ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to roku 187*. Krásny letný deň vyvábil ma od písacieho stolíka von do utešenej prírody. Šiel som navštíviť dávno nevideného priateľa Ľudevíta.

Bystré vlnky Váhu v milom šepote naháňaly jedna druhú a pod nimi v čistokryštálovej vode myhotaly sa strieborné rybky. V zelenej tráve cvrkaly kobylky a na kvietkach bzučaly mädonosné včelky. Áno, aj jemný vetríček povieval a ochladzoval pálčivosť slnečných papršlekov.

Zadumený a pohrúžený v obdivovanie tak krásnej prírody, ani som nezbadal, že priblížil som sa k dedinke P., kde hneď na kraji dediny úhľadný domec upútal moje zraky a nevídaný obraz predstavil sa zraku môjmu. Obloky domca ako aj pred ním ležiaca zahrádka posiate boly pestrými kvetami, v jich barevných kalíškoch kúpalo slnce svoje lúče a tichý vetrík pohrával si so sviežozelenými lístkami. No, a medzi týmito peknými dietkami matky prírody prechodil sa šedinami pokrytý starec; tu uväzujúc sklonené, tu obstrihával zakvitnuté, tam zas z malej kupky polieval zvädnuté kvietky.

Som priateľom kvetov a rád pobavím sa pri utešenej hriadke týchto nevinných dietok prírody; ale čoby aj nebol priateľom týchže, už pohľad na šedivého sviežimi kvietkami obkľúčeného starca, už ten krásny obraz, kde staroba s mladosťou v jedno sa spájala, nevyslovnými citami bol by naplnil moje srdce. I priblížil som sa k nemu a nadpriadol rozhovor.

— Máte pekné kvietky, otče! — prehovorím dôverno. — Opatrujete ich sám?

On pozdvihnul hlavu a vážny pohľad oprel na moju postavu. Pravidelné ťahy ačpráve už vráskami prerytej tváre; jasný blesk oka, hoc aj hlava posiata kvetinami hrobu, a trochu síce nachýlená, ale pritom mužná postava naplnily ma obdivom. Neočakával som pri asi 70-ročnom starcovi najsť to, čo mnohoráz dvadsaťročnému šuhajovi chybí. No, a keď otvoril svoje ústa, a milý, zvučný hlas, ako aj duchaplná reč predviedla mi pred duchovný zrak bystrosť jeho umu a bohatosť zkúseností, tu obdiv môj vystúpil na najvyšší stupeň.

Jeho pohľad dosť dlho spočinul na mne, akoby snáď chcel prezkúmať vnútro srdca i ducha môjho. A zkúška táto, ako sa mi zdalo, dosť dobre vypadla pre mňa, lebo prívetivým hlasom zodpovedal otázku moju.

— Som milovníkom kvetov! — rečie on. — Samotný na tomto svete, a už beztoho aj dosť hodným počtom rokov zhŕbený, nemám nikoho, len tieto moje kvietky. Opatrujem a strážim si ich ako pečlivá matka dietky svoje.

— A nenie vám to priťažko, otče? Zo svojej vlastnej zkúsenosti znám, že pestovanie kvetín, jestliže majú tak zdarné byť, ako vaše, je s mnohým sebazaprením a s mnohým namáhaním spojené.

— Pravdu máte, ale nie mi je to obťažným: lebo trebárs už vyše 70 rokov preletelo ponad hlavu moju a všelijaké neresti duše i tela zapríčinily šediny tieto: predsa pestovanie a ošetrovanie kvetín považujem len za milú zábavku. Verte mi, pane, pri dobrej vôli a ochote bárs jak ťažká práca dá sa ľahko preniesť a zdarne vykonať. Áno, s radosťou pestujem tieto kvietky, lebo vidím, že namáhanie moje nenie daromným. Zelenosť lístkov sviežostou rozličných bariev popretkávaná radostnými citami naplňuje srdce moje; tá sviežosť krásy upomína ma na dni mojej mladosti, a ten k zemi padnutý, zvädnutý lístok stavia mi pred oči nestálosť môjho života. Ach, kdeže môžem zreteľnejšie videť, kde väčmi obdivovať múdrosť, moc a lásku Stvoriteľa neba i zeme, ako pri mojich milých kvietkoch? Tu mám otvorenú knihu, knihu to rukou Všemohúceho písanú, knihu tajemstvaplnej prírody. Mojím srdcom nezatrasie neistota trápnej budúcnosti; ono smele ide hocjakým udalosťám v ústretí; lebo keď aj niekedy malá pochybnosť v lepšie a priaznivejšie časy zaklope na moje srdce, vtedy jediný pohľad na tieto kvietky zapúdi čierne mračno, ktoré na oblohe môjho ducha začalo sa rozťahovať a slniečko novej nádeje jasnejším svetlom osvieti cestu môjho pozemského putovania. Tu si vždy tak myslím: keď Otec nebeský z tak malicherného semienka vyvedie tak utešenú bylinu, ju sýti a tak krásne odieva: prečo že by zabudnul na nás, na svoje pozemské dietky, ktoré ku svojmu obrazu stvoril a pánmi celej prírody ustanoviť ráčil?

Ach, s jakou nadšenosťou, s jakým zápaľom hovoril tento starec! Jeho oko žiarilo mládeneckým ohňom a v tvári zračila sa láskyplná a detinská oddanosť do vôle toho Najvyššieho. Uchvátený citom visel som na jeho pernách a z pomedzi nich vychodiace mravné naučenia ssal som do môjho srdca, keď pokračoval ďalej:

— Moje zamestknanie s kvietkami priviedlo ma aj k tomu, že rozmýšľal som o tom, čo nejasným zdalo sa byť oku môjmu. Videl som na príklad ružu, v jej utešenej kráse, s príjomnou vôňou a ostrými tŕňami; i predstavil sa mi v nej náš pozemský život. Môžu nás obkľučovať radosti, blaženosti a pohodlia sveta, predsa kedy-tedy do tela a duše našej vryje sa aj ostrosť tŕňa, predsa trápenie, bolesť, kríž a žalosť urobí nám mnohoráz príkrou aj ružami vystlatú cestu nášho života. No, ale to musí tak byť. Veď len tak poznáme sladkosť blaženosti, jestli okúsili sme aj príkrosť trápenia; len vtedy ceníme zdravia, tento najväčší poklad na zemi, keď aj nemoc zaklope na telo naše; len vtedy poznáme, jak sladká je radosť, keď aj horký kalich žalosti a kríža ovlažil náš jazyk. Alebo pozrite na tento tulipán, jak krásny, jak pyšný je on, ale kalich jeho nezúrodňuje ovocia, vôňa jeho neobčerství smysly naše. Viete, čo hovorí mi on? Márna tvoja pýcha na tvoje bohatstvo, keď ovocia nepožívaš z neho a keď ním nesotieraš horké slzy utrápených vdôv a opustených sirôt. Naproti tomu hľaďte na fijalku. Vidíte ju? Utiahnuto, pod trávou žije ona, ale vôňou svojou obveseľuje mimoidúcich. Dobre čiňte, hovorí mi ona, ale nech nevie ľavica, čo robí pravica. No, a viďte tú bielu ľaliu, ako obracia svoj bielušký kalich hor k belasému nebu; slniečko sa nazerá, dážď padá do neho a predsa stojí čistá, krásna, nepoškvrnená; akonáhle ale dotknem sa prstom jej kalicha, už zmizne nevinná belosť a tmavá škrvna objaví sa na ňom. Tak je aj so srdcom naším. Všetko, čo pochádza od Boha, čo srovnáva sa s jeho zákonami, môže ono prijať vďačne, lebo to nepoškvrní jeho nevinnosť; čo je ale ľudské, protizákonné, toho sa strež, lebo večitá škvrna bude lipnúť na tvojom srdci!

V takomto rozhovore prišli sme až na koniec zahrádky. Tu chcel som mu poďakovať za jeho múdre naučenia a kráčať svojou cestou ďalej, keď ma chytil za ruku a prehovoril milo:

— Vidím, pane, že ste priateľom kvetov, buďte teda tak láskavý aj do mojej izby podívať sa. Mám tam tiež niektoré, pravda útlejšie, ktoré ostré povetrie nášho podtatranského kraju, alebo pálčivosť slnka vydržať niesu v stave.

Nebolo ma k tomu ponúkať treba. Ochotne prijal som pozvanie a prejdúc cez malý ale úhľadný dvorec, vnišli sme do izby.

— Toto je moje bývanie, — hovorí otvoriac dvere — a tu komôrka na spávanie.

Izba, do ktorej sme vstúpili, bola dosť priestranná. Náradia v nej nebolo mnoho. Na prostriedku stál stôl a okolo stien lavice, na ktorých stály rozkvitnuté a odkvitnuté kvetiny, prázdne kvetníky, všelijaké cibule, zahradnícke nože a malé na polievanie kupky v tom najlepšom poriadku poukladané.

Rozmanité barvy kvetov ma zanímaly a obzvlášte pozornosť moju pútala v bohatosti kvetov postavená biela ruža. Zo sviežosti kvetov a tmavozelených listov zatváral som, že starček zvláštnu pozornosť a opateru venuje ružovému kríčku tomuto.

Starec vodil ma od kvetníka ku kvetníku. Ukazoval mi svoje hyacinty, kamelie, hortensie, tulipány a mnohé iné, ochotne vysvetlujúc pri tom, ktorý ako treba opatrovať, do jakej zeminy presádzať a podobné. Vyznať ale musím, že teraz počúval som ho len uchom, lebo môj duch, moja myseľ bola vždy pri krásnej bielej ružičke. Tiahlo ma k nej čosi. Už som ho chcel na ňu aj upozorniť, ale on, akoby schválne ukazoval všetko, hovoril o všetkom, len pre ružičku nemal jediného pohľadu, nemal jediného slova. Konečne ale schválne zastal som pri samej ružičke, oprel svoj zrak o jej krásne kvety a kochal som sa na jej kráse.

Starec o chvíľu pristúpil ku mne, položil svoju ruku na moje plece a preriekol:

— Ako vidím, páči sa vám táto ružička.

Ale jaký to neznámy hlas udrel o ucho moje? To nenie ten zvučný hlas šedivého starca, ktorému som načúval dosiaľ. Tento hlas je dutý, temný a akoby z pod zeme vychodiaci. Obzrem sa a — zatriaslo sa srdce moje. To nenie viac ten starec, ktorý ma voviedol do svojho domu. Postava síce tá istá, muhútna, nachýlená; no chybí jej tá predošlá sviežosť, tá milá spokojnosť a bystrý zrak oka. Predo mnou stojí len mŕtvola, povstalá z hrobu! Blesk oka zhasnul, hrobová bľadosť pokryla tvár a to trhanie čuvov ukazuje na hrozný duševný boj.

Starec opakoval svoju otázku.

— Áno, páči sa mi, — v rozpakách konečne rečiem, — a čosi tiahne ma k nej. Táto blädožltá barva, dolu sklonené kvietky a podivná vôňa ruže naplňuje ma obdivom. Odkiaľ máte túto ružu?

— Odkiaľ ju mám? Touto otázkou dotkli ste sa struny, ktorej otrasy otrásajú aj srdcom mojím.

— Odpusťte zvedavosť moju. Slza vo vašom oku vraví mi zrejme, že dotknul som sa rany, ktorú priestor a čas nemohly dosiaľ zahojiť.

— Už sa stalo! Túto ružu mám z hrobu.

Nie slovo „z hrobu“, ale ten hlas, jakým ono vyslovené bolo, účinkoval na mňa mocne. Meravo hľadel som na starca, ktorý so sklopenou hlavou stál predo mnou nemo. Konečne pozdvihnul zaslzené oko do hora a smutno pokračoval ďalej:

— Začal som, dokončiť musím. Verím ale, že nehodnému nesverím to, čo na tomto trápnom spočíva srdci. Ráčte si sadnúť a čujte pôvod tejto ruže.

I sadnul som si. Starec utrel si slzu a hovoril:

— Som zámožných rodičov jediné dieťa. Môj otec bol kupcom, moja matka bohatého majiteľa cukrovárne jediná dcéra. Rodičia moji milovali sa, kupectvo jim dobre išlo, — i boli šťastní. Na mňa vynakladali mnoho, chcejúc zo mňa vychovať poriadneho a užitočného člena človečenstva. Bol som jim najväčším pokladom na zemi.

V domácom pokoji plynú dni a roky rýchlo, a človek v šťastí a blaženosti postavený ani nemyslí na to, že môže zkrižovať blesk a zaromoniť hrom, ktorý na zrúcaninách nášho šťastia postaví kríž bôľu a neresti. Tak sa stalo aj s mojím otcom. V jeden deň doletela zvesť, že priateľ jeho tiež kupec, za ktorého on bol zaručený velikou summou, padnul, a že môj otec musí platiť. I obrátil sa k starému otcovi, k otcovi to matky mojej, s prosbou, aby mu v tejto biede pomôhol. Ten ale miesto toho, aby sľutoval sa nad ním, začal ho karhať, že prečo ručí sa za takého bedára. Môjmu otcovi nebolo mnoho treba, i nahneval a povadil sa so starým otcom, áno v hneve aj odišiel preč. — Sotva že ale príde domov, tu ho stráž lapí a odvedie do žalára. Na naše dopytovanie, že prečo ho zavreli, dostali sme za odpoveď, že je, vraj vrahom. Môj otec — a vrahom! Môj otec a vrahom: vlastnieho testa, vrahom otca matky mojej! —

Kto opíše bolesť, kto vysloví žiaľ a trápenie matky mojej? Kto v stave je vyobraziť jej rozorvané srdce. Tu vidí milovaného manžela v žalári, — tam mrtvoľu vlastného otca; — tu krváca jej drahý otec, — tam stojí jej manžel so zakrvaveným nožom! —

O, nie som vstave vám vyobraziť, čo dialo sa vtedy v našom dome! — Bol som vtedy dvadsaťročný. Zničenie nášho majetku, zhanobenie poctivého dosiaľ mena, zúfalstvo matkino, nešťastie otcovo, ó to rozbúrilo moju horúcu krv. Vrhnúl som sa medzi stráž, aby som došiel k otcovi, no, bol som odsotený.

Mať moja zúfala, a ja som zúril.

Vyšetrovanie proti otcovi zaviedlo sa. Pri zavraždenom nájdený bol nôž môjho otca: svedkovia, domáca čeľaď, svedčili, že v ten deň, keď stala sa vražda, pri starom otcovi nebol len môj otec; že počuli ich vadiť sa, a že po odchode otcovom našli starého otca v krvi. Posledné slovo zavraždeného bolo vraj meno môjho otca. Všetko teda svedčilo proti nemu a na základe všetkého toho bol môj neborák otec k dvadsaťročnému ťažkému žaláru odsúdený; k tomu náš majetok na dlžobu odpredaný, matka v ťažkej nemoci a ja v zúfalstve. — —

Ovesil hlavu starec a hojné slzy zrosily jeho oči. — Ó, videl som plakať deti, čul som náreky matiek nad mrtvolami drahých dietok: ale nepreniklo ma tak nikdy, ako keď tento šedinami pokrytý starec nad svojou strastiplnou mladosťou vylieval horké slzy. Zaplakal som aj ja, — no, nehanbím sa za tú zlzu, lebo veď to bola slza spoluútrpnosti, slza priateľského súcitu.

Ach, pravda je to, že slza uľahčí bôle srdca. Uľahčila ona aj šedivému starcovi, keď pokračoval ďalej:

— Moja matka nepreniesla tak ťažký kríž; od žiaľu puklo jej srdce a chladná zem prijala drahú mrtvolu. Otcovo odvolanie sa na na vyšší súd, tvrdenie jeho nevinnosti bolo daromné; on sedel v žalári, trpel a chradnul, a po roku sprostila ho smrť ťažkých pút. Ani mi nedovolili, aby som ho pochoval ku matke. Tam v trestnici, medzi zločincami spočívajú jeho chladné pozostatky. Ja nemal som teraz nikoho a nechcel som nikoho mať, lebo veď aj o syna zločincovho neobzrel sa nikto. Chodil som sem a ta, putoval som od jednoho hrobu k druhému a v srdci sprevádzal ma zúfalý bôľ.

Keď som kľačal pri otcovom hrobe, zašeptal mi vždy neznámy vnútorný hlas: tvoj otec bol nevinný! — a keď kľaknul som na hrob utrápenej matky a predstavil si jej boľasti, prelietla myšlienka mojou hlavou: „to obeť otca tvojho!“ Tak som sa klátil medzi neistotou: vinný či nevinný? vrah a či len obeť neznámej zločinskej ruky?

Upadnul som aj do nemoci; žiadal som si smrť, ale neprišla. Vyzdravel som, a to dobrodenie mal som z toho, že duch môj bol pokojnejší, myšlienky čistejšie.

Prvý môj krok po nemoci bol ku hrobu otcovmu. A hľa, jaké prekvapenie očakávalo ma tu! Otcov hrob, ktorý predtým ako aj hroby ostatné tam pochovaných cele holý býval, pokrývala sviežo-zelená tráva a na vrchu v bohatosti kvetov leskla sa krásna biela ruža.

Moje zadivenie môžte si predstaviť. Kde býva tá priateľská ruka, ktorá hrob môjho čo vraha odsúdeného otca takto okrášliť mohla! Vypytoval som sa strážnikov v trestnici, aby som neznámemu dobrodincovi za tento jeho skutok keď nie odmeniť, aspoň poďakovať sa mohol. No, strážnici tvrdili to, že to neurobila žiadna ľudská ruka, a že oni sami nemálo zadivili sa, keď videli, že ostatné hroby ostávajú holé, kdežto tento tak krásne zarastá trávou.

Tento prípad utvrdil vo mne tú myšlienku, že môj otec trpel nevinne; veď biela ruža, ktorá vykvitla na hrobe otca môjho, dokazovala mi to zrejme. I odtrhnul som z nej konárik, zasadil som si ho doma, pestoval a ošetroval som ho, ako dve oči v hlave, lebo som veril: že duch nevinne trpiaceho otca v podobe bielej ružičky vystúpil z hrobu, aby potešil utrápené svoje dieťa!

Ach, ale ružičky neklonily vtedy hlávky svoje k zemi! Teraz ich klonia dolu, lebo veď duch nevinne trpiaceho otca smúti nad hriechom, nad zločinom nezdarného syna.

Zase umĺknul starec. Sbieral sily ducha i tela, aby pokojne rozpovedal, čo nasledovať malo.

— Od tých čias, ako nevinnosť môjho otca stala sa vo mne presvedčením, nemal som nikde pokoja. Vo dne i v noci myslel som len na skutočného vraha, ktorého vynajsť bolo mojou snahou, mojou povinnosťou. No, pátranie a hľadanie moje bolo daromné. Bol som v ustavičnej rozčulenosti, v ustavičnom nepokoji.

Neďaleko od môjho rodiska rozprestiera sa utešená hôrka. Pomedzi hustým sihličím nachodia sa kde tu aj malé kvetnaté lúky, ktoré svojím zeleným površím vábia k tichému odpočinku; áno aj holé balvány skál nad hlbokými priepasťami vznášajú svoje plešivé hlavy. Tu v tejto tichosti hôrnej, balsamovým výparom svrčín naplnenom vozduchu nachodila duša moja dávno žiadaného pokoja. Ľúbil som miestečko toto a mnohoráz, keď náruživosťami zmietané srdce búrilo v prsiach mojich, vybehnul som do tichej hôrky, kde ševelením stromov a džavotom spevavého vtáctva ukolimbaný zabudnul som na svoj trápny život, zabudnul aj na samého seba.

V jeden deň vyrušený som bol zo svojho pokoja strašným výkrikom. Niekto volal o pomoc. I šiel som za hlasom a o chviľu našiel som nešťastníka. Ležal pod skalou ubohý, a z hlavy cedila sa mu krv. K blízkemu prameňu bežať, ranu jeho vyumývať a obviazať bolo činom pár okamihov. Kto ale opíše moje zadivenie, keď v nešťastnom poznal som bývalého sluhu môjho úbohého starého otca!

V tom opustily ho smysly. I vzal som ho na ramená a horko ťažko zaniesol do najbližšieho domčeku. No, podarilo sa mi ho priviesť ku sebe, ale len na krátky čas. Bol to len posledný blesk zhasíňajúcej sviece. — Prvý jeho pohľad padnul na mňa. Poznal ma a — zatriasol sa na celom tele. Nevyslovný strach zračil sa na jeho tvári; studený pot porosil jeho telo. Na moje otázky odpovedal len tým vzdychom: Bože, tvoj súd! — Konečne, keď už aj sám cítil, že blíži sa jeho posledná hodina, zakýval na mňa, a tu došly moje túžby splnenia: tu pri smrteľnej loži nešťastníka vyšla na javo nevinnosť môjho ubohého otca.

Áno, vyznal: že ako sluha bol istým Robertom S., tamejším statkárom podplatený, ktorého on v ten istý deň, keď môj otec bavil sa u starého otca, pustil tajnými dvermi do jeho pracovnej izby, a on že ten hanebný zločin vykoval. Príčinu mi udať neznal. „Ba, áno“, trhaným doložil hlasom, „aj moja smrť je skutkom jeho, lebo dnes, keď po toľkých rokoch náhodou sišiel som sa s ním, bojac sa prezradenia, valaškou mi zadal ranu do hlavy, tak že som omračený ostal na zemi ležať.“

Zomierajúci hodil posledný zrak na mňa; v ňom bola obsažená prosba za odpustenia, a ja zatlačil som mu oči.

No, teraz vedel som, kto je vrahom starého a kto katom môjho vlastného otca a matky mojej; znal som, kto zničiteľom mojho poctivého mena, otraviteľom môjho života: a v prvom okamžení otupelosť zmocnila sa mojej duši i tela. Lež netrvalo to dlho. Krv začala sa búriť, srdce mi búchalo, zimničnosť lomcovala telom, modzog mi horel. Bôl, hnev, ľútosť, žiaľ, rozhorčenosť búrily vo mne, a ja týmito hnaný leteľ som na krýdlach pomsty, vodral som sa do príbytku vraha a vražedlný nôž vrazil do jeho čierneho srdca.

Čin bol vykonaný a za ním nasledovala pokuta. Chytili ma a čierne múry tmavého žalára prijaly ma do svojho lona.

Pri vyšetrovaní oznámili mi, že mnou zavraždený Robert v poslednej hodine soznal všetko. On prostopašným životom premrhal svoj majetok, a jedným z jeho najväčších veriteľov bol môj starý otec. Aby si ešte nejako spomôhol, uchádzal sa o ruku jedinej dcéry môjho starého otca, o ruku to mojej matky, bol ale aj so strany dcéry, aj so strany otca odmrštený. Môj starý otec vidiac, že je Robert tak veľmi zadlžený, požadoval požičku nazpät; tento ale nemohol platiť; oslatní veritelia oborili sa tiež na neho: nasledovne majetok jeho odpredali, a on stal sa žobrákom. To už preniesť nemohol, a preto z pomsty, že ho môj starý otec načal, umienil si zavraždiť ho. Podplatil sluhu, ktorý myslel, že len o krádež sa jedná, tajnými dvermi vošiel do jeho pracovnej izby, a práve po odchode môjho otca vykonal ten hrozný skutok. Nôž s menom môjho otca, ktorý neznámym spôsobom zaopatril si, slúžil mu za vražedlný nástroj.

Jeho pochovali a mňa z tej príčiny, že som ho v pomätenosti rozumu zavraždil, odsúdily k dvadsaťročnému žaláru. Uspokojil som sa s výrokom, poneváč som uznal sám, že zaslúžene trpím; jedine prosil som, aby mi dovolili môj ružový kríčok so sebou do žalára vziať. Dovolili mi, a on od týchto čias stal sa mojím jediným spoločníkom. Ošetroval som ho ako vlastné dieťa; polieval som ho slzami; bdel som nad ním viac, ako nad vlastným životom, lebo som veril, že v ňom prebýva duch môjho zvečnelého otca.

Ach, vtedy veril som aj to, že môj otec je už pomstený, že odteraz bude spokojne spočívať vo svojom tmavom hrobe; myslel som, že duch jeho usmievave diva sa na mňa, lebo pomstil som jeho vraha, a preto aj trpel som všetko vďačne! Ach, ale jaké bolo moje sklamanie; jak ťažko priľahlo na mňa prebudené povedomie spáchaného hriechu! Ružička mi vykvitla… áno, vykvitla v žalári, ale jej kvietočky klonily sa k zemi. Duch nevinne trpiaceho otca smútil nad nezdarným, nad hriešnym synom svojím!

Koľké túžby, koľké nádeje lomcovaly mojím srdcom, keď nový púčok rozvíjať sa začínal, ach, čakal som, že pozdvihne hlávku svoju k nebu a zvestuje mi odpustenia otcovo; no, darmo tiekly slzy, darmo drely sa bolestné vzdychy zo stiesnených pŕs: každá ružička klonila hlávku svoju k zemi! —

Pokojne vysedel som svoj trest, ale duša moja nenašla pokoja. — Oddialil som sa od môjho rodného kraja, zanahal som aj posvätné mi hroby. Prišiel som sem a ružička nasledovala ma. Už toto piaty pníčok, piata zaštepená ratoliestka, ale každá ružička dol kloní hlávku svoju. Moja duša ani po toľkých nerestiach a utrpeniach nenašla dosial pokoja, lebo duch nevinne trpiaceho otca neodpusti hriech synovi. —

Umlknul starec. Porosené oko zanoril v chladnú zem. Plakal som aj ja, a duch môj pozdvihnul sa pred trón Pána neba i zeme prosiť o smilovanie.

*

Chladná zem už objíma telesné pozostatky šedivého starca a biela ružička, na jeho hrobe zasadená, nechýli viac hlávku svoju k zemi. Duša strápená už dosiahla smilovania Božieho a duch nevinne trpiaceho otca odpustil nezdarnému, ale kajúcemu synovi, a objíma sa s duchom jeho tam v tých blažených končinách neba.