ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol krásny júnový večer. A horniacke stoličné mesto, cez deň skoro vymreté, začalo ožívať. Ľudia zanechávali úrady, domy, rozchádzajúc sa po meste, alebo pod niektorou lampou do hŕbok sa sbíjajúc. Stále ožívajúca vrava a klopanie opätkov po asfalte temným a monotónnym hlukom naplňovalo ulice, čo len kedy-tedy pretŕhal hrkot nejakého opozdeného voza alebo hrmotný rachot spúšťaných mreží na sklepe.

Na kraji mesta bol neveľký park. Ľudia sa už hemžili i tam. Na prostriedku stál oslepujúco osvetlený kiosk. Na čistučkých bielych obrusoch okrúhlych stolov trblietavo sa jagalo svetlo elektrické. Stoly boly už zväčša zaujaté a živý rozhovor, ako bzukot včiel, sprevádzal pišťavú hudbu Cigánov. Menej šťastní smrteľníci, ktorých osud neobsýpal hojnosťou zemskou, lenivo sa prechádzali okolo kiosku, závistlivým a hladným pohľadom sprevádzajúc pohyby tamtých šťastnejších.

Všeobecnú pozornosť budí stôl, za ktorým v spoločnosti mladého človeka a staršej dámy — zrejme mamy — sedí neobyčajne krásna deva. Shovárajú sa po maďarsky, ako pri všetkých stoloch. V mladom človeku poznávame Kalmana Komora, priateľa Ivanovho. Ako badať, všemožne sa usiluje úplne pre seba zaujať pozornosť krásnej spoločnice svojej, čo sa mu však navidomoči nedarí. Vtipkárske poznámky jeho len mama počúva poluchom, ale počúva viacej len nato, kedy sa začne Kalman smiať na svojich vtipoch, aby mu v tom ochotne pomáhala.

Nútený smiech Kalmana zväčša predčasne zamrzne, kedykoľvek šibne, okom na ľahostajnú tvár devy, ktorej oči — divným, pálčivým ohňom žiariace čierné oči — ustavične v inú stranu behaly, ako by hľadaly niekoho… Hneď sa oprela, hneď zasa vystrela, alebo nervózne klopkala prstami takt na hru Cigánov.

Náhle sa obrátila ku Kalmanovi, ktorý sa už začal cítiť ako oparený:

— Povedzte, opravdu ste nikdy nevideli toho mladého človeka? Viete, je vysoký, plecatý; zdá sa mi, že má gaštanové vlasy a belasé oči…

Kalmanovi trocha ovisla dolná pera. Krútil hlavou, že nie. Potom sa pretvaroval, ako by rozmýšľal, a povedal chladne:

— Nosí cviker na nose?

— Oj, nie, — odvetila ona živo.

— A fúzy má však oholené?

— Ach, nie. Také chutné fúziky má, akých vy nikdy nebudete mať, — odvetila dráždivo a podráždene. — To je smiešno, že vy nikoho nepoznáte! A veď na celom okolí ani niet iného takého pekného a elegantného mladého človeka… mne sa aspoň tak zdá. Nemôže byť ani cudzinec, veď som ho už dva razy videla v meste, však mama?

Odstrčila prázdnu šálku zpred seba a zas sa rozbehla pohľadom medzi stoly, medzi hlavy, hľadajúc niekoho…

Kalman mal pocit, ako čo by ho nejaká obrovská ruka nemilosrdne za golier lapila a raz do vrelej, raz do ľadovej vody ponorovala. Vytiahol cigaretu a vstrčil ju — opačným koncom do úst… Málo chybelo, že nahlas nezaklial.

Ale zrazu ho deva lapila za rukáv a rozčulene, ako nad mieru netrpelivé dieťa, šeptala:

— Tam ide, tam ide! Pozrite! Vidíte ho? Kto je to? Poznáte ho?!

Kalman sa znejme nevrlo obzrel a zazrel — Ivana Borovského. Chcel sa rýchlo odvrátiť, ale bolo už pozde. Ivan ho zbadal, poklonil sa a potom si sadol k tretiemu, prázdnemu stolu.

Deva sa už teraz oborila na Kalmana:

— Vy ho poznáte! Vy ho poznáte! Veď vás pozdravil!

Kalman zašomral, zajachtávajúc sa, ale deva mu nedala pokoja.

— Vy ho poznáte, veď vás pozdravil! Kto je to?

Kalmanovi bolo zas, ako raz v horúcom, raz v ľadovom kotle; zapálil sa, hneď zasa obledol, a cítil, ako mu pot dolu chrbtom steká… Ale hrdinsky vypovedal:

— To je môj priateľ Ivan Borovský, Slovák.

A keby bol mohol vôbec rozmýšľať, bol by ho poslal ku všetkým diablom a čertom. No cítil, čo má prísť — a preto čakal svoj osud, ako odsúdený na sťatie. Obrátil sa k mame s nejakou starou anekdotou…

A deva teraz už onemela. Jej plamenný pohľad už našiel, za čím striehol.

Ivan Borovský si ich nevšímal. Kázal si čosi, potom vytiahol z vrecka noviny a prehŕňal sa v nich. Necítil žhavých lúčov pohľadu okolo gaštanových vlasov…

Ale ohnivá krásavica patrila k ženským, ktoré nestrpia protimluvy a ktoré nepoznajú prekážky, keď raz chcú dosiahnuť niečo.

Zas sa obrátila ku Kalmanovi (ktorý mamu zabával, ale zpod riasníc stále pozoroval devu):

— Pane Komor, zavolajte svojho priateľa sem k nášmu stolu a predstavte ho. Bude nám veselšie.

No teraz už mama spustila trochu obočie a káravým hlasom preriekla:

— Ale, Marianna, toho Slováka?!

Z čiernych očú krásavice vyšľahol plameň.

— Ale, mama, prosím ťa, čo je na tom?! — a pozrela magnetickým pohľadom na Kalmana, ako svevoľná a krutá kráľovna.

Kalman sa pred tým pohľadom vždy pokoril. A teraz mu bolo už i tak jedno. Vstal a pristúpil k stolu Ivanovmu.

— Priateľu, tam, hľa, by ťa rady mať v spoločnosti, — povedal otvorene, so zrejmou chladnosťou, ako človek, ktorému je to už jedno.

Ivan Borovský pozrel na neho skúmavým zrakom, ale Kalman sklopil oči do novín. Tvár bledá, na nej červené fľaky… Ivan šibol okom k tomu stolu. A pohľad jeho padol do veľkých, plamenných, tmavých očú, ako do hlbokej studne… A nohy, nevyčkajúc rozkazu a dovolenia od hlavy, len vstaly a šly…

Kalman ho predstavil. Marianna Végh a mama. Meno Végh mu bolo známé, tu v okolí nejaký veľkostatkár, ale nemal času rozmýšľať. Sadli si a Kalman sa veľmi horlive nahol zas k mame…

— Slečna, — začal Ivan.

— Ja som Marianna, — pretrhla ho.

Ivan sa zľahka usmial, ale rozpaky zle ukryl.

— Teda Marianna… — pozrel jej do očú, a mal pocit, že padá do hlbokej, tmavej studne. — Marianna, divná vec, ale sa mi zdá, že som vás už videl.

Cítil, že sa mu jazyk akosi nemotorne pohybuje.

— Už sme sa dva razy stretli. Vy sa, pravda, nepamätáte. Ale o čomže môžete rozmýšľať, že ste na ulici taký roztržitý a nikoho, si nevšímate?

— Hja, viete, to pre prales paragrafov, ktorými hlava juristu hučí.

— Brrŕ… z tej duše nenávidím paragrafy!

— Verím, Marianna, lebo badám, ako sa vás boja a pŕchnu mi z hlavy, ako takto hľadím do tej studne… chcem povedať…

— No, len von s tým! Čo ste chceli povedať? Žiadam!… No?

A Ivan ticho, temer vážne povedal:

— Keď pozrem do vašich očú, ako čo by som do hlbokej, tmavej studne nazrel.

— Hm, neporovnávate zle. A v tej studni sa, pravda — ako v ďalekom, malom zrkadle — vidíte vy, nie?

— Isteže, ak je studňa nie prázdna, suchá.

— Suchá je, oheň ju vysúša; ale prázdna nie, — odvetila Marianna zľahka.

— Ako to, ako?

— No, keď je oko do duše okno, a keď je oko hlboká studňa, tak na dne tej studne je duša, a v tej duši — tam na samom dne — sa odzrkadľuje tvár toho, kto do hlbokej studne pozerá. Vy ste, zdá sa mi, pred chvíľkou do studne pozerali…

— I teraz ta hľadím.

— Teda ste tam vy, hlboko…

Nedala mu odpovedať, skrútnuc náhle ľahostajným tónom na inšie:

— Poznáte kus, čo Cigáni hrajú?

A oči, tmavé oči, divným ohňom zažiarily.

Ivan chcel povedať, že nenachádza v cigánskych kusoch a v moderných klapanciach mnoho pôvabu, že miluje slovenské trávnice, ale tie tmavé oči mu to nedaly vyznať, čo by ináče nikomu k vôli nebol zamlčal…

— Nie, nepoznám, — povedal.

A Marianna, bez všetkého priechodu, sa zasa spýta:

— Povedzte, básnite?

— Nikdy.

— Chvála Bohu; nenávidím sentimentálnych básnikov. Vôbec, ja len urputne nenávidím, alebo šialene milujem.

Toto povedala tichšie a znovu zašľahol Ivana plameň tmavých očú… ale hneď zvolala:

— Joj, odporný klarinét, tak by som mu ho zapchala niečím!

Ivan však málo počul z muziky. Bol akoby hypnotizovaný hlasom a zrakom krásavice, o ktorej sa mu pred polhodinou ani nesnívalo.

Pred polnocou sa sobrali domov.

Kalman — prirodzená vec — dostal zas mamu.

Ivan s Mariannou kráčali popredku. Ale rozhovor im akosi netiekol plynne. Zväčša Marianna hovorila. Ivan počúval a mal pocit, ako by mu hlava medzi dvoma mlynskými kameňmi prašťala. Marianna hovorila o ich kaštieli, o svojom tátošovi, o svojich výjazdoch a športoch.

Ale keď prišli pred dom, kde Marianna zastala, oba razom povedali:

— Škoda, že sme už tu!

A vtedy Ivan, ani sám nevedel ako, ako nie, povedal:

— Kedy vás uvidím najbližšie? Či skoro zas?

A Marianna ticho a rýchlo povedala:

— Zajtra o piatej budem sa v parku prechádzať…

Ruky sa im našly a silne stisly.

Vtedy však i mama s Kalmanom boli celkom blízko; bolo počuť Kalmanov hlas, ako prednáša o hviezdach…

Kalman a Ivan mlčky kráčali zpiatočnou cestou jeden popri druhom. Nemé domy záhadne odrážaly klopanie tvrdých opätkov po asfalte. Keď sa skrútli do najbližšej ulice — ešte vždy bez slova kráčajúc — Kalman zastal pred osvetlenou kaviarňou a povedal:

— Servus.

— Servus, — na to Ivan, a kráčal ďalej.

Cítil tragédiu priateľovu; vedel, čo bude tam v kaviarni nasledovať.

Ivan už i tridsať ráz prešiel hlavnou ulicou hore-dolu, a ešte vždy nevedel najsť duševnej rovnováhy. V hlave sa mu miešaly myšlienky o prekot. Zastal i sto ráz, vraviac si: „Ale ako som ja vlastne padol do toho? Čo sa stalo so mnou?“ Prichodilo mu všetko, ako vo sne. „Végh, Végh — eh, čo mňa do Véghovcov! Celé svety nás delia!“ Ale keď pomyslel na Mariannu, hneď odvolal v mysli, čo povedal. A chodil hore-dolu, pohrúžený do myšlienok.

— Nie, to sa nesmie stať, — hundral, — na to musím zabudnúť; to by požadovalo odo mňa obetovanie všetkých mojich snáh a ideálov, tým by sa mi celá bytnosť stroskotala!

Vtedy mu však zas mihla pred očima štihlá postava Mariannina, videl zas pred sebou dvoje plamenných očú — a vnútorný hlas voľky-nevoľky zamĺkol. A kým prišiel domov, pozde v noci, kým sa uložil, kým sa v posteli hádzal s boka na bok a kým konečne usnul — do, tých čias sa to v ňom stále takto menilo a opakovalo.