tátošíka, — zvolala Marianna, tľapkajúc koníka po ohnutom, plnom krku, — uvidíte, ako bude letieť s nami!

Vysadli. Sluha sa umiestil za ich chrbtom na sedadle. Vzala liace do ruky a leteli smerom ku kaštieľu…

O chvíľku boli tam. Kaštieľ sa úhľadne belel z hustého stromovia. Na prúčelí bola pohodlná veranda s vysokými stĺpmi. Pred verandou kvetník, s badateľnou starostlivosťou opatrovaný, s pestrými kvetinami, tropickými palmami a kríčkami rozličnej farby.

Na verande sedela celá rodina, už totiž „apa a mama“; čakali ich s raňajkami. Starý Végh mu priateľsky stisol ruku a mama — ináče vždy veľmi nóbl — sa mu s neobyčajnou prívetivosťou usmiala, vítajúc ho. Mama si ho ináče už veľmi obľúbila pre jeho ráznosť a mužnú jemnosť. Vždy si žiadala jemného, estetického, vysokovzdelaného zaťa — a v Ivanovi mienila to všetko mať. Najväčšmi jej však imponovalo, že si toľkú moc vedel získať nad svevoľnou Mariannou. Marianna, ktorá predtým stále trpčila život svojich rodičov hroznou hlavatosťou svojou, odkedy Ivana poznala, bola neobyčajne krotká. Starý Végh neobdivoval veľmi jemné vlastnosti Ivanove, lebo i sám bol z tých joviálnych, prostorekých starých pánov, ale mal dojem, že sa s Ivanom skoro spriatelí.

Teraz však vo vľúdnosti starých bolo viac, ako pohostinnosť.

Po raňajkách mama priložila svoj lornet ku očiam, vzala vkusnú knižočku do ruky — akýsi francúzsky román — a utiahla sa do svojej izbietky. Starý šiel za gazdovstvom.

A mladým sa míňal čas rýchle. Boli šťastní. Hovorili, o čom zaľúbení hovorievajú: o sebe, o budúcom šťastí.

Marianna mu poukazovala všetko: svoje kvety, knihy, maľby, kone, svoje útulné skrýše v parku, kde čítava.

Park bol trochu zanedbaný, no dodávalo mu to viacej prirodzenosti. Tiekol cezeň lenivý potôčik s čiernou, špatnou vodou, a pretekal cez malé, plytké jazierko, z ktorého vysoká tráva a rákosie vyrastalo. Voľakedy bol to rybník, ale teraz žaby škrkaly v ňom. Pri jazierku, neďaleko, bolo hrište pre lawn-tennis…

— Zajtra sa budeme hrať lawn-tennis, dobre? — povedala Marianna, keď prišli k tomuto miestu — čochvíľa osudnému…

Po obede sa šli do poľa prechádzať. Ruka v ruke kráčajúc, veselo spievajúc, pestré kvetiny sbierajúc a v speve vtáčat sa kochajúc, prišli až k neďalekému lesu.

Príroda tu oboma rukami rozsýpala bohatstvo krásy svojej. Na kraji lesa sa zelenal prah smaragdovej trávy, ďalej zpod kríčkov vykukávaly usmievavé hlávky kvetov v najrozličnejších farbách, akoby milo vítaly prichádzajúcich. Vysoké, štihlé drieky jedlí sa rovno, smelo dvíhaly dohora, ako mohutné stĺpy tajomného domu… Kto vstupuje do takéhoto lesa, nemôže necítiť tajomného dojmu.

Marianna a Ivan húpavo stúpali po mäkkom machu, mlčky požívajúc tajomný pôvab lesa. Tá tichosť ich upozorňovala, že tu niekto hovorí, načúvať treba…

Marianna pretrhla mlčanie.

— Ivan, tu je tak dobre sniť, tu je tak dobre zaletieť nazpäť do romantických čias; tu sa taje odokrývajú a vidiny zjavujú… rozprávajte mi niečo!

— Rozprávať? — usmial sa Ivan. — Ale o čomže, keď je tu tak dobre počúvať…

— Niečo romantického… no rozprávajte čokoľvek!

Sadli si na starý, ošarpaný peň. Ivan za chvíľku rozmýšľal, potom začal:

— Na divej, strmej skale stál hrad, silný hrad. Tvrdý, ukrutný človek bol jeho pánom. Kto prišiel pod hrad, chúlostive uprel zrak hore, zkadiaľ končité kopie a drzé tváre vojakov hľadely dolu.

Len z jedného, na západ obráteného, samotného oblôčka sa usmievaly milé kvietky. Napínaly a vyťahovaly svoje jemné hlavičky zpoza mreží ku slnku, ku slniečku.

A za kvetmi sa často, zvlášte pri bielom mesiačku, zjavila bledá, smutná, anjelská tvár…

Rovno pod tým oblokom dolu pásol štihlý šuhaj ovečky svoje. Na fujare vyhrával bôľné a prekrásné piesne, a v oblôčku za kvetmi sa zjavila bledá, smutná, anjelská tvár.

Keď šuhaj odtrhol fujaru od úst, sletel mu shora kvietok na klobúk. Pozrel hore, a videl bledú, smutnú anjelskú tvár, ako sa slabo usmiala a zmizla za mrežami…

Kvietok zastrčil za klobúk, a na druhý deň ho tiahlo čosi zas pod ten zakvitnutý oblok.

A fujara čím ďalej, tým bolestnejšie žalostila a šuhaj odchádzal každý deň s kvietkom za klobúkom.

V jeden večer sletel s kvietkom i ružový lístok a v ňom tajný odkaz…

Tej noci v hájiku pod hradom čakal šuhaj so zatajeným dychom. Listie zaševelilo a šuhaj túžobne vystrel obe ruky v ústrety prichádzajúcej, a mesiačik posvietil na bledú, smutnú, anjelskú tvár. Šuhaj vzal tvár do svojich horúcich rúk a nemo, vrelo sa díval do hlbokých očú…

Zrazu zareve niekto na blízku z húšti. Drábi sa vrhnú na šuhaja, a počuť hlas tvrdého, krutého pána: „Pekný pastier, čo lapá vtáčkov pri mesiačku, a pekný vtáčik, čo klietku v noci zanecháva!“

Vlečú ich do hradu. Na prostred hradu bola tmavá, hlbočizná studňa. Šuhaja drábi poviazali a dolu hlavou do studne hodili. A bledá, smutná, anjelská tvár sa na to dívať musela…

Ráno, keď slniečko vstalo, hlávky kvietkov uvädnuté, mrtvé visely zpomedzi mrežiek…

Ivan zamĺkol. Marianna hlboko vzdychla. Pozrela široko roztvorenými očima na Ivana. Vetrík zašuchotal pomedzi listie, suchý konár sprašťal neďaleko…

Marianna sa vzchopila:

— Poďme, Ivan, ja sa tu bojím!

*

Druhý deň ráno v kaštieli ešte všetci spali, keď Ivan vstal, obliekol sa a vyšiel von. Nad ránom prestal spať, a zachcelo sa mu uvítať vstávajúce slnko. Prešiel ticho na prstoch pred izbou Marianny, nemý bozk hodiac v tú stranu…

Ako vystúpil na verandu, zastal. Na dvore boli už sluhovia hore a akýsi chrapľavý hlas špatne klial po maďarsky, zrejme sluhom nadávajúc. Iste niektorý kasnár, išpán…

Ivana to nepríjemne dotklo. Cítil svoju krv pohanenú. I zarmútil sa zas. Veď sa to i potom často bude opakovať, a bude sa on môcť na to dívať, bude to môcť počúvať?… No, nič to, naučí on poriadku tých tyranov!

Sbehol schodmi a šiel rovno na polia. Rosička jagala a triasla sa na osvieženej tráve. Na plné prsia dýchal do seba voňavý, čerstvý vzduch letného rána. S poľa bolo už počuť bodré výkriky oráčov, robotníkov. Videl ich zďaleka, videl rad zohnutých chrbtov, videl pokorné šije, akoby v jarme — ako hrdlujú na cudzej pôde pre tú smidku chleba. Videl ich, ako ryjú zem v kŕdľoch, a pritom musia počúvať nemravné, ohyzdné reči dozorníkov, išpánov; videl, ako padá semä zkazenosti do srdca pôvodne panenského, kým ruka cudziemu seje chlieb, a to chlieb hojný…

Ale z týchto trudných myšlienok a dojmov rodila sa v ňom vôľa premeniť, zlepšiť tento stav vtedy, keď tu i jeho slovo bude mať váhu. Robil si ideálné plány do budúcnosti…

No krušný hlas, ktorý sa mu jednostajne tam kdesi z hĺbky duše ozýval, posmešne mu šepkal: Povedzme, že tu spravíš niečo, ale jednou čistou kvapkou spasíš azda celé more špiny? Čo tým pomôžeš celku? Pre celok máš ruky sputnané. Hlas tvoj už nepočujú i najodľahlejšie doliny a vŕšky, kde sa tiež takto chrbty zohýňajú. Tu jednému uľavíš bremeno, a dookola tisíci budú ďalej upieť v porobe, lebo si mamonou, osobným blahobytom zahrabeš samostatnosť a svobodu slova budiaceho. Ty si si už predal právo a svobodu voľného konania…

Vrátil sa do kaštieľa v melancholickej nálade.

Keď prišiel pred verandu, z poschodového obloka, zpomedzi kvetov ozval sa zvučný hlas Mariannin:

— A vy už vonku?!

— Za rána je v prírode tak dobre!

— Ozaj… musíte mi povedať, čo sa vám prisnilo. Prvý sen u nás…

— Ja som až teraz ráno, s otvorenými očami snil, — povedal polohlasne.

— A teraz poďte trochu bližšie pod oblok… tak! — a spustila na neho červený kvietok.

— To tak, ako tomu pastierovi pod hradom! Joj, ale tú studňu ste nemuseli na konci pricigániť… mňa to celú noc strašilo. No, poďte hore!

Celý kaštieľ bol už na nohách. V jedálni štrngaly šálky. Ivan, osviežený rannou prechádzkou, cítil sa už ako doma, a prívetivé „dobré ráno“ Végha a mamy, ukradnutý bozk Mariannin naplňovaly ho sviežou jarosťou.

Po raňajkách povedala Marianna:

— Poďme sa hrať lawn-tennis! Budeme len dvaja, ale bude to i tak dobre.

— Poďme teda!

Sbehli dolu ruka v ruke. Na dvore Marianna zavolala:

— Jožko, Miško, kde ste?

O chvíľku vybehol zo stajne bosý chlapec s bielou slovenskou hlavičkou a červenými líčkami, asi 7 — 8-ročný. Strhol svoj na uši padajúci klobúk a úslužne pribehol k Marianne.

— A Miško je kde?

— Kozy pasie, prosím ponížene.

— No, poď teda ty, budeš nám lopty podávať. Jožko to už akiste robieval, lebo si veselo podskočil.

Marianna obzerala cestou raket:

— Vy dobre hráte?

— Ej, dávno som sa už nehral.

— Ja sa náružive hrávam lawn-tennis. Je to najskvostnejší, najelegantnejší šport.

Veselo sa začali hrať, netušiac, aký osudný koniec bude mať zábava…

V Marianne sa krv rozprúdila. A raz, keď sa silnejšie rozohnala, odrazila loptu priďaleko. Lopta zaletela až ponad malé jazierko a padla, na niekoľko krokov od brehu, do vody. Na chvíľku sa ponorila, potom sa zjavila na povrchu a belela sa medzi vysokou trávou a rákosím.

Marianna pribehla k jazeru, a keď videla, že loptu raketom nedočiahne, obzrela sa za nejakým kolom alebo nejakou haluzou. Ale ničoho takého nebolo naporúdzi.

Začala byť srditou.

Spešne zavolala na chlapca:

— Jožko, poď sem!

Ale Jožko akiste tušil, čo mu bude rozkázané, preto otáľal. Marianna netrpelive skríkla:

— Bežíš mi ho hneď sem!

Chlapec prišiel a zostrašene vyvalil oči.

— No, čo vyvaľuješ oči?! Chytro, vyhrň si nohavičky a choď do vody pre loptu, veď je voda nie hlboká!

Ale chlapec sa nehnul. Červenel a oči mu pomaly podbehly slzami…

Ivan sa díval na to.

Mariannu zaliala Véghovská prchkosť. Popudená skočila k chlapcovi a skríkla na neho:

— Prečo nejdeš, keď ti rozkazujem?

Chlapca zalialy slzy a, na celom tele sa trasúc, fikal:

— Veľmi sa bojím… vo vode sú pijavice… krave sa raz na nohu deväť prissalo…

Ale Marianna bola krv Véghovská, ktorá nestrpí odporu pri nikom, nie to pri takom červíčku!…

Zúrivé lapila chlapca za límec:

— Hodím ťa radšej medzi pijavice… ty slovenské šteňa!!

Chlapec skríkol a hodil sa na zem.

Čo prežil Ivan za tento moment, nemožno opísať. Zbledol ako stena a hrozným hlasom, ako výbuch sopky, skríkol na Mariannu:

— Slečna!

Marianna sa vzpriamila, ako socha. Za krátku chvíľku hľadeli jeden na druhého. Z pohľadu Ivanovho vyrážalo sa ohnivé opovrženie.

Chlapec usedave fikal pri nohách svojej trýzniteľky.

Ivan pomaly, bez slova pristúpil k chlapcovi, ktorý sa prestrašene strhol… zdesil sa, že ho azda i on…

Ale Ivan vzal chlapca do náručia, pritisol ho k prsiam a s nekonečnou nežnosťou a bolesťou bozkal chlapca dva razy rovno na ústa.

Potom ho složil, a chlapec, ticho plačúc, pomaly odišiel.

Marianna stála, ako nemá, bezcitná socha, ale okolo úst jej hrala meravá črta svevoľnosti a odporu.

A Ivan povedal ticho:

— S Bohom!

Položil čiapku na hlavu a ťažkým krokom zameril rovno cez polia na hradskú…

Marianna ešte dlho stála na tom mieste, meravo sa dívajúc pred seba. Potom vyšla hore do kaštieľa a hodila sa na diván.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.